Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-74-2020.pdf
PDF · 148.06 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/74/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36813401, proti žalovanému: S. V., nar. XX. W. XXXX, trvalo bytom N. s. č. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 20. januára 2020 č. k. 11C/62/2018-54, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda z 5. júna 2020 č. k. 11C/62/2018-75, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza v kat. území N., obec N., okres Dunajská Streda, vedená Okresným úradom Dunajská Streda, odbor katastrálny, na LV č. XXX ako stavba - horáreň so súp. č. XXX, postavená na parc. č. 1448/34 a hospodárska budova so súp. č. XXX, postavená na parc. č. 1448/35 a odovzdať ju žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1 a 2, § 710 ods. 3, § 711 ods. 1 písm. d/ O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) a § 149, § 153, § 160 ods. 3 písm. b/ a § 191 ods. 2 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal vypratania nehnuteľnosti uvedenej v I. výroku rozsudku s odôvodnením, že pre neplatenie nájomného musel žalovanému vypovedať nájomnú zmluvu, výpoveď mu bola doručená 11.5.2018, výpovedná lehota uplynula 31.8.2018, od tej doby žalovaný nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola doručená spolu s procesnými poučeniami ešte pred splnomocnením jeho právneho zástupcu, až do pojednávania nevyjadril. Za nespornú považoval súd prvej inštancie skutočnosť, zo strany žalovaného nevyvrátenú, že medzi stranami sporu existovala nájomná zmluva s predmetom nájmu uvedeným v I. výroku rozsudku, ako i to, že táto nájomná zmluva bola platne vypovedaná. Od 1.9.2018 nemá žalovaný k predmetu nájmu žiadny právny titul. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný žiadnu relevantnú procesnú obranu voči žalobe nepredniesol, v tejto súvislosti jeho tvrdenie o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, kým nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, nepovažoval za relevantné. Dôvodil, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Pripomenul, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie
skutkové tvrdenia. Ide o zakotvenie tzv. povinnosti tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom či procesnou obranou strany sporu a sú koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. Pritom strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) včas; prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania; na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 v spojení s § 149 CSP), pričom podľa dôvodovej správy k CSP by po vyčerpaní repliky a dupliky už nemala mať žiadna sporová strana možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy a to za podmienok, kedy manudukačnú povinnosť súd v zmysle § 160 ods. 3 písm. b/ CSP nemá, ak je strana zastúpená advokátom (procesné poučenie žalovaný - ešte pred splnomocnením svojho právneho zástupcu - prevzal dňa 12.4.2019, až do pojednávania dňa 21.10.2019 ostal pasívny, hoci vtedy sa už nachádzal na slobode). Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ako uvádza dôvodová správa (viď bod 2,3) zákonná koncentrácia konania môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Reálny hmotno-právny pomer sporových strán by mal zodpovedať skutkovému základu. Súd poukázal na nevhodne zvolenú procesnú obranu žalovaného prednesenú dňa 20.1.2020. Avšak podľa ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Zákonodarca v tomto ustanovení nachádza materiálne ohnisko princípu voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. Kruh sa tak uzatvára, čiže procesná aktivita je vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám a je na nich, ako túto procesnú aktivitu využijú. Ak strana svoje tromfy nevyužije včas, môže sa to chápať, že nekoná starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP a uznesením Najvyššieho súdu SR z 23.3.2017 sp. zn. 6Cdo222/2016, vecne úspechom žalobcu v spore.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby alebo jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol výslovne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z obsahu odvolania však vyplýva i uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Dôvodil, že žalobu považuje za predčasnú a nedôvodnú, pretože jej predmetom má byť vypratanie nehnuteľnosti, ktorú žalovaný užíval a zveľaďoval 22 rokov z titulu nájomnej zmluvy a ktorú do dnešného dňa obýva, užíva a zveľaďuje. Napriek tomu, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú t. j. do skončenia pracovného pomeru žalovaného u žalobcu, žalovaný aj po skončení pracovného vzťahu predmet nájmu riadne užíval, pričom žalobca proti tomu nemal žiadne výhrady. Dojednania o podmienkach užívania nehnuteľnosti mali ústnu povahu, strany sporu okrem pôvodnej nájomnej zmluvy ďalšie dohody nepodpisovali. O tom svedčí aj nájomná zmluva ktorá existovala medzi stranami sporu až do roku 2018. Prvé nezhody medzi stranami sporu vznikli v období keď sa žalovaný dostal do výkonu trestu odňatia slobody. Žalovaný sa však hneď po prepustení snažil tieto nezhody eliminovať a vzhľadom na dlhoročné investície / materiálnej a nemateriálnej povahy/ do nehnuteľnosti, požiadal žalobcu o odpredaj nehnuteľnosti. Žalobca s ponukou žalovaného za splnenia určitých podmienok súhlasil, v dôsledku čoho sa medzi stranami sporu začali mimosúdne rokovania za účelom realizácie podmienok a úkonov ohľadne predaja resp. kúpy nehnuteľnosti. Žalovaný sa snažil podmienkam žalobcu riadne a včas vyhovieť, avšak žalobca medzičasom predaj nehnuteľnosti zastavil. Žalovaný sa však so zamestnancami žalobcu s pánmi N. a Z. dohodol, že nehnuteľnosť môže naďalej užívať, pretože jej predaj je odsúhlasený v prospech žalovaného. Žalovaný síce nájomné za ten čas neplatil, avšak nehnuteľnosť naďalej zveľaďoval a opravoval. Keďže zo strany žalobcu ďalšie nájomné doposiaľ nebolo fakturované, žalovaný
bol presvedčený, že ide o akési „medziobdobie“, s tým, že rokovania ohľadne kúpy nehnuteľnosti sú síce prerušené ale nie sú ukončené. Vzhľadom na uvedený skutkový stav, žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie považuje za predčasný pre nesprávne vytvorený skutkový základ. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.1.2020 s poukazom na zákonné a sudcovské koncentrácie konania zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov p. N. a p. Z. / zamestnancov žalobcu/, a to napriek tomu, že uvedené dôkazné prostriedky by boli spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia potvrdzujúce skutkové tvrdenia žalovaného o oprávnenom užívaní bytu. Žalovaný síce výpoveď ústnej nájomnej zmluvy nespochybnil, ale táto jeho pasivita bola podmienená ústnymi dojednaniami medzi zamestnancami žalobcu a ním. Predmetom týchto dojednaní bola dohoda o odkúpení spornej nehnuteľnosti, pričom súčasťou tejto dohody by mali byť aj vzájomné finančné vyporiadania. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že počas existencie nájomného vzťahu žalobca do nehnuteľnosti neinvestoval, zveľaďoval ju iba žalovaný, zamestnanci žalobcu mu navrhli ďalšie finančné prostriedky nezaplatiť s tým, že všetko bude vyrovnané resp. započítané pri podpísaní kúpnej zmluvy. Žalovaný investície do stavby resp. odkúpenie pozemku pod stavbou realizoval z presvedčenia, že žalobca mu nehnuteľnosť predá. K tomu však doposiaľ nedošlo, pravdepodobne z dôvodu prekážok na strane žalobcu. Súd však návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol, pričom žalovaný zastáva názor, že sudcovská koncentrácia bola nesprávne aplikovaná, pretože skutkové tvrdenia žalovaného prezentované na pojednávaní dňa 20.1.2020 o oprávnenosti naďalej nehnuteľnosť užívať, majú základ v ústnej dohode, ktorá sa uskutočnila so zamestnancom žalobcu týždeň pred pojednávaním. Súd napriek tomu výsluch tohto svedka považoval za irelevantný a vykonanie dokazovania výsluchom svedka nepripustil, čím došlo k sťaženiu dôkaznej pozície žalovaného. Menovaní zamestnanci žalobcu, ktorí už dlhodobo poznajú pomery žalobcu a žalovaného, by pritom vedeli potvrdiť skutkové tvrdenia žalovaného, že v danom prípade nejde o svojvoľné a neoprávnené užívanie nehnuteľnosti ale o akési „medziobdobie“, pričom vzájomné záväzky resp. pohľadávky strany sporu budú započítané pri predaji nehnuteľnosti. Žaloba žalobcu bola podaná nedôvodne a predčasne a rozsudok súdu prvej inštancie trpí skutkovými vadami.
3. Opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda z 5.6.2020 č. k. 11C/62/2018-75, súd prvej inštancie opravil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho úvodnej časti uvedením správneho predmetu konania (o vypratanie hnuteľnosti). Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 224 CSP, vecne tým, že pri vykonávaní procesných úkonov podľa ust. § 373 CSP zistil, že v úvodnej časti napadnutého rozsudku bol nesprávne označený predmet sporu, keď z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti a nie žaloba o zaplatenie 239,75 eur s príslušenstvom, preto odstránil zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri písomnom vyhotovení rozsudku.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného proti rozsudku vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Žalobca žalovanému doručil výpoveď z nájmu, ktorá mu bola doručená dňa 11.5.2018, výpovedná lehota následne uplynula do dňa 31.8.2018. Žalovaný pokiaľ by mal za to, že je výpoveď neplatná alebo nedôvodná, mohol podať s poukazom na ust. § 711 ods. 6 O.z. žalobu o neplatnosť výpovede, toto však nespravil. Navyše bol žalovaný nečinný aj v ďalšom období, nikdy výpoveď ako takú nenamietal, napriek tomu súvisle užíva predmetnú nehnuteľnosť, a to bez právneho dôvodu. K tvrdeniam žalovaného, že nehnuteľnosť zveľaďoval, žalobca uviedol, že bežná starostlivosť o nehnuteľnosť nájomcami vyplýva aj z podstaty nájomného vzťahu. Avšak iné úpravy nehnuteľnosti bez súhlasu prenajímateľa nájomca nie je oprávnený robiť s poukazom na ust. § 694 O.z. Žalovaný nemal od žalobcu súhlas na zmeny nehnuteľnosti, takýto súhlas si ani nikdy nežiadal a akékoľvek stavebné úpravy, pokiaľ takéto realizoval, boli jeho vlastnou iniciatívou, ktorá však nemá oporu v zákone. V prípade, že boli realizované stavebné úpravy v čase po zániku nájomnej zmluvy, jednalo by sa rovnako o protiprávne konanie, nakoľko žalovaný nedisponuje žiadnym titulom na užívanie nehnuteľnosti, a už vôbec na zasahovanie do stavu nehnuteľnosti. Keby aj mal žalovaný za nejakých okolností nárok na náhradu z titulu investícií do nehnuteľnosti, takýto nárok by bolo potrebné uplatniť v inom konaní a na samotné ukončenie nájmu a povinnosť vypratať nehnuteľnosť takéto nároky nemajú žiaden vplyv. Tvrdenia žalovaného, že prvé nezhody mali začať až keď sa žalovaný dostal do výkonu trestu a že sa tieto nezhody následne snažil eliminovať, sú značne skreslené. Nezhody trvajú už niekoľko rokov, nakoľko žalovaný dlhodobo neplatil nájomné, v dôsledku čoho boli opakovane podávané žaloby o zaplatenie dlžných súm. Pravdou je, že medzi stranami prebehli mimosúdne rokovania, keď žalovaný vyjadril záujem odkúpiť nehnuteľnosť, na čo žalobca reagoval tým spôsobom, že rokovať o odkúpení nehnuteľnosti bude ochotný len po tom, ako žalovaný vyplatí všetky svoje záväzky, ktoré mu z titulu užívania nehnuteľnosti vznikli. Vzhľadom k tomu, že žalovaný tak nespravil a ani k dnešnému
dňu nedoplatky nevyrovnal, tieto rokovania sa neposunuli do ďalšieho štádia. Nikdy však predmetom rokovaní nebola dohoda, že by žalovaný mohol dočasne nehnuteľnosť užívať. Žalobcovi nemôže byť kladené za vinu, že nemá záujem so žalovaným uzavrieť akúkoľvek ďalšiu dohodu o užívaní nehnuteľnosti, ktorej je výlučným vlastníkom, nakoľko má ako vlastník právo vec držať, užívať, požívať a nakladať s ňou podľa vlastného uváženia. So žalovaným žalobca nemá dobré skúsenosti práve z toho dôvodu, že si dlhodobo neplní svoje záväzky, preto by bol ochotný s ním jednať len vtedy, keď by všetky takéto záväzky vyrovnal. Rovnako tak má žalobca ako vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, čo je v tomto prípade práve žalovaný, ktorý bez právneho dôvodu užíva nehnuteľnosť žalobcu. Pokiaľ žalovaný namieta, že mu nebolo umožnené vykonať ním navrhnuté dokazovanie, žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje s aplikovanou sudcovskou koncentráciou konania. Žalovaný sa nevyjadril k žalobe žiadnym spôsobom a ani pred pojednávaním výsluch žiadnych svedkov nenavrhol. Navyše žalovaným označené osoby (p. Z. a p. N.) sú bývalými zamestnancami žalobcu, obaja však už u žalobcu viac ako 10 rokov nepracujú. Rozhovor, resp. ústne dojednanie, ktoré chcel žalovaný preukazovať na pojednávaní navrhovanými svedkami sa pravdepodobne týka obdobia minimálne pred 10 rokmi. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že žalovaný na pojednávaní dňa 20.1.2020 uvádzal, že sa „s vedením v Palárikove dohodol, že nemusí platiť nájomné, p. Z. bol vtedy zodpovedný za hospodárenie s bytmi.“ Odštepný závod v Palárikove bol k 31.12.2012 zrušený, od 1.1.2013 jeho pôsobnosť prešla na odštepný závod Levice. Tieto argumenty žalobcu teda siahajú do pomerne dávnej minulosti a z pohľadu tohto konania ich žalobca považuje za právne irelevantné. Pokiaľ by žalovaný aj v minulosti viedol nejaké rozhovory ohľadom prípadného odpredaja nehnuteľnosti je zrejmé, že takýto zámer sa nerealizoval. Žalobca celkom odmieta, že by kedykoľvek v minulosti umožnil žalobcovi bezplatne užívať nehnuteľnosť, čoho dôkazom je aj to, že žalobca po dobu už niekoľkých rokov od žalovaného vo viacerých súdnych konaniach vymáha nezaplatené nájomné a svoje nároky si riadne uplatňuje. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaným navrhované dôkazy neboli dôkazmi, ktoré by nemohol navrhnúť skôr a navyše ani neboli spôsobilé vyvrátiť skutkové tvrdenia žalobcu, na podklade ktorých žalobca preukazoval dôvodnosť podanej žaloby. Zo strany žalovaného sa jedná len o účelové tvrdenia, cieľom ktorých je zrejme oddialiť jeho povinnosť vysťahovať sa z nehnuteľnosti, ktorú niekoľko rokov užíva bez toho, aby uhrádzal žalobcovi ako vlastníkovi akékoľvek plnenie.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/ a f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
6. Podľa § 4 O. z. proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Podľa § 126 ods. 1 a 2 O. z.: (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. (2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Žaloby vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. ako vlastnícke žaloby predstavujú osobitné prostriedky ochrany vlastníckeho práva. Rozlišujú sa dva základné druhy vlastníckych žalôb, a to rei vindicatio (žaloba o vydanie veci) a actio negatoria (zapieracia žaloba, resp. žaloba o zdržanie sa zásahov). Vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba. Na to, aby sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že táto osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vec u seba neoprávnene. Totožná ochrana, aká sa poskytuje vlastníkovi v rozsahu ust. § 126 ods. 1 O.z., sa poskytuje aj dobromyseľnému držiteľovi, t. j. tomu kto je oprávnený mať vec u seba a výkon jeho práv je teda lege artis.
V prípade nehnuteľnosti (nehnuteľnej veci) sa vlastnícke právo v zásade preukazuje výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností. V prípade, ak súd príde k záveru, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi, t. j. tomu kto sa označil za vlastníka a domáha sa ochrany vlastníckou žalobou podľa § 126 O. z., bude skúmať ďalšie predpoklady pre poskytnutie ochrany v rozsahu predmetného ustanovenia. Samotná skutočnosť, že žalobca označí v žalobe nejakú osobu ako pasívne legitimovanú ešte neznamená, že táto osoba pasívne legitimovaná skutočne bude. Pasívna legitimácia tohto subjektu bude závisieť od naplnenia hmotnoprávnych predpokladov, ktoré sú vymedzene v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. Týmito hmotnoprávnymi predpokladmi sú, že osoba, proti ktorej návrh na začatie konania (žaloba) smeruje má skutočne vec vo svojej faktickej moci, a zároveň túto vec zadržiava neoprávnene (vlastník má právo na ochranu len proti neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva). Vo vzťahu ku všetkým trom predpokladom úspechu v merite veci bremeno dokazovania zaťažuje žalobcu. Nehnuteľnosti, ktorých vypratania sa žalobca domáha je potrebné identifikovať náležitosťami v súlade s katastrálnym zákonom v spojení s vykonávacou vyhláškou ku katastrálnemu zákonu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je vždy súd povinný zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho sporu. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Vecnú legitimáciu má zásadne ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Súd prvej inštancie sa v predmetnom spore otázkou existencie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), vôbec nezaoberal. Ako už bolo vyššie uvedené vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba, a na to, aby sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že táto osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vec u seba neoprávnene. Súd prvej inštancie však v rozsudku vôbec neuviedol kto je vlastníkom veci, konkrétne nehnuteľnosti, ktorá je predmetom rei vindicatio. Žalobca označil list vlastníctva č. XXX ako dôkaz. Prílohou žaloby je Výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. N., vytvorený cez katastrálny portál 7.12.2018, s údajmi platnými k 6.12.2018, podľa ktorého vlastníkom stavby s. č. XXX - horáreň, postavenej na parc. č. 1448/34, a stavby s. č. XXX - hospodárska budova, postavenej na parc. č. 1448/35, druh stavby u oboch stavieb - budova lesného hospodárstva, je Slovenská republika v celosti (1/1); ďalej z výpisu vyplýva, že k vlastníkovi por. č. 1 (Slovenská republika) je pod por. č. 2 (Lesy SR ŠP, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, PSČ 975 66, SR) správa na všetky parcely tohto listu vlastníctva. Z predloženého výpisu sa teda nepodáva, že by bol žalobca aj správcom stavieb. Žalobca síce v žalobe uviedol, že je zákonným správcom nehnuteľnosti, označil sa tiež za prenajímateľa, avšak tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom neodôvodnil, nehnuteľnosť v žalobe označuje ako byt vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorého správcom ku dňu 3.5.1996 mal byť Odštepný lesný závod - Palárikovo. V spise sa teda
nachádzal dôkaz o tom kto je vlastníkom nehnuteľnosti (ktorej vypratania sa žalobca domáha), tento však nebol zo strany súdu prvej inštancie v rozsudku vyhodnotený, a to ani jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi), nie je zrejmé či z neho súd vychádzal. Súd v rozsudku neuviedol, či žalobcu považuje za zákonného správcu nehnuteľnosti a pokiaľ aj bol tohto názoru, bolo potrebné ho riadne odôvodniť (t. j. konkrétne z čoho vyplýva, že žalobca je zákonným správcom nehnuteľnosti, a to aj v prípade ak by táto skutočnosť vyplývala zo zákona resp. z predmetu činnosti žalobcu). Až po tom, čo by bol preukázaný prvý predpoklad (aktívna legitimácia), by bolo namieste skúmať druhý predpoklad (pasívnu legitimáciu) a následne tretí predpoklad (či žalovaný zadržiava vec neoprávnene).
