Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_28Sa-48-2019.pdf
PDF · 142.71 KB
Case nature
Subarea
28Sa/48/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD. v právnej veci žalobcu: F. a.s., so sídlom E. XX, XXX XX V., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Daňový úrad Trenčín, so sídlom K dolnej stanici 22, 911 33 Trenčín, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave, ktorý ju postúpil Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“), domáhal vydania uznesenia, ktorým by správny súd podľa § 252 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
- žalovanému zakázal „pokračovať v iných nezákonných zásahoch - v nezákonných postupoch, vykonávaných v súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou oznámenou oznámením zo dňa 08.11.2018 (doručenou žalobcovi dňa 14.11.2018) pod č. XXXXXXXXX/XXXX, pretože v rámci výkonu daňovej kontroly koná v rozpore s daňovým poriadkom tým, že v rámci dokazovania - výsluchu svedkov zisťuje také skutočnosti a úkony, ktoré nie sú rozhodné pre správne určenie dane a používa také postupy, ktoré nie sú zamerané na predmet daňovej kontroly, t.j. správne určenie výšky dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018 u žalobcu,“
- žalovanému uložil „povinnosť obnoviť stav pred nezákonným zásahom tým, že žalovaný nebude prihliadať na skutočnosti zistené vykonanými nezákonnými zásahmi v rámci daňovej kontrol oznámenej oznámením zo dňa 08.11.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX,“
- poveril „iný správny orgán (iný daňový úrad) pokračovaním vo výkone prebiehajúcej daňovej kontroly oznámenej oznámením zo dňa 08.11.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX.“
2. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v súvislosti s daňovou kontrolou u žalobcu zameranou na kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2018 vykonával dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých predvolal na výsluch, a to
- dňa 18.06.2019 X. D., konateľa spoločnosti infelix s.r.o., ktorá bola subdodávateľom spoločností H. k.s., U. k.s., ktoré v auguste 2018 boli dodávateľom žalobcu,
- dňa 18.08.2019 Z. U., konateľa spoločnosti B. T. s.r.o., ktorá bola štatutárnym orgánom - komplementárom spoločnosti H. k.s.,
- dňa 15.08.2019 E. U., konateľa spoločnosti 2M U. s.r.o., ktorá bola štatutárnym orgánom - komplementárom spoločnosti U. k.s.,
- dňa 20.08.2019 Y. C., konateľa spoločnosti DI V. s.r.o., ktorá bola v auguste 2018 subdodávateľom spoločnosti B. N. s.r.o., ktorá bola deklarovaným dodávateľom žalobcu,
- dňa 20.08.2019 P. P., riaditeľa spoločnosti B. N. s.r.o.,
- dňa 12.09.2019 P. F., G. F., X. T., ktorí poskytovali služby pre spoločnosť M. F. s.r.o.
3. Podľa názoru žalobcu vedie žalovaný výsluchy v rozpore so zákonom č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), pretože cieľom dokazovania nie je preveriť predmet daňovej kontroly, t.j. správne určenie dane za zdaňovacie obdobie august 2018 u žalobcu, ale preveriť, či deklarované služby boli aj naozaj poskytnuté a teda či nešlo len o fingované poskytnutie služieb zo strany dodávateľov žalobcu. Zároveň žalovaný preveruje aj jednotlivých subdodávateľov a ich postup v rámci poskytovania služieb pre ich obchodných partnerov, t.j. nie pre kontrolovaný daňový subjekt, ktorým je žalobca.
4. Žalobca namietol, že žalovaný vypočúval osoby, ktoré nie sú v priamom obchodnom vzťahu so žalobcom, pričom žalobca nemá zákonné možnosti kontrolovať subdodávateľov svojich dodávateľov, dokonca niekedy ani nemá vedomosť o tom, že na dodanie objednaných služieb využijú jeho dodávatelia subdodávateľov. Žalovaný podľa žalobcu nepostupoval v súlade s ustanovením § 24 daňového poriadku, keď cieľom ním vedeného dokazovania nebolo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Výsluchom vyššie uvedených svedkov žalovaný prekročil rámec svojich právomocí v zmysle daňového poriadku, konal vopred cielene a zaujato voči žalobcovi. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení odcitoval zo zápisníc o výsluchu svedkov otázky, ktoré svedkom žalovaný kládol.
5. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Ku skutkovému stavu uviedol, že ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018, ktorá začala dňa 11.12.2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102197980/2018 zo dňa 08.11.2018 a ukončená bola 15.11.2019 doručením protokolu č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 11.11.2019. Spolu s protokolom bola žalobcovi doručená výzva na vyjadrenie sa k zisteniam č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.11.2019. Nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou začalo vyrubovacie konanie. Žalobca v stanovenej lehote dňa 11.12.2019 elektronicky doručil žalovanému vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré bolo zaevidované pod ev.č. XXXXXXXXX/XXXX. Vo vyrubovacom konaní žalovaný vykonal ďalšie dôkazy, ktoré navrhol žalobca a vykonal aj vlastné dokazovanie. Žalovaný zdôraznil, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, pričom sa dôsledne pridŕžal zásady objektívnej pravdy, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci a má za to, že postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 a § 24 daňového poriadku.
6. Žalovaný vysvetlil, že v priebehu daňovej kontroly overoval v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) údaje uvedené žalobcom v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie august 2018. Zameral sa predovšetkým na opodstatnenie uplatnenia práva na odpočítanie DPH na základe predložených faktúr, na ktorých sú v pozícii dodávateľa deklarované daňové subjekty U., k.s., H., k.s., M. F., s.r.o. a B. N. s.r.o. Žalovaný svojou analytickou činnosťou z údajov z informačného systému finančnej správy a z kontrolných výkazov zistil, že všetky štyri preverované spoločnosti boli personálne prepojené a boli v kontrolovanom období súčasťou rizikových reťazcov, na začiatku ktorých DPH, ktorú si v dodávateľsko-odberateľskom reťazci jednotlivé subjekty postupne vykazovali a odpočítavali, nebola zaplatená. Spoločnosti U., k.s. a H., k.s. boli súčasťou jedného rizikového reťazca a spoločnosti M. F., s.r.o. a B. N., s.r.o. súčasťou druhého rizikového reťazca.
7. Žalovaný ďalej uviedol, že sa v prvom rade zameral na preukázanie reálneho dodania služieb deklarovanými dodávateľmi, lebo to patrí medzi základné činnosti správcu dane, ktoré je povinný vykonať počas kontroly. Pri daňovej kontrole správca dane preveruje, či stav formálne vykázaný daňovým subjektom v podaných daňových priznaniach a hláseniach zodpovedá skutočnému stavu. Žalovaný preveroval údaje v podanom daňovom priznaní a údaje na faktúrach predložených žalobcom a posudzoval nárok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) podľa žalovaného vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú na faktúre deklarované, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre.
8. Žalovaný pripomenul, že z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH vyplýva základná podmienka, na základe ktorej si môže daňový subjekt odpočítať DPH, a to, aby išlo o tovar alebo službu, ktorú mu naozaj dodal konkrétny platiteľ DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Všetky štyri spoločnosti, ktoré mali uskutočniť dodanie služieb žalobcovi, boli súčasťou rizikových reťazcov, na začiatku ktorých nebola daň do štátneho rozpočtu odvedená. Za účelom získania objektívnej pravdy a za takýchto okolností bol žalovaný povinný šetriť celý reťazec a kontrolu DPH v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň za dodaný tovar do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže prísť k odpočítaniu dane.
9. Žalovaný v nadväznosti na argumentáciu žalobcu zdôraznil, že v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 je správca dane v prípade pochybností oprávnený preverovať celý obchodný reťazec. Kým pri preukazovaní reálnosti dodania tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte, v prípade daňového podvodu je dôkazná povinnosť na správcovi dane. V rámci dokazovania žalovaný vypočul viacerých svedkov. Všetky štyri preverované obchodné spoločnosti sa v čase preverovania už reálne na sídle spoločnosti nenachádzali, išlo len o virtuálne sídlo, takže žalovaný nemohol vykonať miestne zisťovanie, pri ktorom by jednoducho preveril dodávateľsko-odberateľské vzťahy so žalobcom. Na sídlach spoločností boli výzvy na predloženie dokladov síce prevzaté, ale niektoré spoločnosti nepredložili žalovanému žiadne doklady (H., k.s.), niektoré predložili žalovanému iba časť dokladov, takže nebolo možné riadne preveriť skutkový stav. Všetky štyri dodávateľské spoločnosti v čase preverovania mali už bulharských štatutárnych zástupcov, takže žalovaný bol povinný za účelom preverenia skutkového stavu vypočuť osoby, ktoré v čase uskutočnenia dodania tovarov a služieb žalobcovi zastupovali konkrétnu dodávateľskú spoločnosť.
10. Žalovaný poukázal na to, že o konaní svedeckých výpovedí bol žalobca vždy riadne vopred upovedomený v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku a mohol pri ústnych pojednávaniach klásť svedkom otázky a využiť výpovede ako dôkaz pri preukazovaní reálneho dodania preverovanými spoločnosťami vo svoj prospech. Žalovaný dokonca nad rámec svojich povinností vyšiel v ústrety svedkom a žalobcovi a svedecké výpovede vykonal na Daňovom úrade Bratislava, a nie v mieste svojej pôsobnosti, teda na Daňovom úrade Trenčín.
11. Žalovaný vykonal dokazovanie svedeckými výpoveďami a preverovaním skutočností u dodávateľov aj subdodávateľov z dôvodu, že je jeho povinnosťou, aby skutočnosti ohľadom dodania služieb deklarovanými dodávateľmi boli zistené čo najúplnejšie. Žalovaný sa pri daňovej kontrole nemôže uspokojiť len s bežným preverovaním tvrdení daňového subjektu a dokladov, ktoré predložil k daňovej kontrole, ale dokazovanie musí zamerať a rozšíriť aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu daňového subjektu. Znamená to, že preveruje aj právne vzťahy dodávateľských spoločností, ktoré daňový subjekt nemohol ovplyvniť. Daňový subjekt nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, pretože dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.
12. Žalovaný sumarizoval, že ako správca dane pri výkone daňovej kontroly u žalobcu postupoval tak ako pri každej inej kontrole, nemal a nemá dôvod byť zaujatý voči žalobcovi, nikdy predtým nevykonával u žalobcu inú daňovú kontrolu. S osobami, ktoré zastupujú spoločnosť žalobcu alebo jej dodávateľov, nikdy neprišiel do styku. Žalovaný zdôraznil, že počas daňovej kontroly postupoval v súlade s daňovým poriadkom tak, aby skutkový stav zistil čo najúplnejšie, aby preveril skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie opodstatnenia odpočítania DPH z deklarovaných dodaní z hľadiska zákona o DPH, ako aj z hľadiska práva Európskej únie. V rámci dokazovania správca dane využíval úkony a prostriedky, ktoré mu umožňuje daňový poriadok tak, aby skutkový stav preveril čo najúplnejšie. Žalobca počas daňovej kontroly mal možnosť predkladať dôkazy, k jednotlivým úkonom sa vyjadrovať, dokazovanie doplniť. Na ústnych pojednávaniach so svedkami bol žalobca prítomný, ale nikdy počas pojednávania nenamietal otázky položené žalovaným. Skutočnosť, že predseda predstavenstva ochorel a nemohol prísť na ústne pojednávanie dňa 03.10.2019, žalovaný nemohol ovplyvniť. Ale žalobca mal možnosť navrhnúť, aby na
pojednávanie prišiel miesto neho generálny riaditeľ, ktorý ho v jeho neprítomnosti zastupoval a vypočutie ktorého aj tak nakoniec navrhol žalobca, ale až po ukončení daňovej kontroly vo vyjadrení sa k protokolu zo dňa 11.12.2019. O skutočnostiach a rozporoch zistených počas kontroly bol žalobca oboznámený a zároveň vyzvaný na vyjadrenie sa k pochybnostiam žalovaného o správnosti, pravdivosti a o úplnosti predložených dokladov a o pravdivosti údajov uvedených v dokladoch predložených ku kontrole. Žalobca žiadne dôkazy už nepredložil, ale podal žalobu na Krajský súd v Bratislave. Žalovaný tak musel ukončiť kontrolu na základe zistení uvedených v oboznámení bez toho, aby žalobca rozpory vysvetlil, dôkazy doplnil. Žalobca až k protokolu podal vyjadrenie k zisteniam, dôkazy však žiadne nepredložil. Počas vyrubovacieho konania žalovaný pri ústnych pojednávaniach opätovne žiadal žalobcu o predloženie dôkazov, avšak do 14.02.2020 dôkazy žalovanému neboli doručené.
13. K právnej stránke správnej žaloby poukázal žalovaný na rozsudok Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 14S/180/2015, v ktorom je okrem iného uvedené, že daňová kontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku a posudzovanie spôsobu získavania dôkazných prostriedkov v súdnom konaní o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy neprichádza do úvahy, pretože by bolo predčasné a prejudikovalo by ďalší postup správcu dane, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zásah všeobecného súdu do právomoci správcu dane. Žalobca je však oprávnený v žalobe označené pochybenia namietať v rámci dostupných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu vydanému vo vyrubovacom konaní. Ani prípadné procesné vady pri daňovej kontrole nemôžu na základe uplatnenia konania podľa ustanovenia § 252 SSP viesť k zákazu pokračovať v daňovej kontrole a k povinnosti ukončiť daňovú kontrolu ako to navrhol žalobca v petite žaloby, pretože vady v procesnom postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly je žalobca oprávnený namietať po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní a to v rámci jemu dostupných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu správcu dane, ako aj v rámci konania o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správcu dane, resp. odvolacieho orgánu. Žalobné námietky sa týkajú spôsobu a postupov správcu dane pri získavaní dôkazov počas daňovej kontroly, keď ani jedna zo žalobných námietok nespĺňa povinnosť tvrdenia iného zásahu orgánu verejnej správy v zmysle ustanovenia § 252 SSP. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy nemôže viesť k zákazu pokračovať v daňovej kontrole, čím by bol vopred zmarený výkon zákonných kompetencií správneho orgánu. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Zákonnosť celého postupu žalovaného a správcu dane v správnom konaní vzhľadom na žalobné námietky môže byť predmetom súdneho prieskumu o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení SSP.
14. K požiadavke, aby správny súd poveril „iný správny orgán (iný daňový úrad) pokračovaním vo výkone prebiehajúcej daňovej kontroly oznámenej oznámením zo dňa 08.11.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX,“ žalovaný uviedol, že správnemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva možnosť poveriť výkonom daňovej kontroly iný daňový úrad. Zamestnanec správcu dane sa kontrolovanému daňovému subjektu preukazuje poverením na výkon daňovej kontroly, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a daňovú kontrolu vykonáva v rozsahu uvedenom v tomto poverení.
15. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
16. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
17. Podľa § 252 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.
18. Podľa § 252 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.
19. Podľa § 254 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho následkami.
20. Podľa § 255 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý podľa žalobcu iný zásah vykonal.
21. Podľa § 260 SSP ak žalovaný po podaní žaloby podľa § 252 ods. 1 upustil od napadnutého iného zásahu a podľa okolností odstránil jeho následky, správny súd konanie po vyjadrení žalobcu uznesením zastaví.
22. Podľa § 261 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju zamietne.
23. Predmetom súdneho prieskumu je správna žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorým zásahom podľa obsahu žaloby má (mal) byť spôsob vedenia dokazovania žalovaným ako správcom dane pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2018, začatej dňa 11.12.2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.11.2018 a ukončenej dňa 15.11.2019 doručením protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.11.2019.
