Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 632/2026
PDF · 232.46 KB
No categories available
IV. ÚS 632/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného PARA advokáti, s.r.o., Gagarinova 10A, Bratislava, proti postupu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Bratislava, Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu bola 31. júla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v záhlaví označených porušovateľov v súvislosti s monitorovaním a zaznamenávaním jeho telefonických hovorov, ako aj zaznamenávaním údajov o priebehu jeho hovorov a následným nakladaním so zabezpečenými záznamami. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal porušovateľom, aby zabezpečili zlikvidovanie všetkých záznamov získaných z monitorovania a zaznamenávania telefonických hovorov sťažovateľa, ako aj zo zaznamenávania údajov o ich priebehu, a to vo všetkých formách, v ktorých sa nachádzajú. Navrhuje priznať mu finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur, ako aj náhradu trov konania. Taktiež navrhuje, aby senát ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 5 ústavy podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, že § 21 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) odporuje čl. 16 ods. 1 ústavy, čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 2. júna 2026 a v nasledujúcich dňoch telefonicky (resp. 18. júna 2026 z písomných dokumentov) dozvedel od svojich synov, ktorí vykonávajú väzbu od marca 2017, že ich vzájomné telefonické rozhovory boli odpočúvané a následne prehrávané ako dôkazy v trestnom konaní vedenom proti jeho synom Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. 4T/5/2024. Ide o dve telefónne čísla, ktorých výlučným vlastníkom je sťažovateľ a v období minimálne od 28. februára 2024 prostredníctvom nich komunikoval so synmi.
3. Prokurátor generálnej prokuratúry totiž v trestnej veci synov sťažovateľa vedenej na špecializovanom súde pod sp. zn. 4T/5/2024 žiadosťami zo 6. marca 2026 požiadal ÚVV a ÚVTOS Leopoldov a ÚVV a ÚVTOS Bratislava o poskytnutie záznamov telefonických hovorov synov sťažovateľa. Riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Leopoldov a riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Bratislava odpoveďami z 9. marca 2026 poskytli prokurátorovi požadované záznamy telefonických hovorov na USB-nosičoch. Prokurátor na hlavnom pojednávaní v trestnej veci synov sťažovateľa konanom 13. mája 2026 a 2. júna 2026 predložil špecializovanému súdu zvukové záznamy telefonických hovorov a návrhy na vykonanie telefonických nahrávok z 12. mája 2026 a 1. júna 2026. Následne súd na prebiehajúcom hlavnom pojednávaní začal podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehrávať zvukové záznamy telefonických hovorov.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Zásahy do označených práv sťažovateľa v súvislosti s obligatórnym monitorovaním a zaznamenávaním telefonických hovorov, ako aj zaznamenávaním údajov o ich priebehu ustanovenými priamo v zákone bez toho, že by na to existovali akékoľvek dôvody a bol vydaný príkaz súdom, nespĺňajú kritériá legality, legitimity a proporcionality, preto došlo k porušeniu označených práv, resp. čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
5. Zákon o výkone väzby nerozlišuje, kto a za aký trestný čin je vo väzbe a či existujú nejaké konkrétne podozrenia, že by dotknutá osoba pripravovala alebo spáchala nejaký trestný čin. Nerozlišuje sa teda kategória trestných činov ani klasifikácia dotknutej osoby, ktorá má byť odpočúvaná. Ustanovenia zákona o výkone väzby nie sú dostatočne jasné a podrobné, keďže neposkytujú podrobné informácie o okolnostiach, za ktorých môžu orgány väznice monitorovať, zaznamenávať a uchovávať telefonické hovory väzňov, alebo o postupoch, ktoré treba dodržiavať. V podmienkach Slovenskej republiky je vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody približne 10 000 osôb, ktoré sú označeným spôsobom permanentne odpočúvané. Vzhľadom na to, že na takéto masívne odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov logicky nemôžu existovať konkrétne dôvody a že odpočúvanie nenariadil súd, uvedený zásah nie je v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru.
