Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Co-71-2026.pdf
PDF · 136.19 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/71/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Daniel Ilavský, v spore žalobcu: Poľnohospodárske družstvo PRIETRŽ-PODHORIE, IČO: 46 726 152, Družstevná ulica 688/29, Horné Orešany, zast.: BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., IČO: 47 876 034, Lermontovova 16, Bratislava, proti žalovanému: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Prietrž, IČO: 31 870 376, Prietrž 346, zast.: Mgr. Milan Trylč, advokát, J. Kráľa 738/12, Senica, o určenie práva užívať poľnohospodárske pozemky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica zo 16.11.2022 č. k. 9Cb 5/2020-138, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje. II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov tohto odvolacieho konania.
III. Stranám sa nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu [o určenie, že žalobca má ako nájomca na základe zmluvy o nájme poľnohospodárskych pozemkov právo užívať určité pozemky v k. ú. A.] zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vrátane trov odvolacieho konania (druhý a tretí výrok). 2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu relevantnom pre odvolacie konanie takto: 3. Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemkov v katastrálnom území A. zapísaných na LV č. XXX. Dňa 07.10.2013 uzavreli žalobca ako nájomca a žalovaný ako prenajímateľ nájomnú zmluvu na ich poľnohospodárske využívanie pri prevádzkovaní podniku. Nájom bol dohodnutý na 15 rokov, od 01.10.2014 do 30.09.2029, za ročné nájomné 230,92 €, splatné najneskôr do 31. januára nasledujúceho roka. Žalobca doložil úhrady nájomného z 12.12.2014, 10.12.2015, 01.12.2016, 06.12.2017 a 07.12.2018. Dňa 17.06.2019 sa konali členské schôdze žalobcu. Zo zápisnice zo schôdze o 11.00 h vyplýva, že dvaja pôvodní členovia družstva previedli členské práva a povinnosti na dvoch nečlenov družstva. Zo zápisnice zo schôdze o 13.00 h vyplýva, že zvyšní štyria pôvodní členovia uzavreli dohody o zániku členstva v družstve. Listom z 27.10.2019 žalovaný oznámil žalobcovi výpoveď nájomnej zmluvy a ako dôvod označil zmenu vlastníckej štruktúry nájomcu podľa § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov (ďalej len „ZoNPP“). Žalobca listom z 15.11.2019 označil výpoveď za neplatnú, keďže podľa neho nebol splnený zákonný ani zmluvne dohodnutý dôvod na ukončenie nájmu. Listom z 02.12.2019 žalovaný vyzval žalobcu, aby relevantnými dokladmi, najmä aktuálnymi stanovami družstva, preukázal, že nedošlo k skutočnostiam uvedeným v § 12 ods. 6 ZoNPP. Dňa 11.12.2019 žalobca uhradil nájomné; preukázal tiež úhradu dane z nehnuteľností z predmetných pozemkov za rok 2019 vo výške 2 754,09 €. Žalobca listom z 21.01.2020 opätovne označil výpoveď za neplatnú a uviedol, že nájomný vzťah naďalej trvá. Listom z 05.03.2020 žalovaný oznámil, že pôvodnú výpoveď považuje za platnú, a z opatrnosti nájomný vzťah opätovne ukončil podľa § 12 ods. 6 ZoNPP. Zároveň uviedol, že postup, pri ktorom boli najprv nadobudnuté majetkové podiely v rozsahu menšom ako 50 % a následne sa v ten istý deň zvyšní pôvodní členovia vzdali svojich majetkových práv, považuje za zastretý právny úkon, a že v skutočnosti došlo k predaju všetkých majetkových podielov nájomcu. 4. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 39, § 663, § 664 a § 677 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 6, § 7, § 8 ods. 1 a § 12 ods. 5 a 6 ZoNPP, § 24d ods. 3 zákona č. 291/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ZoNPP, § 7 ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách (ďalej len „Transformačný zákon“), zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, § 765 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) a § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zistený skutkový stav právne posúdil takto: 5. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva užívať pozemky je daný, pretože žalobca potrebuje preukazovať oprávnenie užívať plochy pri žiadostiach o poľnohospodárske dotácie a vopred plánovať osev, nákup hnojív a postrekov. Neistota v práve na užívanie pozemkov mohla sťažiť jeho činnosť a viesť k ďalším sporom, napríklad o bezdôvodné obohatenie alebo náhradu škody. Za rozhodujúce považoval, že § 12 ods. 6 ZoNPP v znení účinnom v čase výpovede z 27.10.2019 umožňoval pri zákonom vymedzenej zmene vlastníckej štruktúry nájomcu nájomný vzťah ukončiť a podľa prechodného ustanovenia sa táto úprava vzťahovala aj na zmluvu zo 07.10.2013. Súd odmietol argument žalobcu, že ustanovenie sa týka iba družstiev, na ktoré sa vzťahuje Transformačný zákon. Podľa jeho výkladu sa pojem „majetkový podiel“ uplatní aj na členské podiely družstiev založených podľa OBZ. Upozornil pritom na § 765 OBZ a na informatívnu povahu poznámok pod čiarou. Pojem „ukončiť nájomný vzťah“ v § 12 ods. 6 ZoNPP vyložil tak, že zahŕňa aj výpoveď, nielen odstúpenie od zmluvy. Na námietku, že väčšina majetkových podielov nebola predaná, súd reagoval argumentom, že účelom právnej úpravy je zabrániť obchádzaniu vlastníka pozemku. Za rozhodujúce považoval porovnanie vlastníckej štruktúry pred zmenou a po nej bez ohľadu na počet medzikrokov. Keďže z pôvodných šiestich členských podielov nezostal ani jeden v pôvodných rukách, bola naplnená podmienka podľa § 12 ods. 6 ZoNPP. Výpoveď z 27.10.2019 preto považoval za písomnú, riadne doručenú, včasnú a platnú. Nájomný vzťah podľa neho zanikol, a preto žalobu zamietol. Platnosť listu z 05.03.2020 už neskúmal. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného aj predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalobca domáhal jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovie. Namietal, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, inej vade konania a nesprávnemu právnemu posúdeniu. Rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné aj vzhľadom na predchádzajúci vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie. Nesúhlasil s tým, že pojem „ukončenie zmluvy“ zahŕňa výpoveď. Podľa žalobcu možno podľa § 12 ods. 1 ZoNPP vypovedať len nájomnú zmluvu uzavretú na neurčitý čas, s päťročnou výpovednou lehotou; jeho zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.09.2029. Pojem „ukončiť nájomný vzťah“ považoval za neurčitý a nevykonateľný, a preto nemohol byť základom platného ukončenia nájmu. Ďalej namietal, že § 12 ods. 6 ZoNPP sa na neho nevzťahuje, keďže ide o družstvo založené podľa § 221 a nasl. OBZ, ktoré neprešlo transformáciou podľa Transformačného zákona. Poznámka pod čiarou 12a odkazuje výlučne na § 7 ods. 4 Transformačného zákona a pojem „majetkový podiel“ nemožno rozšíriť na členské podiely. Upozornil, že zákonodarca napriek opakovaným novelizáciám ZoNPP daný pojem nezmenil. Podľa žalobcu boli odplatne prevedené len dva zo šiestich členských podielov, kým členstvo zvyšných štyroch členov zaniklo na základe dohôd. K predaju väčšiny majetkových ani členských podielov preto nedošlo. Odkázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádzalo, že k predaju väčšiny členských podielov nedošlo. Záver o platnosti výpovede je v rozpore so zákonom aj nájomnou zmluvou. Vo vzťahu k listu žalovaného z 05.03.2020 žalobca namietal, že z neho nie je zrejmé, či žalovaný zamýšľal od zmluvy odstúpiť alebo ju vypovedať. Takýto neurčitý právny úkon je absolútne neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ. Jeho neurčitosť nemožno odstrániť výkladom podľa § 35 OZ. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa týmto listom nezaoberal, dostatočne nevysvetlil svoje skutkové a právne závery a neodôvodnil odchýlenie sa od právneho názoru vyjadreného v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. 7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vytýkal porušenie práva na spravodlivý proces, ktorého sa súd prvej inštancie údajne dopustil nepreskúmateľným odôvodnením svojho rozsudku. Tento svoj názor vyvodzoval, po prvé, z porovnania počtu bodov odôvodnenia, ktoré súd prvej inštancie venoval právnemu posúdeniu veci, a zvyšnej časti odôvodnenia. Rozsiahlosť právneho posúdenia veci závisí od skutkového stavu a aktivity strán v konaní; sama o sebe preto nemôže byť ukazovateľom preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia. Keďže žalobca svoju argumentáciu ďalej nerozvinul, tento dôvod neobstojí. Po druhé žalobca videl nedostatočnosť odôvodnenia v tom, že napadnutému rozsudku predchádzalo vyhovujúce rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré odvolací súd zrušil. Žalobca však nevysvetľuje, prečo by sa procesná história mala odrážať v odôvodnení rozhodnutia. Nie je ani povinnosťou súdu odôvodňovať, prečo rozhodol inak, ako v zrušenom rozhodnutí. Ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, na ktoré sa odvoláva, takúto náležitosť neobsahuje. Ani tento dôvod preto nie je opodstatnený. Napokon žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal listom žalovaného z 05.03.2020, z ktorého žalobca vyvodzuje, že žalovaný si nebol istý platnosťou svojej skoršej výpovede. Sám žalobca však cituje časť tohto listu, kde sa žalovaný jednoznačne vyjadril, že výpoveď považuje za „právne perfektný jednostranný právny úkon majúci všetky zákonom požadované náležitosti“ a že nájomnú zmluvu opätovne ukončuje „z opatrnosti“. Argument žalobcu neistotou žalovaného preto nie je podstatným argumentom, ktorý by si vyžadoval špecifickú odpoveď. K tomu odvolací súd dopĺňa, že na posúdenie platnosti výpovede nemá tento list žalovaného vplyv, pretože bol len reakciou na právny názor žalobcu, ktorým spochybňoval platnosť výpovede. 