24. Iný zásah orgánu verejnej správy je vo všeobecnosti definovaný prostredníctvom svojho obsahu a právnych účinkov. Obsahom je faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy. Na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má iný zásah orgánu verejnej správy čisto faktickú povahu, čiže neprebehlo pri ňom žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Musí však ísť o oprávnenie týkajúce sa zákonom ustanovenej pôsobnosti (plnenia úloh) orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy. Aj pri inom zásahu orgánu verejnej správy sa vyžaduje, aby sa tento navonok prejavil, a to priamym dotykom na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej a právnickej osoby. Posudzovanie existencie tohto priameho dotyku u takejto osoby bude pritom prísne individuálne v závislosti od osobitostí konkrétneho prípadu. Preukázanie dotknutia subjektívnych práv je procesnou podmienkou spojenou s unesením aktívnej žalobnej legitimácie (V., J., I., M., X., M., I., A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 37).
25. Ako už pri inej veci, na ktorú poukázal žalovaný, skonštatoval Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 14S/180/2015 zo dňa 03.11.2016, samotné začatie a výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu nemôže byť považované za iný zásah orgánu verejnej správy, pretože oprávnenie na výkon takejto kontroly vyplýva z ustanovenia § 79 zákona o DPH v spojení s ustanovením § 44 daňového poriadku. Daňová kontrola je proces (procesný postup) smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku a posudzovanie spôsobu získavania dôkazných prostriedkov v súdnom konaní o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy neprichádza do úvahy, pretože by bolo predčasné a prejudikovalo by ďalší postup správcu dane, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zásah všeobecného súdu do právomoci správcu dane. Žalobca je oprávnený v žalobe označené pochybenia namietať v rámci dostupných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu vydanému vo vyrubovacom konaní. Ani prípadné procesné vady pri daňovej kontrole nemôžu na základe uplatnenia konania podľa ustanovenia § 252 SSP viesť k zákazu pokračovať v daňovej kontrole, k povinnosti ukončiť daňovú kontrolu, pretože vady v procesnom postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly je žalobca oprávnený namietať po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní, a to v rámci jemu dostupných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu správcu dane, ako aj v rámci konania o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správcu dane, resp. odvolacieho orgánu. Konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy nemôže viesť k zákazu pokračovať v daňovej kontrole, čím by bol vopred zmarený výkon zákonných kompetencií správneho orgánu. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Zákonnosť celého postupu žalovaného a správcu dane v správnom konaní vzhľadom na žalobné námietky môže byť predmetom súdneho
prieskumu o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení SSP.
26. Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na skutkový stav opísaný žalobcom a potvrdený žalovaným. To, či správca dane viedol dokazovanie procesne korektným spôsobom, medzi čo je možné zahrnúť aj kladenie otázok vypočúvaným svedkom, obsah kladených otázok, ich vecnú odôvodnenosť a súvislosť s predmetom daňovej kontroly, môže žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt napadnúť v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane vydanom vo vyrubovacom konaní. Nie je v kompetencii správnych súdov zasahovať do neukončených daňových konaní len preto, že kontrolovaný daňový subjekt nesúhlasí s rozsahom a metodológiou dokazovania stanovenými správcom dane. A už vôbec nemožno od správneho súdu očakávať, že správnemu orgánu nariadi, na ktoré dôkazy má a na ktoré nemá prihliadať, čím by došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu orgánu súdnej moci do právomoci správneho orgánu, spočívajúcej okrem iných princípov aj na zásade voľného hodnotenia dôkazov. Ak právny predpis upravujúci procesný postup orgánu verejnej správy (tu je ním daňový poriadok) predpokladá vydanie určitého rozhodnutia, proti ktorému je možné podať opravný prostriedok a následne rozhodnutie o opravnom prostriedku napadnúť na správnom súde správnou žalobou, nie sú podľa názoru správneho súdu splnené materiálne ani formálne podmienky na žalobu na ochranu proti inému zásahu orgánu verejnej správy, keďže tento právny inštitút je subsidiárnym nástrojom ochrany subjektívnych práv na úseku správneho súdnictva.
27. Podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
28. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
29. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
30. Podľa § 24 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
31. Podľa § 24 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
32. Podľa § 24 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
33. Podľa § 24 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
34. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
35. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.
36. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti [písm. e)]: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
37. Už ako obiter dictum správny súd poznamenáva a nadväzujúc na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe upriamuje pozornosť na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa 13.11.2012, z ktorého vyplýva, že správca dane je oprávnený v prípade pochybností preverovať celý obchodný reťazec. Je to práve daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Daňovou kontrolou preveruje správca dane dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke a pre existenciu pochybností nie je povinný len na základe predložených listinných dokladov uznať odpočítanie dane tak, ako si uplatňuje daňový subjekt. Správca dane neoberá daňový subjekt o žiadne jeho práva, keď preveruje ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie (reálne dodanie tovaru), ale chráni záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Názor, že správca dane má uznať právo na odpočítanie dane len na základe predložených listinných dokladov (faktúry, účtovníctvo a pod.) je podľa NS SR nesprávny, až špekulatívny, za situácie, keď daňový subjekt si nesplnil svoje zákonné povinnosti a v doterajšom konaní nepreukázal materiálnu podstatu veci.
38. Správny súd, vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti ako aj rozsiahlej judikatúry NS SR, poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto je základnou povinnosťou daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane.
39. Vyššie uvedené závery je možné odvodiť z početnej judikatúry NS SR týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS SR v jednom zo svojich rozsudkov sp. zn. 10Sžfk/43/2018 zo dňa 19.06.2019 sám skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných
rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“
40. V rozsudku sp. zn. 10Sžfk/3/2019 zo dňa 19.06.2019 poukázal NS SR na stále platné judikáty vo veciach sp. zn. 8Sžf/36/2010 a sp. zn. 2Sžf/52/2010 týkajúcich sa podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH. V rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011 vyslovil NS SR, že „uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 konštatuje NS SR, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Potrebu jednoty identity deklarovaného dodávateľa tovarov a služieb a skutočného dodávateľa tovarov a služieb ako jednu zo základných podmienok pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH postuluje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019.
41. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa správcom dane v daňovom konaní aj so zreteľom na judikatúru SD EÚ považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“
42. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 03.12.2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
V inom rozsudku sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“
43. K rozsahu dokazovania v daňovom konaní sa NS SR vyslovil už v rozsudku sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013, v ktorom uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ K otázke, kto nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno, sa NS SR vyslovil v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017.
44. Z ďalších výsledkov rozhodovacej činnosti NS SR k otázke dôkazného bremena a jeho prípadného presúvania medzi daňovým subjektom a správcom dane upriamuje správny súd pozornosť na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Možno odkázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, podľa ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“
45. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí NS SR vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu alebo ich dodávateľov dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa či subdodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
46. Prezentované závery rozsiahlej a ustálenej judikatúry NS SR produkovanej kasačným súdom pri súdnom prieskume právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy k otázke DPH, k rozsahu a metodológii dokazovania daňových orgánov pri uplatnenom nároku na odpočet DPH, svedčia o tom, že dokazovanie vykonávané správcom dane počas daňovej kontroly namietanej žalobcom bolo v súlade so zákonom o DPH a daňovým poriadkom. Rozsah dokazovania bol odôvodnený zisteniami z dokladov predložených žalobcom správcovi dane k daňovej kontrole ako aj z priebežne získavaných informácií počas výkonu daňovej kontroly.
47. S poukazom na uvedené správny súd podľa § 261 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú uznesením zamietol.
48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich priznanie nežiadal a nešlo ani o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobcovi spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto uznesenia možno podať na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.