Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoPr-3-2024.pdf
PDF · 227.72 KB
Case nature
Subarea
4CoPr/3/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: O. U., F.. XX.X.XXXX, T. B. XXX/XX, C. F. R., W.astúpená I.Q. P. D.. U. C., J..S..Z.., J. J. J. G. XXX, T., O.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská J., I..J.., J. J. Q. XX, T., O.: XX XXX XXX, zastúpený D.. H. S., I., J. J. B. Č.. XXX, O.: XX XXX XXX, o zaplatenie 2.601,45 eur s príslušenstvo, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. októbra 2022 č.k. 11Cpr/16/2021-245 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 2.601,45 eur s príslušenstvom. Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobkyňou tým, že so žalovaným uzatvorila pracovnú zmluvu dňa 22.11.2016 v znení jej neskorších dodatkov, na základe ktorej vykonávala prácu na pozícii „podpora klienta“. Dňa 31.7.2020 bol s ňou ukončený pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu, rovnako ako s ďalším 148 zamestnancami. Podľa jej názoru žalovaný v prípade, ak v rámci 30 dní končil pracovný pomer so 149 zamestnancami dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu, mal pred samotným ukončením pracovných pomerov uplatniť postup podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce. Skončenie pracovného pomeru s každým zo 149 zamestnancov nespočívalo v osobe zamestnanca, čím došlo ku naplneniu dikcie ustanovenia Zákonníka práce definujúce hromadné prepúšťanie, a mala za preukázané, že žalovaný nesplnil žiadnu z povinností mu uložených ustanovením § 73 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. uvedenú skutočnosť neprerokoval so zástupcami zamestnancov, rovnako zo strany zamestnávateľa nebola splnená povinnosť podľa § 73 ods. 3 Zákonníka práce a nebol príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky doručený odpis informácie, ktorej obsah je definovaný § 73 ods. 2 tohto právneho predpisu. Súčasne neboli zo strany žalovaného splnené ani povinnosti podľa § 73 ods. 4, 5 a 6 Zákonníka práce, čo jej zakladá právny nárok na náhradu v sume dvojnásobku jej priemerného zárobku. Zastávala názor, že žalovaný konal v rozpore s ustanoveniami § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, čo bolo potvrdené aj príslušným Inšpektorátom práce Bratislava, ktorý vo svojom stanovisku zo dňa 24.9.2020 skonštatoval, že je to možné považovať za hromadné prepúšťanie a zamestnávateľ mal uplatniť postup podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, predtým, než skončil pracovné pomery so zamestnancami, ak sa pracovné pomery skončili z dôvodov, ktoré nespočívali v osobách zamestnancov, bola naplnená druhá podmienka uvedená v ustanovení § 73 odsek 1 písm. c/ Zákonníka práce. Žalovaný sa dopustil aj porušenia záväzkov z platnej Kolektívnej zmluvy v zmysle § 10 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, príslušná odborová organizácia kontaktovala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a požiadala o určenie sprostredkovateľa z dôvodu porušenia záväzkov
z platnej Kolektívnej zmluvy. Dňa 10.12.2020 sa uskutočnilo osobné stretnutie so sprostredkovateľom určeným ministerstvom, ktorý skonštatoval, že zamestnávateľ porušil pri prepúšťaní 149 zamestnancov ustanovenia § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce. Pri výpočte náhrady mzdy žalobkyňa priemerný hodinový zárobok vynásobila priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný počet kalendárnych týždňov pripadajúci na jeden rok (365,25/7 = 52,18 týždňa) a z neho sa zisťuje priemerný počet kalendárnych týždňov, pripadajúcich na jeden kalendárny mesiac (52,18/7 = 4,3482 týždňa). Priemerný počet kalendárnych týždňov vynásobila týždenným fondom pracovného času zamestnanca. V prípade žalobkyne bol mesačný fond pracovného času 4,3482 x 37,5 hodín = 163 hodín mesačne. Tento fond mesačného pracovného času použila žalobkyňa na výpočet náhrady mzdy, čo predstavovalo sumu 1 300,72 eur mesačne. Z dikcie ustanovenia § 73 ods. 8 Zákonníka práce mala za zrejmé, že nárok na náhradu mzdy vzniká zamestnancovi až po skončení pracovného pomeru. Žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer dňa 31.7.2020, t.j. nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku v súvislosti s porušením povinnosti plynúcej z § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce vznikol najskôr deň nasledujúci po dni skončenia pracovného pomeru, t.j. 1.8.2020, nakoľko žalovaný v tento deň neuhradil žalobkyni náhradu mzdy, nasledujúcim dňom po dni splatnosti sa dostal do omeškania. Ako dôkazy predložila pracovnú zmluvu, dodatok k pracovnej zmluve, dohodu o skončení pracovného pomeru, odpoveď Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 24.9.2020, predžalobnú výzvu, písomné svedecké výpovede zamestnancov žalovaného, s ktorými bol ukončený pracovný pomer dohodou.
3. Žalovaný označil žalobkyňou doložené dôkazy za dôkazy bez dôkaznej hodnoty vo vzťahu k žalobkyni. Trval na tom, že žaloba je vadná, vady žaloby neboli odstránené, pričom žalobkyňa nemá nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Kolektívna zmluva upravuje výlučne odmenu za dosiahnutie mimoriadnych výsledkov v jej čl. 20, čo však nie je tento prípad. Tvrdenie, že z Kolektívnej zmluvy vzniká nejaký nárok na mimoriadnu odmenu, ktorá bola dojednaná až v dohode o skončení pracovného pomeru, považoval za nesprávne, zavádzajúce. Uviedol, že Dohoda je dvojstranným právnym úkonom, podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o skončení pracovného pomeru sa ex lege uzatvára písomne. Dohoda o skončení pracovného pomeru aj reálne bola uzatvorená sporovými stranami v písomnej forme, čo je nesporné. Dohoda o skončení pracovného pomeru môže v zmysle Zákonníka práce obsahovať všetko, na čom sa účastníci pracovného pomeru dohodnú a čo je pre nich dôležité. Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom a zamestnanec so zamestnávateľom dohodnúť na skončení pracovného pomeru z akýchkoľvek dôvodov, alebo i bez dôvodu. Dôvody sa vo všeobecnosti môžu, ale aj nemusia uviesť v dohode o skončení pracovného pomeru. Zamestnávateľ má však podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce povinnosť v dohode o skončení pracovného pomeru uviesť: a/ organizačné dôvody v zmysle § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákonníka práce, b/ zdravotný dôvod zamestnanca upravený v § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, pre ktorý sa pracovný pomer končí dohodou o skončení pracovného pomeru a c/ akýkoľvek iný dôvod skončenia pracovného pomeru, ak jeho uvedenie zamestnanec požaduje. Použitie zákonných výkladových pravidiel právnych úkonov smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadrený slovami, ktorý urobili účastníci po vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich dojednania. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zachytený. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou. Súd podľa neho nemôže vykladať obsah právneho úkonu podľa toho, ako sa v priebehu súdneho konania správajú jeho účastníci. (Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava, Eurokódex, 2011, s. 244, s. 248). Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.11.2005 sp.zn. 22Cdo/1027/2005, podľa ktorého pri právnom úkone urobenom v písomnej forme je právne významná iba vôľa účastníkov vyjadrená v písomnom texte; zámery účastníkov, ktoré neboli vyjadrené v písomnom texte, alebo ktoré sú odlišné od zámerov zachytených v listine o právnom úkone, sú právne bezvýznamné. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.07.2008 sp.zn. 21Cdo/2730/2007 zmyslom výkladu prejavu vôle nie je zisťovať, čo si konajúci s (niekoľkoročným) odstupom času myslí a ako svoje názory postupne mení, ale objasniť, čo bolo skutočne prejavené. Okolnosť, že konajúci s odstupom času začne svoj prejav vôle interpretovať inak, nemôže mať na prijatý záver o tom, čo bolo prejavené, žiadny vplyv. V písomnej dohode o skončení pracovného pomeru uzatvorenej medzi sporovými stranami nie je uvedený žiaden dôvod skončenia pracovného pomeru, žalovaný pritom tvrdí, že v súdnom konaní nie je preukázané, že zo zákona by mal povinnosť v predmetnej dohode uviesť dôvod skončenia pracovného pomeru a žalobkyňa uvedenie žiadneho dôvodu v nej nikdy, a to ani dodatočne, nepožadovala. Dohoda o skončení pracovného pomeru okrem toho, že nebola nikdy spochybnená relevantným spôsobom po jej obsahovej stránke, a to ani z časti, nebola spochybnená, ani pokiaľ ide o jej platnosť postupom
podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce, čím sa na ňu ex lege v súčasnosti už musí uplatňovať fikcia jej platnosti, tým je vylúčená možnosť túto dohodu posudzovať inak, než ako platný právny úkon. Poukázal na povinnosť súdu uplatňovať prioritu výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, dohody, pred takým výkladom, ktorý jej neplatnosť zakladá, pretože neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, čo opakovane vymedzil Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad vo svojich nálezoch zo dňa 03.07.2008 sp.zn. I. ÚS 242/07 alebo zo dňa 01.04.2015 sp.zn. I. ÚS 640/2014 a iných. Podľa ústavného súdu úloha všeobecného riešenia súdnej právnej veci a interpretácie relevantných právnych úkonov nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy/dohody (prípadne iných dôvodov neplatnosti), ale v poskytovaní súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií, platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. Uviedol, že neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v Dohode nie je a ani nebolo žalobcom nikdy žiadnym spôsobom relevantne namietané, ani vytknuté. Niet preto relevantného dôvodu a ani možnosti dopĺňať túto Dohodu o skončení pracovného pomeru ex post o dôvod skončenia pracovného pomeru, keďže takýto dôvod z jej písomného textu nevyplýva a žalobkyňa o žiadne doplnenie predmetnej dohody o dôvod skončenia pracovného pomeru neprejavila záujem. Žalovaný pritom spochybňuje to, či dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou je pre meritórne rozhodnutie súdu vôbec relevantný a ak áno, do akej miery, poukázal na to, že ex lege písomná dohoda o skončení pracovného pomeru expressis verbis obsahuje aj tieto dojednania: „Zamestnancovi bude vyplatená v najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru mimoriadna odmena vo výške 13 990 eur (brutto).“ „Zamestnanec vyhlasuje, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vyporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu“. Mimoriadna odmena je širším peňažným nárokom zamestnanca, prvýkrát vyplývajúcim a dojednaným až v dohode o skončení pracovného pomeru, zahŕňa všetky nároky a pohľadávky zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu. Sporové strany sa expressis verbis dohodli na tom, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne voči žalovanému z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobkyňa nijako nepopiera, že mimoriadna odmena jej bola ako zamestnancovi vyplatená už pred začatím súdneho konania, pretože tento postup bol osobitne upravený v rámci dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný tvrdil, že aj v prípade, ak žalobkyni vznikol požadovaný nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, hoci aj v žalovanej výške, takýto nárok zanikol ešte pred začatím súdneho konania. Dojednaním a vyplatením mimoriadnej odmeny žalobkyňa nebola nijako ukrátená na svojich právach a nárokoch, pretože dojednaním mimoriadnej odmeny v dohode o skončení pracovného pomeru jej bola vyplatená rádovo vyššia suma, na akú by mala v súhrne nárok, teda ak by sa postupovalo výlučne na základe pracovnej zmluvy, Kolektívnej zmluvy, či Zákonníka práce. Ak by žalobkyni vznikol nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, dojednanie o mimoriadnej odmene zahŕňalo i nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jej priemerného zárobku. Vyplatením mimoriadnej odmeny podľa dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyni uvedený nárok zanikol, žalovaná pohľadávka bola v plnej miere uspokojená a vysporiadaná, bez toho, aby sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Dojednanie o mimoriadnej odmene žalobkyňa nespochybnila ani nenamietala. Skončenie pracovného pomeru Dohodou bolo pre žalobkyňu ako zamestnanca výhodnejšie, práve vzhľadom na mimoriadnu odmenu. Zaplatením mimoriadnej odmeny zanikli, teda boli uspokojené a aj vysporiadané všetky nároky žalobkyne, vrátane žalovanej pohľadávky. Žalobkyňa ako zamestnanec bola vyzvaná žalovaným ako zamestnávateľom, aby sa s oboma možnosťami (dohoda, výpoveď) oboznámila a rozmyslela si, ktorú z možností si vyberie, bol jej poskytnutý časový priestor na rozhodnutie. Žalobkyňa si však ponechala na rozhodnutie až dva dni, pričom sa napokon rozhodla pre skončenie pracovného pomeru dohodou.
4. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný tvrdil, že z jeho strany v mesiaci júl 2020 k žiadnemu hromadnému prepúšťaniu zamestnancov nedošlo, a teda mu nevznikla ani žiadna povinnosť spolurozhodovania s odborovou organizáciou, či ohlasovania voči príslušnému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a už vôbec nie je podľa jeho názoru oprávnený nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojnásobku mesačného zárobku v zmysle ust. § 73 ods. 8 ZP, avšak na druhej strane v rámci svojej procesnej obrany v konaní tvrdil, že v prípade, že žalobkyni vznikol takýto nárok na vyplatenie náhrady mzdy, dojednanie o mimoriadnej odmene, Dohoda o skončení pracovného pomeru zahŕňala i tento nárok žalobkyne v sume dvojnásobku jej priemerného zárobku a vyplatením mimoriadnej odmeny tak tento nárok zanikol. Žalovaný vo svojich vyjadreniach dokonca tvrdil, že nárok bol priamo zakalkulovaný do peňažného nároku, ktorý bol vyplatený v rámci Dohody o skončení pracovného pomeru nazvaný ako „mimoriadna odmena“. Sám však tvrdil, že v období júla 2020 k žiadnemu hromadnému prepúšťaniu
z jeho strany nedošlo, a preto je tento nárok nedôvodný, ale na druhej strane tento nárok zahŕňa do mimoriadnej odmeny vyplatenej v rámci Dohody o skončení pracovného pomeru a tvrdí, že tento nárok bol priamo do tejto odmeny zakalkulovaný v rámci jednotlivých zložiek, z ktorých táto mimoriadna odmena pozostávala. Žalovaný v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru ani nemal žiaden titul na zakomponovanie nároku v zmysle ust. § 73 ods. 8 ZP do vyplatenej mimoriadnej odmeny, nakoľko sám existenciu hromadného prepúšťania z jeho strany v zmysle ust. § 73 ods. 1 pís. c/ ZP popieral, nikdy sa o tejto skutočnosti pri uzatváraní Dohody o skončení pracovného pomeru nezmieňoval. Aj z uvedeného dôvodu takéto tvrdenie žalovaného označila za nelogické a účelové. Žalobkyňa predložila súdu „Vzor výpočtu mzdových nárokov“ v prípade, ak by bol pracovný pomeru ukončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ako aj špecifikáciu mzdových nárokov označených ako mimoriadna odmena v Dohode o skončení pracovného pomeru so žalobcom“, ktorý bol zamestnankyňou žalovaného O.. W. H., riaditeľkou odboru Zamestnanecká skúsenosť zaslaný dňa 9.7.2020 mailom predsedníčke odborovej organizácie pôsobiacej u žalovaného pani T. E.. Predmetný vzor je vyhotovený priamo žalovaným a opisuje spôsob výpočtu mzdových nárokov zamestnancov, s ktorými mal žalovaný zámer v júli 2020 ukončiť pracovný pomer, a to buď dohodou alebo výpoveďou. Predmetný spôsob výpočtu bol predkladaný aj všetkým ostatným zamestnancom na stretnutiach, na ktorých im zástupcovia zamestnávateľa oznámili ich zámer ukončiť s nimi pracovný pomer a zároveň im predložili tento výpočet ich mzdových nárokov. Podľa žalobkyne výpočty korešpondujú mimoriadnou odmenou vyplatenou pri ukončení pracovného pomeru Dohodou a všetky jeho zložky odzrkadľujú v podstate iba zákonné nároky, ako aj nároky plynúce jej z Kolektívnej zmluvy, a naopak dokazujú fakt, že nezahŕňali v sebe žiadny nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 73 ods. 8 ZP, tak ako to vo svojich vyjadreniach tvrdí žalovaný. Z predmetného výpočtu je zrejmé, že žalovaný na stretnutí so žalobkyňou, na ktorom jej oznámil zámer ukončiť s ňou pracovný pomer, neponúkal ani v jednom prípade nič navyše, ako by jej patrilo zo zákona alebo z Kolektívnej zmluvy a rozdiel medzi oboma sumami v oboch prípadoch ukončenia pracovného pomeru bol len v prvej položke „odstupného“ v prípade Dohody o ukončení pracovného pomeru, resp. mesiacov odpracovaných v rámci výpovednej doby v prípade výpovede, kde v prvom prípade sa toto odstupné vypočítava z priemernej mesačnej mzdy a v tom druhom prípade zo základnej mzdy. V prípade výpovede zamestnávateľ nepriznal ešte jednorazovo sumu 220 eur za regeneračný príspevok a toto je práve ten rozdiel, ktorý robil výhodnejším prijatie Dohody o ukončení pracovného pomeru ako výpovede. Na základe ňou predložených dôkazov a vyjadrení tak jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalovaného o tom, že nárok žalobkyne, ktorý žaluje v predmetnom konaní, bol už zahrnutý do „mimoriadnej odmeny“ vyplatenej jej pri ukončení pracovného pomeru dohodou, je tvrdenie účelové, nemajúce oporu v zákone a Kolektívnej zmluve, je v rozpore s akýmikoľvek ďalšími tvrdeniami žalovaného predloženými v rámci tohto konania a hrubým zavádzaním súdu v snahe vyhnúť sa zaplateniu zákonných nárokov žalobcovi pri porušení zákonných povinností žalovaného v rámci hromadného prepúšťania.
5. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa so všetkými predloženými listinnými dôkazmi, pričom mal za nesporné, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.11.2016 v znení jej dodatkov, a za nespornú považoval aj skutočnosť, že dňa 6.7.2020 uzatvorila so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončil dňom 31.7.2020. Nebolo sporené, že súčasťou Dohody o skončení pracovného pomeru je aj dojednanie zmluvných strán o tom, že žalobkyni bude vyplatená mimoriadna odmena vo výške 13 990 eur brutto. Žalobkyňa v dohode vyhlásila, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Z Kolektívnej zmluvy na roky 2020-2022 článok 14 ods. 5 vyplýva, že ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odseku 4 tohto článku zmluvy, povinnosti spojené s hromadným prepúšťaním, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jeho priemerného (mesačného) zárobku. Podľa článku 14 ods. 6 písm. c/ platnej kolektívnej zmluvy pracovníkovi, ktorého pracovný pomer trval viac ako dva roky a menej ako päť rokov, patrí pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nárok na odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Žalobkyňa vo výpovedi pred súdom uviedla, že pracovala u žalovaného 25 rokov. V piatok dňa 10.7.2020 prišla na pobočku oblastná riaditeľka, zavolali si ju a predložili jej dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 6.7.2020. Mala dva návrhy, buď k 31.7.2020 ukončiť pracovný pomer dohodou, alebo 31.10.2020 dostane výpoveď. Uviedla, že si nechala víkend na rozmyslenie a v pondelok podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru.
6. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 a 2, § 78 ods. 1, 2, § 78 ods. 8 čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. Konštatoval, že disponuje informáciou, že na tunajšom súde je vedených 68 ďalších obdobných konaní, ktorými sa bývalí zamestnanci žalovaného domáhajú zaplatenia náhrady mzdy, za rovnakej skutkovej okolnosti, keď uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru s dohodnutou mimoriadnou odmenou. Aj z predložených písomných výpovedí zamestnancov žalovaného vyplýva, že pracovný pomer bol v ich prípade skončený z iniciatívy žalovaného a vo forme dohody. Dôvodom skončenia pracovného pomeru s prepustenými zamestnancami nebola samotná iniciatíva zamestnanca, ale zamestnávateľa, súd považoval za preukázané, že žalovaný skončil pracovný pomer naraz s viac ako 30 zamestnancami, pričom dôvod skončenia ich pracovného pomeru nespočíval v osobe týchto zamestnancov. To podľa neho nasvedčuje tomu, že pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený v rámci hromadného prepúšťania, pričom žalovaný splnenie povinností v zmysle ustanovení § 73 ods. 2 až 4 a odseku 6 Zákonníka práce v spore netvrdil, ani nepreukázal. Preto dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku jej priemerného zárobku, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 78 ods. 8 Zákonníka práce, aj z článku 14 ods. 5 platnej kolektívnej zmluvy. Napriek tomu bol toho názoru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná.
7. Uviedol, že nebolo sporné, že žalobkyňa podpísala Dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú považoval za platný právny úkon, sama žalobkyňa jej platnosť nespochybnila. Z dohody vyplýva, že sporové strany sa okrem skončenia pracovného pomeru ku dňu 31.7.2020 dohodli na aj peňažnom plnení nazvanom ako „mimoriadna odmena“, ktorá mala byť žalobkyni vyplatená v najbližšom výplatnom termíne vo výške 13 990 eur (brutto), pričom strany sporu sa dohodli, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne ako zamestnanca voči žalovanému ako zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Nebolo sporné, že dohodnutá odmena bola žalobkyni vyplatená.
8. Vyslovil, že predmetná písomná Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom a obsahuje to, na čom sa strany sporu dohodli. Považoval za preukázané, že žalobkyňa po tom, ako sa oboznámila s návrhom Dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú pripravil žalovaný, a ktorej súčasťou bola aj dohoda o peňažnom plnení spojenom so skončením pracovného pomeru, teda dohoda o mimoriadnej odmene, sama prejavila záujem skončiť so žalobcom (správne žalovaným) pracovný pomer vo forme dohody za tých podmienok. Pritom pristúpila na to, že peňažné plnenie spojené so skončením pracovného pomeru, tzv. mimoriadna odmena, bude zahŕňať všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi, vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Žalobkyňa tento návrh žalovaného prijala, akceptovala ho. Výpoveďou žalobkyne mal súd prvej inštancie za preukázané, že mala možnosť si uzatvorenie dohody premyslieť, nepodpísala ju hneď po predložení, nebol na ňu vyvíjaný žiadny nátlak. Sama uviedla, že mala dve možnosti, ak by nepodpísala dohodu, žalovaný by jej doručoval výpoveď, na rozmyslenie si nechala dva dni. Dohoda o skončení pracovného pomeru nebola spochybnená, považoval ju za platný právny úkon a stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch (napríklad zo dňa 03.07.2008 sp.zn. I. ÚS 242/07 alebo zo dňa 01.04.2015 sp.zn. I.ÚS 640/2014) konštatuje, že úloha všeobecného riešenia súdnej právnej veci a interpretácie relevantných právnych úkonov nespočíva vo vyhľadávaní dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy, dohody, prípadne iných dôvodov neplatnosti, ale v poskytovaní súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu. Preto uzatvorenú dohodu o skončení pracovného pomeru považoval súd prvej inštancie za platný právny úkon, ktorý je pre zmluvné strany záväzný. Písomná Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahuje aj dojednania, podľa ktorých žalobkyni bola vyplatená v najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru mimoriadna odmena vo výške 13 990 eur a žalobkyňa v dohode vyhlásila, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vyporiadané všetky jej nároky a pohľadávky ako zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Uviedol, že mimoriadna odmena je širším peňažným nárokom zamestnanca, čo vyplýva už z pomenovania tohto peňažného plnenia, a zahŕňa všetky nároky a pohľadávky zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu. Pričom podstatné je, že sporové strany sa expressis verbis dohodli na tom, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne voči žalovanému z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobkyňa nijako nepopiera, že mimoriadna odmena jej bola ako zamestnancovi vyplatená už pred začatím súdneho konania, pretože tento postup bol osobitne upravený v rámci dohody o
skončení pracovného pomeru. Z obsahu Dohody o skončení pracovného pomeru podľa názoru súdu prvej inštancie nevyplýva, že účelom dojednania tzv. mimoriadnej odmeny malo byť len zaplatenie základného zákonného nároku na odstupné, ale práve naopak, tzv. mimoriadna odmena mala byť plnením presahujúcim výšku základného zákonného nároku na odstupné tak, aby motivovala zamestnanca k skončeniu pracovného pomeru dohodou a zároveň, aby pokryla všetky do úvahy prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré voči žalovanému vznikli, je nelogické, aby do mimoriadnej odmeny nemohol byť započítaný aj sankčný nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pretože aj ten môže byť predmetom dohody o skončení pracovného pomeru. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že ak aj žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, tak zanikol ešte pred začatím súdneho konania, pretože vyplatením mimoriadnej odmeny v zmysle platne uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyni uvedený nárok zanikol, čo bol dôvod na zamietnutie žaloby súdom.
