Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 436/2026
PDF · 196.99 KB
No categories available
IV. ÚS 436/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/21/2025 z 29. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje rozsudok najvyššieho správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zaviazať tento súd na náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním z 27 apríla 2022 oznámil svoju účasť v konaní vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy (ďalej len „PSL“) v Lesnom celku Lesy na lesnom hospodárskom celku Zborov pre roky 2023 – 2032 vedenom na Okresnom úrade Prešov. Argumentoval poukazom na svoje postavenie zainteresovanej verejnosti, ktoré mu zabezpečí jeho efektívnu účasť na konaní, ktoré má zásadný význam pre ochranu prírody a krajiny, keďže aj podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom znení je PSL súčasťou dokumentácie ochrany prírody a krajiny. Podporne v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
3. Okresný úrad rozhodnutím sp. zn. OU-PO-OOP4-2023/002996 zo 4. augusta 2023 vylúčil sťažovateľa ako účastníka preskúmavaného správneho konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného úradu odvolanie. Rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. k. 8981/2023-770 z 10. októbra 2023 bolo rozhodnutie okresného úradu v tejto veci potvrdené.
4. Sťažovateľ podal 11. decembra 2023 na Správnom súde v Košiciach správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva.
5. Správny súd rozsudkom sp. zn. 4S/8/2023 z 25. marca 2025 správnu žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému – ministerstvu nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení konštatoval, že správna žaloba nie je dôvodná, a osobitne venoval pozornosť čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Sudkyňa spravodajkyňa v disentnom stanovisku k rozsudku uviedla, že právo zainteresovanej verejnosti na účinnú účasť v konaniach vo veciach životného prostredia nemôže byť naplnené tým, že zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať žalobu, keďže samotná táto možnosť je nespôsobilá naplniť požiadavku na jej efektívnu a včasnú účasť v rozhodovacích procesoch v čase, keď sú otvorené ešte všetky možnosti. Takéto oprávnenie (podanie žaloby) podľa disentného stanoviska neposkytuje priestor na ovplyvňovanie rozhodovacieho procesu vo veciach životného prostredia, ale dáva len možnosť na hodnotenie zákonnosti postupov a záverov správnych orgánov a v prípade ustálenia ich nezákonnosti na zrušenie ich rozhodnutí mnohokrát už bez reálnej možnosti reparácie vzniknutých následkov.
6. Sťažovateľ podal proti rozsudku správneho súdu 9. júna 2025 kasačnú sťažnosť, v ktorej okrem iného najvyššiemu správnemu súdu navrhol, aby požiadal Súdny dvor o vydanie predbežného nálezu vo veci výkladu čl. 6 ods. 3 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1995 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“) a čl. 6 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4, 7 a 8 Aarhuského dohovoru.
7. Napadnutým rozsudkom najvyšší správny súd návrh na prerušenie kasačného konania zamietol, kasačnú sťažnosť zamietol a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Právnej zástupkyni sťažovateľa bol rozsudok najvyššieho správneho súdu doručený 20. marca 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu argumentoval tým, že v preskúmavanom konaní sa domáhal svojej účasti v konaní o vyhotovenie PSL v postavení účastníka konania ako spôsobu realizácie práva priznaného mu čl. 6 Aarhuského dohovoru a čl. 6 smernice o biotopoch ako práva na účinnú účasť na rozhodovacích procesoch v otázkach životného prostredia, avšak od súdov rozhodujúcich v tejto veci nedostal na túto argumentáciu žiadnu odpoveď. Súdy opätovne iba uviedli, že jeho právu podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru zodpovedá aj postavenie zúčastnenej osoby.
9. Nedostatkom odôvodnenia trpí napadnuté uznesenie aj v časti, v ktorej odpovedal na jeho žiadosť o položenie prejudiciálnej otázky, v ktorej najvyšší správny súd iba odkázal na dotknutú
judikatúru C-664/15, C-243/15 a C-826/18, avšak bez bližšieho vysvetlenia údajného výkladu s výnimkou rozhodnutia vo veci C-243/15.
