Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 412/2026
PDF · 140.42 KB
No categories available
IV. ÚS 412/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Advokátska kancelária Šulavík s.r.o., Jamnického 3018/4, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/111/2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky, skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/111/2025. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 eur a náhrady trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa žalobou doručenou 23. júna 2021 Okresnému súdu Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV, pozn.) domáhali proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 1 950 eur z titulu vrátenia plnenia z nájomnej zmluvy uzatvorenej 5. marca 2020 medzi žalobcami ako nájomcami bytu a sťažovateľkou ako prenajímateľkou. Mestský súd rozsudkom č. k. B1-10C/33/2021-168 zo 6. novembra 2024 žalobu v celom rozsahu zamietol a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Proti rozsudku mestského súdu podali žalobcovia 16. januára 2025 odvolanie, pričom mestský súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 27. augusta 2025. O odvolaní nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti právoplatne rozhodnuté.
4. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní žalobcov. Sťažovateľka poukázala aj na celkovú dĺžku konania, zrekapitulovala jeho doterajší priebeh, pričom v texte ústavnej sťažnosti poukázala aj na postup súdu prvej inštancie, ktorý bol podľa jej názoru poznačený zbytočnými prieťahmi. Na margo postupu krajského súdu sťažovateľka v podstatnom uviedla, že od podania odvolania uplynulo už takmer 1,5 roka, pričom ide o relatívne jednoduchú právnu vec, keďže odvolanie bolo podľa jej názoru podané po lehote. Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu, ktorý ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolacie konanie sa týka bežnej veci, ktorá bola skutkovo a právne posúdená už súdom prvej inštancie. Ide o vec, ktorá si nevyžaduje mimoriadne rozsiahle dokazovanie ani osobitne zložitý právny rozbor. Na strane sťažovateľky taktiež neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by prispela k takému dlhému trvaniu konania. Zbytočné prieťahy vznikli výlučne postupom súdu, ktorého nečinnosť poškodzuje sťažovateľku okrem iného aj zdravotne, keďže sa nachádza v právnej neistote. Rozhodnutie vo veci je nevyhnutné pre ukončenie niekoľkoročného šikanózneho konania.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka v súvislosti s tvrdenou existenciou zbytočných prieťahov a s jej právnou neistotou atakuje priebeh konania ako celku. V záhlaví ústavnej sťažnosti i v jej petite však označila za porušovateľa svojich práv len krajský súd. V súlade s § 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým v jeho viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 43 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany (m. m. IV. ÚS 415/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, považuje ústavný súd stabilne iba za súčasť argumentácie. Vzhľadom na jednoznačné označenie porušovateľa v úvode i v petite ústavnej sťažnosti posudzoval ústavný súd z pohľadu existencie zbytočných prieťahov výlučne napadnuté odvolacie konanie, teda bez posudzovania priebehu konania na súde prvej inštancie.
6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. IV. ÚS 302/2020).
7. V tomto kontexte ústavný súd vychádza z rozhodovacej praxe a judikatúry ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, č. 32967/96, body 64, 65 a 66).
8. Ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, III. ÚS 372/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
9. Posudzujúc dĺžku napadnutého konania od predloženia veci krajskému súdu (27. 8. 2025) do podania ústavnej sťažnosti (približne 11 mesiacov), ústavný súd bez ďalšieho konštatuje, že jeho aktuálna dĺžka nedosahuje limity s potenciálom dosiahnuť ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by si vyžadovala prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Celková dĺžka napadnutého odvolacieho konania je zlučiteľná s obsahom označeného základného práva sťažovateľky, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
10. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že dĺžka konania ako celku sa môže zdať z ústavnoprávneho hľadiska problematická, rozsah a dôvody prezentované v ústavnej sťažnosti však predstavujú jasné limity jeho prieskumu a neumožňujú skúmať napadnuté konanie ako celok. V konaní pred ústavným súdom (na rozdiel od konania pred ESĽP) totiž nevystupuje ako porušovateľ Slovenská republika, ale konkrétny označený orgán verejnej moci, ktorého postup sťažovateľ napáda.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu