Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_32Cob-5-2023.pdf
PDF · 155.15 KB
Case nature
Area
Subarea
32Cob/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo PRIETRŽ- PODHORIE, so sídlom Družstevná ulica 688/29, Horné Orešany, IČO: 46 726 152, zastúpeného splnomocnencom: BOHUNICKÝ & Co., s. r. o., so sídlom Lermontova 16, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 876 034, proti žalovanému: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV), so sídlom Prietrž 346, IČO: 31 870 376, zastúpenému advokátom: Mgr. Milan Trylč, so sídlom J. Kráľa 738/12, Senica, o určenie práva užívať poľnohospodárske pozemky, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 9Cb/5/2020-138 zo dňa 16. novembra 2022, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu žalobcu zamietol, druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 39, § 663, § 664, § 677 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 6, § 7, § 8 ods. 1, § 12 ods. 5, 6 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy (ďalej len zák. č. 504/2003 Z. z.), ust. § 12 ods. 5 zák. č. 504/2003 Z. z. v znení účinnom do 01.05.2018, ust. § 24d ods. 3 zák. č. 291/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 7 ods. 4 zákona č. 42/1992 Z. z. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách účinného od 21.12.1991, zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ust. § 765 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom k 1.1.1992.
3. Vecne súd argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 07.10.2013 bola medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom uzavretá nájomná zmluva, za účelom prenájmu pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku k poľnohospodárskemu
využívaniu. Zmluva bola uzavretá na dobu 15 rokov, a to od 01.10.2014 do 30.09.2029. Podľa výpisu z LV č. XXX pre k. ú. A. je výlučným vlastníkom predmetných pozemkov žalovaný. V zmluve bola dohodnutá cena nájmu, a to 230,92 eura ročne, splatná vždy najneskôr do 31.01. nasledujúceho roka. Ústrižkami poštových poukážok žalobca preukázal platenie nájomného, a to dňa 12.12.2014, 10.12.2015, 01.12.2016, 06.12.2017, 07.12.2018 a 11.12.2019. Žalobca tiež preukázal zaplatenie dane z nehnuteľnosti z predmetných pozemkov za rok 2019 vo výške 2.754,09 eura. Listom zo dňa 27.10.2019 oznámil žalovaný žalobcovi výpoveď nájomnej zmluvy z dôvodu, že počas nájmu prišlo k predaju podniku/predaju väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka/k predaju väčšiny majetkových podielov alebo väčšiny akcií doterajšieho nájomcu podľa § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov. Žalovaný súčasne vyzval žalobcu na bezodkladné vrátenie uvedených pozemkov. V odpovedi na výpoveď zo dňa 15.11.2019 žalobca označil výpoveď za neplatnú, nakoľko nebol splnený žiaden zákonný ani zmluvne dohodnutý dôvod, na základe ktorého by mal žalovaný právo nájomnú zmluvu vypovedať. Uvedená odpoveď bola žalovanému doručená dňa 21.11.2019. Na to reagoval žalovaný listom zo dňa 02.12.2019, ktorým vyzval žalobcu na preukázanie nenaplnenia ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, aby relevantnými dokladmi preukázal, že nedošlo k predaju podniku/predaju väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, k predaju väčšiny majetkových podielov alebo väčšiny akcií doterajšieho nájomcu, a to najmä aktuálnymi stanovami družstva. Žalobca reagoval listom zo dňa 21.01.2020, v ktorom opätovne označil výpoveď z nájmu za neplatnú a zmluvný vzťah založený nájomnou zmluvou za trvajúci. Tento list bol žalovanému doručený dňa 23.01.2020. V liste zo dňa 05.03.2020 žalovaný uviedol, že výpoveď považuje za platnú. Z opatrnosti a za účelom dodržania litery zákona uviedol, že so žalobcom opätovne ukončuje nájomnú zmluvu zo dňa 07.10.2013, a to z dôvodu podľa § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. a opätovne ho vyzval k bezodkladnému odovzdaniu predmetu nájmu. Uviedol, že spôsob „ovládnutia“ nájomcu, keď najprv prišlo k odkúpeniu majetkových podielov v rozsahu menšom ako 50 % z celkového rozsahu podielov a následne v ten istý deň sa zostávajúci pôvodní vlastníci majetkových podielov nájomcu vzdali svojich majetkových práv, resp. majetkových podielov nájomcu považuje za zastretý právny úkon. Platí, že došlo k predaju všetkých majetkových podielov nájomcu. Zápisnicou zo zasadnutia členskej schôdze žalobcu konanej dňa 17.06.2019 o 11:00 hod. mal súd preukázané, že prišlo k Dohode o prevode členských práv a povinností z dvoch pôvodných členov družstva, t.j. žalobcu na jednej strane na dvoch nečlenov družstva, t.j. žalobcu na strane druhej. Zápisnicou zo zasadnutia členskej schôdze žalobcu konanej dňa 17.06.2019 o 13:00 hod. mal súd preukázané, že zvyšní štyria členovia družstva, t.j. žalobcu, uzavreli dohodu o zániku členstva v družstve.
4. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je nedôvodná. V prvom rade sa zaoberal danosťou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorú žalobca odôvodňoval tým, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 30.09.2029, pričom jej výpoveďou sa stalo právne postavenie žalobcu ako nájomcu neistým, nakoľko žalobca pravidelne žiada Pôdohospodársku platobnú agentúru o poskytnutie dotácií, pričom musí deklarovať, že je oprávneným užívateľom plochy poľnohospodárskych pozemkov, na ktoré žiada poskytnutie podpory. Zároveň žalobca každoročne pred poľnohospodárskou sezónou vypracúva tzv. osevný plán, v nadväznosti na čo nakupuje hnojivá, postreky, atď. Za týmto účelom musí vopred vedieť, s akou celkovou plochou poľnohospodárskej pôdy má počítať a na ktorých konkrétnych pozemkoch bude pestovať tú - ktorú plodinu. Ďalšia potenciálna škoda by mohla vzniknúť prenajatím predmetu nájmu inému subjektu. Na základe uvedeného súd uzavrel, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení práva užívať poľnohospodárske pozemky je daný, pretože bez tohto určenia by zostalo právne postavenie žalobcu neistým a jeho ďalšia činnosť by bola sčasti znemožnená. Zároveň požadovaným určením možno predísť rozmnožovaniu ďalších sporov, napr. o vydanie bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a podobne.
5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi stranami bola uzavretá nájomná zmluva, predmetom ktorej bol nájom pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, a to na dobu určitú 15 rokov, od 01.10.2014 do 30.09.2029. V priebehu trvania nájomného vzťahu prišlo k zmene vo vlastníckych štruktúrach žalobcu, ktorý má právnu formu družstva, pričom z pôvodných šiestich členov družstva previedli svoje členské práva a povinnosti na tretí subjekt dvaja pôvodní členovia a zvyšní štyria členovia družstva sa členstva v družstve vzdali. Uvedené bolo zo strany žalovaného dôvodom na ukončenie právneho vzťahu založeného nájomnou zmluvou podľa § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. Spornou otázkou bola platnosť výpovede z nájomnej zmluvy daná žalovaným žalobcovi. Súd uviedol, že zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov v znení účinnom ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy
dňa 07.10.2013, dával pre prípad, ak počas nájmu pozemku došlo k predaju väčšiny majetkových podielov doterajšieho nájomcu, prenajímateľovi právo odstúpiť od zmluvy, a to do 6 mesiacov odo dňa predaja. Zákon č. 291/2017 Z. z. zmenil oprávnenie prenajímateľa uvedené v predchádzajúcej vete na právo ukončiť nájomný vzťah, a to do šiestich mesiacov odo dňa zvesenia oznámenia nájomcu o predaji väčšiny majetkových podielov na úradnej tabuli obce alebo v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa prenajímateľ o skutočnosti podľa prvej vety dozvedel. Podľa prechodného ustanovenia sa uvedená novela vzťahuje aj na vzťah medzi sporovými stranami založený nájomnou zmluvou zo dňa 07.10.2013, takže právo ukončiť nájomný vzťah za daných okolností mal aj žalovaný. Súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v dôsledku odkazu 12a uvedeného v ustanovení § 12 ods. 6 Zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov je ustanovenie § 12 ods. 6 použiteľné len na družstvá, ktoré prešli transformáciou podľa zákona č. 42/1992 Zb. Odkaz v právnom predpise je praktickým prvkom, ktorý eliminuje potrebu preberať do právneho predpisu ustanovenie iného právneho predpisu. Stačí použiť odkaz na tento iný právny predpis alebo na priamo záväzný právny akt Európskej únie. Logickým výkladom dospel súd k záveru, že funkciou odkazu 12a v danom prípade bolo vylúčiť potrebu definovania „majetkového podielu“ v ustanovení § 12 zákona č. 504/2003 Z. z. Uvedené vyplýva z porovnania s odkazom 12b obsiahnutom v tom istom ustanovení, ktorý zasa vylúčil potrebu zadefinovania pojmu „cenný papier“. Súd uviedol, že bolo by určite vhodnejším riešením, ak by odkaz 12a smeroval skôr k § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka, definujúceho „členský podiel“ v družstve. Zrejme práve z dôvodu, že Obchodný zákonník používa pojem „členský podiel“ a nie „majetkový podiel“, zákonodarca zvolil odkaz na ustanovenie zákona č. 42/1992 Zb. Niet ale pochybností o tom, že obsah pojmu „majetkový podiel“ a „členský podiel“ je rovnaký, a to aj s poukazom na § 765 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa aj družstvá vzniknuté pred 1. januárom 1992 premenili na spoločnosti alebo družstvá podľa Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník na právne účely nerozlišuje dva typy družstiev, neexistujú práva a povinnosti dané družstvám, ktoré prešli transformáciou a iné družstvám, ktoré vznikli až po 01.01.1992, preto niet právne opodstatneného dôvodu tvrdiť, že právo ukončenia zmluvy stanovené v § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. by malo prináležať len družstvám „transformovaným“. Na tom nič nemení ani právne nezáväzný komentár predložený žalobcom. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že právo ukončiť nájomnú zmluvu obsiahnuté v § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. za daných okolností patrilo aj žalovanému.
6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že zákonodarca v § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. použil pojem „ukončenie zmluvy“, neznamená, že uvedené ustanovenie zákona nemožno vykonať, tak ako tvrdil žalobca. Pokiaľ zákonodarca použil pojem ukončenie zmluvy namiesto dovtedy použitého pojmu odstúpenie od zmluvy, aplikáciou historického a logického výkladu tohto ustanovenia možno uzavrieť, že sa jedná o rozšírenie možností spôsobu ukončenia zmluvy, nakoľko popri odstúpení od zmluvy dal prenajímateľovi na výber aj iný spôsob ukončenia zmluvy. Ako jednostranné ukončenie zmluvy v takomto prípade potom prichádza do úvahy popri odstúpení od zmluvy aj výpoveď, pre použitie ktorej sa rozhodol aj žalovaný.
7. K obrane žalobcu, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre použitie § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., nakoľko u žalobcu neprišlo k predaju väčšiny majetkových podielov družstva, súd uviedol, že je potrebné vychádzať z úmyslu zákonodarcu pri koncipovaní novely zákona č. 504/2003 Z. z., konkrétne zákona č. 396/2009 Z. z., ktorý je zrejmý z dôvodovej správy k zákonu (vylúčiť obchádzanie vlastníka pozemku). Súd uviedol, že zákonodarca priznal prenajímateľovi pozemku právo odstúpiť od zmluvy (neskôr ukončiť zmluvu) v prípade zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu. Podstatným teda musí byť porovnanie vlastníckej štruktúry v čase uzavretia nájomnej zmluvy so stavom výsledným, pričom nie je podstatné, koľko medzikrokov výslednému stavu predchádzalo. V opačnom prípade, ak by súd dal za pravdu argumentácii žalobcu, by v každom jednom nájomnom vzťahu každý nájomca dokázal spôsobom obdobným tomu, ktorý zvolil žalobca, eliminovať použitie ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. Ustanovenie § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. treba podľa súdu v danom prípade vyložiť tak, že prišlo k prevodu väčšiny majetkových podielov žalobcu, nakoľko z pôvodných šiestich členských podielov nezostal v pôvodných rukách ani jeden. Na základe uvedeného súd uzavrel, že výpoveď nájomnej zmluvy daná žalovaným žalobcovi písomnou formou, obsiahnutá v liste zo dňa 27.10.2019 bola daná v súlade s ustanovením § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., v zákonom stanovenej lehote, bola riadne doručená a táto je platná. Tým prišlo k ukončeniu nájomného vzťahu a preto bola žaloba žalobcu zamietnutá. Súd preto nemal za potrebné sa ďalej zaoberať otázkou platnosti prejavu vôle obsiahnutom v liste zo dňa 05.03.2020 (ukončenie zmluvy).
8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore plne procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného i prvého odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP žalobca dôvodil, že rozhodnutie súdu je vo vzťahu k jeho výrokom nepreskúmateľné, a to najmä s ohľadom na predchádzajúci vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pojem „ukončenie zmluvy“ zahŕňa aj výpoveď, pre použitie ktorej sa rozhodol žalovaný. Mal za to, že súd pri výklade pojmu „ukončenie zmluvy“ aplikoval mimoriadne extenzívny výklad. Zákonodarca v ustanovení § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. použil neurčité slovné spojenie „ukončiť nájomný vzťah“. Žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že zákonodarca použitím tohto pojmu novelou zákona č. 504/2003 Z. z. (zákonom č. 291/2017 Z. z.) účinnou od 01.05.2018 v podstate rozšíril dovtedy používaný spôsob ukončenia nájomnej zmluvy (odstúpenie) o výpoveď. Nájomná zmluva bola uzatvorená v súlade s § 7 a nasl. zák. č. 504/2003 Z. z. na dobu určitú, a to od 01.10.2014 do 30.09.2029. Nájomným vzťahom vzniknutým podľa druhej časti poskytuje zák. č. 504/2003 Z. z. vyšší stupeň ochrany, ktorý neumožňuje nájomnú zmluvu vypovedať, a to ani v prípadoch, ak bola uzavretá na neurčitý čas, keď minimálna doba nájmu vyplývajúca z § 8 zákona musí ostať zachovaná a nájomný vzťah, ani ak bol vypovedaný, nesmie skončiť pred touto dobou. Úmyslom zákonodarcu v danom prípade bolo, ako to vyplýva z dôvodovej správy, poskytnúť zvýšenú ochranu nájomcom, vzhľadom na zohľadnenie špecifík predmetu a účelu poľnohospodárskych a lesných nájmov, na podporu hospodárskeho využívania potenciálu poľnohospodárskej a lesnej pôdy za účelom intenzívnej ekonomickej podpory výroby. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z. z. platí, že ak ide o zmluvu o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku dohodnutú na neurčitý čas, možno ju vypovedať len písomne; výpovedná lehota je päť rokov. Novela zákona č. 504/2003 Z. z. účinná od 01.05.2018 kogentne ustanovila, že výpoveď ako spôsob ukončenia nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, možno aplikovať len v prípade zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú, pričom výpoveď musí byť písomná a výpovedná lehota musí byť 5 rokov, t. j. z hľadiska výkladu, zmluvné strany si nemôžu zmluvne upraviť predĺženie/zníženie výpovednej doby, pričom podanie výpovede je možné až po uplynutí zákonom ustanovenej doby nájmu podľa § 8 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z. z. Zákon č. 504/2003 Z. z. nepripúšťa výpoveď a ani odstúpenie od nájomnej zmluvy. Rovnako to nepripúšťa ani všeobecná úprava v Občianskom zákonníku. Zákonodarcom použité slovné spojenie „ukončenie nájomného vzťahu“ je podľa názoru žalobcu také neurčité a nejednoznačné, že vyvoláva právnu neistotu nájomcov v nájomných vzťahoch, a preto je nevykonateľné. Súd preto nemôže toto ustanovenie vykladať na ťarchu žalobcu, keďže jeho nejednoznačnosť a neurčitosť spôsobil zákonodarca a nie žalobca. Preto žalovaným použitý dôvod výpovede (ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z.) nie je v prípade nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou možné aplikovať a rovnako nie je možné aplikovať ani žiadny iný zákonný alebo nájomnou zmluvou dohodnutý dôvod výpovede, a preto je výpoveď žalovaného zo dňa 02.12.2019 neplatná.
10. Žalobca dôvodil, že súd aplikoval extenzívny výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. vo vzťahu k použitiu pojmu majetkové podiely, ktorý je nad mieru akceptovateľnosti a udržateľnosti, pričom týmto spôsobom toto ustanovenie výslovne zmenil, čím suploval zákonodarcu. Ustanovenie § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. bolo doplnené novelizáciou uskutočnenou zákonom č. 396/2009 Z. z., ktorá bola účinná od 01.11.2009. Žalobca je družstvom, ktoré neprešlo transformáciou podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov. Preto sa ustanovenie § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. na žalobcu založeného podľa § 221 a nasl. Obchodného zákonníka neuplatňuje. Odkaz 12a v zákone č. 504/2003 Z. z. je priamo na ustanovenie § 7 ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb., t. j. § 12 ods. 6 sa týka jednoznačne a výlučne majetkových podielov v družstve, ktoré prešlo transformáciou v zmysle zákona č. 42/1992 Zb. a nie členských podielov družstiev založených podľa ustanovenia § 221 a nasl. Obchodného zákonníka. Rovnaký záver vyplýva aj z komentára k zákonu č. 504/2003 Z. z. Pojem majetkový podiel nezahŕňa aj členské podiely v družstve založenom podľa § 221 a nasl. Obchodného zákonníka, nakoľko v prípade, ak by mal zákonodarca záujem, aby sa toto ustanovenie vzťahovalo aj na členské podiely, tak by to
výslovne v ustanovení § 12 ods. 6 zákona č. 504/2003 Z. z. uviedol. Zákon č. 504/2003 Z. z. bol od novely, ktorá zaviedla ustanovenie § 12 ods. 6 doposiaľ novelizovaný celkovo 10-krát a aj napriek tomu zákonodarca nepristúpil k zmene pojmu majetkové podiely na členské podiely, resp. zákonodarca nepristúpil k doplneniu tohto pojmu o členské podiely. Súd teda neaplikoval výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., ale pristúpil k zmene predmetného ustanovenia. Súd uviedol, že je potrebné vychádzať z úmyslu zákonodarcu pri koncipovaní novely zákona č. 504/2003 Z. z., konkrétne zákona č. 396/2009 Z. z., ktorý je zrejmý z dôvodovej správy k zákonu (vylúčiť obchádzanie vlastníka pozemku). Zákonodarca priznáva prenajímateľovi pozemku právo odstúpiť od zmluvy (neskôr ukončiť zmluvu) v prípade zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu. Žalobca absolútne nesúhlasí so závermi súdu a zastáva jednoznačný názor, že v jeho prípade nikdy nedošlo k predaju (odplatnému prevodu) väčšiny majetkových a ani členských podielov. Súd je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý zaujal vo vzťahu k právnej otázke predaju väčšiny členských podielov žalobcu jasné stanovisko, a to, že „v prípade žalobcu nedošlo k predaju väčšiny členských podielov členov družstva“. Žalobca rovnako vo vzťahu k predaju členských podielov opätovne zdôrazňuje a uvádza, že v jeho prípade nikdy nedošlo k predaju väčšiny členských podielov členov družstva, čo potvrdzujú zápisnice z členských schôdzí, podľa ktorých došlo k predaju (odplatnému prevodu) len dvoch z celkového počtu šiestich členských podielov žalobcu. Členstvo zvyšných štyroch členov žalobcu zaniklo uzatvorením dohody o zániku členstva člena družstva. V prípade žalobcu a jeho bývalých členov nemožno mať akékoľvek pochybnosti o vážnosti prejavu ich vôle. Žalobca absolútne nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, že výpoveď nájomnej zmluvy daná žalovaným žalobcovi písomnou formou, obsiahnutá v liste zo dňa 27.10.2019 bola daná v súlade s ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., v zákonom stanovenej lehote, bola riadne doručená a táto je platná, čím došlo k ukončeniu nájomného vzťahu. Žalobca totiž jednoznačne preukázal, že žalovaným uplatňovaný dôvod výpovede nie je v danom prípade naplnený, preto výpoveď nájomnej zmluvy bola právnym úkonom v rozpore so zákonom (zák. č. 504/2003 Z. z. a OZ) a v neposlednom rade je v rozpore aj so samotnou nájomnou zmluvou, čo spôsobuje jej neplatnosť.
11. Poukazujúc na list žalovaného zo dňa 05.03.2020 žalobca dôvodil, že pokiaľ by si bol žalovaný istý skutočnosťou, že jeho výpoveď nájomnej zmluvy je platná, nepristúpil by k opätovnému „ukončeniu“ nájomnej zmluvy. Pojem ukončenie nájomnej zmluvy, ktorý žalovaný v liste zo dňa 05.03.2020 použil, je absolútne neurčitý. Nie je z neho zrejmé, ktorý zo spôsobov jednostranného ukončenia zmluvy (odstúpenie alebo výpoveď) zamýšľal žalovaný uplatniť. Určitosť predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu. Právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť (§ 37 ods. 1 OZ). Právny úkon je neurčitý, ak je vyjadrenie prejavu vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak nejednoznačné, a tým je neurčitý aj jeho vecný obsah, pričom neurčitosť obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani výkladom právneho úkonu v zmysle § 35 OZ. Súd prvej inštancie sa týmto prejavom vôle obsiahnutom v liste žalovaného zo dňa 05.03.2020 nezaoberal, nakoľko to nepovažoval za potrebné. Rozsudok súdu prvej inštancie tak nie je dostatočne odôvodnený. Súd v odôvodnení rozsudku neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené závery takým spôsobom, aby výsledok jeho rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Súd sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení Krajského súdu v Trnave bez tohto, aby to akýmkoľvek spôsobom odôvodnil. Súd pri posudzovaní platnosti výpovede nájomnej zmluvy prevzal až nekritickým spôsobom právnu argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho odvolaní a prekročil akceptovateľnú mieru extenzívneho výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. a pristúpil k zmene predmetného ustanovenia, čím suploval úlohu zákonodarcu. Nedostatočným odôvodnením rozsudku a nepreskúmateľnosťou jeho odôvodnenia súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozsudok trpí podľa názoru žalobcu aj inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalšia vada, ktorou rozsudok trpí, je nesprávne právne posúdenie veci, a to vo vzťahu k platnosti výpovede, ako aj k naplneniu jej jednotlivých hmotnoprávnych podmienok zo strany žalovaného. Na základe uvedeného žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a rozhodne, že žalobca má právo užívať predmetné poľnohospodárske pozemky podľa uzatvorenej nájomnej zmluvy a žalobcovi tiež prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
12. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozsudku a uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu o určenie práva užívať poľnohospodárske pozemky zamietol dôvodiac, že v priebehu trvania nájomného vzťahu došlo k zmene vo vlastníckych štruktúrach žalobcu, ktorý má právnu formu družstva, keď z pôvodných šiestich členov družstva previedli svoje členské práva a povinnosti na tretí subjekt dvaja pôvodní členovia a zvyšní štyria členovia družstva sa členstva v družstve vzdali, čím došlo k naplneniu hypotézy ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., keďže došlo k prevodu väčšiny majetkových podielov žalobcu, nakoľko z pôvodných šiestich členských podielov nezostal v pôvodných rukách ani jeden; na základe čoho mal žalovaný právo ukončiť nájomnú zmluvu so žalobcom, pričom uvedené ustanovenie je použiteľné aj na družstvá založené po 01.01.1992 (teda aj na tie, ktoré neprešli transformáciou) a pojem „ukončenie zmluvy“ zahŕňa aj spôsob ukončenia nájomnej zmluvy výpoveďou, ktorú formu zvolil žalovaný.
15. Žalobca s týmito závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil a dôvodil, že aplikované ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. sa vzťahuje len na družstvá, ktoré prešli transformáciou podľa zák. č. 42/1992 Zb., čo nie je prípad žalobcu, keď uvedené má vyplývať z použitého pojmu „majetkové podiely“ a pripojenej poznámky pod čiarou 12a; ďalej, že v prípade žalobcu ani nikdy nedošlo k predaju (odplatnému prevodu) väčšiny majetkových a ani členských podielov, keď v zmysle predložených zápisníc z členských schôdzí družstva došlo k predaju (odplatnému prevodu) len dvoch z celkového počtu šiestich členských podielov, členstvo zvyšných štyroch členov zaniklo uzatvorením dohody o zániku členstva člena v družstve a ďalej že zákonodarcom použitý pojem „ukončenie zmluvy“ je tak neurčitý, že je predmetné ustanovenie nevykonateľné, pričom nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným bola na dobu určitú do 30.09.2029 a podľa § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 z. z. možno vypovedať iba nájomnú zmluvu uzavretú na dobu neurčitú s výpovednou lehotou 5 rokov. Žalobca tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, pričom súd sa odchýlil od právneho záveru odvolacieho súdu o tom, že v prípade žalobcu nedošlo k predaju väčšiny členských podielov členov družstva.
16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku o určenie práva užívať poľnohospodárske pozemky, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
17. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bola dňa 07.10.2013 uzavretá nájomná zmluva, predmetom ktorej bol prenájom poľnohospodárskych pozemkov v k. ú. A. pri prevádzkovaní podniku k poľnohospodárskemu využívaniu, ktorý nájom pozemkov bol uzatvorený na dobu určitú od 01.10.2014 do 30.09.2029. Nesporné bolo tiež to, že na členských schôdzach dňa 17.06.2019, došlo k schváleniu dohody o prevode členských práv a povinností medzi dvomi pôvodnými členmi družstva a dvomi nečlenmi družstva a zároveň došlo k schváleniu dohôd
o zániku členstva zvyšných štyroch pôvodných členov družstva v družstve. Takisto je nesporné, že na základe uvedených zmien u nájomcu, zaslal žalovaný žalobcovi výpoveď z nájomnej zmluvy a výzvu na vrátene a prevzatie pozemkov zo dňa 27.10.2019. Žalobca má za to, že táto výpoveď je neplatná a teda má naďalej právo užívať poľnohospodárske pozemky v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy.
18. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia nájomnej zmluvy, t. j. k 07.10.2013, nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami osobitného predpisu o nájomnej zmluve (t. j. ust. § 663 a § 684 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, pozn.), ak tento zákon neustanovuje inak; rovnako sa to vzťahuje na podnájom.
19. Podľa § 12 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom k 07.10.2013, ak počas nájmu pozemku na poľnohospodárske účely dôjde k predaju podniku, k predaju väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, k predaju väčšiny majetkových podielov 12a) alebo väčšiny akcií doterajšieho nájomcu, prenajímateľ môže do šiestich mesiacov odo dňa predaja odstúpiť od zmluvy; nájomný vzťah zaniká po zbere úrody.
20. Podľa § 12 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení novely 291/2017 Z. z. účinnom v čase výpovede (dňa 27.10.2019), ak počas nájmu pozemku na poľnohospodárske účely dôjde k predaju podniku, k predaju väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, k predaju väčšiny majetkových podielov12a) alebo väčšiny akcií12b) doterajšieho nájomcu, je nájomca povinný túto skutočnosť oznámiť zverejnením počas 15 dní na úradnej tabuli obce, v ktorej katastrálnom území sa pozemok nachádza. Prenajímateľ môže do šiestich mesiacov odo dňa zvesenia oznámenia podľa prvej vety ukončiť nájomný vzťah; nájomný vzťah v takom prípade zaniká po zbere úrody. Ak si nájomca nesplní povinnosť podľa prvej vety, šesťmesačná lehota začne plynúť odo dňa, keď sa prenajímateľ o skutočnosti podľa prvej vety dozvedel.
21. Podľa § 24d ods. 3 zák. č. 291/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
22. Podľa § 765 ods. 1 Obchodného zákonníka, družstvá, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, sa premieňajú na spoločnosti alebo družstvá podľa tohto zákona spôsobom, ktorý ustanovuje osobitný zákon.
23. Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov č. 504/2003 Z. z. predstavuje lex specialis k právnej úprave nájomnej zmluvy podľa ust. § 663 až 684 Občianskeho zákonníka. Z toho vyplýva, že ustanovenia Zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nájom pozemku na poľnohospodárske účely sa bude riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka len v prípade, ak absentuje právna úprava v Zákone o nájme poľnohospodárskych pozemkov.
24. V dôsledku úpravy prechodného ustanovenia § 24d ods. 3 zák. č. 291/2017 Z. z., ktorým bolo novelizované ust. § 12 zák. č. 504/2003 Z. z., sa aj na nájomnú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným použije ust. pôvodne § 12 ods. 5 zák. č. 504/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2018 zavedené predmetnou novelou, ktoré s účinnosťou od 01.02.2019 bolo prečíslované ako ods. 6 § 12 cit. zákona, t. j. ust. § 12 ods. 6 sa použije v znení účinnom nie v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ale v znení účinnom ku dňu výpovede dňa 27.10.2019.
25. Všeobecne možno inštitút výpovede definovať ako jednostranný právny úkon, prejav vôle jednej zo zmluvných strán právneho vzťahu, že daný pomer bude v budúcnosti zrušený. Vyskytuje sa spravidla v zmluvách na dobu neurčitú. Podaním výpovede jednou zo zmluvných strán druhej, právny vzťah nezaniká automaticky, ale až uplynutím tzv. výpovednej lehoty.
26. Špeciálne ustanovenie § 12 zák. č. 504/2003 Z. z. vzťahujúce sa na nájom pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku (čo bol aj predmetný prípad), upravovalo v znení účinnom v čase výpovede nájomnej zmluvy v ods. 1 možnosť vypovedať zmluvu o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku dohodnutú na neurčitý čas s výpovednou lehotou
päť rokov. Uvedené ustanovenie výslovne neupravuje ukončenie nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú, avšak v zásade platí, že ak zmluvné strany uzavrú nájomnú zmluvu na dobu určitú, jej platnosť a účinnosť je podmienená dohodnutou dobou nájmu a uplynutím doby nájmu takáto zmluva zaniká, ak si napr. strany z hľadiska zmluvnej voľnosti nedohodnú (aj) niečo iné. Okrem toho ust. § 12 zák. č. 504/2003 Z. z. v uvedenom znení upravovalo tiež ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku z dôvodu pozemkových úprav (ods. 2), ukončenie užívania pozemkov podnikateľským subjektom bez nájomnej zmluvy (ods. 3,4,5), a napokon v ods. 6 upravovalo ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku z dôvodu zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu.
27. Zákonodarca v ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. v znení účinnom v čase výpovede upravil pre prenajímateľa možnosť, aby ak dôjde k podstatnej zmene vo vlastníckej štruktúre nájomcu, mohol predmetný nájomný vzťah ukončiť, pričom zákonodarca tiež vyslovene upravil, že nájomný vzťah v takom prípade zaniká po zbere úrody. Je nepochybné, že jedným z dôvodov špeciálnej právnej úpravy nájmu poľnohospodárskych pozemkov zákonom č. 504/2003 Z. z., je poskytnúť zvýšenú ochranu nájomcom takejto poľnohospodárskej pôdy, pretože títo nájomcovia musia spôsob užívania poľnohospodárskej pôdy z hľadiska pestovania poľnohospodárskych plodín dlhodobo plánovať, takisto v súvislosti s predmetom nájmu vynakladajú pomerne vysoké investície. Avšak účelom ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., je poskytnutie ochrany aj prenajímateľovi v prípade, že dôjde k podstatnej zmene vlastníckej štruktúry nájomcu, ktorá podstatná zmena, je v tomto ustanovení definovaná ako buď predaj podniku, alebo predaju väčšinového podielu podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo predaj väčšiny majetkových podielov12a) alebo väčšiny akcií12b) doterajšieho nájomcu. Z uvedeného vyplýva, že ide konkrétne buď o predaj podniku na základe zmluvy o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, alebo o predaj väčšinového podielu na základe zmluvy o prevode obchodného podielu podľa § 115 Obchodného zákonníka, alebo o predaj väčšiny akcií doterajšieho nájomcu na základe zmluvy o kúpe akcií, resp. o predaj väčšiny majetkových podielov pričom poznámka pod čiarou k odkazu 12a pri tomto ustanovení, odkazuje na § 7 ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie vyložil tak, že sa vzťahuje nielen na družstvá, ktoré prešli transformáciou podľa zák. č. 42/1992 Zb., ale aj na družstvá, ktoré vznikli po 01.01.1992, pretože mal za to, že obsah pojmu „majetkový podiel“ a „členský podiel“ je s poukazom na ust. § 765 Obchodného zákonníka rovnaký, pričom podľa tohto ustanovenia sa aj družstvá vzniknuté pred 01.01.1992 premenili na obchodné spoločnosti alebo družstvá podľa Obchodného zákonníka. Poukazoval na to, že Obchodný zákonník nerozlišuje dva typy družstiev, neexistujú práva a povinnosti dané družstvám, ktoré prešli transformáciou a iné dané družstvám, ktoré vznikli až po 01.01.1992, preto nie je dôvodné tvrdiť, že právo ukončenia zmluvy stanovené v § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. by malo prináležať len družstvám „transformovaným“. Odvolací súd sa s týmto výkladom súdu prvej inštancie stotožňuje a rovnako uzatvára, že hoci zákonodarca používa v ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. pojem „predaj väčšiny majetkových podielov,“ pričom majetkové podiely existovali len v družstvách založených pred účinnosťou zák. č. 42/1992 Zb., transformovaných podľa transformačného projektu vypracovaného a schváleného podľa predmetného zákona, vzhľadom na to, že na základe ust. § 765 Obchodného zákonníka účinného od 01.01.1992, sa tzv. transformované družstvá premieňajú na spoločnosti alebo družstvá podľa Obchodného zákonníka, teda v zmysle aktuálnej právnej úpravy neexistujú dva druhy družstiev, ale len družstvá v zmysle Obchodného zákonníka (ktorý používa pojem už nie majetkový podiel, ale členský podiel), sa ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. vzťahuje na družstvá v zmysle Obchodného zákonníka, t. j. aj na žalobcu. Transformované družstvá, ktoré prispôsobili svoje stanovy ustanoveniam Obchodného zákonníka, sa dňom zápisu zmien do obchodného registra pokladajú za družstvá založené podľa Obchodného zákonníka a spravujú sa jeho ustanoveniami, preto niet dôvodu, aby sa úprava v citovanom ustanovení § 12 ods. 6 vzťahovala iba na transformované družstvá, ale týka sa celkovo družstiev ako jednej z právnych foriem podnikania podľa Obchodného zákonníka. Neobstojí preto obrana žalobcu v podanom odvolaní, že vzhľadom na to, že nakoľko odkaz 12a v zákone č. 504/2003 Z. z. poukazuje na § 7 ods. 4 zák. č. 42/1992 Zb., týka sa ust. § 12 ods. 6 jednoznačne a výlučne iba družstiev, ktoré prešli transformáciou v zmysle zák. č. 42/1992 Zb. Je potrebné uviesť, že poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu a majú len informatívnu hodnotu. Ich úlohou je zlepšenie prehľadnosti a orientácie v právnom predpise z hľadiska komplexnosti právnych vzťahov. Poznámky pod čiarou preto nemajú normatívnu povahu, ktorú z uvedeného dôvodu nemožno pripísať ani odkazu pod bodom 12a zák. č. 504/2003 Z. z.
28. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu v podanom odvolaní bolo, že súd prvej inštancie vykonal mimoriadne extenzívny výklad pojmu „ukončenie zmluvy“ v ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., ktoré slovné spojenie žalobca považuje za tak neurčité, že ho činí nevykonateľným. Mal za to, že nájom poľnohospodárskych pozemkov prenajatých na dobu určitú nemožno ukončiť výpoveďou, ktorá v zmysle § 12 ods. 1 prichádza do úvahy iba v prípade nájomnej zmluvy uzavretej na neurčitý čas, s výpovednou lehotou 5 rokov. Súd prvej inštancie v ods. 53 odôvodnenia rozsudku dôvodil, že pokiaľ zákonodarca použil pojem „ukončenie zmluvy“, ide o rozšírenie možností spôsobu ukončenia nájomnej zmluvy (na rozdiel od predchádzajúcej úpravy upravujúcej odstúpenie od zmluvy, pozn.), čím dal zákonodarca prenajímateľovi na výber aj iný spôsob ukončenia zmluvy, teda ako jednostranné ukončenie zmluvy v prípadoch upravených v § 12 ods. 6 (t. j. v prípadoch zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu), prichádza popri odstúpení od zmluvy do úvahy aj výpoveď, pre použitie ktorej sa rozhodol v danom prípade žalovaný. Odvolací súd s výkladom pojmu „ukončenie zmluvy“ vykonaným súdom prvej inštancie súhlasí.
29. Je zrejmé, že zákonodarca pristúpil k zmene právnej úpravy, keď pre prípad zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu, zaviedol namiesto pôvodnej možnosti odstúpenia od zmluvy, možnosť prenajímateľa nájomnú zmluvu „ukončiť“. Pojem ukončenie zmluvy je pritom pojmom širším, ako pojem odstúpenie od zmluvy. Tento pojem nie je neurčitý. Hoci zákon neurčuje, o aký konkrétny typ právneho úkonu (ukončenie) ide, vzhľadom na dikciu zákona pôjde o jednostranný právny úkon, na základe ktorého dochádza k ukončeniu platnosti nájomnej zmluvy do budúcna (ex nunc). Hoci zákonodarca pojem „ukončenie zmluvy“ legislatívnotechnicky v Občianskom zákonníku nepoužíva, používa ho ale napr. Obchodnom zákonníku (ust. § 351, § 491, § 531 ods. 3, § 650 atď.), keď je potrebné zohľadniť, že nájomcami poľnohospodárskych pozemkov sú zväčša podnikateľské subjekty. Zákonodarca pritom v ust. § 12 ods. 6 upravuje právo prenajímateľa ukončiť nájomnú zmluvu z dôvodu zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu bez ohľadu na to, či ide o nájomnú zmluvu uzavretú na dobu určitú, alebo na dobu neurčitú. Pokiaľ potom žalovaný realizoval svoje právo na ukončenie nájomnej zmluvy so žalobcom konkrétne právnym úkonom výpovede nájomnej zmluvy, postupoval v súlade s ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., keďže ide o jednostranný právny úkon adresovaný prenajímateľom nájomcovi smerujúci k ukončeniu platnosti zmluvy do budúcna, pričom zákonodarca konkrétne upravil, že nájomný vzťah v tom prípade zaniká po zbere úrody, čo je forma úpravy výpovednej doby.
30. Neobstojí teda argumentácia žalobcu, že vypovedať možno výlučne iba nájomnú zmluvu na prenájom poľnohospodárskych pozemkov uzavretú na dobu neurčitú. V zásade platí táto premisa, pokiaľ však lex specialis neupravuje inak, čo je presne prípad ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. Pri výklade tohto ustanovenia odvolací súd použil tiež logický a systematický výklad, keď je zrejmé, že celé ustanovenie § 12 zák. č. 504/2003 Z. z. upravuje spôsoby, dôvody a procesy „ukončenia“ nájomných zmlúv pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, a to (ako už bolo uvedené) 1. ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku na dobu určitú, 2. ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku na dobu neurčitú, 3. ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku z dôvodu pozemkových úprav, 4. ukončenie užívania pozemkov podnikateľským subjektom bez nájomnej zmluvy a 5. ukončenie nájomnej zmluvy pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku z dôvodu zmeny vlastníckej štruktúry. Ako spôsob ukončenia zmluvy používa zákon v rámci ustanovenia § 12 aj formu výpovede nájomnej zmluvy. Preto pokiaľ žalovaný ukončil so žalobcom nájomný vzťah výpoveďou, postupoval v súlade so zmyslom ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., pričom toto ustanovenie upravuje špecificky pre prípad zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu možnosť „ukončiť,“ a teda aj vypovedať nájomnú zmluvu bez ohľadu na to, či ide o nájom na dobu určitú, alebo nájom na dobu neurčitú, so špeciálne upravenou výpovednou dobou - „po zbere úrody“ (t. j. nájomný vzťah trvá ešte do zberu úrody, okamihom skončenia zberu nájomný vzťah zaniká). Zákonodarca teda v súvislosti so zmenou vlastníckej štruktúry nájomcu upravuje aj oveľa prísnejšiu – kratšiu výpovednú dobu, ktorá už nie je niekoľko rokov (ako v ust. § 12 ods. 1 – 5 rokov), ale trvá len do skončenia zberu úrody. Z toho vyplýva, že zákonodarca pri okolnosti podstatnej zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu, posilňuje skôr práva prenajímateľa.
31. Žalobca v odvolaní ďalej namietal to, že v jeho prípade nedošlo k predaju väčšiny majetkových (resp. členských) podielov daného družstva. Tu však nie je namieste používať doslovný výklad citovaného ustanovenia (§ 12 ods. 6), ale podstatný je účel právnej úpravy, ktorej cieľom je upraviť možnosť prenajímateľa ukončiť nájomnú zmluvu k pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní
podniku z dôvody zmeny vlastníckej štruktúry nájomcu. Je pritom evidentné, že v danom prípade k takejto zmene u žalobcu oproti stavu v čase uzavretia zmluvy jednoznačne došlo. Z pôvodných šiestich členov družstva previedli svoje členské práva a povinnosti na tretí subjekt dvaja pôvodní členovi a zvyšní štyria sa členstva v družstve vzdali. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, z pôvodných šiestich členských podielov nezostal v pôvodných rukách ani jeden. Rozhodujúce je, že došlo k zásadnej zmene vlastníckej štruktúry nájomcu, pričom nie je dôležité, akým presným postupom sa tak v danom prípade stalo, pretože pri pripustení opačného výkladu, by nájomca (rovnako ako v tomto prípade) dokázal poľahky obísť právnu úpravu a tá by sa pre prenajímateľa stala nepoužiteľnou.
32. Nie je pritom pravda, ako uvádza žalobca v odvolaní, že súd prvej inštancie sa odchýlil od právneho záveru odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, kde mal podľa žalobcu odvolací súd uzavrieť, že k prevodu väčšiny majetkových podielov u žalobcu nedošlo. Odvolací súd v ods. 9 odôvodnenia uznesenia č. k. 31Cob/25/2021-116 zo dňa 19.7.2022 v rámci inštrukcií daných súdu prvej inštancie pre ďalšie konanie uviedol len toľko, že súd mal skúmať, či nastal dôvod výpovede v zmysle ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z. Je pritom zrejmé, že u žalobcu doslovne vzaté k predaju väčšiny členských podielov členov družstva skutočne nedošlo, pretože boli prevedené iba dva členské podiely a zvyšní štyria členovia sa členstva vzdali. Avšak aj takýmto spôsobom došlo u žalobcu k podstatnej zmene jeho vlastníckej štruktúry, keď členom družstva nezostal žiaden z pôvodných členov, ktorú situáciu postihuje práve úprava ustanovenia § 12 ods. 6, ktorá je tak na prípad žalobcu plne aplikovateľná.
33. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že výpoveď nájomnej zmluvy daná žalovaným žalobcovi zo dňa 27.10.2019 bola v súlade s ust. § 12 ods. 6 zák. č. 504/2003 Z. z., a teda je platná. Nebolo preto potrebné sa ďalej zaoberať ďalšou listinou žalovaného zo dňa 05.03.2020.
34. Napokon k poslednej odvolacej námietke žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, odvolací súd uvádza, že takýto nedostatok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nezistil. Naopak odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
35. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
38. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
39. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).