Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

47Sa/19/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobcu: M. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX G., právne zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05.2018, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Sociálna poisťovňa pobočka Trnava vydala rozhodnutie č. 53012-32/2018-TT zo dňa 16.02.2018, ktorým rozhodla o tom, že žalobca nemá nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom zosnulého G. W., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. X, XXX XX G. (ďalej aj „poškodený zamestnanec“), ktorý utrpel smrteľné poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 29.10.2016.

2. Zomrelý utrpel dňa 29.10.2016 o 03:00 hod. u zamestnávateľa pána W. Z. (ďalej len „zamestnávateľ“), so sídlom G. X, XXX XX G. smrteľný pracovný úraz pri vedení motorového vozidla, kedy zišiel z cesty a následne narazil do stromu.

3. V súvislosti s uvedeným skutkom bolo vedené trestné stíhanie vo veci prečinu usmrtenia podľa , ktoré bolo právoplatným uznesením povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva PZ Trnava Okresného dopravného inšpektorátu oddelenia výkonu služby č. ČVS: ORP-195/ DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017 zastavené z dôvodov podľa s použitím , t. j. z dôvodu, že predmetný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uvedené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní prvého stupňa o zastavení trestného stíhania žalobca napadol sťažnosťou, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trnave uznesením č. -17 zo dňa 03.07.2017 z dôvodu podľa ako nedôvodnú zamietla. V uvedenom uznesení prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trnave konštatovala, že poverený príslušník PZ dospel k správnemu záveru, že skutok sa stal, avšak nie je trestným činom. Ku skutkovým zisteniam dodala, že z hľadiska právneho posúdenia skutku, za danej dôkaznej situácie je irelevantné, či vodič z vozovky zišiel mimo vozovku v dôsledku mikrospánku, nepripútania sa bezpečnostnými pásmi, resp. neaktiváciou airbagu, pretože vykonaným šetrením nebolo preukázané zavinenie inej osoby, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s nenavrátiteľným následkom -

smrťou vodiča. Skutok teda nenaplnil zákonné znaky prečinu usmrtenia podľa , alebo iného trestného činu obsiahnutého v osobitnej časti .

4. Pobočka žalovanej na základe listu zamestnávateľa poškodeného zo dňa 05.02.2018 akceptovala ním určenú 100 % zodpovednosť poškodeného za následok vyššie uvedeného pracovného úrazu a na tomto skutkovom základe dospela k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného nevznikol z dôvodov podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“). Na písomný dopyt pobočky žalovanej adresovanej právnemu zástupcovi žalobcu, či vo veci určenia miery zavinenia poškodeného za vznik pracovného úrazu na základe oznámenia zamestnávateľa poškodeného žalobca bude podnikať konkrétne právne kroky, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval písomným nesúhlasom so stanovenou mierou zavinenia poškodeného v rozsahu 100 % a vyjadrením právneho názoru, že zbaviť tejto zodpovednosti sa zamestnávateľ môže jedine tým, že ho Sociálna poisťovňa vyzve, aby na súd podal v stanovenej lehote určovaciu žalobu, pričom ak zamestnávateľ Sociálnej poisťovni nepreukáže podanie tejto žaloby, bude sa mať za to, že sa zamestnávateľ svojej objektívnej zodpovednosti nezbavil.

5. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05.2018 zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne tak, že pred slová „pán“ vložila slová „Podľa v spojení s o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov“, pričom v ostatnom rozhodnutie prvého stupňa potvrdila a odvolanie žalobcu zamietla.

6. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 18.05.2018.

7. Žalovaná vecnú správnosť rozhodnutia prvého stupňa dôvodila tvrdením, že naplnením podmienok podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nevznikol žalobcovi nárok na úrazovú dávku podľa § 101 ods. 1 citovaného zákona (nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom), pretože zamestnávateľ zomrelého určil mieru zavinenia poškodeného za spôsobenú smrť v rozsahu 100 %. O takto určenej miere zavinenia poškodeného na predmetnom pracovnom úraze žalovaná nemala pochybnosti. Zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedla listinné dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na úrazovú dávku: záznam Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-84-19-2.6/ Z-J1-17 zo dňa 25.08.2017, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. -17 zo dňa 03.07.2017, uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave č. ČVS: ORP-195/DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017, vyjadrenie zamestnávateľa k miere zavinenia zo dňa 05.02.2018.

8. S poukazom na dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu vyplývajúcu mu z ustanovenia § 227 ods. 3 ZSP a s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zo dňa 29.05.2013 a sp. zn. zo dňa 20.05.2010 žalovaná uviedla, že miera zavinenia poškodeného na predmetnom úraze, určená zamestnávateľom, nebola v odvolacom konaní preukázateľne spochybnená predložením súdneho rozhodnutia, v zmysle ktorého by bola zodpovednosť za spôsobenú škodu na živote určená zamestnávateľovi, pričom v prípade sporu o mieru zavinenia poškodeného na pracovnom úraze v zmysle (ďalej len „“) je pracovnoprávnym sporom, o ktorom môže rozhodnúť len súd v sporovom konaní, na iniciovanie ktorého Sociálna poisťovňa nemá aktívnu legitimáciu, pričom ani nie je oprávnená o predmete sporu vykonávať pre účely rozhodovania o uplatnenom nároku v administratívnom konaní vyčerpávajúce dokazovanie, ani nie je oprávnená o takomto pracovnoprávnom spore rozhodnúť (s poukazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 28.06.2016 a sp. zn. zo dňa 24.11.2011). V nadväznosti na uvedené žalovaná dôvodila, že žalobca v administratívnom konaní síce namietal zamestnávateľom určenú mieru zavinenia v rozsahu 100 %, avšak nepredložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré bol podľa a zákona o sociálnom poistení povinný predložiť a ktoré by relevantným spôsobom preukázali pochybnosti o správnosti miery zavinenia určenej zamestnávateľom. Z uvedeného dôvodu žalovaná vyhodnotila odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.

9. Na základe uvádzaných súvislostí žalovaná ustálila, že na určenie miery zavinenia poškodeného je oprávnený v prvom rade zamestnávateľ, pričom žiadateľ o dávku má právo nesúhlasiť s mierou zavinenia určenou zamestnávateľom, avšak v prípade takéhoto nesúhlasu je jedinou inštitúciou kompetentnou na nezávislé posúdenie veci a následné určenie miery zavinenia civilný súd, ktorý koná na základe určovacej žaloby podanej žiadateľom o dávku.

10. Žalovaná výsledky revízie odvolaním napadnutého rozhodnutia prvého stupňa uzavrela konštatovaním, že pobočka Sociálnej poisťovne dostatočne zistila skutkový stav veci, vychádzala z podkladov získaných okresnou prokuratúrou, ktorými boli znalecké posudky vypracované znalcom a znaleckou organizáciou, výpovede svedkov a zamestnávateľa, ako aj technická správa spoločnosti Škoda AUTO a.s., so sídlom Mladá Boleslav.

II. Rozsah a dôvody žaloby

11. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa a nasl. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa , , , a zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

12. Žalobca zopakoval procesné a skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu napádaných administratívnych rozhodnutí oboch stupňov.

13. Namietal určenie miery zavinenia len na základe listu zamestnávateľa zo dňa 05.02.2018, v ktorom určil na základe šetrenia mieru zavinenia poškodeného za pracovný úraz v rozsahu 100%.

14. V súvislosti s preukázaním splnenia zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnenú dávku žalobca dôvodil, že zistením a preukázaním smrti poškodeného v dôsledku pracovného úrazu a uhradením nákladov spojených s pohrebom poškodeného, žalobca v zmysle § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 227 ods. 3 citovaného zákona vyčerpal svoje dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré v danej veci zaťažujú jeho ako oprávnenú osobu. Zákon o sociálnom poistení nikde neukladá oprávnenej osobe povinnosť preukazovať akékoľvek ďalšie skutočnosti.

15. Žalobca mal za to, že Sociálna poisťovňa nemá oprávnenie (zákon to neumožňuje) požadovať od oprávnenej osoby (účastníka konania) doloženie podkladov, ktoré nesúvisia s okolnosťami, ktoré má v konaní preukazovať, inak by postupovala svojvoľne. Medzi takéto skutočnosti podľa názoru žalobcu patrí aj výzva na podanie akejkoľvek určovacej žaloby, keďže zo zmyslu a účelu zavedenia úrazových dávok do systému sociálneho zabezpečenia realizovaného v rámci výkonu verejnej moci a ust. § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení je zrejmé, že „nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu“, keďže oprávnená osoba nemá dôvod sa zbavovať zodpovednosti, nemá ani dôvod podávať za týmto účelom akúkoľvek žalobu, keďže samotná existencia pracovného úrazu spôsobuje zodpovednosť zamestnávateľa, a to do času, kým sa tejto zodpovednosti nezbaví. V nadväznosti na uvedené žalobca uviedol, že preukázanie skutočnosti spôsobujúcej, že nárok na úrazovú dávku nevznikol, nezaťažuje oprávnenú osobu, ale zamestnávateľa, ktorý však nemá postavenie účastníka tohto dávkového konania a zbaviť zodpovednosti sa môže iba v súdnom konaní, ktoré sám iniciuje.

16. S poukazom na ustanovenia a žalobca dôvodil, že zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže určité právne skutočnosti, pričom nie je zrejmé, komu má tieto skutočnosti preukazovať. V princípe sa preukazuje v konaniach vedených orgánmi verejnej moci. Vzhľadom na zvýšenú ochranu zamestnanca poskytovanú mal žalobca za to, že týmto orgánom je všeobecný súd tak, ako to vyplýva aj z argumentácie žalovanej. Zistenie, či sa zamestnávateľ zbavil alebo nezbavil objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom, závisí na posúdení, či zamestnávateľ uniesol dôkazné bremeno

ohľadom skutočností, ktoré ustanovuje zákon. Záver o tom, že sa zbavil zodpovednosti za škodu tak závisí na súdnom rozhodnutí (rozhodnutí orgánu verejnej moci v ktorom sú dané záruky podľa SR), ktoré však v danom konaní nebolo zistené a ako vyplýva z názoru žalovanej, sama si o tejto otázke nemôže urobiť úsudok (predbežná otázka), t. j. ani nemôže automaticky akceptovať vyjadrenie zamestnávateľa. Takýto výklad uvedeného ustanovenia by zbavil zamestnanca práva na súdnu a inú právnu ochranu, lebo by bol odkázaný na názor zamestnávateľa, s ktorým je väčšinou v spore ohľadom vyriešenia tejto otázky. Zamestnávateľ nemá kompetenciu (právomoc majú orgány verejnej moci) záväzne určovať, že nie je zodpovedný za pracovný úraz. Zamestnávateľ má možnosť preukázať v určitom type konaní, že sú dané dôvody, ktoré ho zbavujú zodpovednosti.

17. Žalobca zopakoval, že zákon neumožňuje Sociálnej poisťovni svojvoľne odkázať žalobcu na podanie žaloby na civilný súd za účelom vyriešenia predbežnej otázky (zákon neupravuje možnosť vyzvať poškodeného - nesprávny úradný postup), a to aj vzhľadom na ustanovenia , a a zákona o sociálnom poistení, keďže subjektom oprávneným podať žalobu je zamestnávateľ (preto sa používa termín „zbaviť sa zodpovednosti“, t. j. zodpovednosť existuje do času zbavenia sa jej).

18. Na základe uvedeného žalobca namietal, že ako žiadateľ o dávku podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je povinný predkladať Sociálnej poisťovni dôkazy ohľadom toho, že neporušil povinnosti, a že sa zamestnávateľ nezbavil svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom. Preto záver, ktorý prijala žalovaná je v rozpore s vyššie uvedenými právnymi normami.

19. Na margo žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade je zamestnanec mŕtvy, t. j. nejde o spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V tejto súvislosti argumentoval, že požiadavka orgánu sociálneho zabezpečenia v konaní o predmetnom nároku otca poškodeného zamestnanca na podanie určovacej žaloby ohľadom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa je s poukazom na teleologický a logický výklad aplikovaných / dotknutých právnych predpisov natoľko nezmyselná, že takúto možnosť výkonu verejnej správy v oblasti sociálneho zabezpečenia zákonodarca ani nemal v úmysle, najmä ak kontrolu a dohľad nad výkonom sociálneho zabezpečenia zveril súdom Slovenskej republiky v rámci správneho súdnictva. V nadväznosti na uvedené žalobca apeloval na účel poskytovania predmetnej dávky sociálneho zabezpečenia, ktorým je v danom prípade jej účinné a včasné poskytnutie, pričom v opačnom prípade môže byť zbytočným, keďže čas je v tomto prípade jedným z podstatných dôvodov, pre ktorý nároky z poškodenia zdravia/smrti spôsobenej pracovným úrazom uspokojuje štát z dávkového systému. Vyriešenie otázky zbavenia sa zodpovednosti v civilnom súdnictve, vrátane odvolacieho konania, trvá cca tri roky. Pokiaľ by sa následne v rámci civilného súdneho konania zamestnávateľ zbavil zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu (súd nie je viazaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne), je to dôvod na obnovu konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a následné zrušenie rozhodnutia o priznaní dávky. V tejto súvislosti žalobca namietal, že výkon sociálneho zabezpečenia spôsobom, že Sociálna poisťovňa hľadá nezákonné (procesné) dôvody, ako oddialiť vyplatenie dávky, nie je v súlade s garantovanými právami zamestnancov na hmotné zabezpečenie občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať, resp. v súlade s právom na majetok, právnu ochranu a princípmi právneho štátu.

20. Pre prípad, že by bolo možné v rozpore s právnym názorom žalovanej pripustiť, že o zbavení zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze rozhoduje iný orgán ako súd (žalovaná), žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu namietal jeho nepreskúmateľnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu a podkladov pre prijatie záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku podľa § 101 ods. 2 ZSP, pretože v administratívnom spise ani v rozhodnutí žalovanej nie je uvedené, akým zavineným (ide o vedomú nedbanlivosť, ktorá sa preukazuje) konaním porušil zamestnanec právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že zavinenie sa neprezumuje, ale sa na rozdiel od aplikácie dokazuje.

21. Vo vzťahu k záveru žalovanej, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom, pretože zamestnávateľ sa pred Sociálnou poisťovňou zbavil zodpovednosti za pracovný úraz v celom rozsahu (t. j. zamestnávateľ uvedené riadne preukázal), žalobca zároveň napádal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože toto neobsahovalo náležité odôvodnenie,

že jedinou príčinou nepriznania vzniku škodlivého následku (smrti zamestnanca) bolo zavinené porušenie konkrétnej právnej povinnosti zamestnanca a že práve toto jediné porušenie konkrétnej právnej povinnosti bolo podľa názoru žalovanej jedinou príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu (bez akýchkoľvek iných príčin).

III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu

22. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe, zotrvávajúc na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 23. Vo vzťahu k namietanému posúdeniu podmienok vzniku nároku na predmetnú úrazovú dávku žalovaná zotrvala na tvrdení, že určenie miery zavinenia zveruje jednoznačne do kompetencie zamestnávateľovi, pričom v danom prípade zamestnávateľ ako osoba na to povolaná legislatívou určil v liste zo dňa 05.02.2018, na základe výsledkov šetrenia, mieru zavinenia zomrelého v rozsahu 100 %. Žalovaná uviedla, že Sociálnej poisťovni zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť určiť mieru zavinenia zomrelého na pracovnom úraze a podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.06.2016 sociálna poisťovňa na tento účel nie je povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie.

24. K dôkaznej povinnosti žalobcu žalovaná s poukazom na § 227 ods. 3 ZSP a na právny názor vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 07.11.2017 dôvodila, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade žalobcovi, ktorý si ju uplatnil.

25. Zároveň zdôraznila právny záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku sp. zn. zo dňa 27.11.2011, že vyhlásenie zamestnávateľa o miere zavinenia zomrelého na vzniku pracovného úrazu je pre Sociálnu poisťovňu pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné, pričom v prípade sporu o mieru zavinenia zomrelého na vzniku pracovného úrazu spadá rozhodnutie o tejto otázke výlučne do kompetencie všeobecného súdu, ktorý koná na základe určovacej žaloby, na ktorej podanie Sociálna poisťovňa nie je legitimovaná (poukaz žalovanej na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29.05.2013).

26. V tejto súvislosti žalovaná s dôrazom zopakovala skutočnosť, že právny zástupca dňa 13.02.2018 oznámil konajúcej pobočke Sociálnej poisťovne, že žalobca nepodá na okresný súd určovaciu žalobu, a preto pobočka pri vysporiadaní sa s mierou zavinenia stanovenou zamestnávateľom zomrelého na pracovnom úraze zo dňa 29.10.2016, sa neuspokojila len s týmto tvrdením zamestnávateľa, ale zohľadnila aj iné dôkazy nachádzajúce sa v spise, ako napr. tvrdenia okresnej prokuratúry, znaleckej organizácie, znalca a svedkov, ktorí skúmali príčiny vzniku pracovného úrazu zomrelého.

27. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na dôvodoch a petite podanej žaloby. Vzhľadom na preukázateľne zistenú smrť poškodeného v dôsledku pracovného úrazu a na žalobcom preukázanú úhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného, žalobca v zmysle hypotézy § 101 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vyčerpal svoje dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré ho zaťažovali ako osobu oprávnenú na predmetnú dávku. Zopakoval, že akékoľvek zaťažovanie žalobcu ohľadom preukazovania nároku na uplatnenú dávku by bolo nad rámec jeho zákonnej povinnosti.

28. Žalobca vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovanej, že určenie miery zavinenia zamestnanca na pracovnom úraze jednoznačne zveruje do kompetencie zamestnávateľa. Namietal, že zamestnávateľ nie je orgánom verejnej moci a na toto určenie miery zavinenia zamestnanca na pracovnom úraze nemá právomoc. Naopak, s poukazom na ustanovenia a žalobca dôvodil, že zamestnávateľ má len možnosť preukázania liberačných dôvodov, aby sa celkom alebo z časti zbavil objektívnej zodpovednosti za škodu v zmysle . Podľa názoru žalobcu v prípade pracovného úrazu zamestnanca ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz, pričom sa zamestnávateľ zodpovednosti za pracovný úraz môže zbaviť len, ak preukáže naplnenie jedného z taxatívne uvedených dôvodov zbavenia sa zodpovednosti. V tejto súvislosti žalobca

dôvodil, že uvedenej zodpovednosti za škodu sa tak pravdepodobne zamestnávateľ môže zbaviť len prostredníctvom rozhodnutia súdu, ktoré však v danom konaní nebolo vydané.

29. Zároveň sa žalobca nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia je pre Sociálnu poisťovňu záväzná zamestnávateľom určená miera zavinenia zamestnanca za pracovný úraz.

30. Podľa názoru žalobcu žalovaná veľmi nešťastne vyhodnotila tento dôkaz poskytnutý zamestnávateľom poškodeného zamestnanca, pretože naň prihliadla ako na rozhodnutie orgánu verejnej moci. Žalobca mal aj naďalej za to, že v danom prípade zamestnávateľ nijakým spôsobom nepreukázal existenciu niektorého z taxatívne uvedených liberačných dôvodov, a teda nepreukázal pravdivosť tvrdenia uvedeného v jeho vyhlásení.

31. Žalobca považuje za neakceptovateľné, aby si žalovaná urobila úsudok o miere zavinenia len na základe vyjadrenia zamestnávateľa. Podľa názoru žalobcu, takýto výklad dotknutých ustanovení by zbavil zamestnanca práva na súdnu a inú právnu ochranu, pretože by bol odkázaný na názor zamestnávateľa, s ktorým je väčšinou v spore ohľadom vyriešenia tejto otázky.

32. Žalobca trval na názore, že je na zamestnávateľovi, aby inicioval súdne konanie a uniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností ustanovených zákonom. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že aktívne vecne legitimovaný v prípade určenia miery zavinenia je nepochybne zamestnávateľ, ktorý ak sa chce zbaviť objektívnej zodpovednosti za škodu vyplývajúcu mu zo , musí iniciovať konanie na všeobecnom súde, ktorý ako jediný orgán verejnej moci môže o tejto skutočnosti rozhodnúť. Preto vyjadril žalobca nesúhlas s názorom žalovanej, že pre prípad nesúhlasu s určením miery zavinenia zamestnávateľom poškodeného zamestnanca na pracovnom úraze, je povinný na výzvu Sociálnej poisťovne iniciovať konanie na súde prostredníctvom určovacej žaloby. V tejto súvislosti žalobca namietal, že ak by žiadateľ o úrazovú dávku musela postupovať vždy podľa žalovanou požadovaného postupu, keď zamestnávateľ svojvoľne určí mieru zavinenia, ktorú nijakým spôsobom neodôvodní, dávkové konanie by sa neúmerne predĺžilo, čo by mohlo mať za následok, že sociálne dávky nebudú poskytnuté včas.

33. Žalovaná sa k replike žalobcu v lehote určenej správnym súdom nevyjadrila.

IV. Relevantná právna úprava

34. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

36. Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

37. Podľa až c) správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa , , , , alebo c) rozhoduje podľa .

38. Podľa , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

39. Podľa žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

40. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

41. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

42. Podľa vety prvej správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

43. Podľa pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

44. Podľa § 13 ods. 3 písm. j) zákona o sociálnom poistení z úrazového poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to náhrada nákladov spojených s pohrebom.

45. Podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak poškodený zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené s pohrebom, nárok na ich náhradu.

46. Podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu. (Odkaz pod čiarou uvádza ).

47. Podľa § 184 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávkové konanie sa začína, ak tento zákon neustanovuje inak, na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky.

48. Podľa § 184 ods. 5 zákona o sociálnom poistení žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou. Fyzická osoba uvedená v odseku 1 je povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku a nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou. Písomné oznámenie o zaradení poistenca do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa považuje za žiadosť o dávku v nezamestnanosti.

49. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

50. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

51. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

52. Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

53. Podľa § 198 ods. 2 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.

54. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

55. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

56. Podľa § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Príjemca dávky je povinný do ôsmich dní oznámiť príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne zmenu v skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Ak bol poistenec alebo príjemca dávky písomne vyzvaný príslušnou organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, aby preukázal tieto skutočnosti, je povinný výzve vyhovieť v lehote do ôsmich dní odo dňa doručenia výzvy, ak organizačná zložka Sociálnej poisťovne neurčila inú lehotu.

57. Podľa , ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

58. Podľa zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa .

59. Podľa zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

60. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) ako súd správny rozsudkom sp. zn. -71 zo dňa 2. mája 2019 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05.2018 z dôvodov podľa ods. písm. c), d) a e) , vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

61. Vo vzťahu k meritu veci správny súd dospel k záveru, že povinnosťou žalovanej bolo vo veci uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného zamestnanca rozhodnúť na základe skutočného stavu veci. Pre prijatie záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa poškodeného zamestnanca podľa , a teda o naplnení zákonných podmienok, na základe ktorých nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom nevznikol (podľa zákona o sociálnom poistení), nemohlo postačovať jednostranné a neodôvodnené vyhlásenie zamestnávateľa o 100 % zodpovednosti poškodeného zamestnanca za vznik pracovného úrazu s následkom smrti, a to ani v spojení so závermi vykonanej inšpekcie práce o príčinách pracovného úrazu, ani v spojení s dôvodmi zastavenia trestného stíhania vo veci prečinu usmrtenia podľa . Správny súd žalovanej vytkol, že neuviedla ani to, akým zavineným konaním poškodený zamestnanec porušil aké právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, neuviedla úvahu o vyhodnotení dôkazov, pre ktoré zákonom uvádzané skutočnosti boli jedinou príčinou smrti zamestnanca. V dôsledku uvedených nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia žalovanej došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k vzniku nároku žalobcu na uplatnenú úrazovú dávku, keďže žalovaná si len bez ďalšieho osvojila určenie 100 % miery zavinenia poškodeného zamestnanca na spôsobenej škode na živote z vyjadrenia zamestnávateľa, hoci z tohto nevyplýva, rovnako ako z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej, akého zavineného protiprávneho konania v zmysle sa poškodený zamestnanec dopustil, a či toto protiprávne konanie bolo jedinou príčinou smrti zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu.

VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

62. Rozsudok Krajského súdu v Trnave -71 zo dňa 2. mája 2019 zrušil v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) rozsudkom sp. zn. zo dňa 30. septembra 2020, ktorým súčasne vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej kasačný súd konštatoval, že správny súd sa venoval príčinám vzniku pracovného úrazu poškodeného zamestnanca, čím prekročil rozsah svojho oprávnenia, pretože správny súd by mal preskúmavať len správnosť žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia, a nie rozhodnúť o skutočnostiach, o ktorých rozhoduje súd v civilnom konaní.

63. Kasačný súd vyjadril nesúhlas s dôvodmi zrušenia rozhodnutia žalovanej správnym súdom ako aj s jeho záverom, že rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože vyhodnotením predbežnej otázky o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť zamestnanca spôsobenej v dôsledku pracovného úrazu (bez existencie rozhodnutia príslušného súdu), vychádzala z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a zároveň pri vyhodnotení použitých dôkazov v tejto právnej otázke v rozhodnutí neuviedla, čo ju viedlo k záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť poškodeného zamestnanca. V tejto súvislosti kasačný súd uviedol, že zákon Sociálnu poisťovňu neoprávňuje na vykonanie šetrenia pracovného úrazu, a preto rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

64. Kasačný súd vyjadril právny názor, že žalobca nevyužil možnosť domáhať sa určenia, že k úmrtiu došlo následkom pracovného úrazu, pričom taká okolnosť je pre vznik nároku na úrazové dávky rozhodujúca. Jej nepreukázanie malo v správnom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena s následkom zamietnutia žiadosti o úrazové dávky (§ 94 ods. 1 a § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení).

VII. Posúdenie veci správnym súdom

65. Po vrátení veci tunajšiemu súdu správny súd za splnenia procesných podmienok ( ) vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti žalovanej, ktorá súhlasila s prejednaním veci na pojednávaní v jej neprítomnosti ( ), opätovne sa oboznámil s obsahom spisového materiálu a rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ), dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

66. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby, poukázal na body 31 a 32 zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých kasačný súd spochybnil, či došlo k pracovnému úrazu. Mal za to, že Sociálna poisťovňa v priebehu administratívneho konania nedostatočne zistila skutkový stav veci vo vzťahu k miere zavinenia zamestnávateľa poškodeného. Dal do pozornosti, že predmetom sporu je skutočná miera zavinenia zamestnávateľa poškodeného a jeho zodpovednosti za pracovný úraz, v dôsledku ktorého vznikol nárok žalobcu na domáhanie sa dávky podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a nie skutočnosť, či išlo o pracovný úraz, pretože táto nebola medzi stranami sporná. Dôvodil, že v predmetnom konaní zamestnávateľ určil prípisom svoju mieru zodpovednosti za následok pracovného úrazu v rozsahu 0 %, avšak toto tvrdenie pre žalovanú žiadnymi relevantnými dôkazmi nepodložil, a preto nemožno súhlasiť s tým, že sa zamestnávateľ zbavil svojej zodpovednosti v celom rozsahu. Opakovane zotrval na žalobnom petite, aby správny súd zrušil administratívne rozhodnutia oboch stupňov a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

67. V predmetnej veci nároku na úhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu, zostala medzi stranami sporná otázka miery zavinenia zamestnávateľa poškodeného zamestnanca na vzniku pracovného úrazu. Žalobca mal za to, že konajúci správny orgán pri rozhodovaní vo veci nemôže vychádzať len z prípisu zamestnávateľa, v ktorom určil svoju mieru zodpovednosti za následok pracovného úrazu v rozsahu 0 %, avšak toto tvrdenie pre účely predmetného správneho konania nijako nepreukázal a nedoložil relevantnými dôkazmi.

68. Z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 05.02.2018 bol pobočke Sociálnej poisťovne doručený zamestnávateľom poškodeného zamestnanca list, v ktorom uviedol, že na základe výsledkov šetrenia pracovného úrazu zo dňa 29.10.2016, zodpovednosť za vznik pracovného úrazu znáša v plnom rozsahu poškodený zamestnanec.

69. S poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyplývajúci z rozsudku sp. zn. zo dňa 30. septembra 2020 (bod 28 jeho odôvodnenia), ktorým je správny súd viazaný, tento konštatuje, že takéto vyhlásenie zamestnávateľa je pre Sociálnu poisťovňu záväzné, pokiaľ neplatnosť tohto právneho úkonu neuplatní zamestnanec, resp. jeho právny nástupca (žalobca) na súde v civilnom konaní.

70. Je potrebné mať na zreteli, že podľa (ďalej len „“), súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

71. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že pobočka žalovanej mailom zo dňa 05.02.2018 oboznámila právneho zástupcu žalobcu o miere zavinenia poškodeného zamestnanca a zároveň ho žiadala o vyjadrenie, či v danej veci bude podnikať konkrétne právne kroky. Právny zástupca dňa 13.02.2018 oznámil pobočke, že žalobca so stanovenou mierou zavinenia poškodeného zamestnanca na vzniku pracovného úrazu v rozsahu 100 % nesúhlasí, ale určovaciu žalobu nepodá, pretože má za to, že zbaviť sa zodpovednosti za vznik pracovného úrazu môže jedine zamestnávateľ tým, že podá na súd určovaciu žalobu.

72. S prihliadnutím na povinnosť poistenca preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik nároku na uplatnenú dávku z úrazového poistenia (§ 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení) možno prijať záver, že ak žalobca v administratívnom konaní namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu Sociálnou poisťovňou vo vzťahu k miere zavinenia zamestnávateľa na pracovnom úraze poškodeného zamestnanca z dôvodu nezabezpečenia dostatočného množstva podkladov na preukázanie jeho nulovej zodpovednosti za vznik predmetného pracovného úrazu zamestnanca, bolo na žalobcovi, ako subjekte uplatňujúcom si nárok na úrazovú dávku, aby predložil pobočke žalovanej alebo priamo žalovanej, konajúcej v rámci odvolacieho konania proti správnemu rozhodnutiu prvého stupňa, všetky listiny, o ktorých bol presvedčený, že majú byť pri rozhodovaní o úrazovej dávke vzaté do úvahy.

73. Z obsahu administratívneho spisu a z odôvodnenia napadnutých administratívnych rozhodnutí vyplýva, že podkladmi pre prijatie záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť poškodeného zamestnanca podľa kritérií stanovených v boli záznam Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-84-19-2.6/Z-J1-17 zo dňa 25.08.2017, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. -17 zo dňa 03.07.2017, uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave č. ČVS: ORP-195/DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017, vyjadrenie zamestnávateľa k miere zavinenia zo dňa 05.02.2018, znalecké posudky vyhotovené pre účely trestného konania vo veci prečinu usmrtenia podľa (technická správa obchodnej spoločnosti Škoda AUTO, a.s. so sídlom Mladá Boleslav, znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Expert Group k. s. Bratislava - týkajúci sa pitvy poškodeného, ako aj znalecký posudok vypracovaný Ing. Martinom Lukášikom PhD., znalcom z odboru cestnej dopravy). Je zrejmé, že na základe vyhodnotenia uvedených podkladov žalovaná dospela k záveru, že technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola skutočná technika jazdy vodiča (poškodeného zamestnanca). Preto nemožno prijať záver, že žalovaná v preskúmavanom administratívnom konaní pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobcu vo vzťahu k miere zavinenia zamestnávateľa na vzniku predmetného pracovného úrazu vychádzala len z jednostranného vyhlásenia (prípisu) tohto zamestnávateľa o miere jeho zavinenia na vzniku pracovného úrazu poškodeného zamestnanca.

74. Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia príslušného súdu o tom, že k úmrtiu poškodeného zamestnanca došlo v dôsledku pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ poškodeného zamestnávateľa (aj s prihliadnutím na vyššie uvedené podklady rozhodnutia obsiahnuté v administratívnom spise), správne orgány sociálneho poistenia oboch stupňov nepochybili, keď si o tejto otázke urobili úsudok, dospejúc na základe predložených dokladov k záveru, že zamestnávateľ sa zbavil zodpovednosti za vznik predmetného pracovného úrazu.

75. Vzhľadom k tomu, že žalobca napriek výzve pobočky žalovanej nevyužil možnosť domáhať sa určenia, že k úmrtiu poškodeného zamestnanca došlo následkom pracovného úrazu, za ktorého zodpovednosť nesie zamestnávateľ poškodeného zamestnanca, pričom táto okolnosť je pre vznik nároku predmetnej úrazovej dávky rozhodujúca, jej nepreukázanie malo v preskúmavanom správnom konaní za následok neunesenia dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k miere zavinenia zamestnávateľa na vzniku predmetného pracovného úrazu s následkom smrti zamestnanca.

76. Z uvedených dôvodov správny súd, vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúceho z rozsudku sp. zn. zo dňa 30. septembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutkový stav veci pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobcu na predmetnú úrazovú dávku podľa § 101 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 písm. j) zákona o sociálnom poistení a tento zistený skutkový stav vo vzťahu k miere zavinenia zamestnávateľa poškodeného zamestnanca za vznik pracovného úrazu správne vyhodnotila aplikáciou ustanovenia § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení na daný prípad.

77.Správny súd s prihliadnutím na podstatné žalobné body, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovanej a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil také závažné porušenie zákona, práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť

žalobnému petitu, a preto žalobu, súc viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku ( ), ako nedôvodnú zamietol ( ).

78. O trovách konania rozhodol správny súd podľa v spojení s a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).