Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15CoPr-3-2025.pdf
PDF · 147.11 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoPr/3/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členiek senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. E. XXX/XX, F. G., zastúpený: Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, s. r. o., so sídlom Tehelná 189, Zvolen, IČO: 56 542 623, proti žalovanému: Shake the pear distillery, s. r. o., so sídlom Pri majeri 771, Jacovce, IČO: 51 847 281, zastúpený: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 860 891, o zaplatenie 15 907, 66 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 53Cpr/1/2024 – 243 zo dňa 21. 02. 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 53Cpr/1/2024 – 243 zo dňa 21. 02. 2025 v napadnutej časti I., II. a V. výroku p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom istiny sumu vo výške 10 275,60 eura, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet žalobcu, vedený vo H. I., IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (I. výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 188,44 eura od 01. 03. 2021 do 01. 03. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 016,14 eura od 01. 04. 2021 do 29. 04. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 24,61 eura od 30. 04. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 64,96 eura od 01. 05. 2021 do 09. 05. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 13,76 eura od 10. 05. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 654,55 eura od 01. 08. 2021 do 15. 08. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 300 eur od 16. 08. 2021 do 06. 09. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 09. 2021 do 16. 09. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 577 eur od 17. 09. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 10. 2021 do 05. 10. 2021, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 577 eur od 06. 10. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 181,09 eura od 01. 01. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 195,94 eura od 01. 06. 2022 do 01. 06. 2022, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 500 eur od 01. 07. 2022 do 05. 07. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 08. 2022 do 07. 08. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 554 eur od 08. 08. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 09. 2022 do 07. 09. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 879,65 eura od 08. 09. 2022 do 12. 09. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 779,65 eura od 13. 09. 2022 do 13. 09. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 579,65 eura od 14. 09. 2022 do 26. 10. 2022, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 554 eur od 27. 10. 2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 1 206,10 eura od 01. 10. 2022 do 02. 10. 2022, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 775,27 eura od 03. 10. 2022 do 06. 10. 2022, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 575,27 eura od 07. 10. 2022 do 26. 10. 2022, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 524,93 eura od 27. 10. 2022 do zaplatenia, vo výške 6,25
% ročne zo sumy 771,28 eura od 01. 11. 2022 do 15. 11. 2022, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 522,71 eura od 16. 11. 2022 do zaplatenia, vo výške 7,00 % ročne zo sumy 124,60 eura od 01. 12. 2022 do zaplatenia, vo výške 7,50 % ročne zo sumy 124,60 eura od 01. 02. 2023 do zaplatenia, vo výške 8,00 % ročne zo sumy 219,70 eura od 01. 03. 2023 do 01. 03. 2023, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 700 eur od 01. 04. 2023 do 13. 04. 2023, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 400 eur od 14. 04. 2023 do 01. 05. 2023, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 350 eur od 02. 05. 2023 do 09. 07. 2023, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 150 eur od 10. 07. 2023 do 10. 07. 2023, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 05. 2023 do 05. 06. 2024, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 595,98 eura od 06. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 190,48 eura od 01. 06. 2023 do 05. 06. 2024, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 571,54 eura od 06. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 07. 2023 do 05. 06. 2024, vo výške 9,00 % ročne zo sumy 595,96 eura od 06. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,00 % ročne zo sumy 709,10 eura od 01. 08. 2023 do 04. 06. 2024, vo výške 9,00 % ročne zo sumy 174,11 eura od 05. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 469,57 eura od 01. 10. 2023 do 06. 06. 2024, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 215,38 eura od 07. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1 189,28 eura od 01. 11. 2023 do 04. 06. 2024, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 589,92 eura od 05. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1 207,35 eura od 01. 12. 2023 do 03. 06. 