Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 107/2019
PDF · 239.07 KB
No categories available
II. ÚS 107/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia
VLK, IČO: 31 303 862, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 6/2017 a jeho rozsudkom
z 28. marca 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v konaní
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžk 6/2017
a jeho rozsudkom z 28. marca 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súlade s § 82 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane prírody“) sťažovateľ podaním z 15. mája 2015 oznámil svoju účasť v konaní
vedenom Okresným úradom Bratislava, odborom starostlivosti o životné prostredie,
oddelením ochrany prírody (ďalej len „okresný úrad“) pod sp. zn. OU-BA-OSZP3-
2015/45235/POS o žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu podľa § 68 písm. w) zákona
o ochrane prírody na státie plávajúceho zariadenia na polohe č.
v k. ú. .
Sťažovateľ bol oboznámený okresným úradom s podkladmi rozhodnutia, ku ktorým
sa vyjadril podaním zo 7. júla 2015, v ktorom vyjadril nesúhlas s tým, aby okresný úrad
vydal súhlas na státie plávajúceho zariadenia.
2.1 Okresný úrad vydal 13. júla 2015 rozhodnutie sp. zn. OU-BA-OSZP3-
2015/45235-7/POS, ktorým udelil súhlas na státie plávajúceho zariadenia „pontón“
bez evidenčného označenia umiestneného v na polohe
č. vyviazaného na pozemku C- KN s parc. č. v katastrálnom území
so súčasným určením podrobnejších podmienok vykonávania činnosti zabezpečujúcich
ochranu prírody a krajiny a súhlas udelil do 31. júla 2020.
2.2 Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti
o životné prostredie rozhodnutím sp. zn. OU-BA-OOP3-2015/088146-NMT zo 14. októbra
2015 zamietol odvolanie sťažovateľa a, okrem iného, odvolal sa na stanovisko k plávajúcim
zariadeniam v , rkm 1855,00, vydané Štátnou ochranou prírody
Slovenskej republiky.
2.3 Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobu. Ten rozsudkom č. k. 2 S 290/2015-36 zo 7. septembra
2016 žalobu zamietol. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu kasačnou sťažnosťou
na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť zamietol.
2.4 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým
zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu
žalovaného č. OU-BA-OOP3-2015/088146-NMT zo dňa 14. 10. 2015, ktorým
zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej
inštancie č. OU-BA-OSZP3-2015/45235-7/POS zo dňa 13. 07. 2015, ktorým bol podľa § 68
písm. w/ zákona udelený súhlas pribratému účastníkovi na státie plávajúceho zariadenia
„pontón“ bez evidenčného označenia umiestneného v
na polohe č. vyviazaného na pozemku C- KN s parc. č. v katastrálnom území
a v súlade s § 82 ods. 12 zákona boli určené podrobnejšie podmienky vykonávania
činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny, a to:
1. neexpandovať na okolité pozemky;
2. nevytvárať nové prístupové cesty k plávajúcemu zariadeniu, nespevňovať
a neupravovať existujúce lesné a poľné cesty;
3. mimo plochy plávajúceho zariadenia nebudovať a neumiestňovať žiadne trvalé ani
dočasné stavby a objekty (prístrešky, altánky, garáže, sedenia, sklady, WC, ploty, zábradlia,
ohrady, krby, chodníky, ohniská, športoviská, parkoviská a i.);
4. nezasahovať do okolitej vegetácie (nerúbať a neorezávať dreviny; nekosiť trávnaté
porasty, neodstraňovať trstinové porasty...);
5. mimo plochy plávajúceho zariadenia nevysádzať nepôvodné druhy rastlín
a drevín, či už na brehu alebo vo vode;
pričom súhlas na státie plávajúceho zariadenia sa vydal na čas od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia do 31. 07. 2020...
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu sa podstatne neodlišovala od dôvodov podanej žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, s ktorej dôvodmi sa krajský súd v plnom
rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery považuje kasačný súd
za vecne správne.
Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa
jeho názoru spočívalo v tom, že krajský súd sa pri rozhodovaní o povolení činnosti
v územiach patriacich do sústavy NATURA 2000 uspokojil s predpokladom, že navrhovaná
činnosť nebude mať významný vplyv na predmet ochrany v týchto územiach, pričom
na povolenie takejto činnosti je podľa sťažovateľa nevyhnutné, aby na základe potrebného
dokazovania bolo nesporné, že takéto účinky nenastanú.
K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že obdobnú námietku
sťažovateľ uplatnil tak v správnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ani
raz však okrem konštatovania absencie istoty neexistencie významných negatívnych účinkov
na predmet ochrany na podporu svojich tvrdení neuviedol ďalšie skutočnosti,
resp. nepredložil dôkazy. Strohá námietka sťažovateľa bez dôkazného podloženia tak nebola
spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý
vychádzal zo skutkového stavu zisteného orgánmi verejnej správy s tým, že vykonanie
dôkazov vykonal oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom a pripojenom
administratívnom spise žalovaného, pričom uvedený postup je v súlade s ustanovenia
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný sa tak stotožnil s právnym
záverom orgánov verejnej správy ako aj krajského súdu, že i keď zákon č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny je zameraný na ochranu prírody a krajiny, zákonodarca v ňom
umožňuje, aby na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, bol orgánom ochrany
prírody v odôvodnených prípadoch udelený súhlas na státie plávajúceho zariadenia.
V predmetnom prípade bola ochrana prírody realizovaná tým, že rozhodnutie orgánu
verejnej správy prvej inštancie obsahuje podrobné podmienky vykonávania povolenej
činnosti podľa § 82 ods. 12 zákona ako aj tým, že platnosť udelenej výnimky je časovo
obmedzená. Navyše žalobca v žalobe nekonkretizoval významne negatívny dopad súhlasu
na ochranu predmetného územia. Zároveň zo stanoviska Štátnej ochrany prírody Slovenskej
republiky k plávajúcim zariadeniam v , rkm 1855,00 zo dňa
04. 12. 2014 vyplynulo, že likvidácia plávajúcich zariadení by mohla spôsobiť ešte
výraznejší negatívny dopad na CHVÚ ako ich ponechanie v tomto území.
Správne konštatoval krajský súd, že prvoinštančný orgán verejnej správy je oprávnený
kedykoľvek skontrolovať dodržiavanie podmienok povolenej výnimky a ak by zistil,
že pribratý účastník v priebehu časového obdobia, na ktoré mu bol udelený súhlas na státie
plávajúceho zariadenia, porušil stanovené podmienky, je oprávnený aj z vlastného podnetu
prehodnotiť udelený súhlas, tento zrušiť resp. ho nepredĺžiť na ďalšie obdobie.
Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov
verejnej správy ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto
orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho
predpisu. Správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47
Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli
skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení
dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami sťažovateľa a s jeho vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia.
Vo svetle uvedeného považuje kasačný súd zistenie skutkového stavu na posúdenie
veci za dostačujúce. Kasačný súd uvádza, že rovnako má za nesporný skutkový stav tak, ako
ho v podrobnostiach opísal krajský súd v preskúmavanom rozhodnutí. Kasačný súd
po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať,
že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými
krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
je v súlade so zákonom, nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal
a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa
kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje.
Kasačný súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy
oboch inštancií postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje
rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým
spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení
zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto krajský súd nepochybil,
keď žalobu sťažovateľa zamietol.
Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom
skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a s ktorými sa
stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie
žalovaného je i podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne
zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci
bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej
správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné
rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, považovať za správne.
Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu
žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom
a žalobu sťažovateľa podľa § 190 S.s.p. zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.
Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi
námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto
námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú
sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»
3. Podľa sťažovateľa vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal na nesprávne právne
posúdenie veci krajským súdom, pričom toto nesprávne právne posúdenie identifikoval
ako názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom orgánov ochrany prírody,
že pri udeľovaní súhlasu na činnosť v území patriacom do sústavy území Natura 2000
postačuje pravdepodobnosť neexistencie významných negatívnych vplyvov na integritu
územia sústavy Natura 2000. Vzhľadom na to, že navrhovaná činnosť, státie plávajúceho
zariadenia, sa má uskutočniť v území patriacom do sústavy Natura 2000 – Chránené vtáčie
územie , posúdenie za akých okolností možno činnosť v takomto území
povoliť či odsúhlasiť, je podľa sťažovateľa predmetom výkladu práva Európskej únie,
a to konkrétne čl. 6 smernice č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených
biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len ,,smernica o biotopoch“),
jeho odsekov 1 až 4.
