Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 107/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia

VLK, IČO: 31 303 862, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. marca 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v konaní

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. marca 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súlade s § 82 ods. 3 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody“) sťažovateľ podaním z 15. mája 2015 oznámil svoju účasť v konaní

vedenom Okresným úradom Bratislava, odborom starostlivosti o životné prostredie,

oddelením ochrany prírody (ďalej len „okresný úrad“) pod sp. zn. OU-BA-OSZP3-

2015/45235/POS o žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu podľa § 68 písm. w) zákona

o ochrane prírody na státie plávajúceho zariadenia na polohe č.

v k. ú. .

Sťažovateľ bol oboznámený okresným úradom s podkladmi rozhodnutia, ku ktorým

sa vyjadril podaním zo 7. júla 2015, v ktorom vyjadril nesúhlas s tým, aby okresný úrad

vydal súhlas na státie plávajúceho zariadenia.

2.1 Okresný úrad vydal 13. júla 2015 rozhodnutie sp. zn. OU-BA-OSZP3-

2015/45235-7/POS, ktorým udelil súhlas na státie plávajúceho zariadenia „pontón“

bez evidenčného označenia umiestneného v na polohe

č. vyviazaného na pozemku C- KN s parc. č. v katastrálnom území

so súčasným určením podrobnejších podmienok vykonávania činnosti zabezpečujúcich

ochranu prírody a krajiny a súhlas udelil do 31. júla 2020.

2.2 Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti

o životné prostredie rozhodnutím sp. zn. OU-BA-OOP3-2015/088146-NMT zo 14. októbra

2015 zamietol odvolanie sťažovateľa a, okrem iného, odvolal sa na stanovisko k plávajúcim

zariadeniam v , rkm 1855,00, vydané Štátnou ochranou prírody

Slovenskej republiky.

2.3 Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu na Krajskom súde v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobu. Ten rozsudkom č. k. -36 zo 7. septembra

2016 žalobu zamietol. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu kasačnou sťažnosťou

na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť zamietol.

2.4 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým

zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu

žalovaného č. OU-BA-OOP3-2015/088146-NMT zo dňa 14. 10. 2015, ktorým

zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej

inštancie č. OU-BA-OSZP3-2015/45235-7/POS zo dňa 13. 07. 2015, ktorým bol podľa § 68

písm. w/ zákona udelený súhlas pribratému účastníkovi na státie plávajúceho zariadenia

„pontón“ bez evidenčného označenia umiestneného v

na polohe č. vyviazaného na pozemku C- KN s parc. č. v katastrálnom území

a v súlade s § 82 ods. 12 zákona boli určené podrobnejšie podmienky vykonávania

činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny, a to:

1. neexpandovať na okolité pozemky;

2. nevytvárať nové prístupové cesty k plávajúcemu zariadeniu, nespevňovať

a neupravovať existujúce lesné a poľné cesty;

3. mimo plochy plávajúceho zariadenia nebudovať a neumiestňovať žiadne trvalé ani

dočasné stavby a objekty (prístrešky, altánky, garáže, sedenia, sklady, WC, ploty, zábradlia,

ohrady, krby, chodníky, ohniská, športoviská, parkoviská a i.);

4. nezasahovať do okolitej vegetácie (nerúbať a neorezávať dreviny; nekosiť trávnaté

porasty, neodstraňovať trstinové porasty...);

5. mimo plochy plávajúceho zariadenia nevysádzať nepôvodné druhy rastlín

a drevín, či už na brehu alebo vo vode;

pričom súhlas na státie plávajúceho zariadenia sa vydal na čas od nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozhodnutia do 31. 07. 2020...

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sa podstatne neodlišovala od dôvodov podanej žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, s ktorej dôvodmi sa krajský súd v plnom

rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery považuje kasačný súd

za vecne správne.

Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa

jeho názoru spočívalo v tom, že krajský súd sa pri rozhodovaní o povolení činnosti

v územiach patriacich do sústavy NATURA 2000 uspokojil s predpokladom, že navrhovaná

činnosť nebude mať významný vplyv na predmet ochrany v týchto územiach, pričom

na povolenie takejto činnosti je podľa sťažovateľa nevyhnutné, aby na základe potrebného

dokazovania bolo nesporné, že takéto účinky nenastanú.

K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že obdobnú námietku

sťažovateľ uplatnil tak v správnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ani

raz však okrem konštatovania absencie istoty neexistencie významných negatívnych účinkov

na predmet ochrany na podporu svojich tvrdení neuviedol ďalšie skutočnosti,

resp. nepredložil dôkazy. Strohá námietka sťažovateľa bez dôkazného podloženia tak nebola

spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý

vychádzal zo skutkového stavu zisteného orgánmi verejnej správy s tým, že vykonanie

dôkazov vykonal oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom a pripojenom

administratívnom spise žalovaného, pričom uvedený postup je v súlade s ustanovenia

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný sa tak stotožnil s právnym

záverom orgánov verejnej správy ako aj krajského súdu, že i keď

o ochrane prírody a krajiny je zameraný na ochranu prírody a krajiny, zákonodarca v ňom

umožňuje, aby na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, bol orgánom ochrany

prírody v odôvodnených prípadoch udelený súhlas na státie plávajúceho zariadenia.

V predmetnom prípade bola ochrana prírody realizovaná tým, že rozhodnutie orgánu

verejnej správy prvej inštancie obsahuje podrobné podmienky vykonávania povolenej

činnosti podľa § 82 ods. 12 zákona ako aj tým, že platnosť udelenej výnimky je časovo

obmedzená. Navyše žalobca v žalobe nekonkretizoval významne negatívny dopad súhlasu

na ochranu predmetného územia. Zároveň zo stanoviska Štátnej ochrany prírody Slovenskej

republiky k plávajúcim zariadeniam v , rkm 1855,00 zo dňa

04. 12. 2014 vyplynulo, že likvidácia plávajúcich zariadení by mohla spôsobiť ešte

výraznejší negatívny dopad na CHVÚ ako ich ponechanie v tomto území.

Správne konštatoval krajský súd, že prvoinštančný orgán verejnej správy je oprávnený

kedykoľvek skontrolovať dodržiavanie podmienok povolenej výnimky a ak by zistil,

že pribratý účastník v priebehu časového obdobia, na ktoré mu bol udelený súhlas na státie

plávajúceho zariadenia, porušil stanovené podmienky, je oprávnený aj z vlastného podnetu

prehodnotiť udelený súhlas, tento zrušiť resp. ho nepredĺžiť na ďalšie obdobie.

Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov

verejnej správy ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto

orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho

predpisu. Správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47

Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli

skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení

dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami sťažovateľa a s jeho vyjadreniami

k podkladom rozhodnutia.

Vo svetle uvedeného považuje kasačný súd zistenie skutkového stavu na posúdenie

veci za dostačujúce. Kasačný súd uvádza, že rovnako má za nesporný skutkový stav tak, ako

ho v podrobnostiach opísal krajský súd v preskúmavanom rozhodnutí. Kasačný súd

po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať,

že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými

krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

je v súlade so zákonom, nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal

a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa

kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje.

Kasačný súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy

oboch inštancií postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje

rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým

spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení

zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto krajský súd nepochybil,

keď žalobu sťažovateľa zamietol.

Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom

skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a s ktorými sa

stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie

žalovaného je i podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne

zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci

bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej

správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné

rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, považovať za správne.

Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu

žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom

a žalobu sťažovateľa podľa § 190 S.s.p. zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal

otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto

námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú

sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»

3. Podľa sťažovateľa vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal na nesprávne právne

posúdenie veci krajským súdom, pričom toto nesprávne právne posúdenie identifikoval

ako názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom orgánov ochrany prírody,

že pri udeľovaní súhlasu na činnosť v území patriacom do sústavy území Natura 2000

postačuje pravdepodobnosť neexistencie významných negatívnych vplyvov na integritu

územia sústavy Natura 2000. Vzhľadom na to, že navrhovaná činnosť, státie plávajúceho

zariadenia, sa má uskutočniť v území patriacom do sústavy Natura 2000 – Chránené vtáčie

územie , posúdenie za akých okolností možno činnosť v takomto území

povoliť či odsúhlasiť, je podľa sťažovateľa predmetom výkladu práva Európskej únie,

a to konkrétne čl. 6 smernice č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených

biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len ,,smernica o biotopoch“),

jeho odsekov 1 až 4.