10. Sťažovateľ je oprávnený ako organizácia na ochranu životného prostredia domáhať sa ochrany práva na životné prostredie, a to nielen pre svojich členov, ale aj so zreteľom na verejný záujem na ochrane životného prostredia, prostredníctvom účasti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia, tento záujem chrániť a presadzovať. Špecificky v prípade, ak územie, ktorého sa týka konanie o schválenie PSL, je územím, na ktorom sa nachádzajú lokality sústavy NATURA 2000, ktoré majú zabezpečiť ochranu biotopov a biotopov druhov, o ktorých ochranu má spoločenstvo osobitný záujem. Odopretie účasti sťažovateľovi na konaní o schválení PSL na týchto územiach, ktoré by mu zabezpečovalo možnosť efektívne a plnoprávne sa zasadzovať o ochranu týchto prírodných hodnôt, je aj porušením práva na priaznivé životné prostredie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie označených práv v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, v ktorom neodpovedal na sťažovateľom v kasačnej sťažnosti predloženú argumentáciu týkajúcu sa zabezpečenia jeho práva na účasť v preskúmavanom konaní a návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.
12. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
13. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší správny súd, preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či ich rešpektoval minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, čo je dôvod na záver o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd sa na tento účel oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie ministerstva v tejto veci.
14. Podstata kasačných námietok sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení o nesprávnosti postupu správnych orgánov pri vylúčení jeho účasti ako verejnosti v postavení účastníka konania v dotknutom konaní, v dôsledku ktorého nebola podľa neho zabezpečená aj ochrana životného prostredia v zákonom požadovanej kvalite.
15. Najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obdobná otázka medzi identickými účastníkmi konania už bola riešená vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
2Svk/2/2023 rozsudkom z 20. decembra 2024, s ktorým sa stotožnil a v bode 54 obsiahlo citoval jeho relevantné právne závery. Dospel k záveru, že sťažovateľovi je jednotlivými ustanoveniami vnútroštátneho poriadku zabezpečená možnosť včasnej účasti na rozhodovacom procese PSL (§ 41 ods. 8, § 67 ods. 4 až 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov) podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ako aj prístup k spravodlivosti [§ 42 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)] podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru. Ak sťažovateľ ako ekologická organizácia má v procese schvaľovania PSL postavenie zúčastnenej osoby, nedochádza k porušeniu práv vyplývajúcich z čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, pretože má právo súdneho prieskumu ako zainteresovaná verejnosť podľa § 42 SSP. Pri ustálení tohto záveru pritom najvyšší správny súd podporne poukazoval aj na Príručku implementácie Aarhuského dohovoru vytvorenú Európskou hospodárskou komisiou OSN, ktorá má zmluvným stranám napomáhať pri implementácii záväzkov vyplývajúcich z tohto dohovoru. Zároveň odkázal aj na rozhodovaciu činnosť Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom, ktorého právomocou je interpretovať uvedený dohovor a posudzovať súlad vnútroštátnej legislatívy a praxe s týmto dohovorom, ktorá ním prijaté právne závery potvrdzuje.
16. Ústavný súd vzhľadom na predmet napadnutého konania považuje za potrebné odkázať na uznesenie vo veci sp. zn. II. ÚS 107/2019, kde vo vzťahu k postupu orgánov štátnej správy vyslovil, že svoj pozitívny záväzok chrániť životné prostredie štát napĺňa aj priznaním procesných práv združeniam a subjektom chrániacim v prospech verejného záujmu životné prostredie v konaniach pred štátnymi orgánmi s právomocou rozhodovať o povolení činností s dopadom na životné prostredie. Tieto subjekty sú oprávnené intervenovať a reálne procesne chrániť a presadzovať aj pred súdmi verejný záujem na ochrane životného prostredia. Subjekty chrániace v prospech verejného záujmu životné prostredie v konaniach pred štátnymi orgánmi sa budú vždy z titulu svojej činnosti a svojho inak pre kvalitu života jednotlivca v danom životnom prostredí prínosného poslania usilovať o minimalizáciu zásahu do životného prostredia ľudskou činnosťou. Naopak, štátne orgány musia v každej jednej veci postupovať tak, ako im to ukladá zákon – niekedy je z dôvodu striktnosti zákona priestor na vyvažovanie jednotlivých záujmov, ktoré sú v hre a stoja proti sebe v danom konaní (ochrana životného prostredia vs. súkromné záujmy osôb vykonávajúcich podnikateľskú, ústavou chránenú činnosť alebo i súkromných osôb pri výkone ich majetkových, ústavou chránených práv a pod.), menší, inokedy sa takéto vyvažovanie aj vzhľadom na text a ducha zákona a povoľovanú činnosť priamo vyžaduje.
17. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou prakticky domáha ďalšieho preskúmania správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý už bol predmetom prieskumu aj zo strany najvyššieho správneho súdu. Účelom konania pred ústavným súdom je ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov všeobecných súdov.
18. Predložená sťažnostná argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho správneho súdu. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že v preskúmavanom rozhodnutí najvyšší správny súd právne neposudzoval meritum veci. Kasačnou sťažnosťou bol napadnutý rozsudok správneho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia ministerstva, ktorým potvrdilo rozhodnutie okresného úradu o nepriznaní postavenia účastníka konania sťažovateľovi. Tento procesný stav umožňuje sťažovateľovi dovolávať sa ochrany svojich práv v ďalšom konaní pred správnymi orgánmi
s možnosťou využiť dostupné právne prostriedky vrátane prípadnej správnej žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu vydanému vo veci samej.
19. Za argumentačne postačujúci a ústavne korektný považuje ústavný súd aj odkaz najvyššieho správneho súdu na jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci sp. zn. 2Svk/2/2023, ktoré sa týkalo otázky práva na priznanie postavenia účastníka konania zainteresovanej verejnosti vo vzťahu tých istých účastníkov konania so záverom o postačujúcom rozsahu procesných oprávnení sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti v rozhodovacom procese vrátane práva na súdny prieskum (pozri bod 15 tohto uznesenia).
20. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší správny súd vo svojom postupe pri odôvodnení napadnutého rozsudku využil postup podľa § 464 ods. 1 SSP a ďalšie dôvody svojho rozhodnutia už preto nebol povinný uviesť a jeho postup preto nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný a odporujúci sťažovateľom označeným právam.
21. Na návrh sťažovateľa na podanie prejudiciálnej otázky najvyšší správny súd odpovedal v bodoch 55 až 64 napadnutého rozsudku, v ktorých poukázal na predpoklady úspešného využitia tohto inštitútu a uzavrel, že v danej veci nebol dôvod obrátiť sa na Súdny dvor, pretože otázka položená sťažovateľom (či malo byť v prvostupňovom konaní pred správnym orgánom priznané sťažovateľovi postavenie účastníka konania, a to s ohľadom na jednotlivé články Aarhuského dohovoru) už v konaní pred Súdnym dvorom bola riešená v konaniach C-664/15, C-243-15, C-826/18 a ďalších. V bode 61 poukázal na to, že záväzok vyplývajúci z čl. 9 ods. 3 bol reflektovaný Slovenskou republikou prijatím § 42 SSP, podľa ktorého majú členovia verejnosti prístup k súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
22. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutia Súdneho dvora, na ktoré odkazuje najvyšší správny súd, podporujú právny záver najvyššieho správneho súdu (pozri bod 68 rozsudku Súdneho dvora C-664/15, body 59, 690 rozhodnutia C-826/18), podľa ktorého zmluvné strany sú podľa Aarhuského dohovoru zaviazané zabezpečiť verejnosti prístup k spravodlivosti, avšak rozhodnutie, či tento prístup zabezpečia prostredníctvom administratívneho alebo súdneho konania, je ponechaný na nich. Relevantnosť spomínanej judikatúry vo vzťahu k uvedenému záveru pritom sťažovateľ žiadnym spôsobom nerozporuje.
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu dospel k záveru, že najvyšší správny súd sa s námietkami sťažovateľa dostatočne vysporiadal, pričom na každú z nich poskytol zrozumiteľnú odpoveď. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
24. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že o jeho prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy, resp. v spojení s jeho porušením. Táto súvzťažnosť vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo nemajetkové právo. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzala do úvahy ani príčinná súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 44 ods. 1 ústavy a vzhľadom na to ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
25. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu