Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoPr-1-2021.pdf
PDF · 153.79 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: C. H. G., Z..G.., G. G. R. XX, Ž., V.: XX XXX XXX, proti žalovanej: H. C., T.. XX.XX.XXXX, H. G. XX, H., zastúpená: Z. Y. F. Z. G..M..B.., T. G. X, H., V.: XX XXX XXX, o zaplatenie 271,36 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. februára 2020 č. k. 7Cpr 18/2018-139 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 271,36 eur s príslušenstvom predstavujúcej výšku nákladov, ktoré vynaložil na prehĺbenie kvalifikácie žalovanej, a to v dôsledku nezotrvania žalovanej v pracovnom pomere s ním do 30.06.2016 podľa dohody v pracovnej zmluve, s poukazom na ustanovenie bodu 1.6 Dohody a absenciu dôvodov ustanovených v § 155 ods. 6 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), ktoré zakladajú nenárokovateľnosť náhrady nákladov súvisiacich s prehlbovaním kvalifikácie. Podľa žaloby žalobca uzatvoril so žalovanou pracovnú zmluvu na dobu určitú do 30.06.2016, v zmysle ktorej žalovaná vykonávala pre neho práce na pracovnej pozícii osobný bankár s miestom výkonu práce v Bratislave. Žalobca mal záujem na systematickom odbornom vzdelávaní svojich zamestnancov a prehlbovaní kvalifikácie, preto dňa 18.06.2015 uzatvoril so žalovanou aj Dohodu o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle ustanovenia § 155 ods. 5 ZP, ktorou sa zaviazal umožniť žalovanej prehlbovanie kvalifikácie v rozsahu špecifikovanom v Dohode a žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere s ním v lehote a za podmienok podľa Dohody. Celková predpokladaná výška nákladov v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie v zmysle dohody predstavovala sumu 1.900,- eur. Žalovaná dala dňa 21.12.2015 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v ustanovení §67 ZP, ku dňu 31.01.2016 došlo k uplynutiu výpovednej doby, preto žalovaná podľa neho nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia bodu 1.5.2 Dohody, v dôsledku ktorej skutočnosti si uplatnil žalobný nárok. Časť nákladov za prehlbovanie kvalifikácie vo výške 587,83 eur mu boli podľa ustanovenia bodu 2.1 Dohody uhradené priamo zrážkou zo mzdy žalovanej za mesiac december 2015 a január 2016, zvyšná časť nákladov v žalovanej výške nebola uhradená zrážkou zo mzdy a má tvoriť jeho stále existujúcu pohľadávku. Žalovanú vyzval výzvou zo dňa 02.05.2016 na úhradu pohľadávky v žalovanej výške, ale k mimosúdnej dohode do podania žaloby nedošlo.
2. Ako prostriedky procesného útoku žalobca uviedol pracovnú zmluvu zo dňa 18.06.2015, Dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zo dňa 18.06.2015, vyčíslenie nákladov na vzdelávanie, výpoveď z pracovného pomeru žalovanej.
3. Súd prvej inštancie, ktorým bol Okresný súd Bratislava IV, svojím rozsudkom zo dňa 27.04.2017 zamietol predmetnú žalobu a žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok odôvodnil tým, že zistil, že medzi stranami sporu bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.06.2015 uzavretý pracovný pomer, žalovaná od 01.07.2015 vykonávala prácu v pozícii osobný bankár. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 30.06.2016, dňa 18.06.2015 strany sporu uzavreli dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca podľa § 155 ods. 5 ZP, podľa ktorej sa žalobca zaviazal umožniť žalovanej prehlbovanie kvalifikácie absolvovaním vzdelávacích školení a iných vzdelávacích aktivít v trvaní približne 10 mesiacov a žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu za podmienok uvedených v dohode. Celkové náklady v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie žalovanej činili 859,19 eur. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa skončil dňa 31.01.2016 výpoveďou zo strany žalovanej zo dňa 21.12.2015. Zo sumy 859,19 eur bola zrážkami so mzdy žalovanej uhradená suma 587,83 eur a zvyšná suma 271,36 eur je predmetom preskúmavaného konania. Zo skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná, keď zdôraznil, že v prípade Dohody o zvýšení a prehlbovaní kvalifikácie podľa § 155 ods. 1 v spojení s § 155 ods. 5 ZP ide o prísne formálny dvojstranný právny úkon spojený s úhradovou a stabilizačnou funkciou. Z ustanovenia § 155 ods. 3, druhej vety, ZP vyvodil, že povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži v prípade splnenia záväzku zamestnanca z časti. Žalobca zrazil žalovanej zo mzdy celkom 587,83 eur, čo vyčíslil na 68,42% celkových nákladov, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie žalovanej, teda sumu vyššiu ako dve tretiny celkových nákladov vyčíslených na 859,19 eur. Žalovaná pritom zostala v pracovnom pomere so žalobcom do 31.01.2016, teda viac ako dva mesiace potom, čo žalobca poskytol žalovanej plnenie v podobe prehlbovania kvalifikácie. Okresný súd Bratislava IV vychádzal zo skutočnosti, že ust. § 155 ods. 3 druhá veta ZP zaväzuje zamestnanca splniť si svoj záväzok pomerne k úhrade nákladov, a žalovaná tým, že zotrvala v pracovnom pomere 7 mesiacov z 12 - ich, z toho ešte dva mesiace potom, ako jej bolo zamestnávateľom naposledy poskytnuté plnenie v podobe prehlbovania kvalifikácie a zároveň uhradila sumu prevyšujúcu 2/3 nákladov spojených s prehlbovaním kvalifikácie, splnila svoj záväzok v celom rozsahu. Nárok žalobcu na vyššiu náhradu nákladov preto považoval za nedôvodný.
