Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-121-2022.pdf
PDF · 169.48 KB
No categories available
6Co/121/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: Slnečná elektráreň Lazany - blok 2, s.r.o., so sídlom Elektrárenská 1, 831 04 Bratislava, IČO: 45 668 779, zastúpený advokátskou kanceláriou BRICHTA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Grösslingova 6-8, 811 09 Bratislava, IČO: 35 740 809, proti žalovanému: G.. Q. W., A.. XX.XX.XXXX, W. Š.F. XC, XXX XX W., zastúpený advokátkou Mgr. Janou Lenkovou, so sídlom Krížna 38, 811 07 Bratislava, IČO: 37 445 863, o zaplatenie 219.162,80 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu bývalého Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 10C/54/2017-292 zo dňa 21.06.2022, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.), konanie o návrhu na prerušenie konania zo dňa 09.09.2020 zastavil (výrok II.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že žalobou doručenou súdu dňa 31.08.2017 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 219.162,80 € s príslušenstvom, titulom porušenia povinností žalovaným vyplývajúcich z Príkaznej zmluvy. Žalobca ako výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, uzatvoril so Stredoslovenskou energetikou-Distribúcia, a.s. (ďalej len „SSE-D“) zmluvu o výkupe elektriny, v zmysle ktorej má nárok aj na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore“) za splnenia zákonných podmienok. Jednou z podmienok bola povinnosť oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví SR (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15.augustu na nasledujúci kalendárny rok. SSE-D, listom zo dňa 17.12.2014 žalobcovi oznámila, že nemá nárok na podporu z dôvodu, že do 15.augusta 2014 jej neoznámil uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. Na splnenie týchto zákonných povinností, ktoré spočívali v príprave technických podkladov a zmluvných podkladov, sa zaviazal žalovaný, ktorý je spoločníkom žalobcu od roku 2010. K vzniknutej situácii sa žalovaný vyjadril s tým, že predmetné podanie pre SSE-D pripravil, konateľ žalobcu ho podpísal a bolo zaslané dňa 01.07.2014, čo preukázal poštovým
podacím lístkom. SSE-D, listom zo dňa 26.01.2015 oznámila žalobcovi, že v došlej pošte neeviduje podanie, ktorým by došlo k splneniu podmienok podľa Zákona o podpore, eviduje len faktúry zo zmluvného vzťahu za rok 2014. Preto žalobca podal proti SSE-D žalobu na Okresný súd v Žiline. Podľa žalobcu je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah, ktorý podľa jeho obsahu predstavuje Príkaznú zmluvu, ktorej obsahom bol záväzok žalovaného vykonávať pre žalobcu činnosti, ktoré spočívajú v príprave technických podkladov, zmluvných podkladov, nahlasovanie zmluvných hodnôt a poskytovanie dát pre ÚRSO, ako aj pre zmluvných partnerov, ktorým bola aj SSE-D tak, aby žalobca splnil podmienky vzniku nároku na podporu podľa Zákona o podpore. Tým, že žalovaný si nesplnil svoju zmluvnú povinnosť, vznikla žalobcovi škoda, ktorá je predmetom žaloby.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.11.2019 uviedol, že od vzniku žalobcu bol jeho spoločníkom, avšak nebol v postavení jeho štatutárneho orgánu, a tak nemal žiadne právo konať v mene žalobcu, nebol s ním v žiadnom zmluvnom vzťahu, preto nemôže byť zodpovedným za akékoľvek porušenie povinností žalobcu. Žalovaný výslovne popiera tvrdenia žalobcu o vzniku právneho vzťahu, ktorý by podľa jeho obsahu predstavoval Príkaznú zmluvu, v zmysle ktorej by mu vyplývala povinnosť oznámiť v mene žalobcu spoločnosti SSE-D do 15.08.2014 uplatnenie nároku na podporu pre rok 2015. K uzavretiu takejto zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo a žalovaný sa nikdy nezaviazal vykonávať pre žalobcu ním tvrdené činnosti. Ak aj žalovaný pripravil nejaké podklady (pre ÚRSO, SSE), vykonal tak pre štatutára žalobcu výlučne na dobrovoľnej báze a bezodplatne. Žalovaný nikdy nebol zamestnancom žalobcu, je výlučne jeho spoločníkom. Žalobca má dvoch konateľov, pričom tieto osoby boli zodpovedné za splnenie povinností v zmysle Zákona o podpore. Žalovaný nebol ani splnomocnený na preberanie, odosielanie pošty, či na vykonávanie akýchkoľvek iných právnych úkonov v mene žalobcu. Pre vznik takejto zodpovednosti na strane žalovaného absentujú základné predpoklady. Príkazná zmluva je zmluvou synalagmatickou. Žalobca však jej údajný vznik medzi ním a žalovaným preukazuje len záväzkom žalovaného, avšak nie jeho vlastným záväzkom voči žalovanému. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 724, § 725, § 726, § 727, § 730, § 731, § 732, § 420 ods.1, § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že žalobca sa od žalovaného domáha náhrady škody, ktorú mu mal spôsobiť tým, že nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývali z uzatvorenej Príkaznej zmluvy. Konkrétne mal žalovaný opomenúť oznámiť v mene žalobcu spoločnosti SSE-D do 15.08.2014 predpokladané množstvo dodanej elektriny na rok 2015, ako aj uplatniť nárok na podporu v zmysle Zákona o podpore. V dôsledku pochybenia na strane žalovaného, nedostal žalobca podporu, v dôsledku čoho mu mala vzniknúť škoda vo výške vyčíslenej žalovanej sumy. Súd prvej inštancie definoval Príkaznú zmluvu v odseku 44. napadnutého rozhodnutia. Zo skutkových tvrdení žalobcu, ktorý mal byť príkazcom, z dokazovania vyplynula len jediná skutočnosť, a to existencia príkazu, avšak tvrdený výlučne len žalobcom. Žalovaný poprel skutočnosť, že mu takýto príkaz bol zo strany žalobcu daný, ako aj skutočnosť, a to záväzok žalobcu tento príkaz vykonať. Činnosť žalovaného, o ktorej žalobca tvrdí, že bola príkazom, bola v skutočnosti dobrovoľná a bez nároku na odmenu. Žalovaný poprel, že by sa k tejto činnosti zaviazal so všetkou zodpovednosťou za jej výsledok. Z charakteru činnosti/nečinnosti, ktorú dáva žalobca za vinu žalovanému vyplýva, že išlo v prvom rade o zákonnú a aj zmluvnú povinnosť, ktorej splnenie mal zabezpečiť žalobca sám. Žalobca, prostredníctvom štatutárneho zástupcu (konateľa) bol povinný zasielať príslušným inštitúciám v zmysle zákona, či uzavretých zmlúv, všetky podklady, či oznámenia, ktoré boli vyžadované pre splnenie podmienok na udelenie podpory v zmysle Zákona o podpore. Ak žalobca výkon tejto činnosti mienil delegovať na žalovaného, mal mu dať tomu zodpovedajúce písomné plnomocenstvo, ktorým by vymedzil konkrétny rozsah, prípadne sa preukázať platne uzatvorenou Príkaznou zmluvou s jej jasne a určito vymedzeným obsahom, čo sa však nestalo. Konateľ žalobcu sám v konaní uviedol, že jeho úloha bola v tomto smere len kontrolná, avšak ani tú si v celom rozsahu nesplnil, čo malo za následok nesplnenie podmienok na udelenie podpory zo strany SSE-D. Súd prvej inštancie v odseku 46. a 47. napadnutého rozhodnutia uviedol základ svojho právneho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o uzatvorení Príkaznej zmluvy so žalovaným, keď nevedel dostatočne presne a určito vymedziť jej obsah, kedy bola uzatvorená, ako boli vymedzené vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Žalobca nevedel preukázať, že žalovaný sa k predmetnému konaniu výslovne zaviazal, a tak odvolávanie sa na skutočnosť, že žalovaný túto činnosť pre žalobcu vykonával aj inokedy a jej výkon akceptoval, je tak irelevantné/bezvýznamné. Súd prvej inštancie konštatoval, že splnenie podmienok na udelenie podpory mal zabezpečiť v zmysle Zákona o podpore žalobca, ktorý mal riadne ustanoveného konateľa ako štatutárneho zástupcu. Žalovaný štatutárom žalobcu nebol,
nemohol tak vystupovať v mene žalobcu a plniť za žalobcu jeho povinnosti. Žalovaný mohol pripravovať dobrovoľne technické či iné podklady, ktoré však nemal právo podpisovať a v konaní nebola preukázaná ani povinnosť/oprávnenie žalovaného zasielať takéto podklady na príslušné inštitúcie. V tomto smere nepriniesli žiadne relevantné informácie ani svedecké výpovede G.. Q. H. Y. G.. M. W. (potvrdili len to, čo uvádzal sám žalovaný o príprave technických podkladov). Preto ak žalobcovi nesplnením podmienok stanovených Zákonom o podpore na udelenie podpory pre rok 2015 vznikla škoda, spôsobil si ju predovšetkým sám, a to zanedbaním vlastných zákonných a zmluvných povinností, ako aj kontrolných povinností svojho štatutárneho zástupcu. Súd prvej inštancie v odseku 48. napadnutého rozhodnutia odôvodnil skutočnosť, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie. Ďalej odôvodnil zastavenie konania o návrhu na prerušenie a to pre jeho späťvzatie. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu v rozsahu 100%.
5. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie podaním zo dňa 18.08.2022, ktorým napáda rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku v časti I. a III. z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, aby žalobe vyhovel v celom rozsahu a zavial žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Žalobca uviedol, že tým, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodov uvedených v rozhodnutí, súd pri posúdení veci nesprávne vyhodnotil vykonané a z konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 16C/54/2017 prebraté dôkazné prostriedky, predovšetkým výpovede strán, svedkov a listinné dôkazy a dospel z nich k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie kládol neprimerane prísne a formálne požiadavky na preukázanie existencie zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného, založeného ústnou zmluvou, ktoré nezohľadňujú realitu podnikateľských a občianskoprávnych vzťahov, ktoré vo väčšine prípadov sa nedohodnú dokonale (presný obsah vzájomných práv a povinností), obzvlášť ak je vzťah zmluvných strán neformálny a založený na vzájomnej dôvere, ako to bolo v čase od roku 2010 do roku 2015 medzi žalobcom a žalovaným. Všetku nedokonalosť zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného súd vyhodnotil výhradne v neprospech žalobcu, väčšiu dôležitosť kládol vyjadreniam žalovaného (v čase konania už jednoznačne subjektívne motivovaného výsledkom sporu) ako realite konania žalobcu a žalovaného v čase trvania ich vzťahu (o ktorom nie je sporné, že v nejakej forme existoval). Žalovaný bol a stále je spoločníkom a konečným užívateľom výhod žalobcu, jeho podiel na základnom imaní žalobcu predstavuje 25%. Rovnako je žalovaný spoločníkom a partnerom v spriaznených spoločnostiach žalobcu, zaoberajúcich sa výrobou energie z obnoviteľných zdrojov (Slnečná elektráreň Lazany, s.r.o., Slnečná elektráreň Lazany blok 2, s.r.o. a Bioplyn Budča, s.r.o.), v ktorých vykonával na pravidelnej báze ako „technický riaditeľ“ činnosti, ktoré súvisia s energetickými zariadeniami a to najmä v príprave technických podkladov, zmluvných podkladov, nahlasovaní zmluvných hodnôt a poskytovaní dát pre ÚRSO, OKTE ako aj pre zmluvných partnerov, ktorým v danom prípade bola predovšetkým SSE-D tak, aby žalobca a ostatné spoločnosti mohli dostať peňažné plnenia v zmysle Zákona o podpore. Túto skutočnosť sám žalovaný v konaní opakovane potvrdil. Je absurdné a v rozpore s realitou očakávať a požadovať, aby medzi každou spoločnosťou a žalovaným (v nej osobne a majetkovo zainteresovaným) bola uzavretá podrobná zmluva s presnou špecifikáciou vzájomných práv a povinností, keďže tieto sa v priebehu času menia a dopĺňajú tak, ako sa menia požiadavky právnych predpisov a zmluvných partnerov týkajúce sa podnikania. Podstatou Príkaznej zmluvy je iba vymedzenie veci (záležitosti), resp. činností, ktorú má príkazník pre príkazcu vykonať (viď. Števček, M. a kol. Občiansky zákonník II. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2015, s. 2648), iné povinné náležitosti tento zmluvný typ nemá. Podstatou záväzku žalovaného bolo vykonanie súboru činností týkajúcich sa prípravy a podávania všetkých technických podkladov a hlásení vzťahujúcich sa k činnosti žalobcu ako výrobcu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov (čo predstavuje dostatočné špecifikovanie vykonávanej činnosti podľa § 724 Občianskeho zákonníka), integrálnou súčasťou ktorých bolo aj oznámenie uplatnenia podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok (v prejednávanej veci pre rok 2015), povinnosť na zaslanie ktorého bola stanovená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v znení účinnom v rozhodnom období (v roku 2014). Žalobca uviedol, že žalovaný nepopieral, že tieto činnosti vykonával a ani netvrdil, že by mu nebol zrejmý obsah týchto činností, vrátane povinnosti spoločnosti zaslať hlásenie, naopak potvrdil, že „mal zabezpečovať technické veci“ (viď záverečná reč žalovaného). Zákonná povinnosť podávať v stanovenej lehote každoročne oznámenia o uplatnení
podpory so stanoveným obsahom, bola žalovanému nepochybne dobre známa a v konaní vyplynulo, že ju aj vykonával.