2024, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 600,05 eura od 04. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1 211,76 eura od 01. 01. 2024 do 02. 06. 2024, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 602,54 eura od 03. 06. 2024 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1 200 eur od 01. 01. 2024 do 30. 07. 2024, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 600 eur od 30. 08. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 600 eur od 29. 08. 2023 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 33,76 eura od 23. 02. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 31,65 eura od 23. 02. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 25,32 eura od 02. 06. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 46,42 eura od 02. 07. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 46,42 eura od 02. 08. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 42,20 eura od 03. 09. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 44,31 eura od 02. 10. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 18,99 eura od 03. 11. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 35,87 eura od 02. 12. 2021 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 44,31 eura od 04. 01. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 40,09 eura od 02. 02. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 40,09 eura od 02. 03. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 31,65 eura od 02. 04. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 52,08 eura od 03. 05. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 54,56 eura od 02. 06. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 52,08 eura od 02. 07.2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 52,08 eura od 02. 08. 2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 52,80 eura od 03. 09. 2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 42,24 eura od 04. 10. 2022 do zaplatenia, vo výške 7,00 % ročne zo sumy 58,08 eura od 03. 11. 2022 do zaplatenia, vo výške 7,00 % ročne zo sumy 44,88 eura od 02. 12. 2022 do zaplatenia, vo výške 7,50 % ročne zo sumy 61,82 eura od 03. 01. 2023 do zaplatenia, vo výške 7,50 % ročne zo sumy 50,58 eura od 02. 02. 2023 do zaplatenia, vo výške 8,00 % ročne zo sumy 64,63 eura od 02. 03. 2023 do zaplatenia, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 50,58 eura od 04. 04. 2023 do zaplatenia, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 64,63 eura od 03. 05. 2023 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 39,26 eura od 02. 06. 2023 do zaplatenia, vo výške 9,00 % ročne zo sumy 27,18 eura od 02. 08. 2023 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 45,30 eura od 05. 09. 2023 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 38,64 eura od 03. 10. 2023 do zaplatenia a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 19,32 eura od 03. 11. 2023 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet žalobcu, vedený vo H. I., IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (II. výrok). Konanie v časti o zaplatenie istiny 5 632,06 eura zastavil (III. výrok). Žalobu vo zvyšnej časti zamietol (IV. výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (V. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. II bod 2, čl. IV. bod 1, bod 2 písm. a/ a 4, čl. VI. bod 4 a 6, čl. VIII. bod 1 a 3 Pracovnej zmluvy (č. l. 22), § 144, §145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 4, § 17 ods. 1 až 3, § 54, § 76 ods. 1 písm. a/, § 76 ods. 6, § 118 ods. 1, § 127, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, § 152 ods. 1 prvá veta, ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 34, § 35 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a v časti trov konania podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou dňa 23. 02. 2024, domáhal voči žalovanému zaplatenia 15 907,66 eura titulom nevyplatenej mzdy za rok 2021 vo výške 1 373,46 eura/ brutto, titulom nevyplatenej mzdy za rok 2022 vo výške 2 404,84 eura/brutto, titulom nevyplatenej mzdy za rok 2023 vo výške 8 377,54 eura/brutto, odstupné vo výške 1 200 eur, odmeny vo výške 1 200 eur, stravné za rok 2021 vo výške 324,94 eura, stravné za rok 2022 vo výške 564,94 eura a stravné za rok 2023 vo výške 461,94 eura. Zároveň si uplatnil úrok z omeškania tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 19. 12. 2018 žalobca ako zamestnanec uzavrel so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej pre žalovaného vykonával prácu na pracovnej pozícii zástupca vedúceho prevádzky. Podaním zo dňa 29. 09. 2023, označeným ako „výpoveď zamestnávateľa z dôvodu organizačných zmien zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“, žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer. S touto výpoveďou bolo žalobcovi predložené aj rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 28. 09. 2023, z obsahu ktorého vyplývalo, že žalovaný zrušil jedno pracovné miesto na funkcii zástupca vedúceho prevádzky. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa ukončil v zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t. j. dňom 30. 11. 2023. Z pracovnej zmluvy vyplývalo, že za vykonanú prácu mal žalobca nárok na mzdu mesačne v sume 1 200 eur/brutto. Žalovaný si svoju povinnosť poskytovať žalobcovi ako zamestnancovi počas trvania pracovného pomeru dohodnutú mzdu za vykonanú prácu vo výške 1 200 eur/brutto dôsledne (riadne a včas) neplnil, v dôsledku čoho vznikol žalovanému voči žalobcovi dlh z titulu nezaplatenia mzdy za obdobie od 01. 01. 2021 do 30. 11. 2023 v celkovej výške 12 155,84 eur/brutto (r. 2021: mzda netto vo výške 809,48 eura, odvody a daň vo výške 344,52 eura, nemocenské vo výške 219,46 eura; r. 2022 mzda netto vo výške 1 686,89 eura, odvody a daň vo výške 717,95 eura; r. 2023 mzda netto vo výške 6.499,52 eura, odvody a daň vo výške 1 878,02 eura). Tento nedoplatok vznikol z dôvodu, že žalovaný nesprávne určil výšku základného mzdového nároku v sume 1 200 eur/brutto. Žalovaný totiž v niektorých mesiacoch trvania pracovného pomeru svojvoľne znižoval výšku základného mzdového nároku, v dôsledku čoho mu žalovaný vyplatil (resp. od 03/2023 vôbec nevyplatil) mzdu v nižšej výške, než na ktorú má nárok. V dôsledku nesprávne určenej výšky mzdy, žalovaný následne nesprávne určil výšku a odviedol aj nižšiu sumu preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti, poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie či náhradu príjmu pri práceneschopnosti (nemocenské). Z obsahu účtovných závierok žalovaného vyplývalo, že žalovaný v roku 2020 dosiahol zisk 18 615,96 eura a v roku 2022 zisk 14 459,92 eura, v dôsledku čoho žalobcovi v roku 2021 vznikol nárok na jednorazovú odmenu vo výške 600 eur/brutto a v roku 2023 nárok na jednorazovú odmenu vo výške 600 eur/brutto, ktoré sumy žalovaný žalobcovi doposiaľ nevyplatil. Splatnosť odmeny uviedol od 29. 08. 2021, a to u nároku na odmenu za rok 2020 a od 28. 08. 2022 titulom odmeny za rok 2022. Žalovaný počas trvania pracovného pomeru žalobcovi nezabezpečoval žiadnym spôsobom stravovanie a preto v zmysle ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce mu vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie príspevku na stravovanie v sume 55 % ceny jedla za obdobie od 01. 01. 2021 do 30. 11. 2023 v celkovej výške 1 351,82 eura. Vzhľadom na skutočnosť, že sa žalovaný dostal s plnením peňažných záväzkov do omeškania, zároveň si uplatnil aj úroky z omeškania v zákonnej výške s prihliadnutím na čiastočné úhrady vykonané zo strany žalovaného. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 19. 12. 2018 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalobca sa zaviazal od 01. 01. 2019 vykonávať pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii zástupcu vedúceho prevádzky. V pracovnej zmluve bola dohodnutá základná mesačná mzda žalobcu vo výške 1 200 eur, pričom výplatný termín bol určený na posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý mzda patrila. Pracovný čas žalobcu bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín týždenne s tým, že jeho presný rozvrh mal určovať žalovaný najmenej sedem dní vopred a prestávky na odpočinok a jedenie sa do pracovného času nezapočítavali. Pracovná zmluva zároveň upravovala nárok žalobcu na jednorazovú ročnú odmenu popri základnej mzde. Táto mala byť vyplatená najneskôr do 60 dní po schválení riadnej individuálnej účtovnej závierky žalovaného, a to vo výške 600 eur v prípade, ak čistý zisk žalovaného za predchádzajúci hospodársky rok podľa riadnej individuálnej účtovnej závierky predstavoval sumu do 50 000 eur. Strany si súčasne dohodli, že podmienky pracovnej zmluvy, vrátane prípadu, ak podnikateľská činnosť žalovaného nebude v zodpovedajúcej miere zabezpečovať možnosť jej plnenia, možno meniť len vzájomnou dohodou strán vo forme písomného dodatku podpísaného žalobcom a žalovaným. Z mzdových listov žalobcu súd prvej inštancie zistil, že napriek dohodnutej základnej mesačnej mzde vo výške 1 200 eur bola žalobcovi v priebehu pracovného pomeru v jednotlivých obdobiach vykazovaná nižšia základná mzda. V mesiacoch júl a august 2021 bol v
mzdovom liste žalobcu vykázaný zmluvný základný plat vo výške 600 eur mesačne, v mesiacoch jún až september 2022 vo výške 646 eur mesačne a v mesiacoch marec až november 2023 vo výške 750 eur mesačne. Pokiaľ ide o hospodárske výsledky žalovaného, z účtovných závierok súd zistil, že výsledok hospodárenia žalovaného za účtovné obdobie končiace sa k 31. 12. 2020 po zdanení predstavoval zisk vo výške 18 616 eur. Za účtovné obdobie končiace sa k 31. 12. 2021 žalovaný vykázal výsledok hospodárenia po zdanení vo výške – 8 663 eur a za účtovné obdobie končiace sa k 31. 12. 2022 výsledok hospodárenia po zdanení vo výške 14 459 eur. Dňa 28. 09. 2023 žalovaný prijal písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorou s cieľom zvýšenia efektívnosti a produktivity práce rozhodol o znížení stavu zamestnancov o jedného zamestnanca a súčasne o zrušení jedného pracovného miesta na pracovnej pozícii zástupcu vedúceho prevádzky ku dňu 30. 09. 2023. V rozhodnutí uviedol, že práce vykonávané zamestnancom na uvedenej pracovnej pozícii už naďalej nepotrebuje v rozsahu dohodnutom v pracovnej zmluve. V nadväznosti na uvedenú organizačnú zmenu žalovaný dňa 29. 09. 2023 vyhotovil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ako dôvod výpovede uviedol zrušenie pracovnej pozície zástupcu vedúceho prevádzky na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 28. 09. 2023. Žalovaný vo výpovedi zároveň uviedol, že v dôsledku organizačnej zmeny už nemá možnosť prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy a ku dňu výpovede nemá ani iné voľné pracovné miesto v dohodnutom mieste výkonu práce, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas. Výpovedná doba bola určená v trvaní dvoch mesiacov. Z obsahu výpovede ďalej vyplýva, že žalobca dňa 29. 09. 2023 odmietol predmetnú písomnosť prevziať, pričom táto skutočnosť bola na listine zaznamenaná a potvrdená podpisom svedka. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 30. 11. 2023. Z výpisu z bankového účtu žalovaného za obdobie od 01. 01. 2024 do 22. 10. 2024 súd napokon zistil, že žalovaný poukázal na účet žalobcu sumu vo výške 6 210,90 eura. V prejednávanej veci bolo nesporne preukázané, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2018, uzavretej medzi žalobcom, ako zamestnancom, a žalovaným, ako zamestnávateľom. Z pracovnej zmluvy vyplýva, že bola dohodnutá výška mesačnej mzdy 1 200 eur. Rovnako nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným bol skončený na základe výpovede danej žalovaným dňa 29. 09. 2023 z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť a pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil uplynutím výpovednej lehoty dňom 30. 11. 2023. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie nevyplatenej časti mzdy špecifikovanej žalobcom je dôvodný. Pri rozhodovaní o tomto nároku sa súd zaoberal spornou otázkou medzi stranami, či došlo medzi nimi k dohode o zmene výšky mzdy, ktorá výška bola dohodnutá mesačne v sume 1 200 eur. Z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy, čo i len konkludentne, keďže takejto dohode chýba určitosť a zrozumiteľnosť, ako to vyplýva z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, ktorý poprel tvrdenie žalovaného, že žalobca zníženie mzdy akceptoval. Poukázal tiež na to, že žalovaný žalobcovi znižoval mzdu svojvoľne podľa svojich potrieb, keď v období od 01/2021 do 06/2021 mu bol vyplatený mzdový nárok vo výške 1 200 eur, v období od 07/2021 do 08/2021 v sume 600 eur, v období od 09/2021 do 05/2022 v sume 1 200 eur, v období od 06/2022 do 09/2022 v sume 646 eur, v období od 10/2022 do 02/2023 v sume 1 200 eur a v období od 03/2023 do 11/2023 v sume 750 eur. Podľa žalobcu k zníženiu mzdy došlo zo strany konateľa žalovaného svojvoľne a je nelogické, aby mu žalovaný v nasledujúcom období po údajnej dohode o znížení mzdy vyplácal opätovne mzdu v pôvodne dohodnutej výške. Domáhal sa dorovnania mzdy v marci 2021, konateľ žalovaného mu na to povedal, že mu finančné prostriedky vráti do konca roka 2021. Konateľ žalovaného vo veci uviedol, že keď sa mzda znižovala so žalobcom sa nedohodli na doplatku údajných nedoplatkov mzdy kvôli tomu, že nebolo jasné, z akých prostriedkov by sa to v budúcnosti doplácalo, ťažko povedať, či žalobca súhlasil so znížením mzdy, spokojný nebol. Tiež uviedol, že zamestnancom dal na výber, že buď s nimi skončí pracovný pomer, alebo sa im zníži mzda. Dohodu v písomnej forme so žalobcom nespísal, pretože boli G.. Uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy nevyplýva ani z výpovede svedka D. C., ktorý uviedol, že nižšia mzda bola vyplácaná keď neboli peniaze. Tiež uviedol, že konateľ žalovaného sa vyjadril, že ten rozdiel alebo zvyšok mzdy im doplatí, keď budú peniaze. Jemu rozdiel na mzde nebol vyplatený, ani stravné, dohodli sa (s konateľom žalovaného), že podľa toho ako urči súd. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dokazovaním nebolo preukázané, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy. Za podstatné súd považoval skutočnosť, že v článku VIII. bod 1, 3 pracovnej zmluvy bolo dohodnuté, že obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vzájomnou dohodou zamestnávateľa a zamestnanca vo forme písomných dodatkov, podpísaných zamestnávateľom a zamestnancom, čo sa v danom prípade nestalo. Písomná forma právneho úkonu pritom musí byť dodržaná vtedy, ak sa na tom strany dohodli. Nedodržanie dohodnutej písomnej formy
má potom za následok neplatnosť právneho úkonu. Vzhľadom na túto skutočnosť sa súd nezaoberal dovolaním sa relatívnej neplatnosti zo strany žalobcu k čomu ako sa vyjadril, že tak urobil z opatrnosti. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nepriaznivú situáciu spojenú s pandémiou COVID-19 a nepriaznivými poveternostnými podmienkami, súd si uvedomuje tieto nepriaznivé podmienky pre žalovaného, ako zamestnávateľa, avšak ho nezbavujú povinnosti vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nepriaznivú situáciu spojenú s pandémiou COVID-19 a nepriaznivými poveternostnými podmienkami, súd si uvedomuje tieto nepriaznivé podmienky pre žalovaného, ako zamestnávateľa, avšak ho nezbavujú povinnosti vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. K poskytovaniu naturálnej mzdy môže dôjsť na základe dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Podľa súdu uzatvorenie takejto dohody žalovaný v konaní nepreukázal, keďže v prejednávanej veci ani neuviedol, akú hodnotu malo predstavovať poskytnutie možnosti bývania v uvedených priestoroch. Pretože žalovaný nepreukázal uzatvorenie dohody, na základe ktorej mal za prácu vykonanú žalobcom v pracovnom pomere poskytovať mu naturálnu mzdu v dohodnutom rozsahu, súd na tieto jeho tvrdenia neprihliadal. Žalovaný poukázal na výbery hotovosti z pokladne, a to konkrétne dňa 27. 01. 2023, kedy malo byť žalobcovi z pokladne žalovaného vyplatená čiastka 96 eur ako „dorovnanie výplaty“ a dňa 09. 03. 2023 čiastka 470 eur ako „dorovnanie“. Podľa žalovaného mzdové nároky žalobcu voči nemu, ktorých plnenia sa domáhal v tomto spore, boli v tomto rozsahu, t. j. v sume 566 eur, splnené výplatou v hotovosti do rúk žalobcu pred podaním žaloby. Podľa žalobcu k uvedenej sume v danom prípade sa nejednalo o výplatu mzdy, keďže prax medzi ním a žalovaným počas trvania celého pracovného pomeru bola taká, že žalovaný mu mzdu vyplácal výlučne bezhotovostne bankovým prevodom na ním určený bankový účet. Vo svojej výpovedi žalobca uviedol, že výber sumy 470 eur bol na opravu auta jeho priateľky, po dohode s konateľom žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobca si uvedené sumy vzal z pokladne na dorovnanie mzdy, keďže k tomu nepredložil žalovaný žiadne dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenie. Vzhľadom na rozporné tvrdenia strán sporu a neunesenie dôkazného bremena žalovaným, súd prvej inštancie uvedenú sumu 566 eur nepovažoval za splnenie si povinnosti žalovaným uhradiť časť mzdy žalobcovi do jeho rúk. Tvrdenie žalovaného pritom vo svojej výpovedi nepotvrdil ani svedok D. C., keď na otázku právneho zástupcu žalovaného, že čo sa myslelo tým dorovnaním uviedol, že si nespomína čo to bolo, či to bolo nejaké zníženie výplaty a oni si to dorovnali z peňazí, ktoré boli v pokladni. Ďalším žalobcom uplatneným nárokom bol nárok na zaplatenie odstupného vo výške 1 200 eur. V priebehu konania žalovaný tento nárok žalobcu uspokojil tým, že poukázal žalobcovi sumu 1 778,84 eura. Na základe tejto úhrady žalobca vzal žalobu čo do zaplatenia sumy 1 200 eur späť, požadovanú titulom odstupného. Spornou otázkou zostal rozdiel medzi sumou zaplatenou 1 778,84 eura a sumou uplatnenou v žalobe titulom odstupného 1 200 eur. Žalobca poukázal na to, že žalovaný pri výplate tejto položky uviedol, že sa jedná o výplatu odstupného a nevidí dôvod, aby sa rozdiel započítal na inú položku mzdy. Žalovaný si uplatnil nárok na zaplatenie rozdielu medzi sumou 1 778,84 eura a sumou 1 200 eur, t. j. 578,84 eura titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu, a to aj spolu s uplatnenými nárokmi uvedenými v bode 18.2. rozsudku, t. j. 645 eur, v bode 18.3. rozsudku t. j. 192,50 eura, spolu 1 416,34 eura. Žalovaný tak urobil na základe vzájomnej žaloby, ktorú súd vylúčil na samostatné konanie. Ďalším nárokom uplatneným žalobcom bolo vyplatenie odmeny za roky 2020 a 2021 z dôvodu, že žalovaný v roku 2020 dosiahol zisk 18 615,96 eura a v roku 2022 zisk 14 459,92 eura, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na odmenu vo výške 600 eur v roku 2021 a v rovnakej výške 600 eur brutto v roku 2023. Dôvodnosť tohto nároku vyplýva z článku IV. bodu 2. písm. a) pracovnej zmluvy. V žalobnom návrhu si žalobca uplatnil zaplatenie sumy 600 eur so splatnosťou 29.08.2021 a zaplatenie sumy 600 eur so splatnosťou 28. 08. 2022. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie stotožnil s námietkou žalovaného, že pokiaľ ide o nárok na odmenu za rok 2022 splatnosť tejto odmeny nemohla nastať 28. 08. 2022, ale až 29. 08. 2023. Preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú, t. j. čo do úroku z omeškania 5,50 % z uplatnenej sumy 600 eur od 29. 08. 2022 do 28. 08. 2023, keďže tento nárok je daný od 29. 08. 2023. V prejednávanej veci bol medzi stranami tiež sporný nárok uplatnený žalobcom na vyplatenie príspevku na stravovanie. Žalobca si tento nárok uplatnil za čas od 01. 01. 2021 do 30. 11 .2023 vo výške 1 351,82 eura, a to za rok 2021 v sume 324,94 eura, za rok 2022 v sume 564,94 eura a za rok 2023 v sume 461,94 eura. Podľa žalovaného stravovanie bolo zabezpečené dodávaním jedla priamo na pracovisku z miestnej reštaurácie, resp. lokálnych reštaurácií, ktorého cenu uhrádzal v celom rozsahu. Žalovaný, ako zamestnávateľ je povinný zabezpečiť žalobcovi stravovanie. Žalovaný však svoje tvrdenie, že zabezpečoval stravovanie žalobcovi priamo na pracovisku a cenu uhrádzal v celom rozsahu nepreukázal. Túto povinnosť si podľa súdu žalovaný nesplnil a dôkazné bremeno svojho
tvrdenia nepreukázal žiadnym hodnoverným dôkazom. Z výpovede svedka D. C. pritom vyplýva, že stravu si platili sami. Po celý čas trvania pracovného pomeru chodili do reštaurácií. Nestalo sa, že by im žalovaný zabezpečoval stravu. Nakoľko ako už bolo uvedené žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojho tvrdenia hodnoverným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností v tejto časti súd považoval nárok žalobcu za dôvodný. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania, čo do uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne, vyčíslených súm titulom stravného, a to sumy 33,76 eura od 05. 01. 2021 do zaplatenia s zo sumy 31,65 eura od 02. 02. 2021 do zaplatenia, keď žalovaný považuje tento uplatnený nárok v rozsahu za obdobie do 23. 02. 2021 za premlčaný. Súd sa stotožnil s dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania, keďže žaloba vo veci samej bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 23. 02. 2021. Preto priznal úroky z omeškania z týchto súm od 24. 02. 2021 a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. V zmysle citovaného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády, súd prvej inštancie rozhodol o úroku z omeškania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keď žalovaný sa dostal do omeškania so splatnosťou jednotlivých nárokov uplatnených v žalobe, a to náhrady mzdy, odmien a stravného, tak ako to bolo vyčíslené a špecifikované v žalobe žalobcom. Úspešnému žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže pokiaľ síce mal neúspech, ale to bolo iba v nepatrnej sume, a to v úrokoch 5,50 % zo sumy 600 eur od 29. 08. 2022 do 27. 08. 2023 a v úrokoch z omeškania 5 % zo súm 33,76 eura a 31,65 eura od 05. 01. 2021 do 22. 02. 2021 vrátane, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Pokiaľ ide o čiastočné späťvzatie žalobného návrhu je nesporné, že k úhrade došlo zo strany žalovaného po začatí konania vo veci samej, takže zavinil žalovaný to, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, a preto ho zaviazal k úhrade trov konania i v tejto časti.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výrokom I., II. a V., z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v uvedenom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne, žalobcovi voči žalovanému neprizná nárok na náhradu trov konania a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanému zaplatenie mzdy, odstupného a odmeny brutto, a teda vrátane zákonných odvodov a preddavkov dane, v prípade ktorých však žalobcovi nesvedčí právo na ich vyplatenie, keď tieto je zamestnávateľ povinný zraziť a vyplatiť príslušným subjektom, no nie žalobcovi. Rovnako si žalobca v spore uplatnil podanou žalobou voči žalovanému úroky z omeškania z uplatnených nárokov vyčíslených v brutto podobe. Ak by žalovaný nezaplatil zákonné odvody a preddavky dane zrazené zo mzdy zamestnanca, Sociálna poisťovňa ako aj zdravotné poisťovne a daňový úrad vymáhajú ich uhradenie od žalovaného ako zamestnávateľa a nie od žalobcu ako zamestnanca. Z citovaných právnych predpisov v odvolaní vyplýva, že osobou povinnou vykonať zrážku a zaplatiť zákonné odvody a preddavky dane je žalovaný ako zamestnávateľ. Žalovaný v spore opakovane argumentoval tým, že neexistuje nárok žalobcu na vyplatenie hrubej mzdy a úrokov z omeškania z nej, keď vo vzťahu k zrážkam zo mzdy vykonávaným priamo zo zákona zamestnávateľom, nie je žalobca vecne legitimovaným subjektom (a uvedené platí, aj pokiaľ ide o odstupné a odmeny). Zároveň v prípade odstupného žalobcom uplatnená čiastka 1 200 eur (s úhradou ktorej mal byť žalobca v omeškaní od 01. 01. 2024 do 30. 07. 2024) nezodpovedá právnej úprave vyplývajúcej z ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce. Namietal, že žalobca si uplatnil a boli mu priznané úroky z omeškania z dlžných súm mzdy, odmeny a odstupného brutto, a to aj napriek skutočnosti, že ak by sa aj žalovaný dostal do omeškania s úhradou týchto nárokov, mohol sa dostať voči žalobcovi do omeškania len s časťou týchto nárokov v „netto“ podobe, t. j. nárokmi „očistenými“ od zaplatených povinných odvodov, či preddavku na daň. Uvedený postup je v rozpore s ust. § 130 ods. 8 Zákonníka práce. S argumentáciou žalovaného ohľadom možnosti priznania úrokov z omeškania žalobcovi len v rozsahu mzdy v „netto“ podobe sa konajúci súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na úroky z omeškania z dlžných súm, resp. omeškaných úhrad na mzde, odmene a odstupnom v brutto podobe. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani čiastočne nevyplývajú dôvody, pre ktoré konajúci súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému čiastky na dlžnej mzde a odmene, ako aj úroky z omeškania z istín, ktorými majú byť mzda, odmena, resp. odstupné, v brutto podobe. Odôvodnenie tohto postupu súdu prvej inštancie nevyplýva ani z citovaného judikátu - stanoviska Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5MCdo/3/2011 a ani z cit. ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce. Vo vzťahu k priznaniu uplatnených
nárokov a úrokov z omeškania teda úvahy súdu neboli v odôvodnení napadnutého rozsudku ani čiastočne ozrejmené, hoci boli podkladom jeho rozhodovania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako s tvrdeniami žalovaného bolo súdom pracované a ako sa súd vysporiadal s argumentáciou žalovaného vyplývajúcou jednak z ust. § 130 ods. 8 Zákonníka práce a súčasne z Uznesenia Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 9CoPr/8/2020 - 263 zo dňa 29. 10. 2021. Podľa názoru žalovaného písomné vyhotovenie rozsudku, a to v rozsahu vyššie uvedených záverov súdu (no nielen nich), nespĺňa kritériá ust. § 220 ods. 2 CSP na odôvodnenie rozsudku, keď výrok napadnutého rozsudku ani čiastočne nemá oporu v jeho odôvodnení, čo robí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným a neumožňuje žalovanému sa voči nemu účinne brániť. Zároveň žalovaný považuje rozhodnutie súdu priznávajúce žalobcovi uplatnené sumy na mzde a odmene, ako aj na úrokoch z omeškania zo mzdy, odmeny a odstupného v brutto podobe za rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, že nie je správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobca si uvedené sumy vzal z pokladne na dorovnanie mzdy, keďže k tomu nepredložil žalovaný žiadne dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenie, keď žalovaný predložil rukou písané záznamy svedkom D. C., týkajúce sa výberov hotovosti z pokladne žalovaného, ktorých autenticita bola potvrdená svedkom navrhnutým žalobcom - D. C. a z ktorých vyplýva, že - dňa 27. 01. 2023 bola vyplatená žalobcovi z pokladne žalovaného v hotovosti čiastka 96 eur ako „dorovnanie výplaty“, - dňa 09. 03. 2023 bola vyplatená žalobcovi z pokladne žalovaného v hotovosti čiastka 470 eur ako „dorovnanie“ a prijatie tejto čiastky žalobca na pojednávaní potvrdil. Na pojednávaní dňa 13. 11. 2024 na otázku právneho zástupcu žalovaného „sú tu položky dorovnanie výplaty, to sa vyplatilo tej osobe, ktorej sa to týka“ svedok D. C., ktorý potvrdil, že ide o ním písané záznamy, výslovne uviedol „asi hej, keď to je tam napísané“ a po oboznámení so zápisom z januára 2023, svedok potvrdil, že tomu tak bolo. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli akékoľvek iné nároky, titulom ktorých by žalovaný mal plniť žalobcovi, s výnimkou tých, ktoré boli uplatnené v tomto súdnom spore a teda za stavu, keď z výpovede žalobcu, aj svedka vyplynulo, že žalobcovi dňa 27. 01. 2023 bola vyplatená z pokladne žalovaného v hotovosti čiastka 96 eur a dňa 09. 03. 2023 bola žalobcovi vyplatená z pokladne žalovaného čiastka 470 eur (evidovaná s poznámkou „dorovnanie“, resp. „dorovnanie výplaty“) prijatý záver súdu, že prijatie čiastky 566 eur nepovažoval za splnenie si povinnosti žalovaným uhradiť časť mzdy žalobcovi do jeho rúk nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z uvedeného považoval mzdové nároky žalobcu voči žalovanému v rozsahu 566 eur za splnené výplatou v hotovosti do rúk žalobcu pred podaním žaloby a z uvedeného dôvodu pre priznanie tejto sumy žalobcovi absentoval akýkoľvek právny základ, a to aj pokiaľ išlo o priznanie úrokov z omeškania. V tomto rozsahu preto napadnutý rozsudok spočíval aj na nesprávnom právnom posúdení veci.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Zároveň poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite a dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnutý rozsudok preto považoval za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď mu napadnutým rozhodnutím priznal mzdu brutto, resp. aj úroky z omeškania zo mzdy brutto. Zdôraznil, že dosiahnutým príjmom nie je iba príjem skutočne vyplatený zamestnancovi (príjem netto), ale príjem, na ktorý má zamestnanec v zmysle dohody so zamestnávateľom po odpracovaní nárok (príjem brutto). Z uvedeného dôvodu mal teda nárok nielen na vyplatenie mzdy netto, ale aj na vyplatenie preddavkov na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie a preddavkov na daň, pričom je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby si v súlade so zákonom splnili svoje povinnosti pri výbere a platení daní. Súčasne uviedol, že postup súdu, ktorým priznal zamestnancovi nárok na mzdu brutto je aj v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov, pričom príkladom poukázal napr. na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 01. 08. 2012, resp. rozsudku Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 9CoPr/6/2021, zo dňa 17. 02. 2022. Pokiaľ šlo o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre vydanie napadnutého rozhodnutia vrátane námietok vznesených stranami sporu v priebehu konania. Súčasne súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na všetky skutkové okolnosti danej veci a argumentáciu strán sporu. Po právnej stránke súd prvej inštancie poskytol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobné zdôvodnenie svojich právnych záverov s odkazom na príslušné ustanovenia zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.
Žalovaný vo svojom odvolaní v závere poukázal na výbery z pokladne žalovaného, konkrétne na výber uskutočnený dňa 27. 01. 2023 v sume 96 eur a výber uskutočnený dňa 09. 03. 2023 v sume 470 eur. Vo vzťahu k uvedenému žalovaný uviedol, že suma 566 eur predstavovala prijatie časti mzdy, a teda o túto sumu/čiastku mala byť žalovaná suma ponížená. Reagujúc na uvedené žalobca uviedol, že v danom prípade sa nejednalo o výplatu mzdy, keďže prax medzi ním a žalovaným počas trvania celého pracovného pomeru bola taká, že žalovaný mzdu vyplácal výlučne bezhotovostne bankovým prevodom na žalobcom určený bankový účet. Odhliadnuc od uvedeného, žalovaný si nárok na vydanie/zaplatenie spomínanej sumy vo výške 566 eur uplatnil v samostatnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra, pracovisko Topoľčany, pod sp. zn. 53Cpr/1/2025. Z uvedeného dôvodu je argumentácia žalovaného ohľadom poníženia žalovanej sumy nedôvodná. Ako dôkaz uviedol súdny spis Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany, pod sp. zn. 53Cpr/1/2025.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom teda nespochybnil právnu argumentáciu žalovaného odôvodňujúcu priznanie mzdy len v netto forme vychádzajúcu z citovaných právnych predpisov vo vyjadrení, že osobou povinnou vykonať zrážku a zaplatiť zákonné odvody a preddavky dane je žalovaný ako zamestnávateľ. Ak by žalovaný ako zamestnávateľ nezaplatil zákonné odvody a preddavky dane zrazené zo mzdy zamestnanca, Sociálna poisťovňa ako aj zdravotné poisťovne a daňový úrad vymáhajú ich uhradenie od žalovaného ako zamestnávateľa a nie od žalobcu ako zamestnanca. Žiadnym relevantným spôsobom nebola zo strany žalobcu spochybnená ani argumentácia žalovaného týkajúca sa absencie vecnej legitimácie žalobcu v prípade úrokov z omeškania (podporená uznesením Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 9CoPr/8/2020
- 263 zo dňa 29. 10. 2021), v prípade ktorej sa žalobca obmedzil len na citáciu rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 01. 08. 2012, resp. rozsudku Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 9CoPr/6/2021, zo dňa 17. 02. 2022. Nijako nereagoval na argumentáciu žalovaného, že aj v prípade prijatia právneho názoru, že zamestnanec má nárok na výplatu mzdy v brutto podobe (ktorého správnosť žalovaný aj naďalej popiera), s úhradou preddavku na daň a odvodov na sociálne a zdravotné poistenie sa žalovaný nemôže dostať do omeškania voči žalobcovi, ale len voči subjektom, ktorým má žalovaný, ako zamestnávateľ, tieto zrážky zo mzdy zamestnanca, vykonať. Pokiaľ išlo o neoprávnené výbery z pokladne žalovaného, ktoré žalovaný považoval za čiastočné plnenie mzdy, žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že by malo ísť o odmeny za prácu nadčas, nakoľko: - práca nadčas nikdy nebola žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi nariadená a ani s ním dohodnutá, - v prípade výberov z pokladne, ktoré mali byť odmenami za prácu nadčas, tieto boli takto zamestnancami písomne zaznamenané – „nadčas“ s uvedením mena konkrétneho zamestnanca. Výbery zo dňa 27. 01. 2023 a 09. 03. 2023 boli v zmysle písomných záznamov písaných svedkom D. C. označené ako „dorovnanie výplaty“ a „dorovnanie“, a teda akýkoľvek iný záver, než ten, že šlo o dorovnanie mzdy, je nesprávny. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli akékoľvek iné nároky, titulom ktorých by žalovaný mal plniť žalobcovi, ev. niečo žalobcovi „dorovnávať“ s výnimkou tých, ktoré boli uplatnené v tomto súdnom spore a teda za stavu, keď z výpovede žalobcu, aj svedka vyplynulo, že žalobcovi dňa 27. 01. 2023 bola vyplatená z pokladne žalovaného v hotovosti čiastka 96 eur a dňa 09. 03. 2023 bola žalobcovi vyplatená z pokladne žalovaného čiastka 470 eur (evidované s poznámkou „dorovnanie“, resp. „dorovnanie výplaty“) tvrdenie žalobcu, že malo ísť o odmenu za prácu nadčas a čiastku poskytnutú žalovaným žalobcovi na opravu auta jeho priateľky odporuje vykonanému dokazovaniu. V prejednávanej veci nikdy nebol preukázaný záväzok žalovaného ako zamestnávateľa poskytnúť žalobcovi akékoľvek plnenie na opravu auta (jeho priateľky) a ani povinnosť žalovaného „dorovnať“ tento záväzok. Žalovaný sa rovnako nestotožnil s názorom žalobcu ohľadom dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď z napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť dôvody, pre ktoré konajúci súd priznal žalobcovi voči žalovanému čiastky na dlžnej mzde a odmene, ako aj úroky z omeškania z istín, ktorými majú byť mzda, odmena, resp. odstupné, v brutto podobe.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalobcu v rozsahu výrokov I., II. a V. nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II. a V. a v rozsahu odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, ako aj odvolacích námietok žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci správne zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil v zásade správne právne závery. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, pričom svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozsudku odôvodnil. Odvolací súd sa preto v podstatnej časti stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne odkazuje, pričom na zdôraznenie jeho vecnej správnosti a v reakcii na podstatné odvolacie námietky žalovaného uvádza nasledovné. Žalovaný založil svoju odvolaciu argumentáciu predovšetkým na námietke nesprávnosti priznania uplatnených mzdových nárokov, odmeny a s nimi súvisiacich úrokov z omeškania v brutto výške, ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k tejto otázke a napokon nesúhlasil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého hotovostné plnenia vo výške 96 eur a 470 eur, spolu 566 eur, nepredstavovali čiastočné splnenie mzdového nároku žalobcu. Ani jedna z uvedených odvolacích námietok však podľa odvolacieho súdu neodôvodňuje zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku.
11. K odvolacej námietke, že rozsudok trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pričom je nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových okolností preukázané boli a ktoré nie. Odvolací súd v tomto poukazuje na skutočnosť, že do odôvodnenia súdu prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti tak, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.
12. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsahopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.
13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi ich náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).