Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-62-2020.pdf
PDF · 101.79 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/62/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: P. F. E. M. Y. A. O. Y. , A. T.Y. X.XX.XXXX, W. W., O. Č.. XX, proti žalovanej: JUDr. Daniela K o t r e c o v á , sudkyňa Okresného súdu Bratislava IV., Bratislava, Saratovská č. 1/A, o náhradu nemajetkovej ujmy, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 26. júna 2019, č.k. 44 C 22/2017-131, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 26. júna 2019, č.k. 44 C 22/2017-131, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 26.6.2019, č.k. 44 C 22/2017-131, vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Nevyhovel tak žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 21.000,-- €, ktorá mu mala vzniknúť uznesením, vydaným žalovanou v exekučnom konaní, Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 3.11.2016, č.k. 15 Er 3702/2015-30, EX 2199/2015. Podľa žalobcu uvedeným uznesením žalovaná zamietla jeho námietky (v exekučnom konaní bol v postavení povinného) vznesené dňa 12.12.2015 proti exekúcii, proti zaujatosti a proti trovám exekúcie. Nezobrala do úvahy skutočnosti uvedené v námietkach, prekrúcala znenie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, taktiež nenariadila pred vydaním rozhodnutia pojednávanie. Žalovaná tým nekonala v súlade so svojim sľubom sudcu. Žiada nariadiť zrušenie predmetného uznesenia, aby mu boli odpustené súdne trovy, a tiež aby mu bola priznaná nemajetková ujma v sume 21.000,-- €, keďže u neho došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v závažnej miere, o čom svedčia odpovede orgánov verejnej správy (Všeobecnej zdravotnej poisťovne a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), ako aj príslušných súdov. 1.2. Právne súd prvej inštancie dôvodil ustanovením § 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. l písm. a/, písm. d/, § 4 ods. l písm. a/, § 6 ods. l, § 9 ods. l, § 17 ods. l, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Skutkovo dôvodil tým, že v zmysle citovaného zákona ide o prípady objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok: 1. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, 3. príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, teda či je nositeľom hmotného práva, od ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok. V prejednávanej veci žalobca v žalobe za žalovaného označil fyzickú osobu
- sudkyňu rozhodujúcu v exekučnej veci, v ktorej bol v postavení povinného, ktorá vydala uznesenie,
od ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok v predmetnej právnej veci. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone. Zodpovedným subjektom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je štát v prípadoch, keď škoda bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Poškodený má nárok na náhradu majetkovej škody a aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V jednotlivých ustanoveniach citovaného zákona je uvedené, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. Priamo zo zákona č. 514/2003 Z.z. teda vyplýva, že štát zodpovedá za škodu v dôsledku rozhodnutia (o.i.) vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdu; že za prípadnú škodu nezodpovedá osoba, ktorá rozhodnutie vydala, ale zodpovednosť nesie štát, ktorý jediný môže byť pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Zostalo nepochybné, že žalobca žiada priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená rozhodnutím vydaným žalovanou (sudcom) v exekučnom konaní, teda pri výkone verejnej moci (pri výkone súdnej moci). Nárok si ale uplatnil proti subjektu, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný, teda nie je nositeľom hmotného práva, od ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok. Žalobu tak súd zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, a z tohto dôvodu nebol daný dôvod skúmať ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd zamietol aj nárok žalobcu na zrušenie rozhodnutia, od ktorého odvodzuje svoj nárok, teda nárok na zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 3.11.2016, č.k. 15 Er 3702/2015-30, EX 2199/2015, dôvodiac, že zmenu, alebo zrušenie rozhodnutia, s ktorým sa žalobca nestotožňuje, možno dosiahnuť len podávaním riadnych, resp. mimoriadnych, opravných prostriedkov v základnom, v tomto prípade exekučnom, konaní. 1.3. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže výslovne uviedla, že náhradu trov konania si voči žalobcovi neuplatňuje.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Dôvodil, že sleduje dosiahnutie právnej istoty, stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Trval na osobnej účasti žalovanej na súdnom pojednávaní, čo vyplýva z čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, to znamená že ani zákonný sudca toto právo nemôže zrušiť. Súdneho pojednávania sa teda nutne musia osobne zúčastniť žalobca, žalovaná, lebo sa prerokováva ich vec. JUDr. Dagmar Vaverčáková bola povinná dať predviesť žalovanú políciou alebo zrušiť termín pojednávania. Tým že začala pojednávanie bez prítomnosti žalovanej, porušila čl. 48 ods. 2, čl. 12 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 C.s.p. Na pojednávaní predniesol žalobný návrh, ktorý mal 10 bodov, ktorý ale bol sudkyňou pozmenený, čím bol porušený § 216 ods. l C.s.p., jeho tvrdenia