Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43CoKR-6-2021.pdf
PDF · 170.98 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoKR/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484 proti žalovanému JUDr. Dagmar Vavreková, so sídlom kancelárie Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, značka správcu S 678, správca konkurznej podstaty úpadcu LUCAR spol. s r.o. „v konkurze", so sídlom Zvolenská 83, 984 01 Lučenec, IČO: 31 640 966, zast. JUDr. František Vavráč, advokát, so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica o určenie pravosti popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31Cbi/1/2020-303 zo dňa 15. októbra 2020 takto
rozhodol:
Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31Cbi/1/2020-303 zo dňa 15.októbra 2020 opravuje v jeho záhlaví tak, že obchodné meno úpadcu znie: „LUCAR spol. s r.o. „v konkurze“.
Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31Cbi/1/2020-303 zo dňa 15. októbra 2020 potvrdzuje.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete žalobu zamietol. V druhej výrokovej vete priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 11. 01. 2020 domáhal určenia, že jeho prihlásené pohľadávky pod por. č. 5 - 41 prihlásené súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 23. 10. 2019 v konkurznom konaní sp. zn. 4K/11/2019 sú oprávnené, čo do vymáhateľnosti a budú uspokojované z výťažku konkurznej podstaty úpadcu LUCAR spol. s r.o. „v likvidácii“. Žalobu odôvodnil tým, že súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok si prihlásil do konkurzu úpadcu pohľadávku vo výške 43.669,81 Eur. Listom zo dňa 12. 12. 2019 žalovaný oznámil popretie vymáhateľnosti uplatnených nezabezpečených pohľadávok pod č. 1 - 41 vo výške 39.546,71 Eur z dôvodu, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej „ZoSP“), právo vymáhať poistné sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Žalovaný vzniesol námietku premlčania práva vymáhať poistné prihlásených pohľadávok pod č. 1 - 41 vo výške 39.546,71 Eur uplatnených v súhrnnej prihláške zo dňa 23. 10. 2019 v celom rozsahu. Žalobca sa s týmto popretím nestotožnil a listom č. 333-450/2019-4 predložil žalovanému doklady o vymáhaní pohľadávok v exekučnom konaní, čím preukázal, že pohľadávky boli uplatnené v exekučnom konaní riadne a včas, a z toho titulu nie sú premlčané. Žalobca žalovaného požiadal o dodatočné uznanie popretých pohľadávok. Žalovaný dňa 19. 12. 2019 oznámil žalobcovi, že na popretí zotrváva, pretože sa jedná o pohľadávky, ktoré nemožno vymáhať. Žalobca
poukazoval na to, že uplatnenie práva, ktoré už bolo priznané vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu návrhom na začatie exekúcie sa považuje za ďalší úkon, ktorý smeruje k realizácii práva. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie sa plynutie 6 - ročnej premlčacej doby prerušuje (spočíva), a to na celý čas trvania exekučného konania. Podľa žalobcu námietku premlčania možno uplatniť len v rámci námietok v exekúcií a je dôvodná len vtedy, ak by už v samotnom návrhu na exekúciu bol uplatnený premlčaný exekučný titul. Pohľadávky žalobcu popreté žalovaným však boli v čase uplatnenia spôsobilými exekučnými titulmi. Podľa žalobcu v zmysle § 32 ods. 19 z.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej „ZoKR“), pohľadávka určená právoplatným rozhodnutím súdu alebo určená iným orgánom verejnej moci sa v určenom rozsahu považuje za zistenú.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na preukázanie svojho tvrdenia žalobca predložil vyjadrenie ohľadne jednotlivo popretých pohľadávok pod por. č. 5 - 41 s uvedením popretej sumy, s uvedením dátumu právoplatnosti a vykonateľnosti predpísaného poistného na základe rozhodnutia žalobcu a s uvedením dátumu uplatnenia konkrétnej pohľadávky v exekučnom konaní podaním návrhu na začatie konania. Na základe uvedeného žalobca v rámci pohľadávok č. 5 - 41 poukazoval na to, že pri jednotlivých pohľadávkach došlo k nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti žalobcom vydaných rozhodnutí o predpísanom poistnom v období od 15.02.2010 až do 20.07.2013 a pohľadávky pod por. č. 5 - 41 boli uplatnené v exekučnom konaní návrhmi na začatie konania exekúcie v období od 27.04.2010 do 23.07.2013. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný zotrval na popretí pohľadávok a na dôvodoch popretia v celom rozsahu. Podľa neho zákon o sociálnom poistení nedefinuje, čo je premlčanie. Poukázal na to, že podstata premlčania je v tom, že ak sa určité právo po zákonom stanovenú lehotu (premlčaciu lehotu) nevykonáva alebo v priebehu premlčacej doby neuplatní, nemôže byť po jej uplynutí priznané, resp. vykonané. Žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018 z ktorého vyplýva, že v súkromnoprávnych právnych vzťahoch premlčanie podľa kontinentálnej právnej teórie nemá za následok zánik práva (preklúzia), ale len jeho oslabenie. Vo vzťahu k predmetu premlčania, ktorý má verejnoprávny charakter, však toto pravidlo bude zväčša prelomené čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Inštitút premlčania sa vo verejnoprávnej sfére uplatňuje modifikovane, pričom prebieha v dvoch fázach a prvou je márne uplynutie premlčacej lehoty a druhou je uplatnenie námietky premlčania (čo zákon o sociálnom poistení neupravuje). Zákon o sociálnom poistení síce používa pojem premlčanie, avšak o premlčanie v súkromno - právnom zmysle sa môže jednať v predpise verejného práva len vtedy, ak tento predpis v rámci ustanovení, ktoré pojednávajú o premlčaní, výslovne stanovuje, že správny orgán prihliadne na premlčanie len na námietku účastníka konania. Pokiaľ takéto ustanovenie právna norma verejného práva neobsahuje, je výrazom „premlčanie“ fakticky mienená „preklúzia“, ku ktorej správny orgán prihliada z úradnej povinnosti. Pokiaľ preto zákonodarca používa gramatické vyjadrenie „premlčanie“, obsahom zákonná úprava plynutia lehoty spĺňa znaky „preklúzie“, z ktorých dôvodov lehota stanovená na vymáhanie poistného je prekluzívna a nie premlčacia. Žalobca vzhľadom na neupravené spočívanie premlčacej doby v zákone, použil analogicky ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) k otázke spočívania premlčacej doby. Analógia v práve znamená aplikáciu právnej normy, ktorá upravuje určitú situáciu na situáciu skutkovo podobnú, ktorá však právom upravená nie je. Žalovaný poukazoval na rozlišovanie dvoch typov analógie, a to na analógiu legis (analógia zákona) a na analógiu iuris (analógia práva). Podľa žalovaného však nie v každom právnom prostredí je takéto riešenie možné. V práve verejnom, na rozdiel od súkromného práva, je analógia braná ako nevhodný nástroj, pretože nedostatky práva by nemali ísť na úkor jedinca. Tento záver teórie je v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Analógia je vylúčená v odvetví správneho a finančného práva (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25. 01. 2018). Podľa žalovaného sa žalobca vôbec nezaoberal skutočnosťou, že sociálne poistenie patrí do oblasti verejného práva (finančného práva) a v takomto prípade analógia iuris (analógia práva) je vylúčená a preto na spočívanie premlčacej doby (neupravenej v zákone), nemôže byť analogicky aplikované ustanovenie § 112 OZ. Na základe uvedeného, vymôcť poistné na sociálnom poistení v lehote 6 rokov sa musí v tejto lehote nielen uplatniť návrhom na vykonanie exekúcie, ale v tejto lehote sa musí nárok aj vymôcť. Podľa žalovaného právo vymáhať poistné na sociálnom poistení zaniklo pri nárokoch uplatnených v žalobe v priebehu rokov 2016 - 2019.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca nesúhlasil s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, na ktorý sa žalovaný odvolával, nakoľko týmto rozhodnutím sa popierajú základné inštitúty teórie práva o premlčaní a preklúzii. Poukázal na inštitúty premlčania a preklúzie a základné rozdiely medzi nimi
a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/8/2008 zo dňa 31.07.2009. Podľa žalobcu právna úprava premlčania zahrnutá do Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu súkromného práva sa podporne použije aj na iné oblasti súkromného práva alebo na premlčanie práva podľa osobitných predpisov, ak niet špeciálnej úpravy. Žalobca priložil svoje stanovisko k vyššie uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 a materiál na 2. zasadnutie správneho kolégia zo dňa 03. 10. 2019.
Žalovaný v priebehu konania zotrval na svojej argumentácii, že ním predložený uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sa priamo dotýka prejednávanej veci a rieši celý komplex vzťahov týkajúcich sa otázky verejného a súkromného práva, otázky premlčania vo verejnom práve v súvislosti s preklúziou a otázky spočívania lehoty vo verejnom práve vzhľadom na právnu úpravu na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že exekučné konania nemajú svoj právny následok v spočívaní premlčacej doby práva žalobcu vymáhať predpísané poistné tak, ako to predpokladá Občiansky zákonník. Zákon o sociálnom poistení podľa okresného súdu patrí do odvetvia verejného práva a subsidiárne použitie občianskoprávnej úpravy zakotvenej v Občianskom zákonníku na právne vzťahy regulované normami verejného práva je vzhľadom na § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka neprípustné.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca má v spore aktívnu legitimáciu, nakoľko ním prihlásená pohľadávka súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok pod por. č. 1 zo dňa 23.10.2019 bola žalovaným ako správcom konkurznej podstaty úpadcu popretá v časti prihlásených pohľadávok pod por. č. 1 - 41 čo do vymáhateľnosti. Súd prvej inštancie konštatoval aj včasnosť podania žaloby podľa § 32 ods. 9 ZoKR, keď žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 11.01.2020 podľa doručenky v spise na č. l. 58 a bola preto podaná v 30 - dňovej lehote od doručenia písomného oznámenia žalovaného o popretí pohľadávky, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12.12.2019. Ďalej konštatoval, že aj žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu poprel prihlásenú pohľadávku včas dňa 11.12.2019, t. j. v lehote 30 dní od uplynutia základnej prihlasovacej lehoty na popieranie pohľadávok, ktorá začala žalovanému plynúť dňa 19.11.2019 a uplynula dňom 18.12.2019. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi boli popreté pohľadávky pod por. č. 1 - 41 v celkovej sume 39.546,71 Eur, pričom žalobou sa žalobca domáhal určenia popretých pohľadávok pod por. č. 5 - 41 v celkovej sume 33.516,43 Eur, pričom podľa vyjadrenia zástupkyne žalobcu na pojednávaní, ostatné pohľadávky sú premlčané.
Súd prvej inštancie v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v spore medzi žalobcom ako popretým veriteľom a žalovaným ako správcom konkurznej podstaty sa jednalo výlučne o posúdenie otázky právneho charakteru, t.j. či možno na verejnoprávny vzťah medzi úpadcom a Sociálnou poisťovňou aplikovať ustanovenia o spočívaní premlčacej doby v zmysle úpravy, ktorá sa nachádza v Občianskom zákonníku ako predpise, ktorý upravuje súkromnoprávne vzťahy. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi úpadcom - LUCAR spol. s r.o. „v likvidácii“ a žalobcom - Sociálnou poisťovňou ako vzťah verejnoprávny, v ktorom Sociálna poisťovňa vystupuje v nadradenom postavení nositeľa verejnej moci. Vychádzal z vykonaného dokazovania, že úpadca vystupoval v zmysle § 7 zákona o sociálnom poistení v pozícii zamestnávateľa, ktorý má povinnosti podľa ust. § 128 citovaného zákona. Na druhej strane vystupuje Sociálna poisťovňa ako orgán verejnej moci v priamej pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a vystupuje z pozície nositeľa verejnej moci. Odkázal pritom na rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR (nález č. 3/1992 zverejnený - Právne listy, Niekoľko poznámok k problematike (ne)premlčania nárokov obhajcu na odmenu a náhradu hotových výdavkov v trestnom konaní). Dospel k záveru, že žalobca - Sociálna poisťovňa má právo ukladať druhému účastníkovi vzťahu jednostranne povinnosti (napr. platiť poistné, ukladať sankcie a pod.) a mocensky a autoritatívne vynucovať na druhom účastníkovi vzťahu právo podľa § 148 zákona o sociálnom poistení. Okresný súd preto konštatoval, že na základe uvedeného v danom prípade nie je možné dospieť k záveru o rovnoprávnom vzťahu medzi úpadcom a žalobcom, pre ktorý je charakteristické, že žiadny z účastníkov vzťahu nemôže druhému účastníkovi jednostranne ukladať povinnosti a žiadny z účastníkov vzťahu nemôže sám mocensky a autoritatívne vynútiť na druhom svoje subjektívne právo.
Okresný súd konštatoval, že pri riešení otázky, či je možné na verejnoprávny vzťah medzi úpadcom a žalobcom aplikovať analogicky ustanovenie § 112 OZ o spočívaní premlčacej lehoty, sa musel
vysporiadať s protichodným tvrdením strán sporu. Podľa žalobcu zákon o sociálnom poistení neobsahuje ustanovenia o spočívaní premlčacej doby, a preto je logické, že analogicky sa použijú ustanovenia OZ ako všeobecného predpisu súkromného práva, ktoré sa používajú aj na premlčanie podľa osobitných predpisov. Podľa žalobcu tým, že v rámci 6 - ročnej lehoty od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými sa predpísalo poistné, začal s exekučným vymáhaním svojich nárokov, došlo k spočívaniu premlčacej lehoty a počas prebiehajúceho exekučného konania premlčacia lehota podľa § 147 ods. 3 ZoSP neplynula, t.j. spočívala. Na druhej strane žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasil a tvrdil, že všeobecne analógia v práve verejnom je považovaná ako nevhodný nástroj, pretože nedostatky právnej úpravy by nemali ísť na úkor jedinca a poukázal na vyššie citované rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 podľa ktorého je analógia vylúčená v odvetví správneho a finančného práva, do ktorého sociálne poistenie patrí. Súd prvej inštancie konštatoval s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/41/2008, že vo verejnom práve je možnosť použitia analógie ojedinelá. Vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá a je vylúčená v odvetví správneho a finančného práva.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie v súvislosti s analógiou v správnom práve odkázal rozhodnutie Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 21/04 zo dňa 26.04.2005 podľa ktorého: „Zdrženlivý postoj k analogii ve správním právu zastává i A. C.: „analogie jakožto právní institut slouží k vykrývání mezer v právu a uplatní se zejména v právu soukromém. Ve veřejném právu a ve správním řízení si při použití tohto institutu musíme ukládat značnou rezervovanost.“ (P. C., Analogie jako právní institut a jako způsob usuzování. Několik poznámek k analogii v právu (nejen) správním. Právník, č. 2, 2003, s.123). S ohledem na čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny, O. G. formuluje zásadu, dle níž „analogie ve veřejném právu nelze použít v neprospěch toho, kdo vykonavatelem veřejné moci není“, z čehož plyne, že „jí může být užito v jeho prospěch“ (M. G., Malá úvaha o analogii ve veřejném právu. Právník, č. 2, 2003, s. 133). Obdobné stanovisko zastáva i S. Z.: „Může se zdát, že prostor pro použití analogie ve správním, resp. veřejném právu je beznadějně omezen či spíše zcela vyprázdněn zakotvením ústavních principů - limitů uplatňování veřejné (státní) moci (zejm. čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 a čl. 4 odst. 1 Listiny) …, to však neznamená holou nemožnost její aplikace, byť by se patrněne mělo jednat o úkaz častý ... použití analogie zákona nebo analogie práva ve správním právu (ať již hmotném nebo procesním) přichází v úvahu, jestliže přinese (jednoznačný) prospěch účastníku řízení či právního vztahu správního práva.“ (V. Z., Obecné správní právo. Praha 2005, s. 130).“
Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že na daný verejnoprávny vzťah nie je možné analogicky použiť ustanovenie § 112 OZ. Je nepochybné, že zákon o sociálnom poistení neobsahuje komplexnú úpravu premlčania a nezmieňuje sa ani o možnosti spočívania premlčacej doby, v prípade vyvolania exekučného konania. O premlčaní práva predpísať poistné a práva vymáhať poistné sa zmieňuje neucelene len v § 147 zákona o sociálnom poistení. O spočívaní premlčacej lehoty sa nezmieňuje ani Správny poriadok, ktorého aplikácia je na zákon o sociálnom poistení neprípustná (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Okresný súd zopakoval, že vzťah medzi úpadcom a Sociálnou poisťovňou je vzťahom verejnoprávnym, pričom v práve verejnom prichádza použitie analógie v obmedzenom režime. Analógiu je možné použiť v zásade len v prípadoch, kedy by analógia bola použitá v prípade prospechu osoby, ktorá nie je vykonávateľom verejnej moci. Okresný súd dospel k záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka ako hlavného predpisu, ktorým sa regulujú súkromnoprávne vzťahy je možné aplikovať len na vzťahy, kde účastníci majú rovnaké postavenie. Ak by súd pripustil analógiu Občianskeho zákonníka na vzťah medzi úpadcom a Sociálnou poisťovňou, pôsobila by táto analógia na úkor úpadcu, ako účastníka vzťahu, ktorý nie je vykonávateľom verejnej moci. Okresný súd preto dospel k názoru, že analogické použitie § 112 OZ na verejnoprávny vzťah, nie je prípustné. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom k tomu, že zákon o sociálnom poistení neupravuje postup, ktorým by v prípade vyvolania konania o výkon rozhodnutia spôsobil spočívanie premlčacej lehoty, bolo by takéto konanie orgánu verejnej moci nad rámec toho, čo stanovuje zákon o sociálnom poistení.
Okresný súd vzhľadom na citovaný rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 dospel k záveru, že pod právom na vymáhanie poistného je potrebné chápať nielen uplatnenie práva v exekučnom konaní, ale v tejto lehote je potrebné tento nárok aj vymôcť. Poukázal na dve fázy premlčania, pričom prvou je uplynutie premlčacej doby a druhou je uplatnenie námietky premlčania. Márne uplynutie premlčacej doby je objektívna právna skutočnosť, ktorá má za následok premlčanie práva. Poukázal aj na to, že zákon o sociálnom poistení používa pojem premlčanie, avšak o premlčanie v súkromnoprávnom
zmysle sa môže jednať v predpise verejného práva len vtedy, ak tento predpis v rámci ustanovení, ktoré pojednávajú o premlčaní výslovne stanovuje, že správny orgán prihliadne na premlčanie len na námietku účastníka konania. Pokiaľ predpis verejného práva takéto ustanovenie neobsahuje, je výrazom „premlčanie“ fakticky mienená preklúzia, ku ktorej správny orgán prihliada z úradnej povinnosti. Na základe aplikácie záveru NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/28/2016 okresný súd zhodne so žalovaným dospel k záveru, že právo vymáhať poistné pri pohľadávkach por. č. 5 - 41 zaniklo v priebehu rokov 2016 - 2019, nakoľko nebolo exekútorom vymožené v lehote 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa predpísalo poistné.
Okresný súd preto prihliadol na uplatnenú námietku premlčania zo strany správcu konkurznej podstaty úpadcu a vzhľadom na vyššie uvedené považoval vykonané popretie za správne a odôvodňujúce vylúčenie žalobcu z uspokojenia jeho pohľadávky v konkurze vedenom na úpadcu vzhľadom na jeho nárok, ktorý je v konkurze nevymáhateľný. Okresný súd vzhľadom na nedostatky úpravy premlčania pre účely sociálneho poistenia sa priklonil k názoru, že v premlčacej lehote musí zo strany orgánu verejnej moci dôjsť nielen k uplatneniu práva, ale aj k faktickému vymoženiu pohľadávky oprávneného subjektu. Právo vymáhať poistné v premlčacej lehote sa podľa okresného súdu stotožňuje s právom vykonať rozhodnutie v určenej dobe.
Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalobcu v zmysle § 32 ods. 19 ZoKR v rámci ktorej namietal právomoc správcu konkurznej podstaty na popretie pohľadávky, ktorá bola určená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorou Sociálna poisťovňa je. Táto pohľadávka sa podľa žalobcu považuje zo zákona za zistenú. Okresný súd s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/55/2014 zo dňa 27. 01. 2016 poukázal na to, že zákonodarca mal v ustanovení § 32 ods. 19 ZoKR, na mysli rozhodnutie vydané v incidenčnom konaní, v ktorom o určení popretej pohľadávky rozhodujú výlučne súdy, a to aj v prípade, ak bola popretá pohľadávky veriteľa, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu v zmysle ustanovenia § 32 ods. 13 ZoKR. Pokiaľ po zmene právnej úpravy je v hypotéze ustanovenia § 32 ods. 19 ZoKR uvedené - „alebo iného orgánu verejnej moci“, je toto v súčasnosti nadbytočným, pretože právomoc iných orgánov rozhodovať v incidenčných sporoch po jej prenesení výlučne na súdy, už neexistuje. Podľa okresného súdu každú prihlásenú pohľadávku je možné poprieť bez ohľadu na to, či bola veriteľovi priznaná právoplatným alebo vykonateľným rozhodnutím súdu, alebo iného orgánu, poprípade, či o nej prebieha doteraz neskončené súdne konanie. Vylúčením možnosti popretia by sa obmedzilo základné oprávnenie súdom ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorého primárnou úlohou v rámci vyhláseného konkurzu je preskúmanie a popieranie veriteľmi prihlásených pohľadávok (rovnako uznesenie NS SR sp. zn. 3Obo 71/2007). Podľa okresného súdu je preto záver žalobcu neudržateľný, rozporný s právnou úpravou a judikatúrou.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, t. j. podľa zásady úspechu v spore tak, že priznal žalovanému ako úspešnej strane v spore voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V zákonom určenej lehote podal voči uvedenému rozhodnutiu v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a v prípade, ak odvolaniu žalobcu nevyhovie, aby pripustil v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie na Najvyšší súd SR, nakoľko sa jedná o vyriešenie právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
V odvolaní žalobca poukazoval na zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktorý opieral svoj právny záver o rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.1.2018. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa jeho interných zistení malo byť citované rozhodnutie NS SR predložené na druhé zasadnutie správneho kolégia NS SR, ktoré sa konalo 30.10.2020, pričom podľa vyjadrenia zástupkyne žalobcu, ktorá sa tohto kolégia zúčastnila, predmetné rozhodnutie nebolo vôbec predložené na rokovanie tohto kolégia, nakoľko zástupcovia Právnickej fakulty UK Bratislava sa nestotožňovali s právnym názorom v ňom prezentovaným.
Žalobca zopakoval, že s citovaným rozsudkom NS SR sa nestotožňuje, pretože navrhovanou právnou vetou z neho vyplývajúcou sa popierajú základné inštitúty teórie práva o premlčaní a prekluzii. V odvolaní opätovne poukázal všeobecne na rozdiel medzi inštitútom preklúzie a premlčania. Znova uviedol, že právna úprava premlčania zahrnutá do Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu
súkromného práva sa podporne použije aj na iné oblasti súkromného práva alebo na premlčanie podľa osobitných predpisov, ak niet špeciálnej úpravy. V ďalšej časti odvolania žalobca nesúhlasil so závermi citovaného rozhodnutia NS SR sp. zn.7Sžso/28/2016 vo vzťahu k právnej úprave § 147 ods. 1, § 241 ods. 1 ZoSP, podľa ktorého bez výslovného ustanovenia podmienky vznesenia námietky premlčania sa uplynutím doby 10 rokov sa vždy jedná o prekluziu. Poukazoval na možné alternatívy takéhoto záveru v prípade uplatnenia námietky premlčania, t. j. najmä v prípade predpísania poistného, ako aj v prípade neuplatnenia námietky premlčania na základe odôvodnenia citovaného rozhodnutia NS SR, podľa ktorého v tomto prípade dochádza k faktickej prekluzii, t. j. zániku práva, vrátane nároku.
Žalobca považoval odôvodnenie za nepresvedčivé a nie je jednoznačne odôvodnený podľa neho výrok, že o premlčaní v súkromnoprávnom zmysle sa môže jednať v predpise verejného práva len vtedy, ak tento predpis v rámci ustanovení, ktoré pojednávanú o premlčaní vyslovene stanovuje, že správny orgán prihliadne na premlčanie len na námietku účastníka konania a pokiaľ takéto ustanovenie predpis verejného práva neobsahuje, je výrazom „premlčanie“ fakticky mienená preklúzia, ku ktorej správny orgán prihliada z úradnej povinnosti. Podľa žalobcu aj v súkromnoprávnom zmysle, t. j. podľa Občianskeho zákonníka, je premlčanie ako právny inštitút definovaný ako následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva. Podľa žalobcu absencia výslovného ustanovenia o vznesení námietky premlčania sama o sebe nespôsobuje automatické pretransformovanie inštitútu premlčania na inštitút preklúzie. Vychádzajúc z právnej teórie, ak niet osobitnej úpravy, právna úprava premlčaná zahrnutá do Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu súkromného práva sa podporne použije aj na iné oblasti práva, napr. na premlčanie podľa osobitných predpisov.
Žalobca opätovne odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo8/2008 z 31.07.2009 a nesúhlasil ani s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie znenie ust. § 32 ods. 18 ZoKR v časti „alebo iného orgánu verejnej moci“ považoval za nadbytočnú právnu úpravu. Z gramatického výkladu citovaného ustanovenia podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak si orgán verejnej moci prihlási pohľadávku, ktorá bola určená právoplatným rozhodnutím, táto pohľadávka sa považuje za zistenú.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 29.12.2020. V ňom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázal na to, že svoje tvrdenia žalobca zakladá na písomnom stanovisku z 21.10.2019, ktoré bolo zaslané kolégiu NS SR k materiálu na druhé zasadnutie správneho kolégia zn. Snj3/2019-2 z 03.10.2019 a na priloženom materiáli druhého zasadnutia správneho kolégia NS SR sp. zn. 3/2019-2 z 03.10.2018, v ktorom je pod rozhodnutím číslo 18 vedené rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018.
Žalovaný poukázal na to, že predmetné rozhodnutia, ktoré uviedol žalobca v žalobe na strane 2 - 13 boli vydané a nadobudli právoplatnosť a na základe právoplatnosti a vykonateľnosti sa stali exekučným titulom v priebehu rokov 2009 - 2013. Žalobca využil svoje právo na ich vymáhanie a v priebehu týchto rokov po ich právoplatnosti a vykonateľnosti podal návrh na vykonanie exekúcie u súdnych exekútorov.
Žalobca zopakoval svoje tvrdenia z priebehu konania pri odkaze na § 147 ods. 3 ZoSP a opätovne odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 z 25.01.2018. Zopakoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v zákone o sociálnom poistení nie je upravené spočívanie premlčacej doby, žalobca použil analogicky aplikáciu § 112 Občianskeho zákonníka k otázke spočívania premlčacej doby a podľa žalobcu návrhom na vykonanie exekúcie premlčacia doba práva vymáhať poistné spočíva a žalovaný v rozpore so zákonom poprel uplatnené pohľadávky v konkurznom konaní. Opätovne poukázal na rozdiel medzi analógiou legis a analógiou iuris, pričom v práve verejnom je analógia braná ako nevhodný nástroj, pretože nedostatky právnej úpravy by nemali ísť na úkor jedinca, čo je v súlade aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Zopakoval, že analógia je vylúčená v odvetví správneho a finančného práva a odkázal opätovne na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2016. Zopakoval, že žalobca sa nezaoberal skutočnosťou, že sociálne poistenie patrí do oblasti verejného práva (finančného práva) a v takomto prípade analógia iuris je vylúčená, a preto na spočívanie premlčacej doby neupravenej v zákone nemôže byť analogicky aplikované ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného preto vymôcť poistné plnenie na sociálnom poistení na základe právoplatnosti rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť poistné na sociálnom poistení v lehote 6 rokov sa musí v tejto lehote nielen uplatniť návrhom
na vykonanie exekúcie, ale v tejto lehote sa musí nárok aj vymôcť. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 15.01.2021 v ktorom uviedol, že v celom rozsahu trvá na vyjadrení uvedenom v odvolaní. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 04.02.2021 v ktorom uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods.1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 4K/11/2019 zo dňa 25. 09. 2019 vyhlásil na majetok dlžníka LUCAR spol. s r.o. „v likvidácii“ konkurz a za správcu konkurznej podstaty ustanovil žalovaného, čo bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 190/2019 zo dňa 02. 10. 2019.
Prihláškou pohľadávky žalobcu por. č. 1 zo dňa 23. 10. 2019 a jej jednotlivých príloh si žalobca do konkurzu úpadcu prihlásil nezabezpečené pohľadávky vo výške 43.669,81 Eur. Ako právny dôvod pohľadávok pod por. č. 1 - 42, uviedol jednotlivé rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorými boli predpísané úpadcovi LUCAR spol. s r.o. „v likvidácii“ poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie, na poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity. K jednotlivým rozhodnutiam žalobca priložil návrhy na vykonanie exekúcie a zriadenie exekučného záložného práva, upovedomenie o začatí exekúcie a indikatívnu informáciu z Centrálneho registra exekúcii o priebehu jednotlivých exekučných konaní.
Oznámením zo dňa 11. 12. 2019 doručeným žalobcovi dňa 12. 12. 2019 žalovaný - správca poprel prihlásené pohľadávky žalobcu pod por. č. 1 - 41 v rozsahu sumy 39.546,71 Eur v celom rozsahu, čo do vymáhateľnosti. Dôvodom popretia vymáhateľnosti pohľadávok bola skutočnosť, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, právo vymáhať poistné sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Žalovaný vzniesol námietku premlčania práva vymáhať poistné nezabezpečených pohľadávok pod č. 1 - 41 vo výške 39.546,71 Eur v celom rozsahu.
Dňa 11.01.2020 bola okresnému súdu doručená žaloba o určenie vymáhateľnosti pohľadávok žalobcu prihlásených pod por. č. 5-41.
Podľa § 32 ods. 1 z.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01. 01. 2019 (ďalej „ZoKR“), každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou preskúma a porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb v rozsahu, v akom ich možno považovať za vecne preukázané a právne odôvodnené. Správca vykoná aj vlastné šetrenie s cieľom nestranne zistiť stav a dôvody spornosti prihlásenej pohľadávky. Správca prihlásenú pohľadávku poprie v spornom rozsahu, len ak pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná v miere, ktorá odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania o určení popretej pohľadávky úspešný. Dôvodom popretia prihlásenej pohľadávky nemôže byť len skutočnosť, že spornosť vyplýva z účtovnej dokumentácie dlžníka, vyjadrení dlžníka alebo vyjadrení osôb, ktorých záujmy môžu byť ovplyvnené záujmami dlžníka, najmä jeho súčasných alebo predchádzajúcich právnych, účtovných alebo daňových poradcov.
Podľa § 32 ods. 14 ZoKR, v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.
Podľa § 32 ods. 18 ZoKR, pohľadávka určená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci sa v určenom rozsahu považuje za zistenú.
Podľa článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa ustanovenia § 147 ods. 3 z.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj „ZoSP“), právo vymáhať poistné sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo.
Podľa ustanovenia § 148 ZoSP pohľadávky na poistnom, dávkach, náhradách škody podľa § 238 ods. 6 neuhradených Sociálnej poisťovni tretími osobami, pokutách a na penále podľa § 240 (ďalej len „pohľadávka“) sa vymáhajú a) Sociálnou poisťovňou podľa tohto zákona, b) podľa osobitného predpisu, ak nejde o nevymáhateľnú pohľadávku podľa § 150 ods. 1 písm. a), b), d) a e) a § 151 ods. 1 až 3, 1. bezodkladne po zastavení konania vo veciach vymáhania pohľadávok, alebo 2. ak ide o pohľadávku podľa § 179 ods. 1 písm. f).
Podľa ustanovenia § 172 ods. 1 ZoSP na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.
Podľa § 1 ods. 2 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
Podľa § 2 ods. 2 OZ v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie.
Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady, okresný súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami strán sporu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o nemožnosti primeranej aplikácie ust. § 112 Občianskeho zákonníka o spočívaní premlčacej lehoty na vzťahy verejného práva. Okresný súd preto postupoval správne, keď žalobu zamietol a odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na dôvody žalobcom podaného odvolania odvolací súd dodáva k veci nasledovné.
Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie výhradne v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní. Okresným súdom zistený skutkový stav považoval odvolací súd za dostatočný, z ktorého pri rozhodnutí o odvolaní žalobcu vychádzal a preto nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.
Predmetom uplatneného nároku žalobcu bolo určenie vymáhateľnosti popretej pohľadávky prihlásenej žalobcom pod por. č. 5-41 súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 23.10.2019. Súd prvej inštancie správne skonštatoval aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu v konaní, správne posúdil aj včasnosť podania žaloby, ako aj včasnosť popretia pohľadávky zo strany žalovaného. Žalovaný výslovne poprel vymáhateľnosť žalobcom prihlásených pohľadávok z dôvodu uplatnenej námietky premlčania prihlásených pohľadávok na základe argumentácie v zmysle § 147 ods. 3 ZoSP, že právo
žalobcu na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, ktorými bolo predpísané poistné je nutné v lehote 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti nielen uplatniť návrhom na exekučné konanie, ale v tejto lehote aj reálne vymôcť a odkazoval pritom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018. Na druhej strane žalobca zdôrazňoval, že podaním návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými určil predpísané poistné, došlo k spočívaniu premlčacej lehoty a v danom prípade je potrebné na základe analógie iuris primerane aplikovať ust. § 112 Občianskeho zákonníka.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobcom prihlásené a žalovaným popreté pohľadávky pod por. č. 5 - 41, ktorých určenia vymáhateľnosti sa žalobca domáhal, boli priznané na základe rozhodnutí žalobcu, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť od 15.02.2010 až do 20.07.2013, pričom návrhy na vykonanie exekúcie boli podávané od 27.04.2010 do 23.07.2013 a je nepochybné, že ku dňu podania súhrnnej prihlášky žalobcu dňa 23.10.2019 uplynula doba 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými žalobca predpísal na ťarchu úpadcu príslušné poistné. Súd prvej inštancie správne identifikoval spor medzi stranami ako výlučne vyriešenie právneho posúdenia možnosti alebo nemožnosti aplikovať na verejno-právny vzťah medzi úpadcom a žalobcom ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka o spočívaní premlčacej lehoty, ktoré je úpravou v oblasti súkromnoprávnych vzťahov.
Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah medzi stranami sporu ako vzťah verejnoprávny, keď vychádzal z právneho postavenia žalobcu - Sociálnej poisťovne, ktorá je oprávnená v zmysle zákona o sociálnom poistení na ťarchu úpadcu ukladať tomuto jednostranne povinnosti, a to platenie poistného, ukladanie sankcií, pokút podľa § 144, 239 a 240 ZoSP. Správne preto definoval vzťah medzi stranami sporu ako vzťah založený na základe normy verejného práva, t. j. jedná sa o vzťah verejnoprávneho charakteru, čo sporné medzi stranami sporu nebolo.