3.1 Práve so zreteľom na skutočnosť, že posúdenie nastolenej právnej otázky bolo
zároveň aplikáciou práva Európskej únie, poukázal sťažovateľ podľa svojich slov
na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, v ktorých tento súd poskytol výklad čl. 6 ods. 3
smernice o biotopoch, z ktorého podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva,
že pri posudzovaní plánu alebo projektu v území Natura 2000 musia vnútroštátne orgány
dospieť k zisteniam o neexistencii nepriaznivého vplyvu navrhovanej činnosti na takúto
lokalitu, o ktorom neexistuje z vedeckého hľadiska žiadna dôvodná pochybnosť. Sťažovateľ
podľa jeho vyjadrenia poukázal v kasačnej sťažnosti na vyjadrenie Štátnej ochrany prírody
Slovenskej republiky zo 4. decembra 2014 obsahujúce navzájom protirečivé závery
o vplyve plávajúcich zariadení na predmet ochrany v Chránenom vtáčom území
a zároveň o tom, že 226 hausbótov nepovažuje za limitujúci počet pre významný
negatívny vplyv na Chránené vtáčie územie .
3.2 So skutočnosťou, že Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad čl. 6 ods. 3
smernice o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len
po presvedčení bez akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o neprítomnosti negatívnych vplyvov,
sa najvyšší súd podľa mienky sťažovateľa nijako nevyrovnal, resp. vyrovnal len tak, že ide
o strohú námietku sťažovateľa bez dôkazného podloženia. Najvyšší súd podľa úvah
sťažovateľa v skutočnosti ani nezaujal stanovisko vzťahujúce sa na nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou
na pravdepodobnosti, a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu
územia Natura 2000.
3.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa sťažovateľa zrejmé, že sťažovateľ
poukazoval počas celého konania na vzájomnú protirečivosť jednotlivých konštatovaní
Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, ako aj na skutočnosť, že pravdepodobnosť
neexistencie nepriaznivého účinku nie je dostatočným stavom poznania umožňujúcim
udelenie súhlasu. Ak najvyšší súd prešiel tieto zásadné námietky konštatovaním, že ide len
o strohé tvrdenie zo strany sťažovateľa, je potrebné podľa názoru sťažovateľa poukázať
na to, že práve toto strohé konštatovanie je podstatou postupu podľa čl. 6 ods. 3 smernice
o biotopoch.
3.4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje za nesporné, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho v tejto ústavnej sťažnosti označených
práv.
4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK domáhať sa zákonným
postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, bolo
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/6/2017 zo dňa 28. 3. 2018
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžk/6/2017 zo dňa 28. 3. 2018 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
5.1 Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
5.2 Vec napadla ústavnému súdu 24. júla 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
III.
6. Otázka ochrany životného prostredia je nanajvýš aktuálnou i pálčivou témou
dnešných dní. Na problematiku vydávania správnych rozhodnutí, ktorých predmetom
je regulácia práv a povinností, výkon ktorých zasahuje do sféry životného prostredia
a ktorých súdny prieskum bol predmetom viacerých súdnych konaní pred najvyšším súdom,
odkazuje aj odborná spisba (pozri ŠVÁBY, D. Demokracia, životné prostredie
a Najvyšší súd Slovenskej republiky. IN Najvyššie súdy v meniacej sa dobe. Brno –
Bratislava : 6. ‒ 7.11. 2018. 9 s.).
6.1 Právo na priaznivé životné prostredie sa v modernej dobe a časoch súčasnosti
dostáva ako garancia priamo do ústavných textov a katalógov práv a slobôd,
a to ako pozitívny záväzok štát na poli ochrany životného prostredia, ale aj ako subjektívne
právo jednotlivca, ktorý je v dnešnom svete vystavený následkom, ktoré na životnom
prostredí zanecháva činnosť človeka a ktoré zasahujú či priamo zhoršujú kvalitu života.
6.2 Svoj pozitívny záväzok chrániť životné prostredie štát napĺňa napríklad
aj priznaním procesných práv združeniam a subjektom chrániacich v prospech verejného
záujmu životné prostredie v konaniach pred štátnymi orgánmi s právomocou rozhodovať
o povolení činností s dopadom na životné prostredie. Tieto subjekty sú tak oprávnené
intervenovať a reálne procesne chrániť a presadzovať aj pred súdmi verejný záujem
na ochrane životného prostredia.
6.3 Subjekty chrániace v prospech verejného záujmu životné prostredie v konaniach
pred štátnymi orgánmi sa budú vždy z titulu svojej činnosti a svojho inak pre kvalitu života
jednotlivca v danom životnom prostredí prínosného poslania usilovať o minimalizáciu
zásahu do životného prostredia ľudskou činnosťou. Naopak, štátne orgány musia v každej
jednej veci postupovať tak, ako im to ukladá zákon – niekedy je z dôvodu striktnosti zákona
priestor na vyvažovanie jednotlivých záujmov, ktoré sú v hre a stoja proti sebe v danom
konaní (ochrana životného prostredia vs. súkromné záujmy či osôb vykonávajúcich
podnikateľskú, ústavou chránenú činnosť alebo i súkromných osôb pri výkone
ich majetkových, ústavou chránených práv a pod.) menší, inokedy sa takéto vyvažovanie
aj vzhľadom na text a ducha zákona a povoľovanú činnosť priamo vyžaduje.
6.4 Kvalita legislatívy o ochrane životného prostredia a rozhodovacia činnosť
štátnych orgánov v oblasti životného prostredia sú spojené nádoby. Práve legislatíva
je na vstupe ochrany životného prostredia. Tá určuje orgánom aplikujúcich túto legislatívu
manévrovací priestor pri ochrane životného prostredia. Je na občianskej spoločnosti,
aby vyvinula spoločenský tlak na legislatívu v smere zvýšenia ochrany životného prostredia,
a je otázkou politickej kultúry a uvedomelosti, ako pristúpi zákonodarca k téme potreby
zvýšenia ochrany životného prostredia, prípadne k riešeniu klimatickej krízy bytostne
spojenej s kvalitou životného prostredia.
6.5 Opísané premenné sú povinné pri aplikácii práva zohľadňovať jednak orgány
štátnej správy, ale, samozrejme, aj súdy rozhodujúce pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutí týchto orgánov štátnej správy bezprostredne sa dotýkajúcich životného
prostredia.
7. V prerokovávanej veci sťažovateľa určil „manévrovací priestor“ pri ochrane
životného prostredia pri žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu na státie plávajúceho
zariadenia „pontón“ na polohe č. v k. ú.
zákon o ochrane prírody.
7.1 Podľa ústavného súdu orgány štátnej správy a v konečnom dôsledku i súdy mali
záujem o vyváženie záujmu na ochrane životného prostredia na jednej strany a záujmu
žiadateľa o vydanie súhlasu na státie plávajúceho zariadenia vykonávajúceho svoje
majetkové právo (ako majiteľa hausbótu) na strane druhej.
7.2 Je potrebné si všimnúť a zohľadniť, že orgány štátnej správy vychádzali
pri svojom rozhodovaní okrem iného aj z odborných stanovísk Slovenského
vodohospodárskeho toku (ako správcu dotknutého vodného toku) a Štátnej ochrany prírody
Slovenskej republiky, Regionálne centrum ochrany prírody v Bratislave.
7.3 Za rozhodujúce možno označiť, že okresný úrad vo svojom rozhodnutí v záujme
ochrany životného prostredia určili žiadateľovi striktné podmienky pre povolenie státia
„pontónu“ v :
- neexpandovať na okolité pozemky;
- nevytvárať nové prístupové cesty k plávajúcemu zariadeniu, nespevňovať
a neupravovať existujúce lesné a poľné cesty;
- mimo plochy plávajúceho zariadenia nebudovať a neumiestňovať žiadne trvalé
ani dočasné stavby a objekty (prístrešky, altánky, garáže, sedenia, sklady, WC, ploty,
zábradlia, ohrady, krby, chodníky, ohniská, športoviská, parkoviská a iné);
- nezasahovať do okolitej vegetácie (nerúbať a neorezávať dreviny, nekosiť trávnaté
porasty, neodstraňovať trstinové porasty...);
- mimo plochy plávajúceho zariadenia nevysádzať nepôvodné druhy rastlín a drevín,
či už na brehu alebo vo vode,
pričom súhlas na státie plávajúceho zariadenia vydal na obmedzený čas ‒od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia do 31. júla 2020.
7.4 Za podstatnú ústavný súd považuje aj skutočnosť, že okresný úrad pre účely
objasnenia veci nariadil vo veci ústne pojednávanie spojené s miestnou ohliadkou, na ktoré
predvolal všetkých účastníkov konania i dotknuté a zúčastnené osoby, aby mohli tieto
uplatniť svoje pripomienky a námety k žiadosti žiadateľa. Sťažovateľ sa však miestnej
ohliadky 17. júna 2015 nezúčastnil a ani neúčasť neospravedlnil.
7.5 Podľa ústavného súdu tak správny orgán (okresný úrad) pristúpil k vyváženiu
jednotlivých záujmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa v hre, urobil maximum
pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a aplikoval zákon o ochrane prírody vzhľadom
na skutkový a právny stav ústavne udržateľným spôsobom s ohľadom na maximalizáciu
ochrany životného prostredia v danej veci. Tento postup napadnutým rozsudkom odobril
aj najvyšší súd, čomu vzhľadom na už prezentované závery nemožno nič z pohľadu
ústavných práv sťažovateľa vytknúť.
7.6 Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani
potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených ústavných práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2019