6. Ustanovenie § 21 ods. 7 zákona o výkone väzby umožňuje orgánom činným v trestnom konaní obchádzať zákonný postup a žiadať príslušný súd o vydanie príkazu na monitorovanie a zaznamenávanie obsahu telefonických hovorov, ako aj oznámenie údajov o ich priebehu. Citované ustanovenie nešpecifikuje, za akých podmienok je ústav povinný poskytnúť záznam uvedeným subjektom. O poskytnutí záznamu nerozhoduje súdny alebo iný nezávislý orgán, proti ktorého rozhodnutiu by mala dotknutá osoba právo na opravný prostriedok.
7. Obligatórne odpočúvanie obvinených osôb, ktoré sú stíhané vo väzbe, bez nutnosti odôvodnenia a príkazu súdu je diskriminačné. Odpočúvaniu obvinených osôb stíhaných na slobode predchádza nutnosť odôvodnenia návrhu orgánov činných v trestnom konaní na odpočúvanie, ktorý podlieha schváleniu súdu, resp. vydaniu príkazu podľa § 115 Trestného poriadku. Uvedené diskriminačné zaobchádzanie s obvinenými osobami eventuálne zasahuje aj do práv tretích osôb, v danom prípade do práv sťažovateľa, ktorý telefonicky komunikuje so svojimi väznenými synmi.
8. Nezákonne zabezpečené zvukové záznamy telefonických hovorov a údaje o priebehu hovorov generálna prokuratúra jednak nezákonne získala, prechovávala, zhromažďovala a zverejňovala, resp. ďalej rozširovala. Z už uvedených dôvodov neexistuje právny základ na ponechanie zvukových záznamov získaných odpočúvaním telefonických hovorov sťažovateľa ani zaznamenávaním údajov o priebehu hovorov.
9. Vzhľadom na nesúlad zákona o výkone väzby s ústavou a dohovorom a vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je stranou trestného konania vedeného pod sp. zn. 4T/5/2024, nemal k dispozícii žiadny účinný opravný prostriedok.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní ústavný súd potom preskúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K postupu ústavov na výkon väzby:
11. Ústavný súd pripomína princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je oprávnený konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, len ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
12. Čo sa týka právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľovi priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, ústavný súd poukazuje na § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor dozerá, aby v celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detencia, boli držané alebo umiestnené osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby
sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 18 ods. 3 písm. c) zákona o prokuratúre je prokurátor oprávnený písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miesta výkonu väzby alebo trestu, resp. ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.
13. Ústavný súd zároveň poukazuje na § 59 zákona o výkone väzby, v zmysle ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon väzby vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o prokuratúre. Prokurátorský dozor sa v zmysle uvedenej právnej úpravy vykonáva prostredníctvom oprávnenia prokurátora vstupovať do miest, kde sa vykonáva väzba, v akomkoľvek čase s tým, že prokurátor musí mať prístup do všetkých priestorov. Navyše má právo nazerať do dokladov, ktoré súvisia s výkonom väzby. S obvinenými môže hovoriť aj bez prítomnosti tretích osôb. Môže preverovať rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu zariadení ústavu a priestorov ústavu zodpovedajúcu zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom. Má oprávnenie požadovať od zamestnancov vykonávajúcich správu miest ústavu a ich priestorov potrebné vysvetlenia, predloženie spisov a rozhodnutí týkajúcich sa pozbavenia alebo obmedzenia osobnej slobody obvinených.
14. Podľa § 31 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podnetom sa rozumie podanie, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti. Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podnet a opakovaný podnet príslušným orgánom prokuratúry vo svojej stabilizovanej judikatúre považuje za účinné právne prostriedky nápravy v zmysle § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (napr. z novších rozhodnutí III. ÚS 854/2016, I. ÚS 227/2019, IV. ÚS 427/2021).
15. Z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ napadol namietané porušenie označených práv ústavmi na výkon väzby podnetom podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nevyužitie prostriedku nápravy prostredníctvom orgánov prokuratúry nemožno nahrádzať podaním ústavnej sťažnosti, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07, I. ÚS 732/2013).
16. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. V okolnostiach veci je teda sťažovateľ oprávnený obrátiť sa na príslušnú prokuratúru s požiadavkou o preskúmanie zákonnosti (ale aj ústavnosti, ak jej takéto námietky sťažovateľ predloží) napadnutého postupu ústavov na výkon väzby (odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov a údajov o nich, ich poskytnutie prokurátorovi generálnej prokuratúry). Sťažovateľ uvedený postup nevyužil ani neuviedol konkrétne skutočnosti alebo právne dôvody, prečo tak urobiť nemohol alebo nemusel (m. m. Papaj proti Slovensku, rozhodnutie
z 18. 10. 2022, sťažnosť č. 41510/16 a č. 81651/17, bod 12), resp. jeho tvrdenie o žiadnom účinnom opravnom prostriedku je vzhľadom na už uvedené nepriliehavé.
17. Ústavný súd vzhľadom na opakujúci sa vzorec námietok o porušení práv sťažovateľa s odkazom na skutočnosti, ktoré mu oznámili jeho synovia (IV. ÚS 476/2023), dodáva, že aj vo výkone väzby a trestu odňatia slobody je zohľadnený prvok osobnej blízkosti obvineného či odsúdeného k jemu blízkym osobám. Jeho prejavom je oprávnenie blízkych osôb podať sťažnosť podľa § 65da a nasl. zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“) v mene obvineného alebo odsúdeného. Tento zákon podrobne upravuje systém podávania sťažnosti podliehajúci kontrole zo strany generálneho riaditeľstva a ministerstva spravodlivosti. V prípade nevyhovenia sťažnosti a žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa zákona o ZVJS potom pri uplatnení princípu subsidiarity kompetentných orgánov umožňuje preskúmať postup väzenských orgánov v jeho súhrne na základe podnetu dotknutej osoby podľa zákona o prokuratúre, čím je zachovaná (a navýšená) úroveň ochrany práv (vrátane základných práv a slobôd) väznených osôb (IV. ÚS 626/2023, ZNaU 91/2023). Sťažovateľ sa tak môže nepriamo (prostredníctvom sťažnosti a žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti podanej v mene synov) domôcť fakticky aj ochrany svojich práv (keďže telefonáty mali prebiehať medzi ním a synmi, posúdením okolností vo vzťahu k synom bude daná odpoveď aj vo vzťahu k sťažovateľovi).
18. Z uvedeného tak jasne vyplýva, že orgánmi verejnej moci, ktoré sú v zmysle relevantnej právnej úpravy primárne kompetentné (a zároveň spôsobilé vzhľadom na ich oprávnenia) zaoberať sa tvrdeniami sťažovateľa o nezákonnom zásahu do jeho práv činnosťou ústavu na výkon väzby, sú príslušné zložky Zboru väzenskej a justičnej stráže a ministerstvo spravodlivosti v zmysle zákona o ZVJS, ako aj príslušný prokurátor v zmysle zákona o prokuratúre (m. m. II. ÚS 425/2021). Inak povedané, z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, sťažovateľ mal a má možnosť domáhať sa ochrany ním označených práv tak, ako to namietal v ústavnej sťažnosti, práve prostredníctvom týchto orgánov vykonávajúcich kontrolu vo výkone väzby, resp. dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon väzby, ktoré sú oprávnené a zároveň povinné v prípade zistenia porušenia právnych predpisov ústavom na výkon väzby vo vzťahu k osobe sťažovateľa (a prostredníctvom neho k sťažovateľovým synom) zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.
19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti potrebné odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.2. K postupu generálnej prokuratúry:
20. Vo vzťahu k námietke smerujúcej proti postupu generálnej prokuratúry (nezákonné získanie, prechovávanie, zhromažďovanie a zverejňovanie, resp. ďalej rozširovanie záznamov) ústavný súd uvádza, že táto otázka je predmetom konania a rozhodovania pred špecializovaným súdom, v ktorom sťažovateľovi synovia čelia obžalobe. Ústavný súd by vyslovením záveru o nezákonnosti postupu predbiehal riadny postup všeobecného súdu, pred ktorým prokurátor navrhol vykonať ako dôkaz telefonické hovory obžalovaných z ústavov na výkon väzby. Je to primárne špecializovaný
súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o zákonnosti získania dôkazu (§ 119 ods. 3 Trestného poriadku), ako aj o spôsobe jeho vykonania a oboznamovania sa s ním. Obžalovaní môžu nedostatky tohto procesu namietať pred súdom (§ 273 ods. 2 Trestného poriadku).
21. K námietke sťažovateľa, že nie je stranou predmetného trestného konania, ústavný súd poukazuje na svoje závery k jeho predchádzajúcej ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 476/2023 (podľa ktorých môže priebeh trestného konania ovplyvniť a má v ňom zákonom priznané určité procesné práva, a to vo vlastnom mene napadnúť rozsudok odvolaním podaným v prospech obžalovaných, ktorá mu vyplýva z § 308 ods. 2 Trestného poriadku ako príbuznému v priamom rade). To v konečnom dôsledku znamená, že sa sťažovateľ môže nepriamo (prostredníctvom odvolania podaného v prospech svojich synov) domôcť ochrany aj svojich práv. V prípade, že špecializovaný súd konečným spôsobom posúdi získanie či ďalšie rozširovanie dôkazov generálnou prokuratúrou ako nezákonné, sťažovateľovi sa otvorí cesta na ochranu ním označených práv podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu“), ktorý postihuje akýkoľvek výkon verejnej moci. Pre bližšie odôvodnenie na tomto mieste ústavný súd len odkazuje na rozhodnutie vo veci sp. zn. III. ÚS 637/2023 o prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Možnosť využitia žaloby podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu v takomto prípade otvára priestor aj na uplatnenie peňažných nárokov z titulu nemajetkovej ujmy.
22. Z týchto dôvodov aj námietka smerujúca proti generálnej prokuratúre je neprípustná, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.3. K postupu ministerstva spravodlivosti a generálneho riaditeľstva:
23. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti bez ďalšieho označil ako porušovateľov svojich práv aj ministerstvo spravodlivosti a generálne riaditeľstvo, ktoré však vo vzťahu k podanej ústavnej sťažnosti neboli pôvodcom žiadneho rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu (nemohli teda vyvolať porušenie práv sťažovateľa), ústavný súd zistil splnenie dôvodov na odmietnutie sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.4. K návrhu sťažovateľa, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov:
24. Návrh podľa čl. 127 ods. 5 ústavy posudzuje senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ak ústavnú sťažnosť odmietne, nevyhovenie podanému návrhu odôvodní v uznesení o jej odmietnutí (IV. ÚS 151/2025, ZNaU 14/2025). Z povahy konania o súlade o právnych predpisoch totiž vyplýva, že o ňom bude ústavný súd vecne konať len v prípade prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Dôvody odmietnutia ústavnej sťažnosti vylučujú podanie návrhu podľa čl. 127 ods. 5 ústavy senátom ústavného súdu.
25. Keďže senát ústavného súdu dospel k záveru o existencii dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti vo všetkých jej častiach (čo odôvodnil v častiach III.1 až III.3), nepovažoval už za potrebné osobitne rozhodovať o zamietnutí návrhu podľa čl. 127 ods. 5 ústavy (IV. ÚS 151/2025, bod 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Libor Duľa
predseda senátu