9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“ a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h/ CSP- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že si v predmetnom konaní uplatnila svoj žalobný nárok na zaplatenie sumy 2 601,45 eur s prísl. podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce z dôvodu, že u žalovaného došlo v priebehu mesiaca júl 2020 k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov, nakoľko v rámci 30 dní ukončil pracovný pomer so 149 zamestnancami dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu, ktorý nespočíval v osobách týchto zamestnancov a žalovaný pred samotným ukončením týchto pracovných pomerov neuplatnil postup podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, tj. nesplnil si informačnú povinnosť voči príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len ako „ÚPSVaR“), a rovnako ani voči zástupcom zamestnancov pôsobiacich na pôde žalovaného (neprekovanie zámeru hromadne prepúšťať s príslušnou odborovou organizáciou). Súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal otázkou splnenia si povinností zamestnávateľa v zmysle § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, a tak nedal žiadnu odpoveď na otázku, či bola splnená druhá podmienka na priznanie náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pričom šlo o otázku zásadného významu na účely posúdenia vzniku nároku na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Okrajovo zaoberal, nevedno však na základe akých úvah, platnosťou právneho úkonu Dohody o skončení pracovného pomeru, avšak toto nebolo predmetom súdneho sporu a žalobkyňa nikdy neplatnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru dohodou nenamietala. V odôvodnení rozsudku veľmi nejasne naznačil dôvody jeho rozhodnutia. Považovala rozsudok za arbitrárny, nakoľko mala za to, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie súdu založené. S poukazom na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúru Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Nakoľko súd prvej inštancie nereagoval na podstatnú časť námietok, nevysporiadal sa s dôkazmi predloženými žalobkyňou, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa má postavenie slabšej strany, dokonca silne ignoroval vyšetrovací princíp a s tým súvisiacu zvýšenú ingerenciu súdu do súdneho konania, a naopak sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciu žalovaného, ktorý nepredložil na podporu svojich tvrdení jediný dôkaz, len prekrúcal fakty, ktoré si súd prvej inštancie ani len neoveril považovala žalobkyňa rozsudok súdu prvej inštancie za silne arbitrárny. Závery súdu prvej inštancie podľa žalobkyne nebezpečne vyslovujú závery o tom, že ak už žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, akékoľvek nároky z nej plynúce už nie je možné nikdy viac požadovať, a to vzhľadom na to, že súčasťou tejto dohody bolo finančné plnenie, ktoré je nepomerne výhodnejšie ako pozná zákon, či Kolektívna zmluva a akékoľvek ďalšie nároky zamestnanca plynúce z tohto ukončeného pracovného pomeru sú tým pádom nedôvodné.
Poukazujúc na odvolacie dôvody § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP zastávala názor, že súd prvej inštancie aj napriek vykonanému dokazovaniu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj nesprávne právne posúdil prejednávanú vec. Súd prvej inštancie v bodoch 23. až 26. rozsudku analyzuje podmienky platnosti dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným s poukazom na žalobkyne prehlásenie o uspokojení a vysporiadaní všetkých nárokov a pohľadávok zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplatením mimoriadnej odmeny. Súd prvej inštancie následne vykladá pojem „mimoriadna odmena“, pričom vyslovuje právny názor, že z pomenovania tohto peňažného plnenia vyplýva, že zahŕňa všetky nároky a pohľadávky zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu. Uviedla, že v konaní nikdy nenamietala neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, len v kontexte predbežného právneho posúdenia tvrdila, že vyplatením mimoriadnej odmeny a súčasne prehlásením v znení „uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu “ nemohla vyjadriť generálny súhlas, že došlo k vysporiadaniu aj pohľadávok, ktoré vzniknú v budúcnosti. Poukázala na skutočnosť, že prehlásenie zamestnanca o vysporiadaní si všetkých nárokov a pohľadávok, o ktorých v čase podpisu nemá ani len vedomosť a ešte nevznikli, ale potenciálne vzniknúť môžu, je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je neplatný taký právny úkon, ktorým sa zamestnanec vzdáva svojich práv. S uvedeným tvrdením sa súd prvej inštancie nevysporiadal žiadnym spôsobom. Na margo tvrdení súdu prvej inštancie o tom, že vyplatením mimoriadnej odmeny boli uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne voči žalovanému vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, uviedla, že dohoda o skončení pracovného pomeru je len forma skončenia pracovného pomeru (pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným), avšak nemožno tvrdiť, že skončením pracovného pomeru automaticky zanikajú všetky nároky zamestnanca plynúce mu už zo skončeného pracovného pomeru. Príkladom je napr. peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, či náhrady škody v rámci zodpovednostných vzťahov, ktoré by zamestnancovi vznikli práve porušením povinností zamestnávateľa v čase existencie pracovnoprávneho vzťahu, ktorých splatnosť nastáva a môže nastať až po zániku pracovnoprávnych vzťahov. Náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nie je ničím iným len nárokom, ktorý žalobkyni vznikol až po skončení pracovného pomeru, nakoľko až po 31.7.2020 získala objektívnu vedomosť o tom, že bola súčasťou hromadného prepúšťania 149 zamestnancov, ktorí sa stali nadbytočnými. Navyše samotný žalovaný v konaní tvrdil, že u neho neprebiehalo hromadné prepúšťania, takže nemohol dňa 06.07.2020 dohodnúť so žalobkyňou vyplatenie niečoho, na čo ani neexistoval právny titul zakladajúci jeho nárok. Právom zamestnanca je nielen požadovať plnenia od zamestnávateľa týkajúce sa skončenia pracovného pomeru podľa § 76, resp. § 76a Zákonníka práce, ale aj plnenia týkajúce sa vyplatenia nevyčerpanej dovolenky (viď § 116 ods. 2 Zákonníka práce), plnenia týkajúceho sa vyplatenia peňažnej náhrady podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, resp. plnenia v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce a v neposlednom rade aj plnenia podľa ustanovenia § 73 ods. 8 Zákonníka práce, tak akékoľvek prehlásenia a dohody zamestnanca a zamestnávateľa v čase podpisu dokumentu spojeného so skončením pracovného pomeru zamestnanca týkajúce sa konečného a definitívneho vysporiadania a uspokojenia si vzájomných nárokov a pohľadávok sa javia ako neplatné. Poukazujúc na to, že Zákonník práce neobsahuje špeciálnu právnu úpravu neplatnosti právneho úkonu z dôvodu absencie jeho podstatných náležitostí (ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce sa týka iba formy právneho úkonu), treba vychádzať z ustanovení § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka a z ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré zakotvuje princíp subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonníka stanovuje dôvody neplatnosti právnych úkonov v § 37 a nasl., a za neplatný právny úkon sa považuje právny úkon: ktorý nebol urobený slobodne, vážne, zrozumiteľne a určite, ktorého predmetom je nemožné plnenie, ak ho urobil ten, kto nemá spôsobilosť na právne úkony, urobený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, ktorým sa niekto vopred vzdáva svojich práv. Z uvedeného možno dôvodiť, že časť dohody, výpovede, resp. iného dokumentu, na základe ktorého dochádza k skončeniu pracovného pomeru, v ktorej by zamestnanec vyhlásil, že všetky jeho nároky sú vysporiadané, a teda si do budúcna nebude uplatňovať (či už súdnou cestou alebo inou formou) prípade nároky, ktoré by vznikli dodatočne, po skončení pracovného pomeru, sú v tejto časti neplatné. Článok 9 Základných zásad Zákonníka práce ako základných interpretačných pravidiel pracovnoprávnych noriem garantuje každému zamestnancovi právo na uplatňovanie si svojich pracovnoprávnych nárokov súdnou cestou a akékoľvek prehlásenia o tom, že nároky zamestnanca sa k určitému okamihu považujú za vysporiadané, aj napriek tomu, že nie sú, je potrebné považovať za vzdanie sa práva na uplatňovanie si takýchto nárokov.
Náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce je plným právom zamestnanca a jeho vyplatenie a priznanie je naviazané na porušenie povinností zamestnávateľa voči orgánom verejnej moci a voči zástupcom zamestnancov, ktoré tvoria oblasť kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, t.j. nejde o obligatórny a ani automatický nárok, na ktorého vyplatení sa zamestnávateľ so zamestnancom výslovne dohaduje. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce opiera o dôvody, že žalovaný porušil povinnosti týkajúce sa hromadného prepúšťania v zmysle § 73 ods. 2,3,4 a 6 Zákonníka práce Prehlásenie z Dohody, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie
- „uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu“ nie je spôsobilé znemožniť zákonné právo zamestnanca na uplatňovanie si svojich nárokov súdnou cestou. Žalobkyňa v tomto kontexte poukázala na to, že Smernica 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov pri hromadnom prepúšťaní (ďalej len „Smernica 98/59/ES“) nastavuje silnú ochranu zamestnanca pred hromadným prepúšťaním zohľadňujúc potrebu rovnovážneho hospodárskeho a sociálneho rozvoja, kedy vyslovene ukladá zamestnávateľovi množstvo administratívnych a informačných povinnosti. Názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak zamestnanec prejavil vôľu podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu a súhlasil s mimoriadnou odmenou a prehlásil vysporiadanie všetkých svojich nárokov plynúcich z pracovnoprávnych vzťahov, zamestnávateľ už nemusí realizovať žiadne povinnosti súvisiace s hromadným prepúšťaním zameraným práve na predchádzanie a zmiernenie jeho následkov, tak takýto názor súdu prvej inštancie v plnom rozsahu popiera ochranársku úlohu pracovného práva, neguje postavenie zamestnanca ako slabšej strany a poskytuje nebezpečný „návod“ ako obísť - skončením pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu, zneužijúc tak právnu úpravu, ktorá neviaže neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru na neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, časovo a administratívne náročné povinnosti zamestnávateľa pri hromadnom prepúšťaní, je podľa žalobkyne zjavným nepochopením obsahu právnej normy, konkrétne ustanovení § 73 Zákonníka práce v nadväznosti na smernicu 98/59/ES. Právny názor súdu prvej inštancie, kde postačuje vopred individuálne medzi zamestnancami dotknutými hromadným prepúšťaním a zamestnávateľom dohodnúť si skončenie pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu s vyplatením mimoriadnej odmeny a prehlásením, že došlo k vysporiadaniu všetkých nárokov plynúcich z pracovnoprávneho vzťahu, rovnako silne popiera kolektívnu povahu práv pri hromadnom prepúšťaní (viď Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C12/08 (Mono Car Styling SA, v likvidácii proti Dervis Odemis a i.), kde je vyslovene uvedené „právo na informácie a prerokovanie stanovené v smernici 98/59, najmä v čl. 2 tejto smernice, je koncipované v prospech pracovníkov ako celku a má teda kolektívnu povahu“, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že „skutočnosť, že čl. 6 smernice 98/59 umožňuje členským státom upraviť postupy v prospech jednotlivých pracovníkov, nemôže zmeniť kolektívnu povahu tohto práv. Rozsudok súdu prvej inštancie tiež silne popiera ochranu zamestnanca ako slabšej strany zmluvnej strany a nereflektuje na s tým spojenú zásadu, že pri možnosti výkladu právnych úkonov účastníkov pracovnoprávneho vzťahu viacerými spôsobmi vyplýva povinnosť použitia výkladu v prospech slabšej strany, teda v prospech zamestnanca. Súd prvej inštancie takýmto právnym názorom popiera právo zamestnanca na ochranu pred hromadným prepúšťaním, pri ktorom je zamestnávateľovi vedome uložených množstvo povinností voči orgánom verejnej moci (ÚPSVaR) ako aj voči zástupcom zamestnancov s cieľom hľadať riešenia na minimalizáciu dopadov hromadného prepúšťania, t.j. hromadné prepúšťanie obmedziť, resp. mu predísť, prípadne zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie hromadným prepúšťaním nadbytočných zamestnancov. Ako už uviedla, náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nie je automatickým nárokom, ktorej výška sa zohľadňuje pri ukončovaní pracovného pomeru výpoveďou, čo dohodou a strany sa majú na nej dohodnúť. Nárok v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce tiež nepatrí zamestnancovi, ktorý je súčasťou hromadného prepúšťania automaticky, ale patrí mu až v prípade, ak zamestnávateľ poruší povinnosti, ktoré mu ukladá § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, t.j. ide o sankčný nárok. V čase uzatvárania dohody, t.j. v čase kedy žalobkyňa obdržala ofertu, či už na skončenie pracovného pomeru dohodou alebo na výšku mimoriadnej odmeny, ktorá jej bude vyplatená, ak bude súhlasiť s takou formou skončenia pracovného pomeru nemal objektívne žiadnu vedomosť o tom, že jeho skončenie pracovného pomeru je súčasťou hromadného prepúšťania, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný ani len slovom nekomunikoval, že takáto náhrada mzdy je súčasťou mimoriadnej odmeny, mimoriadna odmena bola odprezentovaná v zmysle „vzoru pre výpočet odmeny“, ktorú žalobca predložil súdu. Ak by aj žalovaný komunikoval so žalobkyňou, že jeho skončenie pracovného pomeru je súčasťou hromadného prepúšťania, vyvstáva otázka ako objektívne má žalobca ako zamestnanec získať vedomosť o splnení si informačných povinnosti ÚPSVaR a povinnosť prerokovania voči zástupcom zamestnancov.
Zamestnanec v postavení slabšej strany má legitímne očakávania, že žalovaný ako zamestnávateľ, najmä ak ide o zamestnávateľa, ktorý sa dlhé roky hrdí titulom „Top zamestnávateľ roka“ dodržuje všetky povinnosti mu uložené právnou normou, že zákony neporušuje a už vôbec nepredpokladá, že mu zamestnávateľ vopred zaplatí za porušenie zákonných povinností zákonom uloženú sankciu. Ak by sme pripustili tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že mimoriadna odmena bola dohodnutá vrátane odmeny podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, tak takémuto postupu zamestnávateľa absentuje elementárna logika. V tejto súvislosti sa tiež vynára otázka z akých dôvodov by žalobca ako zamestnanec, ktorý už dostal náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce inicioval toto konanie, míňal svoje finančné prostriedky a pred súdmi tvrdil, že žiadne plnenie týkajúce sa náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nedostal. Rovnako sa vynára otázka z akého dôvodu odborová organizácia iniciovala konanie pred sprostredkovateľom o porušenie záväzku týkajúceho sa hromadného prepúšťania plynúceho z kolektívnej zmluvy, ak by mala vedomosť, že zamestnávateľ zamestnancov za porušenie jeho povinností v zmysle § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce zamestnancov „odškodnil“ formou náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy vôľu zmluvných strán (žalobkyne a žalovaného), ktorú prejavili pri skončení pracovného pomeru dohodou v súvislosti s dohadovaním sa o výške mimoriadnej odmeny. Žalovaný ako zamestnávateľ prejavil vôľu pri skončení pracovného pomeru dohodou finančne namotivovať žalobkyňu, aby ani len nerozmýšľal nad skončením pracovného pomeru výpoveďou a mzdou, ktorá by mu počas obdobia výpovednej doby patrila, a to tak, že jej ako časť mimoriadnej odmeny poskytol finančné plnenie vo forme kompenzácie na výpovednú dobu, čo žalovaný nikdy ani nepoprel a zhodne to tvrdil nielen žalobca, ale aj svedkyňa T. E.. Z vykonaných dôkazov tak mala za zrejmé, že primárnou a skutočnou vôľou zmluvných strán - žalobkyne a žalovaného bolo poskytnúť v rámci mimoriadnej odmeny aj plnenia, ktoré Zákonník práce, resp. platná kolektívna zmluva neupravuje a nepozná. Uvedený postup je plne súladný s pracovnoprávnou úpravou, nakoľko každý zamestnávateľ môže poskytovať, s odkazom na ustanovenie § 1 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnancom priaznivejšie plnenia za predpokladu, že to Zákonník práce, resp. iný pracovnoprávny predpis nevylučuje, t.j. nejde o kogentné ustanovenia pracovnoprávnych predpisov. Žiadny právny predpis neukladá zamestnávateľovi povinnosť, aby zamestnancovi len a len plnenia upravené a probované pracovnoprávnymi predpismi, či kolektívnymi zmluvami, a preto zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancom aj iné, ako zákonné plnenie, resp. plnenia dohodnuté v Kolektívnej zmluve. Súd prvej inštancie v bode 27. rozsudku definuje pojem „mimoriadna odmena“, pričom vyslovuje právny názor, že toto zahŕňa všetky nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu. Nevedno na základe akých úvah súd prvej inštancie dospel k takémuto právnemu názoru, nakoľko nároky zamestnancov z pracovnoprávneho vzťahu sa delia primárne na peňažné a nepeňažné, následne sa peňažné nároky delia na mzdové, t.j. súvisiace s vykonanou prácou (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce) a „nemzdové“, t.j. také, ktoré zamestnávateľ síce poskytuje, ale nie sú naviazané na reálny výkon práce (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce). Finálne Zákonník práce a pracovnoprávne predpisy priznávajú zamestnancom aj sankčné nároky, ktoré vznikajú zamestnancom v dôsledku porušenia právnych povinností zo strany zamestnávateľa, t.j. ich nárok je naviazaný na porušenie povinnosti, ktoré musí nastať ako základný predpoklad vzniku sankčného nároku. Súd prvej inštancie „hodil do jedného vreca“ nazvaného „mimoriadna odmena“ všetky nároky a pohľadávky žalobcu, t.j. aj také, ktoré ešte nevznikli, teda aj sankčné, čo popiera systém poskytovania peňažných nárokov voči zamestnancom, ktorý je naviazaný na vopred stanovené splnenie zákonných, či dohodnutých podmienok. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V bode 28. rozsudku súd prvej inštancie poukazuje, že z obsahu dohody o skončení pracovného pomeru nevyplýva, že dojednania tzv. mimoriadnej odmeny malo pokrývať len zaplatenie zákonného nároku na odstupné, ale naopak mala byť plnením presahujúcim výšku základného zákonného nároku na odstupné tak, aby motivovala zamestnanca ku skončeniu pracovného pomeru a zároveň pokrývala všetky do úvahy prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu a súčasne vyjadril, že považuje za nelogické, aby do mimoriadnej odmeny nemohol byť započítaný aj nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Je pravdou, že obsahom dohody o skončení pracovného pomeru môžu byť aj nároky, ktoré Zákonník práce alebo kolektívna zmluva neupravuje, t.j. aj rôzne peňažné nároky, avšak základným limitom zmluvnej slobody obsahu dojednávaných záväzkov bude stále ustanovenie § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 17 ods. 1 Zákonníka práce, t.i, prehlásenia o tom, že vyplatením určitej peňažnej sumy si už nikdy nebude zamestnanec nič nárokovať, hoci právny titul a nárok na to má, nemôžu byť s prihliadnutím na subordinačné postavenie účastníkov pracovnoprávneho vzťahu platné.
Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že pri skončení pracovného pomeru jej bola predložená ponuka na spôsob skončenia pracovného pomeru, na ktoré bolo naviazané určité finančné plnenie zo strany žalovaného. Ponuka bola žalobkyni predložená formou kalkulácie výpočtu mimoriadnej odmeny za účelom komparácie výhodnosti ponuky žalovaného skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou, aby si žalobkyňa vybrala pre ňu finančne výhodnejšiu ponuku. Súd prvej inštancie však aj napriek tomu, že mal preukázané, že žalobkyni boli predložené dva návrhy s finančnou kalkuláciu ako podklad pre vyčíslenie finančných návrhov na skončenie pracovného pomeru, tento dôkaz nejako nevyhodnotil. Ak by sa súd prvej inštancie zaoberal hodnotením tohto dôkazu, dospel by k záveru, že súčasťou mimoriadnej odmeny nemohli byť nároky, ktoré by v budúcnosti mohli len vzniknúť, rovnako ani náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, z ktorej povahy sankčnosti jednoznačne vyplýva, že elementárnym predpokladom jej vyplatenie je existencia porušenia povinnosti, v tomto prípade povinností plynúcich zamestnávateľovi z § 73 ods. 2,4 a 6 Zákonníka práce. Z odôvodnenia rozsudku nemala za zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záverom, že tento sankčný nárok bol súčasťou mimoriadnej odmeny, ak z predložených dokumentov „vzor pre výpočet mimoriadnej odmeny“, ako aj z výsluchu svedkyne E. vyplývalo, že náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nemohla a ani teoreticky nebola súčasťou mimoriadnej odmeny. Z uvedeného je zjavné, že súd prvej inštancie nevyhodnotil tento dôkaz a postupoval tendenčne. Skutočnosť, že svoje úvahy o subsumácii náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce do mimoriadnej odmeny ničom neodôvodnil, robí tento rozsudok arbitrárnym. Súd prvej inštancie odkazuje na „logiku“ v nadväznosti na obsah mimoriadnej odmeny, ale už opomína logiku v hodnotení toho, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce započítaná do mimoriadnej odmeny bola a naopak, že žalobca preukázal, že tento nárok súčasťou tej mimoriadnej odmeny nebol. Opomenul a silne odignoroval dôkazy žalobkyne preukazujúce, že žalovaný nemal ani len úmysel zahrnúť do mimoriadnej odmeny náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce poukazujúc na vzor pre výpočet mimoriadnej odmeny. Použitie vzoru výpočtu mimoriadnej odmeny žalobkyňa preukázala aj doložením listinných dôkazov- konkrétnymi výpočtami mimoriadnej odmeny ostatných zamestnancov, ako aj výpoveďou svedkyne E. a súčasne aj vzorom výpočtu mimoriadnej odmeny zaslaným pani E. samotnou riaditeľkou odboru zamestnanecká skúsenosť pani H.). Žalovaný tvrdenia svedkyne ničím a nikdy nespochybnil, takže toto skutkové tvrdenie je potrebné považovať za preukázané. Postup, ktorý uplatnil súd prvej inštancie jednoznačne popiera princíp ochrany slabšej strany, súd prvej inštancie tiež ignoruje dokument, z ktorého je zrejmý obsah a výška mimoriadnej odmeny a silne tendenčne, v snahe ochrániť žalovaného a nie žalobkyne, rozvíja úvahy o subsumácii tohto nároku podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce do mimoriadnej odmeny. Žalobca s poľutovaním musí skonštatovať, že takýto postup súdu prvej inštancie len poukazuje na jeho značnú zaujatosť a silnú snahu vyhovieť žalovanému. V prípade, ak by žalovaný dodržal všetky povinnosti v zmysle § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce a skončil by so žalobkyňou pracovný pomer dohodou z dôvodu nadbytočnosti v režime hromadného prepúšťania, žalobkyňa by mala nárok na nasledovné plnenia: mzda za mesiace júl, august 2020 (vzhľadom na to, že žalovaný prijal Rozhodnutie o organizačnej zmene týkajúcej sa hromadného prepúšťania dňa 17.07.2020 v zmysle § 73 ods. 2 Zákonníka práce bol povinný prerokovať opatrenia predchádzajúce hromadnému prepúšťaniu so zástupcami zamestnancov
- v tomto prípade s odborovou organizáciou najmenej mesiac (nie 30 dní) pred samotným hromadným prepúšťaním, čo v praxi znamená, že by nemohol prepúšťať skôr ako 31.08.2020, avšak súčasne v zmysle § 73 ods. 3 a 6 Zákonníka práce žalovaný by informácie poskytnuté zástupcom zamestnancov musel doručiť príslušnému ÚPSVaR a následne až po uplynutí jedného mesiaca od jeho doručenia tomuto orgánu, by mohol pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru dohodou alebo výpoveďou. V praxi to znamená, že žalovaný mohol doručovať žalobcovi dohodu o skončení pracovného pomeru najskôr po 30.9.2020)-2x mzda vo výške 1 092 eur = 2 184 eur - náhrada mzdy za mesiace september, október 2020 (vzhľadom na to, že v zmysle Rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaný zrušil pracovné miesto žalobcu k 01.09.2020, do skončenia pracovného pomeru, počas plynutia výpovednej doby by ho musel nechať na prekážkach na strane zamestnávateľa (žalovaného). Nakoľko pracovná pozícia žalobcu bola v zmysle vyššie uvedeného Rozhodnutia o organizačnej zmene zrušená k 1.9.2020, žalobkyňa v mesiaci september 2020 by musel „nechať“ zamestnanca na prekážkach na strane zamestnávateľ v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a navrhovať skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce by mohol navrhnúť najskôr dňa 01.10.2020. Tento výpočet vychádza z predpokladu, že došlo ku uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru v priebehu mesiaca október 2020 ak by došlo neskôr, táto položka sa navýši - 2 x náhrada mzdy vo výške 1 300,73 eur = 2 601,46 eur odstupné pri skončení pracovného pomeru výpoveďou v zmysle čl. 14 bod 6. Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022 je sedem priemerných mesačných zárobkov - 7 x náhrada mzdy vo výške 1 300,73 eur = 9 105,11
eur. Celkom: 13 890,57 eur (bez sumy 220 eur, na ktorú by mal žalobca nárok v súvislosti s regeneráciou pracovnej sily v zmysle Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022, ako aj bez sumy 750 eur, na ktorú mal nárok pri príležitosti pracovného výročia v zmysle Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022). Uvedené plnenie je o cca 870,57 eur vyššie ako dostal žalobca pri skončení pracovného pomeru dohodou cez vyplatenie mimoriadnej odmeny. Žalobca by teda pri dodržaní povinnosti zamestnávateľa s hromadným prepúšťaním a pri samotnej dohode dostal nepomerne viac ako jej žalovaný plnil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a fakt, že v rámci prvostupňového konania už boli vykonané všetky relevantné dôkazy navrhnuté účastníkmi tohoto konania a podľa názoru žalobcu rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza iba z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci a vzhľadom na to je žalobca názoru, že nie je v ďalšom konaní nutné vykonať nové dokazovanie, resp. iné právne úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu, dovoľujeme si v rámci zachovania hospodárnosti konania a postavenie žalobcu ako slabšej strany, ktorá má eminentný záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci požiadať odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 601,45 eur aj s ročným úrokom z omeškania vo výške 5% počítajúc odo dňa 11.08.2020 až do zaplatenia a priznať žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trovy konania v rozsahu 100%.“
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval postup súdu prvej inštancie za správny, ako sa ako s prejudiciálnou otázkou vysporiadal, ako i s otázkou toho, či Dohoda o skončení pracovného pomeru je platným právnym úkonom, pričom dospel k záverom súladným s tvrdeniami oboch sporových strán (t.j., že ide v celom rozsahu o platný právny úkon). Podľa žalovaného, aj v prípadoch, ak žiadna strana sporu netvrdí, že právny úkon (in concreto: Dohoda o skončení pracovného pomeru) je neplatný alebo naopak, že je platný, súd je ex offo povinný zaoberať sa otázkou platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu, účinky alebo následky ktorého v konaní posudzuje, resp. ktoré majú vplyv na jeho meritórne rozhodnutie. Aj keď nie je úlohou súdov vyhľadávať dôvody neplatnosti právnych úkonov (napr. nálezy Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2008 sp.zn. I. ÚS 242/07 z 01.04.2015, sp.zn. z 11.10.2018, sp.zn. II. ÚS 294/2018 a i.), v zhode s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít sú súdy povinné ex offo (aj bez návrhu) posúdiť existenciu (resp. neexistenciu) dôvodov absolútnej neplatnosti právnych úkonov (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011 sp.zn. 3Cdo/144/2010, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 31.05.2018 sp.zn. 5Obdo/28/2017 a i.), pričom uvedené skúmajú len cez ich vedomosť o skutočnosti súdu známej z vykonaného dokazovania, kedy nie je úlohou súdov vyhľadávať absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán. Súd prvej inštancie sa však podľa žalovaného od uvedených procesných zásad žiadnym spôsobom neodchýlil, pričom jeho závery týkajúce sa platnosti Dohody o skončení pracovného pomeru (napr. ods. 23., 25., 29 napadnutého rozhodnutia) sú správne a zrozumiteľné. Zároveň žalobkyňa v odvolaní súdu I. inštancie, resp. napadnutému rozhodnutiu ani nevytýka to, že jeho závery, ktorými bola konštatovaná platnosť Dohody o skončení pracovného pomeru sú chybné, pričom paradoxne sama tvrdí, že platnosť Dohody nespochybňoval. Uvedené preto nezakladá žiadnu odvolaciu vadu, vytýka súdu prvej inštancie, že jeho závery sú správne, ide o okolnosť, ktorá má viesť odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia. Ak žalobkyňa tvrdí, že nevie identifikovať, na základe akých úvah súd prvej inštancie dospel k záveru o platnosti Dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi stranami, ide len o účelové tvrdenie (čl. 11 ods. 3 CSP), ktoré je neobjektívnym a nespôsobilým spochybniť závery súdu prvej inštancie. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí „veľmi nejasne naznačil dôvody jeho rozhodnutia“ (str. 2 odvolania, ods. 2 a 1 zdola), pretože nereagoval na podstatnú časť námietok a nevysporiadal sa s dôkazmi predloženými žalobcom, ale stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, v dôsledku čoho vníma napadnuté rozhodnutie ako arbitrárne. S týmito tvrdeniami žalobkyne nesúhlasil. Označil za nesprávne tvrdenie žalobkyne, že v napadnutom rozhodnutí je obsiahnutý záver, podľa ktorého, ak žalobkyňa podpísal Dohodu o skončení pracovného pomeru, cit.: „akékoľvek nároky z nej plynúce už nie je možné nikdy viac požadovať, a to vzhľadom k tomu, že súčasťou tejto dohody bolo finančné plnenie, ktoré je nepomerne výhodnejšie ako pozná zákon či kolektívna zmluva a akékoľvek ďalšie nároky zamestnanca plynúce z tohto ukončenia pracovného pomeru sú tým pádom nedôvodné“. Ak ale žalobkyňa tvrdí, že ňou uvedené je záverom súdu prvej inštancie obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí, ide o nepravdivé tvrdenie. Nikde v texte napadnutého rozhodnutia takéto konštatovanie žalobkyne totiž nie je uvedené. Naopak, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 33) jasne poukázal na skutočnosť, že sporové strany uzatvorili platnú Dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom táto obsahovala aj dojednanie o peňažnom plnení vo výške 13 990 eur brutto, nazvanom ako „mimoriadna odmena“ (ods. 3 Dohody), pričom strany sa expressis verbis dohodli v súvislosti s tým, že vyplatením mimoriadnej
odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne ako zamestnanca voči žalovanému ako zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu (ods. 4 Dohody). Nesporným podľa súdu bolo, že mimoriadna odmena (13 990 eur) bola žalobkyni vyplatená v zhode s Dohodou bod 24.). Žalobkyňa sa s návrhom Dohody o skončení pracovného pomeru oboznámila, pričom sama prejavila skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom vo forme dohody za podmienok uvedených v návrhu Dohody. Žalobkyňa teda pristúpila na to, že mimoriadna odmena - ako plnenie spojené so skončením pracovného pomeru - bude zahŕňať všetky takéto nároky a pohľadávky zamestnanca. Žalobca dňa 12.05.2022 v konaní pred súdom prvej inštancie tiež vypovedala, že mala možnosť premyslieť si uzatvorenie Dohody a tiež mala možnosť nepodpísať Dohodu hneď po predložení jej návrhu (mal na premyslenie zvyšok piatku a celý víkend). Na žalobkyňu nebol vyvíjaný žiaden nátlak a na rozmyslenie mala dostatočný čas. Súd prvej inštancie tak považoval Dohodu o skončení pracovného pomeru v celom rozsahu za platný právny úkon (t.j. aj v rozsahu 3. a 4 odseku Dohody). Správne poukázal na to, že Dohoda obsahuje dojednanie o mimoriadnej odmene, na základe čoho bola žalobcovi vyplatená suma 13990 eur, pričom vôľou strán bolo a žalobkyňa platne vyhlásila, že jej vyplatením budú uspokojené všetky jej nároky a pohľadávky ako zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti je tak podľa žalovaného nutné poukázať na návrh žalobkyne na pokračovanie v konaní, určený upomínaciemu súdu, kde z jeho tvrdenia na str. 2 posledný odsek vyplýva, že žalobkyňa tvrdí, že mimoriadna odmena sa rovná jeho nároku na odstupné. To, že nejde o náhodné tvrdenie žalobkyne potvrdzuje i jej vyjadrenie zo dňa 19.11.2021, kde žalobkyňa opakovane súd prvej inštancie presviedčal o tom, že suma mimoriadnej odmeny predstavuje iba nárok žalobcu na odstupné určené podľa Kolektívnej zmluvy (ktorú súdu doložil až na námietku žalovaného týkajúcu sa jej nepredloženia). Takéto tvrdenie žalobkyne sa v konaní preukázalo ako nepravdivé (t.j. mimoriadna odmena/odstupné). Výška odstupného určená podľa Kolektívnej zmluvy je totiž v sume 9.105,08 eur (t.j. sedemnásobok priemerného mesačného zárobku v zhode s § 76 ods. 7 Zákonníka práce v spojení s čl. 14 ods. 6 písm. f/ Kolektívnej zmluvy, kedy jeden jeho priemerný zárobok bol 1.300,725 eur brutto x 7 = 9.105,075 eur). To znamená, že odstupné pokrýva iba 65,08% zo sumy mimoriadnej odmeny. Potom, ako sa preukázalo, že mimoriadna odmena nie je iba odstupným, žalobkyňa zmenila svoju procesnú taktiku a vo svojom vyjadrení zo dňa 10.05.2022 prvýkrát pripustila, že vyplatenie mimoriadnej odmeny skonzumovalo (uspokojilo a vyporiadalo) nielen jej nárok na odstupné, ale i jej ďalšie nároky spojené so skončením jeho pracovného pomeru Dohodou. Podstatným v tejto súvislosti je, že žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 10.05.2022 potvrdila, že všetky zložky mimoriadnej odmeny odzrkadľujú iba jej zákonné nároky ako zamestnanca nároky vyplývajúce z Kolektívnej zmluvy Súd prvej inštancie sa vysporiadal s tým, aké mala žalobkyňa v súvislosti so skončením pracovného pomeru Dohodou nároky vyplývajúce mu zo zákona a z Kolektívnej zmluvy. Tieto nároky žalobkyne vyčíslil súdu prvej inštancie aj žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28.06.2022, kedy súdu preukázal, že v súčte všetky nároky žalobkyne (reálne i potenciálne) spojené so skončením jej pracovného pomeru Dohodou boli vo výške max. 11.926,53 eur (t.j. nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nárok na odstupné a nárok na príspevok na regeneráciu pracovnej sily), pričom na základe Dohody bola žalobkyni vyplatená až suma 13.990 eur, ktorá všetky tieto nároky presahovala min. o 2.063,47 eur (resp. ju presahovala o 1.313,47 eur, a s prihliadnutím aj na žalobkyňou tvrdenú odmenu 750 eur za „pracovné výročie“). Žalobkyňa preto nebola žiadnym spôsobom ukrátená, nakoľko jej bolo v súvislosti so skončením jeho pracovného pomeru Dohodou vyplatené výrazne viac, oproti jeho nároku zo zákona a Kolektívnej zmluvy. Podstatnou je aj výplatná páska žalobkyne za júl 2020, pretože táto jasne preukazuje, že žalobkyni boli aj mimo rámca mimoriadnej odmeny (t.j. osobitne) vyplatené konkrétne finančné nároky z jeho pracovnoprávneho vzťahu (napr. nevyčerpaná dovolenka, mzda, prekážky v práci); a preto je zjavné, že takto osobitne vyplatené nároky žalobkyne ako zamestnanca nespadajú pod režim mimoriadnej odmeny, vymedzený v ods. 3 a 4 Dohody. Súd prvej inštancie preto podľa neho správne zistil v rámci vykonaného dokazovania a v napadnutom rozhodnutí správne skonštatoval (bod 28.), že dojednaná mimoriadna odmena (13 990 eur) je širším peňažným nárokom zamestnanca, kedy účelom jej dojednania nebolo iba zaplatenie základných nárokov žalobkyne v súvislosti so skončením jej pracovného pomeru Dohodou, akým je napr. odstupné, ale práve naopak; mimoriadna odmena presahovala výšku základných zákonných nárokov zamestnanca tak, aby motivovala zamestnanca k skončeniu pracovného pomeru Dohodou a súčasne, aby pokryla všetky do úvahy prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré mu voči žalovanému vznikli. Mimoriadna odmena preto logicky pokrývala aj žalovaný sankčný nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko i tento nárok môže byť predmetom Dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyni preto nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vznikol, avšak tento nárok zanikol pred začatím súdneho konania vyplatením mimoriadnej odmeny žalobcovi, v zmysle platnej Dohody o skončení pracovného
pomeru. Žalovaný nárok teda zanikol ešte pred začatím súdneho konania, čo je dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie tak vzhľadom na uvedené neposudzoval „akékoľvek nároky“, ale zaoberal sa konkrétnymi nárokmi žalobkyne ako zamestnanca pri platnom skončení jej pracovného pomeru Dohodou, pričom sa plnohodnotne vysporiadal i s tým, či žalobkyňou tvrdený nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka možno žalobkyni v konaní priznať (súd prvej inštancie nikdy nevyslovil záver o tom, že žalobca by sa svojich nárokov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru Dohodou domáhať nemohol). Avšak s poukazom na § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobkyňa nemohla a ani nemôže legitímne očakávať, že súd zaviaže žalovaného na plnenie záväzku, ktorý zanikol splnením pred začatím konania, ak v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) žalovaný nárok nebol daný. S tvrdením žalobkyne, že uzatvorením Dohody sa žalobkyňa „vopred vzdala svojich práv“ - t.j. náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nemožno súhlasiť. Žalobkyňa sa žiadnych svojich práv nevzdala vopred, nakoľko jej nároky súvisiace so skončením jeho pracovného pomeru Dohodou boli: jednak zaplatené i mimo rámca mimoriadnej odmeny (viď. výplatná páska žalobcu za júl 2020 - v súdnom spise) a ostatné boli uspokojené a vysporiadané vyplatením mimoriadnej odmeny, ktorá takéto nároky jednoznačne presahovala. Žalobkyňa sama napr. vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2021 uviedla, že bývalí zamestnanci boli odmenení štedrými odmenami, pričom tiež uviedla, že finančne výhodnejšia bola pre neho Dohoda. Ak teda Dohoda predstavovala lepšiu finančnú ponuku a mimoriadna odmena bola štedrá v porovnaní so stavom vyplývajúcim iba zo zákona a Kolektívnej zmluvy, potom objektívne nemohol nastať stav, v ktorom by sa žalobkyňa „vopred vzdal svojich práv“, nakoľko od zamestnávateľa získala v skutočnosti viac. Neexistoval preto dôvod, aby súd prvej inštancie určil Dohodu v rozsahu jej štvrtého odseku za neplatnú, pretože neplatným by potom musel byť minimálne aj jej tretí odsek, keďže len spoločne vytvárajú kauzálnu jednotu (zároveň určujú vôľu strán v rozhodnom čase, pričom uvedené od seba nemožno oddeľovať). V takejto čisto hypotetickej situácii (t.j. pri neplatnosti dojednania o mimoriadnej odmene a jej účele) by bola žalobkyňa navyše povinná mimoriadnu odmenu vrátiť žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia, a to minimálne v rozsahu presahujúcom súčet reálnych nárokov žalobkyne zo zákona a Kolektívnej zmluvy, v súvislosti so skončením jej pracovného pomeru Dohodou (žalobkyňa mala od počiatku záujem o mimoriadnu odmenu, a to za dojednaných podmienok , čo sama opakovane potvrdila). Teoretická čiastočná neplatnosť Dohody v rozsahu dojednaní o mimoriadnej odmene a jej účele (ods. 3 a 4 Dohody) by však vo svojej podstate a v dôsledkoch žalobkyňu ako zamestnanca iba poškodila. Ak by žalobkyňa konala pri uzatváraní Dohody v omyle, mohla postupovať podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce, ak tak nespravila, potvrdzuje to skutočnosť, že žalobkyňa pri uzatváraní Dohody, dojednávaní mimoriadnej odmeny, jej výšky a účelu,... konala vážne a slobodne. Pri tejto argumentácii žalobkyne poukázal žalovaný i na výplatnú pásku žalobcu z júla 2020. Nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne, že nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vzniká zamestnancovi až po skončení jeho pracovného pomeru a že až dňa 31.07.2020 zistila, že je súčasťou hromadného prepúšťania. Podľa žalovaného nárok zamestnanca, ktorého sa hromadné prepúšťanie týka podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, vzniká už momentom porušenia niektorej - prvej zo zákonných povinností zamestnávateľa, zakotvenej v § 73 ods. 2, 3, 4 alebo 6 Zákonníka práce, avšak tento nárok je v momente jeho vzniku ešte v podobe tzv. „nedospelej / nežalovateľnej“ pohľadávky. Takýto už existujúci nárok však iba právne „dospeje“ a stane sa žalovateľným skončením pracovného pomeru. Z dotknutých zákonných ustanovení je pritom zjavné, že nimi uložené povinnosti zamestnávateľa vždy (bezvýnimočne) časovo predchádzajú právnemu úkonu, ktorým sa pracovný pomer zamestnanca ukončuje. Už v čase návrhu na uzatvorenie Dohody, ako právneho úkonu, ktorým sa pracovný pomer končí, preto možno vedieť, či pred jej uzatvorením objektívne bola alebo nebola porušená niektorá (ktorákoľvek) z povinností podľa § 73 ods.2, 3, 4 alebo 6 Zákonníka práce. Mimoriadna odmena pritom bola žalobkyni vyplatená až po skončení pracovného pomeru, čo považoval za správny postup. Poukázal aj na tvrdenie žalobkyne, obsiahnuté v jej návrhu na pokračovanie v konaní určenom upomínaciemu súdu, kde uvádza, že ešte v júni 2020 z médií mala vedomosť o tom, že zamestnávateľ cit.: „...pristúpi k redukcii zamestnancov, t.j. k zníženiu o 5% jeho celkového počtu“. Toto staršie tvrdenie žalobkyne preto vyvracia jej aktuálne (nové) a ničím nepodložené tvrdenie o tom, že o okolnostiach skončenia jej pracovného pomeru Dohodou sa dozvedela až 31.07.2020 (nakoľko o týchto okolnostiach vedela z médií už v júni 2020). V čase uzatvorenia Dohody (júl 2020) tak bolo možné pri dojednaní mimoriadnej odmeny pomýšľať i na nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ako na nárok potenciálny (možný), a to aj bez toho, aby u žalobkyne bolo preukázané, že takýto nárok práve jej reálne vznikol (i vzhľadom na ukončovanie pracovných pomerov s ďalšími 148 zamestnancami). Pri postupe zamestnávateľa, ktorý prihliadne v rámci uspokojenia a vysporiadania nárokov zamestnanca i na jeho potenciálne nároky, jednak nedochádza k zhoršeniu postavenia tohto zamestnanca a zároveň sa tým v zhode s § 43 Občianskeho zákonníka odstraňuje
z pracovných vzťahov to, čo by mohlo viesť k vzniku sporov. Mimoriadna odmena bola stanovená vo výške presahujúcej všetky nároky (reálne i potenciálne) žalobkyne, vyplývajúce jej zo zákona a Kolektívnej zmluvy pri skončení prac. pomeru Dohodou preto, aby sa žalovaný vyhol vzniku súdnych sporov a udržal si v rámci možností korektné vzťahy so žalobkyňou. V tejto súvislosti považoval za podstatné, i to, že Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala i dohodu o mimoriadnej odmene, t.j. uvedené bolo dojednané z časového hľadiska súčasne a z formálneho hľadiska na jednej listine. Dohoda o skončení pracovného pomeru je v zhode s § 60 Zákonníka práce právnym úkonom smerujúcim k zániku práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu, pričom jej právnym následkom je aj faktické skončenie pracovného pomeru. Zákonník práce so skončením pracovného pomeru spája nielen odstupné, ale tiež náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pričom tieto nároky musia byť medzi stranami pracovnoprávneho vzťahu usporiadané. Zákonník práce nezakazuje zamestnávateľovi a zamestnancovi, aby si tieto práva a povinnosti (nároky) usporiadali už v Dohode o skončení pracovného pomeru a zákon ich nenúti ani k tomu, aby počkali, až Dohoda nadobudne účinky (t.j. na to, až sa pracovný pomer reálne skončí), aby si až následne osobitne upravili tieto nároky, ex lege spojené so skončením pracovného pomeru. Výklad žalobkyne tak označil za extrémne reštriktívny, pričom vo výsledku uvedené pôsobí v neprospech zamestnanca a popiera aj motivačnú funkciu samotnej platne dohodnutej mimoriadnej odmeny. Žalobkyňa sama viackrát potvrdila, že práve navrhnutá výška mimoriadnej odmeny, ako peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného pomeru Dohodou, bola pre ňu podstatnou (rozhodujúcou). Bolo preto dôležité, aby mimoriadna odmena bola dojednaná už v Dohode o skončení pracovného pomeru, teda aby ju zamestnanec poznal už v čase uzatvárania Dohody, pred faktickým skončením jeho pracovného pomeru a nespoliehal sa len na akýsi vágny sľub zamestnávateľa, že mu po skončení pracovného pomeru doplatí sumu presahujúcu súčet všetkých jeho zákonných nárokov spojených so skončením pracovného pomeru Dohodou (t.j. presahujúcu súčet najmä náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, odstupného a príspevku na regeneráciu). Podľa žalovaného náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce možno platne zahrnúť do mimoriadnej odmeny, ako dohodnutého peňažného plnenia zamestnávateľa spojeného so skončením pracovného pomeru Dohodou už aj pred samotným (faktickým) skončením pracovného pomeru, keďže skončenie pracovného pomeru je očakávaným dôsledkom a zmyslom uzatvorenia takejto dohody. K argumentácii žalobkyne tzv. „vzorom pre výpočet mimoriadnej odmeny“, uviedol, že tento netvoril súčasť Dohody o skončení pracovného pomeru a nebol ani jej prílohou. Táto listina nebola podpísaná žalobkyňou ani žalovaným, t.j. neexistuje dohoda strán na nej. Navyše podľa návrhu žalobkyne na pokračovanie v konaní, určenom upomínaciemu súdu pôvodne tvrdila, že predmetný „vzor“ preukazuje jej tvrdenie, že mimoriadna odmena sa dohodla vo výške odstupného podľa Kolektívnej zmluvy a nárok na odstupné zanikol jej vyplatením, avšak v súčasnosti má žalobkyňou predložená listina preukazovať už „niečo iné“, čím žalobkyňa robí tento dokument nepreukazným (pochybným). Podstatným je ale i to, že na pojednávaní dňa 09.05.2022 v inom konaní medzi žalobcom: R. S. proti žalovanému: Slovenská J., I..J.. o zaplatenie 3.033,89 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 21Cpr/31/2021 (ide o skutkovo podobný pracovnoprávny spor) vypovedala svedkyňa D.. T. E., ktorá uviedla, že predmetné „vzory“ neboli a ani nemali byť zamestnancom ponechané (túto zápisnicu žalovaný doložil do súdneho spisu súdu prvej inštancie v predmetnej veci spolu so svojim vyjadrením zo dňa 28.06.2022). Žalobkyňa tiež ignoruje aj samotný obsah ňou predloženého „vzoru“, keď hneď jeho prvú položku vykladá v rozpore s jej jazykovým vyjadrením, pretože táto položka má kompenzovať najmä nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce (ak je aj tam uvedená suma vyššia, neodporuje to záujmom zamestnanca). Keďže aj sama žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 10.05.2022 uvádza, že „všetky zložky mimoriadnej odmeny odzrkadľujú iba nároky zamestnanca zo zákona a z Kolektívnej zmluvy“ potom uvedené tvrdenie o kompenzácii nároku na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce je iba logickým. Žalovaný však aj naďalej predmetnú listinu žalobkyne spochybňuje, v zhode so svojimi vyjadreniami zo dňa 28.6.2022, 1.10.2022 a 24.10.2022. Žalobkyňou tam uvedené prepočty čisto hypotetických nárokov sú totiž podľa žalovaného pre odvolacie konanie úplne bezpredmetné, nakoľko nepriliehajú na reálny - skutočný stav veci, ale žalobkyňa v rámci nich pracuje iba so špekuláciami a výlučne modelovými (t.j. teoretickými) situáciami, ktoré však nikdy reálne nenastali a nastať ani nemohli, pričom uvedené nemá žiaden potenciál v súčasnosti založiť odvolaciu vadu napadnutého rozhodnutia. Hoci sa v rámci odvolania zo strany žalobkyne neuplatňujú žiadne novoty (§ 365 ods. 1 písm. g/ a § 366 CSP), ide o novú argumentáciu žalobkyne, vnesenú do konania prvýkrát až v rámci odvolacieho konania, pričom táto pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebola žiadnym spôsobom relevantná, ak nebola včas obsahom jeho súdneho spisu, a teda procesne nezakladala ani stav, ktorý by pôsobil v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP). Ak mala žalobkyňa potrebu uvedeným argumentovať pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, od
počiatku jej v tom nič nebránilo. Avšak hypotetické (s vecou nesúvisiace) prepočty žalobkyne považoval za nesprávne i preto, že „Rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene“ bolo prijaté až potom, ako došlo k uzatvoreniu Dohody o skončení pracovného pomeru so žalobcom. V čase uzatvárania Dohody o skončení pracovného pomeru neexistovalo rozhodnutie v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (písomné rozhodnutie zamestnávateľa vzniklo až po uzatvorení Dohody). Žalovaný tak namietal predloženie výpočtov údajných nárokov zamestnanca v čisto modelových - ideálnych a hypotetických situáciách, ktoré ale nikdy reálne nenastali a v skutočnosti sa ani nevzťahujú na žalobkyňu a prejednávanú vec. Odvolaciu vadu navyše nemožno založiť oneskorenou (a nepodstatnou) argumentáciou žalobkyne prvýkrát prednesenou až po vyhlásení napadnutého rozhodnutia (t.j. nejde o stav/skutočnosť, na ktoré by súd prvej inštancie podľa § 217 ods. 1 CSP mal a/alebo mohol v čase svojho rozhodovania akokoľvek prihliadať). Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný mal za to, že žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané, odvolaním napadnuté rozhodnutie považoval vo výroku za vecne správne a preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. Voči žalobkyni si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
12. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného sa naďalej pridržiavala svojich odvolacích dôvodov, konkrétne v bode II., ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení namietal, pričom nepredložil žiadne nové okolnosti. Zotrvala na svojom názore k predmetnej „mimoriadnej odmene“, ako aj názoru prezentovaného počas celého konania a uvedeného aj v odvolaní. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3.3.2023 sp.zn. 24Cpr 10/2021, ktorým bolo nárokom žalobcov v obdobnom konaní vyhovené a ako v ňom bolo vysporiadané s argumentami sporových strán. Zotrvala na svojom odvolacom petite majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolacej replike vyčítala žalovanému, že cit.: „právny zástupca žalovaného nepredložil žiadne nové okolnosti, ktoré už neboli spomenuté v samotnom konaní“. Námietku žalobkyne mala za nedôvodnú i vzhľadom na ust. § 383 CSP. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu totiž vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol základom rozhodnutia súdu prvej inštancie, v súlade s požiadavkou procesnej ekonómie. Nové tvrdenia tak možno v odvolacom konaní uplatňovať iba za zákonom presne stanovených podmienok, v dôsledku najmä koncentračného princípu, ktorý je zásadne sústredený do prvoinštančného konania. Znamená to, že v odvolacom konaní v zásade nie sú prípustné nové skutkové tvrdenia, ani nové dôkazné návrhy, čo platí aj vzhľadom na odvolacie dôvody uplatnené, resp. skôr neuplatnené žalobcom. Následkom toho, že žalobkyňa v odvolacom konaní neuplatnila žiadne „novoty“, pretože na to nebol žiaden dôvod, podľa žalovaného žiadna sporová strana v rámci odvolacieho konania nemohla a ani nemôže „predkladať nové okolnosti, ktoré ešte neboli spomenuté v prvoinštančnom konaní“. Vzhľadom na uvedené tak postup žalovanej strany treba hodnotiť ako lege artis, teda správny, ak do odvolacieho konania nevnáša nové tvrdenia, návrhy, či dôkazy, keďže tým plne rešpektuje ust. § 383 CSP a reaguje iba na reálny rozsah a obsah odvolania žalobkyne. Vo vzťahu k „mimoriadnej odmene“ sa počas celého konania, teda i v rámci jeho odvolania, údajne pridržiavala toho istého názoru. K argumentácii žalovaného, že v súhlase s pokračovaním v konaní určenom upomínaciemu súdu tvrdila, že „mimoriadna odmena“ je tvorená iba odstupným, určeným vo výške stanovenej Kolektívnou zmluvou, ktorú žalobkyňa súdu nepredložila. Po predložení Kolektívnej zmluvy súdu prvej inštancie však bolo ustálené, že toto tvrdenie žalobkyne nie je pravdou, pretože „mimoriadna odmena“ je zjavne výrazne vyššia, ako iba suma odstupného, určeného podľa Kolektívnej zmluvy a teda, že vyplatenie „mimoriadnej odmeny“ skonzumovalo aj ďalšie/iné nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi, vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré tým boli uspokojené a vysporiadané, žalobkyňa uviedla, že na uvedené zistenie následne reagovala tak, že pripustila skutočnosť, že „mimoriadna odmena“ mala svojim vyplatením po skončení pracovného pomeru uspokojiť a vysporiadať aj iné/ďalšie nároky zamestnanca (t.j. nad rámec odstupného), spojené so skončením jeho pracovného pomeru Dohodou. Avšak všetky zložky „mimoriadnej odmeny“ podľa žalobkyne odzrkadľujú iba zákonné nároky zamestnanca a nároky plynúce z Kolektívnej zmluvy (kedy takýmto nárokom je i žalovaný nárok podľa § 73 ods. 8 zákonníka práce ). O iných nárokoch zamestnanca ako zo zákona a z Kolektívnej zmluvy, nemá vedomosť ani žalovaný. Takéto nároky začal vymedzovať v rozpore s nesporným tvrdením strán, že žalobkyňa mala v súvislosti so skončením pracovného pomeru Dohodou iba nároky zo zákona a z Kolektívnej zmluvy (s cieľom, aby suma „mimoriadnej odmeny“ naoko nevystačila na ich pokrytie). Nakoniec, žalobkyňa vo svojom odvolaní už zmätočne a celkom novým spôsobom uviedla, že „mimoriadna odmena“ svojím vyplatením nekonzumovala odstupné (ktoré ani nie je predmetom konania, hoci žalobkyňa dovtedy tvrdila, že takýto nárok jej vyplatenie konzumovalo), a že síce táto sa skladala z jednotlivých nárokov zamestnanca, resp.
tieto konzumovala jej vyplatením, ale paradoxne súčasne tvrdí, že „mimoriadna odmena“ sa neskladala zo žiadnych nárokov. Z uvedeného je teda zjavné, že žalobkyňa tendenčne a v podstate neustále mení podľa vývoja sporu svoje tvrdenia ohľadne „mimoriadnej odmeny“, čo sa žalovanému nejaví byť správne ani prípustné (i vzhľadom na čl. 11 ods. 3 v spojení s § 160 ods. 3 písm. b/ CSP a iné).
13. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike uviedol, že pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03.03.2023 č.k. 24Cpr/10/2021-360, tento rozsudok považuje za exces, pričom tento rozsudok nie je právoplatným, pretože žalovaný proti nemu riadne a včas podal odvolanie, o ktorom doposiaľ rozhodnuté nebolo (čo žalobca akosi opomenul uviesť). Žalovaný tento rozsudok považoval za exces, za vybočenie z princípov právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí i preto, že na Okresnom súde Bratislava III (teraz na Mestskom súde Bratislava IV) prebiehalo na počiatku celkovo 68 skutkovo obdobných konaní, kedy je v súčasnosti meritórne (hoci neprávoplatne) rozhodnutých na súde prvej inštancie celkovo už 34 vecí tak, že žaloby boli v celom rozsahu zamietnuté (a to aj po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03.03.2023 č.k. 24Cpr/10/2021-360, ktoré z logických dôvodov žalobkyňa, ako jediné rozhodnutie, ktorým jej bolo k dnešnému dňu vyhovené, nenáležite takmer glorifikuje). Vzhľadom na uvedené tak žalovaný v plnej miere zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie navrhol v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov odvolacieho konania.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), keď z obsahu odvolania vyplývalo jeho smerovanie len do zamietajúcej časti a trov konania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keď nepovažoval za potrebné doplnenie alebo zopakovanie dokazovania a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, odvolania žalobkyne vyjadrenia žalovaného a oboznámením sa s obsahom spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
15. Podľa § 73 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce o hromadné prepúšťanie ide, ak zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa rozviaže pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ alebo ak sa pracovný pomer skončí iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca, počas 30 dní najmenej s 30 zamestnancami u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 300 zamestnancov. Podľa § 73 ods. 8 ZP ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odsekoch 2 až 4 a 6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. Podľa § 60 ods. 1 a 2 ZP ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/. Podľa § 18 ZP zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Podľa § 17 ods. 1 ZP právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.
16. Nesporným v prejednávanej veci bolo, že žalobkyňa bola u žalovanej zamestnaná v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 22.11.2016 v znení jej neskorších dodatkov, na základe ktorej vykonávala pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii „podpora klienta“. Pracovný pomer medzi stranami sa skončil dohodou o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.7.2020. V konaní tiež nebolo sporným, že k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou boli prebiehajúca digitalizácia a technologické zmeny u žalovaného, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Dôvod skončenia pracovného pomeru tak nespočíval v osobe žalobkyne ako zamestnankyne žalovaného. Taktiež bolo nespornou skutočnosťou, že žalovaná počas 30 dní takto skončila pracovný pomer so 149 zamestnancami, čím bolo aj nepochybne preukázané, a aj súdom prvej inštancie posúdené, že zo strany žalovaného došlo k tzv. hromadnému prepúšťaniu a že žalobkyni žalovaný vyplatil na základe uzavretej Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.7.2020 „mimoriadnu odmenu „ vo výške 11 150 eur (brutto). Keďže v konaní nebolo sporné ani to, že žalovaný si nesplnil informačné a konzultačné povinnosti, ktoré jej ako zamestnávateľovi v súvislosti s hromadným prepúšťaním vyplývali z ust. § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce, súd prvej inštancie prijal aj správny právny záver, že žalobkyni vznikol podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojnásobku jej priemerného zárobku, teda v celkovej sume 2 601,45 eur.
17. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že predmetná písomná Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom a obsahuje to, na čom sa strany sporu dohodli. Považoval za preukázané, že žalobkyňa po tom, ako sa oboznámila s návrhom Dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú pripravil žalovaný, a ktorej súčasťou bola aj dohoda o peňažnom plnení spojenom so skončením pracovného pomeru, teda dohoda o mimoriadnej odmene, sama prejavila záujem skončiť so žalovaným pracovný pomer vo forme dohody za tých podmienok. Pritom pristúpila na to, že peňažné plnenie spojené so skončením pracovného pomeru, tzv. mimoriadna odmena, bude zahŕňať všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi, vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Z obsahu Dohody o skončení pracovného pomeru podľa názoru súdu prvej inštancie nevyplýva, že účelom dojednania tzv. mimoriadnej odmeny malo byť len zaplatenie základného zákonného nároku na odstupné, ale práve naopak, tzv. mimoriadna odmena mala byť plnením presahujúcim výšku základného zákonného nároku na odstupné tak, aby motivovala zamestnanca k skončeniu pracovného pomeru dohodou a zároveň, aby pokryla všetky do úvahy prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré voči žalovanému vznikli, je nelogické, aby do mimoriadnej odmeny nemohol byť započítaný aj sankčný nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pretože aj ten môže byť predmetom dohody o skončení pracovného pomeru. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že ak aj žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, tak zanikol ešte pred začatím súdneho konania, pretože vyplatením mimoriadnej odmeny v zmysle platne uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyni uvedený nárok zanikol, čo bol dôvod na zamietnutie žaloby súdom.
18. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, avšak jeho úvahy a závery, ku ktorým dospel, sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci a v logickom rozpore so zisteniami, keď prijal záver o zániku nároku žalobkyne vyplývajúceho jej z ust. § 73 ods. 8 Zák. práce vyplatením jej žalovaným dohodnutej mimoriadnej odmeny, ktorým mal byť tento jej nárok konzumovaný. Nebolo sporným, že žalovaným bolo žalobkyni pri skončení pracovného pomeru dohodou skutočne vyplatené viac, ako by jej malo byť vyplatené podľa Zákonníka práce alebo kolektívnej zmluvy resp. nikto nenamietal.
19. Podstatným pre rozhodnutie o žalovanom nároku žalobkyne však bolo, či vyplatením zmluvne dohodnutého nároku v podobe tzv. mimoriadnej odmeny bol uhradený aj nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce ako sankčný nárok pre žalovaného a či si tento strany v nimi uzavretej Dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 6.7.2020 aj skutočne dohodli, z ktorej táto skutočnosť výslovne uvedená nebola (a to ani ako súčasť mimoriadnej odmeny). Pritom platí, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa prejavenej vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Jazykové vyjadrenie právneho úkonu obsiahnuté v zmluve je potrebné vykladať prostriedkami gramatickými, a to z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov, logickými (z hľadiska vzájomne nadväznosti použitých pojmov), či systematických (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho treba obsah právneho úkonu posúdiť podľa vôle strán v čase uzatvárania zmluvy, ale aj za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia právneho úkonu. Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak ukladá súdu, aby pochybnosti, ktoré môžu vzniknúť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne, skúmal i vôľu, t.j. úmysel konajúcich osôb. Súd tak posudzuje, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Výkladom možno zisťovať len obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle dopĺňať. Bolo treba prihliadnuť aj na časové súvislosti, aj na argumentáciu žalovaného, ktorý v konaní spočiatku popieral samotné hromadné prepúšťanie tvrdiac, že so žalobkyňou neskončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, keďže k hromadnému prepúšťaniu z jeho strany nedošlo. Bol toho názoru, že tak ani nebol povinný splniť si informačné povinnosti, a preto ani žiadny nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nevznikol. Iba pre prípad, ak by sa súd s týmto jeho tvrdením nestotožnil, tvrdil, že tzv. mimoriadna odmena, ktorú si strany dohodli v Dohode o skončení pracovného pomeru, v sebe zahŕňala aj sankčný nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce a že tento zanikol vyplatením mimoriadnej odmeny dojednanej v Dohode o skončení pracovného pomeru. Potom, ak žalovaný si v čase uzatvárania Dohody o skončení pracovného pomeru nebol vedomý hromadného prepúšťania a s tým spojených jeho povinností, ktoré zanedbal, nemohol mať ani vedomosť o sankčnom nároku žalobkyne a prejaviť vôľu vyporiadať ho a v konaní tento nárok aj popieral. V Dohode o skončení pracovného pomeru nemohla prejaviť vôľu vysporiadať
žalovaný nárok ani žalobkyňa, keďže v čase uzatvárania Dohody o skončení pracovného pomeru o ňom ani nevedela, nemala vedomosť, že skončenie jej pracovného pomeru je súčasťou hromadného prepúšťania zo strany žalovaného. Z uvedeného tak vyplýva, že vôľa nemohla smerovať k vyjadreniu súhlasu s tým, že vyplatením mimoriadnej odmeny bude vysporiadaný aj žalovaný nárok. Vzhľadom na vôľu strán v čase jej uzatvárania nevyplýva, že súčasťou Dohody strán o skončení pracovného pomeru žalobkyne a dohody o tzv. mimoriadnej odmene zo dňa 6.7.2020 nebola a ani nemohla byť dohoda o úhrade nároku žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, preto nebol splnený vyplatením mimoriadnej odmeny, teda nezanikol.
20. V danom prípade text uzavretej Dohody o skončení pracovného pomeru sankčný nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce výslovne neobsahuje, a pokiaľ ide o skutočnú vôľu strán, musela byť posudzovaná k okamihu uzatvárania právneho úkonu - Dohody o skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie v tomto smere nezohľadnil a nevysporiadal sa s tvrdeniami žalovaného, že tento počas konania sám uviedol, že so žalobkyňou neskončil pracovný pomer v rámci tzv. hromadného prepúšťania, a preto nebol povinný splniť si ani svoje informačné povinnosti, a teda, že žalobkyni žiadny nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nevznikol. Iba, ak by sa s týmto tvrdením súd nestotožnil, tvrdil, že tzv. mimoriadna odmena vyplatená na základe uzavretej Dohody o skončení pracovného pomeru v sebe zahŕňala aj tento sankčný nárok, ktorý zanikol jeho vyplatením. V čase uzatvárania Dohody o skončení pracovného pomeru konal tak, ako keby nemal vedomosť o sankčnom nároku žalobkyne, preto ani nemohol prejaviť vôľu tento nárok vysporiadať. Nemožno sa tak stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že skutočná vôľa žalovaného pri urobení tohto právneho úkonu, t.j. zahrnúť do tzv. mimoriadnej odmeny všetky do úvahy prichádzajúce peňažné plnenia spojené so skončením pracovného pomeru, sa teda dá z tejto listiny celkom zrejme vyčítať (vyabstrahovať). Závery súdu prvej inštancie, že tento nárok žalobkyne na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 ZP už bol zahrnutý v tzv. mimoriadnej odmene a už bol v celom rozsahu splnený, sú tak reálne nepodložené. Súd prvej inštancie si osvojil tvrdenia žalovaného, avšak bez toho, aby prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré taktiež vyplynuli z argumentácie žalovaného, a ktoré z logických dôvodov vylučujú jeho záver, že splnením dohodnutej mimoriadnej odmeny, ktorá mala žalovaný nárok subsumovať, bol žalovaným plnený aj nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Ak chcel byť žalovaný úspešný so svojou argumentáciou, že žalovaný nárok žalobkyni zaplatil, mal to preukázať, pretože žalobkyňa nemá možnosť preukázať ho, teda neexistenciu úhrady, čo však žalovaný žiadnym listinným alebo iným dôkazom nepreukázal, pričom ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Bolo jeho povinnosťou preukázať, že žalobkyni vyplatil v mimoriadnej odmene aj žalovaný sankčný nárok v rámci Dohody o skončení pracovného pomeru, čo tiež nepreukázal.
21. V danom prípade sú nepodstatné matematické výpočty súdu prvej inštancie, na základe ktorých ustálil, že žalovaný vyplatil na základe dohody o mimoriadnej odmene žalobkyni viac, ako by bol povinný pri skončení pracovného pomeru dohodou zo zákona a z Kolektívnej zmluvy, a že žalovaným žalobkyni v zmysle dohody vyplatená suma reálne obsahovala aj žalovaný nárok. Rozhodujúcou v posudzovanej veci nebola skutočnosť, či žalovaný plnil žalobkyni v zmysle dohody nad rámec nárokov zo zákona alebo z Kolektívnej zmluvy, ale skutočnosť, či sa strany v dohode o skončení pracovného pomeru dohodli na úhrade žalovaného sankčného nároku, teda náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce v rámci vyplatenia mimoriadnej odmeny. Preto všetky súdom prvej inštancie závery sú len domnienkami, keď si neuvedomil, čo bolo v danej veci rozhodujúce.
22. Za nesprávny považoval odvolací súd aj právny záver súdu prvej inštancie, že tento nárok bol vyporiadaný vyjadrením v Dohode o tom, že „vyplatením odmeny vo výške 13 990 eur budú vyporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu“. Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný (§ 17 ods. 1 Zákonníka práce). Vzdaním sa práv vopred sa rozumie vzdanie takých práv, ktoré v čase robenia úkonu ešte nevznikli, nie sú mu známe a s ktorými nemôže z tohto dôvodu disponovať. Platne sa možno vzdať len práv, ktoré zamestnancovi v čase urobenia tohto úkonu už vznikli a sú mu známe. V danej veci nebolo preukázané, že by žalobkyňa v čase uzatvorenia Dohody o skončení pracovného pomeru mala reálnu vedomosť o tom, že žalovaný porušil svoje informačné vedomosti pri hromadnom prepúšťaní, a že jej tým vznikol nárok náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zák. práce. Pokiaľ tak žalobkyňa túto vedomosť nemala, nemohla ani prejaviť vôľu ohľadom tohto nároku v podobe jeho vyporiadania v Dohode o skončení pracovného pomeru. Strany sporu si tak nemohli dohodnúť, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú vyporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce
z pracovnoprávneho vzťahu. A nielenže žalobkyňa, ale ani žalovaný v čase uzatvárania Dohody o skončení pracovného pomeru si neboli vedomí existencie nároku žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zák. práce ako sankcie zamestnávateľa za porušenie povinností mu uložených v ustanoveniach § 73 ods. 2 až 6 Zák. práce. Náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce je plným právom zamestnanca, ktoré mu však nevyplýva ako nárok plynúci z pracovnoprávneho vzťahu, ale jeho vyplatenie a priznanie je naviazané na porušenie povinností zamestnávateľa voči orgánom verejnej moci a voči zástupcom zamestnancov. Navyše by išlo aj o neurčitú formuláciu v Dohode, nespĺňajúcu určitosť pohľadávky zamestnanca, nie je zrejmé, o aké nároky ide a či by sa týkala aj nároku žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zák.práce.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.b/ a c/ CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie znova vyhodnotiť nárok žalobkyne, keď výsledky doterajšieho vykonaného dokazovania nedávajú možnosť prijať záver, že žalobkyňou uplatnený nárok (sankčný nárok podľa § 73 ods. 8 Zák.práce) bol vysporiadaný v Dohode o skončení pracovného pomeru, ale práve naopak, vo veci v intenciách odvolacieho súdu opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie j o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo o vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 521 ods. 3 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.