7. Žiadnu pozornosť súd prvej inštancie nevenoval ani otázke ustálenia charakteru/druhu nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa žalobca domáha. Podľa § 118 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, živé zvieratá, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. (2) Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. Podľa § 119 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. (2) Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Žalobca v žalobe dôvodil, že strany uzatvorili dňa 3.5.1996 Dohodu nájomnej zmluvy, ktorej predmetom bol prenájom služobného bytu na dobu určitú, odo dňa podpísania dohody do skončenia pracovného pomeru, na ktorý je služobný byt viazaný, po skončení pracovného pomeru žalovaného u žalobcu (dátum neuviedol) žalovaný nehnuteľnosti žalobcu naďalej užíval, voči čomu žalobca nemal výhradu a podľa pôvodnej dohody v nájomnej zmluve účtoval žalovanému nájomné, na základe čoho mal žalobca za to, že strany sporu mali medzi sebou ústne uzatvorenú nájomnú zmluvu (dátum opäť neuviedol), keď došlo k dohode o predmete nájmu ako aj výške nájomného a v zmysle ktorej žalobca prenajímal žalovanému nehnuteľnosť za dohodnuté nájomné, žalovaný sa dlhodobo dostával do omeškania s platením nájomného resp. ho vôbec neplatil, žalobca ako prenajímateľ podaním z 10.5.2018 (žalovanému doručené 11.5.2018) vypovedal nájomnú zmluvu s poukazom na ust. § 711 ods. 1 písm. d/ O.z., dňom 1.6.2018 začala plynúť výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 31.8.2018 s poukazom na § 710 ods. 3 O.z. Žalobca teda za predmet vypratania označoval v žalobe a v konaní pred súdom prvej inštancie striedavo nehnuteľnosti tak ako sú zapísané v katastri nehnuteľností a uvedené v petite žaloby, a byt, u ktorého neuviedol, že by (a kedy) stratil charakter služobného bytu. V Dohode nájomnej zmluvy z 3.5.1996 je predmet nájmu označený ako byt vo vlastníctve OLZ - Palárikovo, ktorý sa nachádza v objekte G. U. obec N. (dopísané XXX), byt I. kategórie o celkovej podlahovej ploche 73,1 m2, z toho obytných miestností 50,5 m2. Vo Výpovedi nájomnej zmluvy z 10.5.2018, adresovanej žalovanému, žalobca stotožnil byt uvedený v Dohode nájomnej zmluvy z 3.5.1996 s nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa v k.ú. N., vedenej Okresným úradom Dunajská Streda, odbor katastrálny, na LV č. XXX, parcely reg. „C“ evidované na katastrálnej mape a to horáreň s. č. XXX, postavená na parc.č. 1448/34 a hospodárska budova s. č. XXX, postavená na parc. č. 1448/35, a dal žalovanému výpoveď z nájomnej zmluvy týkajúcu sa vyššie popísaných nehnuteľností s odkazom na ust. § 711 ods. 1 písm. d/ a § 710 ods. 3 O.z. (teda osobitných ustanovení o nájme bytu). Odvolací súd je názoru, že ak by bol súd prvej inštancie vyhodnotil (čo však neurobil) dôkaz navrhnutý v žalobe (a vykonaný na pojednávaní dňa 20.1.2020), ku ktorej bol v prílohe pripojený (č.l. 16-20), a to Výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. N., vytvorený cez katastrálny portál 7.12.2018, s údajmi platnými k 6.12.2018, neuniklo by jeho pozornosti, že obe stavby zapísané na tomto liste vlastníctva (stavba s. č. XXX - horáreň, postavená na parc. č. 1448/34, stavba s. č. XXX - hospodárska budova, postavená na parc. č. 1448/35), majú ako druh stavby uvedené - budova lesného hospodárstva (horáreň, technická prevádzková stavba a iné) a nie byt. Posúdenie charakteru/druhu nehnuteľnosti má pritom zásadný význam pre právne posúdenie veci (napr. či je potrebné aplikovať iba O.z., alebo i ustanovenia iných zákonov napr. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, v znení neskorších predpisov; zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, v znení neskorších predpisov; zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení neskorších predpisov).
8. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Uviedol, že nespornou skutočnosťou je existencia nájomnej zmluvy medzi stranami s predmetom nájmu uvedeným v I. výroku rozsudku, opomenul však uviesť konkrétne kedy, kým (na strane žalobcu), akým spôsobom (písomne, ústne, konkludentne) a s akým obsahom bola zmluva uzatvorená, či je táto zmluva platná, kedy, kým, komu a na základe akého právneho úkonu bola vypovedaná, aká bola výpovedná doba, od kedy do kedy plynula, či je výpoveď platná. V 5. bode odôvodnenia síce súd prvej inštancie uviedol ktorými dôkazmi vykonal dokazovanie, avšak neuviedol z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní a ako ich vyhodnotil (v odôvodnení sa nenachádza vyhodnotenie dôkazov jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach), prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (výsluch svedkov N. a Z., keď na pojednávaní dňa 20.1.2020 uznesením nepripustil vykonanie dokazovania výsluchom týchto svedkov, svoje rozhodnutie však neodôvodnil v napadnutom rozsudku, hoci mu to § 220 ods. 2 CSP ukladá). V rozsudku sa nenachádza právne posúdenie veci, za ktoré nie je možné považovať holú citáciu zákonných ustanovení (medzi ktorými sa ani nenachádzalo zákonné ustanovenie umožňujúce žalobcovi domáhať sa vypratania nehnuteľnosti). Neuviedol na základe akých skutočností a ako uplatnený nárok právne kvalifikoval, pod hypotézu ktorej konkrétnej normy ich podriadil, či z jej dispozície bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Podstatnú časť odôvodnenia rozsudku predstavuje všeobecný výklad sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania (§ 153 a § 154 CSP bez ich citácie), avšak bez záveru vo vzťahu k predmetnej veci, nie je zrejmé ako bola koncentrácia uplatnená. Súd prvej inštancie v 8. bode odôvodnenia rozsudku síce poukázal na nevhodne zvolenú procesnú obranu žalovaného prednesenú dňa 20.1.2020 (vychádzajúc z 3. bodu odôvodnenia mal zrejme na mysli tvrdenie žalovaného, že sa s pracovníkom Lesnej správny Gabčíkovo p. N. dohodol v januári 2020, že nehnuteľnosť môže bezodplatne užívať, kým strany neuzatvoria kúpnu zmluvu, ďalej jeho tvrdenie o zveľadení nehnuteľnosti, tvrdenie o vlastníctve pozemku pod nehnuteľnosťou, návrh na vypočutie svedkov N. a Z.), avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia a záveru. Ust. § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadať (nepriznať mu procesnoprávne účinky). O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní, alebo nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). K uplatneniu diskrečného práva súd prvej inštancie uviedol iba to, že žalovaný prevzal poučenie 12.4.2019 (pozn. odvolacieho súdu
- v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody) ešte pred splnomocnením jeho právneho zástupcu (poznámka odvolacieho súdu - splnomocnenie z 21.10.2019) a až do pojednávania 21.10.2019 ostal pasívny, hoci sa nachádzal vtedy už na slobode (opäť poznámka odvolacieho súdu - neuviedol odkedy), súd prvej inštancie tieto okolnosti prípadu však nevyhodnotil a nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne zrejmé ani to, či diskrečné právo uplatnil. Dôvodnou tak bola odvolacia námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie sudcovskej koncentrácie. Taktiež bolo potrebné pre riadne právne posúdenie veci ustáliť kto bol vlastníkom/správcom nehnuteľnosti ku dňu skončenia služobného pomeru žalovaného (ktorý deň nebol ustálený), ku dňu uzavretia ostatnej nájomnej zmluvy (ktorý deň taktiež nebol ustálený) a ku dňu výpovede z nájmu, zodpovedať otázku platnosti nájomnej zmluvy a výpovede z nájmu (v rovine skúmania otázky skončenia nájmu ako otázky predbežnej). Keďže súd neuviedol výslovne, že uplatnil diskrečné právo, nie je zrejmé, prečo považoval za nespornú skutočnosť existenciu nájomnej zmluvy a to že bola platne vypovedaná. Odvolací súd poznamenáva (iba pre prípad ustálenia, že sa jedná o byt), že lehota na podanie žaloby nájomcu podľa § 711 ods. 6 O.z. nemôže mať charakter lehoty prekluzívnej (čiže prepadnej alebo
tiež zánikovej), nakoľko takýto následok požaduje platné občianske právo vyjadriť výslovne a pretože v danom prípade sa tak nestalo, nájomca tu môže stratiť len právo s úspechom sa domôcť určenia neplatnosti výpovede z nájmu (priamo výrokom rozsudku súdu, ktorý môže prísť len v prípade včasnej a dôvodnej žaloby), nie však aj o právo, aby sa príslušnou otázkou súd zaoberal (ako s otázkou predbežnou) v spore o plnenie (o vypratanie bytu, kde sa musí posudzovať tiež existencia či naopak neexistencia právneho dôvodu na užívanie bytu tým, kto ho má na základe požiadavky prenajímateľa vypratať). Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi strán sporu sa týka právnych otázok (napríklad výkladu zákonného ustanovenia) i skutkových otázok (napríklad hodnotenia dôkazov). Tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán konania, dá stranám najavo, že boli vypočuté a že sa ich argumentmi zaoberal. Ústavný súd SR, ktorý má právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov, už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi strán a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko uviedol, že jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie argumentov vznesených účastníkmi konania/stranami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku má byť zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany konania a prečo námietky strany považuje za nesprávne, mylné alebo vyvrátené. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany, nemôže ju len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva (por. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 As 24/2005). Ak súd na konkrétne a podrobné argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov považoval argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne a nesúladne so základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 153/07). V predmetnom spore súd prvej inštancie v 6. bode odôvodnenia uviedol, že „žalovaný žiadnu relevantnú procesnú obranu voči žalobe nepredniesol, v tejto súvislosti jeho tvrdenie o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, kým nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nemá žiadnu relevanciu“, takéto všeobecné strohé konštatovanie a argumentácia súdu podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi žalovaného (o dohode so žalobcom o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, čím vlastne spochybnil výpovedný dôvod). Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany strán sporu, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I.ÚS 265/05) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03). Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné (s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľne (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa argumentáciou žalovaného v uvedenom smere. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Je súčasne prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje náležité dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. sp. zn. I.ÚS 226/03). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňal požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a argumentačný základ bol pre prieskum odvolacím súdom nepostačujúci. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza činnosť súdu prvej inštancie).
9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania posúdiť primárne vecnú legitimáciu strán sporu, charakter/druh nehnuteľnosti vypratania ktorej sa žalobca domáha žalobou, v ďalšom konaní bude súd postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany účinne poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania podľa § 150 a § 151 CSP posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Pri hodnotení použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany bude dôsledne vychádzať z preukázaných tvrdení strán konania a pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Podľa § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočne a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
10. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.
11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)