Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_5Co-146-2015.pdf
PDF · 101.16 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/146/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa Q. B., štátneho občana W. republiky, bytom 9. mája XXX/XX, O. nad O., v konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, IČO 42 021 626 proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO 00 151 866 o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4C/164/2013-95 zo dňa 26. novembra 2014, v senáte jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej súd prvého stupňa uviedol, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu škody vo výške 957,58 eur spolu s úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania. V návrhu uviedol, že bol na podklade uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou pod ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009 obvinený a na základe podanej obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou sp. zn. Pv 206/09-14 podanej na Okresný súd Bánovce nad Bebravou dňa 26.02.2010 obžalovaný, a tým nedôvodne trestne stíhaný a obžalovaný. Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2T/22/2010 zo dňa 06.10.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/124/2011-221 zo dňa 27.03.2012 bol právoplatne spod obžaloby oslobodený, z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný a obžalovaný nie je trestným činom. V súvislosti s týmto trestným stíhaním mu vznikla skutočná škoda vo výške 957,58 eur, spočívajúca v nákladoch na obhajobu v tejto trestnej veci. Navrhovateľ sa snažil pre podaním tohto návrhu s odporcom v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dohodnúť o úhrade vzniknutej škody, avšak títo svoju zodpovednosť za vzniknutú škodu odmietajú. Súd skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 2, § 4 písm. b), § 4 ods. 1 písm. f) a l), § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov /účinného do 31.12.2012/ a uviedol, že je nepochybné, v súlade s ustálenou súdnou praxou, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného
stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku /ide o kvázi - nezákonné rozhodnutie/. Na takýto prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V danom prípade škoda vznikla nezákonným rozhodnutím povereného príslušníka Policajného zboru SR o vznesení obvinenia, t. j. uznesením ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009. Vo veci náhrady škody spôsobenej vznesením obvinenia a vedením trestného stíhania teda ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Podľa § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu ten príslušný orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V tomto prípade bola dňa 17.09.2012 žiadosť podaná na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, to ju však postúpilo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, pričom Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky potom ako žiadosť dňa 21.09.2012 obdržalo začalo vo veci konať a túto žiadosť aj predbežne prerokovalo, nevyhovelo jej. Preto je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v tejto veci príslušné konať v mene Slovenskej republiky aj pred súdom. V preskúmavanej veci z pripojeného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2T/22/2010 bolo preukázané, že poverený príslušník Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne uznesením ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol voči navrhovateľovi obvinenie pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Navrhovateľ proti predmetnému uzneseniu nepodal sťažnosť. Následne prokurátor podal obžalobu, Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom zo dňa 06.10.2011, č.k. 2T/22/2010-119 v celom rozsahu navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom, ktorý rozsudok bol odvolacím súdom, Krajským súdom v Trenčíne dňa 27.03.2012 potvrdený. Z listín predložených navrhovateľom, a to Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.09.2012 adresovaná Ministerstvu spravodlivosti, podací lístok zo dňa 13.09.2012, doručenka do vlastných rúk zo dňa 17.09.2012, Postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 18.09.2012 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - zaslanie odpovede zo dňa 15.02.2013 bolo zrejmé, že navrhovateľ potom ako bol dňa 27.03.2012 spod obžaloby právoplatne oslobodený podal dňa 17.09.2012 podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ho prípisom podľa § 4 ods. 3 a § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. odstúpilo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorému bola táto žiadosť doručená dňa 21.09.2012. Dňa 15.02.2013 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odmietol v celom rozsahu nárok navrhovateľa na náhradu škody ako nedôvodný, z dôvodu, že nedošlo k naplneniu podmienok daných zákonom č. 514/2003 Z.z. v zmysle ktorého, právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Podľa súdu z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý /§ 4 ods. 1 písm. l) zák. č. 514/2003 Z.z./. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré jeho žiadosť odstúpilo na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z dôvodu, že sa nepovažuje za orgán oprávnený konať za štát v predmetnej veci o náhradu škody. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vec vecne vybavilo, teda začalo vo veci konať. Preto bol súd názoru, vzhľadom na ustanovenie na § 4 ods. 1 písm. l) z. č. 514/2003 Z.z. /účinného ku dňu podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, že oprávneným orgánom konať v mene odporcu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V ďalšom sa súd zaoberal či sú splnené zákonné podmienky pre priznanie navrhovateľovi práva na náhrady škody / v konkrétnom prípade vo výške uhradených trov obhajoby/ spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle ustálenej judikatúry má ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, prípadne ten, kto bol oslobodený spod obžaloby /tak ako to je v tomto prejednávanom prípade/ právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Avšak vzhľadom na § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený t.j. navrhovateľ podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, čo v konkrétnom prípade znamená, že právo na náhradu škody by mal navrhovateľ vtedy, ak by podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia- uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou pod ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009 - sťažnosť. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2T/22/2010 vyplynulo, že navrhovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou pod ČVS: ORP-1103/4-OSV-
TN-2009 zo dňa 23.09.2009, ktoré mu bolo riadne doručené sťažnosť nepodal /pred vyšetrovateľom výslovne uviedol, že sťažnosť nepodáva/ a preto súd návrh v celom rozsahu zamietol. Súd taktiež poukázal na spávanie navrhovateľa v trestnom konaní, ktoré sa viedlo proti jeho osobe na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou pod ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009, kedy bol o možnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania upovedomený dňa 22.01.2010, právo preštudovať spis nevyužil, ďalej potom ako bol upovedomený o podaní obžaloby nenavrhol ďalšie dôkazy, a tieto nenavrhol ani bezprostredne potom ako bol predvolaný na hlavné pojednávanie. Z podaného návrhu, z navrhnutých a vykonaných dôkazov, ani z okolností samotného trestného konania nevyplýva, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy sa podmienka podania riadneho opravného prostriedku nevyžaduje. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods.1 O.s.p. s tým, že vzhľadom na skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku neboli úspešným účastníkom - odporcom trovy konania vyčíslené a lehota na ich vyčíslenie trov konania ešte neuplynula, súd podľa § 151 ods. 7 O.s.p. priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 100% a o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasí a považuje ho za nesprávne, pretože je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho má konanie aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ je toho názoru, že skutočnosť, že voči rozhodnutiu - uzneseniu o vznesení obvinenia - nepodal sťažnosť, nemôže byť prekážkou pre priznanie nároku na náhradu škody. Vyšetrovateľ i prokurátor mali k dispozícii stanovisko navrhovateľa k obvineniu, keď navrhovateľ už pri svojom výsluchu dňa 19.10.2009 uviedol, že sa svojím konaním nedopustil žiadneho trestného činu. Nie je povinnosťou obvinenej osoby kvalifikovane sa brániť voči obvineniu. Je však povinnosťou vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora skutok náležite vyšetriť a vec objasniť a správne právne posúdiť tak, aby nedošlo k bezdô.vodnému stíhaniu. Navrhovateľ bol uzrozumený s tým, že za zákonnosť akéhokoľvek .trestného stíhania zodpovedá dozorujúci prokurátor a bol toho názoru, že najneskôr po skončení vyšetrovania sa vec uzavrie. Prokurátor však v trestnej veci navrhovateľa podal obžalobu, čím potvrdil trvanie nezákonného stavu. Ak by sa teda aj pripustila správnosť názoru súdu prvého stupňa, že navrhovateľ mal podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, tak voči podaniu obžaloby sa brániť podaním opravného prostriedku nemohol. Prokurátor sám podaním obžaloby rozhodol o pokračovaní trestného stíhania navrhovateľa, hoci mohol rozhodnúť inak. A ak by navrhovateľ za určitých okolností dokázal pochopiť podanie obžaloby, nemôže súhlasiť s tým, že prokurátor proti oslobodzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie. Podaním odvolania prokurátor úplne zbytočne navýšil škodu žalobcu o vyjadrenie k odvolaniu sa účasť na verejnom zasadnutí. V tomto zmysle nepriznanie náhrady škody, ktorá vznikla navrhovateľovi v súvislosti s podaným odvolaním prokurátora voči oslobodzujúcemu rozsudku, považuje navrhovateľ za porušenie jeho základných práv a odopretie spravodlivosti. Navrhovateľ sa nijako nepričinil o to, aby sa vo veci konalo odvolacie konanie, a keďže odvolanie