4. Odvolací súd svojím uznesením zo dňa 31.05.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalovaná svoj záväzok splnila v celom rozsahu. V tejto časti vyjadril súhlas so žalobcom v tom, že žalovaná absolvovala iba časť školenia, a preto bol záväzok vyplývajúci z predmetnej dohody pomerne znížený. Upozornil súd prvej inštancie, že bude potrebné zaujať stanovisko k obrane žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že so žalobcom neuzavrela dohodu podľa § 155 ods. 5 ZP, ale podľa § 154 ods. 1 ZP. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že ZP je právny predpis verejnoprávnej povahy a jeho ustanovenia majú zásadne kogentný charakter, čo znamená, že zamestnávateľ nemôže platne uzavrieť so zamestnancom dohodu takého obsahu, ktorá je v rozpore so ZP. Ak by bola dohoda z 18.06.2015 v skutočnosti dohodou o zabezpečení získania kvalifikácie v zmysle § 154 ods. 1 ZP, žalobcovi by podľa odvolacieho súdu nevznikol nárok na úhradu nákladov spojených so získaním kvalifikácie, pretože ZP v §154 ods. 1 v znení platnom ku dňu 18.06.2015, ale aj v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, takýto nárok zamestnávateľa neupravuje. Rovnako uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby sa vysporiadal so skutočnosťou, že strany sporu síce uzavreli pracovnú zmluvu dňa 18.06.2015, ale v nej bol dojednaný ako deň nástupu do práce deň 01.07.2015, keď v zmysle § 46 ZP žalovanej vznikol pracovný pomer u žalobcu dňa 01.07.2015, pričom predmetnú dohodu o prehlbovaní kvalifikácie strany uzavreli už dňa 18.06.2015, teda v čase, keď žalovaná nebola zamestnankyňu žalobcu. Zo znenia § 154, § 155 ZP vyvodil, že dohody podľa týchto ustanovení môže uzavrieť zamestnávateľ iba so zamestnancom, teda nie s osobou, ktorej len v budúcnosti má vzniknúť pracovný pomer.
5. Súd prvej inštancie následne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom týchto listinných dôkazov: pracovná zmluva zo dňa 18.06.2015, Dohoda o prehlbovaní kvalifikácie zo dňa 18.06.2015, vyčíslenie nákladov na vzdelávanie, mail žalobcu adresovaný žalovanej dňa 05.01.2016 o vyčíslení nákladov za prehlbovanie kvalifikácie a oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu.
6. Uviedol, že podľa žalobcu pojem zaškolenie, resp. zaučenie, sa v ZP nevyskytuje, ale podľa komentára C.. H. k ZP z roku 2017 ide o krátkodobejšie formy a spôsoby získania kvalifikácie, ktoré nemajú charakter sústavnej prípravy na povolanie. Okrem argumentácie uvedenej v odvolaní voči rozsudku uviedol, že potreba osobných bankárov prehlbovať svoju kvalifikáciu vyplýva aj z dikcie zákona
č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, na základe ktorého musia tieto pracovné pozície absolvovať odbornú skúšku Slovenskej bankovej asociácie. K námietke odvolacieho súdu, že predmetná dohoda o prehlbovaní kvalifikácie bola uzavretá už dňa 18.06.2015, teda v čase, keď žalovaná nebola jeho zamestnankyňou, pretože jej pracovný pomer vznikol až 01.07.2015 poznamenal, že nemožno podľa neho vykladať ustanovenia § 155 ZP striktne formalisticky, obdobne je to uvedené aj v ustanoveniach o uzatvorení pracovnej zmluvy, pričom mal za všeobecne známe, že vo väčšine prípadov pracovný pomer vzniká aj niekoľko dní po podpise pracovnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu preto podľa neho nemožno postihnúť dohodu sankciou neplatnosti. Mal za to, že žalovanou namietaný rozpor bodu 3.3 pracovnej zmluvy s uzavretou dohodou priamo vylučuje ustanovenie § 155 ods. 5 ZP tým, že zamestnávateľ môže uzatvoriť so zamestnancom takúto dohodu. Bod 1.2 dohody namietaný žalovanou vysvetlil ustanovením § 155 ods. 1 ZP, podľa ktorého sa toto ustanovenie použije subsidiárne pre nárok na náhradu mzdy, z čoho vyvodil, že hoci nie je v zákone výslovne uvedené, že účasť zamestnanca na prehlbovaní kvalifikácie nie je výkon práce zamestnanca, neznamená to, že zamestnancovi za to neprislúcha náhrada mzdy.
7. Poukázal na vyjadrenie žalovanej, že v jej prípade nešlo o prehlbovanie kvalifikácie, ale išlo o zaškolenie nového zamestnanca, nakoľko nikdy predtým v bankovom sektore nepracovala. Z odseku 3.3 pracovnej zmluvy č.l. 19 vyvodila, že nebolo potrebné uzatvárať so zamestnancom dohodu o prehlbovaní kvalifikácie, pretože z dikcie citovaného ustanovenia zmluvy priamo vyplýva súhlas zamestnanca so zvyšovaním odbornej kvalifikácie, preto túto dohodu mohli uzatvoriť počas trvania pracovného pomeru, keď k zvyšovaniu kvalifikácie malo dôjsť. Poukázala na Dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca, bod 1.2, ktorý označila za rozporný so zákonom, v časti, že účasť zamestnanca na prehlbovaní kvalifikácie nie je výkonom práce zamestnanca. Z uvedených dôvodov považovala dohodu za absolútne neplatnú.
8. Žalovaná trvala na vzájomnej žalobe, aby bol žalobca povinný zaplatiť jej sumu 587,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 587,83 Eur od 31.01.2016 do zaplatenia a náhradu trov konania, ktorá bola uznesením zo dňa 06.02.2020 vylúčená na samostatné konanie.
9.Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 153 ZP, § 154 ods. 1 až 3 ZP, § 155 ods. 1 až 6 ZP, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 457 OZ.
10. Z dohody o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca uzavretej dňa 18.06.2015 zistil, že dohoda bola podľa znenia dokumentu uzavretá podľa § 155 ods. 5 ZP jej predmetom podľa bodu 1.1. je záväzok zamestnávateľa umožniť zamestnancovi prehlbovanie kvalifikácie spočívajúcom v absolvovaní vzdelávacích školení a iných vzdelávacích aktivít, ktoré organizuje zamestnávateľ alebo tretie osoby na základe požiadavky zamestnávateľa, v trvaní približne 10 mesiacov, a záväzok zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa v lehote a za podmienok podľa tejto dohody. Podľa bodu 1.2. Dohody účasť zamestnanca na prehlbovaní kvalifikácie podľa tejto dohody nie je výkonom práce zamestnanca, zamestnancovi počas účasti na prehlbovaní kvalifikácie podľa tejto dohody prislúcha náhrada mzdy. Podľa bodu 1.6. sa zamestnanec zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady, resp. ich pomernú časť, v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca, vrátane nárokov zamestnanca podľa tejto dohody, keď zamestnanec nedokončí prehlbovanie kvalifikácie podľa tejto dohody alebo ak zamestnanec nedodrží záväzok zotrvať u zamestnávateľa a pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v bode 1.5.2. tejto dohody. Podľa bodu 2.1. v prípade, ak vznikne zamestnancovi povinnosť uhradiť zamestnávateľovi náklady v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie, resp. ich pomernú časť, na uspokojenie uvedeného nároku strany dohodli uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy, v zmysle ktorej zamestnanec výslovne súhlasí s tým, že zamestnávateľ je oprávnený uspokojiť si svoj nárok zrážkou zo mzdy zamestnanca vyplácanej mu zamestnávateľom.
11. Z pracovnej zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu dňa 18.06.2015, zistil, že dohodnutý deň nástupu do práce bol 01.07.2015, pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30.06.2016, skúšobná doba 3 mesiace, s miestom výkonu práce Bratislava, pracovná pozícia žalovanej u žalobcu bola osobný bankár. Ale za preukázané, že dňa 21.12.2015 dala žalovaná výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ust. § 67 ZP, jej pracovný pomer u žalobcu sa mal skončiť ku dňu 31.01.2016. Vychádzal tiež zo zistenia, že žalovaná v predžalobnej výzve zo dňa 01.09.2016 vyzvala žalobcu k vráteniu neoprávnene zrazených čiastok zo mzdy v celkovej výške 587,83 eur majúc za to, že zrážky zo mzdy na základe dohody, na základe ktorej boli tieto zrážky realizované, neboli oprávnené, pretože
neabsolvovala školenie na prehlbovanie kvalifikácie, ale len zaškolenie nevyhnutné k výkonu práce v spoločnosti žalobcu ako každý nový zamestnanec. V odpovedi na túto výzvu žalobca uviedol, že žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa v období a za podmienok podľa dohody, ktorú žalobca ako zamestnávateľ so žalovanou uzatvoril z dôvodu, že investuje do prehlbovania kvalifikácie svojich zamestnancov významné náklady. Žalovaná v pracovnom pomere nezotrvala v lehote dojednanej v dohode, zamestnávateľovi preto v zmysle dohody vznikol nárok na úhradu nákladov, ktoré vynaložil za absolvované prehlbovanie kvalifikácie. Preto si svoj nárok uspokojí priamo zrážkou zo mzdy vo výške a v lehotách, ktoré oznámil. Zdôraznil, že za účasť na prehlbovaní kvalifikácie jej prislúcha náhrada mzdy a že dohoda bola uzavretá v zmysle ustanovenia § 155 ods. 5 ZP, preto žalobca ako zamestnávateľ na úhrade vzniknutých nákladov za žalovanou absolvované prehlbovanie kvalifikácie trvá. Žalobca k odpovedi priložil aj faktúru zo dňa 05.11.2015, číslo faktúry XXXXXX, so sumou na úhradu 570,- eur. Vo výzve na úhradu zo dňa 05.02.2016 žalobca vyčíslil náklady spojené s prehlbovaním kvalifikácie žalovanej ako zamestnanca v zmysle uzavretej Dohody na sumu 859,19 eur, vyzval žalovanú na úhradu sumy 271,36 eur, ktorá nebula uhradená zrážkou zo mzdy a tvorí stále existujúcu pohľadávku zamestnávateľa. Z mailu zo dňa 05.01.2016, ktorý zaslal žalobca žalovanej, zistil, že žalobca vyčíslil náklady na prehlbovanie kvalifikácie na sumu 859,19 eur.
12. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, zameral svoju pozornosť na vyhodnotenie právnych aspektov uzavretej Dohody o prehlbovaní kvalifikácie, ktorá bola síce uzavretá podľa ust. § 155 ods. 5 ZP, ako je uvedené priamo v Dohode, ale žalovaná vo svojej obrane namietala, že so žalobcom uzavrela Dohodu podľa § 154 ods. 1 ZP, keď odvolací súd uložil súdu prvej inštancie túto obranu žalovanej náležite vyhodnotiť.
13. Vychádzajúc z ust. § 154 ods. 1 ZP súd prvej inštancie konštatoval, že zakotvuje právnu povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť získanie kvalifikácie zaškolením alebo zaučením pre zamestnanca, ktorý vstupuje do pracovného pomeru bez kvalifikácie, pričom spôsob plnenia tejto právnej povinnosti vymedzuje alternatívne, s tým, že oprávneným subjektom pre plnenie právnej povinnosti sú zamestnanci, ktorí vstupujú do pracovného pomeru bez kvalifikácie. Uviedol, že pojem zaškolenie ani zaučenie sa v ZP bližšie nekonkretizuje, podľa súdu prvej inštancie ide o krátkodobejšie formy a spôsoby získania kvalifikácie, ktoré nemajú mať charakter sústavnej prípravy na povolanie. Okrem povinnosti zaškolenia a zaučenia ZP ukladá zamestnávateľovi aj povinnosť vydať zamestnancovi potvrdenie o tom, že absolvoval zaškolenie alebo zaučenie, pričom ZP a ani iný pracovnoprávny predpis nekonkretizuje formu ani obsah potvrdenia, ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať po skončení zaškolenia alebo zaučenia. Konštatoval že podľa 155 ods. 5 ZP zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu podľa odseku 2 aj pri prehlbovaní kvalifikácie, ak predpokladané náklady dosahujú aspoň 1.700,- eur. V týchto prípadoch nemožno zamestnancovi uložiť povinnosť prehlbovať si kvalifikáciu. Dôvodil, že ZP umožňuje zamestnávateľom, ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov, uzatvoriť dohodu o získaní zvýšenia kvalifikácie v prípade prehlbovania kvalifikácie, čím zákonodarca vychádzal v ústrety drobným podnikateľom, ktorí často hradia za zamestnancov rôzne druhy školení, ktoré sú napriek tomu vzhľadom na veľkosť zamestnávateľa relatívne vysoké. Vyjadril názor, že prehlbovanie kvalifikácie zamestnanca by sa malo chápať ako jeden súvislý celok, aj keď rozložený na viac častí, čo závisí od druhu prehlbovania kvalifikácie zamestnanca, keď v praxi treba individuálne posudzovať, či ide o jedno kvalifikačné opatrenie, ktoré možno považovať za prehĺbenie kvalifikácie rozložené do dlhšieho časového úseku, alebo ide o viac obsahovo autonómnych kvalifikačných opatrení, z ktorých ani jedno nedosahuje vyššie uvedené hranice, ale v súhrne tieto hranice prípadne aj prekračuje.
14. Vychádzajúc z dikcie jednotlivých zákonných ustanovení zdôraznil, že obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že ako novonastupujúci zamestnanec mala nárok na zaučenie - zaškolenie v novej pracovnej pozícii, čo obsahovo zodpovedá dohode v zmysle ust. § 154 ods. 1 ZP, a nie v dohode nesprávne uvedenému zákonnému ust. § 155 ods. 5 ZP týkajúcemu sa prehlbovania kvalifikácie zamestnanca, keď tvrdila, že subsumovať dohodu so žalovanou pod toto zákonné ustanovenie žalobca nemohol aj z dôvodu, že predpokladané náklady žalovanej na prehĺbenie kvalifikácie nedosahovali aspoň 1700 eur, ako to pre tento spôsob dohody vyžaduje zákon. Ak zamestnávateľ uzavrel so žalovanou takúto dohodu podľa ust. § 155 ods. 5 ZP, súd prvej inštancie ju posudzoval podľa obsahu a okolností tohto sporu jednotlivo a dospel k záveru, že ide o dohodu o zabezpečenie kvalifikácie žalovanej ako nového zamestnanca na pozíciu osobný bankár podľa ust. § 154 ods. 1 ZP, kde žalobcovi nevzniká nárok na úhradu nákladov spojených so získaním kvalifikácie žalovanej, pretože zákon takýto nárok v znení
platnom ku dňu podpisu dohody - 18.06.2015, ani v znení v čase vydania preskúmavaného rozsudku, neupravuje. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil záver odvolacieho súdu, podľa ktorého je ZP právny predpis verejnoprávnej povahy a jeho ustanovenia majú zásadne kogentný charakter, z čoho vyvodil, že zamestnávateľ nemôže platne uzavrieť so zamestnancom dohodu takého obsahu, ktorá je v rozpore so ZP, čo sa v danom prípade subsumovaním Dohody o zvyšovaní kvalifikácie pod ust. § 155 ods. 5 ZP stalo.
15. Zaujal právny názor, že ak by zaviazal žalovanú na úhradu žalovanej sumy 271,36 Eur ako rozdielu vyčíslených nákladov a sumy uhradenej zrážkami zo mzdy, išlo by o bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu, pretože žalovaná by v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ plnila žalobcovi bez právneho dôvodu. Uzavrel, že v zmysle výsledkov vykonaného dokazovania žalovaná na základe uzavretej dohody nemala povinnosť žalobcovi nič plniť.
16. Námietku žalovanej, že Dohoda o zvyšovaní kvalifikácie bola podpísaná už dňa 18.06.2015 spolu s pracovnou zmluvou, hoci pracovný pomer vznikol až 01.07.2015, súd prvej inštancie rovnako vyhodnotil ako dôvodnú, keď z ust. § 154 a § 155 ZP vyvodil právny názor, že predmetné dohody týkajúce sa získania, prehlbovania alebo zvyšovania kvalifikácie v zmysle citovaných zákonných ustanovení je možné uzavrieť iba so zamestnancom, nie s osobou, ktorej má pracovný pomer vzniknúť v budúcnosti. Mal za to, že aj samotná skutočnosť, že pracovná zmluva bola podpísaná v rovnaký deň zároveň s dohodou o zvyšovaní kvalifikácie, argumentačne podporne svedčí záveru, že v prípade žalovanej nemohlo ísť o zvyšovanie kvalifikácie, ale ako u novej zamestnankyne o jej získanie v zmysle ust. § 154 ods. 1 ZP.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
18. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, majúc za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zopakoval, že dňa 28.10.2016 podal žalobu, ktorou sa domáhal od žalovanej náhrady nákladov za prehlbovanie kvalifikácie vo výške 271,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 271,36 eur od 31.01.2016 do zaplatenia, keď kauzálne nepríslušný Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 27.04.2017, č. k. 25C/170/2016-47 bez nariadenia pojednávania žalobu v celom rozsahu zamietol. V dôsledku jeho odvolania Krajský súd v Bratislave ako sú odvolací vydal dňa 31.05.2018 uznesenie, č. k. 6Co/304/2017 - 102, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s § 391 ods. 3 CSP vymedzil potrebu v ďalšom konaní zaujať stanovisko: a) k obrane žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že so žalobcom neuzavrela dohodu podľa § 155 ods. 5 ZP, ale dohodu podľa § 154 ods. 1 ZP, b) ku skutočnosti, že strany uzavreli dohodu o prehlbovaní kvalifikácie už dňa 18.06.2015, keď žalovaná nebola jeho zamestnankyňou.
19. Vec bola následne postúpená kauzálne príslušnému Okresnému súdu Bratislava III, ktorý napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol. Za primárny nedostatok napadnutého rozhodnutia z hľadiska právneho posúdenia označil nepochopenie rozdielu medzi zaučením/zaškolením a prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca. Do pozornosti dal rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.04.2010 sp. zn. 2 M Cdo 4/2009 ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ako bankový subjekt má pre svojich zamestnancov vypracovaný 10 - mesačný vzdelávací program, ktorý reflektuje právnu úpravu zakotvenú v zákone č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedeného zákona vystupuje ako tzv. samostatný finančný agent, čo vyvodil aj z verejne dostupného Registra finančných agentov a finančných poradcov, ktorý zastrešuje Národná banka Slovenska (viac na: https://regfap.nbs.sk/ index.php). Poukázal na ust. § 21 ods. 7 zákona č. 186/20019 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov, podľa ktorého samostatný finančný agent, ktorý je fyzickou osobou, štatutárny orgán alebo aspoň jeden člen štatutárneho orgánu podľa § 24 ods. 2 samostatného finančného agenta a odborný garant samostatného finančného agenta musí spĺňať požiadavky najmenej pre vyšší stupeň odbornej spôsobilosti. Ďalej poukázal na ust. § 21 ods. 9 zákona č. 186/20019 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého každý zamestnanec a každý člen štatutárneho orgánu viazaného finančného agenta a podriadeného finančného agenta vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné sprostredkovanie v iných sektoroch, ako je sektor kapitálového trhu, musí spĺňať najmenej požiadavky pre základný stupeň odbornej spôsobilosti. Každý zamestnanec a každý člen štatutárneho orgánu sprostredkovateľa doplnkového poistenia vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné sprostredkovanie, musí spĺňať najmenej požiadavky pre základný stupeň odbornej spôsobilosti. Každý zamestnanec a každý člen štatutárneho orgánu viazaného finančného agenta a podriadeného finančného agenta vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné sprostredkovanie v sektore kapitálového trhu, musí spĺňať najmenej požiadavky pre stredný stupeň odbornej spôsobilosti. Každý zamestnanec viazaného investičného agenta vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné sprostredkovanie v sektore kapitálového trhu, musí spĺňať najmenej požiadavky pre stredný stupeň odbornej spôsobilosti. Každý zamestnanec a každý člen štatutárneho orgánu samostatného finančného agenta vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné sprostredkovanie, musí spĺňať najmenej požiadavky pre stredný stupeň odbornej spôsobilosti. Každý zamestnanec a každý člen štatutárneho orgánu finančného poradcu vykonávajúci činnosť, ktorej obsahom je finančné poradenstvo, musí spĺňať najmenej požiadavky pre vyšší stupeň odbornej spôsobilosti. Ďalej podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona č. 186/20019 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov odbornou spôsobilosťou pre stredný stupeň odbornej spôsobilosti je ukončené najmenej stredné odborné vzdelanie, úspešne vykonaná odborná skúška a absolvovanie osobitného finančného vzdelávania pre každý sektor, v ktorom je osoba oprávnená vykonávať finančné sprostredkovanie; stredný stupeň odbornej spôsobilosti v sektore kapitálového trhu je ukončené najmenej stredné odborné vzdelanie, najmenej jednoročná odborná prax v sektore kapitálového trhu, úspešne vykonaná odborná skúška a absolvovanie osobitného finančného vzdelávania, podľa § 22 ods. 1 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov osoby uvedené v § 21 ods. 4 až 10 si musia priebežne dopĺňať odborné vedomosti a rozvíjať schopnosti zodpovedajúce úlohe, ktorú plnia v rozsahu vykonávanej činnosti. Fyzická osoba, ktorá musí spĺňať požiadavky pre základný stupeň odbornej spôsobilosti a musí absolvovať každoročne osobitné finančné vzdelávanie. Fyzická osoba, ktorá musí spĺňať požiadavky pre stredný a vyšší stupeň odbornej spôsobilosti musí absolvovať každoročne osobitné finančné vzdelávanie a najmenej každé štyri roky úspešne vykonať odbornú skúšku. Fyzická osoba, ktorá musí spĺňať požiadavky pre najvyšší stupeň odbornej spôsobilosti musí absolvovať každoročne osobitné finančné vzdelávanie a najmenej každé štyri roky úspešne vykonať odbornú skúšku s certifikátom. Odborná skúška a odborná skúška s certifikátom sa vykonáva pred skúšobnou komisiou. Národná banka Slovenska vymenúva a odvoláva predsedu, podpredsedu a ďalších členov skúšobnej komisie a schvaľuje skúšobný poriadok. Doplnil, že základným kvalifikačným predpokladom pre výkon funkcie osobného bankára je ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou, pričom to, či musí osobný bankár priebežne absolvovať aj odbornú skúšku a osobitné finančné vzdelávanie závisí od toho, či je daná banka zaevidovaná v registri finančných agentov a finančných poradcov ako viazaný finančný agent (napr. Tatra banka, a.s., Slovenská sporiteľňa, a.s.) alebo ako samostatný finančný agent (napr. Prima banka Slovensko, a.s., Všeobecná úverová banka, a.s.).
20. Zopakoval, že žalovaná v priebehu súdneho konania pred súdom prvej inštancie argumentovala tým, že nemôže mať žiadnu kvalifikáciu, pretože nikdy predtým v bankovom sektore nepracovala. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa s názorom žalovanej stotožnil bez toho, aby sa v rámci svojho rozhodovania vysporiadal s ustanoveniami zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov, a to aj napriek tomu, že naň osobitne poukázal na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 06.11.2019 . V tejto súvislosti osobitne zdôraznil, že predchádzajúca prax zamestnanca v bankovom sektore nie je zákonom a ani zamestnávateľom vyžadovaná pre základný a stredný stupeň odbornej spôsobilosti. Tiež súdu prvej inštancie vytkol, že nezohľadnil fakt, že žalovaná pred nástupom do práce mala úspešne ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou, pričom vykonanie odbornej skúšky a osobitného finančného vzdelávania (ktoré sú predpokladom stredného stupňa odbornej spôsobilosti v zmysle vyššie citovaného zákona), bolo súčasťou vzdelávacieho programu, ktorý sa žalovaná dohodou o prehlbovaní kvalifikácie zaviazala absolvovať. Mal za to, že už z dikcie samotného zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov vyznieva potreba priebežného prehlbovania kvalifikácie pre pracovnú pozíciu, akou je osobný bankár. Nestotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade ide len o krátkodobejšie formy a spôsoby získania kvalifikácie, ktoré nemajú mať charakter sústavnej prípravy na povolanie (§ 154 ods. 1 ZP). „O prehlbovanie kvalifikácie ide vtedy, keď sa prehlbovanie, udržovanie alebo obnovovanie kvalifikácie uskutočňuje v rámci toho
istého kvalifikačného stupňa, získaného príslušným vzdelaním, t.j. ak ide o takú kvalitatívnu zmenu jednotlivých prvkov kvalifikácie zamestnanca na tej istej horizontálnej úrovni bez zmeny kvalifikačného stupňa, ktorý nepredstavuje kvalitatívnu zmenu kvalifikácie zamestnanca na vertikálnej úrovni. Ide o permanentnú inováciu profesionálnych znalostí zamestnanca potrebných na výkon práce podľa pracovnej zmluvy.“ (H., R.. Z. Y.. F. C.. Y.. X. Vydanie. H.: X..R..H., XXXX, G.. XXXX.) Uviedol, že prehlbovanie kvalifikácie je teda nevyhnutné chápať ako vzdelávanie zamestnanca bez zmeny stupňa nadobudnutého vzdelania, čo podľa neho nastalo aj v prípade žalovanej, ktorej stupeň nadobudnutého vzdelania ostal nezmenený. Zároveň podľa neho nemožno hovoriť len o zaškolení, či zaučení žalovanej, keďže samotné vzdelávanie nebolo krátkodobého charakteru a nadobudnuté vedomosti vie žalovaná uplatniť na celom finančnom trhu (t.j. nielen počas trvania pracovného pomeru u žalobcu). Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že subsumovať dohodu žalovanej pod ust. § 155 ods. 5 ZP nemožno aj z dôvodu, že predpokladané náklady žalovanej na prehlbovanie kvalifikácie nedosahovali aspoň 1.700 EUR, ako to pre tento spôsob dohody vyžaduje zákon, nakoľko podľa bodu 1.4. dohody, celková predpokladaná výška nákladov v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca (vrátane náhrady mzdy zamestnanca) je 1.900,00 eur (slovom: tisíc deväťsto eur). Podľa citovaného bodu 1.1. a 1.4. dohody je celková predpokladaná výška nákladov v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie podstatne vyššia a v trvaní cca 10 mesiacov. Vzhľadom na to, že žalovaná ako zamestnanec zotrvala u neho ako zamestnávateľa 7 mesiacov, eviduje len náklady, ktoré behom tejto doby skutočne na vzdelávanie žalovanej vynaložil, a tie si vyčíslil v predžalobnej výzve z 02.05.2016, ako aj v žalobe samej. Jeho nárok teda predstavujú náklady, ktoré mu skutočne vznikli. Z uvedeného dôvodu dôrazne trval na tom, že boli naplnené všetky podmienky na platné uzatvorenie dohody o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle § 155 ods. 5 ZP.
21. Pokiaľ ide o výhradu súdu prvej inštancie, že uzatvoril so žalovanou dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca v rovnaký deň ako pracovnú zmluvu, teda 18.06.2015 pred vznikom pracovného pomeru, s uvedeným právnym záverom žalobca zásadne nesúhlasil, majúc za to, že skutočnosť, že k uzatvoreniu dohody o prehlbovaní kvalifikácie dôjde skôr ako k vzniku pracovného pomeru nespôsobuje zamestnancovi žiadne negatívne následky, a to ani v prípade, ak sa nakoniec rozhodne do práce nenastúpiť. V období od uzatvorenia dohody o prehlbovaní kvalifikácie až do vzniku pracovného pomeru totiž zamestnávateľovi nevznikajú žiadne náklady. Reálne účinky dohody nastanú de facto až vznikom pracovného pomeru. Taktiež nevidel dôvod, prečo by malo dôjsť k uzatvoreniu dohody o prehlbovaní kvalifikácie neskôr, dôvodiac, že pre obe zmluvné strany je právne istejšie, keď si rozsah svojich vzájomných záväzkov dojednajú ešte pred vznikom samotného pracovného pomeru. Podotkol, že ním zavedený proces podpisovania zmlúv nebol doteraz nikdy vytýkaný ani zo strany inšpekcie práce a podporilo ho aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.04.2020, č. k. 14CoPr/9/2019 - 125, ktoré tvorí prílohu odvolania. Výhrada súdu prvej inštancie k platnosti dohody o prehlbovaní kvalifikácie je podľa názoru žalobcu v rozpore s prioritou výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy a v tomto smere poukázal na zaužívanú judikatúru Ústavného súdu SR a ČR. Tiež dal do pozornosti ústavnú judikatúru týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia, svojvôľou pri výklade a aplikácii právnej normy a nedostatočnosťou jeho odôvodnenia. V jej intenciách zdôraznil, že súdny proces pred súdom prvej inštancie sa nejavil ako spravodlivý. K jednotlivým zložkám práva na spravodlivý proces možno zaradiť predovšetkým: právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia, keď porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie (Š., I.., Q., G.., H., N.., I., G.., H., N.., U.,I.. Z. Y..: X. G. C.. Y.M.. X..R..H., C. XXXX, G.. XXXX).
22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.09.2020. Zastala názor, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a formálne správny a v konaní nedošlo k žiadnym vadám, bol riadne zistený skutkový stav veci a tento bol aj správne právne posúdený v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolaním napadnuté rozhodnutie nepovažovala za arbitrárne, nie je podľa nej prejavom zjavnej svojvôle súdu pri výklade a ani aplikácii právnej normy, výrok rozhodnutia prvoinštančného súdu je v súlade s priebehom konania a vykonaného dokazovania a taktiež žalovaná
pokladá rozhodnutie prvoinštančného súdu za dostatočne odôvodnené. Nestotožnila sa s názorom žalobcu v názore, že by sa súdny proces pred súdom prvej inštancie javil ako nespravodlivý. Podľa názoru žalovanej sa prvoinštančný súd dostatočne vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré mu strany sporu predložili a na ich základe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov rozhodol. Podľa jej názoru prvoinštančný súd dospel po riadnom vykonaní dokazovania k správnemu záveru, keď dohodu riadne posúdil podľa jej obsahu a na základe okolností sporu jednotlivo, že dohoda, ktorú uzatvoril s ňou žalobca uzatvoril dňa 18.06.2015 ako dohodu o prehlbovaní kvalifikácie podľa § 155 ods. 5 ZP nie je takouto dohodou, ale ide o dohodu podľa § 154 ZP o zabezpečení kvalifikácie pre zamestnanca, ktorý vstupuje do pracovného pomeru bez kvalifikácie, na pracovnú pozíciu osobný bankár, keďže nikdy predtým v bankovom sektore nepracovala a jej najvyššie dosiahnuté vzdelanie je stredoškolské vzdelanie, konkrétne ukončila stredné odborné učilište bez maturity, keď žalobca nesprávne uvádza vo svojom odvolaní, že ukončila stredoškolské vzdelanie s maturitou. Dňa 18.06.2015 uzatvorila so žalobcom pracovnú zmluvu na dobu určitú do 30.06.2016 so skúšobnou dobou 3 mesiace na pracovnú pozíciu osobný bankár, pričom charakteristikou práce osobného bankára je predávať produkty a služby banky, plniť predajné ciele, zaisťovať spokojnosť klientov banky s ohľadom na záujem a stratégiu banky, prispievať k rozvoju pobočky a zvyšovaniu jej výkonnosti. Pracovná zmluva bola podpísaná v rovnaký deň zároveň s dohodou o prehlbovaní kvalifikácie, čo podľa nej argumentačne svedčí záveru, že v jej prípade nemohlo ísť o prehlbovanie (zvyšovanie) kvalifikácie podľa § 155 ods. 5 ZP, ale ako u novej zamestnankyne, ktorá nastupuje do zamestnania bez kvalifikácie, išlo o dohodu podľa § 154 ods. 1 ZP. Mala za to, že súd prvej inštancie chápe rozdiel medzi zaučením / zaškolením podľa § 154 ods. 1 ZP a prehlbovaním kvalifikácie podľa § 155 ods. ZP, oba inštitúty charakterizoval správne a správne tieto aplikoval na zistený skutkový stav. Uviedla, že samotné uzatvorenie pracovnej zmluvy bolo žalobcom podmienené súčasne podpisom uvedenej Dohody o prehlbovaní kvalifikácie, ktorej obsah nemohla akokoľvek by aj chcela, zmeniť. Poukázala aj na ods. 2.1 Dohody o prehlbovaní kvalifikácie, v ktorej žalobca zabezpečuje svoj prípadný budúci peňažný nárok voči žalovanej akýmsi vyhlásením, že strany uzatvárajú aj dohodu o zrážkach zo mzdy. Bola toho názoru, že uvedené vyhlásenie, ktoré zaručene nebolo urobené na základe princípu autonómie zmluvných strán, nemôže vzhľadom na kogentné ustanovenia ZP suplovať Dohodu o zrážkach zo mzdy v zmysle § 20 ods. 2 ZP, podľa ktorého Dohoda o zrážkach zo mzdy je zároveň jedným z prostriedkov na zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré upravuje ustanovenie § 20 ZP. Predmetné zabezpečenie podľa platnej právnej úpravy slúži na zabezpečenie majetkových práv zamestnávateľa a možno ho využiť len na zaistenie nároku, ktorý už vznikol. Zabezpečenie práv vznikne teda iba za predpokladu, že existuje záväzok zamestnanca voči zamestnávateľovi. V predzmluvných vzťahoch vystupujú potenciálni účastníci pracovného pomeru ako subjekty v rovnakom (rovnom) postavení, avšak zamestnávateľ predkladá zamestnancovi na podpis pracovnú zmluvu, ktorej potenciálny zamestnanec nemôže meniť a zamestnávateľ jej obsah tvorí s prihliadnutím na vlastné očakávania a záujmy. Imanentnou súčasťou pracovnej zmluvy je preto mnohokrát aj dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorou si zamestnávateľ zabezpečuje svoje potenciálne, budúce pohľadávky voči zamestnancovi, najmä titulom náhrady škody. Takéto dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečujúce ex ante pohľadávky však odborná literatúra ako i judikatúra dlhodobo odmieta. Podľa jej názoru dohodou o zrážkach zo mzdy možno zabezpečiť len takú pohľadávku, ktorá v čase uzavretia dohody existovala. Literatúra ďalej dopĺňa, že dohodou o zrážkach zo mzdy možno zabezpečiť iba platnú pohľadávku (Rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžo/57/2013 z 26. marca 2015). Uviedla, že žiadnu Dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorá by spĺňala všetky náležitosti kogentného ustanovenia § 20 ods. 2 ZP so žalobcom neuzavrela, keď navyše v deň podpisu pracovnej zmluvy a podpisu Dohody o prehlbovaní kvalifikácie žiadna platná pohľadávka žalobcu voči nej neexistovala. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ústavným princípom výkladu zmlúv založenom na princípe autonómie vôle zmluvných strán uviedla, že pre zmluvné pracovné právo, v súvislosti s obmedzenou možnosťou uzatvárania zmlúv (tzv. „numerus clausus“ zmluvných typov) sa označené ústavné východisko mení, keď na rozdiel od iných odvetví súkromného práva sa zásada „čo nie je zakázané, je dovolené“ mení na zásadu „čo nie je dovolené, je zakázané“. Toto vyjadrenie je teóriou pracovného práva a príslušnou judikatúrou zdôvodňovaná potrebou ochrany zamestnancov pracovnoprávnych vzťahov. Pracovné právo je charakteristické svojou sociálnou funkciou a zmluvnú voľnosť reguluje výraznejším spôsobom než tradičné súkromnoprávne odvetvia. Spor medzi úplnou, bezhraničnou liberalizáciou pracovného práva, ktorá žije v predstavách zamestnávateľa, a na druhej strane sociálnou, ochrannou a možno až paternalistickou úlohou pracovného zákonodarstva, ktorá je preferovaná zamestnancami, označila za logický a prirodzený. Obe skupiny chránia svoje legitímne záujmy. Do tohto sporu ale vstupuje verejná moc prostredníctvom právnej regulácie. V pracovnom práve preto nemožno spochybňovať povinnosť zákonodarcu kogentnými a relatívne kogentnými normami
ukrajovať zo zmluvnej slobody, predovšetkým z dôvodu verejného záujmu a ochrany slabšej strany. Verejný záujem ako limit zmluvnej slobody sa prelína so zákazom diskriminácie, ako aj s potrebou ochrany slabšej strany, ktoré sú výrazom základných práv a sociálnych práv jednotlivca a súčasne vyrovnávajú ekonomicky nevyvážené postavenie zamestnávateľa a zamestnanca. Pre pracovné právo mala za charakteristický princíp solidarity, sociálnej bezpečnosti a sociálnej spravodlivosti. Sociálne minimá zakotvené na vnútroštátnej úrovni prostredníctvom kogentných a relatívne kogentných noriem obmedzujú autonómiu vôle oboch účastníkov individuálneho pracovnoprávneho vzťahu. Nesúhlasila preto s tvrdením žalobcu o autonómii vôle zmluvných strán a o spoločenskej a hospodárskej funkcii pracovnej zmluvy alebo dohody o prehlbovaní kvalifikácie, ktorých neplatnosť by mala byť výnimkou a nie zásadou, keď ZP označila za právny predpis verejnoprávnej povahy a nie súkromnoprávnej a jeho ustanovenia majú zásadne kogentný charakter. Ak sú ustanovenia ZP kogentné, nie je možné sa od nich odchýliť. Zopakovala názor, že predmetná dohoda o prehlbovaní kvalifikácie je neplatná a neplatná je aj dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená formou vyhlásenia v ods. 2.1 dohody o prehlbovaní kvalifikácie. Napadnutý rozsudok navrhla ako vecne správny potvrdiť.
23. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.
24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanej na náhradu nákladov na prehĺbenie kvalifikácie stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalobcu.
25. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovanej domáhal náhrady nákladov vynaložených ním podľa jeho tvrdenia na prehĺbenie jej kvalifikácie v dôsledku nezotrvania žalovanej v pracovnom pomere uňho podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.06.2015 do 30.06.2016. Súd prvej inštancie žalobu zamietol riadiac sa intenciami Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho vyjadrenými v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2018 č. k. 6Co304/2017-102, ktorým mu uložil povinnosť na základe výsledkov vykonaného dokazovania právne posúdiť, či dohoda uzatvorená medzi stranami sporu 18.06.2015 nazvaná Dohoda o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca je platný právny úkon a či podľa jeho obsahu a na základe výkladu tohto právneho úkonu ide o dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca podľa ust. § 155 ods. 5 ZP alebo o zaškolovanie a zaúčanie nového zamestnanca bez kvalifikácie podľa ust. § 154 ZP.