3.1 Práve so zreteľom na skutočnosť, že posúdenie nastolenej právnej otázky bolo

zároveň aplikáciou práva Európskej únie, poukázal sťažovateľ podľa svojich slov

na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, v ktorých tento súd poskytol výklad čl. 6 ods. 3

smernice o biotopoch, z ktorého podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva,

že pri posudzovaní plánu alebo projektu v území Natura 2000 musia vnútroštátne orgány

dospieť k zisteniam o neexistencii nepriaznivého vplyvu navrhovanej činnosti na takúto

lokalitu, o ktorom neexistuje z vedeckého hľadiska žiadna dôvodná pochybnosť. Sťažovateľ

podľa jeho vyjadrenia poukázal v kasačnej sťažnosti na vyjadrenie Štátnej ochrany prírody

Slovenskej republiky zo 4. decembra 2014 obsahujúce navzájom protirečivé závery

o vplyve plávajúcich zariadení na predmet ochrany v Chránenom vtáčom území

a zároveň o tom, že 226 hausbótov nepovažuje za limitujúci počet pre významný

negatívny vplyv na Chránené vtáčie územie .

3.2 So skutočnosťou, že Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad čl. 6 ods. 3

smernice o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len

po presvedčení bez akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o neprítomnosti negatívnych vplyvov,

sa najvyšší súd podľa mienky sťažovateľa nijako nevyrovnal, resp. vyrovnal len tak, že ide

o strohú námietku sťažovateľa bez dôkazného podloženia. Najvyšší súd podľa úvah

sťažovateľa v skutočnosti ani nezaujal stanovisko vzťahujúce sa na nesprávne právne

posúdenie veci spočívajúce na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou

na pravdepodobnosti, a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu

územia Natura 2000.

3.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa sťažovateľa zrejmé, že sťažovateľ

poukazoval počas celého konania na vzájomnú protirečivosť jednotlivých konštatovaní

Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, ako aj na skutočnosť, že pravdepodobnosť

neexistencie nepriaznivého účinku nie je dostatočným stavom poznania umožňujúcim

udelenie súhlasu. Ak najvyšší súd prešiel tieto zásadné námietky konštatovaním, že ide len

o strohé tvrdenie zo strany sťažovateľa, je potrebné podľa názoru sťažovateľa poukázať

na to, že práve toto strohé konštatovanie je podstatou postupu podľa čl. 6 ods. 3 smernice

o biotopoch.

3.4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje za nesporné, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho v tejto ústavnej sťažnosti označených

práv.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK domáhať sa zákonným

postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1

SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, na priaznivé životné prostredie podľa SR, bolo

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. 3. 2018

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. 3. 2018 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.1 Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

5.2 Vec napadla ústavnému súdu 24. júla 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

III.

6. Otázka ochrany životného prostredia je nanajvýš aktuálnou i pálčivou témou

dnešných dní. Na problematiku vydávania správnych rozhodnutí, ktorých predmetom

je regulácia práv a povinností, výkon ktorých zasahuje do sféry životného prostredia

a ktorých súdny prieskum bol predmetom viacerých súdnych konaní pred najvyšším súdom,

odkazuje aj odborná spisba (pozri ŠVÁBY, D. Demokracia, životné prostredie

a Najvyšší súd Slovenskej republiky. IN Najvyššie súdy v meniacej sa dobe. Brno –

Bratislava : 6. ‒ 7.11. 2018. 9 s.).

6.1 Právo na priaznivé životné prostredie sa v modernej dobe a časoch súčasnosti

dostáva ako garancia priamo do ústavných textov a katalógov práv a slobôd,

a to ako pozitívny záväzok štát na poli ochrany životného prostredia, ale aj ako subjektívne

právo jednotlivca, ktorý je v dnešnom svete vystavený následkom, ktoré na životnom

prostredí zanecháva činnosť človeka a ktoré zasahujú či priamo zhoršujú kvalitu života.

6.2 Svoj pozitívny záväzok chrániť životné prostredie štát napĺňa napríklad

aj priznaním procesných práv združeniam a subjektom chrániacich v prospech verejného

záujmu životné prostredie v konaniach pred štátnymi orgánmi s právomocou rozhodovať

o povolení činností s dopadom na životné prostredie. Tieto subjekty sú tak oprávnené

intervenovať a reálne procesne chrániť a presadzovať aj pred súdmi verejný záujem

na ochrane životného prostredia.

6.3 Subjekty chrániace v prospech verejného záujmu životné prostredie v konaniach

pred štátnymi orgánmi sa budú vždy z titulu svojej činnosti a svojho inak pre kvalitu života

jednotlivca v danom životnom prostredí prínosného poslania usilovať o minimalizáciu

zásahu do životného prostredia ľudskou činnosťou. Naopak, štátne orgány musia v každej

jednej veci postupovať tak, ako im to ukladá zákon – niekedy je z dôvodu striktnosti zákona

priestor na vyvažovanie jednotlivých záujmov, ktoré sú v hre a stoja proti sebe v danom

konaní (ochrana životného prostredia vs. súkromné záujmy či osôb vykonávajúcich

podnikateľskú, chránenú činnosť alebo i súkromných osôb pri výkone

ich majetkových, chránených práv a pod.) menší, inokedy sa takéto vyvažovanie

aj vzhľadom na text a ducha zákona a povoľovanú činnosť priamo vyžaduje.