7. Žalobca namieta obranu žalovaného, že uvedené činnosti vykonával na dobrovoľnej báze a bezodplatne, že obrana je účelová, motivovaná záujmom zbaviť sa akejkoľvek zodpovednosti, pričom správnosti tejto obrany nie je možné prisvedčiť nakoľko nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že vystupoval voči zmluvnému partnerovi žalobcu Stredoslovenská energetika ako „technický riaditeľ, generálny manažér, CO“ (zrejme myslené CEO = generálny riaditeľ (poznámka žalobcu)), čo sú jednoznačne postavenia spojené so zodpovednosťou za technický úsek alebo priamo za celé riadenie a podnikanie tohto subjektu, preto je absurdné tieto interpretovať tak, že z nich nevyplýva žiadna zodpovednosť a žiadne povinnosti, ale že ich žalovaný vykonával len na dobrovoľnej báze. Vzhľadom na okolnosti vzťahu žalobcu a žalovaného ako jeho štvrtinového spoločníka, si strany svoje práva a povinnosti nikdy detailne a vyčerpávajúco výslovne nestanovili, čo ale neznamená, že nebola dostatočne preukázaná existencia zmluvného vzťahu (v rozsahu jeho náležitostí podľa § 724 Občianskeho zákonníka), obsahom ktorého bola povinnosť žalovaného pripraviť a zabezpečiť podanie všetkých potrebných technických hlásení.
8. Žalobca namieta obranu žalovaného, že nebol so žalobcom vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, ale boli rovnocennými partnermi a spoločníkmi, čo podľa názoru žalobcu nijako nespochybňuje existenciu vzťahu z Príkaznej zmluvy, keď žalobca v určitom momente požiadal žalovaného, aby zabezpečil záležitosti súvisiace s prípravou a nahlasovaním technických podkladov, ktorých zrejmou súčasťou boli aj každoročné oznámenia o uplatnení podpory podľa Zákona o podpore a žalovaný túto žiadosť/príkaz niekoľko rokov plnil (sám to uznáva), čo osvedčuje existenciu vzťahu podľa Príkaznej zmluvy. Pokiaľ ide o bezodplatnosť, táto je už od čias rímskeho práva typickou črtou príkaznej zmluvy, a tak tvrdenie žalovaného, že činnosti vykonával bezodplatne nepreukazujú, že Príkazná zmluva uzavretá nebola, skôr naopak. Prijatie príkazu a prevzatie tým záväzku obstarať určité činnosti v prospech žalobcu, samozrejme žalovaný vykonal dobrovoľne, nebolo to jeho povinnosťou z predchádzajúcich právnych vzťahov (napr. spoločenskej zmluvy žalobcu), čím aj v tomto svetle treba vnímať obranu žalovaného, že všetko robil na základe dobrovoľnosti.
9. Žalobca namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie, že splnenie podmienok na udelenie podpory mal zabezpečiť predovšetkým žalobca, že išlo o jeho povinnosť a že vznik škody spôsobil „predovšetkým“ žalobca zanedbaním svojich povinností a „predovšetkým žalobca“ neuniesol dôkazné bremeno. Z uvedeného žalobca vyvodil, že súd vidí zodpovednosť aj inej osoby ako žalobcu za škodu, ktorá žalobcovi neposkytnutím podpory nepochybne vznikla, ale touto osobou a jej zodpovednosťou, ako aj mierou prípadného spoluzavinenia žalobcu (napr. za nedostatky pri kontrolnej činnosti) v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka sa v rozhodnutí súd prvej inštancie nezaoberá. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že pripraviť a podať oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, nie je formálne povinnosťou žalobcu ako poberateľa podpory, avšak nakoľko znalosťami potrebnými na prípravu tohto a ďalších technických podkladov, disponoval z fyzických osôb podieľajúcich sa na činnosti žalobcu a jeho spriaznených spoločností práve žalovaný (sám to potvrdzuje, viď. odsek 27. rozhodnutia), bol to žalovaný, ktorý bol poverený obstaraním týchto záležitostí. V predmetnej veci išlo o oznámenie spoločnosti SSE-D, ktoré mal žalobca (konajúc svojim štatutárnym orgánom - konateľom) pri absencii osobitne vystavenej písomnej plnej moci žalovanému, len podpísať.
10. Žalobca namieta nepripustenie navrhovaného dokazovania súdom prvej inštancie, keď žalobca navrhol vykonať dôkaz týkajúci sa konania žalovaného za žalobcu - podania za roky 2010-2015 na ÚRSO a SSE-D, ktoré v mene žalobcu ako aj v mene jeho spriaznených spoločností uskutočňoval žalovaný. Súd prvej inštancie sa s týmto návrhom vysporiadal tak, že predmetné oznámenia nie sú sporné a nemajú vplyv na výsledok sporu. Takýmto postupom, podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať procesné práva.
11. Žalobca poukázal a aj citoval ust. § 726 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, je príkazca povinný vykonať príkaz osobne, ak zverí jeho vykonanie inému, zodpovedá ako by ho vykonával sám. V tejto súvislosti zo svedeckej výpovede G.. M. W. v konaní na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 16C/54/2017 vyplynulo, že predmetné hlásenie spoločnosti SSE-D žalovaný skutočne pripravil
a odovzdal G.. M. W. (svojej manželke, ktorá pre žalobcu a jeho spriaznené spoločnosti vykonávala administratívne práce). Žalovanému teda bola celkom zjavne zrejmá povinnosť, vyhotoviť a v zákonom určenom termíne zaslať predmetné vyhlásenie, pričom sám tvrdí, že to aj urobil, pričom časť príkazu (zaslanie hlásenia) mal zveriť svojej manželke G.. M. W.. Podľa vyjadrenia adresáta hlásenia spoločnosti SSE-D, toto hlásenie nikdy doručené nebolo, a tak povinnosť, o ktorej existencii a obsahu mal žalovaný vedomosť, nebola splnená, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi majetková škoda.
12. V závere podaného odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, že povinnosť žalovaného konať a zabezpečiť podanie hlásenia pre spoločnosť SSE-D, ktoré bolo nevyhnutným predpokladom získania nároku na podporu o ktorej mal žalovaný aj z predchádzajúcej praxe vedomosť, by vzhľadom na okolnosti a postavenie žalovaného mohla vychádzať aj z § 415 Občianskeho zákonníka ako všeobecnej prevenčnej povinnosti - povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Škoda na majetku žalobcu pritom nepochybne vznikla, ako bezprostredný a priamy následok nepodania hlásenia spoločnosti SSE-D.
13. Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu, podaním zo dňa 22.09.2022, ktorým navrhol odvolaciemu súdu aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (vo výroku I. a III.) ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
14. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní len znovu opakuje skutočnosti, ktoré už uvádzal v konaní, ako aj v odvolaní v skutkovo identickej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 16C/54/2017 (žalobca Slnečná elektráreň Lazany - blok 1, s.r.o. c/a žalovaný G.. W., o náhradu škody vo výške 252.998,93 €).
15. K odvolacím dôvodom žalovaný uviedol, že v prípade, ak zákon nestanovuje obligatórne písomnú formu zmluvy, je na zodpovednosti zmluvných strán, či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú, pričom si musia byť vedomý rizika dôkaznej núdze pre prípad sporu, ak sa rozhodli pre ústnu formu zmluvy. Na platnosť ústnej zmluvy sú potrebné zhodné prejavy vôle oboch zmluvných strán ohľadom jej podstatných náležitostí, s čím je spojená dôkazná núdza, ktorá ide na ťarchu strany, ktorá existenciu ústnej zmluvy tvrdí. Zmluva sa posudzuje podľa obsahu, pričom keď nie je obsah, nemôže byť ani zmluva. Žalovaný existenciu Príkaznej zmluvy v konaní výslovne poprel; a tak (ústna) Príkazná zmluva zostala len v rovine ničím nepodložených tvrdení konateľa žalobcu - T. H., ktorý v rámci svojho výsluchu ako jeden (z dvoch) jej účastníkov nevedel špecifikovať jej obsah, práva a povinnosti zmluvných strán, nevedel uviesť ani žiadne okolnosti, za ktorých bola zmluva (kedy, kde) uzatvorená, a svedkovia vypočutí v konaní nepotvrdili jej uzatvorenie, t.zn., že nemohlo k jej uzatvoreniu dôjsť, čo skonštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku (v odseku 46.) aj súd prvej inštancie. Žalobca nevedel definovať obsah zmluvného vzťahu, takže nie je zrejmé, ako vedel, že uzatvoril zrovna Príkaznú zmluvu, keďže zmluvy sa posudzujú podľa obsahu. Žalovaný nikdy nebol konateľom žalobcu, nebolo jeho povinnosťou zabezpečovať technické hlásenia za žalobcu, žalovaný nemal právo konať v mene žalobcu, žalobca nikdy žalovanému neudelil plnú moc na konanie v mene spoločnosti, žalovaný nikdy nebol vo vzťahu k žalobcovi v žiadnom právnom vzťahu, či už napr. pracovnoprávnom, alebo inom zmluvnom vzťahu, t.j. nemohol byť zodpovednostným subjektom za porušenie akejkoľvek povinnosti žalobcu. Žalovaný opäť zdôraznil, že ak vykonával nejaké činnosti pre žalobcu, robil tak na báze dobrovoľnosti a bezodplatne. Jediným konateľom žalobcu bol od založenia spoločnosti (doteraz) T. H., s právom konať v jej mene samostatne, t.j. za plnenie oznamovacích povinností za spoločnosť bol zodpovedný práve T. H. a nie žalovaný, takže plnenie zákonných aj oznamovacích povinností mal zabezpečovať práve konateľ. V kontexte uvedeného tak predmetná žaloba mala smerovať proti T. H. a nie proti žalovanému.
16. K námietke žalobcu, ktorý vychádzal z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (odseky 45., 46. a 47.) tento si účelovo prispôsobil svoju argumentáciu, že nikdy netvrdil, že formálne bolo jeho povinnosťou zabezpečovať podávanie hlásení, pričom opak je pravdou, nakoľko žalobca od počiatku tvrdil (viď. žaloba, vyjadrenie žalobcu a pod.), že túto povinnosť mal pre/za žalobcu zabezpečovať žalovaný, žalovaný uviedol, že ak by skutočne medzi stranami sporu existoval záväzkový vzťah, ktorého obsahom by bola Príkazná zmluva s obsahom ako tvrdí žalobca, tak práve s poukazom na závažnosť ako aj dôsledky nesplnenia jej povinností, ktoré mali byť prenesené z konateľa na tretiu osobu - žalovaného (pripravovať podklady a zasielať výkazy pre ÚRSO, OKTE, SSE-D) mala mať takáto zmluva nepochybne
písomnú formu. Keďže žalobcom tvrdená Príkazná zmluva nebola nikdy uzatvorená (jej existenciu žalobca v konaní ani logicky nedokázal preukázať), neformálny vzťah medzi spoločníkmi žalobcu, bez presne vymedzených práv a povinností nemohol vyústiť do právneho vzťahu, na základe ktorého by bol žalovaný povinný pre žalobcu vykonávať akékoľvek činnosti (zasielať výkazy/hlásenia na dotknuté orgány).
17. K námietke žalobcu, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, sa žalovaný vyjadril s tým, že z obsahu odvolania nie je zrejmé o čo žalobca opiera tento odvolací dôvod. Žalovaný tak len dedukuje možnosť vyvodiť tento odvolací dôvod z bodu 6. odvolania, a to, že žalobca navrhol vykonanie dôkazu dopytom na žalovaného, resp. ÚRSO a spoločnosť SSE-D na predloženie dokladov s tým, že za žalobcu podával podania za roky 2010-2015 žalovaný, a súd tieto dôkazy nevykonal s odôvodnením, že tieto nie sú sporné a nemali by vplyv na výsledok sporu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 185 CSP s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 262/2009 zo dňa 18.08.2010 a potrebu rozlišovať medzi povinnosťou tvrdenia, dôkaznou povinnosťou a výsluchom účastníka. Žalovaný opäť poukázal na to, že nikdy nepodával na ÚRSO a SSE-D žiadne podania, ale vypĺňal potrebné tlačivá podľa potrieb žalobcu a následne ich odovzdal konateľovi na podpis, ostatné zabezpečoval žalobca. Z uvedeného dôvodu žalovaný nikdy nedisponoval dokladmi/výkazmi žalobcu za roky 2010-2015. V prípade, ak žalobca označil na preukázanie svojho skutkového tvrdenia dôkazy (podania na ÚRSO a SSE-D), mal tieto dôkazy zabezpečiť sám; nie je úlohou súdu nahrádzať pasivitu žalobcu, resp. obstarávať dôkazy, ktoré mal zabezpečiť žalobca, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o aplikáciu ust. § 189 a § 190 CSP. V konečnom dôsledku sa žalovaný plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že tieto dôkazy neboli spôsobilé preukázať existenciu Príkaznej zmluvy, ktorej existenciu v konaní tvrdil žalobca.
18. K námietke žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný opäť konštatoval, že z obsahu odvolania nie je zrejmé o čo žalobca opiera tento odvolací dôvod a citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 380/2013 zo dňa 28.10.2014 podľa ktorého „... za právne posúdenie veci treba považovať interpretáciu a aplikáciu tých ustanovení zákona, na základe ktorých sa vo veci má rozhodnúť; to znamená, že námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, sa spravidla týka tvrdenia o nesprávnej interpretácii a aplikácii hmotného práva vzťahujúceho sa na posúdenie merita veci. ...“ a taktiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 14/2011 zo dňa 28.05.2012 a sp. zn. 4 Cdo 358/2014 zo dňa 27.07.2015. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nedopustil v tomto smere žiadneho pochybenia, žalobca v odvolaní netvrdí žiadnu takú skutočnosť, ktorá by nasvedčovala nesprávnemu hodnoteniu dôkazov, žalobca v odvolaní netvrdí ani zrejmý logický rozpor, či zrejmý nesúlad medzi vykonaným dôkazom a z neho vyvodeným skutkovým záverom.
19. V závere svojho vyjadrenia sa žalovaný so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli podkladom k zamietnutiu žaloby, v celom rozsahu ako vecne správnymi a zákonnými, stotožnil. Súd vykonal všetky žalobcom navrhnuté relevantné dôkazy a preto závery súdu prvej inštancie, ktoré boli podkladom k zamietnutiu žaloby považuje za správne a zákonné.
20. Žalobca doručil súdu prvej inštancie podanie s označením „odvolacia replika“ zo dňa 13.12.2022 v ktorom opäť poukázal na súvisiace konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod. sp. zn. 16C/54/2017 (ďalej len „súvisiace konanie“) s rovnakým skutkovým a právnym základom a v zásade aj na obdobnosť sporových strán, a to v spojení s rozsudkom NS ČR sp.zn. 29 Cdo 2632/2000 podľa ktorého „... Zo samotného procesného správania účastníkov konania nemožno usudzovať na to, či urobil alebo neurobil určitý hmotnoprávny úkon. K procesnému správaniu účastníkov nemožno prihliadať ani pri výklade prejavu jeho vôle urobeného pri hmotnoprávnom úkone. ...“ Z označeného súvisiaceho konania, vyplynuli aj nasledovné relevantné skutočnosti: a) Žalovaný je spoločníkom žalobcu od jeho založenia, tak ako je aj spoločníkom v spriaznených spoločnostiach, zaoberajúcich sa výrobou elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Pre podnikateľskú skupinu žalobcu žalovaný vykonával činnosti, ktoré súvisia s energetickými zariadeniami ktoré spočívali najmä v príprave technických podkladov, zmluvných podkladov, nahlasovaní zmluvných hodnôt a poskytovaní dát pre ÚRSO, OKTE ako aj pre zmluvných partnerov, ktorým v danom prípade bola predovšetkým SSE-D, aby tak žalobca resp. celá podnikateľská skupina žalobcu mohla dostať peňažné plnenia v súlade so Zákonom o podpore. Túto skutočnosť potvrdil aj sám žalovaný, keď na pojednávaní dňa 23.09.2020 v súvisiacom konaní na otázku: „... Prisľúbili ste, že budete podávať nejaké oznámenia
na SSE-D alebo OKTE“ okrem iného uviedol ... Samozrejme, že bolo mojím záujmom, aby spoločnosť tieto hlásenia podávala, preto sme mali vybudovaný systém, kde sme prípadne upozorňovali, či sme niečo nezabudli. Tieto hlásenia takmer 100% som pripravoval technické podklady pre ne. Toto množstvo hlásení je hlavne technických. ...“ K inej otázke žalovaný uviedol odpoveď: „ ....ak bolo potrebné podať nejaké hlásenie počas jeho neprítomnosti na SR, alebo to bolo účelnejšie, tak som toto hlásenie podpísal s jeho vedomím...“. b) Žalovaný sa sám v komunikácii, ako aj v zmluvných dokumentoch, ktoré pre podnikateľskú skupinu žalobcu pripravoval, označoval ako technický riaditeľ alebo generálny manažér alebo CEO žalobcu, bol uvádzaný s touto funkciou aj v dokumentoch so zmluvnými partnermi žalobcu a uvádzal kontakt na seba v zmluvách uzatváraných medzi žalobcom a tretími stranami ako aj v žiadostiach pre odberateľov. Túto skutočnosť žalobca preukázal doložením listín špecifikovaných v predmetnom podaní ako aj tvrdením žalovaného (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 23.09.2020) keď uviedol „... Prakticky 100% komunikácie je z mojej osobnej schránky W..sk a v podpise tejto komunikácie v priebehu rokov som uvádzal nasledovné: technický riaditeľ, generálny manažér, CO a iné. ....“. c) Manželka žalovaného, ktorá bola v Zmluve o výkupe elektriny zo dňa 30.11.2015, ako aj v Zmluve o výkupe elektriny zo dňa 29.02.2016 označená ako splnomocnenec žalobcu/účtovník, vypovedala (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 23.09.2020 v súvisiacom konaní), „... že podklady pre hlásenia pripravoval žalovaný a podpisoval ich pán H. (konateľ žalobcu resp. spoločnosti Slnečná elektráreň Lazany blok 1, s.r.o.). ...“ Zároveň uviedla, „... že predmetné hlásenie odosielala ona, pričom jej ho odovzdal žalovaný. ...“. V zmysle uvedeného podľa názoru žalobcu, nie je pravdou, že by neexistoval písomný dôkaz o tom, že by žalobca a spoločnosť Slnečná elektráreň Lazany blok 1, s.r.o. nesplnomocnili žalovaného napr. ako technického riaditeľa podnikateľskej skupiny žalobcu, resp. prinajmenšom žalovaného a spoločnosti Slnečná elektráreň Lazany blok 1, s.r.o.. A v tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013-37, v zmysle ktorého „... moderná konštitucionalistika vyžaduje hľadať právo a spravodlivosť ad causum, teda na jednotlivý a individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrn všetkých okolností prípadu. Ústavný súd preto apeluje na všeobecné súdy, aby v prerokúvaných veciach uprednostňovali také interpretačné metódy, namiesto doslovného výkladu, ktoré umožnia spravodlivú úpravu práv a povinností medzi účastníkmi konania ako subjektmi riešeného právneho vzťahu. Prehnane formalistický postup totiž vedie k sofistikovanému odôvodňovaniu zrejmej nespravodlivosti, čo predstavuje popretie základnej úlohy sudcu v každej ním posudzovanej kauze; cez zákon hľadať spravodlivé riešenie sporu, ktoré bude všeobecne akceptované nielen v právnickej, ale i v laickej pospolitosti. Preto aj v tomto prípade bude musieť krajský súd prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých, do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifiká danej kauzy, a nie ich aplikovať mechanicky. ...