Súd prvej inštancie dospel k záveru s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018, na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf 41/2018 zo dňa 29.01.2009, ako aj s odkazom na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. Pl.ÚS 21/2004 zo dňa 26.04.2005, že na daný verejnoprávny vzťah nie je možné analogicky použiť ust. § 112 Občianskeho zákonníka (ods. 19 a 25 napadnutého rozhodnutia). Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na závere o nemožnosti primeranej aplikácie spočívania premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka upravujúceho súkromnoprávne vzťahy analogicky (na základe analógie iuris) aj na vzťahy verejnoprávneho charakteru medzi žalobcom a úpadcom. S takýmto záverom odvolací súd súhlasí a odkazuje v celom rozsahu na bod 18., 19. a 25. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Na prvom mieste odvolací súd konštatuje, že odvolanie podané žalobcom obsahuje v podstatnej časti polemiku a nesúhlas so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/28/2016. Odvolací súd konštatuje, že predmetom tohto konania je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a nie závery NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016, aj keď okresný súd na toto rozhodnutie vo svojom odôvodnení poukazoval.
Odvolací súd sa preto zaoberal tou konkrétnou odvolacou námietkou a výhradou žalobcu, ktorá sa týka napadnutého rozhodnutia, a to v časti, kde žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikovať na verejnoprávny vzťah medzi úpadcom a žalobcom ustanovenie § 112 OZ o spočívaní premlčacej lehoty, keďže podľa žalobcu právna úprava premlčania zahrnutá do Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu sa podporne použije aj na iné oblasti práva, napr. na premlčanie podľa osobitných predpisov.
Odvolací súd konštatuje, že rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla súd prvej inštancie k záveru o zamietnutí žaloby bol jeho záver o nemožnosti primeranej aplikácie prostredníctvom analógie iuris ustanovenia § 112 OZ o spočívaní premlčacej lehoty na vzťahy verejnoprávneho charakteru, pričom s takýmto záverom, ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd súhlasí.
Odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť predmet tohto konania. Predmetom konania je nárok žalobcu na určenie vymáhateľnosti popretej pohľadávky prihlásenej pod por. č. 5 - 41, pretože práve vymáhateľnosť takto uplatnených pohľadávok žalovaný ako správca konkurznej podstaty poprel z dôvodu premlčania nároku žalobcu v zmysle § 147 ods. 3 ZoSP.
V zmysle citovaného ust. § 32 ods. 1 a 14 ZoKR ako predmetom popretia, tak aj predmetom žaloby o určenie popretej pohľadávky môže byť samostatne aj vymáhateľnosť pohľadávky. Vymáhateľnosť žalovaný poprel z dôvodu premlčania nároku žalobcu v zmysle § 147 ods. 3 ZoSP. Citované ustanovenie výslovne uvádza „právo vymáhať poistné sa premlčí za šesť rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo“. Prekážka vymáhateľnosti práva, t. j. jeho nevymáhateľnosť môže mať rôznu povahu. V zásade subjektívne práva sú buď vynútiteľné proti vôli povinného subjektu alebo sú nevynútiteľné a ich splnenie závisí len od dobrovoľného plnenia. Subjektívne práva sú nevynútiteľné buď už od svojho vzniku (napr. naturálne obligácie podľa § 845 OZ) alebo sa stanú nevynútiteľnými neskôr v dôsledku toho, že nastane určitá právna skutočnosť, s ktorou objektívne právo spája takýto právny dôsledok. Vynútiteľnosť sa v právnej teórii označuje ako nárok a definuje sa ako vynútiteľnosť subjektívneho práva štátnymi orgánmi, prípadne výnimočne vlastnou mocou. V konkurznom konaní sú nevymáhateľné tie pohľadávky, ktoré nie je možné vymáhať na súde alebo ich nemôže vymáhať správny orgán. Tak isto sa nemôžu vymáhať pohľadávky, ak sa subjektívne právo v dôsledku jeho nevymáhania premlčalo (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 3. vydanie C.H.Beck, str. 304). Subjektívne práva, ktoré podliehajú premlčaniu pri svojom vzniku síce nárok obsahujú, ale v dôsledku neuplatnenia práva na príslušnom orgáne alebo príslušným orgánom túto vlastnosť subjektívne právo stratí.
Je povinnosťou správcu v zmysle § 32 ods. 1 ZoKR posúdiť, či prihlásené pohľadávky sú vymáhateľné, pretože ak túto vlastnosť nemajú, je povinnosťou správcu prihlásené pohľadávky poprieť čo do vymáhateľnosti. Inštitút premlčania je možné preto posúdiť ako právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k povahe vymáhaného práva a je ho potrebné vnímať ako ochranu na postavenie dlžníka v tom zmysle, že sa môže brániť vymáhaniu splnenia svojich subjektívnych povinností po kvalifikovanom časovom odstupe ( Števček, Dulak, Bajánková, Fečik, Sedlačko, Tomašovič a kol.: Občiansky zákonník I., C.H.Beck, Veľké komentáre, str. 677). Ak sa subjektívne oprávnenie nevykonalo v časovom limite, ktorý zákon definuje ako premlčaciu dobu, pôvodný subjekt právnej povinnosti už nie je povinný plniť.
V konaní nebola sporná okolnosť, že ku dňu podania súhrnnej prihlášky zo strany žalobcu uplynula lehota dlhšia ako 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí žalobcu, ktorými na ťarchu úpadcu predpísal dlžné poistné a ďalšie nároky. V súlade s ust. § 147 ods. 3 ZoSP márnym uplynutím lehoty 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo, sa právo vymáhať poistné premlčí. Uplynutím tejto doby sa právo vymáhať poistné premlčí, čo znamená oslabenie nároku žalobcu a jeho nevynútiteľnosť, t.j. nemožnosť jeho vymoženia a priznania v konaní pred súdom, vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania žalovaným. Žalobcom prihlásené pohľadávky preto nie je možné považovať za oprávnené čo do vymáhateľnosti, pretože žalovaný dôvodne poprel ich vymáhateľnosť z dôvodu ich premlčania. Pre účely tohto konania, ktorého predmetom je práve určenie vymáhateľnosti popretej pohľadávky, postačuje záver o tom, či bolo zistené kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého sa právo vymáhať poistné premlčí a ak áno, potom zákonným dôsledkom je strata vymáhateľnosti žalobcom uplatnených pohľadávok.
Odvolací súd znova konštatuje, že predmetom konania je určenie vymáhateľnosti pohľadávok, pričom v dôsledku márneho uplynutia 6-ročnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutí o predpísaní poistného sa premlčuje právo vymáhať poistné, t. j. oslabuje sa právo v jeho zložke nároku a žalobcovi nie je možné priznať určovacím výrokom, že jeho právo je oprávnené čo do vymáhateľnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní nebolo sporné, že v prípade relevantného uplynutia času podľa zákona o sociálnom poistení právo vymáhať poistné sa premlčí. Ak sa premlčí právo vymáhať poistné márnym uplynutím zákonom určenej lehoty definovanej ako premlčacej, potom vzniká povinnosť správcovi poprieť vymáhateľnosť pohľadávky a v prípade podania žaloby na základe preukázania márneho uplynutia zákonom určenej kvalifikovanej doby, nie je možné rozhodnúť o žalobe žalobcu inak len tak, že žalobu o určenie vymáhateľnosti je potrebné zamietnuť, pretože toto právo sa premlčalo uplynutím zákonnej doby, t. j. nie je možné ho súdnym rozhodnutím priznať ako vynútiteľný nárok a určiť, že je oprávnené čo do vymáhateľnosti.
Sporným medzi stranami konania ostalo vyriešenie otázky, či plynutie premlčacej doby podľa § 147 ods. 3 ZoSP spočívalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Tento úkon žalobca považoval za uplatnenie si práva spôsobujúce spočívanie premlčacej lehoty pri analogickom použití § 112 OZ. S takýmto záverom
odvolací súd nesúhlasí a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu o nemožnosti analógie iuris pri aplikácii § 112 OZ na vzťahy verejnoprávneho charakteru odvolací súd dodáva nasledovné.
Podľa odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie analógie iuris je v súlade s čl. 2. ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd prvej inštancie vyložil svoj záver o nemožnosti aplikácie ust. § 112 OZ prostredníctvom analógie iuris v súlade s citovanou zásadou v čl. 2. ods. 2 Ústavy SR upravujúcou limity konania štátnych orgánov v rozsahu zákonom daných kompetencií, ktorá je opačnou zásadou konania a správania subjektov v súkromnoprávnej sfére, kde sa vychádza z princípu čo nie je zakázané je dovolené. Práve vzhľadom na ďalšiu ústavnú zásadu právnej istoty je konanie štátnych orgánov limitované Ústavou a zákonom. V tejto súvislosti súdom prvej inštancie prijatý záver o nemožnosti aplikácie ust. § 112 OZ na vzťahy verejnoprávneho charakteru je v súlade s citovaným rozhodnutím ÚS ČR Pl. ÚS 21/04, keď ústavný princíp limitu konania orgánov verejne (štátnej) moci podľa čl. 2. ods. 2 Ústavy neumožňuje analógiu iuris, pokiaľ použitie takejto analógie nie je v prospech účastníka verejnoprávneho vzťahu, ktorý nemá postavenie orgánu verejnej (štátnej) moci. K tomuto záveru v zásade o nemožnosti aplikácie analógie iuris dospel aj NS SR v rozhodnutí citovanom okresným súdom sp. zn. 3Sžf 41/2008 v zmysle ktorého „... pri analógii práva (analógia iuris) - v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna úprava, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel či účel zákona na jeho ducha (ratio legis). Vo verejnom práve založiť existenciu finančnoprávneho nároku voči orgánom štátnej správy analógiou iuris je vylúčené“. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v danom prípade nepripustil Najvyšší súd SR analógiu iuris vo verejnom práve ani v prípade, pokiaľ sa mal nárok uplatňovať voči orgánu štátnej správy na základe analógie iuris.
Vychádzajúc zo záverov uvedených v rozhodnutí Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 21/04, podľa ktorých analógia v správnom práve by mala byť výnimočná a aplikovateľná len v prípade prospechu účastníka sporu (ktorý nie je štátnym orgánom), je potom vylúčené, aby na úkor a ťarchu súkromnej osoby bola použitá analógia iuris, pokiaľ norma verejného práva danú otázku neupravuje. Vzhľadom na to, že zákon o sociálnom poistení neupravuje otázku spočívania premlčania práva vymáhať predpísané poistné, neodkazuje vo svojom texte ani na primeranú aplikáciu Občianskeho zákonníka, vylučuje použitie ustanovení správneho poriadku, vychádzajúc z ústavných limitov konania štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) podľa čl. 2. ods. 2 Ústavy SR a vychádzajúc aj zo zásady ochrany práv súkromných subjektov verejnoprávnych vzťahov, keď aplikácia analógie iuris na ich ťarchu nepripadá do úvahy, potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď prostredníctvom analógie iuris neaplikoval ust. § 112 OZ na spočívanie premlčacej lehoty vo verejnoprávnom vzťahu. Prípustnosť analógie iuris nie je viazaná na jej zákonné „dovolenie“, ale je odvoditeľná z ústavných princípov práva samotného (Števček, Dulak, Bajánková, Fečik, Sedlačko, Tomašovič a kol.: Občiansky zákonník, II. diel, C.H.Beck, Veľké komentáre, str. 3073).
Na základe uvedeného vychádzajúc z ratio legis ústavných limitov podľa čl. 2. ods. 2 Ústavy SR a nenachádzajúc žiadnu ústavnoprávnu odôvodniteľnosť použitia analógie iuris na primerané použitie inštitútu spočívania premlčacej lehoty z úpravy súkromného práva podľa § 112 Občianskeho zákonníka na vzťahy verejnoprávneho charakteru medzi žalobcom a úpadcom, nenašiel odvolací súd žiaden rozumný argument na takéto použitie analógie iuris.
Súd prvej inštancie postupoval preto správne, keď na analógiu iuris o spočívaní premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka na vzťahy verejnoprávneho charakteru neprihliadol. Odvolací súd konštatuje, že v konečnom dôsledku žalobca v odvolaní, ale ani v priebehu konania žiaden akceptovateľný argument odôvodniteľnosti a ústavno-konformného výkladu použitia analógie iuris na daný právny vzťah neuviedol. Všeobecné konštatovanie v odvolaní, že právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu súkromného práva sa podporne použije v danom prípade aj na vzťahy verejnoprávneho charakteru je nepostačujúce a je v rozpore s citovanou zásadou ústavných limitov konania orgánov verejnej (štátnej) moci podľa čl. 2. ods. 2 Ústavy SR ako aj v rozpore s vyššie uvedenými rozhodnutiami Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu SR. Žalobcom uvedené rozhodnutie NS SR z 31.07.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 je na daný prípad neaplikovateľné, pretože prvá veta citovaná žalobcom z tohto rozhodnutia znie: „Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania
v občianskoprávnych vzťahoch“, t. j. dané rozhodnutie sa zaoberá aplikáciou a výkladom premlčania v občianskoprávnych vzťahoch, čo nie je prípad prejednávanej veci, keďže medzi stranami sporu sa nesporne jedná o vzťah verejnoprávneho charakteru.
Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na predmet tohto konania, ktorým je určenie vymáhateľnosti pohľadávok, pričom bolo nepochybne preukázané, že uplynula lehota viac ako 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými žalobca predpísal na úkor úpadcu poistné, je nadbytočné sa zaoberať ďalšími teoretickými otázkami všeobecne uvádzanými žalobcom v odvolaní, a to charakterom premlčania podľa § 147 ods. 1 a 3 ZoSP t.j. či je nevyhnutné pod pojmom premlčanie vo verejnom práve rozumieť oslabenie práva v rámci jeho klasického ponímania v súkromnoprávnej sfére, t. j. oslabenie nároku, jeho vymáhateľnosti alebo či sa jedná podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Sžso/28/2016 fakticky o úpravu preklúzie, keď súd aj bez námietky premlčania prihliada na zánik (premlčanie) práva.