prokurátora bolo ako nedôvodné zamietnuté, navrhovateľovi náleží náhrada za škodu, ktorá mu vznikla a to vo výške odmeny obhajcu za toto konanie. Navrhovateľ sa nestotožňuje ani s názorom súdu prvého stupňa, že vo veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie uplatneného nároku. Hoci je navrhovateľ toho názoru, že náhrada škody mu patrí aj bez splnenia podmienky dôvodov hodných osobitného zreteľa, takéto dôvody v jeho prípade sú dané. Osoba, ktorá v trestnom konaní vystupovala ako poškodený navrhovateľovi nevyplatila mzdu za tri mesiace odrobenej práce. Navrhovateľ bol úplne bez finančných prostriedkov a nemal dokonca ani finančné prostriedky na vedenie pracovnoprávneho sporu ani na právne zastúpenie v prípravnom konaní. Poškodení navrhovateľa stále držal v neistote o tom, že mu dlžnú mzdu vyplatí a že má pre neho prácu, preto bolo pre navrhovateľa ťažké hľadať si zároveň novú prácu, keďže nevedel ako to s ním dopadne. Okrem toho navrhovateľ mal v tejto dobe malé dieťa a jeho manželka bola zároveň tehotná. V čase výsluchu navrhovateľa ako obvineného dňa 19.10.2009 mal navrhovateľ už dve deti, a to 6 ročné a 1 mesačné. Trestné stíhanie voči osobe, ktorá musí zabezpečovať výživu pre dve maloleté deti, z toho jedno čerstvo narodené a manželku na materskej dovolenke, je samo osebe dôvodom hodným osobitného zreteľa. Zvlášť, keď ešte poškodený bol dlžný navrhovateľovi mzdu za už vykonanú prácu. Za danej situácie je pochopiteľné, že navrhovateľ v prvom rade riešil výživu svojich detí a až neskôr, keď sa situácia trochu stabilizovala, kvalifikované právne zastúpenie. Hoci existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa nemôže byť podľa navrhovateľa podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody, tieto dôvody aj tak dané sú a spočívajú v okolnostiach trestného stíhania, v osobe navrhovateľa a v jeho sociálnej a rodinnej situácii v čase vedenia trestného konanie
voči jeho osobe. Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zamenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 957,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 18.03.2013 do zaplatenia a náhradu trov prvostupňového konania. Zároveň si k náhrade uplatnil aj trovy odvolacieho konania.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné:
V predmetnej právnej veci si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe.
Ako správne uviedol súd prvého stupňa, v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím /vedením/ trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa uvedeného zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia /R 35/1991/. Na podstate tohto právneho záveru zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby ale súdna judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.
V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, za ktoré sa v prípade nezákonného trestného stíhania, ktoré skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Uvedený zákon však stanovuje pre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj určité podmienky, ktoré musia byť pre priznanie práva na náhradu škody splnené. Jednou z nich je skutočnosť, že poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, pričom splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje len v prípade, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa /§ 6 ods. 2/. Ak sa teda jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným trestným stíhaním, vyžaduje sa pre priznanie práva na náhradu škody, aby poškodený podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok - sťažnosť, ibaže by išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý splnenie tejto podmienky nevyžaduje.
Ak teda súd v konaní pre priznanie práva na náhradu škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím vyžaduje splnenie uvedenej zákonnej podmienky - podanie riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu, a následne pre jej nesplnenie právo na náhradu škody poškodenému neprizná /návrh zamietne/, koná len v intenciách zákona a takéto konanie nemožno považovať za porušenie základných práv poškodeného, či odopretie spravodlivosti. Je pritom nerozhodné, v akom štádiu procesného konania, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, škoda vznikla /tu napríklad časť škody vznikla v štádiu odvolacieho konania o odvolaní prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa/. Podmienka podania opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu musí byť splnená pre priznanie práva na náhradu akejkoľvek škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
Z dokazovania vykonaného vo veci súdom prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ ako poškodený riadny opravný prostriedok - sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou o vznesení obvinenia ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009 nepodal. V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. tak nesplnil základnú podmienku potrebnú pre priznanie práva na náhradu škody, ktorá mu bola nezákonným trestným stíhaním spôsobená.
Ako už bolo uvedené vyššie splnenie tejto podmienky zákon nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že o takýto prípad sa v danej veci nejedená, keď toto z podaného návrhu, z navrhnutých a vykonaných dôkazov, ani z okolností samotného trestného konania nevyplýva. Navrhovateľ vo svojom odvolaní tento záver súdu prvého stupňa odmieta a poukazuje na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade existujú a spočívajú v okolnostiach trestného stíhania, v osobe navrhovateľa a v jeho sociálnej a rodinnej situácii v čase vedenia trestného konanie voči jeho osobe. Konkrétne navrhovateľ poukázal na to, že osoba, ktorá v trestnom konaní vystupovala ako poškodený, navrhovateľovi nevyplatila mzdu za tri mesiace odrobenej práce. Navrhovateľ bol úplne bez finančných prostriedkov a nemal dokonca ani finančné prostriedky na vedenie pracovnoprávneho sporu ani na právne zastúpenie v prípravnom konaní. Poškodení navrhovateľa stále držal v neistote o tom, že mu dlžnú mzdu vyplatí a že má pre neho prácu, preto bolo pre navrhovateľa ťažké hľadať si zároveň novú prácu, keďže nevedel ako to s ním dopadne. Okrem toho navrhovateľ mal v tejto dobe malé dieťa a jeho manželka bola tehotná. V čase výsluchu navrhovateľa ako obvineného dňa 19.10.2009 mal navrhovateľ už dve deti, a to 6 ročné a 1 mesačné. Trestné stíhanie voči jeho osobe, keď musel zabezpečovať výživu pre dve maloleté deti, z toho jedno čerstvo narodené a manželku na materskej dovolenke, je samo osebe podľa navrhovateľa dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že uvedené skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom odvolaní ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré nevyžadujú naplnenie zákonnej podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, neboli v konaní pred súdom prvého stupňa navrhovateľom uplatnené a ani inak nevyšli v konaní pred súdom prvého stupňa najavo. Tu odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p., podľa ktorého skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, vylúčenia sudcu /prísediaceho/ alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Toto ustanovenie je prejavom koncentračnej zásady, ktoré ukladá účastníkom uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo navrhnúť dôkazy na ich preukázanie v prvostupňovom konaní, pričom uplatnením skutočností v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a § 205a O.s.p. rozumejú predovšetkým tvrdenia účastníkov o skutkových okolnostiach významných pre rozhodnutie vo veci, z hľadiska skutkovej podstaty právnej normy, ktorá má byť vo veci aplikovaná, t.j. tvrdenia o tých skutočnostiach, ktorými účastník realizuje svoju povinnosť tvrdenia. Navrhovateľ bol podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na pojednávaní dňa 26.11.2014 riadne poučený cestou svojho právneho zástupcu o svojej povinnosti všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada /viď. zápisnica o pojednávaní na č.l. 84 až 86 spisu/. Napriek tomuto poučeniu do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na uvedenom pojednávaní navrhovateľ pred súdom prvého stupňa neuplatnil tie skutočnosti, ktoré neskôr vo svojom odvolaní uviedol ako dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z tohto dôvodu, a z dôvodu, že odvolací súd nezistil ani žiadnu inú výnimku podľa § 205a ods. 1 O.s.p., preto na tieto nové skutočnosti tvrdené navrhovateľom v odvolaní a neuplatnené v prvostupňovom konaní nemožno v odvolacom konaní prihliadať.
Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa na náhradu škody je vecne správne, pretože navrhovateľ ako poškodený nepodal riadny opravný prostriedok - sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru OR v Trenčíne, pracovisko Bánovce nad Bebravou o vznesení obvinenia ČVS: ORP-1103/4-OSV-TN-2009 zo dňa 23.09.2009 a zároveň nebolo v konaní zistené, že by sa jednalo o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by splnenie tejto podmienky na priznanie práva na náhradu škody nevyžadoval. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, hoci by mu inak náhrada trov odvolacieho konania ako úspešnému účastníkovi patrila.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .