Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/12/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín pred sudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci žalobcu Z.. Q. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. C. č. XXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická ul.č. 6667 proti žalovanému SR - Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova ul.č. 2 v konaní o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.791,43 € s 5% úrokom z omeškania od 5.9.2020 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V ostatnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou, podanou na tunajšom súde dňa 23.9.2020, domáhal náhrady škody vo výške 15.792,65 € s 5% úrokom z omeškania od 5.9.2020 do zaplatenia. Vo svojej žalobe uviedol, že na podklade uznesenia vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície pod ČVS: X.-XX/X-VYS-TN-XXXX zo dňa 11.03.2017 bol obvinený z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zákona. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, nakoľko jeho obvinenie z uvedeného trestného činu považoval od počiatku za úplne nedôvodné. Podaná sťažnosť bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne zamietnutá, a to uznesením sp. zn. lKPt XX/XX/XXXX-XX zo dňa 09.02.2017. Napriek tomu, že od počiatku tvrdil a podľa jeho názoru preukázal absolútnu objektívnu neopodstatnenosť vedenia trestného konania voči jeho osobe, bol následne na základe podanej obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. lPv/XX/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.08.2017, podanej na Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2017, obžalovaný aj z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č, k. zo dňa 15.11.2018 bol právoplatne oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. lPv/XX/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.08.2017 z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný. Na základe podaného odvolania prokurátorom Okresnej prokuratúry v Trenčíne bola celá vec postúpená Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu v danej trestnej veci. Svojím uznesením č. k. -719 zo dňa 16.05.2019 Krajský súd v Trenčíne odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo dôvodné. Na základe toho bol nedôvodné trestne stíhaný a obžalovaný a bolo voči nemu nedôvodné vedené trestné konanie, ktoré vyústilo do právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, kedy oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. z. zo dňa 15.11.2018, nadobudol právoplatnosť dňa 16.05.2019 a to práve v spojení s vyššie uvedeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -719 zo dňa 16,05.2019. V súvislosti s vyššie

uvedeným trestným stíhaním a podanou obžalobou mu ako obvinenému a neskôr obžalovanému vznikla škoda v nasledovnom rozsahu: 1. Skutočná škoda, spôsobená vynaloženými prostriedkami na obhajobu vo výške 4.592,65 €

- Špecifikácia úkonov poskytnutých právnych služieb obhajoby a výška ich odmeny vyplýva z vyúčtovania obhajcu pripojeného k žalobe. S vyúčtovaním úkonov obhajoby žalobca vyslovil súhlas. Vynaloženie nákladov na svoju obhajobu preukazuje priloženou faktúrou advokáta č. XXXXXXXX a príjmovým pokladničným dokladom z virtuálne registračnej pokladnice s ID kódom: XXXXXXFEXXXXXXXXFBXXXFEXXXXXXXFBD a faktúrou advokáta č. XXXXXXXX a príjmovým pokladničným dokladom z virtuálne registračnej pokladnice s ID kódom: XXXDBXEXXDXCXXXFBDBXEXXDXCXXXFXX. 2. Náhrada za väzbu v trvaní 20 dní vo výške 60,- € za každý deň trvania väzby, t j. spolu 1.200,- € - Vzhľadom ku skutočnosti, že skutok, ktorý bol predmetom trestného stíhania sa nestal, čo od počiatku svojho obvinenia tvrdil, bol úplne nedôvodne, na návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, internovaný vo väzbe po dobu 20 dní. Počas tejto doby bol v najvyššej možnej miere obmedzený na svojich základných právach a ľudských slobodách, nemohol sa voľne pohybovať, nemohol vykonávať svoju profesiu lekára, nemohol tráviť svoj voľný čas podľa svojich predstáv, stretávať sa s rodinou a priateľmi. Za každý takto strávený deň vo väzobnom ústave si žalobca uplatňuje náhradu vo výške 60,- €, čo spolu za 20 dní väzby predstavuje 1.200,- €. Túto náhradu považuje za úplne minimálnu oproti tomu, čo si ako nevinný človek musel vo väznici vytrpieť. 3. Nemajetková ujma za nedôvodné vedenie trestného stíhania, za zadržanie priamo v zamestnaní na operačnej sále pred zamestnancami a podriadenými a pacientami, za internovanie v CPZ a za ďalšie súvisiace skutočnosti v súhrnnej vo výške 10.000,- € - v súvislosti s nedôvodným trestným stíhaným voči jeho osobe, bolo zároveň veľmi závažným a zásadným spôsobom zasiahnuté do jeho dobrého mena a bola narušená jeho povesť ako v práci, tak vo verejnosti. Zásah do jeho osobnostných práv bol ešte zvýraznený úplne nešetrným a bezprecedentným zatknutím priamo v zamestnaní pred pacientmi a kolegami. V tejto súvislosti neexistoval žiadny rozumný dôvod na to, aby nebol štandardným spôsobom predvolaný na podanie vysvetlenia k trestnému oznámeniu, zvlášť za situácie keď ani zo samotnej povahy obvineného skutku nebolo život a zdravie údajných poškodených osôb žiadnym spôsobom bezprostredne ohrozené. Žalobca pracoval a aj pracuje ako lekár - zástupca primára na oddelení X. (X.) vo Fakultnej nemocnici Trenčín, kde sa snaží obetavou, usilovnou a mimoriadne náročnou prácou zachraňovať životy pacientov priamo na operačnej sále i v ambulancii a nedôvodné zatknutie, umiestnenie do väzby a následne zdĺhavé vedenie trestného konania ho v spoločnosti veľmi poškodilo. Bližšie dôvody uplatnenej nemajetkovej ujmy sú vyjadrené priamo v podpísanom úradnom zázname, pripojenom k žalobe, a na týchto ako žalobca plne zotrváva. Ujmu, ktorá mu takýmto zostudením jeho mena a narušením jeho pracovných a profesionálnych vzťahov vznikla, pochopiteľne nedokáže presne vyčísliť. Doposiaľ sa nedočkal ani oficiálneho ospravedlnenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Avšak vzhľadom k všetkému čo sa mu udialo a čím si musel počas celého trestného konania, vedeného voči jeho osobe, prejsť, uplatňuje si aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000,- €, ktorú náhradu vzhľadom na okolnosti prípadu a jeho medializovanie považuje v podstate za symbolickú, hoci morálne podstatnú satisfakciu. Vzhľadom na to, že ani vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčín nezastavili nedôvodné trestné stíhanie, a to ani na podklade sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, dokonca vo veci bola podaná obžaloba, bol nútený pre riadne uplatňovanie a chránenie svojich práv vo veci vyhľadať odbornú právnu pomoc obhajcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal najmä na to, že úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dohliadať na to, aby orgány prípravného konania dodržiavali všetky ustanovenia , aby postupovali v súlade s účelom a základnými zásadami trestného konania. Pritom musia dbať na to, aby nikto nebol bezdôvodne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode a iných základných právach a slobodách. Svoje oprávnenia pri výkone dozoru prokurátor uplatňuje tak, aby si zaistil prehľad o stave veci, možnosť účinne ovplyvniť celé prípravné konanie a odstrániť jeho nedostatky (). Žalobca poukázal na to, že za zákonnosť akéhokoľvek trestného stíhania zodpovedá dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry, a preto v danom prípade je to príslušná Okresná prokuratúra v Trenčíne, ktorá nesie zodpovednosť za jeho nezákonné stíhanie. Žalobca poukázal aj na to, že napriek oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.11.2017, prokurátor okresnej prokuratúry vo veci podal odvolanie v neprospech žalobcu, ktorým postupom ešte navýšil výšku škody, nakoľko voči podanému odvolaniu sa musel kvalifikovane brániť, pričom odvolanie bolo ako nedôvodné zamietnuté. Žalobca sa snažil pred podaním žaloby so žalovaným v zastúpení príslušným orgánom štátnej správy dohodnúť o úhrade vzniknutej škody, avšak Generálna prokuratúra SR po prejednaní

žiadosti o náhradu škody zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu odmietla. V danom prípade je však nepochybné, že príslušným orgánom, ktorý je oprávnený konať za žalovaného je Generálna prokuratúra SR a keďže táto odmietla jeho nárok, bol nútený uplatniť svoj nárok na náhradu škody cestou súdu. Je nesporné, že mu ako žalobcovi vznikla škoda a je nesporné, že za túto škodu zodpovedá Slovenská republika. Za Slovenskú republiku koná v tejto právnej veci Generálna prokuratúra SR. Žalobca riadne požiadal o prerokovanie svojho nároku na náhradu škody svojou žiadosťou, doručenou Generálnej prokuratúre SR dňa 23.07.2020. Odpoveďou GP SR, doručenou jeho právnemu zástupcovi dňa 04.09.2020, žalovaný odmietol uhradiť akúkoľvek časť jeho nároku na náhradu škody, na základe čoho má za to, že nasledujúci deň po doručení správy o odmietnutí plnenia, t. j. dňom 05.09.2020 sa žalovaný dostal do omeškania. Na základe toho si žalobca zároveň v súlade s ustanovením uplatňuje aj úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5,00 % od 05.09.2020 do zaplatenia v zmysle Obč. zák. v spojení s Nariadenia vlády SR č. Žalobca požadoval aj náhradu trov konania. Vo svojom vyjadrení zo dňa 27.11.2020 žalobca tiež uviedol, že s vyjadrením žalovaného sa nestotožňuje, pričom zdôraznil, že bol riadne a právoplatne zbavený obvinenia. Podľa neho nemá žiadny význam poukazovať na dôvody jeho oslobodenia, nakoľko tie nie sú pre posúdenie jeho nároku na náhradu škody rozhodujúce. Poukázal aj na to, že samotný žalovaný pripúšťa, že judikatúra výkladom prijala záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby. V danom prípade sa jedná o zodpovednosť objektívnu, a teda nie je rozhodujúce presvedčenie jednotlivých členov orgánov činných v trestnom konaní o dôvodnosti trestného stíhania, ale skutočnosť, že žalobca nebol uznaný vinným z obvinenia, a teda trestné stíhanie jeho osoby neviedlo k jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Mimochodom už len okolnosť, že na základe potvrdenia zamestnávateľa daný deň skutku operoval, a teda objektívne nemohol byť na inom mieste a napádať poškodenú, mala viesť k zastaveniu trestného stíhania a nie paradoxne k podaniu obžaloby. V súlade s ustálenou súdnou praxou je žalobca jednoznačne toho názoru, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa uvedeného zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, ktorý bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate tohto právneho názoru zotrváva súdna prax aj po prijatí o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej veci a o zmene niektorých síce vyslovene neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, ale súdna judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku č. k. -120. Súčasne poukázal na to, že rovnaký názor zastáva aj Okresný súd Trenčín, ktorý rozhodol v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. svojím rozsudkom č. k. -138 zo dňa 28.01.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.03.2019. Na základe vyššie uvedeného, teda štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, za ktoré sa v prípade nezákonného trestné stíhania, ktoré skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, považuje uznesenie o vznesení obvinenia. v danom prípade neviaže priznanie nároku na náhradu škody na dôvody oslobodenia spod obžaloby, ako sa na to snaží poukázať žalovaný vo "svojom vyjadrení, ale na to, či žalobca v danom prípade uplatnil riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Ak sa teda jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním, vyžaduje sa pre priznanie práva na náhradu škody, aby poškodený podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok - sťažnosť, iba že by išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý splnenie tejto podmienky nevyžaduje. Žalobca tiež uviedol, že od počiatku trestného stíhania kategoricky popieral akékoľvek nezákonné konanie voči poškodenej, nakoľko sa žiadneho nezákonného konania nedopustil. Skutočnosť, že poškodená v

trestnom konaní tvrdila opak, nezbavuje štát povinnosť nahradiť mu vzniknutú škodu. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia ako obvinený riadne podal sťažnosť a voči nedôvodnému trestnému stíhaniu sa kvalifikovane bránil. Preto považuje za nezákonné a aj nesprávne a v právnom štáte morálne neudržateľné, aby bol nútený znášať náklady právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktorého vedenie bolo voči nemu úplne nedôvodné a skočilo úplným oslobodením spod obžaloby. Rovnako je nesprávne a nezákonné, aby bol násilne obmedzený na svojej osobnej slobode, a to všetko pre vymyslený skutok, pre ktorý bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Za toto obmedzenie základných práv a slobôd nesie zodpovednosť jednoznačne štát, ktorý musí niesť aj následky v prípade, že sa obvinenie nepotvrdí. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadne výšky uplatnených trov obhajoby, tak túto považoval za čisto účelovú. Je nespochybniteľné, že jeho obhajca sa zúčastnil všetkých uplatnených úkonov právnych služieb. Čo sa týka uskutočnených právnych porád, tieto boli hlásené aj do probačného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. , ktorý žiadal k veci pripojiť. Vo vzťahu k námietke premlčania nemajetkovej ujmy za výkon väzby uviedol, že premlčacia lehota môže plynúť najskôr od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, a táto právoplatnosť nastala až dňa 16.05.2019. Na základe toho námietku premlčania jeho nároku zo strany Generálnej prokuratúry nepovažoval za dôvodnú.

2. Žalovaný sa vo veci písomne vyjadril dňa 6.11.2020, pričom uviedol, že pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jasne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej správy alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku. Musí byť jednoznačne preukázané, že v príčinnej súvislosti, buď v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, resp. v príčinnej súvislosti s rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré pre nezákonnosť bolo zrušené, došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného a v dôsledku čoho by v priamej príčinnej súvislosti vznikol poškodenej strane nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. Nepostačuje iba pravdepodobný záver a splnenie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Tento nárok však vzniká taktiež len za splnenia podmienky v zmysle , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí, nie je súd v konaní o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Žalovaný je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní, teda polícia, vyšetrovateľ a prokurátor konali v súlade so zákonom a ich povinnosťami v zmysle . V predmetnej veci vyšetrovateľ Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície Trenčín uznesením číslo ORP-29/1-VYS-TN-2016 zo dňa 11.01.2017 podľa začal trestné stíhanie a zároveň podľa vzniesol obvinenie Z.. Q. Zigovi pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa písmeno b) písmeno e) odsek 2 písmeno a) písmeno b) s poukazom na písmeno c) a s poukazom na písmeno b) na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení. Dňa 13.01.2017 predložil vyšetrovateľ OR PZ Odbor kriminálnej polície Trenčín na prokuratúru podnet na podanie návrhu na vzatie obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu uvedeného v písmeno c) , na základe ktorého prokurátor podal podľa dňa 14.01.2017 Okresnému súdu Trenčín návrh na vzatie do väzby obvineného z dôvodu uvedeného v písmeno c) . Osobná sloboda obvineného Z.. Q. T. bola obmedzená dňa 12.01.2017 o 13.40 hodine. Návrh na vzatie obvineného do väzby bol doručený Okresnému súdu Trenčín dňa 14.01.2017 o 12.00 hodine. Okresný súd Trenčín uznesením spisovej značky zo dňa 16.01.2017 rozhodol o vzatí obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu uvedeného v písmeno c) . Proti predmetnému uzneseniu obvinený podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. -132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol podľa písmeno a) tak, že zrušil uznesenie Okresného sudu Trenčín spisová značka zo dňa 16.01.2017 a podľa písmeno b) prepustil obvineného Z.. Q. T. z väzby na slobodu za súčasného uloženia záruky podľa

písmeno a) , písomného sľubu obvineného podľa písmeno b) , uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných povinností a obmedzení. Následne v danej trestnej veci vedenej proti obvinenému Z.. Q. T. pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa písmeno b), písmeno e), písmeno a), písmeno b) s poukazom na písmeno c) a s poukazom na písmeno b) bola dňa 07.08.2017 na Okresný súd Trenčín podaná obžaloba. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že konajúci prokurátor postupoval a rozhodoval v trestnom konaní v súlade s a . K zastaveniu trestného konania nedošlo pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, vyplývajúceho z rozsiahleho vykonaného dokazovania. Na zákonnosti trestného stíhania obvineného nič nemení ani tá skutočnosť, že po rozhodnutí okresného súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby senát Krajského súdu Trenčín na základe odvolania, podaného prokurátorkou Okresnej prokuratúry Trenčín v neprospech obžalovaného proti výroku o vine Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 15.11.2018 na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.05.2019 uznesením sp. zn. podľa odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ orgány činné v trestom konaní aplikujú ustanovenia a postupujú počas celého trestného stíhania v súlade so bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, tak ako to bolo aj v tomto konaní, avšak uvedený záver nemôže byť prijatý absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí prípadu. V predmetnej trestnej veci v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia nasvedčoval zistený skutkový stav veci tomu, že trestný čin bol spáchaný. Vyplývalo to z výpovede poškodenej Z.. B. T., syna R. T. a svedka P.. A. O.. V tom čase existovala na základe vykonaného dokazovania v trestnom konaní, pravdepodobnosť spáchania tam definovaného skutku žalobcom, ktorý sa však v priebehu vedeného trestného konania nepotvrdil. Vydanými uzneseniami zo strany orgánov činných v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v , v zmysle ktorého pre vznesenie obvinenia žalobcu podľa zákona ako aj podľa vyššie uvedeného rozsudku ESLP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou. Konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania bolo až po vykonaní rozsiahleho dokazovania pred súdom vyhodnotené so záverom, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V danej veci je potrebné uviesť, že žalobca bol súdom oslobodený na základe uplatnenia zásady "in dubio pro reo", pričom žalovaný poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. . Z neho vyplýva (str. 11), že dôkazy z prípravného konania a z hlavného pojednávania, na ktoré poukazovala prokurátorka, umožňovali vyvodzovať podozrenie, že žalovaný skutok sa mohol stať spôsobom, aký je uvedený v obžalobnom návrhu, a to že ho obžalovaný spáchal. Vykonané dokazovanie v priebehu konania pripustilo aj druhú možnosť skutkového riešenia, ktorá bola pre obžalovaného priaznivejšia, a preto nepostačuje na jednoznačný a nepochybný záver o jeho vine. Nakoľko nebolo jednoznačne možné určiť, ktorá z dvoch možností skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, súd zvolil tú , ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia za použitia zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Prokurátor v predmetnej veci si v celom rozsahu plnil svoje zákonné povinnosti a postupoval správne a v súlade so zákonom. Zákonné predpoklady pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby nie sú stanovené na uplatnenie zásady "in dubio pre reo" pre prokurátora, t. z. prokurátor s ohľadom na uplatnenie tejto zásady nemôže zastaviť trestné stíhanie, ale naopak je povinný podať obžalobu a o prípadnom použití tejto zásady môže výhradne rozhodnúť len súd, čo sa v predmetnej veci aj stalo. Štát (orgány činné v trestnom konaní) je povinný objasňovať a vyšetrovať trestné činy a zabezpečiť postih páchateľov a tým i ochranu spoločnosti. Prokurátor v prípade, že existujú dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súdom, musí podať obžalobu s tým, aby o vine, resp. nevine obžalovaného rozhodol súd. Štát teda v danom prípade dôvodne uplatnil legitímne právo na vedenie trestného stíhania a vzhľadom na konanie trestne stíhaného bolo aj obmedzenie jeho práv v trestnom konaní primerané vymedzenému verejnému záujmu. Z toho dôvodu akékoľvek odškodnenie za konanie, ktoré bolo predmetom obžaloby, a vykazovalo znaky podozrenia zo spáchania trestného činu, by bolo v rozpore s dobrými mravmi ( ), pretože je absurdné a spoločensky neakceptovateľné, aby štát zaplatil

za to, že mal snahu objasniť závažné protiprávne konanie. Preto ani názor, že štát automaticky nesie zodpovednosť za výsledok trestného konania nemožno akceptovať, pretože neprípustným extenzívnym spôsobom vykladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, ktoré ale v tomto prípade absentuje. Napokon legitímny záujem štátu na vedení trestného stíhania proti konkrétnej osobe, ak je tu dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno uprieť ani podľa rozhodovacej praxe ESĽP (porovn. napr. rozsudok ESĽP z 20.06.2013 vo veci F. vs. Česká republika). Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad, a nie také rozhodnutie, ktoré v čase vydania spĺňalo zákonné kritériá, a teda bolo rozhodnutím zákonným a iba neskôr na základe dokazovania pred súdom bol ustálený iný právny záver. Prípadnú konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia, a to spätne s poukázaním na to, že obvinený bol spod obžaloby súdom oslobodený, nemožno akceptovať, lebo takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení . V žalobe doručenej na Okresný súd Trenčín dňa 23.09.2020 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 15.792,65 € spoločne s úrokom z omeškania vo výške 5% od 05.09.2019 do zaplatenia. Ako vyplýva z obsahu podanej žaloby požadovaná suma pozostáva z 4.592,65 € z titulu vzniknutej škody z dôvodu trov trestného konania a 60,- € náhrady za väzbu. V podanej žalobe si žalobca uplatňuje aj nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- €. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu spôsobenej škody v zmysle v platnom znení sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prípade, ak nie je naplnený čo i len jeden z vyššie uvedených predpokladov, zodpovednostný vzťah medzi štátom a subjektom požadujúcim náhradu škody nevzniká. V prejednávanom prípade s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v tomto vyjadrení k žalobe (bodu I. vyjadrenia) už možno odvodiť, že chýba prvý zo zákonných predpokladov úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, a to nesprávny úradný postup zo strany žalovaného. V predmetnej veci nie je naplnená ani posledná požiadavka zákonného predpokladu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (ktorý ale chýba) a vznikom škody. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétnom spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všetkých súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť, ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sám je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v kontexte skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2010/, sp. zn ) A ) nemajetková ujma Základným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je vyhodnotenie, že samotné skonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto intenzity však musí preukázať žalobca, keď nemajetková ujma má byť určitou odmenou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby. V danej veci žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jej právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať iba prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Podľa názoru žalobcu bolo nedôvodným trestným stíhaním zasiahnuté do jeho dobrého mena a bola narušená jeho povesť ako v práci tak aj na verejnosti. V

tejto súvislosti žalovaný poukazuje na podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V zmysle ods. 2 vyššie uvedeného zákonného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Ods. 3 zákonného ustanovenia poukazuje na to, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom pod sp. zn vznikli následky v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom živote. Priznanie nemajetkovej ujmy pritom nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca už bol právoplatne odsúdený za násilný skutok a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. z 1.júla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 17.09.2014, a to za zločin týrania blízkej a zverenej osoby, na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky. Žalobcova povesť a dobré meno už bolo poznačené aj vyššie uvedenou skutočnosťou a právoplatne odsudzujúcim rozsudkom. Taktiež s poukazom na uvedené skutočnosti vyplývajúce z osobitosti prebehnutého trestného konania (najmä s prihliadnutím na to, že žalobca bol oslobodený na základe uplatnenia zásady "in dubio pro reo") by priznanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnu etických, všeobecne uznávaných a udržiavacích zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo dokonca až contra legem. B ) trovy trestného konania V podanom návrhu si žalobca uplatňuje aj náhradu trov obhajoby vo výške 4.592,62 €. Žalovaný je toho názoru, že viaceré uplatnené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní nie sú účelne vynaložené. Konkrétne ide o úkony právnej služby pozostávajúce z porád a ďalších rozhovorov s klientom. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či skutočne reálne došlo k poradám s právnym zástupcom v takom rozsahu, ani ich nutnosť a opodstatnenosť. Predmetné porady boli vykonávané v priestoroch U. nemocnice R., čo vyplýva z predloženej špecifikácie trov trestného konania. A to v dňoch: - 08.02.2017 od 16.00 do 17.30 hod - 21.02.2017 od 17.30 do 18.30 - 08.03.2017 od 15.45 do 18.30 - 05.04.2017 od 15.30-16.30 - 05.05.2017 od 15.45 -16.45 - 06.06.2017 od 15.45-18.30

- 08.08.2017 od 15.30-15.45 - 11.09.2017 od 15.30 -17.00 - 15.11.2017 od 16.15 -18.00 - 28.02.2018 od 15.45 do 16.45 - 06.03.2018 od 13.00 do 14.00 Žalovaný namieta aj porady s klientom, ktoré nasledujú bezprostredne po sebe, a to zo dňa 21.02.2017 a 08.03.2017, 08.08.2017 a 11.09.2017, 28.08.2018 a 06.03.2018. Rovnako žalovaný považuje za neúčelne vynaložené trovy spočívajúce v neustálych návrhoch na doplnenie dokazovania či už počas vyšetrovania, ale aj v priebehu konania pred súdom. Podľa názoru žalovaného ide o snahu právneho zástupcu o umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia, pričom všetky názory, návrhy na doplnenie dokazovania a vyjadrenia bolo možné vykonať v priebehu hlavného pojednávania, ktorého sa aj žalobca aj právny zástupca zúčastnili. Práve za účasť na pojednávaní je priznaná odmena a náhrada právnemu zástupcovi, kde by mal vystupovať aktívne a predkladať svoje návrhy a nie až dodatočne v písomných vyhotoveniach po pojednávaní, pričom by mu bola opakované priznaná odmena za úkony (napr. úkon zo dňa 26.06.2017, 03.10.2017, 10.01.2018). C ) náhrada za väzbu Žalobca v podanej žalobe si uplatňuje nárok na náhradu za väzbu vo výške 60,- € za každý deň väzby. Svoj nárok opiera o rozhodnutie Okresného súdu Trenčín spisová značka zo dňa 16.01.2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 01.02.2017. Okresný súd Trenčín uznesením spisová značka zo dňa 16.01.2017 rozhodol o vzatí obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu uvedeného v písmeno c) . Proti predmetnému uzneseniu obvinený podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. -132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol podľa písmeno a) a zrušil uznesenie Okresného sudu Trenčín spisová značka zo dňa 16.01.2017 a podľa písmeno b) prepustil obvineného Z.. Q. T. z väzby na slobodu za súčasného uloženia záruky podľa písmeno a) , písomného sľubu obvineného podľa písmeno b) , uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných povinností a obmedzení. Z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. jednoznačne vyplýva, že senát sa stotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie, pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa , teda obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Jedine s čím nesúhlasil bola intenzita tejto obavy, a preto nahradil väzbu podľa Tr. zákona - zárukou dôveryhodných osôb. Taktiež prijal sľub v tom čase obvineného podľa Tr. zákona a zároveň mu uložil aj dohľad probačného a mediačného úradníka. Okresný súd Trenčín, ktorý uznesením sp. zn. rozhodol o vzatí obvineného do väzby a senát Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn. rozhodol o tom, že dôvody väzby u obvineného sú dané, ale väzbu nahradil alternatívnymi inštitútmi . V danom prípade teda nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe zo strany žalovaného. Podľa ustanovenia v platnom znení právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Žalovaný je toho názoru, že právo na náhradu škody z titulu väzby - rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp. zn. -132 zo dňa 01.02.2017 je premlčané. Práve týmto rozhodnutím sa žalobca dozvedel o vzniknutej škode. Žaloba na Okresný súd Trenčín bola podaná až dňa 23.09.2020, čo je teda po trojročnej lehote, preto žalovaný vznáša námietku premlčania. Vzhľadom na už vyššie uvedené skutočnosti k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody je potrebné súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nesprávneho právneho postupu, nezákonnosť rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. V danej veci nie je splnená už prvá podstatná a základná podmienka - existencia nesprávneho úradného postupu a existencia nezákonného rozhodnutia zo strany žalovaného. Rovnako žalobca nepreukázal ani existenciu jeho majetkovej ujmy a nadväzne na to príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom, a preto neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný je toho názoru, že v danej veci neexistuje právny titul (právny základ) pre priznanie náhrady škody podľa , a preto navrhuje žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

3. Súd dňa 19.4.2021 a 3.5.2021 vykonal pojednávanie v prítomnosti sporových strán a ich právnych zástupcov, pričom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov - MUDr. A. N. a P.. A. T. a listinnými dôkazmi - uznesenie OR PZ v Trenčíne z č. l. 9, sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa 23.01.2017, potvrdenie o predvedení žalobcu zo dňa 20.01.2017, uznesenie KP TN zo dňa 09.02.2017 z č. l. 21, uznesenie KS v TN zo dňa 16.05.2019, rozsudok OS TN zo dňa 15.11.2018, faktúru č. 20170152 z č. l. 38, faktúru č. XXXXXXXX z č. l. 39, ÚZ z č. l. 40, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z č. l. 47 s doručenkou, odpoveď GP SR zo dňa 28.08.2020 z č.l. 50, , trestný spis OS TN sp. zn. , spis OS TN k väzbe , spis OS TN sp. zn. , potvrdenie FN TN zo dňa 08.02.2021 z č.l. 98, výkaz mzdových nárokov žalobcu u zamestnávateľa za mesiac 01/2017 a 02/2017 a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície pod ČVS: X.-XX/X-VYS-TN-XXXX zo dňa 11.03.2017 bol žalobca obvinený z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa , , , . Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v postavení obvineného sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 09.02.2017, č.k. -17 zamietnutá. Dňa 13.01.2017 predložil vyšetrovateľ OR PZ Odbor kriminálnej polície Trenčín na prokuratúru podnet na podanie návrhu na vzatie žalobcu ako obvineného do väzby z dôvodu uvedeného v písmeno c) , na základe ktorého prokurátor podal podľa dňa 14.01.2017 Okresnému súdu Trenčín návrh na vzatie do väzby obvineného z dôvodu uvedeného v písmeno c) . Osobná sloboda žalobcu ako obvineného bola obmedzená dňa 12.01.2017 o 13.40 hodine na jeho pracovisku vo U. nemocnici R.. Návrh na vzatie obvineného do väzby bol doručený Okresnému súdu Trenčín dňa 14.01.2017 o 12.00 hodine. Okresný súd Trenčín uznesením spisovej značky zo dňa 16.01.2017 rozhodol o vzatí obvineného do väzby z dôvodu uvedeného v písmeno c) , keď konštatoval, že v súčasnom štádiu trestného konania je dostatok takých dôkazov, ktoré odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný skutok, ktorý sa mu kladie za vinu a že tento skutok má všetky potrebné zákonné formálne znaky stíhanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečného prenasledovania podľa a , odseku 2 písm. a) a b) , pričom z konania obvineného a iných ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude

pokračovať v trestnej činnosti. Týmito skutočnosťami, z ktorých táto dôvodná obava vyplýva, bol podľa sudcu pre prípravné konanie charakter stíhaného skutku, kedy obvinený mal opakovane vyhľadávať poškodenú a prenasledovať ju pri bežných činnostiach, takýmto konaní mal obvinený porušovať uloženú povinnosť nepriblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia, pričom obvinený už bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa dopustil práve voči poškodenej. Proti predmetnému uzneseniu obvinený podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. -132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol podľa písmeno a) tak, že zrušil uznesenie Okresného sudu Trenčín spisová značka zo dňa 16.01.2017 a podľa písmeno b) prepustil obvineného z väzby na slobodu za súčasného uloženia záruky podľa písmeno a) , písomného sľubu obvineného podľa písmeno b) , uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných povinností a obmedzení, keď síce konštatoval tak dôvodnosť trestného konania ako aj existenciu dôvody väzby

- obava z pokračovania v trestnej činnosti, avšak dôvodnosť trestného stíhania označil ako "hraničnú" vzhľadom na skutkové zistenia, vyplývajúce z tvrdení tak obvineného ako aj poškodenej a svedkov. Senát nadriadeného súdu tiež konštatoval, ako to vyplýva z jeho uznesenia) že "vzhľadom k tomu, že obvinený je trestne stíhaný za konanie, ktoré úzko súvisí s jeho predchádzajúcim právoplatným odsúdením, vrátane možného porušenia "zákazu" v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, sa senát nadriadeného súdu stotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie, pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa - obava z pokračovania v trestnej činnosti. Intenzita tejto obavy je však zmiernená rovnako, ako je to v dôvodnosti trestného stíhania. Na rozdiel od sudcu pre prípravné konanie je však senát nadriadeného súdu toho názoru, že vzhľadom na doterajšiu "hodnovernosť" skutkových zistení je povinnosťou súdu osobitne starostlivo zvažovať zásadu "subsidiarity" väzby. Znamená to, že k obmedzeniu osobnej slobody osoby, voči ktorej platí prezumpcia neviny, väzbou, ako "nutného zla" v trestnom stíhaní môže dôjsť len vtedy, ak neprichádza do úvahy jej nahradenie. Toto platí o to viac, ak súd konajúci o väzbe má určité pochybnosti, ako o existencii materiálneho dôvodu väzby (dôvodnosť trestného stíhania), čo samozrejme zoslabuje aj samotný dôvod preventívnej väzby podľa Z týchto dôvodov senát nadriadeného súdu dospel k záveru, že v tomto prípade je možné nahradiť väzbu obvineného primárne podľa - zárukou dôveryhodných osôb. O dôveryhodnosti priameho nadriadeného obvineného ani starostu obce, kde obvinený vyrastal, trávil veľa času a v čase trestného stíhania sa povinne bude zdržiavať, nemal senát nadriadeného súdu pochybnosti. Obidve tieto osoby sa súčasne zúčastnili na osobitnom procesnom úkone a pred sudcom pre prípravné konanie prezentovali potrebnú znalosť, nielen osoby obvineného, ale aj prejednávanej trestnej veci. Senát nadriadeného súdu vyslovuje názor, že záruky týchto osôb (záruku rodičov nebolo potrebné prijať) spolu najmä s pokračovaním v probačnom dohľade sú dostatočne spôsobilé zabrániť obvinenému v pokračovaní v trestnej činnosti. Obvinený bude pod "dohľadom" dôveryhodných osôb, ako v mieste bydliska, tak aj na pracovisku, pričom v meste Trenčín má počas trestného stíhania prakticky zakázaný samostatný pohyb a pobyt (s výnimku priamej cesty do práce a z práce). Senát nadriadeného súdu je súčasne toho názoru, že v záujme predídenia ďalších neželaných "kontaktov" s poškodenou je potrebné obvinenému zatiaľ obmedziť aj jeho rodičovské práva na zákaz akéhokoľvek kontaktu s maloletými deťmi v priebehu trestného stíhania." Žalobca ako obvinený bol vo väzbe 20 dní. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo žalobcovi ako obvinenému doručené dňa 27.2.2017 a jeho obhajcovi dňa 8.2.2017. Následne dňa 9.8.2017 bola na Okresný súd Trenčín vo veci podaná obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. -110 zo dňa 07.08.2017, pričom žalobca bol obžalovaný aj z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa , , , Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.11.2018, č.k. -676 bol žalobca v tejto veci právoplatne oslobodený spod obžaloby z dôvodu podľa , to že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný. Na základe podaného odvolania prokurátorom Okresnej prokuratúry v Trenčíne bola celá vec postúpená Krajskému súdu v Trenčíne, ktorý svojím uznesením zo dňa 16.5.2019, č. k. -719 odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo dôvodné. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo žalobcovi doručené dňa 29.7.2019 a jeho obhajcovi dňa 15.7.2019. Dňa 23.7.2020 doručil žalobca Generálnej prokuratúre SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Listom zo dňa 28.8.2020 Generálna prokuratúra SR žalobcovi oznámila, že jeho žiadosť o náhradu škody v predmetnej veci odmieta ako nedôvodnú.

5. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

6. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

7. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

8. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

9. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

10. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

11. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.

12. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo amnestie prezidentom republiky, 5) c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, 6) d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8) g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje

trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky.

13. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11.

14. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

15. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

16. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

17. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

18. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

19. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

20. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške

ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

21. Podľa ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

22. Podľa nariadenia vlády č. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení účinnom od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

23. Podľa vyhlášky č. v znení účinnom od 01.07.2013 do 14.6.2019 na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len "").

24. Podľa vyhlášky č. v znení účinnom od 01.07.2013 do 14.6.2019 na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu podľa odseku 3.

25. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu.

26. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, 4) na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, e) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.

27. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody, b) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu.

28. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na zabezpečenie dôkazu, b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, okrem návrhu na obnovu konania, d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.

29. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmena vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina, b) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina.

30. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí.

31. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času ().

32. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

33. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

34. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri jej výkone, ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto zákona. Vznik zodpovednosti štátu predpokladá: a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b/ existenciu škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného, ako i následkom a rozhodnutím, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nie medzi ujmou a skutočnosťou, ktorá bola dôvodom zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť.

35. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým malo byť jednak rozhodnutie o vznesení obvinenia (z tohto titulu si uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) a druhým je rozhodnutie o väzbe (z tohto titulu si uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby a nárok na náhradu za väzbu).

Nezákonné rozhodnutie

36. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. V predmetnom prípade po vznesení obvinenia žalobcu bola pre totožný skutok podaná obžaloba, o ktorej rozhodol súd tak, že žalobcu ako obžalovaného oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol tento trestne stíhaný. Zákon stanovuje, že nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdov sa prijal názor, ktorý si osvojil aj súd v predmetnej veci, a to že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1CZ/6/1990, publikovaný ako , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod

číslom R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho , zotrváva súdna prax aj naďalej, aj po prijatí . Judikatúra totiž jednoznačne dospela k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

37. Pri vyhodnocovaní žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nezákonného rozhodnutia v zmysle sa súd zaoberal aj námietkou žalovaného, že v danom prípade uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia či uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nevykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť v zmysle žaloby. Súd pri posudzovaní žalobného nároku aj s ohľadom na uvedenú námietku žalovaného vychádzal aj z rozsudku NS SR sp. zn. , ktorý vyjadril názor, že "Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení , ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo." Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len ) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 30.

novembra 2009 sp.zn. . Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutím, ktoré zrušilo uznesenie o vznesení obvinenia po prijatí záveru o neopodstatnenosti resp. nezákonnosti tohto obvinenia je v prejednávanom prípade oslobodzujúci rozsudok teda rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.11.2018, č.k. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.5.2019, č. k. -719.

38. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti. V zmysle judikatúry škodou sa myslí ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Ušlým ziskom je v podstate ušlý majetkový prospech a spočíva v nezväčšení sa majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, ak by nenastala škodová udalosť, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh vecí. (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR ). To, že v dôsledku vynaloženia trov obhajoby došlo k zmenšeniu majetkového stavu u žalobcu mal súd preukázané predloženou faktúrou. Súd sa preto sústredil na posúdenie otázky, ktoré vynaložené trovy obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. V tomto smere súd uvádza, že žalobca v postavení obvineného má právo zvoliť si obhajcu, pričom využitím tohto práva došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu t.j. ku škode. Preto súd úkony obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia trestného stíhania, považuje za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia. Súd v rámci svojho rozhodnutia reflektoval aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.apríla 2016 spis. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR k problematike konštatoval, že: "Aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov."