V prejednávanej veci je podstatné to, či došlo k relevantnému uplynutiu zákonom určenej lehoty 6 rokov od právoplatnosti rozhodnutí, ktorými žalobca predpísal poistné, čo v danom prípade preukázané bolo, pričom s márnym uplynutím tejto lehoty zákon o sociálnom poistení v § 147 ods. 3 spája premlčanie práva vymáhať predpísané poistné. Bez ohľadu na to, či na základe žalobcom polemizovaného rozhodnutia NS SR sa jedná o preklúziu alebo premlčanie, na rozhodnutie o žalobe žalobcu postačuje záver o tom, že žalobe nie je možné vyhovieť, pretože došlo k oslabeniu nároku, t.j. k strate vymáhateľnosti práva z dôvodu premlčania, pričom žalovaný tento nárok poprel a uplatnil námietku premlčania. Vzhľadom na uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného je preto nadbytočné zaoberať sa aj otázkou, či sa jedná o preklúziu, vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy o povinnosti vzniesť námietku premlčania, podstatné je relevantné zákonom predpokladané uplynutie času, v dôsledku ktorého sa právo vymáhať poistné premlčí. Odvolací súd tým mienil poukázať, že aj v prípade, pokiaľ by súd dal za pravdu žalobcovi, v rozpore so závermi v rozhodnutí NS SR sp. zn. 7Sžso28/2016 a dospel by k záveru, že treba ponímať úpravu premlčania v § 147 ods. 3 ZoSP z hľadiska oslabenia nároku, avšak bez zániku práva samotného, aj v takom prípade postupoval okresný súd správne, keď žalobu zamietol, pretože právo žalobcu bolo oslabené, došlo k strate jeho vymáhateľnosti a vzhľadom na námietku žalovaného preto nemožno priznať žalobcom uplatneným pohľadávkam ich vymáhateľnosť z dôvodu márneho uplynutia zákonom určenej premlčacej lehoty.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobu o určenie vymáhateľnosti pohľadávky zamietol, keďže právo žalobcu bolo premlčané a spočívanie premlčacej lehoty, ako inštitút súkromného práva podľa § 112 OZ, je na spor, ktorý je vzťahom verejnoprávnym, neaplikovateľné.
Súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne, jasne a logicky odôvodnil svoj záver o nemožnosti primeraného použitia prostredníctvom analógie iuris ustanovenia § 112 OZ na vzťahy majúce charakter verejnoprávny. Odvolací súd na rozdiel od žalobcu považuje napadnuté rozhodnutie za jasné, dostatočne odôvodnené a presvedčivé.
Žalovaný v odvolaní namietal aj záver súdu prvej inštancie v bode 24. napadnutého rozhodnutia, v ktorom okresný súd neprihliadol na námietky žalobcu o nedostatku právomoci žalovaného ako správcu konkurznej podstaty na popretie pohľadávok, vzhľadom na znenie § 32 ods. 18 ZoKR, podľa ktorého pohľadávka určená právoplatným rozhodnutím iného orgánu verejnej moci ako súdu sa v určenom rozsahu považuje za zistenú. Odvolací súd s týmito výhradami žalobcu nesúhlasí a odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a dodáva nasledovné.
Oprávnením správcu popierať pohľadávku veriteľa priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu (judikovanú pohľadávku) sa zaoberal už aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR pod č. R 53/2019 podľa ktorého: „Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal“. Z uvedeného rozhodnutia ďalej vyplýva:„ Popretý veriteľ je oprávnený domáhať sa žalobou v incidenčnom spore určenia jeho popretej pohľadávky, a
to aj vtedy, ak ide o pohľadávku, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu. V rozsahu, v akom bol veriteľ pôvodne popretej pohľadávky v incidenčnom spore úspešný (t. j. v akom bola rozhodnutím súdu správcom popretá pohľadávka určená), sa považuje jeho prihlásená pohľadávka za zistenú v súlade s ustanovením § 32 ods. 18 ZKR. Tento záver vyplýva aj zo znenia predmetného zákonného ustanovenia, pričom z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ si zamieňa výraz „určená pohľadávka“ (t. j. pohľadávka konkurzného veriteľa, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovujúcim výrokom v incidenčnom spore) s výrazom „priznaná pohľadávka“ (t. j. pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci). Výklad prezentovaný žalobcom pritom nemá oporu ani v ustanovení § 32 ods. 1 ZKR“.
Správca - žalovaný má v zmysle citovaného rozhodnutia NS SR, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, nielen oprávnenie, ale povinnosť poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu z dôvodov, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Námietka premlčania uplatnená žalobcom ako dôvod popretia žalobcom prihlásených pohľadávok, je práve skutočnosťou, ktorá nastala až po právoplatnosti rozhodnutí vydaných žalobcom, pretože na jej uplatnenie sa vyžaduje kvalifikované uplynutie času, ktoré z povahy premlčania mohlo objektívne nastať až po vydaní rozhodnutí žalobcu o určení poistného. Chybné je aj tvrdenie žalobcu, že vydaním jeho rozhodnutí sa pohľadávka považuje za zistenú. Ako bolo uvedené vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR R 53/2019 žalobca si zamieňa výraz „určená pohľadávka“ (t. j. pohľadávka konkurzného veriteľa, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovujúcim výrokom v incidenčnom spore) s výrazom „priznaná pohľadávka“ (t. j. pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci). Za „zistenú“ pohľadávku podľa § 32 ods. 18 ZoKR sa preto považuje len taká pohľadávka, o ktorej bolo právoplatne súdom rozhodnuté výhradne v incidenčnom konaní o určenie popretej pohľadávky. Tvrdenie žalobcu o „zistení“ jeho pohľadávky nemá preto oporu v existujúcej právnej úprave a odvolací súd s týmto tvrdením žalobcu nesúhlasí. Okresný súd postupoval správne keď na toto tvrdenie žalobcu neprihliadol.
Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie za vecne správne pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o nemožnosti aplikácie prostredníctvom analógie iuris ust. § 112 Občianskeho zákonníka o spočívaní premlčacej lehoty na vzťahy verejnoprávneho charakteru.
Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, t. j. aj proti druhej výrokovej vete, ktorou súd prvej inštancie priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov v plnom rozsahu. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému aj nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Aj v tejto časti je preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie správne.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu.
Žalobca navrhol v podanom odvolaní odvolaciemu súdu, ak nevyhovie odvolaniu, aby v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP pripustil dovolanie na NS SR, nakoľko sa jedná o vyriešenie právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Odvolací súd konštatuje, že pripustenie dovolania vo výroku potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo upravené v ust. § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený a nahradený Civilným sporovým poriadkom. Súčasná právna úprava v ust. § 421 a nasl. CSP zveruje právomoc rozhodovať o prípustnosti dovolania výhradne Najvyššiemu súdu SR bez toho, aby odvolací súd musel pripustiť dovolanie vo výroku svojho potvrdzujúceho rozhodnutia (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok, Veľké Komentáre, C.H.Beck, str. 1383). Odvolací súd preto o prípustnosti dovolania nerozhodoval, pretože táto právomoc mu nepatrí.
Podľa ust. 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný uviedol označenie obchodného mena úpadcu nasledovne: LUCAR spol. s r.o. „v likvidácii“. Z obchodného registra úpadcu vyplýva, že v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia bolo obchodné meno úpadcu nasledovné: LUCAR spol. s r.o. „v konkurze“. Odvolací súd preto uvedenú zrejmú nesprávnosť v označení obchodného mena úpadcu odstránil vydaním opravného uznesenia v prvej výrokovej vete tohto rozhodnutia podľa § 224 a § 378 ods. 1 CSP.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu voči žalobcovi v rozsahu 100%.
Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).