Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 506/2026
PDF · 237.01 KB
No categories available
IV. ÚS 506/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 805/4, Bernolákovo, proti príkazu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 43Ntt/17/2025 z 1. júla 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkové okolnosti prípadu
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na ochranu osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva na ochranu tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Mestského súdu Bratislava I (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. 43Ntt/17/2025 z 1. júla 2025 [(ďalej len „napadnutý príkaz“); sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti aj jej odôvodnení označila príkaz spisovou značkou 36Ntt/17/2025, avšak z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že ide o napadnutý príkaz]. Navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie 10 000 eur a prikázať mestskému súdu zabezpečiť zničenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke získaných na podklade napadnutého príkazu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bolo podané trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z dôvodu podozrenia na nebezpečné vyhrážanie podľa § 360a Trestného zákona a za ohováranie podľa § 373 Trestného zákona. Sťažovateľka mala byť v danej veci podozrivou osobou.
3. Napadnutým príkazom mestský súd vydal v zmysle § 116 ods. 1 a 2 Trestného poriadku príkaz na zaistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke k telefónnemu číslu registrovanému na sťažovateľku a k telefónnym číslam registrovaným na právnickú osobu EUROPART trade s.r.o., ktorých používateľom mal byť konateľ (partner sťažovateľky).
4. Sťažovateľka sa s napadnutým príkazom a so súvisiacimi dokumentmi oboznámila pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu 20. mája 2026.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že napadnutý príkaz nekorešpondoval s obsahom predloženého vyšetrovacieho spisu a na jeho vydanie neboli splnené zákonné podmienky.
6. Podľa sťažovateľky údaje z vyšetrovacieho spisu neposkytovali dostatočný základ na záver, že by sa mala v rozhodnom čase pohybovať pri poštových schránkach, z ktorých boli odoslané anonymné zásielky, ani v obchodnom centre v čase, keď mali byť vyhotovené fotky poškodenej. Naopak, z príslušných lokalizačných údajov vyplývalo, že sťažovateľka sa nachádzala v úplne inej časti mesta, resp. dokonca v inom meste vzdialenom stovky kilometrov od konkrétnej poštovej schránky.
7. V napadnutom príkaze sudca výslovne uviedol, že sa stotožnil s návrhom prokurátorky a že skutkové tvrdenia uvedené v návrhu zodpovedajú obsahu predloženého spisového materiálu. Takáto zhoda však môže existovať len v prípade, ak je založená na samostatnom a nezávislom preskúmaní skutkového stavu súdom. Sudca nemôže podľa sťažovateľky rezignovať na svoju ústavnú funkciu garanta ochrany základných práv tým, že bez vlastného materiálneho posúdenia prevezme skutkové závery prokurátora.
8. Z originálnych údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke založených vo vyšetrovacom spise podľa sťažovateľky vyplýva, že skutkové tvrdenia, z ktorých sudca pri vydaní napadnutého príkazu vychádzal, nemali oporu v objektívnych dôkazoch.
9. Sťažovateľka bola v čase vydania napadnutého príkazu vedená ako podozrivá podľa § 33b Trestného poriadku. Aj vo vzťahu k takejto osobe však každý zásah do jej základných práv musí byť založený na konkrétnych, objektívnych a presvedčivých skutkových zisteniach. Samotná existencia podozrenia nemôže nahradiť absenciu dôkazov, ktoré by objektívne odôvodňovali zásah do ústavou chránených práv.
10. Obsah anonymných podaní, ich forma ani ich adresáti sami osebe nepredstavujú dôkaz o tom, že ich autorom bola sťažovateľka. Vo vyšetrovacom spise sa nenachádza objektívny dôkaz, ktorý by preukazoval, že anonymné podania vyhotovila alebo odoslala práve sťažovateľka. Preto už vôbec nebol daný akýkoľvek dôvod na vydanie napadnutého príkazu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru napadnutým príkazom, ktorým mestský súd vydal príkaz na zaistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke k telefónnemu číslu sťažovateľky (podozrivej).
12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
14. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
15. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
16. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
17. Sťažovateľka sama uvádza, že v predmetnej trestnej veci má postavenie podozrivého, pričom táto skutočnosť vyplýva aj z predložených dokumentov, keď vo veci vypovedala ako podozrivá osoba.
18. Podľa § 33b ods. 1 Trestného poriadku podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Podľa § 33b ods. 2 Trestného poriadku práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu orgánov činných v trestnom konaní voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú. Podľa § 33b ods. 3 Trestného poriadku v prípade pochybností o rozsahu práv a povinností rozhodne na návrh policajta prokurátor uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť.
19. Ústavný súd stabilne judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd teda zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.
20. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných právnych noriem. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127
ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).
21. Na predostretú, už ustálenú rozhodovaciu prax ústavný súd rekapituloval aj vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. júna 2022 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2022, v ktorom opakovane prízvukoval, že „Možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s určitými výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (pozri napr. aj uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 80/2022-16 z 15. februára 2022). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.“.
22. Tejto aktuálnej optike nazerania na obsahový výklad subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde zodpovedá aj zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2024 zo 7. mája 2024. Stanovisko objasňuje, že subsidiarita právomoci ústavného súdu sa týka aj ochrany súkromia spojenej s ochranou procesných práv fyzických a právnických osôb (na základe zvýšenia ochranného štandardu), ako aj okolnosť, že prostriedkami prieskumu meritórnych rozhodnutí v trestnom konaní je možné eliminovať aj nezákonnosť im predchádzajúcich a na rozhodnutia vo veci samej majúcich vplyv aktov orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami v klasickom ponímaní, teda s možnosťou separátneho opravného mechanizmu (napríklad a typicky príkazy vydávané podľa Trestného poriadku).
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sa v rámci posúdenia prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky stotožňuje so závermi, ku ktorým ústavný súd dospel už v minulosti v rámci uznesenia č. k. IV. ÚS 401/2024-30 z 27. augusta 2024 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 28/2024, ktorým ako neprípustnú odmietol ústavnú sťažnosť smerujúcu proti príkazom vydaným podľa Trestného poriadku, ktorú podali sťažovatelia majúci v prebiehajúcom trestnom konaní postavenie podozrivých.
24. V zmysle uvedeného uznesenia ústavného súdu z 27. augusta 2024 (od ktorého záverov sa vo vzťahu k otázke posúdenia prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nemá dôvod odchýliť, pričom následná čiastková novelizácia Trestného poriadku na nasledujúcich záveroch nič nemení), platí, že ak Trestný poriadok v novelizovanom znení (§ 33b) profiluje podozrivého ak legálne (§ 10 ods. 25) definovanú osobu s atribútom podozrenia (už bližšie nedefinovaného) zo spáchania trestného činu na základe akýchkoľvek „zistených skutočností“, a to aj bez dôvodnosti takého záveru v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, posúva to podozrivého do pozície subjektu trestného konania (§ 10 ods. 10 Trestného poriadku) a osoby s explicitne priznanými právami a povinnosťami obvineného (okrem výnimiek vyplývajúcich z povahy veci, keďže napr. podozrenie sa nevznáša uznesením ako obvinenie, preto nie je aktuálny sťažnostný režim proti jeho konštituovaniu, resp. okrem zákonom explicitne ustanovených výnimiek z takej pozície). Tým podozrivý nadobúda status osoby brániacej sa proti (aj už, resp. čo i len) potenciálne vznesenému obvineniu, pričom ide o inštitút generovaný zákonom v širokej miere všeobecnosti. V dôsledku princípu subsidiarity sa tak podozrivý dostáva mimo zorného poľa primárnej ochrany svojich základných práv prostredníctvom ústavného súdu, keďže jeho právomoci predchádza právomoc iných orgánov (činných v trestnom konaní a súdu) a predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti (okrem výnimiek, akou je obmedzenie osobnej slobody väzbou) je až výsledková spravodlivosť, ak sa dotknutá osoba neochráni prostredníctvom všetkých pre ňu využiteľných prostriedkov v trestnom konaní, a to aj tzv. riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Samozrejme, podozrivý sa nemusí dostať do pozície obvineného, v takom prípade je však situácia po nadobudnutí účinnosti nového, statusovo expanzívneho právneho stavu (novelizácii Trestného poriadku) obdobná, ako keď po vznesení obvinenia nedôjde k odsúdeniu (pozri bod 40 označeného zjednocovacieho stanoviska in fine), dotknutá osoba teda môže mať ambíciu aj v situácii takého svojho trestnoprocesného úspechu domáhať sa reparácie eventuálneho nesprávneho úradného postupu, opäť však primárne nie pred ústavným súdom (nároky týkajúce sa nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
25. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky prikázať mestskému súdu postupovať podľa § 116 ods. 3 Trestného poriadku (bezodkladné zničenie údajov) a informovať ju podľa § 116 ods. 4 Trestného poriadku o tomto zničení, ústavný súd konštatuje, že takýto postup môže byť v predmetnej trestnej veci uplatnený samotným mestským súdom v prípade, ak sa preukážu tvrdenia sťažovateľky o tom, že na podklade napadnutého príkazu (a iných sťažovateľkou označených príkazov) neboli zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Následne by po vyrozumení (§ 116 ods. 4) mala sťažovateľka možnosť iniciovať konanie podľa § 362f Trestného poriadku na preskúmanie zákonnosti napadnutého príkazu (a iných príslušných príkazov) Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Aj v tomto ohľade je tak zrejmé, že aj pri danej eventualite by existoval iný súd, ktorého právomoc preskúmať napadnutý príkaz by predchádzala právomoc ústavného súdu.
26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepristúpil k vecnému prieskumu napadnutého príkazu a ústavnú sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľka bude mať možnosť uplatniť iné zákonom jej priznané prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je a nemôže byť mechanicky stavaný do pozície univerzálneho orgánu, od úvodnej fázy
zasahujúceho v (tomto prípade trestnom) konaní, nahrádzajúc tak iné orgány s legálnou právomocou predchádzajúcou jeho právomoci, ako to vo svojej judikatúre chronicky zdôrazňuje.
27. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku z dôvodu jej neprípustnosti ostalo bez právneho významu rozhodovať o ďalších v nej uplatnených návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa
predseda senátu