9. Svojou druhou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že sa bez odôvodnenia odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, čím opäť porušil jeho právo na spravodlivý proces. Podľa žalobcu odvolací súd v uznesení z 19.07.2022 č. k. 31Cob/25/2021-116, bod 9, zaujal stanovisko, že „v prípade žalobcov nedošlo k predaju väčšiny členských podielov členov družstva“, ktoré potom podľa neho súd prvej inštancie nerešpektoval, keď vyjadril názor, že v prípade žalobcu „prišlo k prevodu väčšiny majetkových podielov žalobcu“. Názor súdu prvej inštancie, že prišlo k „prevodu“ podielov, nie je v rozpore s tým, čo odvolací súd uviedol v pokynoch pre ďalšie konanie. Jednak je pojem „prevod“ širší, než pojem „predaj“, a jednak je zrejmé, že súd prvej inštancie nikde nekonštatoval, že by došlo k faktickému predaju väčšiny podielov. Zo skutkových okolností je jasné, že k skutočnému predaju väčšiny podielov nedošlo a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku nevychádza z opačného názoru. Naopak, súd prvej inštancie považoval za „prevod“ väčšiny podielov niekoľko na seba nadväzujúcich krokov, ktoré sa uskutočnili v krátkom slede 17.06.2019 a tento prevod podriadil pod § 12 ods. 6 ZoNPP v rámci širšieho výkladu pojmu „predaj“ z právneho hľadiska. Okrem toho z uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, že by pojem „predaj“ používal v teleologickom zmysle. Ani táto odvolacia námietka preto nie je dôvodná. 10. Svojou treťou odvolacou námietkou žalobca napáda spôsob, akým súd prvej inštancie vec právne posúdil. Na základe rovnakých argumentov – týkajúcich sa právneho posúdenia veci – žalobca dospieva k tomu, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces a zároveň vec nesprávne právne posúdil. 11. Súd prvej inštancie svoj záver o potrebe zamietnuť žalobu oprel o právne úvahy, ktoré nevykazujú také vady v myšlienkovom postupe, ktoré by umožňovali konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie jasne označil právne predpisy, ktoré pri právnom posúdení veci použil, tieto vyložil spôsobom, ktorý netrpí logickými nedostatkami, a zrozumiteľne vysvetlil, ako takto vyložené predpisy uplatnil na vec. To, že žalobca s jeho závermi nesúhlasí, nerobí odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočným. 12. Odvolací súd napokon nemôže dať za pravdu žalobcovi ani v tom, že by súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 13. Žalobca žiadal určiť, že má právo užívať sporné pozemky preto, lebo list žalovaného z 27.10.2019, ktorým žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu, je neplatný právny úkon. Svoj názor oprel o viaceré argumenty, na ktoré dostal od súdu prvej inštancie dostatočnú odpoveď. Konkrétne súd prvej inštancie konštatoval, že § 12 ods. 6 ZoNPP v znení účinnom v danom čase umožňoval pri zákonom vymedzenej zmene vlastníckej štruktúry nájomcu nájomný vzťah ukončiť. Vysvetlil tiež, prečo sa dané ustanovenie netýka iba družstiev, na ktoré sa vzťahuje Transformačný zákon, ale aj žalobcu. Slovné spojenie „ukončiť nájomný vzťah“ v § 12 ods. 6 ZoNPP vyložil tak, že zahŕňa aj výpoveď, nielen odstúpenie od zmluvy. Na námietku, že väčšina majetkových podielov nebola predaná, odpovedal teleologickým výkladom a ozrejmil, že účelom právnej úpravy je zabrániť obchádzaniu vlastníka pozemku. V tejto súvislosti za rozhodujúce považoval porovnanie vlastníckej štruktúry nájomcu pred zmenou a po nej bez ohľadu na počet medzikrokov. Podmienku ukončenia nájomného vzťahu podľa § 12 ods. 6 ZoNPP považoval za naplnenú, pretože z pôvodných šiestich členských podielov nezostal ani jeden v pôvodných rukách. List žalovaného z 27.10.2019 napokon vyhodnotil ako riadne a včasne doručenú výpoveď, a teda ako platný právny úkon, ktorý spôsobil zánik nájomného vzťahu medzi stranami. Na základe skutkových zistení súdu prvej inštancie podľa bodu 3, ktorými je odvolací súd viazaný, keďže ich správnosť v odvolaní spochybnená nebola, odvolací súd považuje právne posúdenie súdu prvej inštancie vo výsledku za správne. K ostatným odvolacím argumentom uvádza nasledovné: 14. Po prvé žalobca argumentoval, že pojem „ukončenie nájomného vzťahu“ v § 12 ods. 6 ZoNPP (v znení účinnom od 01.05.2018 až doposiaľ) je neurčitý, a preto nevykonateľný. Z odvolania žalobcu ale nie je celkom zrejmé, o aké východiská sa žalobca v tejto súvislosti opiera. V prvom rade nie je jasné, čo si žalobca predstavuje pod pojmom vykonateľnosť právneho predpisu. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si odvolaciu argumentáciu a ani tak robiť nemôže, inak by porušil zásadu rovnosti stráv konania. Ak však žalobca mienil svoj názor vyvodzovať z toho, že zákon všeobecne rozlišuje medzi výpoveďou a odstúpením, a nie je zrejmé, ktorú z týchto dvoch možností pojem „ukončenie“ zahŕňa, ide o nesprávnu úvahu. To, že zákon nepoužíva pojem „výpoveď“ ani pojem „odstúpenie“, na obsahu práva prenajímateľa ukončiť nájomný vzťah nič nemení. Z ničoho totiž nevyplýva, že by zmluvný vzťah bolo možné ukončiť jednostranne len výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy. Ak by mal byť pojem „ukončiť“ neurčitý a „nevykonateľný“, pretože nespresňuje, či má na mysli výpoveď alebo odstúpenie, museli by rovnakou vadou trpieť aj iné ustanovenia právneho poriadku. Spôsob ukončenia alebo zrušenia zmluvy konkrétne výpoveďou alebo odstúpením totiž zákon nespomína ani v ďalších ustanoveniach, ktoré upravujú takéto právo účastníka a o ktorých obsahu inak nie sú rozumné pochybnosti (napr. § 40 ods. 2, § 648 ods. 2 OZ; ale aj § 43a ods. 2 OZ, ktorý sa síce týka predzmluvnej fázy, no jeho obsah je jasný). Ustanovenie § 12 ods. 6 ZoNPP v znení účinnom od 01.05.2018 preto nie je neurčité a ani „nevykonateľné“. Ak zákon priznáva prenajímateľovi právo nájomnú zmluvu „ukončiť“, je zrejmé, že prejav vôle, ktorým prenajímateľ dáva najavo, že nemá záujem na tom, aby zmluva pokračovala, je právnym úkonom, ktorý zákon v danom ustanovení predpokladá. Nie je pritom podstatné, ak prenajímateľ tento právny úkon nazve „výpoveď“. Nielen v bežnom právnom styku je notoricky známe, že „výpoveďou“ sa zmluvy nezačínajú, ani nemenia, ale ukončujú. To koniec koncov plynie aj z odvolacej argumentácie súvisiacej s § 12 ods. 1 ZoNPP, kde žalobca výpoveď sám označuje za „spôsob ukončenia zmluvy“. 15. Po druhé žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že ak pojem „ukončenie zmluvy“ v § 12 ods. 6 ZoNPP (v znení účinnom od 01.05.2018 až doposiaľ) vyložil ako umožňujúci vypovedať nájomnú zmluvu, použil mimoriadne extenzívny výklad. To, či je výklad súdu prvej inštancie (mimoriadne) extenzívny, by bolo možné posúdiť len vtedy, ak by žalobca tvrdil odlišný alebo užší obsah pojmu „ukončenie zmluvy“. Odvolanie žalobcu je ale nekoherentné, lebo žalobca na inom mieste argumentuje, že daný pojem je neurčitý a sám považuje výpoveď za spôsob ukončenia zmluvy. Odhliadnuc od toho už z predchádzajúceho bodu tohto rozsudku vyplýva, že žalobcom nastolená polemika nemá vplyv na právne posúdenie veci. Nejde totiž o to, či dané ustanovenie dovoľuje „výpoveď“, ale podstatné je, či list žalovaného z 27.10.2019 možno považovať za právny úkon, na ktorý sa vzťahuje § 12 ods. 6 ZoNPP, teda či sa ním sledoval cieľ ukončiť nájomný vzťah. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že za taký ho súd prvej inštancie považoval a odvolací súd nemá ani na základe argumentácie žalobcu dôvod sa od tohto právneho záveru odchýliť. 16. V podstate z rovnakého dôvodu neobstojí ani tretí argument žalobcu, ktorým upriamoval pozornosť na to, že ZoNPP a ani OZ nepripúšťa výpoveď ani odstúpenie od nájomnej zmluvy uzavretej medzi stranami. Na základe ustanovenia § 12 ods. 6 ZoNPP nemožno mať žiadne rozumné pochybnosti, že zákon pripúšťa ukončenie nájomného vzťahu. Zjavne tu nejde len o „následok právneho úkonu“ (napríklad jednostrannej výpovede, odstúpenia od zmluvy alebo dvojstrannej dohody); zákon vyslovene stanovuje, že prenajímateľ môže nájomný vzťah „ukončiť“. To, že možnosť „ukončiť“ nájomný vzťah označuje dostatočne konkrétne právo prenajímateľa vykonať právny úkon smerujúci k zániku právneho vzťahu, je nepochybné. 17. Odvolací súd však pre poriadok poznamenáva, že na právnom posúdení veci by nič nemenilo, keby sa v § 12 ods. 6 ZoNPP „schovávala“ výpoveď. Ustanovenie § 582 OZ, ktoré sa týka niektorých zmlúv dohodnutých na neurčitý čas a o ktoré sa žalobca opieral ešte v prvoinštančnom konaní, by bolo v prejednávanej veci nepoužiteľné. To platí aj pre obdobnú všeobecnú úpravu platnú pre nájomné zmluvy (§ 677 OZ). Tieto ustanovenia nerobia z výpovede formalizovaný úkon uplatniteľný len v prípade zmlúv dohodnutých na neurčitý čas. Ich účelom je umožniť účastníkovi ukončiť zmluvu výpoveďou, ak bola dohodnutá na neurčitý čas. Dané ustanovenia neupravujú zmluvy dohodnuté na určitú dobu; nič o nich nehovoria. Občiansky zákonník jednoducho neobsahuje ustanovenie, ktoré by zakazovalo výpoveď zmluvy dohodnutej na určitú dobu. Samozrejme, z povahy predmetu nájomnej zmluvy, ktorou sa vec prenecháva na užívanie „dočasne“, plynie, že ak je tento čas dohodnutý na určitú dobu, v zásade by nemalo dochádzať k tomu, že si prenajímateľ vec „vyžiada“ predčasne. To však neznamená, že také prípady zákon vylučuje, práve naopak, zákon ich existenciu predpokladá.
Odhliadnuc od množstva ustanovení, ktoré zakladajú právo nájomnú zmluvu na dobu určitú ukončiť odstúpením (s okamžitou a dokonca spätnou účinnosťou), zákon poskytuje účastníkom možnosť ukončiť zmluvu aj výpoveďou. Takéto predčasné skončenie nájomnej zmluvy na dobu určitú dovoľuje jednak § 676 ods. 1 OZ, ktorý pripúšťa dohodu zmluvných strán o výpovedi (čo je aj prípad prejednávanej nájomnej zmluvy a jej článku II ods. 2), a jednak § 680 ods. 3 OZ, ktorý v prípade zmeny vlastníctva prenajatej veci vyslovene počíta s výpoveďou zmluvy na dobu určitú. Z toho je možné vyvodiť, že podstatným znakom výpovede ako spôsobu ukončenia nájomnej zmluvy nie je doba trvania zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu sú to právne dôsledky, ktoré vyvoláva: výpoveď nespôsobuje zrušenie zmluvy od počiatku a spravidla nemá ani okamžitý účinok. Preto aj keby sa na ustanovenie § 12 ods. 6 ZoNPP nazeralo ako na upravujúce výpoveď nájomnej zmluvy, muselo by sa vykladať tak, že zakladá osobitný dôvod na ukončenie nájomného vzťahu podľa ZoNPP bez ohľadu na to, či bol dohodnutý na neurčitý čas alebo určitú dobu (napríklad podobne ako § 680 ods. 3 OZ). Totiž to, že sa ustanovenie § 12 ods. 6 ZoNPP o trvaní zmluvy vôbec nezmieňuje, znamená, že z hľadiska jeho uplatnenia nie je podstatné, či bola zmluva dohodnutá na určitú dobu alebo neurčitý čas. Záver, že by sa takáto „výpoveď“ mala týkať len zmlúv na neurčitý čas, nemožno vyvodiť ani z § 12 ods. 1 ZoNPP, pretože tomu bráni okrem znenia samotného šiesteho odseku aj účel prvého odseku. Súvisiaca argumentácia žalobcu, že novela ZoNPP účinná od 01.05.2018 (z. č. 291/2017) v § 12 ods. 1 ZoNPP „kogentne“ ustanovila, že „výpoveď ako spôsob ukončenia nájomnej zmluvy… možno aplikovať len v prípade zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú“, je zavádzajúca. Účelom tohto ustanovenia („Ak ide o zmluvu o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku dohodnutú na neurčitý čas, možno ju vypovedať len písomne; výpovedná lehota je päť rokov.“) je kogentne upraviť písomnú formu výpovede (arg. „len“) a dĺžku výpovednej doby, nie obmedzovať možnosť zmluvu vypovedať len vtedy, ak bola dohodnutá na neurčitý čas. Okrem toho však z hľadiska účelu, ktorý zákon sledoval (ochrana prenajímateľa pre prípad zmeny vlastníctva nájomcu), nemá rozlišovanie medzi tým, či ide o zmluvu na neurčitý čas alebo na určitú dobu, hlbší zmysel. Inak povedané, názor, že zmena vlastníctva nájomcu je podstatnou skutočnosťou z hľadiska trvania nájmu a možností jeho predčasného ukončenia len vtedy, ak bol nájom dohodnutý na neurčitý čas, nemá žiadnu rozumnú oporu. V každom prípade však odvolací súd už vyššie vysvetlil, že na rozhodnutie prejednávanej veci nie je potrebné konštatovať, že § 12 ods. 6 ZoNPP upravuje osobitný dôvod výpovede nájomnej zmluvy, ale postačí, že upravuje osobitný dôvod na ukončenie nájomného vzťahu. Tieto argumenty platia aj pre odvolacím súdom presadzovaný prípad, že § 12 ods. 6 ZoNPP implicitne neupravuje „výpoveď“. Skutočnosť, že § 12 ods. 1 ZoNPP upravuje „výpoveď“ zmluvy uzavretej na neurčitý čas, je potom o to menej podstatná. 18. Tu sa žiada dodať, že strany sa v spornej nájomnej zmluve ani nesnažili vylúčiť zmenu vlastníckej štruktúry nájomcu ako dôvod ukončenia nájomnej zmluvy, hoci v čase uzavretia nájomnej zmluvy ho zákon upravoval (je pritom nerozhodné, že v tom čase bol tento dôvod formulovaný ako dôvod zakladajúci právo na odstúpenie od zmluvy). 19. Svojím štvrtým argumentom sa žalobca snažil spochybniť výklad súdu prvej inštancie týkajúci sa osobnej pôsobnosti ustanovenia § 12 ods. 6 ZoNPP, pretože podľa žalobcu v jeho prípade nejde o družstvo, na ktoré sa vzťahuje Transformačný zákon, a teda ani sporné ustanovenie ZoNPP. Odvolací súd tu odkazuje na právne záväzný názor dovolacieho súdu vyslovený v uznesení z 29.01.2026 sp. zn. 2Obdo/26/2024, bode 29, z ktorého vyplýva, že právo ukončenia zmluvy stanovené v § 12 ods. 6 ZoNPP sa týka aj družstiev, ktoré vznikli po 01.01.1992, teda aj žalobcu. 20. Žalobca svoj posledný argument, ktorým spochybňoval správnosť právneho posúdenia veci, zameral napokon na vecnú pôsobnosť § 12 ods. 6 ZoNPP. Tá podľa neho nepokrýva situáciu, o akú išlo pri zmene vlastníckej štruktúry žalovaného, pretože v prípade žalovaného nedošlo k predaju väčšiny podielov. Podľa žalobcu totiž z dôkazov vyplýva, že došlo k predaju (odplatnému prevodu) len dvoch (2) z celkového počtu šiestich (6) členských podielov žalobcu a členstvo zvyšných štyroch (4) členov žalobcu zaniklo uzatvorením dohody o zániku členstva člena družstva. V podstate takto zistil skutkový stav aj súd prvej inštancie, a keďže ho strany nespochybnili, odvolací súd z neho aj musel vychádzať. 21. Z doslovného znenia ustanovenia § 12 ods. 6 ZoNPP je jasné, že dôvodom, ktorý oprávňuje prenajímateľa ukončiť nájomný vzťah, je a) predaj podniku, b) predaj väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, c) predaj väčšiny majetkových podielov alebo d) predaj väčšiny akcií doterajšieho nájomcu. Žalobca svojím odvolaním v podstate nastoľuje otázku, čo všetko zahŕňa pojem „predaj“ väčšiny podielov podľa písm. c). 22. Treba súhlasiť so žalobcom, že jazykový výklad daného ustanovenia podporuje jeho názor, že sa na skutkový stav vo veci samej nevzťahuje. Predajom sa čisto z gramatického hľadiska totiž už tradične rozumie scudzenie veci či prevod práva za odplatu a v prípade zmien u žalobcu skutočne nedošlo k predaju väčšiny podielov v tomto zmysle. Tu však treba zdôrazniť, že jazykový výklad je síce legitímnym spôsobom aplikácie práva, no pri jeho použití je nevyhnutné dbať práve na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou (IV. ÚS 1/02). Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Všeobecný súd teda nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti (I. ÚS 484/2020, I. ÚS 252/2022). 23. Sporné ustanovenie bolo do slovenského právneho poriadku zavedené zákonom č. 369/2009 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.11.2009 novelizovali o. i. ustanovenia ZoNPP upravujúce spôsoby zániku nájomného vzťahu. Z historického hľadiska tomuto právu prenajímateľa obdobná úprava nepredchádza, išlo prakticky o novinku. Zákon č. 369/2009 Z. z. síce namiesto práva nájomný vzťah ukončiť zakladal právo prenajímateľa od nájomnej zmluvy odstúpiť, ale vecná pôsobnosť daného ustanovenia bola od počiatku rovnaká (nezmenila sa ani po novelizácii zákonom č. 291/2017 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018). Na účely teleologického výkladu pojmu „predaj“ (väčšiny podielov) preto možno vychádzať z dôvodov, ktoré zákonodarcu viedli v roku 2009 k zavedeniu práva prenajímateľa odstúpiť od nájomnej zmluvy. Doplnenie nového šiesteho odseku § 12 ZoNPP bolo odôvodňované tým, že sa mal vytvoriť „právny rámec pre vlastníka pozemkov, aby na základe prejavu vôle ukončil nájomný vzťah k pozemkom, ak dôjde k zmene vlastníka nájomcu“ (B.). Ak bolo cieľom zákona poskytnúť prenajímateľovi ochranu v prípade, že dôjde k zmene vlastníka, pojem „predaj“ nemožno vykladať zužujúco. Predajom síce nepochybne dochádza k zmene vlastníctva, no zjavne nejde o jediný spôsob, akým k takejto zmene môže dôjsť. Odvolací súd tu predovšetkým nepovažuje za smerodajné žalobcom zdôrazňované kritérium odplatnosti. Ak je z hľadiska účelu zákona rozhodujúca zmena vlastníctva, odplatnosť prevodu predstavuje len podružnú otázku. Na postavenie prenajímateľa nemá žiaden vplyv, či k zmene vlastníctva nájomcu dochádza za odplatu alebo bezodplatne, pretože obsah práv a povinností prenajímateľa z nájomnej zmluvy (ale ani zo širšieho hľadiska) nijako nezávisí od toho, či je zmena vlastníctva nájomcu spojená s odplatnými alebo bezodplatnými právnymi úkonmi. Odvolací súd nevidí rozumný dôvod, pre ktorý by sa mala inak posudzovať situácia, keď k prevodu podielov dochádza za odplatu alebo napríklad darovaním, ak zákonodarca mienil pokrývať zmeny vlastníctva nájomcu. Z účelu zákona nemožno vyvodiť žiadne dôvody, ktoré by umožňovali považovať práve predaj za situáciu hodnú osobitnej pozornosti a ani argumentácia žalobcu neobsahuje takéto dôvody. Teleologický výklad pojmu „predaj“ musí byť preto nevyhnutne rozširujúci. 24. Z hľadiska komparatívneho, pokiaľ ide o výklad pojmu „predaj“, možno odkázať na rozsudok Spolkového súdneho dvora Nemecka (BGH) z 11.10.1991 sp. zn. V ZR 127/90, ktorý konštatoval, že zmluvné konštrukcie, ktorými sa obchádza predkupné právo a ktoré bez formálneho uzavretia kúpnej zmluvy takmer zodpovedajú kúpnej zmluve, môžu podľa zásady poctivosti a dôvery (Treu und Glauben) vyvolať prípad výkonu predkupného práva. Tento rozsudok predstavuje príklad rozšírenia pôsobnosti zákonného pojmu Kaufvertrag na zmluvné konštrukcie, ktoré sa materiálne takmer rovnajú kúpnej zmluve. Odvolací súd si uvedomuje obmedzenia takejto komparácie, najmä plynúce z komplexnej úpravy zásady poctivosti a dôvery v nemeckom práve, keďže ale ochrana dobrej viery nie je cudzia slovenskému právnemu poriadku, tento rozsudok je z hľadiska metodológie výkladu sporného pojmu „predaj“ argumentačne použiteľný. BGH v danom spore považoval za rozhodujúci výsledok, teda skutočnosť, že pôvodný vlastník sa v dôsledku viacerých právnych úkonov vzdal podstatnej časti oprávnení k veci, čím navodil stav podobný kúpe. Na účely porovnania pritom nie je podstatný prvok odplatnosti, ktorý BGH zvažoval tiež; v tamojšej veci išlo o dôsledky porušenia predkupného práva, pre ktoré je odplatnosť rozhodujúca, no z hľadiska § 12 ods. 6 ZoNPP to tak nie (pozri predchádzajúci bod). Napriek tomu však možno odkázať aj na nadväzujúcu judikatúru BGH, ktorá potvrdila východiská rozsudku V ZR 127/90. V rozsudku z 27.01.2012 sp. zn. V ZR 272/10 BGH posudzoval situáciu, keď povinný z predkupného práva vložil nehnuteľnosť zaťaženú predkupným právom bezodplatne do spoločnosti, ktorú ovládal, a následne za odplatu previedol obchodné podiely v tejto spoločnosti na tretiu osobu. BGH zaujal názor, že bezodplatný vklad nehnuteľnosti a následný odplatný prevod obchodných podielov môžu v súhrne predstavovať zmluvnú konštrukciu podobnú kúpe. Súd teda nehodnotil bezodplatný vklad izolovane, ale ho posudzoval spolu s nasledujúcim odplatným prevodom podielov. Bezodplatný právny úkon tak mohol byť súčasťou celkovej konštrukcie, ktorá sa materiálne rovnala kúpe. BGH v nedávnom uznesení z 19.02.2026 sp. zn. V ZB 41/25, ktorým potvrdil predchádzajúcu judikatúru (body 15 a 16), dokonca pripúšťa, aby sa „predaj“ vykladal v kontexte predkupného práva rozširujúco tak, že bude zahŕňať aj len darovaciu zmluvu, ak má táto za cieľ obísť predkupné právo (bod 22). 25. V tomto bode sa už žiada pripomenúť nesporný skutkový stav v tunajšej veci: dňa 17.06.2019 o 11.00 h došlo najprv k dohode o prevode členských práv a povinností z dvoch pôvodných členov žalobcu ako družstva na dvoch nečlenov družstva. Krátko na to o 13.00 h zvyšní štyria členovia družstva uzavreli dohodu o zániku členstva v družstve. Kým teda doobeda patrilo 100 % členských podielov šiestim fyzickým osobám, poobede už žiadna z pôvodných šiestich fyzických osôb členom družstva nebola a 100 % členských podielov patrilo dvom novým právnickým osobám. Zároveň tým pôvodní šiesti členovia družstva prišli o právo zúčastňovať sa na členskej schôdzi – ktorá ako najvyšší orgán družstva rozhoduje o podstatných záležitostiach týkajúcich sa družstva – a toto právo získali dvaja noví členovia. Situácia, aká nastala u žalobcu 17.06.2019, sa svojím výsledkom neodlišuje od toho, čo by bolo výsledkom predaja väčšiny členských podielov. Noví členovia družstva získali 100 %-nú kontrolu nad družstvom v jeden deň sčasti v dôsledku odplatných úkonov a sčasti na základe (bezodplatnej) dohody o zániku zvyšných členských podielov, ktoré im dovtedy konkurovali. Podobne, ako vo veci, ktorú riešil BGH v rozsudku V ZR 127/90, ani tu nedošlo k uzavretiu zmluvy o odplatnom prevode väčšiny členských práv, ale (sčasti odplatná) zmluvná konštrukcia, ktorú zvolili pôvodní šiesti členovia družstva a dvaja noví členovia družstva takmer zodpovedá predaju väčšiny členských práv. Žalobca pritom netvrdil a ani zo spisu ani nevyšli najavo žiadne osobitné okolnosti, ktoré by takýto postup ekonomicky alebo inak odôvodňovali. To všetko svedčí v prospech možnosti rozširujúceho výkladu pojmu „predaj“ väčšiny podielov podľa § 12 ods. 6 ZoNPP aj na skutkový stav v prejednávanej veci. 26. Odvolací súd dodáva, že si je vedomý limitov sudcovskej tvorby práva, ktoré namietal žalobca v odvolaní, a hoci tak robil len v súvislosti s právnym posúdením osobnej pôsobnosti § 12 ods. 6 ZoNPP, ktorú už medzičasom právne záväzne zodpovedal dovolací súd, odvolací súd k tejto námietke uvádza, že takýto postup v tomto rozsudku v súvislosti s vecnou pôsobnosťou daného ustanovenia nezvolil. Pri posudzovaní skutkových okolností prejednávanej veci totiž odvolací súd použil rozširujúci výklad už existujúceho ustanovenia § 12 ods. 6 ZoNPP a žiadne nové právo sudcovsky nedotváral. ZoNPP v cit. ustanovení totiž obsahuje aj implicitné pravidlo upravujúce vecnú pôsobnosť tohto ustanovenia vo vzťahu skutkovému stavu v tejto veci. Možno ale dodať, že aj keby išlo o medzeru v zákone, jej doplnenie je prípustné pomocou analógie ako tradičného spôsobu sudcovskej tvorby práva. Z úvah odvolacieho súdu, najmä čo sa týka účelu zákona, totiž plynie, že by nešlo o medzeru úmyselnú, ktorú by si zákonodarca neželal doplniť. Použitie analógie by nakoniec viedlo k rovnakému výsledku: pravidlo, ktoré z hľadiska obsahu a účelu upravuje situáciu najbližšiu k tej, o akú ide v prejednávanej veci (spôsob zmeny 100 % členov družstva), je obsiahnuté práve v § 12 ods. 6 ZoNPP. Takýto výklad by nebol ani v rozpore s textom zákona. 27. Odvolací súd dáva do pozornosti aj to, že sporné ustanovenie § 12 ods. 6 ZoNPP nepokrýva len situácie, keď dochádza k zmene vlastníctva nájomcu, ale aj prípad, keď sa zmení samotný nájomca. Tak je to vtedy, keď nájomca predá svoj podnik. Aj z toho plynie, že úmyslom zákonodarcu bolo poskytnúť prenajímateľovi širokú ochranu, pokiaľ ide o právnu či faktickú zmenu na strane nájomcu. Totožnosť nájomcu, ak ide o právnickú osobu, sa síce po zmene vlastníckej štruktúry právne nezmení, ale zmení sa fakticky, teda podobne, ako pri predaji podniku. 28. Odvolací súd ochranu prenajímateľa vyplývajúcu z § 12 ods. 6 ZoNPP nepovažuje za samoúčelnú. Vlastník pozemku má totiž legitímny záujem na tom, aby na pozemku, ktorý musí na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku prenajať aspoň na 5 rokov (§ 8 ods. 1 ZoNPP; § 12 ods. 1 ZoNPP), hospodáril po celý čas dohodnutej doby nájmu nájomca, s ktorým vstúpil do zmluvného vzťahu. Záujmom prenajímateľa pôdy nie je len, aby dostal za jej užívanie nájomné, ale aj to, aby sa pôda obrábala a udržiavala v dobrom stave. Navyše, s vlastníctvom pôdy sú spojené aj iné povinnosti, ktoré v prípade nájmu plní nájomca – povinnosť predchádzať výskytu a šíreniu burín a náletových drevín na neobrábaných poľnohospodárskych pozemkoch a daňová povinnosť. Formalistický výklad, ktorý presadzuje žalobca, by cieľ spočívajúci v ochrane prenajímateľa umožňoval zmariť pomerne ľahko a viedol by na strane prenajímateľa, ktorý svoj pozemok prenechal na dlhodobé užívanie konkrétnej osobe, ktorú si s dôverou vybral v rámci zmluvnej slobody, k zjavnej nespravodlivosti (I. ÚS 484/2020). Práve preto je na mieste výklad materiálny, ktorý učiní zadosť tomu, čo bolo účelom zákona. 29. Vyššie opísanému výkladu § 12 ods. 6 ZoNPP napokon nebráni ani ustanovenie § 22 ods. 1 ZoNPP, ktoré upravuje prechod práv a povinností z nájmu v prípade smrti nájomcu alebo jeho vyhlásenia za mŕtveho na jeho právnych nástupcov. Hoci aj toto ustanovenie upravuje právne dôsledky zmeny na strane nájomcu, čím sa obsahovo približuje ustanoveniu § 12 ods. 6 ZoNPP, predpoklad, z ktorého vychádza, je podstatne rozdielny. Kým totiž ustanovenie § 12 ods. 6 ZoNPP pokrýva zmeny na strane nájomcu vyvolané právnymi úkonmi účastníkov, ustanovenie § 22 ods. 1 ZoNPP sa týka objektívnej právnej skutočnosti, ktorá nie je výsledkom právnych úkonov žiadneho z účastníkov. V prejednávanej veci sa pritom posudzujú dvojstranné právne úkony, ktoré ich účastníci uskutočnili dobrovoľne v rámci výkonu svojej zmluvnej slobody. Na posúdenie ich dôsledkov nemôže mať existencia ustanovenia § 22 ods. 1 ZoNPP žiaden vplyv, pretože je svojím obsahom priveľmi vzdialené od skutkového stavu, o aký v konaní ide. Odvolací súd však pre úplnosť poznamenáva, že ani § 22 ods. 1 ZoNPP neponecháva prenajímateľa „napospas osudu“. Zmenu nájomcu v dôsledku objektívnej skutočnosti síce prenajímateľ priamo ovplyvniť nedokáže, ale zákon túto zmenu predsa len podmieňuje záväzkom právnych nástupcov pokračovať v poľnohospodárskej činnosti alebo v hospodárení na lesných pozemkoch. 30. Odvolací súd preto uzatvára, že pojem predaj väčšiny majetkových podielov v § 12 ods. 6 prvej vete ZoNPP v znení účinnom od 01.05.2018 treba vykladať v tom zmysle, že zahŕňa aj situáciu, keď sa v dôsledku predaja dvoch členských podielov družstva z celkového počtu šiestich novým dvom členom družstva, na ktorý v krátkom časovom slede nadväzuje dohoda o zániku zvyšných štyroch členských podielov pôvodných členov družstva, namiesto pôvodných šiestich členov družstva stanú členmi družstva už len noví dvaja členovia družstva, ak neexistujú osobitné okolnosti, ktoré by takýto postup ekonomicky alebo inak odôvodňovali. 31. Keďže bolo nesporné, že namiesto pôvodných šiestich členov družstva – žalobcu ako nájomcu sa v dôsledku predaja dvoch členských podielov družstva z celkového počtu šiestich novým dvom členom družstva, na ktorý v krátkom časovom slede nadväzovala dohoda o zániku zvyšných štyroch členských podielov pôvodných členov družstva, zostali dňa 17.06.2019 členmi žalobcu už len noví dvaja členovia družstva, žalovanému ako prenajímateľovi vzniklo podľa § 12 ods. 6 ZoNPP v znení účinnom od 01.05.2018 právo ukončiť nájomný vzťah so žalobcom založený nájomnou zmluvou zo 07.10.2013. Vôľu ukončiť nájomný vzťah žalovaný dostatočne jasne prejavil v liste z 27.10.2019. Keďže tento list bol žalobcovi doručený včas, vyvolal podľa druhej vety cit. ustanovenia zánik nájomného vzťahu po zbere úrody, a tým aj zánik užívacieho práva žalobcu k sporným pozemkom. Žalobe o určenie užívacieho práva žalobcu preto nebolo možné vyhovieť. 32. Na základe vyššie uvedených úvah treba uzavrieť, že odvolanie žalobcu nenapĺňa žiaden z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), takže je nedôvodné. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny (výrok II). 33. O trovách tohto odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho súdu končí (§ 262 ods. 1 CSP), má úspešná strana sporu, ktorou je žalovaný. Hoci žalobca bol v dovolacom konaní procesne úspešný (dosiahol zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu), toto medzitýmne víťazstvo nie je rozhodujúcim úspechom z hľadiska trov konania. Úspech v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP treba posudzovať podľa toho, či strana uspela so svojím nárokom na súde. To sa ale v prejednávanej veci nestalo, pretože žalobca spor prehral. Žalovanému preto patrí voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania (výrok II). Patril by mu aj nárok na náhradu trov dovolacieho konania, no žalovaný sa ho de facto nezúčastnil, v dôsledku čoho odvolací súd v zmysle judikatúry (R 72/2018) stranám dovolacieho konania nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III). 34. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.