“ Žalobca poukázal na komentár k ustanoveniu § 365 ods. 1 písm. b) CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkynová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1239), v zmysle ktorého, do práva na spravodlivý proces patrí tiež právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. S ohľadom na vyššie uvedené, napr. aj s ohľadom na dôkaz o viacerých splnomocneniach žalovanému žalobcom, možno považovať konštatovanie súdu o nepreukázaní existencie záväzkovo právneho vzťahu medzi stranami za nedostatočné, súd dostatočne nezdôvodnil, prečo predmetné prejavy vôle strán nie je možné považovať za prejavy vôle smerujúce k vzniku Príkaznej resp. obdobnej zmluvy, resp. v čom vidí pochybnosť v tom, čo chceli strany prejaviť, pokiaľ zhodne (či už ústne alebo konkludentne) akceptovali napr. označovanie žalovaného za splnomocnenca/technického riaditeľa žalobcu, za generálneho manažéra žalobcu alebo za CEO žalobcu (prípade spoločnosti Slnečná elektráreň Lazany blok 1, s.r.o.). Ku komentáru ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkynová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1240), že súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnenie sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, žalobca uviedol, že nevykonanie výsluchu zástupcu SSE-D ako aj nezabezpečenie žalobcovi nedostupných podaní za roky 2010-2015 na ÚRSO a SSE-D od žalovaného alebo predmetných inštitúcii, ktoré v mene žalobcu ako v mene celej podnikateľskej skupiny žalobcu uskutočňoval (vypracovával, administroval a podával) žalovaný, nedôvodne sťažilo dôkaznú pozíciu žalobcu. Z navrhovaných dôkazov sa mohlo ozrejmiť,
ktorá osoba za žalobcu bola s predmetnými inštitúciami v komunikácii a v akej pozícii za žalobcu vystupovala. Žalobca je názoru, že v predmetnom konaní ako aj v súvisiacom konaní je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným (resp. spoločnosťami patriacimi do podnikateľskej skupiny žalobcu) existovala Príkazná zmluva (resp. príkazné zmluvy s ohľadom na spoločnosti patriace do podnikateľskej skupiny žalobcu) prípadne iná inominátna zmluva, na základe ktorej mal žalovaný za úlohu (povinnosť) pre žalobcu zariadiť všetky formálne náležitosti potrebné k tomu, aby žalobcovi vznikol nárok na peňažné plnenia v súlade so Zákonom o podpore. Žalobca je názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, keď o.i nie je dostatočne jasné, prečo sa súd nezaoberal dôkazmi o existencii splnomocnení udelených žalovanému, nie je dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie (napr. vo vzťahu funkcii žalovaného ako splnomocnenca/technického riaditeľa žalobcu, generálneho manažéra žalobcu alebo za CEO žalobcu resp. podnikateľskej skupiny žalobcu), z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Podľa názoru žalobcu, rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je preskúmateľné, presvedčivé, a absencia hlbšieho myšlienkového postupu súdu ktorým sa riadil, s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním v tomto konaní ako aj v súvisiacom konaní, robí rozhodnutie sčasti arbitrárnym. Poukázal na neprimerane prísne požiadavky na preukázanie existencie zmluvného vzťahu medzi stranami, pričom nemožno vylúčiť také konkludentné konanie (s ohľadom na dôkaznú núdzu pri preukazovaní Príkaznej zmluvy medzi stranami uzatvorenej v ústnej forme, čo je medzi obchodnými partnermi/spoločníkmi celkom bežné), ktoré nemá oporu v bežnom spoločenskom styku, avšak napriek tomu so zreteľom na konkrétnu situáciu bude obsahovať prejav vôle. Aj v takom prípade ide o právny úkon per facta concludentia (VOJČÍK P. Občiansky zákonník, Stručný komentár, 2010, str. 120).
21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie nemožno priznať úspech, a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.03.2024; termín verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP.
22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vyslovil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu Príkaznej zmluvy a s ňou spojené porušenie právnej povinnosti žalovaného, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi žalobcu aj žalovaného. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými tvrdeniami žalobcu vznesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, ods. 3 CSP), odvolací súd využíva možnosť ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. S poukazom na uvedené, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009).
23. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie uvedený v odsekoch 45. až 48. napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
24. Základom uplatneného nároku, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, je zodpovedanie otázky, či žalobca preukázal skutočnosť, že mu vznikla pohľadávka/škoda voči žalovanému pri plnení povinností uložených resp. vyplývajúcich z ústne uzavretej Príkaznej zmluvy, obsahom ktorej mala byť povinnosť žalovaného pripraviť a zabezpečiť plnenie všetkých potrebných technických hlásení, súčasťou ktorých bolo aj oznámenie uplatnia podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok 2015, ktorého povinnosť na zaslanie bola stanovená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.
25. Príkaznou zmluvou je zmluva, ktorou sa príkazník zaväzuje, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť (§ 724 Občianskeho zákonníka). Obstaraním veci sa rozumie nielen obstaranie hmotnej veci, ale i obstaranie akejkoľvek záležitosti. Príkazná zmluva pritom pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Príkazná zmluva, v ktorej je udelené plnomocenstvo, však musí mať písomnú formu. Podstatnou obsahovou náležitosťou príkaznej zmluvy je určenie činnosti, ktorú má príkazník uskutočniť. Upravuje vnútorný vzťah medzi oboma účastníkmi, t.j. ich vzájomné práva a povinnosti, je to dvojstranný právny úkon. Príkazník však spravidla koná za príkazcu voči tretím osobám a na to, aby mohol konať za príkazcu, musí mať od príkazcu splnomocnenie vo forme plnomocenstva, ktoré musí zodpovedať zákonom ustanoveným podmienkam. Povinnosti vyplývajúce z príkaznej zmluvy zanikajú spôsobom, ktorý je všeobecne určený pre jej zánik, t.j. predovšetkým splnenie záväzku zo zmluvy. Ak niektorá zo strán poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu vzniknutého uzavretím príkaznej zmluvy, vznikne jej podľa všeobecnej úpravy povinnosť nahradiť škodu tým spôsobenú. Záväzok povinnej osoby spočíva len vo vykonaní činnosti, ktorá je v zmluve vymedzená a nie aj v dosiahnutí výsledku. Riziko výsledku totiž znáša príkazca. To je jedna zo základných odlišností príkaznej zmluvy od iných zmlúv (napr. zmluvy o dielo § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka). Preto ak príkazník vykoná riadne všetko, na čo sa zaviazal, nezodpovedá za to, že očakávaný výsledok sa nedostavil.
26. Súd prvej inštancie na základe podanej žaloby a po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 219.162,80 € s príslušenstvom, titulom náhrady škody vzniknutej porušením zmluvnej povinnosti žalovaným vyplývajúcej z Príkaznej zmluvy, uzavretej ústne medzi žalobcom a žalovaným podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal bezpečne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol záväzkový vzťah titulom Príkaznej zmluvy, keď v odseku 46. napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o uzatvorení príkaznej zmluvy so žalovaným, keď nevedel dostatočne presne a určito vymedziť jej obsah, nevedel uviesť kedy mala byť Príkazná zmluva uzavretá a nevedel ani ako mali byť vymedzené vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Žalobca nevedel preukázať, resp. vyvrátiť obranu žalovaného o tom, že žiadnu Príkaznú zmluvu so žalobcom neuzatvoril a ani sa výslovne nezaviazal k nijakým povinnostiam. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný aj inokedy vykonával obdobnú činnosť pre žalobcu, súd prvej inštancie odôvodnil v logických súvislostiach ako bezvýznamnú/irelevantnú, nakoľko táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná a nemá vplyv na výsledok sporu; odvolací súd v tejto časti dopĺňa právny názor o skutočnosť, nakoľko splnenie podmienok na udelenie podpory mal zabezpečiť v súlade s § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore žalobca, ktorý ak by Príkaznou zmluvou uložil žalovanému povinnosti súvisiace s udelením podpory, tak v prípade, ak neudelil žalovanému plnomocenstvo na konanie voči tretím osobám (čo v konaní preukázané nebolo), mal žalovaného pri plnení uložených povinností kontrolovať (keďže išlo o priamu povinnosť žalobcu). Treba uviesť, že dôvodom nároku na náhradu škody je protiprávne konanie škodcu/žalovaného, preto pre posúdenie nároku je potrebné ustáliť vznik právneho vzťahu a porušenie záväzkovej povinnosti žalovaným. Nakoľko podľa tvrdenia žalobcu k uzavretiu Príkaznej zmluvy malo dôjsť ústne, čo žalovaný absolútne spochybňuje/odporuje a svedeckými výpoveďami G.. Q. H. Y. G.. M. W. prevzatými z konania v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 16C/54/2017 uzavretie/existenciu Príkaznej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným preukázané nebolo. Preto ťažisko dokazovania bolo výlučne na strane žalobcu. Nebolo sporné, že žalovaný bol spoločníkom žalobcu s 25% podielom, že žalovaný nebol konateľom žalobcu a ani jeho zamestnancom, preto pre konanie v mene žalobcu voči tretím osobám, bolo potrebné udeliť žalovanému plnomocenstvo, čo preukázané žalobcom nebolo.
27. Odvolací súd uzatvára, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k platnému uzavretiu ústnej Príkaznej zmluvy, nakoľko v konaní nebol preukázaný predmet príkaznej zmluvy, určitý a zrozumiteľný obsah práv a povinností príkaznej zmluvy medzi stranami (aké konkrétne príkazy mali byť žalovanému
udelené a či tieto príkazy boli žalovaným prijaté); taktiež nebolo preukázané, že by žalobca udelil písomné plnomocenstvo pre žalovaného na konanie vo vzťahu k tretím osobám (žalovaný nemohol konať v mene žalobcu).
28. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd námietky žalobcu uvedené v odsekoch 5. až 7. tohto rozhodnutia, vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd má zato, že pokiaľ žalovaný v minulosti vypracovával technické hlásenia za žalobcu, táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že žalovaný tak konal na základe údajne žalobcom tvrdenej ústnej Príkaznej zmluvy, a zároveň nastupuje druhý úkon a to podpísanie a odoslanie vyplnených tlačív, na čo žalovaný nemal oprávnenie (jednak z titulu jeho pozície ako spoločník a nemal ani osobitné plnomocenstvo udelené konateľom žalobcu na podpis a odoslanie vyplnených tlačív). Medzi základné práva a povinnosti účastníkov občianskeho súdneho konania je nielen tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany ale aj označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Predmet dôkazného bremena, ktorý je povinný účastník preukázať, sa odvíja od charakteru uplatneného nároku a odvíja sa aj od hmotného práva. Nie je sporné, že žalovaný mal postavenie technického riaditeľa spoločnosti žalobcu, a že sa sám žalovaný v styku so zmluvnými partnermi žalobcu takto označoval, z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu však nevyplýva, že by žalovanému vznikol záväzok z ústnej Príkaznej zmluvy, resp. vznikla povinnosť podať predmetné hlásenie, nakoľko žalobca nepreukázal, že by žalovaný bol zamestnancom žalobcu, že by za prácu z titulu výkonu funkcie technického riaditeľa poberal odmenu, resp. že by bol žalobcom poverený na výkon tejto funkcie s presne špecifikovanou náplňou tejto činnosti. Uvedený právny názor nemôže vyvrátiť ani tvrdenie žalobcu uvedené v odseku 20. pod písm. a), b) tohto rozhodnutia, v kontexte ktorého má zato, keďže žalovaný sám potvrdil, že technické podklady a hlásenia takmer 100% pripravoval sám a v prípade neprítomnosti konateľa alebo ak to bolo účelnejšie, podpísal s jeho vedomím, že žalovaný sa sám v komunikácii s tretími osobami označoval ako technický riaditeľ alebo generálny manažér, že takýto prejav vôle na strane žalovaného nemožno vyhodnotiť tak, že by neexistoval písomný dôkaz o tom, že by žalobca a spoločnosť Slnečná elektráreň Lazany blok 1, s.r.o. nesplnomocnili žalovaného napr. ako technického riaditeľa podnikateľskej skupiny žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti, v kontexte žalobcom uvedených skutočností dáva do pozornosti, že pozícia technický riaditeľ alebo generálny manažér sú platené pracovné pozície, pričom medzi stranami nie je sporné, že žalovaný technické podklady a hlásenia robil bezodplatne, a že právne žalovaný na takúto pracovnú pozíciu nebol ustanovený, takže opäť existencia zmluvného základu pre vznik zodpovednosti titulom porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným, absentuje. A ani vôľová zložka pre vznik zmluvnej zodpovednosti na strane žalovaného nie je relevantná a ani dostatočná, keď žalobca v podstate poukazuje na nečinnosť žalovaného za situácie jeho určitého predpokladaného konania. K uvedenému odvolací súd už len dodáva, že zodpovednosť možno vzťahovať len k určitému konaniu/ nekonaniu, na ktoré bol subjekt správania povinný alebo oprávnený (nekonanie/non facere nemá vždy rovnakú povahu) s tým, že v prípade opomenutia sa môže vo vzťahu k takému opomenutiu/nekonaniu brániť, čo v predmetnom konaní preukázané nebolo. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, jeho odôvodnenia a právneho názoru vyslovený i odvolacím súdom v odseku 25. až 27. tohto rozhodnutia vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k platnému uzavretiu ústnej Príkaznej zmluvy, nebolo preukázané, že by žalobca udelil písomné plnomocenstvo pre žalovaného na konanie vo vzťahu k tretím osobám (žalovaný nemohol konať v mene žalobcu). Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca má svojho jediného konateľa, ktorým v rozhodnom čase (až doteraz) bol T. H. (konateľ je povinný zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, má povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, má právo požadovať odmenu za výkon funkcie výška ktorej a spôsob jej vyplácania sa určuje na základe dohody resp. zmluvy medzi konateľom a spoločníkmi alebo mandátnej zmluvy). Žalovaný v rozhodnom čase bol spoločníkom žalobcu (spoločník vykonáva svoje práva týkajúce sa riadenia a kontroly spoločnosti na valnom zhromaždení spoločnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý je uvedený v spoločenskej zmluve, prípadne v stanovách, má právo na podiel zo zisku, má povinnosť vložiť vklad do základného imania spoločnosti, ručí za záväzky spoločnosti do výšky nesplateného vkladu, má povinnosť prispieť na úhradu strát spoločnosti, ...). Sám žalovaný uviedol, že technické záležitosti pre žalobcu vykonával, avšak len na báze dobrovoľnosti a takáto povinnosť mu žalobcom nebola nikdy uložená a ani sa k tejto povinnosti zmluvne nezaviazal. Preto
pasivita žalobcu spočívajúca v tom, že žalobca spracované tlačivá nepodpísal a následne neodoslal, a že konateľ žalobcu následne nevykonal svoju kontrolnú povinnosť, nemôže byť na ťarchu žalovaného. Povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore mal žalobca, ktorý v zmysle § 135a Obchodného zákonníka, má povinnosť pri výkone svojej funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou (čo je prvok profesionality) a so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V tejto súvislosti neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie kládol neprimerane prísne a formálne požiadavky na preukázanie existencie zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného založeného na základe ústnej Príkaznej zmluvy, ktoré nezohľadňujú realitu podnikateľských a občianskoprávnych vzťahov. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že bol to žalobca, ktorý uvedomujúc si realitu podnikateľských a občianskoprávnych vzťahov pri zachovaní obozretnosti starostlivého hospodára pri výkone podnikania, ak mienil činnosť podávania hlásení v zmysle Zákona o podpore delegovať na žalovaného, mal udeliť žalovanému zodpovedajúce písomné plnomocenstvo, ktorým by vymedzil jeho konkrétny rozsah, prípadne uzatvoriť písomnú príkaznú zmluvu s jasne a určito vymedzeným obsahom, čo sa však v preskúmavanej veci nenastalo.
29. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, predložené dôkazy vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal uzavretie ústnej Príkaznej zmluvy a ani to, že by žalovanému udelil písomné plnomocenstvo na konanie v mene žalobcu s tretími osobami. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti, ako i odôvodnenie nevykonania ďalšieho dokazovania navrhnutého žalobcom v odseku 48. napadnutého rozhodnutia, a ich dopad do sféry strán sporu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, v parametroch ustanovených v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu s citáciou právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Odvolaciemu súdu neunikla skutočnosť, že žalobca v odvolacej replike, v podaní doručeným súdu dňa 13.12.2022, špecifikované v odseku 20. tohto rozhodnutia, o.i. poukázal aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol, prečo sa nezaoberal dôkazmi o existencii splnomocnení udelených žalovanému, nie je dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie (napr. vo vzťahu funkcii žalovaného ako splnomocnenca/technického riaditeľa žalobcu, generálneho manažéra žalobcu alebo za CEO žalobcu resp. podnikateľskej skupiny žalobcu). Keďže uvedená námietka nebola exsplicitne súčasťou včas podaného odvolania zo dňa 18.08.2022, na túto odvolací súd neprihliadal, nakoľko nebola podaná v lehote ustanovenej v § 362 ods. 1, § 363 v spojení s § 364 CSP.
30. Námietku žalobcu o možnosti posúdenia veci aj v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka uvedenej v odseku 8. tohto rozhodnutia, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že predmetné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka ukladá všeobecnú preventívnu povinnosť subjektom zodpovednosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z podstaty tohto ustanovenia vo vzťahu k predmetu sporu možno vyňať len termín „aby nedochádzalo ku škodám na majetku“, ktorý však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno preklopiť do žalobou uplatneného nároku na náhradu škody titulom porušenia povinnosti uloženej ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, nakoľko ide len o nárok, ktorý nemá charakter majetku vo vlastníctve žalobcu tak, ako má na mysli ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k zásade iura novit curia, teda práva pozná súd, nebol daný legitímny dôvod, aby sa súd prvej inštancie náhradou škody zaoberal aj v kontexte preventívnej povinnosti ustanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka.
31. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
32. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie dôvody žalobcu neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)