Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_47Sa-14-2018.pdf
PDF · 163.33 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/14/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobcu: M. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX G., právne zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05.2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05. 2018 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Sociálna poisťovňa pobočka Trnava vydala rozhodnutie č. 53012-32/2018-TT zo dňa 16.02.2018, ktorým rozhodla o tom, že žalobca nemá nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom zosnulého G. W., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. X, XXX XX G. (ďalej aj „poškodený zamestnanec"), ktorý utrpel smrteľné poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa XX.XX.XXXX.
2. Zomrelý utrpel dňa XX.XX.XXXX o 03:00 hod. u zamestnávateľa pána W. Z. (ďalej len „zamestnávateľ"), so sídlom G. X, XXX XX G. smrteľný pracovný úraz pri vedení motorového vozidla, kedy zišiel z cesty a následne narazil do stromu.
3. V súvislosti s uvedeným skutkom bolo vedené trestné stíhanie vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, ktoré bolo právoplatným uznesením povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva PZ Trnava Okresného dopravného inšpektorátu oddelenia výkonu služby č. ČVS: ORP-195/ DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017 zastavené z dôvodov podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s použitím § 215 ods. 4 Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že predmetný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uvedené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní prvého stupňa o zastavení trestného stíhania žalobca napadol sťažnosťou, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trnave uznesením č. 3 Pv 391/16/2207-17 zo dňa 03.07.2017 z dôvodu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla. V uvedenom uznesení prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trnave konštatovala, že poverený príslušník PZ dospel k správnemu záveru, že skutok sa stal, avšak nie je trestným činom. Ku skutkovým zisteniam dodala, že z hľadiska právneho posúdenia skutku, za danej dôkaznej situácie je irelevantné, či vodič z vozovky zišiel mimo vozovku v dôsledku mikrospánku, nepripútania sa bezpečnostnými pásmi, resp. neaktiváciou airbagu, pretože vykonaným šetrením nebolo preukázané zavinenie inej osoby, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s nenavrátiteľným následkom - smrťou vodiča. Skutok teda nenaplnil zákonné znaky prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, alebo iného trestného činu obsiahnutého v osobitnej časti Trestného zákona.
4. Pobočka žalovanej na základe listu zamestnávateľa poškodeného zo dňa 05.02.2018 akceptovala ním určenú 100 % zodpovednosť poškodeného za následok vyššie uvedeného pracovného úrazu a na tomto skutkovom základe dospela k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného nevznikol z dôvodov podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP", príp. „zákon o sociálnom poistení"). Na písomný dopyt pobočky žalovanej adresovanej právnemu zástupcovi žalobcu, či vo veci určenia miery zavinenia poškodeného za vznik pracovného úrazu na základe oznámenia zamestnávateľa poškodeného žalobca bude podnikať konkrétne právne kroky, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval písomným nesúhlasom so stanovenou mierou zavinenia poškodeného v rozsahu 100 % a vyjadrením právneho názoru, že zbaviť tejto zodpovednosti sa zamestnávateľ môže jedine tým, že ho Sociálna poisťovňa vyzve, aby na súd podal v stanovenej lehote určovaciu žalobu, pričom ak zamestnávateľ Sociálnej poisťovni nepreukáže podanie tejto žaloby, bude sa mať za to, že sa zamestnávateľ svojej objektívnej zodpovednosti nezbavil.
5. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 44422-3/2018-BA zo dňa 15.05.2018 zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne tak, že pred slová „pán" vložila slová „Podľa § 101 ods. 1 v spojení s § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov", pričom v ostatnom rozhodnutie prvého stupňa potvrdila a odvolanie žalobcu zamietla.
6. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 18.05.2018.
7. Žalovaná vecnú správnosť rozhodnutia prvého stupňa dôvodila tvrdením, že naplnením podmienok podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nevznikol žalobcovi nárok na úrazovú dávku podľa § 101 ods. 1 citovaného zákona (nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom), pretože zamestnávateľ zomrelého určil mieru zavinenia poškodeného za spôsobenú smrť v rozsahu 100 %. O takto určenej miere zavinenia poškodeného na predmetnom pracovnom úraze žalovaná nemala pochybnosti. Zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedla listinné dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na úrazovú dávku: záznam Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-84-19-2.6/ Z-J1-17 zo dňa 25.08.2017, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. 3 Pv 391/16/2207-17 zo dňa 03.07.2017, uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave č. ČVS: ORP-195/DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017, vyjadrenie zamestnávateľa k miere zavinenia zo dňa 05.02.2018.
8. S poukazom na dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu vyplývajúcu mu z ustanovenia § 227 ods. 3 ZSP a s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ej „najvyšší súd") sp. zn. 9 Sžo/19/2012 zo dňa 29.05.2013 a sp. zn. 7So/144/2009 zo dňa 20.05.2010 žalovaná uviedla, že miera zavinenia poškodeného na predmetnom úraze, určená zamestnávateľom, nebola v odvolacom konaní preukázateľne spochybnená predložením súdneho rozhodnutia, v zmysle ktorého by bola zodpovednosť za spôsobenú škodu na živote určená zamestnávateľovi, pričom v prípade sporu o mieru zavinenia poškodeného na pracovnom úraze v zmysle § 14 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonníka práce") je pracovnoprávnym sporom, o ktorom môže rozhodnúť len súd v sporovom konaní, na iniciovanie ktorého Sociálna poisťovňa nemá aktívnu legitimáciu, pričom ani nie je oprávnená o predmete sporu vykonávať pre účely rozhodovania o uplatnenom nároku v administratívnom konaní vyčerpávajúce dokazovanie, ani nie je oprávnená o takomto pracovnoprávnom spore rozhodnúť (s poukazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7So/14/2015 zo dňa 28.06.2016 a sp. zn. 9Sžo/44/2011 zo dňa 24.11.2011). V nadväznosti na uvedené žalovaná dôvodila, že žalobca v administratívnom konaní síce namietal zamestnávateľom určenú mieru zavinenia v rozsahu 100 %, avšak nepredložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré bol podľa § 277 ods. 3 a § 196 ods. 4 zákona o sociálnom poistení povinný predložiť a ktoré by relevantným spôsobom preukázali pochybnosti o správnosti miery zavinenia určenej zamestnávateľom. Z uvedeného dôvodu žalovaná vyhodnotila odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.