sudkyňou neboli brané na zreteľ a ani žalovanou vyvrátené, a tak ich mala sudkyňa podľa § 151 ods. l C.s.p. považovať za nesporné. Považuje za zarážajúce, že podľa sudkyne JUDr. Dagmar Vaverčákovej je tiež v poriadku, keď žalovaná bola povinná rozhodnúť o jeho námietkach v exekučnom konaní najneskôr do 60 dní od ich doručenia, ktorú lehotu nebolo možné predĺžiť, a JUDr. Daniela Kotrecová tento termín nedodržala a rozhodla až o niekoľko mesiacov neskôr. Tým sa stalo neprávoplatným a nevykonateľným jej uznesenie datované dňa 3.11.2016, č.k. 15 Er 3702/2015-30, EX 2199/2015. Keďže žalovaná prekročila uvedenú lehotu, mala len jedinú možnosť ako vyriešiť danú vec, a síce zastaviť exekúciu tým, že ju vyhlási za neprípustnú podľa § 57 ods. l písm. g/ Exekučného poriadku. Zdôraznil, že v žalobe je jasne uvedené, že nemajetkovú ujmu požaduje len v prípade kladného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. sa teda malo týkať uznesenia vydaného žalovanou JUDr. Danielou Kotrecovou dňa 3.11.2016, kedy v danej veci rozhodovala v exekučnom konaní, v ktorom klamala, porušila sľub sudcu, porušila čl. 40, čl. 48 ods. 2, v spojení s čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť. V odvolaní žalobca vôbec nenamietal dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol (nedostatok pasívnej vecnej legitimácie).
3. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Keďže žalobca podal žalobu voči nej, teda voči subjektu, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní, nemal súd inú možnosť ako žalobu zamietnuť. Pojednávania sa nezúčastnila z dôvodu pracovných povinností, riadne a včas sa ospravedlnila a súhlasila s tým, aby súd pojednával v jej neprítomnosti tak, ako to ustanovuje § 180 a nasl. C.s.p.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení zopakoval, že JUDr. Daniela Kotrecová, predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV., ako sudkyňa rozhodovala v exekučnom konaní bez jeho prítomnosti porušujúc tak čl. 48 ods. 2 prvú vetu, čl. 12 ods. l druhú vetu Ústavy Slovenskej republiky a vydala uznesenie dňa 3.11.2016, č.k. 15 Er 3702/2015-30, EX 2199/2015. Okrem iných právnych opatrení, ktoré mu ponúkla v poučení uznesenia, zareagoval aj žalobou datovanou a odoslanou dňa 7.12.2016, v ktorej je uvedená ako žalovaná strana iba ona. V nej uviedol podrobne čoho sa dopustila. Dal dostatok písomného materiálu, ktorý dokazoval, že JUDr. Daniela Kotrecová konala protiprávne, protiústavne. Vyslovil otázku, prečo ho JUDr. Dagmar Vaverčáková neupozornila, že požadovanie nemajetkovej ujmy spadá pod zákon č. 514/2003 Z.z. Číslo tohto zákona prvýkrát spomenula až na súdnom pojednávaní dňa 26.6.2019, v rozsudku tvrdí, že za prípadnú škodu nezodpovedá osoba, ktorá rozhodnutie vydala, ale zodpovedá štát, ktorý jediný môže byť pasívne legitimovaný v tomto konaní; súčasne uviedla aj čísla paragrafov a z nich odvolateľ zdôraznil § 6 ods. l. Podľa jeho názoru sa tak stalo preto, aby nimi kryla žalovanú. Nemôže žiadať náhradu škody, lebo uznesenie exekučného súdu nebolo doteraz zrušené, sudkyňa JUDr. Dagmar Vaverčáková nemôže vydať rozsudok, ktorým zamietla jeho žalobu ňou posudzovanú ako náhradu nemajetkovej ujmy, lebo nemá k dispozícii rozhodnutie toho orgánu, ktorým je viazaná. Súd mohol len upozorniť na to, čo mu zamlčal, ale mu neprináležalo žalobu zamietnuť. Zdôraznil ustanovenie § 15 ods. l, § 16 ods. l, ods. 4, § 19 ods. 2, § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže nepoznal znenie § 15 ods. l, nepodal písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže nepoznal znenie § 16 ods. 4 ministerstvo spravodlivosti nemá o čom rozhodnúť do 6 mesiacov, on ako poškodený sa nemôže domáhať uspokojenia nároku na súde. JUDr. Dagmar Vaverčáková nemala právo zamietnuť nemajetkovú ujmu pod rúškom zamietnutia žaloby, lebo evidentne aj podľa spisového materiálu došlo zo strany žalovanej JUDr. Daniely Kotrecovej, orgánu exekučného súdu, k prekročeniu právomoci a tak vznikla na jeho strane oprávnenosť priznania nemajetkovej ujmy. Z pozície zákonnej sudkyne exekučného súdu JUDr. Daniela Kotrecová bola povinná dodržať svoj sľub sudcu a mala len možnosť zastaviť exekúciu z dôvodu jej neprípustnosti, lebo neboli dodržané zákonom stanovené lehoty uvedené v § 50 ods. 2 Exekučného poriadku zo strany súdneho exekútora JUDr. Ivana Nestora, a z jej strany, lebo podľa čl. 40 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. VšZP a ÚDZS konal v rozpore so znení Ústavy Slovenskej republiky, keď sa obidve tieto inštitúcie podaním návrhu na vykonanie exekúcie usilovali dosiahnuť, aby zaplatil nedoplatky na poistnom, z ktorého sa evidentne podľa zákona o zdravotnom poistení, o zdravotných poisťovniach, uhrádza zdravotná starostlivosť. Tieto fakty dokazujú jeho písomnosti, ktoré sú súčasťou spisu. Jednalo sa o rozpor textu zákona o zdravotnom poistení s textom čl. 40 a čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na ktorý VšZP upozornil. Keďže JUDr. Daniela Kotrecová mala na rozpor iný názor ako on, mala celú vec predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky a dodržať tak znenie čl. 125 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Tým, že dala prednosť zákonu o zdravotnom poistení pred ústavou ako právne vyššou normou, prekročila svoju právomoc. Návrh žalovanej, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, je prejavom vedomého pohŕdania ľuďmi.
