Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_18Co-82-2019.pdf
PDF · 112.54 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/82/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Michal Feciľak, advokát, so sídlom Jesenná 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému: U. P., so sídlom B. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Alojz Naništa, advokát, so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Prešove č.k. 15C/130/2015-547 zo dňa 21.marca 2019 jednohlasne takto,
rozhodol:
Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu zamieta.
Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. rozsudku.
Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.237,68 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne
- zo sumy 7.541,91 Eur od 28.3.2015 až do zaplatenia,
- zo sumy 210,67 Eur od 14.8.2015 až do zaplatenia,
- zo sumy 485,10 Eur od 4.8.2016 až do zaplatenia
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 81,70 % a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vecne bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku. Zákonné vecné bremeno je tiež charakterom vecné bremeno, ktoré zaťažuje vlastníka pozemku v prospech vlastníka stavby. Riadi sa špeciálnou právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka o vecných bremenách. Ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, upravuje tento vzťah zákon č. 66/2009, ktorý nadobudol účinnosť od 01.júla 2009. Súd sa nestotožnil s výkladom § 4 ods. 1 tohto
zákona, ktorý vykonal žalobca. Ten totiž dôvodil, že ide o neoprávnenú stavbu žalovaného. Súd k tomu uviedol, že podstata neoprávnenej stavby spočíva v tom, že niekto stavia na cudzom pozemku bez toho, aby mu svedčil právny titul, umožňujúci na cudzom pozemku stavbu zriadiť. Podstatou nepovolenej stavby je absencia stavebného povolenia. V prejednávanej veci účinnosťou zákona o neoprávnenú stavbu už nemôže ísť. Citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/1964/2010. Zákonodarca v posudzovanej právnej úprave uprednostnil povolenie stavby a informácie, ak ide o stavbu povolenú podľa právnych platných predpisov, z hľadiska súladu zo stavebnými predpismi a dospel k záveru, že k stavbe vzniklo právo vecného bremena v prospech žalovaného. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR z 12.októbra 2016, sp.zn. PL-ÚS/42/2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.apríla 2015, pod sp.zn. 4MCdo/2/2014. Dospel k záveru, že ide o vecné bremeno a odplatu je možné priznať opakovane. Vychádzal zo znaleckého posudku Technickej univerzity v M. č.1 a priznal tak nárok za rok 2012 z všeobecnej hodnoty vecného bremena 8,45 Eur/m2 pozemok a rok. Od 13.12.2012 do 31.12.2012 teda za 19 dní a 266m2 náhradu 116,68 Eur. Za celý rok 2013 z hodnoty 8,79 Eur/1m2 z tej istej výmery 2 338,14 Eur. Za rok 2014 za obdobie od 01.01.2014 do 02.02.2014 z výmery 266 m2, náhradu 215,48 Eur s tým, že za 1m2 išlo o 8,96 Eur. Od 03.02.2014 vrátane tohto dňa do 31.12.2014 za výmeru 240m2 teda za 332 dní/1955,98 Eur. Za rok 2015 zo sumy 10,04 Eur za 1m2 od 01.01.2015 do 31.12.2015 za 240 m2/2409,6 Eura. Za rok 2016 a to od 01.01.2016 do 30.06.2016 za 182 dní po 10,07 Eur/1 m2 sumu 1 201,80 Eur. Nárok žalobcu vo výške 8 237,68 Eur považoval za dôvodný. 3. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal nato, že nemôže preskúmavať po vecnej stránke odborné závery znalca. Vecnú správnosť tohto znaleckého posudku súd prvej inštancie nerozporoval. Žalovaný sa voči znaleckému posudku ohradil oneskorene a tvrdenie, že náhrada sa zdá byť privysoká s uvedením, že nižšia bola určená aj v V. v P., považuje bez akejkoľvek špecifikácie, ktorá by umožňovala porovnanie tohto stavu len za laické tvrdenie a nepovažoval to za dostatočné spochybnenie znaleckého posudku. Keďže táto námietka bola vznesená oneskorene, bolo by to vyžadovalo odročenie pojednávania, preto rozhodol podľa predloženého materiálu. Prihliadol aj nato, že toto vecné bremeno nevzniklo na základe zmluvy, na základe vôle vlastníka pozemku, ale o nútené obmedzenie vzniknuté v súlade zo zákonom. Preto považoval nárok žalobcu za dôvodný. Vstúpil do práv jeho právnych predchodcov, a preto má nárok na túto náhradu. K námietke žalovaného o nemožnosti priznať náhradu za vecné bremeno z dôvodu, že bolo žalované bezdôvodné obohatenie súd uvádza, že žalobca nie je povinný svoj nárok vymedziť právne, ale len skutkovo. Podstatou tohto nároku je užívanie pozemku, ktorý vlastní žalobca a následkom toho vznikla žalobcovi ujma, ktorá spočíva v neplatení za toto užívanie. Pokiaľ išlo o to, že žalobca chcel priznať nárok v zmysle Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 32 Odo/872/2003. V danom prípade sa súd prvej inštancie domnieva, že legitímne tento vzťah je potrebné posudzovať zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, a to pokiaľ ide o plnenie podľa ust. § 563 ods. 1 OZ. Úrok z omeškania bol priznaný súlade z § 517 ods. 1, 2 OZ a vládneho nariadenia 87/1995 ( § 3 ). O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 251 CSP s tým, že úspech žalobcu bol 90,85% , žalovaného 9,15% potom nárok na náhradu trov vo výške 81,7%. Keďže však išlo o nárok, ktorý závisel od znaleckého posudku vychádzal súd z toho, že žalobca bol v časti istiny úspešný v plnom rozsahu. 4. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Vo svojom odvolaní uviedol, že predložil znalecký posudok č. 1 zo dňa 07.01.2019 Technickej univerzity v M., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vecného bremena na týchto pozemkoch. Stále trvá na tom, že právni predchodcovia nedali súhlas k výstavbe žalovanému. Domnieva sa, že súd po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnym skutkovým ale aj právnym záverom. Zotrval na tom, že ide o obchodný vzťah a neoprávnenú stavbu. Dôležité nebolo, či stavebník mal alebo nemal stavebné povolenie, ale poukázal nato, že nebolo pochýb pokiaľ na pozemku občana zriadila stavbu socialistická organizácia bez právneho dôvodu. Išlo o protiprávny vzťah teda neoprávnenú stavbu. Bol vypočutý aj svedok M., ktorý uviedol, že súhlas k výstavbe komunikácie nebol nikdy daný. Právni predchodcovia žalobcu neboli ani účastníci takéhoto konania. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove 9Co/42/2010. Pokiaľ ide o nárok, a to či súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade za vecné bremeno alebo o vydanie bezdôvodného obohatenia je irelevantné, pretože súd pozná právo. Naďalej zotrval v tom, že cudzí pozemok pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke právo i prípadne obligačné právo, ktoré umožňuje zriadenie stavby. Podľa názoru žalobcu malo ísť o obchodnoprávny vzťah, keďže ide o žalobcu, ako fyzickú osobu, ale zároveň je podnikateľom a podniká za účelom dosiahnutia zisku. Neobstojí ani námietka dobrých mravov. Poukázal nato, že žalovaný stavbu realizoval na zabezpečenie verejnoprospešných potrieb pri výkone samosprávnej funkcie. Je tiež subjektom, ktorý spĺňa podmienky pre aplikáciu obchodnoprávnych úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ale aj Krajského súdu v Bratislave. Na základe
toho sa domnieval, že úrok mal byť priznaný v zmysle obchodného práva v rozsahu 8,05% oproti priznaným 5,05% a nárok bol uplatnený v sume 12 257 Eur pričom bola priznaná suma 8 237,68 Eur. Preto v tomto rozdiele 4 020,03 a úroku z omeškania žiadal zmeniť rozhodnutie a následne aj priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 5. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, ktorý namietal rozsudok v celom rozsahu, hlavne výrok I. a III. tohto rozhodnutia. Poukázal nato, že rozhodoval súd prvej inštancie v poradí už v druhom rozhodnutí. Trvá na tom, že nebolo ,možné vyhovieť žalobe z toho dôvodu, že išlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobca uplatnil a právne zdôvodnil. Následne súd priznal nárok na náhradu za vecné bremeno, čo vlastne žalobca ani nežiadal. Pokiaľ išlo o predložené znalecké posudky a prílohy tam uvedené je zrejme, že išlo o nájom pri iných nehnuteľnostiach, ako sú budovy, predajne, autoservisy a s nimi súvisiace pozemky, prípadne obslužná plocha. Ďalej tiež namietal, že nemožno priznať v tomto nároku aj náhradu vrátane DPH, to nemôže obstať. Nevysvetlil súd prvej inštancie, prečo rôznu výmeru priznával v priebehu konania za ten istý pozemok. Z tohto dôvodu navrhol zamietnuť nároky žalobcu, pretože súd nemôže prekročiť návrh, ktorý podáva žalobca v novom konaní. Žalovaný tiež poukázal nato, že priložené znalecké posudky vychádzali s tzv. „biznis“ zmlúv, ktoré nemôžu byť porovnateľné s tým, o čo ide v tomto konaní. Súd prvej inštacie ani nenaznačil svoj myšlienkový pochod, neposkytol poučenie sudcovskej koncentrácii, pokiaľ sa strana nevyjadrí. Preto navrhol zrušiť rozsudok resp. ho zmeniť a zamietnuť tento nárok. 6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal nato, že pokiaľ ide o rozsah, ktorý uplatnil vo výmere 266 m2 vychádzal zo záväzných údajov v katastri nehnuteľnosti. Po vykonanom ROEP bol tento pozemok vyčíslený na výmeru 240 m2. Rozhodnutie súd prvej inštancie riadne odôvodnil. Najdôležitejšie je, že žalovaný pozemnú stavbu, pozemné komunikácie, vo svojom vlastníctve, užíva. To je nesporné a pozemok patrí žalobcovi. Poukázal na to, že to, či priznal titulom bezdôvodného obohatenia, alebo náhradou za vecné bremeno, je vecou právneho posúdenia, zato účastník nezodpovedá. Tiež poukázal nato, že ide o opakovaný nárok a stanovisko občianskoprávneho kolégia k uvedenej problematike. Sudcovská koncentrácia bola využitá už na pojednávaní 20.09.2016. Jediným relevantným dôkazom bol znalecký posudok, ktorý predložil žalobca. Pokiaľ ide o námietku premlčania, táto nemôže obstať. Žaloba bola podaná 30.03.2015, za obdobie rokov 3 spätne, resp. menej ako tri a následne v priebehu tohto konania bola rozšírená, teda nemôže ísť o premlčaný nárok. Žalovaný sa k znaleckému posudku nevyjadril. Preto navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. 7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal nato, že nemôže byť tento vzťah považovaný za obchodnoprávny. Toto len potvrdzuje, že si žalobca uplatňoval iný nárok, aký mu súd priznal, teda uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie náhradu za vecné bremeno. Z týchto dôkazov bolo potrebné zamietnuť žalobu. Opakovane znáša námietku premlčania.
8. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a poukázal opakovane na to, že nárok bol dôvodný. Súd pozná právo, a preto súhlasí s takýmto právnym posúdením. 9. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Poukázal nato, že ROEP preukázala, že výmera 266 m2 nikdy nezodpovedala parcele M.: XXX/X, táto mala výmeru len 240 m2. Tiež je potrebné vychádzať z vyjadrení, ktoré uvádzal žalobca, že chce peniaze za užívanie nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve. Nevyjadril sa k tomu, ako posúdil nájomné zmluvy pripojené k znaleckému posudku. Svoj nárok uplatňuje stále žalobca ako bezdôvodné obohatenie. 10. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a poukázal nato, že trvá nato, že súd pozná právo, trvá nato, že nejde o oprávnenú a povolenú stavbu a trval na svojich stanoviskách. 11. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací podľa ust. § 34 CSP, prejednal rozhodnutie ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, odvolanie žalovaného je dôvodné. 12. Žalobca je zapísaný ako vlastník parcely M. - orná pôda o výmere 266 m2, kat. úz. F. na LV č. XXXX. Nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 19.12.2006 od predávajúcich Y. G., Z. M. a L. M.. Kúpna cena nehnuteľnosti bola dojednaná na 132.200,-Sk. V zmluve je uvedené, že žalobca pozná stav predávanej nehnuteľnosti, nemá k nemu žiadne výhrady a kupuje ju v stave, v akom sa nachádza. Vklad vlastníckeho práva bol povolený pod X. dňa 28.12.2006.
13. Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor č. C E. XX/XXXX/Pe z 30.12.2013 došlo k rozdeleniu pôvodnej parcely KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2 na novovytvorené parcely KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 111 m2 a KN E č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 129 m2. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 03.02.2014.
14. Na pôvodnej nehnuteľnosti parc. KN E č XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2 a teraz na novovytvorených nehnuteľnostiach parc. KN E č. XXX/X a XXX/XXX vo výlučnom vlastníctve žalobcu sa nachádza inžinierska stavba - pozemná komunikácia, ktorá je vo vlastníctve žalovaného.
15. Mesto P. v odpovedi na žiadosť o poskytnutie informácií listom z 18.01.2017 ohľadom nehnuteľnosti vo vlastníctve evidovanej na Katastrálnom úrade P., Správa katastra P., zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. F., parcela KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2, na ktorej sa nachádza inžinierska stavba - cesta, či táto inžinierska stavba je vo vlastníctve Mesta P., či je zaradená do siete miestnych komunikácií, pokiaľ áno kedy bola zaradená a kto o tom rozhodol Mesto P. odpovedalo, že predmetná nehnuteľnosť je súčasťou komunikácie, ktorá bola vybudovaná ako investícia súvisiaca so stavbou C./XXXXX P. - vysielač, privádzač na D1 P. - G.. Jej investorom bola Okresná správa ciest P.. Komunikácia je verejnou obslužnou komunikáciou a je súčasťou siete miestnych komunikácií. V roku 1992 bola stavba odovzdaná do užívania vtedajšiemu správcovi miestnych komunikácií Správe a údržbe mestských komunikácií P.. Stavba - verejná miestna komunikácia je vo vlastníctve Mesta P..
16. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX C.. U. C. na stanovenie všeobecnej hodnoty ročného nájmu pre obdobie rokov 2006 až 2014 vrátane, metódou porovnania za užívanie pozemku na LV č. XXXX, kat. úz. F. súd zistil, že všeobecná hodnota ročného nájmu predmetnej nehnuteľnosti bola v období rozhodnom pre toto konanie od 13.12.2012 13,35 Eur/m2/rok, 3.551,24 Eur/rok/2012, 2013, 2014. V roku 2014 však nehnuteľnosť bola zapísaná v nižšej výmere 240 m2, čomu zodpovedá výška nájmu 3.204,12 Eur. Pre výpočet všeobecnej hodnoty nájmu bola použitá porovnávacia metóda z dôvodu, že je ako metóda najmenej skresľujúca výslednú hodnotu v zmysle metodiky výpočtu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a stavieb, ktorú vydala K. univerzita v roku 2001.
17. Žalobca predložil súdu doplnok č. 1 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. XX/XXXX, znalecký úkon č. XX/XXXX Slovenskej technickej univerzity v V., Stavebnej fakulty, Ústavu súdneho znalectva pre konanie 13C/217/2008. V zmysle predloženého znaleckého posudku z neho znalecký ústav stanovil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku parc. KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2, ktorej užívanie je predmetom sporu v tomto konaní, v roku 2009 vo výške 13,90 Eur za m2 pozemku ročne. Pre spracovanie posudku bola použitá metóda porovnávacia ako najvhodnejšia pre stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu, nakoľko je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by táto mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci konajú s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.
18. Z rozhodnutia Mestského národného výboru v P. zo dňa 24.8.1982 č: Vyst. XXX/XX-Kc vyplýva, že Okresná správa ciest P. podala dňa 8.2.1982 návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby C./XXXXX P. - vysielač, privádzač na D1 P. - G.. Vzhľadom na výsledky konania Odbor výstavby a územného plánovania MNV vydal územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby sa stanovili podmienky v rozhodnutí špecifikované. Zoznam osôb, ktorým bolo uvedené rozhodnutie dané na vedomie neobsahuje mená vtedajších vlastníkov.
19. Dňa 14.3.1983 bolo pre inžiniersku stavbu vydané stavebné povolenie, v ktorom v bode 5 bol súhlas na realizáciu stavby podmienený usporiadaním do začatia prác majetkoprávnych vzťahov pre prvú etapu a potom podľa dohodnutého termínu GP i pre druhú etapu stavby so všetkými vlastníkmi, správcami inžinierskych sietí, ako aj s užívateľmi ostatných nehnuteľností.
20. Dňa 12.2.1992 bolo Obvodným úradom v P. č. D.-PD-XXXX/XXXX vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým Obvodný úrad P. povolil užívanie stavby C./XXXXX P. - vysielač, privádzač na D-1. V odôvodnení sa uvádza, že po vykonaní ohliadky dňa 3.10.1991 stavebným úradom je zrejmé, že stavba vyhovuje právnym predpisom.
21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností neprijal správny právny záver. Odvolací súd bol oprávnený odvolaciemu prieskumu podrobiť celý rozsudok, pričom dospel k záveru, že je dôvodné odvolanie žalovaného proti výrokom I. a III. napadnutého rozsudku a odvolanie žalobcu proti výrokom II. a III. nie je dôvodné.
24. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v platnom znení Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2009/66/20090701> ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
25. Pokiaľ sa týka vyriešenia otázky, či na vzťah medzi stranami sporu možno aplikovať Zákon č. 66/2009 Z.z. odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že pozemok vo vlastníctve žalobcu je zaťažený vecným bremenom v zmysle Zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce v zmysle § 1 ods. 1 citovaného zákona.
26. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe kúpnej zmluvy uzavretej v 19.12 2006. Žalobca si uplatnil nárok za obdobie od 2012 až 2014. V zmysle citovaného zákona vzniklo vecné bremeno k takýmto pozemkom účinnosťou citovaného zákona.
27. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky či sa jedná o jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, keďže zákon o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. V tejto otázke odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný aj Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t.j. k 01. júlu 2009 ( žalovaný v konaní pred súdom 1. inštancie vzniesol námietku premlčania).
28. Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č, 66/2009 Z. z.“. Možno teda konštatovať, že Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, pričom z tohto dôvodu Ústavný súd ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. Ústavy napadnutým uznesením Najvyššieho súdu odmietol.
29. S poukazom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd považoval nárok žalobcu z vyššie uvedených dôvodov za nedôvodný a napadnutý rozsudok, okrem výroku II., zmenil podľa ust. § 388 CSP a žalobu žalobcu zamietol. Rozsudok vo výroku II. potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny, aj keď s poukazom na odlišné právne posúdenie, ktorá však vychádzalo zo z. č. 66/2009 Z.z., čím nebola odňatá možnosť stranám sporu vyjadriť sa k právnemu posúdeniu vo veci s poukazom na ustanovenia citovaného zákona. Rozhodoval aj o náhrade trov celého konania ( § 396 ods. 2 CSP ).
30. Pokiaľ sa týka obrany žalobcu spočívajúcemu v tvrdení, že tento zákon sa nevzťahuje a predmetný vzťah medzi stranami sporu, nakoľko ide o stavbu slúžiacu podnikateľskému účelu, dospel odvolací súd k záveru, že táto skutočnosť nebola preukázaná. Ako vyplýva z odkazu uvedenému v Zákone č. 66/2009 Z.z. tento zákon pri definícií podnikateľského účelu užívania stavby odkazuje na § 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je podnikaním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Zároveň Obchodný zákonník v § 2 uvádza kto je podnikateľom. Obec, teda žalovaný nespĺňa charakteristiku podnikateľa podľa Obchodného zákonníka. V tomto smere sú závery súdu prvej inštancie správne.
31. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. U žalobcu odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa. Preto rozhodol o náhrade trov celého konania v zmysle zásady úspechu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % podľa ust.§ 255 ods. 1 v spojení s ust.§ 396 ods. 2 CSP.
32. Žalobca v priebehu odvolacieho konania zaslal ešte svoje vyjadrenie, ktorými deklaroval spolu s prílohami rozsudkov v obdobných právnych veciach, že zotrváva na svojich odvolacích dôvodoch. Tieto vyjadrenia boli zaslané na vedomie žalovanému a vyjadrenie žalovanému na vedomie žalobcovi .To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).