Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 379/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky GERANIUM s.r.o., Semenárska 1, Vrbové, zastúpenej JUDr. Ľubošom Dobrovičom, PhD., advokátom, Štúrova 27, Košice, proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 13. októbra 2021 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája 2024 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2024 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na ochranu majetku podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. mája 2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov (úkon bližšie špecifikovaný

v žalobnom návrhu, pozn.) a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam [nehnuteľnosti bližšie špecifikované v žalobnom návrhu, pozn. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“)]. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. februára 2020 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení rozsudku vo vzťahu ku konaniu o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa domáhala určenia vlastníckeho práva. Z Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. -420 zo 16. apríla 1998 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva“) predloženého sťažovateľkou zistil, že 30. apríla 1998 sa bez likvidácie zrušila Šľachtiteľsko-výskumná stanica Vrbové, štátny podnik, IČO 34 106 677, a jeho majetok so všetkými aktívami a pasívami, právami a záväzkami i neznámymi, prechádza k 1. máju 1998 na Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond národného majetku“), ktorý v súlade s privatizačným projektom, schváleným rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 554 k 1. máju 1998, previedol tento majetok na sťažovateľku. Z uvedeného rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva nevyplýva, že predmetom privatizácie boli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu. Vo vzťahu k vydržaniu ako originárnemu spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam okresný súd v rozsudku uviedol, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienky potrebnej k vydržaniu, a to oprávnenosť držby a dobromyseľnosť. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sporné nehnuteľnosti síce užíva, avšak bez právneho titulu. Okresný súd v odôvodnení rozsudku uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa v konaní domáhala určenia vlastníctva.

3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Vo vzťahu ku konaniu o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobkyňa predložením hospodárskej zmluvy z roku 1968 [zmluva medzi Jednotným roľníckym družstvom Vrbové a právnym predchodcom žalobkyne, SEMPRA odborový podnik Praha, na základe ktorej mal právny predchodca žalobkyne právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam, pozn. (ďalej len „hospodárska zmluva z roku 1968“)] a predložením rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva nepreukázala vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa síce počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolacom konaní tvrdila, že vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam je oprávnený držiteľ, vlastnícke právo nadobudla vydržaním a že preukázala oprávnenú držbu, avšak žalobkyňa v priebehu konania tieto skutočnosti nepreukázala. Tvrdenia žalobkyne o oprávnenosti držby zostali len vo všeobecnej rovine. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že k naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby mu vlastníci nehnuteľností v jeho výkone bránili. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo užívania veci patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale len z preukázania právneho dôvodu dobromyseľnej držby jeho právnymi predchodcami. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú

držbu rôzni držitelia, potom musia na seba nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe. Dobromyseľnosť zaniká momentom, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. Dobromyseľnosť v danom spore nebola tvrdená, a preto nebola ani preukázaná. V závere odvolací súd dodal, že nie je úlohou civilného súdu snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v podaniach relevantné údaje na účely vyhovenia žalobe a vykonávať dokazovanie bez iniciatívy strany sporu, ktorej svedčí bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

4. Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť založila na (ďalej aj „“) a . Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odôvodnené odmietol podľa s odôvodnením, že súdy oboch inštancií správne uzavreli, že žalobkyňa nepreukázala vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nepreukázala splnenie podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, predovšetkým právny titul, oprávnenosť držby a dobromyseľnosť a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Pokiaľ ide dovolanie, ktorého prípustnosť sťažovateľka založila na , sťažovateľka dovolanie v tejto časti bližšie nezdôvodnila, z uvedeného dôvodu najvyšší súd dovolanie sťažovateľky v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci podľa odmietol podľa ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v až .

II. Argumentácia sťažovateľky

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje tým, že krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky a najvyšší súd zase o dovolaní sťažovateľky bez toho, aby relevantne reagoval na zásadné námietky sťažovateľky uvedené tak v odvolaní, ako aj v dovolaní, konkrétne, že vlastníckemu právu sťažovateľky svedčí hospodárska zmluva z roku 1968 a rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva, ktorými sťažovateľka v konaní preukázala oprávnenú držbu k sporným nehnuteľnostiam, čím krajský súd, ako aj najvyšší súd zaťažili svoje rozhodnutie arbitrárnosťou.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že v podanom dovolaní opakovane predkladala tie isté argumenty, ktoré vzniesla v odvolacom konaní, a to z dôvodu, že odvolací súd sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal. Vzhľadom na skutočnosť, že v rámci odôvodnenia napádaného uznesenia najvyššieho súdu tento výlučne prevzal odôvodnenie a závery odvolacieho súdu, tak prezentované nedostatky v napadnutom rozsudku krajského súdu sú totožné s nedostatkami v odôvodnení napádaného uznesenia najvyššieho súdu.

7. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v konaní o určenie vlastníckeho práva riadne tvrdila a aj listinnými dôkazmi preukázala, že sporné nehnuteľnosti boli predmetom hospodárskej zmluvy z roku 1968, na základe ktorej nadobudla právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam SEMPRA, odborový podnik Praha, ako preberajúca organizácia a následne bolo v súdnom konaní riadne tvrdené a aj listinnými dôkazmi preukázané neprerušené právne

nástupníctvo až na sťažovateľku, ktorá sa stala právnym nástupcom Šlachtiteľsko-výskumnej stanice Vrbové, štátny podnik, a to na základe rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva a zmluvy o predaji majetku štátu z 1998. Na základe uvedeného sťažovateľka vstúpila do všetkých práv a povinností svojho právneho predchodcu, a to aj do oprávnenej držby sporných nehnuteľností právneho predchodcu. S uvedenou argumentáciou sťažovateľky sa nevysporiadal ani krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a ani najvyšší súd v napadnutom uznesení.

8. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka zdôrazňuje, že hospodárska zmluva z roku 1968 je tým právnym úkonom, na základe ktorého právni predchodcovia sťažovateľky nadobudli právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam a následne sa sťažovateľka dlhodobým užívaním stala vlastníkom sporných nehnuteľností originárnym spôsobom. Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že tomu tak nebolo, mal svoj záver o absencii právneho dôvodu držby a dobromyseľnosti držby (s ohľadom na vznesenú námietku sťažovateľky) riadne odôvodniť. Hospodárska zmluva z roku 1968 a zmluva o predaji majetku štátu z roku 1998 sú dva odlišné právne úkony. Táto skutočnosť ale „ušla“ pozornosti najvyššieho súdu, ako aj odvolacieho súdu. O hospodárskej zmluve z roku 1968 nie je zmienka, a to tak v odôvodnení napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu a ani v odôvodnení rozhodnutia rozsudku okresného súdu.

9. Sťažovateľka nesúhlasí so záverom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozsudku, že dobromyseľnosť v danom spore nebola zo strany sťažovateľky tvrdená, a preto nebola ani preukázaná. V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že právni predchodcovia sťažovateľky sporné nehnuteľnosti začali užívať v roku 1968, keď si sporné nehnuteľnosti aj riadne oplotili a hranice užívania sporných nehnuteľností nezmenili ani do súčasnosti. Sťažovateľka ako právna nástupkyňa neprerušene užívala sporné nehnuteľnosti ako vlastné, vychádzajúc aj z reálneho ohraničenia sporných nehnuteľností v teréne. Odvolací súd sa otázkou dobromyseľnosti držiteľa vôbec nezaoberal napriek tomu, že dobromyseľnosť sťažovateľky bola preukázaná skutkovými okolnosťami, ktoré boli tvrdené tak v podanej žalobe, ako aj v priebehu súdneho konania.

10. Sťažovateľka tvrdí, že okresnému súdu sa nepodarilo porozumieť textu žaloby ako celku, keďže jeho úvahy ani nesmerovali k tomu, či vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom hospodárskej zmluvy z roku 1968, vzniklo už skôr a následne či sa sťažovateľka ako právna nástupkyňa mohla stať vlastníkom sporných nehnuteľností vydržaním. Ďalej tvrdí, že právne závery odvolacieho súdu, ktorý ako vecne správny potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zamietol, sú predčasné a nezodpovedajú obsahu súdneho spisu.

11. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nerozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom o prípustnosti dovolania podľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia dôsledne nevysporiadal s námietkami sťažovateľky predloženými v podanom dovolaní, hoci mali zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Napadnuté uznesenie odôvodnil tak, že sa výlučne oprel a nekriticky prevzal závery odvolacieho súdu, resp. okresného súdu. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že napadnuté uznesenie je poznamenané nesprávnym prístupom najvyššieho súdu, ktorý prípustnosť dovolacieho dôvodu

podľa posúdil iba formálne, a to bez zohľadnenia významu rozhodnutia pre sťažovateľku.

12. Sťažovateľka v závere zdôrazňuje, že nekritické prebratie záverov odvolacieho súdu bez toho, aby sa súd skutočne zaoberal sťažovateľkou tvrdenými skutočnosťami, predkladanými dôkazmi a preskúmaním odôvodnenia napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu, je podľa názoru sťažovateľky ústavne neudržateľné a zakladá porušenie už označených práv sťažovateľky.

13. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka v ústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, že súdne konanie v danom prípade predstavovalo dôvod na začatie ďalších súdnych konaní, ktoré spolu súvisia a v ktorých sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej. Zároveň vplyvom namietaného súdneho konania bola sťažovateľka nútená domáhať sa ochrany svojich vlastníckych práv aj prostredníctvom trestných oznámení a podnetu adresovanému Krajskému stavebnému úradu. S poukazom na uvedené tak sťažovateľka vynaložila obrovské množstvo času, úsilia a finančných prostriedkov k ochrane svojich vlastníckych práv a obrovské množstvo úsilia venovala ochrane nehnuteľností, ktoré si ako poľnohospodár veľmi váži. Priznanie finančného zadosťučinenia tak sťažovateľka považuje za dovŕšenie ochrany porušených práv.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok ( a dodatkového protokolu) a práva na spravodlivý proces ( a dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

III.1. K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu:

15. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd v prvom rade s poukazom na uvádza, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. napr. ).

16. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol prípustný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ktorý sťažovateľka aj využila. Najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľky zaoberal, jej dovolacie námietky preskúmal a následne vyhodnotil aj vecne (pozri body 15 napadnutého uznesenia).

17. Dovolacia argumentácia sťažovateľky bola v zásade totožná s jej sťažnostnou argumentáciou v konaní pred ústavným súdom (nepreskúmateľnosť pre neposkytnutie odpovedí na relevantné námietky sťažovateľky a nedostatočné odôvodnenie). Keďže v rámci uplatnenej dovolacej právomoci sa najvyšší súd sťažovateľkou vznesenými dovolacími námietkami zaoberal a rozhodol o nich, nie je vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu daná prieskumná právomoc ústavného súdu (obdobne , , , ).

18. Z uvedeného dôvodu sa vo veci sťažovateľky uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu v súlade s v spojení s a o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol pre jej neprípustnosť.

III.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

19. Svojou nosnou argumentáciou sťažovateľka napáda ústavnú (ne)udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti podľa .

20. V kontexte prezentovanej sťažnostnej argumentácie ústavný súd považuje v prvom rade za žiaduce zdôrazniť, že si plne uvedomuje úlohu najvyššieho súdu v civilnom procese, ktorý rozhoduje ako dovolací súd v už právoplatne skončenom spore. Rešpektuje aj jeho vlastnú diskréciu vo vzťahu k posudzovaniu prípustnosti a dôvodnosti dovolania, čo však nevylučuje, aby ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti následne preskúmal, či právomoc najvyššieho súdu bola realizovaná ústavne konformným spôsobom. Pritom je nutné zdôrazniť, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

21. V súlade s uvedeným sa tak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zameral na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľky. Po náležitom preskúmaní napadnutého uznesenia pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil.

22. Vadu zmätočnosti sťažovateľka v zásadnom identifikovala v tom, že krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku nevyjadril k jej podstatným argumentom, ktoré sa týkajú hospodárskej zmluvy z roku 1968 a rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva, ktorými sťažovateľka v konaní preukázala oprávnenú držbu k sporným nehnuteľnostiam a následne

dlhodobým a nerušeným užívaním týchto sporných nehnuteľnosti k nim v roku 2008 nadobudla vlastnícke právo vydržaním, teda originárnym spôsobom. V nadväznosti na uvedené namietala aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu vydržania ako spôsobu, ktorým nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Najvyšší súd pri materiálnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu konštatoval, že namietanú vadu zmätočnosti podľa nezistil. Poukázal na tie časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu (bod 15.6. napadnutého uznesenia), v ktorých sa krajský súd vyjadril k hospodárskej zmluve, ako aj k rozhodnutiu ministerstva pôdohospodárstva, a kde konštatoval, že z rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva nevyplýva, že predmetom privatizácie boli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, z čoho je možné vyvodiť, že žalobkyňa nepreukázala právny dôvod držby k sporným nehnuteľnostiam, a tento záver sám osebe postačoval pre záver o nemožnosti žalobe vyhovieť. Podľa názoru najvyššieho súdu je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie potrebné považovať za dostatočne odôvodnené (aj vo vzťahu k odvolacím dôvodom), poukazujúc na to, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že k naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby mu vlastníci nehnuteľnosti v jeho výkone bránili. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z relevantných namietaných skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci rozhodol. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie jeden celok, jeho odôvodnenie podľa názoru najvyššieho súdu spĺňa požiadavky zákonného týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

23. Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej najvyšší súd nereagoval relevantne na námietky sťažovateľky, konkrétne, že vlastníckemu právu sťažovateľky svedčí aj hospodárska zmluva z roku 1968 a rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva, ktorými sťažovateľka v konaní preukázala oprávnenú držbu k sporným nehnuteľnostiam, túto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetnom privatizácie, teda že na základe rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo Šľachtiteľsko-výskumnej stanice Vrbové, štátny podnik, na fond národného majetku, a teda následne nedošlo k ich privatizácii formou zmluvy o predaji majetku štátu z roku 1998 na sťažovateľku. Ani sťažovateľka v konečnom dôsledku nespochybňuje fakt, že nenadobudla sporné nehnuteľnosti na základe zmluvy o predaji majetku štátu z roku 1998, keď v ústavnej sťažnosti uvádza, že „ak by existovala zmluva o predaji podniku, ktorá by zahŕňala aj sporné nehnuteľnosti, tak aký by bol dôvod preukazovania nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V takomto prípade by sa predsa jednalo o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho úkonu“. Samotná skutočnosť, že k sporným nehnuteľnostiam v minulosti na základe hospodárskej zmluvy z roku 1968 nadobudol právo hospodárenia právny predchodca sťažovateľky − SEMPRA, odborový podnik Praha (taktiež právny predchodca Šľachtiteľsko-výskumnej stanice Vrbové, štátny podnik, pozn.), ešte neznamená, že na základe tohto právneho úkonu sťažovateľka nadobudla k týmto nehnuteľnostiam následne oprávnenú držbu. Minimálne v okamihu uzavretia zmluvy o predaji majetku štátu v roku

1998 muselo byť totiž sťažovateľke objektívne zrejmé, že nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností, a teda nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej sporné nehnuteľnosti ako vlastníčke patria. Na veci nič nemení ani fakt, že tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané sťažovateľkou bez toho, aby jej vlastníci nehnuteľnosti v jeho výkone bránili. Samotné nerušené užívanie nehnuteľnosti bez ďalšieho nie je dôkazom o dobromyseľnosti subjektu, ktorý ju užíva, že je jej vlastníkom. Uvedená skutočnosť tak vylučuje možnosť nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním v roku 2008, tak ako to tvrdila sťažovateľka v dovolaní, keďže minimálne v roku 1998 s poukazom na obsah zmluvy o predaji majetku štátu prestala spĺňať jednu zo základných podmienok vydržania, a to oprávnenosť držby a dobromyseľnosť. Najvyšší súd tak správne uzavrel, keď sa stotožnil, síce so stručným, ale zato zrejmým záverom krajského súdu, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že z „rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva nevyplýva, že predmetom privatizácie boli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetnom tohto sporu,...“ z čoho „... je možné vyvodiť, že žalobkyňa nepreukázala právny dôvod držby k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý záver samo o sebe postačoval pre záver o nemožnosti žalobe vyhovieť“. Z uvedeného záveru je zrejmé, že posúdenie akéhokoľvek ďalšieho argumentu nastoleného sťažovateľkou by bolo nadbytočné, pretože by nemohlo priniesť iné rozhodnutie súdu v danej veci.

24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia len nekriticky prebral závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu bez toho, aby sa skutočne zaoberal sťažovateľkou tvrdenými skutočnosťami, predloženými dôkazmi a podrobne preskúmal odôvodnenie napádaného rozsudku odvolacieho súdu, ústavný súd uvádza, že aj túto považuje za neopodstatnenú. Samotná sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že v podanom dovolaní opakovane predložila obsahovo identické námietky, aké uviedla v odvolacom konaní. Postup najvyššieho súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu a s jeho odôvodnením, vrátane reakcie odvolacieho súdu na námietky predložené sťažovateľkou v odvolaní, pričom odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu dávalo podľa názoru najvyššieho súdu odpoveď na všetky zásadne odvolacie námietky sťažovateľky, je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľný.

25. Ústavný súd po komplexnom posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru o jeho ústavnej akceptovateľnosti vo vzťahu k odmietnutiu dovolania sťažovateľky ako neprípustného. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom citovanú relevantnú právnu úpravu vzhľadom na jej účel. Odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd hodnotí ako zrozumiteľné, logické a náležite odôvodnené. Najvyšší súd pritom neponechal bez reakcie žiadnu podstatnú dovolaciu námietku sťažovateľky, keďže sa relevantne a dostatočne vyjadril k námietkam sťažovateľky, hoc vo väčšej časti priamymi odkazmi na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Nie je preto možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, tak ako to tvrdí v ústavnej sťažnosti.

26. Právne závery, ktoré viedli najvyšší súd v konečnom dôsledku k odmietnutiu dovolania, majú podľa názoru ústavného súdu oporu v aplikovaných ustanoveniach , uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov ústavný súd považuje za ústavne konformný, nepopierajúci ich účel a význam, preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

27. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mohla vzniknúť pochybnosť o ústavnej konformite napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Libor Duľa

predseda senátu