5. Žalovaná sa už nevyjadrila.
6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. mája 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny, a keďže sa pridržiava dôvodov tam uvedených, správnych, odôvodnenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd považuje ale za potrebné uviesť ešte nasledovné.
7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady, na ktoré by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.); napokon také ani sám odvolateľ netvrdil. 8. Ako nepochybne vyplýva zo žaloby, žalobca sa domáha vo vzťahu k žalovanej, a/ aby mu boli odpustené súdne trovy konania z dôvodu uvedeného v 2. bode žaloby (súdny poplatok nezaplatil, nakoľko od 8.3.2016 má dôchodok 273,40 €, z ktorého po rozvode hradí kompletné náklady na byt, stravu, oblečenie a ďalšie nevyhnutné výlohy spojené s chodom domácnosti, a tak je stále v stave finančnej núdze), b/ bola mu priznaná v prípade kladného rozhodnutia súdu nemajetková ujma ako kompenzácia za vynaložené fyzické, psychické a duševné úsilie v tejto veci, ako aj za stresové napätie. Skutkovým základom je uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 3.11.2016, č.k. 15 Er 3702/2015-30, EX 2199/2015, ktoré vydala žalovaná ako zákonný sudca v danej exekučnej veci, v ktorej žalobca vystupoval ako povinný. Žalovaná ako sudca nesprávne rozhodla o jeho námietkach v exekúcii. 8.1. V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodí, že takéto nároky všeobecne (teda aj nárok žalobcu) upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keďže žalovaná ako sudca v exekučnom konaní vystupovala v mene štátu ako orgán verejnej moci. Potom vecne a právne správne súd prvej inštancie postupoval, keď žalobu zamietol v dôsledku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V takomto prípade totiž nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je (len) štát, za ktorý koná orgán v citovanom zákone určený. Už len nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je spôsobilý odôvodniť zamietnutie žaloby. Ak sa teda žalobca domáha ochrany voči žalovanej, ktorá nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, potom nebol daný zákonný dôvod zaoberať sa všetkými rozhodujúcimi právnymi dôvodmi prednášanými žalobcom. Za tohto stavu súd prvej inštancie tiež nepochybil, keď nenariadil výsluch žalovanej (§ 195 ods. l C.s.p.; čl. 143 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Bez právneho významu zostáva aj tvrdenie žalobcu, že o zákone č. 514/2003 Z.z. sa dozvedel až na pojednávaní na súde prvej inštancie a že tým sudca kryje žalovanú. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom súdnom konaní je žalobca povinný už v žalobe pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150, § 132 C.s.p.). V občianskom súdnom konaní majú strany sporu rovnaké postavenie, rovnaké práva a povinnosti, a z tohto pohľadu súd nemôže stranám sporu „našepkávať“, „dávať návod“, ako majú vo veci konať a vyjadrovať sa, aké náležitosti má mať žaloba, tak, aby boli v konaní o ich hmotnoprávnom nároku úspešní (čl. 6 C.s.p.). 8.2. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku (súvisiacom) o trovách konania, keďže žalovaná odvolanie nepodala (čl. 16 ods. 3 C.s.p.; § 387 C.s.p.).
9. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej úspešnej aj v odvolacom konaní by prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej ale trovy odvolacieho konania nepriznal. Nežiadala priznať trovy prvoinštančného konania, vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nežiadala priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania; sama odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania nepodala.
11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).