Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-23-2025.pdf
PDF · 153.56 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/23/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX B., práv. zást.: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o. so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: E. C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX/X, XXX XX B., práv. zast.: JUDr. Peter Ličák, Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany,IČO:379 43 065, o zaplatenie 2 750 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/41/2024 – 253 zo dňa 24.2.2025 takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku II. a v súvisiacom výroku o trovách konania IV.
Odmieta odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania I.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto: „I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 750 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 09.04.2024 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“
2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady za užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu vo výške 2.750 eur s prísl. za obdobie od 28.2.2023 do 31.12.2023. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ust. § 137 ods. 1,2, § 142 ods. 1 až 3, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súp. č. XXXX, zapísaného na LV č. XXXX, v ktorom sa nachádzajú 3 samostatné jednotky, a to každý v 1. Podľa znaleckého posudku E. H. I., vypracovaného v konaní sp. zn. 8C/40/2019, ktoré sa týkalo totožnej veci, len iného časového obdobia, žalovaný nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu užíva výmeru 30,515 m2. Správnosť tohto záveru strany nerozporovali. Predmetom tohto konania je nárok na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 28.02.2023 do 31.12.2023 v sume 2 750 EUR, čo predstavuje sumu 275 EUR mesačne.
K základu nároku prvoinštančný súd uviedol, že nárok spoluvlastníka na náhradu spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom, (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho záujem, (ich) spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný namietal, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že strany sporu, vrátane právnej predchodkyne žalovaného, uzatvorili dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorú má predstavovať zmluva o výstavbe v dome zo dňa 20.09.1998. Prvoinštančný súd uviedol, že z obsahu uvedenej zmluvy jednoznačne vyplýva, že v čase jej uzatvorenia žalovaný nemal postavenie podielového spoluvlastníka a uvedenou zmluvou sa riešil iba budúci stav, teda výstavba bytu v osobnom vlastníctve žalovaného. Spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú upravené v ust. § 142 Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva nezodpovedá ani jednému zo zákonných spôsobov upravených vo vyššie uvedenom zákonnom ustanovení. Ďalej žalovaný namietal, že z jeho strany nedochádza k nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu, keďže v júni roku 2017 sa odsťahoval do bytu svojich rodičov a pri odsťahovaní uzatvoril spolu s bratom sadrokartónovou priečkou nepriechodnosť ostatného priestoru. Podľa záverov súdu z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít nesporne vyplýva, že k nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu nedochádza, ak jeden spoluvlastník užíva časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pokiaľ druhému spoluvlastníkovi nič nebráni užívať zostávajúcu časť spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, čo nie je daný prípad. Je nesporné, že výlučne žalovaný má užívacie právo k bytu č. 1 a 2, ktoré majú samostatné vstupy bez toho, aby žalobca mal do nich prístup, pričom je bez právneho významu dôvod, že žalovaný v uvedených bytoch nebýva. Vo vzťahu k možnému vydržaniu nadužívaného priestoru žalovaným súd prvej inštancie v plnom rozsahu odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v konaní 8C/40/2019 a to uznesenie 20Co/12/2021, v ktorom sa zaoberal závermi súdu prvej inštancie, týkajúcich sa vydržania priestoru užívaného žalovaným a jeho právnou predchodkyňou nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu. S poukazom na princíp právnej istoty považuje súd prvej inštancie za vyriešenú otázku, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v rozsahu jednej polovice s tým, že nie je správny názor, že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia nadobudli nadužívanú časť vydržaním. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu náhrady, súd uviedol, že v rozsudku Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 2Cdon/1313/97 bol vyslovený názor, podľa ktorého právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu je dané zákonom a vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe čoho možno uzavrieť, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie. Z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn. 20Cdo/4756/2010 zo dňa 28.11.2012 vyplýva, že primeraná náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu je vo výške všeobecnej hodnoty nájomného vyjadrujúceho majetkový prospech žalovaným užívaním nehnuteľnosti nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu. Pri určení výšky náhrady súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku E. I., majúc za to, že uvedená náhrada by bola vyššia s poukazom na rastúce ceny nehnuteľností v období rokov 2021 a 2022, čo by malo za následok aj zvýšenie všeobecnej hodnoty nájmu. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje so správnosťou záverov znaleckého posudku E. H. I., ktorá sa aj podrobným spôsobom vyjadrila k námietkam žalovaného a k nesprávnosti vypočítaného koeficientu predajnosti určeného znaleckým posudkom E. J.. Pokiaľ žalovaný považoval závery uvedeného znaleckého posudku za vecne nesprávne, mohol označiť, resp. predložiť dôkaz, napríklad iný znalecký posudok, z ktorého by vyplynula iná výška náhrady, aká bola určená v znaleckom posudku č. XX/XXXX. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vytvoril žalovanému priestor na označenie, resp. predloženie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, tento napriek návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom znalkyne E. H. I., nezložil preddavok na trovy dôkazu a preto súd uvedený dôkaz vykonať nemohol. Taktiež námietky žalovaného týkajúce sa výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu tzv. inverznou metódou sú absolútne irelevantné, keďže Vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku takúto metódu neupravuje. Podľa prílohy č. 3 k vyhláške je možné ohodnocovať nehnuteľnosti a stavby iba použitím porovnávacej metódy, kombinovanej metódy, výnosovej metódy alebo metódy polohovej diferenciácie. Na základe vyššie uvedených skutočností, tak súd I. inštancie vyhovel žalobe o zaplatenie náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným na predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu 275 EUR za m2 mesačne a to za obdobie 10 mesiacov roku 2023 od 28.02.2023 do 31.12.2023 vo výške 2 750 EUR spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka, vo výške určenej podľa
§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., 9,5 % ročne zo sumy 2 750 EUR od 09.04.2024 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu v uplatnenom nároku na úrok z omeškania zamietol. Podľa názoru súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky pre prerušenie predmetného konania do právoplatného skončenia odvolacieho konania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v konaní 8C/40/2019, nakoľko v konaní 8C/40/2019 bola riešená otázka náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu za iné rozhodné obdobie, aké je predmetom uvedeného súdneho konania, čo mohlo mať za následok aj zmenu skutkových okolností týkajúcich sa užívacieho stavu nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve strán sporu a preto návrh na prerušenie konania zamietol (§ 164 CSP). O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 CSP a žalobcovi, ktorý bol úspešný 96 % z hodnoty sporu a neúspešný v 4 % z hodnoty sporu bol priznaný nárok na pomernú časť náhrady trov konania. O výške náhrady bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP. Žalovaný v odvolaní namieta správnosť znaleckých záverov E. I. v časti týkajúcej sa určenia výšky náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným, neunesenie dôkazného bremena žalovaným ohľadom výšky tejto náhrady a neplatnosť kúpnej zmluvy z roku 1957. Žalovaný v odvolaní podrobne popísal celú genézu vzniku a trvania spoluvlastníctva k rodinnému domu, vrátane výstavby bytov. Má za to, že nárok žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi. Namietal, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť v rozhodnom čase neužíval. Žalovaný zotrval na tvrdení, že so žalobcom konkludentne uzatvorili dohodu o užívaní podkrovia rodinného domu. Namietal tiež, že prvoinštančný súd nevykonal výsluch navrhnutých svedkov. Poukázal na to, že vzhľadom na podstatu podielového spoluvlastníctva, kde všetci spoluvlastníci sú vlastníkmi veci ako celku a žiadny z nich nemá na veci presne vymedzenú časť, tak ak sa spoluvlastníci nedohodli inak, tak ani žalobca a ani žalovaný nemajú právo výlučne užívať byt č. X, resp. byt. X, resp. byt č. X. Ak teda každý spoluvlastník užíva výlučne svoj byt, a tento užívací stav trvá niekoľko rokov, je zrejmé, že muselo medzi nimi dôjsť k dohode o užívaní. Žalovaný nesúhlasil so zamietnutím jeho návrhu na prerušenie konania a má za to, že konanie sp. zn. 8C/40/2019 má význam pre toto konanie. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania.
4. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, konzistentné a presvedčivé. Žalovaným uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný zotrval na podanom odvolaní a poukázal na to, že žalobca sa v odvolaní nevyjadril k žiadnej jeho odvolacej námietke.
6. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že s poukazom na čl. 17 CSP nie je dôvodné sa zaoberať nesprávnymi mimoprávnymi úvahami žalovaného.
7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, dostatočne podrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami. Spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolanie žalovaného je opakovaním jeho argumentácie, ktorú predniesol už v konaní pred súdom prvej inštancie, najmä v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, a s ktorou sa prvoinštančný súd dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, dal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na tento v celom rozsahu poukazuje a len na zdôraznenie správnosti k veci udáva:
8. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Obsah práva na spravodlivý súdny proces je široký a predstavuje napr. právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie čiastkového práva strany sporu súdom predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu dosiahne určitú intenzitu, ktorá v kontexte s celým konaním nie je napraviteľná v odvolacom konaní. Žalovaný v odvolaní namietal rôzne pochybenia prvoinštančného súdu, ktoré vo svojej podstate mali mať vplyv na skutkové zistenia prvoinštančného súdu. Žalovaný tvrdil, že súd nevykonal relevantné navrhnuté dôkazy. Platí však, že súd vyhodnocuje v danom štádiu konania relevantnosť navrhnutých dôkazov a súdu nemožno klásť za vinu nevykonanie dôkazu z dôvodu nezloženia preddavku na trovy jeho vykonania. Z dôkazov, ktoré súd vykoná, tieto hodnotí podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, ustáli súd skutkový stav dôležitý pre právne posúdenie veci. Nesprávne právne posúdenie veci má pôvod v nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ak je skutkový stav zistený správne, môže dôjsť k nesprávnemu právnemu hodnoteniu sporu v prípade, ak súd neaplikoval príslušnú právnu normu, prípadne neaplikoval správnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Odvolací súd vo svetle uvedených odvolacích dôvodov a konkrétnych relevantných námietok žalovaného preskúmal prvoinštančný rozsudok v napadnutom rozsahu (okrem zamietavého výroku).
9. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovaným nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. V podanom odvolaní žalovaný popiera jednak existenciu samotného nároku, ako aj jeho výšku. Žalovaný nesúhlasí so závermi znalkyne E. I. v časti určenia výšky náhrady.
10. V prvom rade sa odvolací súd vysporiada s existenciu samotného nároku na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu, následne s jeho výškou a s námietkami žalovanému k znaleckému posudku E. I.. Vo vzťahu k charakteru samotného nároku na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu je potrebné uviesť, že ide o nárok vyplývajúci z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne
získaný z nestatočných zdrojov. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/277/2009 zo dňa 24.11.2009) Preto tvrdenia žalovaného o tom, že podstatou sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, nemá oporu v zákone.
11. Žalovaný mal za to, že k nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu nedošlo z týchto dôvodov: (i) žalobca a žalovaný (resp. jeho právna predchodkyňa) sa Zmluvou o výstavbe bytu zo dňa 20.9.1998 dohodli na zrušení podielového spoluvlastníctva, resp. na užívaní spoločnej nehnuteľnosti, (ii) neplatnosť kúpnej zmluvy z r. 1957, (iii) žalovaný nehnuteľnosť v rozhodujúcom čase neužíval, (iv) existencia konkludentnej dohody o užívaní. Všetkými námietkami sa prvoinštančný súd podrobne zaoberal a korešpondujú aj právnemu názoru vyjadrenom odvolacím súdom vo veci 8C/40/2019. V tejto veci odvolací súd udáva:
12. Ad i): Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že strany sporu vrátane právnej predchodkyne žalovaného uzatvorili dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorú má predstavovať Zmluva o výstavbe bytu v dome zo dňa 20.09.1998. Z obsahu Zmluvy o výstavbe súd prvej inštancie zistil, že vtedajší vlastníci rodinného domu (t.j. žalobca a p. C.) mali súhlasiť, aby žalovaný podľa projektovej dokumentácie vykonal výstavbu bytu v osobnom vlastníctve, pričom na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia žalovaný nadobudne vlastníctvo k bytu č. X, A. C. k bytu č. X a žalobca k bytu č. X. Zároveň sa dohodli, že nadobudnú spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu v určených podieloch. Ako správne uviedol prvoinštančný súd, uvedenou zmluvou sa riešil iba budúci stav, teda výstavba bytu v osobnom vlastníctve žalovaného ako nadstavby s tým, že ďalšie 2 bytové jednotky v rodinnom dome mali byť vo vlastníctve žalobcu a právnej predchodkyne žalovaného. Z obsahu Zmluvy o výstavbe nebolo zistené, že by táto obsahovala vyjadrenie vôle spoluvlastníkov rodinného domu zrušiť ich podielové spoluvlastníctvo, a následne ho vyporiadať dohodu. Zmluvou o výstavbe, ktorou argumentuje žalovaný, sa zmluvné strany dohodli na vykonaní nadstavby rodinného domu v podobe vybudovania ďalšieho bytu s tým, že ak sa tak stane, žalobca, žalovaný a jeho právna predchodkyňa mali nadobudnúť výlučné vlastnícke právo každý k jednému bytu. K realizácii dohody s týmto obsahom však nedošlo. Takto koncipovanú dohodu nemožno považovať za dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ani za dohodu o užívaní rodinného domu, pretože byt č. X, ktorý mal byť na základe uvedenej Zmluvy vybudovaný, v čase uzavretia Zmluvy ešte neexistoval, nemohol byť teda ani predmetom právnych vzťahov. Naviac, dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva môžu uzatvoriť len podieloví spoluvlastníci. Toto právo neprislúcha tretím osobám, preto zmluvnou stranou v časti dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemohol byť žalovaný. Ak by totižto Zmluva o výstavbe predstavovala dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, v časti vyporiadania sa vyporiadavala aj ešte neexistujúca časť, ktorá mala pripadnúť neexistujúcemu spoluvlastníkovi – žalovanému. Bez ohľadu na veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov sa podieloví spoluvlastníci môžu dohodnúť na spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci rôznym spôsobom. V tomto prípade je užívací stav taký, že dom, ktorý je na liste vlastníctva vedený ako rodinný dom, je reálne rozčlenený na tri bytové jednotky, z ktorých dve užíva žalovaný a jednu žalobca. Uvedenú Zmluvu o výstavbe nemožno považovať za dohodu o užívaní domu ani z dôvodu, že v nej nie je vyjadrená vôľa zmluvných strán užívať nehnuteľnosť v uvedenom rozsahu za stavu existencie podielového spoluvlastníctva, ale Zmluva obsahuje dohodu o rozdelení si vlastníctva k jednotlivým bytom v prípade výstavby podľa ust. § 21 a nasl. zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Na margo dohody o užívaní odvolací súd poznamenáva, že ak by aj medzi stranami sporu takáto dohoda existovala, pokiaľ by v nej nebolo explicitne uvedené, že je bezodplatná, tak žalobcovi patrí za užívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovaným nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu náhrada. Keďže k zápisu vlastníckeho práva k jednotlivým bytom podľa ust. § 21 a nasl. zákona č. 182/1993 Zb. nedošlo, nedošlo ani k zmene (spolu)vlastníckych pomerov k rodinnému domu, a teda rodinný dom zostal v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a právnej predchodkyne žalovaného v spoluvlastníckych podieloch každý v 1. Vzhľadom na to, že Zmluvu o výstavbe podľa jej obsahu nemožno považovať za zmluvu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ani za dohodu o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, neobstojí ani argumentácia žalovaného o obligačných účinkoch zmluvy.
K tvrdeniu žalovaného o tom, že žalobca sa k Zmluve ani raz nevyjadril a nespochybnil ju, a súd sa zhostil úlohy advokáta, odvolací súd poznamenáva, že vyhodnotenie obsahu Zmluvy o výstavbe či už ako zmluvy o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva alebo dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou. Preto pokiaľ žalovaný podal súdu vlastné právne posúdenie predmetnej Zmluvy, a žalobca sa k tomuto nevyjadril, neznamená to, že by bol prvoinštančný súd viazaný právnym posúdením žalovaného.
13. Ad ii): Ďalej sa žalovaný namietal, že kúpna zmluva zo dňa 8.8.1957 je v časti nad rozlohu menšieho bytu absolútne neplatná. Ako je zrejmé zo zistení prvoinštančného súdu, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 08.08.1957, právny predchodca žalovaného C. C. previedol svoj podiel na nehnuteľnosti vedenej v PKV č. XXX k.ú. B. a to k parc. č. XXXX/X, X vo výške 1/2 tak, že tento zodpovedá 2 izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a polovici záhrady, teda pravej časti z pohľadu ulice, na A. K.. Je potrebné zdôrazniť, že podiel nepredstavuje určitú konkrétnu časť spoločnej veci, resp. vlastnícke právo spoluvlastníka sa nevzťahuje len na určitú konkrétnu časť. Počas trvania spoluvlastníctva nie je známe, ktorému spoluvlastníkovi patrí tá-ktorá časť spoločnej veci má ideálny charakter. Aj preto spoluvlastník nemôže previesť na iného reálnu časť spoločnej veci. Z tohto dôvodu ani kúpnou zmluvou zo dňa 8.8.1957 nemohla byť prevedená reálna časť domu zodpovedajúca dvom izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a polovici záhrady, ako to tvrdí žalovaný, ale platne mohol byť prevedený len spoluvlastnícky podiel na dome. V kúpnej zmluve zo dňa 8.8.1957 bol ako predmet zmluvy jasne definovaný spoluvlastnícky podiel na dome vo výške 1. V zmluve uvedená špecifikácia dvoch izieb, kuchyne, kúpeľne, verandy a polovice záhrady odzrkadľuje len užívací stav domu. Uvedené je zároveň odpoveďou na tvrdenie žalovaného, že kúpna zmluva je v časti neplatná z dôvodu rozporu skutočnej vôle účastníkov s jej prejavom. Rovnako ako prvoinštančný súd, ani súd odvolací nevzhliadol rozpor skutočnej vôle s jej prejavom. Ako predmet kúpnej zmluvy je, v súlade so zákonom, definovaný podiel predávajúceho vo výške 1 na presne špecifikovanom rodinnom dome, ktorý by v priestore mal zodpovedať užívaciemu stavu v rozsahu dve izby, kuchyňa, kúpeľňa, veranda a polovica záhrady. Samotný opis predávanej polovice domu nepredstavuje predmet zmluvy, je len jeho bližšou špecifikáciou. Ak tento opis v plnej miere nezodpovedá spoluvlastníckemu podielu vo výške 1, a ak úmyslom zmluvných strán bolo previesť spoluvlastnícky podiel v rozsahu presne zodpovedajúcom opísanému užívaciemu stavu, nič im nebránilo vymedziť ako predmet kúpnej zmluvy spoluvlastnícky podiel vo výške menšej ako je 1. Zmluvné strany však v zmluve explicitne a bez akýchkoľvek pochybností uviedli, že predávajúci prevádza na kupujúcu spoluvlastnícky podiel zodpovedajúci 1. Preto obrana žalovaného ani v tejto časti nie je dôvodná.
14. Ad iii): Na závere o existencii nároku žalobcu na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu nič nemení ani situácia, že žalovaný v rozhodujúcom čase predmetnú nehnuteľnosť neužíval. V uvedenej súvislosti má žalovaný za to, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010. K tomuto je potrebné uviesť, že uvedenom rozhodnutí najvyšší súd riešil obdobnú otázku nastolenú v prejednávanej veci (nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu za okolnosti, kedy užíva nehnuteľnosť aj tretia osoba), avšak najvyšší súd v tejto veci dospel k odlišným skutkovým záverom ako súdy nižších inštancií keď zistil, že žalovaný sa užívaním časti spoločného pozemku nepodieľal na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu, a preto mu nevznikla povinnosť na náhradu voči žalobcom ako spoluvlastníkom neužívajúcim vec v rozsahu svojich podielov. Nosná argumentácia v uvedenom rozhodnutí je nasledovná: „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci
v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“ V prejednávanej veci je užívanie rodinného domu žalovaným nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu dané faktickým stavom veci, keď žalovaný je vlastníkom dvoch bytových jednotiek v rodinnom dome, ktorých súhrnná rozloha je väčšia, ako rozloha zostávajúceho tretieho bytu, ktorého vlastníkom je žalobca. Špecifikum tejto veci v porovnaní so skutkovým stavom daným v uznesení sp. zn. 6Cdo/184/2010 spočíva v tom, že žalobca z objektívnych dôvodov zapríčinených technickým stavom predmetu spoluvlastníctva neužíva, a ani nemôže užívať predmet spoluvlastníctva v rozsahu zodpovedajúcemu jeho podielu. Preto aj keď žalovaný vybudovaním sadrokartónovej priečky sám sebe zamedzil užívaniu nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nič to nemení na tom, že žalobca sa napriek tomu nemôže ujať svojho užívacieho práva vo vzťahu k nadužívanému podielu na nehnuteľnosti. Inak povedané, aj keď žalovaný síce sám neužíva spornú časť nehnuteľnosti, stále v jej užívaní bráni žalobcovi. Žalobca teda v zmysle ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže užívať predmet spoluvlastníctva v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, čo je dôvodom vzniku nároku žalobcu na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu vo väčšom rozsahu žalovaným. K výkladu citovaného rozhodnutia žalovaným, ktorý poukazuje na časť odôvodnenia v znení: „Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou“ odvolací súd poznamenáva, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod, pre ktorý spoluvlastník spoločnú vec neužíva, nie je právne významný, je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je právne významný subjektívny dôvod, pre ktorý spoluvlastník vec neužíva za stavu, že objektívne je mu užívanie veci umožnené, t.j. spoluvlastník vec môže užívať, ale tak nečiní napr. z dôvodu, že je to pre neho nepotrebné, neekonomické (užívanie veci je spojené s vysokými nákladmi) a pod. Inak povedané, neužívanie musí byť výsledkom slobodného rozhodnutia spoluvlastníka. V danej veci má dôvod, pre ktorý spoluvlastník (žalobca) vec neužíva, resp. neužíva v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, objektívne príčiny, a teda žalobca nemôže vec užívať, ani keby tak chcel učiniť. Na margo odvolacej námietky žalovaného, že užíva len časť nehnuteľnosti zodpovedajúcu jeho spoluvlastníckemu podielu a ostatné časti domu, v dôsledku osadenia sadrokartónovej priečky neužíva, odvolací súd pripomína, že faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je vždy nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci; rozhodným v tejto súvislosti je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva. Podľa názoru odvolacieho súdu je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci tento zovšeobecňujúci záver prípustný práve vtedy, ak jeden zo spoluvlastníkov, v tomto prípade žalovaný, napriek tomu, že od roku 2017 sám reálne neužíva dom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, bráni druhému spoluvlastníkovi (žalobcovi) v užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu.
15. Ad iv): Súd prvej inštancie považoval základ nároku za daný, a v odôvodnení rozhodnutia sa vyjadril ku všetkým otázkam, ktoré považoval za potrebné. Na správnosti jeho záverov nič nemení ani námietka žalovaného týkajúca sa konkludentnej dohody o užívaní podkrovia. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 25.11.2024 odvolací súd zistil, že vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu prvoinštančný súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, a na toto skutkové tvrdenie neprihliadal, o čom žalovaného poučil. Samotný procesný postup súdu, ktorý uvedené skutkové tvrdenia v súlade so sudcovskou koncentráciou konania nezohľadnil, žalovaný v odvolaní nenamietal. Z tohto dôvodu sa ani odvolací súd uvedenou odvolacou námietkou nezaoberal. Naviac to, že žalobca vo vzťahu k existujúcemu stavu mlčal neznamená, že súhlasil s bezodplatným a časovo neobmedzeným užívaním podkrovia. Len samotná skutočnosť, že do určitej doby akceptoval takýto užívací stav ešte nespôsobuje zánik nároku žalobcu na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu do budúcna.
16. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd odvolacie námietky žalovaného o existencii zmluvnej, resp. konkludentnej dohody o bezplatnom užívaní rodinného domu nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu posúdil v celom rozsahu ako nedôvodné.
17. K námietke žalovaného o správaní sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi prvoinštančný súd v bode 70 uviedol, že aj v prípade, že žalobca nechce uzatvoriť dohodu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, nie je to dôvod pre nepriznanie nároku na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným pre rozpor s dobrými mravmi. V zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka v prípade, ak sa podieloví spoluvlastníci o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodnúť nevedia, môže ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov iniciovať súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Odvolací súd sa s týmto názorom prvoinštančného súdu stotožňuje a dopĺňa, že nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným bolo v konaní preukázané. Ako vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu patrí dotknutému spoluvlastníkovi náhrada. Ide teda o objektívny, zákonom predpokladaný stav, kde si žalovaný musel byť vedomý toho, že bez dohody užíva spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu, a že za takejto situácie vznikne žalobcovi nárok na primeranú náhradu. Bez právneho významu je tvrdenie žalovaného o neúctivom správaní sa žalobcu voči p. C., právnej predchodkyni žalovaného. Žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu od žalovaného. Preto je správanie sa žalobcu k iným osobám pre posúdenie jeho nároku na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu irelevantné. Rovnako ani správanie sa žalobcu k žalovanému nekonvaliduje stav užívania spoluvlastníckeho podielu žalovaným vo väčšej miere a nezbavuje žalobcu práva na náhradu za to, že nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Ďalej je potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca v minulosti nevyužil svoje právo a nepožadoval náhradu, no v súčasnosti si svoj nárok už uplatňuje, nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. To, že v minulosti si žalobca, žalovaný, resp. aj ich právni predchodcovia navzájom vyjadrovali súhlas s užívaním rodinného domu nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov a nepožadovali voči sebe náhradu za takéto užívanie, nijako nebráni žalobcovi uplatňovať si svoje práva v súčasnosti . Nárok žalobcu na odplatu za nadužívanie spoluvlastníckych podielov nie je v rozpore s dobrými mravmi ani z dôvodu, že žalobca má podľa žalovaných ťažiť zo situácie, že nedošlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva Zmluvou o výstavbe bytu v dome z 1998, pričom túto situáciu nespôsobili žalovaní, ale žalobca, ktorý na základe nereálnych návrhov na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva odmieta pristúpiť k uzatvoreniu takejto dohody a naďalej plánuje získavať mesačnú rentu na neobmedzené obdobie od žalovaných. Aj v prípade, že žalobca nechce uzatvoriť dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, nie je to dôvodom na nepriznanie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanými pre rozpor s dobrými mravmi. V zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka, v prípade ak sa podieloví spoluvlastníci o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodnúť nevedia, môže ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov iniciovať súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teda aj žalovaná strana.
18. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že základ nároku na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu je daný.
19. Pokiaľ ide o výšku náhrady, znalkyňa E. H. I. vypracovala znalecký posudok č. XX/XXXX, zo záverov ktorého vyplýva, že celková výmera podlahovej plochy užívanej žalovaným nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu je 30,515 m2 s určením výšky náhrady za spoluvlastnícky podiel za obdobie od 08.07.2016 do 08.07.2019 vo výške 9.923,40 Eura. Za sledované obdobie znalkyňa určila výšku náhrady tzv. porovnávacou metódou v sume 275,65 Eura mesačne.
20. Odvolací súd poznamenáva, že znalecký posudok je jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz. Od iných dôkazov sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom z hľadiska ich správnosti, ale súd hodnotí len presvedčivosť posudku, a to pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pravidlá hodnotenia dôkazov sa spravujú teóriou voľného hodnotenia dôkazov, teda aj znalecký posudok súd hodnotí voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky. Súd hodnotí znalecký posudok komplexne, vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu znaleckého skúmania, vierohodnosti teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosť použitých metód a spôsob vyvodzovania záverov znalca.
Z formálneho hľadiska súd skúma, či posudok spĺňa požiadavky podľa § 17 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Z materiálneho hľadiska súd skúma obsah znaleckého posudku a obsah záveru znaleckého posudku. Pokiaľ ide o obsah znaleckého posudku, rozhodujúce je, či posudok obsahuje logickú analýzu skutočností, z ktorých znalec vychádzal, ktoré zistil z vlastného vyšetrovania a rozboru relevantných skutočností, či analyzoval všetky skutočnosti, ktoré mali byť hodnotené, alebo vybral len tie, ktoré podporujú jeho závery, tiež či nález obsahuje špecifikáciu metódy, ktorú znalec pri spracovaní posudku použil. Pokiaľ ide o obsah záveru znaleckého posudku, súd hodnotí, či záver je logickým a prirodzeným vyústením rozboru skúmaného materiálu, prípadne javov a skutočností, ku ktorým znalec prihliadal
21. Žalovaný v podanom odvolaní vytkol znaleckému posudku E. I. takmer všetky tam uvedené závery, s výnimkou určenej výmery nadužívanej plochy. Námietky uvedené žalovaným v odvolaní sú totožné s námietkami podanými v konaní sp. zn. 8C/40/2019 aj s námietkami uvedenými v odpore proti platobnému rozkazu vydanom v tomto konaní. S uvedenými námietkami sa už prvoinštančný aj odvolací súd v konaní sp.zn. 8C/40/2019, ako aj prvoinštančný súd v tomto konaní vysporiadal. V časti námietok proti znaleckému posudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v tejto veci a v plnom rozsahu naň odkazuje.
22. V prejednávanej veci žalobca k podanej žalobe ako dôkaz predložili znalecký posudok vyhotovený súdom ustanoveným znalcom v konaní sp.zn. 8C/40/2019. Žalovaný v rámci procesnej obrany predložil súkromný znalecký posudok, ktorý predložil už v konaní sp. zn. 8C/40/2019. Za najhospodárnejší postup pri predložení dvoch rozdielnych znaleckých posudkov možno považovať taký, keď súd sa snaží odstrániť nejasnosti, nedostatky, prípadné námietky strán výsluchom znalca a položením doplňujúcich otázok. Pri hodnotení súkromného znaleckého posudku súdom platia tie isté kritéria, ako pri hodnotení znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca. Ak súd pri rozdielnych záveroch znaleckých posudkov (vrátane súkromných) nezdôvodní svoje úvahy, z ktorých vychádzal a pre ktoré sa priklonil ku konkrétnemu znaleckému posudku, zaťaží svoje rozhodnutie vadou zmätočnosti, takéto rozhodnutie nemožno považovať za zákonné, spĺňajúce atribúty kladené na rozhodnutie súdu v zmysle § 220 ods. 2 resp. § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2022, sp. zn. 4Cdo/255/2021)
23. V danej veci došlo k predloženiu dvoch znaleckých posudkov s rôznymi závermi. Vzhľadom na námietky proti znaleckému posudku E. I. vznesené žalovaným prvoinštančný súd vyhovel návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom znalca. Žalovaný však nesplnil súdom stanovenú povinnosť zaplatiť preddavky na trovy dôkazu, pričom o následkoch nesplnenia si tejto povinnosti, t.j. nevykonania dôkazu, bol poučený. Prvoinštančný bol preto pri hodnotení znaleckých posudkov nútený vychádzať len z vyjadrenia znalkyne E. I., ktoré podala k (totožným) námietkam žalovaného v konaní sp. zn. 8C/40/2019. Iné stanovisko o odborných skúmaniach nemal k dispozícii a žalovaný nebol ochotný na aktualizáciu zložiť preddavok. K námietke žalovaného týkajúcej sa toho, že znalkyňa mala na porovnanie použiť rodinný dom, a nie byty, znalkyňa v stanovisku vo veci sp. zn. 8C/40/2019 uviedla, že reálne žalovaní užívajú dva byty, preto nie je vhodné porovnávať výšku nájomného za rodinné domy ako celku, resp. za mezonetové byty a následne vysvetlila, prečo zvolila na porovnanie nájmu jednoizbové byty. Z vyjadrenia znalkyne je zrejmé, že nedostatok mezonetových bytov a rodinných domov zverejnených na internetových portáloch bol len jedným z dôvodov na výber odborného posúdenia jednoizbových bytov. Zdôraznila, že v prejednávanej veci ide o špecifikum, kde nie je možné explicitne určiť typ nehnuteľnosti. Znalkyňa dala jasnú odpoveď aj na žalovaným namietaný koeficient polohovej diferenciácie, teda priemerný koeficient predajnosti a vyjadrila sa aj k výpočtu žalovaného k návratnosti investície v európskych metropolách. K možnosti parkovania znalkyňa vysvetlila, že ani väčšina inzerovaných ponúk pre účely porovnávania neuvádza možnosti parkovania. K namietanému veku stavby znalkyňa vysvetlila, že vek stavby pre určenie výšky nájomného nie je rozhodujúci. Odpovedala aj na námietku žalovaného, ktorý nesúhlasil s tým, že na porovnanie použila byty s rozlohou 30 m2. Napokon bolo vysvetlené aj to, prečo znalkyňa znížila žiadanú výšku nájmov jednotlivých bytov o 3%.
24. Žalovaný vo svojich námietkach proti znaleckému posudku E. I. spochybňuje samotné odborné závery znalkyne, pričom na mnohých miestach podáva vlastné odborné názory na spôsob určenia hodnoty nájmu.
Strana sporu má právo na svoju procesnú obranu uvádzať akékoľvek tvrdenia, ktoré môžu prispieť k jej víťazstvu v spore, na druhej strane však súd nie oprávnený na hodnotenie odbornej správnosti znaleckého posudku, preto ani nemôže poskytnúť žalovanému odbornú vecnú odpoveď na jeho námietky. K znaleckému posudku E. I. odvolací súd poznamenáva, že tento ako celok je konzistentný, jeho jednotlivé časti na seba logicky nadväzujú, prijaté závery majú svoj základ vo vstupných údajoch a zdrojoch. Znalkyňa vychádzala z relevantných podkladov, vykonala miestnu obhliadku spojenú s miestnym šetrením, dostatočne zdôvodnila výber použitej metódy ako aj porovnávaných bytov, a vo vyjadrení zo dňa 30.1.2024 poskytla odpoveď aj na námietky žalovaného k jej znaleckému posudku, kde vysvetlila aj dôvody nesprávnosti záverov E. J.. Odvolací súd dodáva, že voľba použitej metódy ako aj konkrétnych porovnávaných nehnuteľností je na úvahe znalca. Ak vybrané porovnávané nehnuteľnosti zodpovedajú typom, veľkosťou, účelom, polohou atď. oceňovanej nehnuteľnosti, súd nemá dôvod spochybňovať výber znalca ani správnosť záverov z toho plynúcich. Taktiež úvahu znalkyne o tom, či na určenie čo najobjektívnejšej hodnoty nadužívaného spoluvlastníckeho podielu použije na porovnanie byty s rozlohou 30 m2 alebo 130 m2 považuje odvolací súd za odbornú otázku, ktorú môže posudzovať akurát z hľadiska odôvodnenia konečnej voľby.
25. Závery znaleckého posudku E. J., ktorý predložil do konania sp. zn. 8C/40/2019 žalovaný, boli v spomínanom konaní vyvrátené práve znaleckým posudkom E. I.. Preto ak chcel žalovaný v tomto konaní relevantným spôsobom spochybniť správnosť posudku znalkyne E. I., bolo jeho procesnou povinnosťou predložiť súdu dôkaz preukazujúci pravdivosť jeho tvrdení o nesprávnosti záverov E. I., pretože znalecký posudok E. J., keďže bol vyhotovený skôr, na závery E. I. nereaguje.
26. Pokiaľ ide o rozdielnosti znaleckého posudku E. I. s posudkom E. J., na ktoré poukazoval žalovaný, žalovanému bola daná možnosť na doplnenie dokazovania, ktorú žalovaný nevyužil. Výsluch znalca E. J. (v postavení svedka), ktorým by boli vysvetlené rozdielnosti v jeho záveroch v porovnaní so závermi E. I., žalovaný nenavrhol vykonať. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo pri určovaní výšky náhrady vychádzal zo znaleckého posudku E. I..
27. Námietky žalovaného týkajúce sa výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu tzv. inverznou metódou považuje odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie za nedôvodné, keďže právna úprava vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku takúto metódu neupravuje. Podľa prílohy č. 3 k vyhláške je možné ohodnocovať nehnuteľnosti a stavby iba použitím porovnávacej metódy, kombinovanej metódy, výnosovej metódy alebo metódy polohovej diferenciácie.
28. K odvolacím námietkam týkajúcich sa nevykonania dôkazov, výsluchu svedkov, je potrebné poznamenať, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010) Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vypočutím žalovaným navrhovaných svedkov z dôvodu, že ich vykonanie by nemalo vplyv na zmenu právneho posúdenia uplatneného nároku žalobcu. Svedkov navrhoval žalovaný vypočuť k okolnostiam postavenia sadrokartónovej priečky a opustenia sporných priestorov (pojednávanie konané dňa 25.11.2024, č.l. 161 rub). Ako správne uviedol prvoinštančný súd, výpoveď svedkov k týmto okolnostiam je, aj vzhľadom na dôvody uvedené v bode 14 tohto rozsudku, právne bezpredmetná. Naviac žalovaný neuviedol, aká konkrétna skutočnosť rozhodná pre rozhodnutie vo veci samej mala byť touto výpoveďou preukázaná. Preto ani uvedená odvolacia námietka nie je dôvodná.
29. K námietke žalovaného o nedostatočnom zdôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vždy vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (RuizTorija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; HiroBalani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, z akých dôvodov sa priklonil k znaleckému posudku E. I., čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzal žalovaný na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Súd prvej inštancie síce stručne, ale dostatočne vysvetlil, z akých dôvodov vyhovel žalobe o zaplatenie peňažnej sumy titulom nadužívania rodinného domu nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Odvolací súd na tieto dôvody nadviazal a na potvrdenie ich správnosti ich v odôvodnení tohto rozsudku rozvinul. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodnený.
30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
31. Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou, aj v prípade preukázania, mohli viesť k zmene rozsudku. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, a to čo sa týka rozhodnutia vo veci samej ako aj rozhodnutia o trovách konania, zodpovedajúceho výsledku rozhodnutia vo veci samej, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. Podľa ust. § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Podľa ust. § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Z dikcie citovaného ustanovenia § 357 písm. n) CSP vyplýva, že odvolanie je prípustné len proti uzneseniu, ktorým súd konanie prerušil. Ak bol však podaný návrh na prerušenie konania a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n). Z tohto dôvodu odvolací odvolanie podané proti výroku I. o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania odmietol ako odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (ust. § 386 písm. c) CSP), a bližšie sa odvolacími dôvodmi nezaoberal.
33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. Žalobcovi ako v odvolacom konaní úspešnej strane sporu priznal odvolací súd voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).