6.4 Kvalita legislatívy o ochrane životného prostredia a rozhodovacia činnosť

štátnych orgánov v oblasti životného prostredia sú spojené nádoby. Práve legislatíva

je na vstupe ochrany životného prostredia. Tá určuje orgánom aplikujúcich túto legislatívu

manévrovací priestor pri ochrane životného prostredia. Je na občianskej spoločnosti,

aby vyvinula spoločenský tlak na legislatívu v smere zvýšenia ochrany životného prostredia,

a je otázkou politickej kultúry a uvedomelosti, ako pristúpi zákonodarca k téme potreby

zvýšenia ochrany životného prostredia, prípadne k riešeniu klimatickej krízy bytostne

spojenej s kvalitou životného prostredia.

6.5 Opísané premenné sú povinné pri aplikácii práva zohľadňovať jednak orgány

štátnej správy, ale, samozrejme, aj súdy rozhodujúce pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutí týchto orgánov štátnej správy bezprostredne sa dotýkajúcich životného

prostredia.

7. V prerokovávanej veci sťažovateľa určil „manévrovací priestor“ pri ochrane

životného prostredia pri žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu na státie plávajúceho

zariadenia „pontón“ na polohe č. v k. ú.

zákon o ochrane prírody.

7.1 Podľa ústavného súdu orgány štátnej správy a v konečnom dôsledku i súdy mali

záujem o vyváženie záujmu na ochrane životného prostredia na jednej strany a záujmu

žiadateľa o vydanie súhlasu na státie plávajúceho zariadenia vykonávajúceho svoje

majetkové právo (ako majiteľa hausbótu) na strane druhej.

7.2 Je potrebné si všimnúť a zohľadniť, že orgány štátnej správy vychádzali

pri svojom rozhodovaní okrem iného aj z odborných stanovísk Slovenského

vodohospodárskeho toku (ako správcu dotknutého vodného toku) a Štátnej ochrany prírody

Slovenskej republiky, Regionálne centrum ochrany prírody v Bratislave.

7.3 Za rozhodujúce možno označiť, že okresný úrad vo svojom rozhodnutí v záujme

ochrany životného prostredia určili žiadateľovi striktné podmienky pre povolenie státia

„pontónu“ v :

- neexpandovať na okolité pozemky;

- nevytvárať nové prístupové cesty k plávajúcemu zariadeniu, nespevňovať

a neupravovať existujúce lesné a poľné cesty;

- mimo plochy plávajúceho zariadenia nebudovať a neumiestňovať žiadne trvalé

ani dočasné stavby a objekty (prístrešky, altánky, garáže, sedenia, sklady, WC, ploty,

zábradlia, ohrady, krby, chodníky, ohniská, športoviská, parkoviská a iné);

- nezasahovať do okolitej vegetácie (nerúbať a neorezávať dreviny, nekosiť trávnaté

porasty, neodstraňovať trstinové porasty...);

- mimo plochy plávajúceho zariadenia nevysádzať nepôvodné druhy rastlín a drevín,

či už na brehu alebo vo vode,

pričom súhlas na státie plávajúceho zariadenia vydal na obmedzený čas ‒od

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia do 31. júla 2020.

7.4 Za podstatnú ústavný súd považuje aj skutočnosť, že okresný úrad pre účely

objasnenia veci nariadil vo veci ústne pojednávanie spojené s miestnou ohliadkou, na ktoré

predvolal všetkých účastníkov konania i dotknuté a zúčastnené osoby, aby mohli tieto

uplatniť svoje pripomienky a námety k žiadosti žiadateľa. Sťažovateľ sa však miestnej

ohliadky 17. júna 2015 nezúčastnil a ani neúčasť neospravedlnil.

7.5 Podľa ústavného súdu tak správny orgán (okresný úrad) pristúpil k vyváženiu

jednotlivých záujmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa v hre, urobil maximum

pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a aplikoval zákon o ochrane prírody vzhľadom

na skutkový a právny stav ústavne udržateľným spôsobom s ohľadom na maximalizáciu

ochrany životného prostredia v danej veci. Tento postup napadnutým rozsudkom odobril

aj najvyšší súd, čomu vzhľadom na už prezentované závery nemožno nič z pohľadu

ústavných práv sťažovateľa vytknúť.

7.6 Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani

potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených ústavných práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2019