9. Na základe uvádzaných súvislostí žalovaná ustálila, že na určenie miery zavinenia poškodeného je oprávnený v prvom rade zamestnávateľ, pričom žiadateľ o dávku má právo nesúhlasiť s mierou zavinenia určenou zamestnávateľom, avšak v prípade takéhoto nesúhlasu je jedinou inštitúciou kompetentnou na nezávislé posúdenie veci a následné určenie miery zavinenia civilný súd, ktorý koná na základe určovacej žaloby podanej žiadateľom o dávku.
10. Žalovaná výsledky revízie odvolaním napadnutého rozhodnutia prvého stupňa uzavrela konštatovaním, že pobočka Sociálnej poisťovne dostatočne zistila skutkový stav veci, vychádzala z podkladov získaných okresnou prokuratúrou, ktorými boli znalecké posudky vypracované znalcom a znaleckou organizáciou, výpovede svedkov a zamestnávateľa, ako aj technická správa spoločnosti Škoda AUTO a.s., so sídlom Mladá Boleslav.
II. Žaloba a jej dôvody
11. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
12. Žalobca zopakoval procesné a skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu napádaných administratívnych rozhodnutí oboch stupňov.
13. Namietal určenie miery zavinenia len na základe listu zamestnávateľa zo dňa 05.02.2018, v ktorom určil na základe šetrenia mieru zavinenia poškodeného za pracovný úraz v rozsahu 100 %.
14. V súvislosti s preukázaním splnenia zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnenú dávku žalobca dôvodil, že zistením a preukázaním smrti poškodeného v dôsledku pracovného úrazu a uhradením nákladov spojených s pohrebom poškodeného, žalobca v zmysle § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 227 ods. 3 citovaného zákona vyčerpal svoje dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré v danej veci zaťažujú jeho ako oprávnenú osobu. Zákon o sociálnom poistení nikde neukladá oprávnenej osobe povinnosť preukazovať akékoľvek ďalšie skutočnosti.
15. Žalobca mal za to, že Sociálna poisťovňa nemá oprávnenie (zákon to neumožňuje) požadovať od oprávnenej osoby (účastníka konania) doloženie podkladov, ktoré nesúvisia s okolnosťami, ktoré má v konaní preukazovať, inak by postupovala svojvoľne. Medzi takéto skutočnosti podľa názoru žalobcu patrí aj výzva na podanie akejkoľvek určovacej žaloby, keďže zo zmyslu a účelu zavedenia úrazových dávok do systému sociálneho zabezpečenia realizovaného v rámci výkonu verejnej moci a ust. § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení je zrejmé, že „nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu", keďže oprávnená osoba nemá dôvod sa zbavovať zodpovednosti, nemá ani dôvod podávať za týmto účelom akúkoľvek žalobu, keďže samotná existencia pracovného úrazu spôsobuje zodpovednosť zamestnávateľa, a to do času, kým sa tejto zodpovednosti nezbaví. V nadväznosti na uvedené žalobca uviedol, že preukázanie skutočnosti spôsobujúcej, že nárok na úrazovú dávku nevznikol, nezaťažuje oprávnenú osobu, ale zamestnávateľa, ktorý však nemá postavenie účastníka tohto dávkového konania a zbaviť zodpovednosti sa môže iba v súdnom konaní, ktoré sám iniciuje.
16. S poukazom na ustanovenia § 196 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce žalobca dôvodil, že zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže určité právne skutočnosti, pričom nie je zrejmé, komu má tieto skutočnosti preukazovať. V princípe sa preukazuje v konaniach vedených orgánmi verejnej moci. Vzhľadom na zvýšenú ochranu zamestnanca poskytovanú Zákonníkom práce mal žalobca za to, že týmto orgánom je všeobecný súd tak, ako to vyplýva aj z argumentácie žalovanej. Zistenie, či sa zamestnávateľ zbavil alebo nezbavil objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom, závisí na posúdení, či zamestnávateľ uniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré ustanovuje zákon. Záver o tom, že sa zbavil zodpovednosti za škodu tak závisí na súdnom rozhodnutí (rozhodnutí orgánu verejnej moci v ktorom sú dané záruky podľa čl. 46 Ústavy SR), ktoré však v danom konaní nebolo zistené a ako vyplýva z názoru žalovanej, sama si o tejto otázke nemôže urobiť úsudok (predbežná otázka), t. j. ani nemôže automaticky akceptovať vyjadrenie zamestnávateľa. Takýto výklad uvedeného ustanovenia by zbavil zamestnanca práva na súdnu a inú právnu ochranu, lebo by bol odkázaný na názor zamestnávateľa, s ktorým je väčšinou v spore ohľadom vyriešenia tejto otázky. Zamestnávateľ nemá kompetenciu (právomoc majú orgány verejnej moci) záväzne určovať, že nie je zodpovedný za pracovný úraz. Zamestnávateľ má možnosť preukázať v určitom type konaní, že sú dané dôvody, ktoré ho zbavujú zodpovednosti.
17. Žalobca zopakoval, že zákon neumožňuje Sociálnej poisťovni svojvoľne odkázať žalobcu na podanie žaloby na civilný súd za účelom vyriešenia predbežnej otázky (zákon neupravuje možnosť vyzvať poškodeného - nesprávny úradný postup), a to aj vzhľadom na ustanovenia § 14, § 196 a § 198 Zákonníka práce a § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, keďže subjektom oprávneným podať žalobu je zamestnávateľ (preto sa používa termín „zbaviť sa zodpovednosti", t. j. zodpovednosť existuje do času zbavenia sa jej).
18. Na základe uvedeného žalobca namietal, že ako žiadateľ o dávku podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je povinný predkladať Sociálnej poisťovni dôkazy ohľadom toho, že neporušil povinnosti, a že sa zamestnávateľ nezbavil svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom. Preto záver, ktorý prijala žalovaná je v rozpore s vyššie uvedenými právnymi normami.
19. Na margo žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade je zamestnanec mŕtvy, t. j. nejde o spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V tejto súvislosti argumentoval, že požiadavka orgánu sociálneho zabezpečenia v konaní o predmetnom nároku otca poškodeného zamestnanca na podanie určovacej žaloby ohľadom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa je s poukazom na teleologický a logický výklad aplikovaných / dotknutých právnych predpisov natoľko nezmyselná, že takúto možnosť výkonu verejnej správy v oblasti sociálneho zabezpečenia zákonodarca ani nemal v úmysle, najmä ak kontrolu a dohľad nad výkonom sociálneho zabezpečenia zveril súdom Slovenskej republiky v rámci správneho súdnictva. V nadväznosti na uvedené žalobca apeloval na účel poskytovania predmetnej dávky sociálneho zabezpečenia, ktorým je v danom prípade jej účinné a včasné poskytnutie, pričom v opačnom prípade môže byť zbytočným, keďže čas je v tomto prípade jedným z podstatných dôvodov, pre ktorý nároky z poškodenia zdravia/smrti spôsobenej pracovným úrazom uspokojuje štát z dávkového systému. Vyriešenie otázky zbavenia sa zodpovednosti v civilnom súdnictve, vrátane odvolacieho konania, trvá cca tri roky. Pokiaľ by sa následne v rámci civilného súdneho konania zamestnávateľ zbavil zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu (súd nie je viazaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne), je to dôvod na obnovu konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a následné zrušenie rozhodnutia o priznaní dávky. V tejto súvislosti žalobca namietal, že výkon sociálneho zabezpečenia spôsobom, že Sociálna poisťovňa hľadá nezákonné (procesné) dôvody, ako oddialiť vyplatenie dávky, nie je v súlade s ústavou garantovanými právami zamestnancov na hmotné zabezpečenie občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať, resp. v súlade s právom na majetok, právnu ochranu a princípmi právneho štátu.
20. Pre prípad, že by bolo možné v rozpore s právnym názorom žalovanej pripustiť, že o zbavení zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze rozhoduje iný orgán ako súd (žalovaná), žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu namietal jeho nepreskúmateľnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu a podkladov pre prijatie záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku podľa § 101 ods. 2 ZSP, pretože v administratívnom spise ani v rozhodnutí žalovanej nie je uvedené, akým zavineným (ide o vedomú nedbanlivosť, ktorá sa preukazuje) konaním porušil zamestnanec právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že zavinenie sa neprezumuje, ale sa na rozdiel od aplikácie Občianskeho zákonníka dokazuje.
21. Vo vzťahu k záveru žalovanej, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom, pretože zamestnávateľ sa pred Sociálnou poisťovňou zbavil zodpovednosti za pracovný úraz v celom rozsahu (t. j. zamestnávateľ uvedené riadne preukázal), žalobca zároveň napádal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože toto neobsahovalo náležité odôvodnenie, že jedinou príčinou nepriznania vzniku škodlivého následku (smrti zamestnanca) bolo zavinené porušenie konkrétnej právnej povinnosti zamestnanca a že práve toto jediné porušenie konkrétnej právnej povinnosti bolo podľa názoru žalovanej jedinou príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu (bez akýchkoľvek iných príčin).
III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu
22. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe, zotrvávajúc na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 23. Vo vzťahu k namietanému posúdeniu podmienok vzniku nároku na predmetnú úrazovú dávku žalovaná zotrvala na tvrdení, že určenie miery zavinenia Zákonník práce zveruje jednoznačne do kompetencie zamestnávateľovi, pričom v danom prípade zamestnávateľ ako osoba na to povolaná legislatívou určil v liste zo dňa 05.02.2018, na základe výsledkov šetrenia, mieru zavinenia zomrelého v rozsahu 100 %. Žalovaná uviedla, že Sociálnej poisťovni zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť určiť mieru zavinenia zomrelého na pracovnom úraze a podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/14/2015 zo dňa 28.06.2016 sociálna poisťovňa na tento účel nie je povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie. 24. K dôkaznej povinnosti žalobcu žalovaná s poukazom na § 227 ods. 3 ZSP a na právny názor vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/30/2016 zo dňa 07.11.2017 dôvodila, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade žalobcovi, ktorý si ju uplatnil. 25. Zároveň zdôraznila právny záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku sp. zn. 9Sžso/14/2011 zo dňa 27.11.2011, že vyhlásenie zamestnávateľa o miere zavinenia zomrelého na vzniku pracovného úrazu je pre Sociálnu poisťovňu pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné, pričom v prípade sporu o mieru zavinenia zomrelého na vzniku pracovného úrazu spadá rozhodnutie o tejto otázke výlučne do kompetencie všeobecného súdu, ktorý koná na základe určovacej žaloby, na ktorej podanie Sociálna poisťovňa nie je legitimovaná (poukaz žalovanej na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžo/19/2012 zo dňa 29.05.2013). 26. V tejto súvislosti žalovaná s dôrazom zopakovala skutočnosť, že právny zástupca dňa 13.02.2018 oznámil konajúcej pobočke Sociálnej poisťovne, že žalobca nepodá na okresný súd určovaciu žalobu, a preto pobočka pri vysporiadaní sa s mierou zavinenia stanovenou zamestnávateľom zomrelého na pracovnom úraze zo dňa XX.XX.XXXX, sa neuspokojila len s týmto tvrdením zamestnávateľa, ale zohľadnila aj iné dôkazy nachádzajúce sa v spise, ako napr. tvrdenia okresnej prokuratúry, znaleckej organizácie, znalca a svedkov, ktorí skúmali príčiny vzniku pracovného úrazu zomrelého. 27. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na dôvodoch a petite podanej žaloby. Vzhľadom na preukázateľne zistenú smrť poškodeného v dôsledku pracovného úrazu a na žalobcom preukázanú úhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného, žalobca v zmysle hypotézy § 101 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vyčerpal svoje dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré ho zaťažovali ako osobu oprávnenú na predmetnú dávku. Zopakoval, že akékoľvek zaťažovanie žalobcu ohľadom preukazovania nároku na uplatnenú dávku by bolo nad rámec jeho zákonnej povinnosti. 28. Žalobca vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovanej, že Zákonník práce určenie miery zavinenia zamestnanca na pracovnom úraze jednoznačne zveruje do kompetencie zamestnávateľa. Namietal, že zamestnávateľ nie je orgánom verejnej moci a na toto určenie miery zavinenia zamestnanca na pracovnom úraze nemá právomoc. Naopak, s poukazom na ustanovenia § 196 ods. 1 a 3 Zákonníka práce žalobca dôvodil, že zamestnávateľ má len možnosť preukázania liberačných dôvodov, aby sa celkom alebo z časti zbavil objektívnej zodpovednosti za škodu v zmysle Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu v prípade pracovného úrazu zamestnanca ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz, pričom sa zamestnávateľ zodpovednosti za pracovný úraz môže zbaviť len, ak preukáže naplnenie jedného z taxatívne uvedených dôvodov zbavenia sa zodpovednosti. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že uvedenej zodpovednosti za škodu sa tak pravdepodobne zamestnávateľ môže zbaviť len prostredníctvom rozhodnutia súdu, ktoré však v danom konaní nebolo vydané. 29. Zároveň sa žalobca nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia je pre Sociálnu poisťovňu záväzná zamestnávateľom určená miera zavinenia zamestnanca za pracovný úraz. 30. Podľa názoru žalobcu žalovaná veľmi nešťastne vyhodnotila tento dôkaz poskytnutý zamestnávateľom poškodeného zamestnanca, pretože naň prihliadla ako na rozhodnutie orgánu verejnej moci. Žalobca mal aj naďalej za to, že v danom prípade zamestnávateľ nijakým spôsobom nepreukázal existenciu niektorého z taxatívne uvedených liberačných dôvodov, a teda nepreukázal pravdivosť tvrdenia uvedeného v jeho vyhlásení. 31. Žalobca považuje za neakceptovateľné, aby si žalovaná urobila úsudok o miere zavinenia len na základe vyjadrenia zamestnávateľa. Podľa názoru žalobcu, takýto výklad dotknutých ustanovení Zákonníka práce by zbavil zamestnanca práva na súdnu a inú právnu ochranu, pretože by bol odkázaný na názor zamestnávateľa, s ktorým je väčšinou v spore ohľadom vyriešenia tejto otázky. 32. Žalobca trval na názore, že je na zamestnávateľovi, aby inicioval súdne konanie a uniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností ustanovených zákonom. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že aktívne vecne legitimovaný v prípade určenia miery zavinenia je nepochybne zamestnávateľ, ktorý ak sa chce zbaviť objektívnej zodpovednosti za škodu vyplývajúcu mu zo Zákonníka práce, musí iniciovať konanie na všeobecnom súde, ktorý ako jediný orgán verejnej moci môže o tejto skutočnosti rozhodnúť. Preto vyjadril žalobca nesúhlas s názorom žalovanej, že pre prípad nesúhlasu s určením miery zavinenia zamestnávateľom poškodeného zamestnanca na pracovnom úraze, je povinný na výzvu Sociálnej poisťovne iniciovať konanie na súde prostredníctvom určovacej žaloby. V tejto súvislosti žalobca namietal, že ak by žiadateľ o úrazovú dávku musela postupovať vždy podľa žalovanou požadovaného postupu, keď zamestnávateľ svojvoľne určí mieru zavinenia, ktorú nijakým spôsobom neodôvodní, dávkové konanie by sa neúmerne predĺžilo, čo by mohlo mať za následok, že sociálne dávky nebudú poskytnuté včas. 33. Žalovaná sa k replike žalobcu v lehote určenej správnym súdom nevyjadrila.
IV. Relevantná právna úprava
34. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 36. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 37. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 38. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 39. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 40. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 41. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 42. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 43. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 44. Podľa § 13 ods. 3 písm. j) zákona o sociálnom poistení z úrazového poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to náhrada nákladov spojených s pohrebom. 45. Podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak poškodený zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené s pohrebom, nárok na ich náhradu.
46. Podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu. (Odkaz pod čiarou uvádza § 196 ods. 1 Zákonníka práce).
47. Podľa § 184 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávkové konanie sa začína, ak tento zákon neustanovuje inak, na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky.
48. Podľa § 184 ods. 5 zákona o sociálnom poistení žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou. Fyzická osoba uvedená v odseku 1 je povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku a nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou. Písomné oznámenie o zaradení poistenca do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa považuje za žiadosť o dávku v nezamestnanosti.
49. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
50. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
51. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
52. Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.
53. Podľa § 198 ods. 2 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.
54. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
55. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
56. Podľa § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Príjemca dávky je povinný do ôsmich dní oznámiť príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne zmenu v skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Ak bol poistenec alebo príjemca dávky písomne vyzvaný príslušnou organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, aby preukázal tieto skutočnosti, je povinný výzve vyhovieť v lehote do ôsmich dní odo dňa doručenia výzvy, ak organizačná zložka Sociálnej poisťovne neurčila inú lehotu.
57. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
58. Podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
59. Podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že
a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
60. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), pričom z dôvodu podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP vec prejednal na pojednávaní a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
61. Na pojednávaní obe strany zotrvali na dôvodoch uvádzaných vo svojich písomných podaniach adresovaných správnemu súdu v tejto veci.
62. Právny zástupca žalobcu svojím prednesom doplnil, že žalovaná vykonala nadprácu za zamestnávateľa poškodeného tým, že si sama zabezpečovala dôkazy z trestného stíhania v predmetnej veci, ako i záznam z Inšpektorátu práce, z ktorých jednoznačne nemohla vyvodiť, že sa zamestnávateľ v konaní o priznanie predmetnej dávky zbavil zodpovednosti za následky pracovného úrazu.
63. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nie je z vykonaného dokazovania zrejmé, aká je príčinná súvislosť medzi konštatovaným nefungovaním airbagu a následkom dopravnej nehody, t. j. smrťou syna žalobcu. V tejto súvislosti dodal, že žalovaná nepostupovala v súlade s § 110 ods. 2 ZSP, neskúmala, či sa zamestnávateľ nemohol celkom zbaviť v tomto konaní zodpovednosti na poškodení zdravia s následkom smrti, pričom dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia môže produkovať len zamestnávateľ.
64. Poverená zástupkyňa žalovanej v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu uviedla, že v preskúmavanom administratívnom konaní nie je predmetom konania určenie miery zavinenia zamestnávateľa syna žalobcu. Zotrvala na stanovisku, že žalovaná nie je oprávnená na podanie určovacej žaloby. Pokiaľ žalobca tvrdí, že miera zavinenia zamestnávateľa je iná, ako oznámil zamestnávateľ v konaní Sociálnej poisťovni, mal takýto dôkaz zabezpečiť. Taktiež vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalobcu o vykonaní nadpráce Sociálnou poisťovňou pri zabezpečovaní dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Mala za to, že žalovaná len vyhodnotila predložené dôkazy a nerobila nič, čo by jej zákon neukladal. V tejto súvislosti poukázala na obsah výzvy zo dňa 16.04.2018, ktorou vyzvala zamestnávateľa poškodeného syna žalobcu na preukázanie skutočností podľa § 110 ods. 2 ZSP, ktorými sa mal zbaviť zodpovednosti, pričom v predmetnej výzve žalovaná neuvádzala žiadne dôkazy, ktoré by svedčili v neprospech poškodeného.
65. V prejednávanom prípade medzi účastníkmi konania nie je sporné, že pre účely posúdenia vzniku nároku podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení išlo o pracovný úraz v zmysle § 8 ods. 1 citovaného zákona, avšak základnou spornou otázkou je vyhodnotenie zisteného skutočného stavu veci vo vzťahu k naplneniu podmienok podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, explicitne upravujúceho podmienky, za ktorých nevzniká nárok na úrazové dávky.
66. Žalobca si v preskúmavanom administratívnom konaní uplatnil úrazovú dávku podľa § 13 ods. 3 písm. j) zákona o sociálnom poistení v spojení s § 101 ods. 1 citovaného zákona, náhradu nákladov spojených s pohrebom jeho syna, ktorý zomrel následkom pracovného úrazu pri plnení pracovných povinností, pričom orgány sociálneho zabezpečenia oboch stupňov na základe zamestnávateľom určenej 100 % miery zodpovednosti poškodeného zamestnanca na vzniknutom pracovnom úraze prijali záver o celkovom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť poškodeného zamestnanca z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 196 ods. 1 Zákonníka práce.
67. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí ako aj z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že pri rozhodovaní o vzniku, resp. nevzniknutí nároku na uplatnenú úrazovú dávku žalovaná, okrem zamestnávateľom stanovenej miery zavinenia poškodeného zamestnanca na pracovnom úraze, vychádzala aj z iných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Obsahom administratívneho spisu a odôvodnenia napadnutých rozhodnutí oboch stupňov je preukázané, že podkladmi pre prijatie záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť poškodeného zamestnanca podľa kritérií stanovených v § 196 ods. 1 Zákonníka práce boli: záznam Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-84-19-2.6/ Z-J1-17 zo dňa 25.08.2017, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava č. 3 Pv 391/16/2207-17 zo dňa 03.07.2017, uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave č. ČVS: ORP-195/DI-TT-2016 zo dňa 01.06.2017, vyjadrenie zamestnávateľa k miere zavinenia zo dňa 05.02.2018. Pre účely vyhodnotenia skutkového stavu žalovaná v rozhodnutí ďalej z vyššie uvádzaných listinných podkladov vyhotovených v rámci trestného konania poukazovala na konštatovania a závery obsiahnuté v znaleckých posudkoch vyhotovených pre účely trestného konania vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Išlo o technickú správu obchodnej spoločnosti Škoda AUTO a.s., so sídlom Mladá Boleslav, o znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Expert Group k. s. Bratislava (znalecký posudok týkajúci sa pitvy poškodeného) a o znalecký posudok vypracovaný Ing. Martinom Lukášikom PhD., znalcom z odboru cestnej dopravy. Žalovaná s poukazom na obsah uvedených znaleckých posudkov v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že na mieste činu neboli žiadne brzdné stopy a že poškodený nemal zapnutý bezpečnostný pás. Technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola skutočná technika jazdy vodiča. Technický stav vozidla nemohol byť príčinou vzniku dopravnej nehody, resp. príčinou straty smerového vedenia vozidla. Pri ohliadkach vozidla neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali vzniku náhlej závady pred dopravnou nehodou, ktorá by mohla byť v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody. Znalec potvrdil, že čelný airbag vodiča nebol aktivovaný z dôvodu chýbajúcej vinutej pružiny v podvolantovom krúžku. Z diagnostických dát vyplynulo, že poškodený bol o tomto stave neustále informovaný svietiacou kontrolkou airbagu na paneli prístroja. Ďalej uviedol, že v prípade, aj keby sa jednoznačne preukázalo, že príčinou dopravnej nehody bol mikrospánok poškodeného, tak táto skutočnosť by nemala žiaden vplyv na spôsob rozhodnutia. Znalecká organizácia, ako ja znalec dospeli k záveru, že aj keby bol airbag poškodeného v čase dopravnej nehody aktivovaný, je pravdepodobné, že najmä povrchové zranenia na trupe, na tvári a na hlave by boli menšieho rozsahu. Taktiež konštatovali, že vzhľadom na to, že poškodený nebol pripútaný bezpečnostným pásom, ktorý by zabrzdil jeho primárne vymrštenie dopredu v prvej fáze nehodového deja, poranenia vnútorných orgánov hrudníka a brucha by boli vznikli aj nárazom do aktivovaného airbegu. Zároveň žalovaná citovala záver zo záznamu Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-84-19-2.6/Z- J1-17 zo dňa 25.08.2017, v ktorom inšpektorát práce uviedol, že pri vyšetrovaní udalosti neboli zistené porušenia právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou.
68. Vyhodnotením obsahu vyššie uvedených podkladov pobočka Sociálnej poisťovne, ako aj žalovaná dospeli k záveru, že zamestnávateľ sa pre účely posúdenia vzniku nároku na uplatnenú úrazovú dávku celkom zbavil zodpovednosti za smrť poškodeného podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, dôsledkom čoho bola naplnená hypotéza ustanovenia § 110 ods. 2 ZSP, na základe ktorej nárok na požadovanú úrazovú dávku ani nevznikol. Zároveň mala žalovaná za to, že ani v odvolacom administratívnom konaní zamestnávateľom určená miera zavinenia poškodeného na predmetnom pracovnom úraze nebola preukázateľne spochybnená, pričom žalovaná s poukazom na § 195 ods. 1 ZSP vyhodnotila zistenie skutočného stavu pobočkou Sociálnej poisťovne ako presné a úplné, s obstaraním potrebných podkladov pre rozhodnutie.
69. S uvedeným vyhodnotením skutočného stavu veci a jeho aplikáciou na hmotnoprávne ustanovenie § 110 ods. 2 ZSP žalovanou sa za daných okolností prípadu nemožno stotožniť.
70. Predovšetkým je potrebné uviesť, že liberácia zamestnávateľa v zmysle ustanovení § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nebola preukázaná závermi vykonanej inšpekcie práce, zameranej na vyšetrenie príčiny vzniku predmetného pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť, a rovnako liberovať objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom nemožno ani na základe záverov zastaveného trestného stíhania vo veci predmetného skutku dopravnej nehody poškodeného zamestnanca.
71. Inšpektorát práce je okrem iného oprávnený (v zmysle § 7 ods. 3 písm. b/ zákona č. 125/206 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o inšpekcii práce") vyšetrovať príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, s konsekvenciou na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti zamestnávateľa uložením mu pokutu za zistený správny delikt podľa § 19 citovaného zákona. Avšak predmetom tohto typu konania nie je záväzné určenie miery zavinenia zamestnanca na vzniknutom pracovnom úraze, ani záväzným výrokom o výsledku kontroly v protokole alebo v zázname o výsledku inšpekcie práce (§ 14 zákona o inšpekcii práce) stanoviť liberačné dôvody zbavujúce zamestnávateľa objektívnej zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce, prípadne iným spôsobom záväzne zasahovať do práva zamestnávateľa sa podľa uvedeného ustanovenia vyviniť.
72. Pokiaľ ide o zastavenie predmetného trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa stal, ale nie je trestným činom, tak záväznosť tohto výroku uznesenia o zastavení trestného stíhania nenahrádza príslušným súdom stanovenú mieru zavinenia zamestnanca, potrebnú na splnenie zákonných liberačných podmienok zamestnávateľa podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Konštatovanie orgánov činných v trestnom konaní o nenaplnení všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona a skutočnosť, že vyšetrovaním v rámci predmetného trestného stíhania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané zavinenie inej osoby, vrátane zamestnávateľa poškodeného zamestnanca, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so smrteľným následkom pracovného úrazu, nemôže nahrádzať záväzné zistenie existencie čo i len jednej z taxatívne určených podmienok predpokladaných ustanoveniami § 196 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce, ako jediných príčin predmetného smrteľného pracovného úrazu, na základe ktorých by bolo možné prijať záver o úplnom zbavení sa objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa.
73. Vzhľadom k tomu, že predmetom uvedeného trestného stíhania nebolo skúmanie, ani preukázanie zavineného protiprávneho konania poškodeného zamestnanca ako výlučne jedinej príčiny vzniku pracovného úrazu (objektom ochrany v predmetnom trestnom konaní bol život zamestnanca), dôkaz neviny zamestnávateľa je s prihliadnutím na jeho objektívnu zodpovednosť vyplývajúcu z ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce a s prihliadnutím na podmienky liberácie podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, pre účely zbavenia sa jeho zodpovednosti právne irelevantný.
74. I keď pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu v súvislosti s právnym posúdením predmetného skutku orgánmi činnými v trestnom konaní bola konštatovaná (napr. Okresnou prokuratúrou Trnava v odôvodnení uznesenia č. 3 Pv 391/16/2207-17 zo dňa 03.07.2017) irelevantnosť skutkových okolností majúcich vplyv na smrť poškodeného zamestnanca, t. j. či vodič z vozovky zišiel mimo vozovku v dôsledku mikrospánku, nepripútania sa bezpečnostnými pásmi, prípadne neaktiváciou airbagu, na základe uvedeného nemožno záväzne a bez akýchkoľvek pochybností prijať záver, že jedinou príčinou smrti poškodeného zamestnanca bolo zavinené porušenie právnych predpisov alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany poškodeného zamestnanca, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali (v zmysle dikcie § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pre účely liberácie zamestnávateľa). Práve naopak, z výpovede zamestnávateľa vyplýva, že dňa 28.10.2016 o 18:00 hodine odovzdal poškodenému zamestnancovi do služby motorové vozidlo zn. Škoda Octavia ev. č. TT768FK, hoci airbag na strane vodiča nebol aktivovaný. Z technickej správy spoločnosti Škoda AUTO a.s. Mladá Boleslav, vypracovanej aj na základe diagnostiky dát uložených v pamäti funkčnej riadiacej jednotky, vyplýva, že v čase dopravnej nehody, kedy došlo k nárazu do stromu, airbag vodiča nebol aktivovaný z dôvodu odstránenia vinutej pružiny v podvolantovom krúžku, pričom zapaľovací okruh airbagu vodiča bol podľa záznamu prerušený približne 792 prevádzkových hodín pred nehodou, t. j. relatívne dlho pred nehodou a vodič bol o tomto stave neustále informovaný svietiacou kontrolkou airbagu.
75. Zo skutkových zistení nevyplýva, z akého dôvodu zamestnávateľ odovzdal do služby nastupujúcemu poškodenému zamestnancovi motorové vozidlo s neaktívnym airbagom, hoci o tejto skutočnosti mal mať vedomosť na základe výkonu pravidelných kontrol dodržiavania ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci a technického stavu motorových vozidiel používaných zamestnancami. Z podkladov použitých pre závery predmetnej inšpekcie práce v súvislosti s vyšetrovaním príčin pracovného úrazu s následkom smrti zamestnanca, ako aj z podkladov použitých pre rozhodnutie o zastavení vyššie uvedeného trestného stíhania pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona a z podkladov vyjadrenia zamestnávateľa poškodeného zamestnanca poskytnutého príslušnému inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni, pobočke Trnava (listom zo dňa 05.02.2018) nevyplýva, že by zamestnávateľ využil právo zbaviť sa zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce predkladaním alebo označením dôkazných prostriedkov na preukázanie skutočností o sústavnom vyžadovaní dodržiavania ako aj kontroly právnych a ostatných predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
76. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi zbaviť sa celkom zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania, okrem iného, ak zamestnancovi vznikla škoda na zdraví výlučne tým, že porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľ, ktorý sa chce zbaviť zodpovednosti, však musí preukázať, že zamestnanec takéto predpisy porušil svojím zavinením, že bol s predpisom, ktorý zavinene porušil, riadne oboznámený, ako aj že znalosť a dodržiavanie týchto predpisom sústavne vyžadoval a kontroloval. Ak zamestnávateľ nepreukáže čo i len jednu z uvedených podmienok, nemôže sa celkom zbaviť zodpovednosti za škodu. To znamená, že ak zamestnávateľ nepreukáže, že sústavne kontroloval dodržiavanie predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a od zamestnancov vyžadoval ich dodržiavanie (napr. používanie bezpečnostných pásov pri jazde motorovým vozidlom, dbať o funkčnosť bezpečnostných prvkov a zariadení v motorovom vozidle, prípadne bezodkladne nahlasovať ich nefunkčnosť a podobne), nemôže sa celkom zbaviť zodpovednosti ani vtedy, keď si úraz zapríčinil postihnutý zamestnanec zavineným porušením bezpečnostného predpisu, s ktorým bol oboznámený.
77. Hoci náplňou práce poškodeného zamestnanca bolo vedenie motorového vozidla a oboznámenie sa zamestnanca s dopravnými predpismi osvedčuje skúška z odbornej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a vyžadovanie a kontrola znalostí a dodržiavania pravidiel cestnej premávky sú zverené polícii, za daných okolností nezapnutie bezpečnostného pásu poškodeným zamestnancom nemožno vyhodnotiť ako jedinú príčinu smrti zamestnanca, keďže nie je známa príčina, pre ktorú zamestnanec prešiel mimo vozovku, t. j. či išlo o náhlu nepredvídanú situáciu na vozovke alebo o náhlu indispozíciu poškodeného zamestnanca, ktorej negatívnym vplyvom stratil schopnosť kontroly nad vozidlom, pričom vedomosť poškodeného zamestnanca pred jazdou o takých okolnostiach, ktoré by mohli ovplyvniť jeho schopnosť viesť motorové vozidlo a prispôsobiť jazdu podmienkam na ceste, nebola preukázaná.
78. Povinnosťou žalovanej bolo vo veci uplatneného nároku na úrazovú dávku rozhodnúť na základe skutočného stavu veci.
79. Za daných okolností prípadu, pre prijatie záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a teda o naplnení zákonných podmienok, na základe ktorých nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom nevznikol (§ 110 ods. 2 ZSP), nemohlo postačovať jednostranné a neodôvodnené vyhlásenie zamestnávateľa o 100 % zodpovednosti poškodeného zamestnanca za smrť spôsobenú pracovným úrazom, a to ani v spojení so závermi vykonanej inšpekcie práce o príčinách pracovného úrazu s následkom smrti zamestnanca, ani v spojení s dôvodmi zastavenia trestného stíhania vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. V tomto ohľade preto nepostačuje, aby odôvodnenie záveru žalovanej o nevzniknutí nároku uplatneného žalobcom, spočívalo len vo vymenovaní dôkazov a podkladov použitých pre účely predmetného trestného stíhania alebo administratívneho konania vedeného pre účely výkonu inšpekcie práce.
80. Osobou oprávnenou na uplatnenie si úrazovej dávky - náhrady nákladov spojených s pohrebom poškodeného zamestnanca, je z pochopiteľných dôvodov osoba odlišná od osoby poškodeného zamestnanca. V danom prípade z obsahu administratívneho spisu nevypláva, že by sa žalobca voči zamestnávateľovi domáhal nárokov z dôvodu smrti poškodeného zamestnanca, ani nie je známe rozhodnutie príslušného súdu, ktorým by bol vyriešený ich vzájomný spor o miere zavinenia poškodeného zamestnanca na jeho smrti spôsobenej pracovným úrazom. Teda v tomto ohľade pre Sociálnu poisťovňu posudzujúcu vznik uplatneného nároku nie je známe, že by sa pozostalý žalobca dostal do sporu so zamestnávateľom v predmetnej otázke a že táto by bola vyriešená právoplatným rozhodnutím súdu. Preto možno prisvedčiť názoru žalobcu, že predložením dokladov a dôkazov preukazujúcich splnenie podmienky na priznanie predmetnej dávky vyžadovaných ustanovením § 101 ods. 1 ZSP svoje dôkazné bremeno vyčerpal.
81. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že nárok na úrazovú dávku nevznikol z dôvodov predpokladaných ustanovením § 110 ods. 1 ZSP, ktorých preukázanie zaťažuje zamestnávateľa, nemožno spravodlivo požadovať od žiadateľa o úrazovú dávku, ktorý nie je totožný s osobou poškodeného zamestnanca, (teda osobu, ktorá nie je jednou zo strán prípadného pracovnoprávneho sporu), aby preukazoval, že jedinou príčinou smrti poškodeného zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu nebolo jeho zavinené konanie špecifikované v § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keďže v zmysle Zákonníka práce a zákona o sociálnom poistení sa a priori predpokladá objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za smrť zamestnanca spôsobenú pracovným úrazom.
82. Avšak za inej skutkovej situácie v konaní o priznanie úrazovej dávky, kedy by na základe podkladov pre rozhodnutie bolo možné bez akýchkoľvek pochýb prijať záver o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť zamestnanca podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce, napr. v prípade, ak by z predložených dôkazov bolo nepochybné, že zamestnanec si privodil pracovný úraz pod vplyvom alkoholu a podobne, alebo by bolo predložené rozhodnutie príslušného súdu o určení úplnej liberácie zamestnávateľa z objektívnej zodpovednosti za smrť zamestnanca spôsobenú pracovným úrazom, bolo by možné zaťažiť dôkazným bremenom ohľadom vzniku nároku na úrazovú dávku jej žiadateľa. Pokiaľ by žiadateľ o úrazovú dávku napriek jednoznačne a nespochybniteľne sa javiacemu skutkovému záveru o úplnej liberácii zamestnávateľa zotrval na tvrdeniach o nezbavení sa objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za smrť zamestnanca podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce, až vtedy by dôkazné bremeno na preukázanie sporného tvrdenia prešlo zo zamestnávateľa na žiadateľa o úhradu nákladov spojených s pohrebom. V takom prípade by bolo namieste, aby správny orgán vyzval účastníka konania na podanie žaloby alebo mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu príslušného súdu, ktorého závery v spornej otázke nepodporujú tvrdenie žiadateľa o úrazovú dávku, s poučením, že ak tak v určenej lehote neučiní, správny orgán konanie o priznanie úrazovej dávky nepreruší a rozhodne na základe tých podkladov, ktoré sú pre účely rozhodnutia vo veci úrazovej dávky správnemu orgánu známe a žiadateľom o poskytnutie dávky v zmysle jeho dôkaznej povinnosti podľa § 184 ods. 5 vety druhej ZSP správnemu orgánu predložené.
83. V nadväznosti na uvedené správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože vyhodnotením predbežnej otázky o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť zamestnanca spôsobenú v dôsledku pracovného úrazu (bez existencie rozhodnutia príslušného súdu), vychádzala z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a zároveň pri vyhodnotení použitých dôkazov v tejto právnej otázke v rozhodnutí neuviedla, čo ju viedlo k záveru o úplnom zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa za smrť poškodeného zamestnanca. V tejto súvislosti žalovaná neuviedla, ani akým zavineným konaním poškodený zamestnanec porušil aké právne a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, ani neuviedla úvahu o vyhodnotení dôkazov, pre ktoré zákonom uvádzané skutočnosti boli jedinou príčinou smrti zamestnanca. V dôsledku uvedených vád konania a nedostatkov odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovanej došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k vzniku nároku žalobcu na uplatnenú úrazovú dávku.
84. Žalovaná v rámci odvolacieho konania nedoplnila dokazovanie vo vzťahu k splneniu podmienok na nepriznanie nároku na náhradu uplatnenej úrazovej dáky podľa § 110 od. 2 zákona o sociálnom poistení, pričom dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise (vyjadrenie zamestnávateľa zo dňa 05.02.2018, závery z vykonanej inšpekcie práce, rozhodnutie o zastavení trestného stíhania) nesprávne vyhodnotila vo vzťahu k právnej otázke úplnej liberácie zamestnávateľa poškodeného zamestnanca, navyše spôsobom neozrejmujúcim úvahy žalovanej, ktorými bola vedená pri vyhodnotení získaných dôkazov, na základe ktorých dospela k záveru o splnení podmienok úplnej liberácie zamestnávateľa podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Žalovaná si len bez ďalšieho osvojila určenie 100 % miery zavinenia poškodeného zamestnanca na spôsobenej škode na živote z vyjadrenia zamestnávateľa, hoci z tohto nevyplýva, rovnako ako to nevyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, akého zavineného protiprávneho konania v zmysle § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce sa poškodený zamestnanec dopustil, a či toto protiprávne konanie bolo jedinou príčinou smrti zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu.
85. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej doplniť dokazovanie a opätovne vyhodnotiť podklady pre vydanie rozhodnutia, pričom v súvislosti s prípadným vyhodnotením splnenia podmienok na úplnú liberáciu zamestnávateľa podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, ako zákonného predpokladu nevzniknutia nároku na predmetnú dávku z dôvodov podľa § 110 ods. 2 ZSP, tento právny záver na základe vykonaného dokazovania náležite a presvedčivo odôvodniť.
86. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, a preto rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c), d) a e) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.
87. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom vysloveným správnym súdom v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
88. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).