39. Žalobca si v konaní uplatnil z titulu náhrady trov obhajoby sumu 4.563,28 €. Uvedené trovy obhajoby boli špecifikované v listinnom dôkaze, ktorý je založený na č.l. 40-42, a to za 48 úkonov právnej služby. Zo spisov Okresného súdu Trenčín sp.zn. a mal súd preukázané vykonanie 23 úkonov právnej služby, pričom podľa citovanej tarify advokátovi za tieto úkony prináleží odmena nasledovne:

- 13.1.2017 - prevzatie a príprava zastúpenia - odmena vo výške 65,08 €

- 13.2.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €

- 30.3.2017 - štúdium vyšetrovacieho spisu - odmena vo výške 65,08 €

- 10.4.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 10.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08€

- 19.4.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €

- 20.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie znaleckých posudkov - odmena vo výške 65,08 €

- 21.4.2017 - písomné podanie - sťažnosť na postup vyšetrovateľa - odmena vo výške 65,08€

- 10.5.2017 - účasť na výsluchu znalca - odmena vo výške 2 x 65,08 €

- 12.5.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €

- 19.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 22.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 6.6.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 26.6.2017 - písomné podanie - návrh na doplnenie vyšetrovania - odmena vo výške 65,08€

- 19.7.2017 - preštudovanie spisu - odmena vo výške 65,08 €

- 3.10.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08€

- 2.11.2017 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 65,08 €

- 6.12.2017 - účasť na výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 4.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €

- 23.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €

- 20.3.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €

- 21.1.2019 - písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu - odmena vo výške 69,91 €

- 16.5.2019 - účasť na verejnom zasadnutí pred KS TN - odmena vo výške 69,91 €

Súd z vyjadrenia tak žalobcu ako aj jeho právneho zástupcu mal ďalej preukázané vykonanie 17 právnych porád, a to v dňoch 20.1.2017, 8.2.2017, 21.2.2017, 8.3.2017, 5.4.2017, 5.5.2017, 6.6.2017, 8.8.2017, 11.9.2017, 12.10.2017, 15.11.2017, 3.1.2018, 28.2.2018, 6.3.2018, 14.11.2018, 16.5.2019 a 19.12.2019.

40. Podľa vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, t.j. v prejednávanom prípade ide o sumu 65,08 € za rok 2017 (keď za považoval priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu t.j roku 2016, čiže 2016-4=2012 t.j. je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka 2012), sumu 67,- € za rok 2018 (keď za považoval priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu t.j roku 2017, čiže 2017-4=2013), a sumu 69,91 € za rok 2019 (keď za považoval priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu t.j roku 2018, čiže 2018-4=2014).

41. Súd preto priznal trovy obhajoby vo výške 1.577,34 € + paušálna náhrada režijných výdavkov pri úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 €, pri úkonoch v roku 2018 vo výške 9,21 € a pri úkonoch v roku 2019 vo výške 9,80 € t.j. súhrnne vo výške 233,24 € (20 x 8,84 € + 4 x 9,21 € + 2 x 9,80 €). Súd nepriznal žalobcovi nárok na odmenu za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2018, ktoré do vyúčtovania nebolo omylom zahrnuté, nakoľko predmetom tohto konania môže byť iba nárok žalobcu, ktorý bol predbežne prejednaný v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, pričom tento nárok je tak kvalitatívne ako aj kvantitatívne špecifikovaný v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 47-48).

42. V rámci trov obhajoby si advokát žalobcu vyčíslil aj náhradu za stratu času a cestovné, a to za cestu Trenčín - Prievidza a späť za deň 13.1.2017 a cestu Trenčín - Ilava a späť za deň 20.1.2017, pričom náhrada za stratu času bola uplatnená vo výške 29,46 € za každý z týchto dní; nakoľko tarifa priznáva advokátovi nárok na 14,73 € za každú polhodinu, súd priznal aj náhradu za stratu času tak, ako si ju žalobca uplatnil t.j súhrnne v sume 58,92 €.

43. Čo sa týka vykonaných porád, súd priznal žalobcovi po korekcii v zmysle vyhl.č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmenu advokáta za 13 porád (nepriznané trovy obhajoby sa týkajú porád zo dňa 8.3.2017, 11.9.2017, 6.3.2018 a 19.12.2019). Odmena za vykonanú poradu bola podľa tarify v roku 2017 vo výške 43,39 €, za rok 2018 vo výške 44,67 € a za rok 2019 vo výške 46,61 €. Trovy za vykonané právne porady priznal nasledovne: za porady dňa 20.1.2017, 8.2.2017, 21.2.2017, 5.4.2017, 5.5.2017, 6.6.2017, 8.8.2017, 12.10.2017 a 15.11.2017 - 9 x 43,39 €, za porady vykonané dňa 3.1.2018, 28.2.2018 a 14.11.2018 - 3 x 44,67 € a za poradu vykonanú dňa 16.5.2019 1 x 23,83 € t.j. súhrnne vo výške 548,35 € + paušálna náhrada režijných výdavkov pri úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 €, pri úkonoch v roku 2018 vo výške 9,21 € a pri úkonoch v roku 2019 vo výške 9,80 € t.j. súhrnne vo výške 116,99 € (9 x 8,84 € + 3 x 9,21 € + 1 x 9,80 €).

44. Vzhľadom na uvedené, súd z titulu zaplatených trov obhajoby žalobcovi priznal sumu vo výške 2.534,84 € a vo zvyšnej časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

45. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000,- €. Svoj nárok odôvodnil tým, že vedené trestné stíhanie ohľadom nebezpečného prenasledovania ho po psychickej stránke veľmi poznačilo. Jeho zatknutie bolo ponižujúce, nakoľko sa vykonalo priamo na operačnom sále ich oddelenia, pričom bolo vykonané na dvakrát. Taktiež žalobca poukázal na ponižujúcu kampaň, vedenú novinárom a jeho kolegami z televízie A., čo sa neskôr podpísalo na negatívnych reakciách zo strany spoluväzňov v Ilave. Žalobca uviedol, že mal neskutočný strach, keď ho po jednom väzňovi nechal pozdravovať JUDr. E. - právny zástupca jeho exmanželky. Žalobca tiež uviedol, že 2 roky plné pojednávaní, kedy sa mohol pohybovať iba v sprievode

splnomocnených osôb, boli obzvlášť ubíjajúce, nakoľko sa musel pojednávaní zúčastňovať duplicitne, keďže ho prokurátorka obžalovala z tej istej veci v 2 konaniach, a to a . Medializácia celého krivého obvinenia ho poškodila aj ako lekára. Médiá ho vyhľadávali v práci a písali mu e-maily. Neustále pojednávania ho neskutočne psychicky vyčerpávali a podpísali sa na jeho zdraví. Žalobca v rámci svojich obmedzení vplyvom nezákonného trestného stíhania uviedol, že sa nemohol zúčastňovať rôznych odborných podujatí, stratil morálny kredit ako pred pacientami tak aj pred kolegami. Počas 2 rokov trpel aj spoločensky, keďže prakticky mal domácu väzbu a nemohol sa stretávať so známymi a priateľmi.

46. Súd jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil aj v zmysle § 17 zákona, z ktorého vyplýva, že má právo na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak len za predpokladu, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostatočné. Je potrebné si uvedomiť, že samotná existencia nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Súd sa preto sústredil na preskúmanie obmedzení v jednotlivých sférach života žalobcu, a to v pracovnej, rodinnej či spoločenskej oblasti.

47. V prejednávanom prípade žalobca tvrdil existenciu ponižujúcej mediálnej kampane televízie, avšak žiadne návrhy na vykonanie dokazovania v tomto smere nenavrhol, pričom sudca konštatuje, že o tejto kampani vedomosť nemá, čím teda nemá vedomosť ani o obsahu prípadne šírených informácií, a preto nevie vyhodnotiť ani ich prípadný dopad na okolie žalobcu. Žalobca rovnako tvrdil, že toto trestné stíhanie sa podpísalo pod jeho zdravotný stav, avšak k akému zhoršeniu zdravotného stavu malo dôjsť bližšie nešpecifikoval a na podporu svojich tvrdení žiadne dôkazy ani nenavrhol. Je síce možné dôvodne predpokladať, že išlo o zvýšenú záťaž hlavne po psychickej stránke, avšak takúto záťaž môže vyvolať aj vykonávanie sofistikovaného zamestnania žalobcu, a preto takáto osoba (lekár) sa musí vedieť so zvýšenou psychickou záťažou vysporiadať. Aj napriek tomu, že išlo určite o náročné obdobie, žalobca súdu nepreukázal, že by túto psychickú záťaž sám nezvládol a musel napr. vyhľadať pomoc odborníka, pričom túto skutočnosť ani netvrdil. Žalobca ďalej uviedol, že sa nemohol zúčastňovať odborných školení, čo potvrdil aj jeho priamy nadriadený, avšak rozsah tohto obmedzenia súdu nebol ani tvrdený ani preukázaný; súdu neboli poskytnuté skutočnosti o tom, o aké konkrétne školenia mal záujem (koľko takých školení je povinný ako lekár absolvovať, koľko takých školení bolo možné v inkriminovanom období absolvovať a aký vplyv by to malo na jeho prípadný profesijný rast), a preto rozsah tohto obmedzenia v dôsledku trestného stíhania súdu zostal neznámy, pričom faktom ostáva, že žalobca ani v dôsledku tohto trestného stíhania o prácu neprišiel, pričom nebol zbavený ani žiadnej funkcie v profesijnej organizácii, ktorú zastával pred začatím trestného stíhania. Pokiaľ svedok Z.. N. súdu opísal neľahkú situáciu na oddelení X., ktorá tu existovala počas trestného stíhania žalobcu, keď on ako jeho nadriadený prijal záruku za jeho správanie, v tomto smere súd musí konštatovať, že takéto obmedzenie nie je obmedzením, ktoré by súd mohol kompenzovať peňažnou satisfakciou pre samotného žalobcu, nakoľko obmedzenie v tomto prípade skôr postihuje pracovné okolie žalobcu ako žalobcu samotného. Žalobca tiež hovoril o strate morálneho kreditu tak pred pacientami ako aj pred kolegami, avšak na druhej strane uviedol, že po začatí trestného stíhania u svojho zamestnávateľa naďalej zastával rovnakú funkciu, pričom žalobca netvrdil ani nijaké zníženie svojej pracovnej odmeny. Súd nepopiera skutočnosť, že žalobca mohol mať pocit, že došlo k strate jeho morálneho kreditu pred pacientami, ale žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by tento jeho pocit objektivizovala, súdu neuviedol (aj napriek ingerencii súdu v rámci jeho výpovede), pričom zostáva na zamyslenie či k strate morálneho kreditu už nedošlo skôr, a to v dôsledku právoplatného odsúdenia za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Aj napriek výpovedi jeho nadriadeného o tom, že sa po chodbách "všeličo šuškalo", súdu nebolo preukázané, že toto "šuškanie" bolo dôsledkom trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením spod obžaloby, nakoľko uvedenú atmosféru tak u kolegov ako aj u pacientov mohlo vyvolať aj právoplatné odsúdenie žalobcu, a nie práve trestné stíhanie, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatňuje náhradu škody. Súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na skutočnosť, že nemal preukázaný obsah mediálnej kampane, ktorá mohla túto skutočnosť vyvolať, avšak opätovne zdôrazňuje, že ak by jej obsahom bola informácia o právoplatnom odsúdení žalobcu a jeho opätovnom trestnom stíhaní, je na mieste si položiť otázku, ktorá z týchto informácií mohla u pacientov alebo kolegov vyvolať prípadne takéto správanie, pričom ako vypovedal jeho priamy nadriadený jeho vzťah sa k žalobcovi v dôsledku nezákonného trestného stíhania nijako nezmenil. Rovnako čo sa týka jeho pedagogickej činnosti a možnosti prednášať na

akademickej pôde, žalobca neuviedol súdu žiadne porovnanie, z ktorého by mohlo vyplývať v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo do tejto časti jeho života. Súd mal preukázané obmedzenie žalobcu, týkajúce sa konziliárnych vyšetrení, ktorých sa žalobca vzhľadom na možnosť stretnutia so svojou bývalou manželkou nezúčastňoval. Súd preto konštatuje, že obmedzenia v profesijnom živote žalobcu mal preukázané, avšak len v minimálnom rozsahu. Okrem pracovnej sféry života žalobca tvrdil, že bol zasiahnutý aj v rodinnej sfére, o čom vypovedal aj P.. T., že sa žalobca nemohol stretávať s deťmi. V tomto smere je nutné konštatovať, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1.2.2017, č.k. -132 bol žalobcovi podľa zakázaný styk s jeho maloletými deťmi v akejkoľvek forme, vrátane zákazu kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami. Pri zvažovaní rozsahu obmedzení vo sfére rodinného života je však nutné tiež poukázať, že určité obmedzenia v rodinnej sfére tu existovali aj predtým, a to v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo ukončené právoplatným odsúdením žalobcu a taktiež v dôsledku ukončeného rozvodového konania, počas ktorých sa žalobca taktiež s deťmi stýkať nemohol. Poslednou sférou života žalobcu počas nezákonného trestného stíhania, ktorou sa súd pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme žalobcu zaoberal, bol jeho osobný a spoločenský život, pričom mal preukázané, že jeho pohyb mimo cesty do zamestnania a zo zamestnania musel byť doplnený o sprievod dôveryhodnej osoby, bolo mu prikázané zdržiavať sa na adrese H. C. XXX a bol mu udelený zákaz vzďaľovať sa z miesta tohto pobytu s výnimkou vzdialenia sa za účelom nevyhnutného zabezpečenia svojho živobytia, vrátane zdravotného stavu a plnenia pracovných povinností. Súd mal tak preukázané, že obmedzenia, uložené v rámci trestného konania, naozaj pripomínali charakter "domáceho väzenia", ako to tvrdil žalobca aj svedok P.. Žucha, a že tieto obmedzenia boli stanovené skutočne prísne, čo malo za následok, že počas trestného stíhania () sa žalobca nemohol zúčastňovať žiadnych spoločenských, či už kultúrnych alebo športových udalostí, hoci pred trestným stíhaním takéto podujatia navštevoval, aj vykonávanie nevyhnutných životných úkonov (nákup, návšteva lekára, návšteva banky, či iného zariadenia) bolo obmedzené sprievodom dôveryhodnej osoby, čo malo za následok obmedzenie vykonávania týchto činností na absolútne nevyhnutné mieru a maximálne úsilie na zosúladenie svojho voľného času s možnosťami a schopnosťami osôb, ktoré prevzali záruku za jeho správanie. Rovnako aj zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu s výnimkou zabezpečenia svojho živobytia, žalobcu obmedzovali v takej miere, že svoj čas mohol tráviť iba plnením pracovných povinností a zdržiavaním sa na stanovenej adrese bez možnosti akéhokoľvek spoločenského vyžitia. Súd po zohľadnení všetkých uvedených skutočností má za to, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá peňažnou satisfakciou, a po zohľadnení všetkých vyššie opísaných skutočností mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.800,- €, ktorú súd považuje za dostatočnú vytrpenej ujme žalobcu. V ostatnej časti (ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rozhodnutie o väzbe

48. Žalobca si uplatnil aj nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, a to ako náhradu za každý deň väzby vo výške 60 €, čo za 20 dní väzby činí 1.200,- € a náhradu za trovy obhajoby.

49. Prvým predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu je v prípade rozhodnutia o väzbe skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, alebo že bol žalobca spod obžaloby oslobodený alebo že vec bola postúpená inému orgánu. V prejednávanom prípade bola preukázaná skutočnosť podľa , čo medzi účastníkmi nebolo sporné t.j. že žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Súd v zmysle ods. 6 citovaného zákona skúmal, či neexistuje skutočnosť, pre ktorú by navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo. Pri tomto posudzovaní vychádzal aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to uznesenia zo dňa 3.10.2012, sp.zn. , podľa ktorého: "Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť." a Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 31.8.2017, podľa ktorého: "Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie a vyhovenie

návrhu na jeho vzatie do väzby. Nejde o to, či zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale o to, či - zjednodušene povedané - jeho správanie bolo dôvodom k obave, že v danom prípade bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Predovšetkým je potrebné vychádzať z toho, že väzba je prostriedkom na zaistenie obvineného pre účely trestného konania zo zákonom stanovených dôvodov ( ). Väzba z dôvodu podľa , má preventívny charakter a má zabrániť tomu, aby obvinený ďalej pokračoval v skutku, pre ktorý mu bolo oznámené (vznesené) obvinenie z trestného činu. Tu preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania konania navrhovateľa obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu. Teda v danom prípade je podľa odvolacieho súdu dané zavinenie navrhovateľa na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné následné oslobodenie spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu zavinil sám."

50. Preto sa súd v ďalšom sústredil aj na skúmanie skutočnosti, či nie je daná výnimka z objektívnej zodpovednosti štátu v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Účelom ustanovenia zák č. 514/2003 je v súlade so všeobecne uznávanými princípmi spravodlivosti a rovnováhy medzi ochranou práva na osobnú slobodu a verejným záujmom na potieraní kriminality, odoprieť náhradu škody za väzbu tomu, kto si jej uvalenie svojim zavineným jednaním sám spôsobil. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Zavinenie spočíva v úmysle (priamom, či nepriamom) alebo v nedbanlivosti (vedomej, či nevedomej). Vzhľadom na to, že v ust. nevyžaduje určitú formu zavinenia, stačí aj nevedomá nedbanlivosť. Pri nevedomej nedbanlivosti ide o to, že dotyčný nevedel, že môže svojim konaním spôsobiť určitý následok hoci to vzhľadom na okolnosti predvídať mohol a mal a to samozrejme za predpokladu schopnosti dotyčného rozoznať následok svojho konania a svoje konanie ovládnuť alebo od neho upustiť. Z tohto hľadiska nie je možné v predmetnej veci o nedostatku zavinenia na strane žalobcu pochybovať. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené správanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom podania a vyhovenia návrhu na jeho vzatie do väzby. Zavinenie obvineného na vzatie do väzby nie je možné stotožňovať so zavinením na začatí trestného stíhania, lebo skutočnosti, ktoré sú predpokladom na začatie trestného stíhania sú odlišné od skutočností, ktoré boli dôvodom vzatia obvineného do väzby. Z tohto pohľadu nie je významné to, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to či jeho správanie vyvolalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Oslobodenie spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený si väzbu zavinil sám.

51. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca bol vzatý do tzv. preventívnej väzby. Zmyslom inštitútu preventívnej väzby podľa je zabrániť tomu, aby obvinený naďalej pokračoval v skutku, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie z trestného činu. Po posúdení všetkých skutkových okolností má súd za to, že nie sú dané dôvody pre nepriznanie tohto nároku teda súd z vykonaného dokazovania neprijal záver, že by si žalobca spôsobil väzbu svojim vlastným konaním. Je síce pravda, že žalobca bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 1.7.2014, č.k. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.9.2014, č.k. , a to za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Avšak iba tento fakt podľa názoru súdu nemôže mať za následok prijatie záveru, že si väzbu spôsobil sám svojím konaním. Nakoľko príslušný orgán činný v trestnom konaní zaistil obvineného na pracovisku, pričom tomuto zaisteniu nepredchádzal priamy konflikt s poškodenou, súd nedospel k záveru o tom, že by si žalobca väzbu zavinil sám, a preto súd priznal žalobcovi aj náhradu v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Túto si žalobca uplatnil ako škodu, spočívajúcu vo vynaložení trov právneho zastúpenia v súvislosti s rozhodovaním o väzbe t.j. v časti priznania odmeny za tieto úkony:

- 16.1.2017 - účasť pri výsluchu obvineného pri rozhodovaní o väzbe - odmena vo výške 2 x 65,08 €

- 18.1.2017 - písomné podanie - zdôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe- odmena vo výške ? z 65,08 €

- 10.1.2018 - písomné podanie - návrh na zrušenie primeraných obmedzení a povinností podľa vo výške 67,- € a taktiež aj ako nemajetkovú ujmu vo výške vo výške 60,- € za 20 dní trvania väzby.

52. Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané vynaloženie trov právneho zastúpenia v súvislosti s rozhodovaním o väzbe vo výške 229,70 € + paušálna náhrada režijných výdavkov súhrnne vo výške 26,89 € (2 x 8,84 € + 1 x 9,21 €).

53. Súd sa následne zaoberal aj uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 60,- € za každý deň trvania väzby a v tejto súvislosti uvádza: Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môžeš tak predstavovať rôzne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady pri akceptácii v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje okruh skutočnosti, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že v prípade nezákonnej väzby, ide o hlboký zásah do základných práv poškodeného, a to najmä do práva na osobnú slobodu, rodinný život, právo na zachovanie dobrého mena a ku škode dochádza aj v prípade vykonávania zárobkovej činnosti poškodeného. V tomto smere mal súd preukázané, že žalobca vykonával väzbu po dobu 20 dní, čo medzi stranami nebolo sporné. Žalobca súdu preukázal, že na toto obdobie mu jeho zamestnávateľ poskytol neplatené pracovné voľno. Počas tohto obdobia tak žalobca nemohol vykonávať svoje povolanie, nemohol si zadovažovať ani prostriedky na svoje živobytie (čím mu vznikla ujma aj v majetkovej sfére, pričom samotnú stratu na zárobku si žalobca v konaní neuplatnil), a preto vzhľadom na tieto skutočnosti ako aj skutočnosti ohľadom zaistenia osoby žalobcu ako obvineného na jeho pracovisku súd rozhodol o priznaní ujmy v rozsahu, v akom si ju žalobca uplatnil, nakoľko suma vo výške 60,- € na deň pri neuplatňovaní majetkovej ujmy sa mu javí, ako primeraná okolnostiam prejednávaného prípadu, a preto súd žalobe v tejto časti (1.200,- €) vyhovel.

54. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko podľa druhá veta o vzniknutej škode sa žalobca dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu, ktorým odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo dôvodné t.j. z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.5.2019, č. k. -719, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 29.7.2019 a jeho obhajcovi dňa 15.7.2019, pričom od tohto okamihu nedošlo k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty.

55. Žalobca požadoval spolu s náhradou škody aj 5% úrok z omeškania od 5.9.2020 (odo dňa nasledujúceho po doručení správy o odmietnutí plnenia v rámci predbežného prerokovania nároku). Nakoľko žalobca si v žiadosti o predbežné prejednanie nároku uplatnil sumu 15.792,65 €, pričom súd mal z dokazovania preukázané, že zamietavá odpoveď v rámci predbežného prejednania nároku mu bola doručená dňa 4.9.2020, súd mu v zmysle priznal aj úrok z omeškania v zákonnej výške t.j. 5% úrok z omeškania z priznanej sumy od 5.9.2020 do zaplatenia, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola na úrovni 0%. V ostatnej časti (nárok na úrok z omeškania z nepriznanej sumy) súd ako nedôvodný zamietol.

56. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie priznanej sumy v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko akceptoval námietku žalovaného o tom, že vyplatenie priznanej sumy vzhľadom na formálny proces vyplácania súm prostredníctvom Justičnej pokladnice si vyžaduje väčší časový rozsah, a preto nie je v možnostiach žalovaného priznanú sumu vyplatiť v lehote 3 dní tak, ako to požaduje žalobca.

57. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

59. Vzhľadom na skutočnosť, že súd priznal žalobcovi sumu 7.791,43 € a jeho žalobu v časti 8.001,22 € zamietol, má súd za to, že obe sporové strany boli v konaní rovnako úspešné, a preto rozhodol o tom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (, ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (, ).

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).