26. Ust. § 191 ods. 1 CSP upravuje princíp voľného hodnotenia dôkazov, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
27. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
28. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
29. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
30. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.
31. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že hodnoteniu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno vytknúť nelogickosť a tým nezákonnosť, ak ustálil, že žalovaná pred uzatvorením pracovného pomeru so žalobcom, ktorý v zmysle ust. § 46 ZP vznikol dňa 01.07.2016, keďže tento deň bol v pracovnej zmluve dohodnutý medzi stranami sporu ako deň nástupu žalovanej do práce, nepracovala v bankovom sektore, mala ukončené stredoškolské vzdelanie bez maturity, preto s prácou osobného bankára, ktorá bola v zmysle pracovnej zmluvy dohodnutá ako jej pracovná pozícia, nemala žiadne pracovné a odborné skúsenosti. Vychádzajúc z uvedeného preto v zmysle ust. § 154 ZP mala nárok na zaškolenie svojím zamestnávateľom, ktorý formu tohto zaškolenia stanovil podľa vlastného rozhodnutia školeniami s náhradou mzdy žalovanej a postupom zohľadňujúcim ustanovenia zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov. Ako konštatoval aj samotný žalobca v podanom odvolaní, o prehlbovanie kvalifikácie ide vtedy, keď sa prehlbovanie, udržovanie alebo obnovovanie kvalifikácie uskutočňuje v rámci toho istého kvalifikačného stupňa, získaného príslušným vzdelaním, t.j. ak ide o takú kvalitatívnu zmenu jednotlivých prvkov kvalifikácie zamestnanca na tej istej horizontálnej úrovni bez zmeny kvalifikačného stupňa, ktorý nepredstavuje kvalitatívnu zmenu kvalifikácie zamestnanca na vertikálnej úrovni. Ide o permanentnú inováciu profesionálnych znalostí zamestnanca potrebných na výkon práce podľa pracovnej zmluvy.“ (H., R.. Z. Y.. F. C.. Y.. X. Vydanie. H.: X..R..H., XXXX, G.. XXXX.) Žalovaná v bankovom sektore nikdy nepracovala a preto nemohla mať žiaden kvalifikačný ani vzdelanostný stupeň na výkon pracovnej pozície osobného bankára, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť u nej ani k prehlbovaniu takejto jej kvalifikácie. Správne preto súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania aj právne posúdil a na vec aplikoval správnu právnu normu zaškolovanie nových pracovníkov upravujúcu, a to ust. § 154 ods. 1 ZP a správne právne posúdil, že ZP je kogentnou právnou normou, ktorého kogentné ustanovenia nemožno dohodou zmluvných strán upravovať a odlišovať sa od nich na základe zmluvnej autonómie prislúchajúcej vzťahom občianskoprávnym, keď navyše v danom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor s ochranou žalovanej - zamestnanca ako slabšej strany sporu. Aj na základe uvedeného bolo potom potrebné prihliadnuť aj na ust. § 46 ZP, ktorý vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku síce súd prvej inštancie aplikoval, avšak explicitne ho v jeho odôvodnení necitoval, preto k jeho aplikácii došlo súdom odvolacím využijúc procesný postup podľa ust. § 382 CSP. Podľa uvedeného ustanovenia pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce, pričom v danom prípade je týmto dňom 01.07.2016. Tomuto potom zodpovedá aj správnosť aplikácie ust. § 154 ods. 1 ZP na právne posúdenie charakteru dohody uzatvorenej medzi stranami sporu už dňa 18.06.2016 a správne subsumovanie tohto právneho úkonu pod túto právnu normu, keď vzhľadom na kogentnosť ustanovení ZP tento právny úkon možno kvalifikovať len za dohodu o zaškolení alebo zaučení nového zamestnanca bez kvalifikácie bez nároku zamestnávateľa na vrátenie nákladov v súvislosti s týmto zaškolením vynaložených i pre prípad nezotrvania zamestnanca v pracovnom pomere po dohodnutú dobu, keďže
uvedené ustanovenie upravuje zaškolovanie osoby do pracovného pomeru vstupujúcej. Naopak, ust. § 155 vo všetkých svojich odsekov upravuje prehlbovanie kvalifikácie zamestnanca, t. j. počas trvania pracovného pomeru, ktorý v danom prípade v čase uzatvorenia dohody medzi stranami sporu dňa 18.06.2016 neexistoval.
32. V neposlednom rade sa odvolací súd stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý ustálil a právne posúdil, že v danom prípade nárok žalobcu na vrátenie vynaložených nákladov na tvrdené prehlbovanie kvalifikácie žalovanej nie je daný ani z dôvodu, že tieto náklady nedosahovali výšku 1.700 eur ako zákonný predpoklad žalobou uplatneného nároku podľa ust. § 155 ods. 5 ZP a odvolaciu námietku žalobcu v tomto smere vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, keďže z dohody o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 18.06.2016 podľa jej bodu 1.4. vyplýva, že medzi predpokladané náklady v tejto súvislosti vo výške 1900 eur zahrnul žalobca aj náhradu mzdy žalovanej, čo za vynaložený náklad kvalifikovať nemožno, keďže pre prípad neprehlbovania kvalifikácie by žalobca bol povinný platiť žalovanej mzdu za riadne vykonanú prácu (i počas jej zaškolovania a zaúčania) dohodnutú v zmysle pracovnej zmluvy. Náhrada mzdy v súvislosti s tvrdeným prehlbovaním kvalifikácie žalovanej tak nie je nákladom vynaloženým navyše a nemožno dospieť k záveru, že náklady žalobcu v súvislosti s tvrdeným prehlbovaním kvalifikácie žalovanej boli vo výške vyššej než nárok v ust. § 155 ods. 5 ZP determinujúcej. Súd prvej inštancie preto správne právne posúdil dohodu o prehlbovaní kvalifikácie žalovanej uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 18.06.2016 ako neplatný právny úkon pre obchádzanie zákona, keď prezumpcia platnosti zmlúv pred ich neplatnosťou je zásadou občianskoprávnych vzťahov, ktorých charakter nie je na rozdiel od pracovnoprávnych vzťahov kogentný.
33. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej v odvolacom konaní.
35.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).