Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-8-2026.pdf
PDF · 212.15 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/8/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Andrej Kandráč, advokát, so sídlom Mariánské nám. 159/4, 110 00 Praha- Staré Město, Česká republika, IČ: 01 170 082 proti žalovanému: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. B. XXXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Patrik Holinga, advokát, so sídlom Hrnčiarska 2/A, 040 01 Košice, IČO: 36 856 967, o zaplatenie 3.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/56/2024-124 zo dňa 12.06.2025, jednohlasne takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III. v spojení s opravným uznesením č.k. 9C/56/2024-170 zo dňa 19.01.2026.
II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobou došlou súdu dňa 20.09.2024 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 3000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne z tejto sumy od 01.01.2023 až do zaplatenia. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 30.12.2022 poskytol žalovanému pôžičku v hotovosti vo výške 3000 Eur. Žalovaný mal prisľúbiť, že mu pôžičku vráti na druhý deň t.j. 31.12.2022. Dňom 01.01.2023 sa tak žalovaný dostal do omeškania. Žalovaný sa k žalobe prvýkrát vyjadril podaním zo dňa 03.12.2024 (č.l. 18), v ktorom uviedol, že žaloba je nedôvodná a uplatnený nárok žalobcu neuznáva v celom rozsahu a rovnako popiera všetky tvrdenia žalobcu. Tvrdenia o pôžičke vo výške 3000 Eur sú holým výmyslom, nakoľko dňa 30.12.2022 žalobca žiadnym spôsobom neposkytol tieto finančné prostriedky žalovanému v prevádzke G. H. I., na adrese J. X, C. a už vôbec nie v hotovosti, nakoľko hotovostné transakcie v klube nemohli prebiehať. Žalobca urobil repliku podaním zo dňa 31.12.2024 (č.l. 29), v ktorej uviedol, že žalovanú sumu poskytol žalovanému v priebehu hazardnej hry v priestoroch prevádzkovaných K. G. K. a to vo forme žetónov, za ktoré musia účastníci svoju hotovosť najprv zameniť. Pokiaľ ide o vyjadrenie p. L. E. ako osoby zodpovednej za kartové hry v prevádzke v C. predložené žalovaným, ktoré bude ďalej oboznámené uviedol, že toto je nepravdivé, zavádzajúce a účelové, nakoľko sa jedná o osobu, ktorá bola v prenájme spoločnosti B. K., kde je žalobca jediným spoločníkom a konateľom a tento prenájom bol ukončený v roku 2021 z dôvodu poškodzovania jeho mena. Považuje teda osobu p. L. E. za nedôveryhodnú. Žalovaný sa k predmetu konania ďalej vyjadril duplikou zo dňa 29.01.2025, v ktorej znova uviedol, že celú žalobu je potrebné považovať za nedôvodnú. Poukázal na rozpor medzi žalobou a replikou, kde v žalobe sa uvádza, že suma 3000 Eur bola poskytnutá v hotovosti a v replike sa už uvádza, že išlo o sumu poskytnutú formou žetónov.
2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50% ročne z tejto sumy od 30.04.2024 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 1/3 a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti súdu I. inštancie o výške týchto trov.“
3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ako aj ustanovením § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
4. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že vo veci opakovane pojednával, vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis ako aj výpoveďou svedkov a zistil nasledujúce skutočnosti. V rámci procesného útoku žalobca súdu predložil „Predžalobnú výzvu“ zo dňa 26.04.2024 (č.l. 3), ktorou vyzval žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 3000 Eur, ktorá bola poskytnutá v priestoroch E. G. K. s tým, že táto suma mala byť žalovaným žalobcovi vrátená hneď na druhý deň t.j. 31.12.2022. Žalobca ďalej súdu predložil mailovú komunikáciu medzi svojím právny zástupcom a žalovaným, kde bol žalovaný vyzývaný na úhradu sumy 3000 Eur, pričom opakovane na túto výzvu reagoval spôsobom, že nie je nič dlžný. (č.l. 5-8). V rámci procesnej obrany žalovaný súdu predložil vyjadrenie L. E. (č.l.19) k udalostiam, ktoré sa mali odohrať dňa 30.12.2022 v prevádzke G. H. I. M. N. J. X, C.. V uvedenej prevádzke je L. E. osobou zodpovednou za priebeh kartových hier a dňa 30.12.2022 tam prebiehala hra, kde jej účastníkmi boli aj žalobca a žalovaný. Vzhľadom na to, že sa požívali alkoholické nápoje postupom času sa správanie žalobcu zhoršovalo a tento sa stával vulgárnym a nadával všetkým dookola. Počas hry si medzi sebou žetóny určené na hru so súhlasom ostatným hráčov mali presúvať žalobca a žalovaný. Najprv žalobca posunul žetóny na hru žalovanému a následne žalovaný posunul žetóny naspäť žalobcovi. Jednalo sa len o žetóny a nie o hotovosť, pretože hra o hotovosť povolená nie je. Na pojednávaní konanom dňa 27.03.2025 (č.l.70-78) súd vypočul viacerých svedkov a zistil nasledujúce skutočnosti: Žalobca predovšetkým ozrejmil spôsob poskytnutia pôžičky v žetónoch a to tak, že išlo o čierne žetóny v nominálnej hodnote 100 Eur a požičal ich žalovanému 3 x po 10 žetónov, čo predstavuje 3x po 1000 Eur. Z výpovede svedka O. P. K. vyplynulo, že v sporný deň bol účastný kartovej hry v kasíne, kde sa mala pôžička odovzdať. Túto hru si pamätá z dôvodu, že bola nevšedná a to tým, že sa tam dosť pilo, veľa sa kričalo a hralo sa o vyššie sumy. Pokiaľ ide o možnosť posúvania žetónov medzi hráčmi uviedol, že možné to je, ale len za súhlasu všetkých ostatných hráčov. Svedok uviedol, že keď p. D. prehral, tak mu žalobca navrhol, že mu požičia a posunul mu 10 ks čiernych žetónov po 100 Eur teda 1000 eur. Tento posun sa vykonal 2x. Pokiaľ ide o tvrdenie opitosti hráčov svedok uviedol, že podľa jeho názoru nikto nebol taký opitý, aby nevedel, čo robí. Pokiaľ ide o vzťah p. E. a žalobcu uviedol, že tento nie je najlepší, pretože p. E. u žalobcu niekedy prevádzkoval svoj poker. Pokiaľ ide o čas vrátenia poskytnutej pôžičky, nepočul kedy k tomu malo dôjsť. Z výsluchu svedka L. A. vyplynulo, že rovnako bol účastný dňa 30.12.2022 v prevádzke kasína, kde sa mala poskytnúť pôžička. V tomto klube pôsobil aj ako zamestnanec a prišiel o cca 21:00 hod. s tým, že tento deň si pamätá, pretože to bola zároveň narodeninová akcia p. L. E.. Pokiaľ ide o posun žetónov medzi žalobcom a žalovaným uvádza, že bol svedkom dvojnásobného posunu od žalobcu k žalovanému s tým, že to bolo 2x po 10 žetónov v hodnote 100 Eur, čiže 2x po 1000 eur. Svedkom spätného posunu od žalovaného k žalobcovi nebol, ale s tým, že hry sa nezúčastnil dokonca lebo odišiel cca o 01:00 hod. Podľa jeho názoru je bežné, že pôžičky, ktoré sa udejú pri stole sa vracajú na druhý deň. Nepamätal si, či účastný presunov žetónov medzi žalobcom a žalovaným bola aj p. E.. Keď sa na druhý deň zaujímal ako dopadla hra, bolo mu povedané L. E. aj p. D., že p. B. zobral všetko tzn., že vyhral od všetkých. Súd ďalej ako svedka vypočul O. L. D., ktorý bol v predmetnom kasíne rovnako účastný dňa 30.12.2022, avšak nehral. Tento deň si pamätá, pretože manažér L. E. mal narodeniny. Pokiaľ ide o to, či bol svedkom presunu žetónov medzi žalobcom a žalovaným odpovedal, že nič také si nepamätá. Na otázku či sa p. B. a p. D. okrikovali túto situáciu vyhodnotil tak, že podľa neho sa skôr podpichovali lebo sa poznali. Z výsluchu svedka N. F. vyplynulo, že dňa 30.12.2022 bol prítomný v herni, pretože tam bol zamestnaný ako krupiér. Z kasína však odišiel veľmi skoro a to najneskôr o 23:00 hod. Žiaden posun žetónov medzi žalobcom a žalovaným
nevidel. Z výsluchu svedka F. Q. vyplynulo, že táto tiež v predmetnom kasíne bola zamestnaná, avšak svedkom posunu žetónov medzi žalobcom a žalovaným nebola. Súd ďalšie pojednávanie vykonal dňa 05.05.2025 (č.l. 90-98). Žalobca upresnil svoje skutkové tvrdenia v tom, že žalovaný prehral, nemal ďalšie peniaze a preto chcel požičať. Takto mu žalobca požičal v žetónoch 3x po 1000 Eur a podľa jeho názoru to videl celý stôl, videli to aj krupiéri, keďže každý z hráčov účastný hry musel s týmto presunom žetónov súhlasiť. Žalovaný mal žalobcovi podľa jeho tvrdení túto pôžičku vrátiť druhý deň na tenisových kurtoch. Ako svedka súd vypočul L. E.. Tento uviedol, že je zamestnancom kasína resp. herne, kde sa poker odohral a pôsobil v tom čase ako hlavný dozor zodpovedný za priebeh hry. V daný večer tam bolo viacero ľudí, pretože večer bol spojený s oslavou jeho narodenín. Svedok uviedol, že počas celej hry nebol prítomný pri žalobcovi a žalovanom, pretože sa pohyboval po celej herni. Bol účastný posúvania žetónov od žalobcu k žalovanému a naopak. Nevedel však upresniť v akej sume tieto žetóny boli, pretože raz sa vykonal posun od žalobcu k žalovanému a potom opačne. Pokiaľ ide o vzťah svedka a žalobcu uviedol, že svedok bol so žalobcom niekedy veľmi dobrý kamarát a v jeho prevádzke R. E. I. mal prenajaté priestory, kde prevádzkoval kartové hry podľa všeobecnej licencie. Po určitom čase sa p. B. (žalobca) rozhodol, že túto službu bude poskytovať sám, a preto dal svedkovi výpoveď. Ich obchodné vzťahy teda neskončili najlepšie. Svedok ďalej uviedol, že v čase, keď prišiel sledovať hru pri stole, kde boli aj žalobca a žalovaný už tam neboli svedkovia A. a K.. Súd ďalej vypočul ako svedka S. G., ktorý pri hre vystupoval ako krupiér a musel schváliť, či súhlasia s presunom žetónov všetci hráči. Žetóny posúval žalobca žalovanému a následne žalovaný žalobcovi. Pokiaľ však ide o sumy, o týchto nemá vedomosť, boli to kôpky žetónov. Svedok ďalej uviedol, že podľa jeho názoru p. žalobca posunul nejaké žetóny aj svedkovi K.. Súd ďalej vykonal dôkaz denným výkazom z pokru, ktorý spoločnosť G. H. I. v priestoroch, ktorých bola vykonávaná predmetná hra, zasiela Úradu pre reguláciu hazardných hier, pričom tento úrad súdu zaslal rovnaký protokol. Z tohto protokolu vyplýva, že dňa 30.12.2022 si mali žetóny nakúpiť 15- ti hráči a to v celkovej sume 1700 Eur. Neskôr 12-ti hráči dokupovali žetóny v celkovej výške 1680 Eur, potom bol ďalší štyria hráči vykonali dokup v rozsahu 500 eur a nakoniec bol dokup jedným hráčom v rozsahu 100 Eur. Spolu tak boli nakúpené žetóny vo výške 3980 eur a vyplatená bola suma 3600 Eur. Provízia predstavovala 380 Eur. Správnosť tohto denného výkazu najmä pokiaľ ide o vyplatenú sumu žalobca poprel, jeho tvrdenia však nebolo možné žiadnym spôsobom overiť.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že želaným výsledkom civilného sporového konania je meritórne rozhodnutie, ktoré autoritatívnym spôsobom upraví práva a povinnosti sporových strán, poskytne odpoveď na žalobný návrh žalobcu, čím v konečnom dôsledku poskytne ochranu právam a právom chráneným záujmom, ktoré sú predmetom sporu. Predpokladom meritórneho ukončenia sporového konania je vybudovanie skutkového a právneho základu konečného rozhodnutia. Štandardne tento tzv. dvojzáklad súdneho rozhodnutia získava súd v štádiu dokazovania a subsumovania zistených skutočností pod zodpovedajúcu právnu normu, a následne ho pretaví do výroku a odôvodnenia rozhodnutia. Zároveň sú však všetky tieto atribúty spájané s požiadavkou na rýchlosť získania konečného súdneho rozhodnutia. Zjednodušene možno uzavrieť, že účelom civilného sporového konania má byť poskytnutie takzvanej „rýchlej spravodlivosti“, ktorej dosiahnutie podporuje okrem iného aj inštitút sudcovskej koncentrácie konania. Usudzujúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp prejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej ekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu zisťovať skutočnú pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Spornou bola otázka, či žalobca poskytol žalovanému pôžičku formou žetónov a ak áno, tak v akej výške. Na túto základnú otázku boli odpovede žalobcu a žalovaného diametrálne odlišné a odpoveď na ňu je predmetom tohto konania. Odpoveď na uvedenú spornú otázku tak musí vyplynúť z vykonaného dokazovania. Dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Dokazovanie je postup, v rámci ktorého súd na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu rekonštruuje skutočnosti, ktorých účastníkom nebol, a ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Dôkazom sa rozumie výsledok dokazovania docielený určitým dôkazným prostriedkom. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. V civilnom sporovom procese v oblasti dokazovania je dôležitým pojmom
pojem „miera dôkazu“. Miera dôkazu predstavuje všeobecné a abstraktné právne pravidlo určujúce, kedy možno skutočnosť považovať za preukázanú. Pre mieru dôkazu je tak podstatné vnútorné presvedčenie sudcu, ktoré však musí byť objektivizované a odôvodnené, pričom odôvodnenie nesmie byť v rozpore s pravidlami logického myslenia, prírodnými zákonmi a skúsenostnými poznatkami. Súd pre rozhodovanie v tejto veci považoval za podstatné zacitovať z monografie A. D.: Dôkazné bremeno v civilnom súdnom konaní. Pôžička je podľa súdu prvej inštancie tzv. reálny kontrakt, tzn. že na jej vznik nepostačuje dohoda budúceho veriteľa a dlžníka ojej poskytnutí, ale predmet pôžičky musí byť aj reálne odovzdaný. Až týmto odovzdaním právny vzťah z pôžičky ako taký vzniká V prejednávanej veci dvaja svedkovia a to O. P. K. a L. A. prítomní pri hre spolu so žalobcom a žalovaným jednoznačne potvrdili, že žalobca žalovanému posunul 2x po 10 ks čiernych žetónov v nominálnej hodnote 100 Eur, teda 2x po 1000 Eur. Zároveň neboli svedkami toho, aby v priebehu ich prítomnosti pri hre tieto žetóny boli vrátené žalovaným žalobcovi. Pri výsluchu týchto dvoch svedkoch boli prítomní aj žalovaný a jeho právny zástupca. Svedkom však nekládli žiadne otázky, odpovede na ktoré by súd viedli k tomu, že výpoveď týchto svedkov je rozporná alebo nedôveryhodná. Na základe výpovede týchto dvoch svedkov má teda súd za preukázané, že bola poskytnutá pôžička vo výške 2000 eur. Súd zároveň nebral ohľad na formálny rozpor medzi žalobou a replikou, keďže žalobca najprv tvrdil poskytnutie pôžičky v hotovosti a neskôr to upravil tak, že pôžičku poskytol v žetónoch. Podľa súdu ide iba o terminologickú nepresnosť a v konečnom dôsledku v kasíne žetóny ako ceniny predstavujú peniaze, čo zvádza k tomu, aby bolo tvrdené, že bola poskytnutá peňažná pôžička. Pokiaľ ide o výpoveď L. E., že bol prítomný pri vzájomnom posune žetónov medzi žalobcom a žalovaným, tieto tvrdenia neboli žiadnym spôsobom špecifikované, pričom ani žalovaný žiaden takýto vzájomný posun netvrdil spontánne, či už v písomných vyjadreniach alebo na pojednávaní. Pri hodnotení tohto vyjadrenia bral súd do úvahy aj obchodné nezhody medzi týmto svedkom a žalobcom, ako aj to, že svedok najprv poskytol písomné vyjadrenie na žiadosť žalovaného, ktorý ho musel oboznámiť s predmetom sporu. Preto má súd tvrdenia svedka E. za nedôveryhodné. Jeho vyjadrenie bolo sčasti podporované iba krupiérom S. G., ktorý však je (prípadne bol) v závislom postavení od p. E. ako osoby zodpovednej za hru v kasíne, kde pracuje. Naviac obaja svoje tvrdenia o presune žetónov žiadnym spôsobom nešpecifikovali. Svedok S. G. uviedol, že nejaké žetóny žalobca poskytol aj p. K., čo však napr. znova netvrdil ani žalovaný, ktorý mal byť hry účastný. Žiaden takýto presun netvrdili ani ďalší vypočutí svedkovia, preto súd má za to, že otázka vzájomného posunu žetónov medzi žalobcom a žalovaným ostala minimálne v rovine non liquet, tzn. v rovine nepreukázania. Napriek vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov neboli navrhnuté ďalšie dôkazy, ktoré by túto skutočnosť mohli preukázať alebo vyvrátiť, pričom súd dokazovanie nemôže vykonávať ex offo. Keďže uvedené sporné tvrdenia svedčili žalovanému, bol povinný ich preukazovať, čo však neurobil. Jedinou námietkou žalovaného resp. jeho právneho zástupcu voči výpovediam svedkov potvrdzujúcich poskytnutie pôžičky bola námietka, že títo mali byť pod vplyvom alkoholu a preto ich výpovede majú byť brané s rezervou. Tomu však odporuje výpoveď svedka O. P. K., ktorý uviedol, že nikto nebol taký opitý, aby nevedel, čo robí. Tvrdenie svedka L. E. o vulgárnom správaní žalobcu je opätovne relativizované výpoveďou svedka O. L. D., ktorý uviedol, že túto situáciu vyhodnotil skôr tak, že sa podpichovali lebo sa poznali. Súd tak dospel k záveru, že žalobca poskytol žalovanému dňa 30.12.2022 sumu 2000 Eur, ktorá mu zatiaľ vrátená nebola. Pokiaľ ide o dohodnutý dátum vrátenia, tento súd preukázaný nemal a nebolo možné vychádzať z tvrdenia o tom, že pôžička mala byť vrátená na druhý deň, keďže to nebolo žiadnym dôkazom preukázané. Preto pokiaľ ide o splatnosť pôžičky, vychádza súd z § 563 OZ - Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca bol preukázateľne na vrátenie pôžičky vyzvaný mailom dňa 26.04.2024, na ktorý aj reagoval tým, že žiadna pôžička mu poskytnutá nebola. Túto výzvu teda treba zároveň chápať ako výzvu na plnenie a žalobca mal teda plniť nasledujúceho dňa, teda 27.04.2024, čo bola sobota. Povinnosť plniť sa tak presunula na pondelok a pokiaľ v tento deň nebolo plnené, žalovaný sa dostal do omeškania dňa 30.04.2024 a od tohto dňa žalobcovi patrí úrok z omeškania.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalobca požadoval zaplatenia istiny 3000 Eur a uspel v rozsahu 2000 Eur. Úspech žalobcu tak predstavoval 2/3, úspech žalovaného 1/3 a čistý úspech žalobcu a jeho nárok na náhradu trov konania predstavuje 1/3.
7. Proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
8. Odvolanie žalovaného je vecne členené do štyroch odvolacích námietok. V prvom rade odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie neprimerane zľahčil zásadný rozpor medzi pôvodným tvrdením žalobcu o poskytnutí pôžičky v hotovosti a jeho neskorším tvrdením o poskytnutí pôžičky formou žetónov, keď tento rozpor označil za „terminologickú nepresnosť“. Podľa odvolateľa ide o zásadnú zmenu skutkového základu nároku, ktorá spochybňuje celkovú dôveryhodnosť žalobcu a mala viesť k záveru o neunesení dôkazného bremena už v tejto rovine. V druhom rade odvolateľ namieta nesprávne a nedostatočné vyhodnotenie svedeckých výpovedí. V rámci tejto námietky poukazuje najmä na to, že súd nekriticky prijal výpovede svedkov K. a A. napriek časovému odstupu vyše dvoch rokov od predmetnej udalosti a napriek konzumácii alkoholu všetkými zúčastnenými; že opomenul sprostredkované tvrdenie svedka A. o tom, že žalobca „zobral všetko“, čo malo podľa odvolateľa naznačovať vzájomné vyrovnanie záväzkov; že nedôvodne znížil váhu výpovediam svedkov z radov personálu kasína (E., G.), ktorých odvolateľ považuje za objektívnejších, keďže boli v rozhodnom čase triezvi a nemali záujem na výsledku sporu; že nezohľadnil možnú zaujatosť svedka K., ktorý mal byť podľa výpovede svedka G. sám príjemcom žetónov od žalobcu; a napokon že nedostatočne vyhodnotil vyjadrenie žalobcu v záverečnej reči („povedal som nech vypovedajú pravdu, lebo bolo to 3000 €“), ktoré malo podľa odvolateľa vzbudzovať podozrenie z ovplyvňovania svedkov. V treťom rade odvolateľ namieta spôsob, akým súd prvej inštancie vyhodnotil denný výkaz „z pokra“. Podľa odvolateľa ide o objektívny úradný záznam, voči ktorému súd nekriticky akceptoval nepodložené popretie žalobcu bez toho, aby si vyžiadal jeho ďalšie overenie, pričom z rozdielu medzi žalobcom tvrdenou vyplatenou sumou (2600 €) a sumou vyplývajúcou z výkazu (2200 €, ako to napokon vyplynulo z ďalšieho dokazovania) mal súd vyvodiť záver o nedostatku finančných prostriedkov žalobcu na poskytnutie tvrdenej pôžičky. V štvrtom rade odvolateľ namieta, že žalobca v konaní ako celku neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu nároku, keď zhŕňa, že rozpornosť jeho tvrdení, nedôveryhodnosť ním navrhnutých svedkov a nesprávne vyhodnotenie listinného dôkazu mali v súhrne viesť k záveru o úplnom zamietnutí žaloby.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18.08.2025 navrhol, aby odvolací súd odvolaniu nevyhovel a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. K prvej námietke uviedol, že predmet konania bol od počiatku vymedzený skutkovo dostatočne a že prípustne upresňoval skutkové tvrdenia v priebehu konania, o čom podľa neho niet pochýb ani vzhľadom na predžalobnú komunikáciu strán. K druhej námietke uviedol, že súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s § 191 CSP, že rozdielne vnímanie priebehu hry hráčmi a personálom kasína je vzhľadom na ich odlišné postavenie a mieru pozornosti prirodzené, a že jeho vyjadrenie o „svojich“ svedkoch v záverečnej reči bolo účelovo dezinterpretované, keďže ním mienil len svedkov procesne navrhnutých. K tretej námietke žalobca uviedol, že dôkaz denným výkazom navrhol sám z procesnej opatrnosti, že prípadnú nepresnosť vo výkaze nebolo možné inak overiť, a že pre vec je podstatné len to, že vo výkaze figurovala suma presahujúca 3000 € v žetónoch, čo je s jeho tvrdeniami zlučiteľné. K štvrtej námietke žalobca namietal, že otázka unesenia dôkazného bremena nespadá pod uplatnené odvolacie dôvody.
10. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 16.09.2025 v plnom rozsahu zotrval na svojom odvolaní a argumentáciu žalobcu označil za neopodstatnenú a účelovú. Opätovne zdôraznil, že zmena tvrdenia žalobcu (hotovosť/žetóny) nebola len upresnením, ale vedomým uvádzaním nepravdivých skutočností, a že súd mal uprednostniť výpovede triezvych zamestnancov kasína pred výpoveďami hráčov, ktorí boli pod vplyvom alkoholu. Zopakoval, že súd denný výkaz nedostatočne vyhodnotil a že žalobca svojím spochybnením vlastného dôkazu preukázal jeho nespoľahlivosť pre svoju vec.
11. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich doterajších stanoviskách a doplnil argumentáciu odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 21 Cdo 2299/2006 a sp. zn. 32 Cdo 2382/2007), podľa ktorej dodatočné doplnenie alebo spresnenie skutkových tvrdení nebráni prejednaniu veci, pokiaľ žaloba už obsahuje rozhodujúce skutočnosti vymedzujúce predmet konania, a prípadné nedostatky sa premietajú až do rozhodnutia vo veci samej. Zdôraznil, že aj samotný postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal aj dôkazy nakoniec k veci neprispievajúce, svedčí o dôslednosti jeho postupu, nie o pochybení.
12. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podané v písomnej forme neboli odvolaciemu súdu predložené.
13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
14. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam odvolací súd ďalej uvádza nižšie uvedené posúdenie.
15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
17. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.
18. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92.
19. Odvolací súd na tomto mieste považuje za nevyhnutné uviesť, že podľa už uvedenej, ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92), na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa odvolací súd v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak sa aspoň implicitne vysporiada s podstatnými námietkami odvolateľa, ktorých obsah vopred nepozná (tzv. odôvodnenie per relationem, ktoré predstavuje minimálny štandard požiadaviek kladených na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu). Takýto postup by v prejednávanej veci prichádzal do úvahy o to skôr, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil dôkladne, presvedčivo a spôsobom, ktorý požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia plne zodpovedá, a odvolací súd sa s jeho skutkovými i právnymi závermi plne stotožňuje. Odvolací súd sa však napriek tomu rozhodol neobmedziť sa len na odkaz na dôvody napadnutého rozhodnutia a odvolacím námietkam sa rozhodol venovať, vedený požiadavkou „responzívnosti odôvodnenia“, teda takej vlastnosti súdneho rozhodnutia, ktoré na argumentáciu strany aktívne odpovedá, a to aj vtedy, ak je odpoveď pre odvolateľa negatívna. Responzívnosť odôvodnenia totiž materiálne napĺňa právo strany byť počutá (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a zabezpečuje, že rozhodnutie plní nielen funkciu autoritatívneho riešenia sporu, ale aj funkciu presvedčovaciu (neúspešná strana z neho môže zistiť, prečo jej odvolacie argumenty neobstáli).
20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
21. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie všetky vykonané dôkazné prostriedky nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.
22. Keďže súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd tak v zásade preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci úplne a správne, zároveň má odvolací súd za to, že vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP a vec aj správne právne posúdil.
23. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky odvolací súd sa v ďalších odstavcoch osobitne bude vyjadrovať ku každej zo štyroch odvolacích námietok.
24. V prvej odvolacej námietke odvolateľ namieta, že zmena skutkového tvrdenia žalobcu (z pôvodného tvrdenia o pôžičke v hotovosti na tvrdenie o pôžičke poskytnutej formou žetónov) je zásadnou modifikáciou žalovaného nároku, ktorá diskvalifikuje žalobcu ako celok. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu správne poukázal na to, že predmet konania je vymedzený skutkovo, a že žaloba obsahovala od počiatku dostatočné vylíčenie rozhodujúcich skutočností vymedzujúcich predmet konania a to tak dátum, miesto, výšku sumy aj osoby zúčastnené na transakcii. Túto argumentáciu žalobca doplnil odkazom na rozhodovaciu prax v rozhodnutiach NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2299/2006 a 32 Cdo 2382/2007, podľa ktorej dodatočné spresnenie alebo doplnenie skutkových tvrdení v priebehu konania nepredstavuje vadu brániacu prejednaniu veci, pokiaľ žaloba už obsahovala rozhodujúce skutočnosti vymedzujúce predmet konania po skutkovej stránke; prípadné nedostatky sa premietajú až do rozhodnutia vo veci samej. Túto premisu považuje odvolací súd za správnu a plne aplikovateľnú aj na prejednávanú vec. Podstatné je, že samotná podstata skutku, ktorá spočívala v odovzdaní peňažnej hodnoty žalobcom žalovanému dňa 30.12.2022 v prostredí hazardnej hry so záväzkom vrátenia, zostala od začiatku identická. Skutočnosť, že žalobca najprv použil pojem „hotovosť“ a následne po procesnej námietke žalovaného spresnil, že plnenie prebehlo prostredníctvom žetónov, nepredstavuje zmenu skutku, ale terminologické spresnenie spôsobu, akým sa hodnota v danom prostredí fakticky odovzdáva. Súd prvej inštancie v bode 10.2 odôvodnenia správne uviedol, že žetóny v kasíne predstavujú cenný nosič peňažnej hodnoty a v hovorovej reči zvádzajú k stotožneniu s peniazmi ako takými. Tento záver logicky korešponduje aj so zisteniami zo zápisnice o pojednávaní z 27.03.2025, z ktorej vyplýva, že aj samotný žalovaný a všetci vypočutí svedkovia bez rozdielu hovorili o peňažnej hodnote posúvanej v žetónoch prirodzene ako o „peniazoch“, čo potvrdzuje, že vo faktickom prostredí kasína medzi týmito pojmami účastníci hry v bežnej reči nerozlišujú. Navyše, ako správne uviedol žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení, aj predžalobná komunikácia, mailová výzva a reakcia žalovaného preukazuje, že žalovaný od počiatku presne vedel, o aký skutok ide, a jeho obrana sa niesla v rovine popretia existencie záväzku ako takého, nie v rovine nepochopenia predmetu sporu. Tejto skutočnosti zodpovedá aj to, že žalovaný sa už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe (bod 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku) vecne bránil práve voči scenáru odohrávajúcemu sa v kasíne formou žetónov, keď namietal, že „hotovostné transakcie v klube nemohli prebiehať“ – čo je vyjadrenie preukazujúce, že aj žalovaný sám spájal predmet sporu s prostredím hry a žetónov, a nie výlučne s hotovosťou.
25. V druhej odvolacej námietke odvolateľ namieta, že na súde prvej inštancie došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu svedeckých výpovedí. Odvolateľ v tejto časti namieta najmä nedôveryhodnosť detailnej pamäte svedkov K. a A. po viac ako dvoch rokoch, opomenutie sprostredkovaného tvrdenia A. o tom, že žalobca „zobral všetko“, nesprávne uprednostnenie „subjektívnych“ výpovedí hráčov pred „objektívnejšími“ výpoveďami personálu kasína (E., G.), možnú zaujatosť svedka K. a výrok žalobcu v záverečnej reči naznačujúci údajný nátlak na niektorých svedkov. Ani túto námietku odvolací súd z komplexného náhľadu na jednotlivé jej časti (opísané odvolacím súdom v nasledujúcich odstavcoch) nepovažuje za dôvodnú, a to z nasledujúcich dôvodov.
26. Odvolateľ v tejto časti namieta, že súd prvej inštancie nekriticky prijal výpovede svedkov O. P. K. a L. A., hoci tieto podľa neho vykazujú zásadné nedostatky znižujúce ich vierohodnosť. Konkrétne, časový odstup viac ako dvoch rokov a troch mesiacov medzi predmetnou udalosťou a ich výsluchom, vnútornú rozpornosť spočívajúcu v tom, že svedok K. na jednej strane potvrdil intenzívnu konzumáciu alkoholu a hlučnú atmosféru, na druhej strane si mal pamätať mimoriadne presné detaily (počet, farbu a nominálnu hodnotu žetónov), a skutočnosť, že svedok A. sám priznal, že hru sa nezúčastnil až do konca, a teda nemal úplný prehľad o priebehu a vyrovnaní vzťahov medzi stranami. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje a považuje za potrebné vysporiadať sa s každým z jej čiastkových argumentov samostatne a podrobne. K namietanému časovému odstupu odvolací súd zdôrazňuje, že samotná dĺžka časového odstupu medzi skutkovou udalosťou a výsluchom svedka nie je sama osebe okolnosťou, ktorá by mala za následok automatické zníženie dôveryhodnosti výpovede. Rozhodujúca nie je dĺžka času, ktorá uplynula všeobecne, ale to, či konkrétna udalosť mala pre svedka takú kvalitu (neobvyklosť, intenzitu, osobný význam), ktorá zakladá predpoklad jej trvalejšieho zapamätania, ako aj to, či obsah výpovede vykazuje znaky rekonštrukcie z pamäti (teda drobné nepresnosti, výhrady typu "nepamätám si presne", ospravedlnenie neistoty), alebo naopak znaky nacvičenej, mechanicky reprodukovanej verzie. V tomto smere je namieste poukázať práve na to, že svedok O. P. K. sám na pojednávaní explicitne uviedol dôvod, prečo si predmetnú hru vôbec zapamätal, nešlo o bežný, rutinný večer, ale o hru, ktorá bola podľa jeho vlastných slov "nevšedná", vyznačujúca sa nadmerným pitím, hlasitým prostredím a hrou o vyššie sumy, než je pri bežnej hre obvyklé. Práve tieto okolnosti,
neobvyklosť udalosti vybočujúcej z rutiny, konfliktná atmosféra pri stole, vysoké finančné sumy v hre predstavujú presne tie faktory, ktoré podľa všeobecnej skúsenosti a poznatkov o fungovaní ľudskej pamäte vedú k trvalejšiemu a spoľahlivejšiemu zapamätaniu udalosti, na rozdiel od bežných, opakujúcich sa a nič nevýznamných udalostí, ktoré v pamäti rýchlo splývajú. Tvrdenie odvolateľa, že po takom čase "nie je možné" alebo je "mimoriadne nepravdepodobné" si spomenúť na také detaily, je preto zovšeobecnením, ktoré nezohľadňuje osobitnú povahu tejto konkrétnej, subjektívne aj objektívne nezvyčajnej udalosti. Odvolateľ tvrdí, že existuje priamy rozpor medzi tým, že svedok K. pripustil "dosť sa pilo", a jeho zároveň prezentovanou schopnosťou zapamätať si presný počet, farbu a hodnotu žetónov. Túto argumentáciu odvolací súd považuje za zjednodušujúcu a nezohľadňujúcu skutočný obsah výpovede tohto svedka ako celku. Svedok totiž na výslovnú otázku súdu, či bol niekto pri stole natoľko podnapitý, že by nevedel, čo robí, jednoznačne odpovedal záporne, teda rozlišoval medzi všeobecnou, spoločenskou konzumáciou alkoholu charakteristickou pre danú narodeninovú oslavu (ktorú nepoprel a ktorá zodpovedá aj výpovediam ostatných svedkov) a stavom, ktorý by degradoval jeho schopnosť vnímať a zapamätať si dianie pri stole. Medzi týmito dvoma úrovňami je zásadný kvalitatívny rozdiel: mierna alebo stredná konzumácia alkoholu v spoločenskom prostredí nevylučuje schopnosť zapamätať si nápadnú, opakovanú a pre svedka vizuálne výraznú udalosť (odpočítavanie a posúvanie desiatich kusov výrazne sfarbených čiernych žetónov v konkrétnej nominálnej hodnote), najmä ak takáto transakcia priamo súvisela s dianím pri stole, pri ktorom svedok sám sedel a hral. Napokon, ako už bolo uvedené vyššie v inej časti odôvodnenia, práve túto skutočnosť (že nikto pri stole nebol v stave vylučujúcom uvedomelé konanie) potvrdila aj miera vnútornej konzistentnosti medzi výpoveďou svedka K. a nezávislou výpoveďou svedka O. L. D., ktorý konfliktné vzájomné správanie žalobcu a žalovaného vyhodnotil nie ako prejav opitosti alebo chaosu, ale ako vzájomné priateľské podpichovanie osôb, ktoré sa poznajú. Tvrdenie o všeobecnej neschopnosti účastníkov vnímať realitu pre vplyv alkoholu je tak vyvrátené nielen výpoveďou samotného K., ale aj nezávislým pozorovaním ďalšieho, treťou stranou nespochybneného svedka. Za rozhodujúce však odvolací súd považuje to, že namietaná "prílišná presnosť" výpovede (počet, farba, nominálna hodnota žetónov) v skutočnosti nepredstavuje neobvyklý jav vyžadujúci osobitné vysvetlenie, ale prirodzený dôsledok samotnej povahy predmetnej transakcie. Žetóny v kasíne sú štandardizované farebne a hodnotovo práve preto, aby boli hráčmi okamžite a jednoznačne rozoznateľné bez nutnosti počítania alebo overovania. Ich farba a nominálna hodnota je vizuálne nápadná a je určená na to, aby si ju účastník hry zapamätal na prvý pohľad, podobne ako si osoba zapamätá farbu a približnú hodnotu bankovky. Nejde teda o extrémne kognitívne náročný detail vyžadujúci mimoriadnu pozornosť alebo triezvosť, ale o informáciu, ktorá je súčasťou základnej vizuálnej skúsenosti každého účastníka pokrovej hry. Odvolateľ napokon namieta, že svedok A. sám pripustil, že hru opustil približne o 01:00 hod. a nebol tak svedkom prípadného spätného vyrovnania, z čoho vyvodzuje, že jeho výpoveď je neúplná a teda ju nemožno použiť ako spoľahlivý podklad rozhodnutia. Odvolací súd túto argumentáciu považuje za vnútorne rozpornú so zvyškom odvolacej argumentácie a za nesprávne interpretujúcu funkciu, akú táto výpoveď v rámci celkového dokazovania zohrala. Súd prvej inštancie totiž výpoveď svedka A. nepoužil ako dôkaz o tom, že k spätnému vráteniu žetónov nedošlo (teda ako negatívny dôkaz vylučujúci vyrovnanie). Práve naopak, súd otvorene pripustil a v rámci svojho odôvodnenia zohľadnil, že títo dvaja svedkovia neboli prítomní pri neskoršej, spornej tretej transakcii, a práve preto vo vzťahu k „tretej žetónovej dávke 1000 €“ nezaložil svoj záver o preukázanosti, ale dospel k záveru o stave non liquet v neprospech žalobcu. Odvolateľova námietka teda v skutočnosti smeruje proti argumentácii, ktorú súd prvej inštancie ani nepoužil. Vo vzťahu k tej časti skutkového deja, o ktorej svedok A. vypovedal, teda k prvým dvom presunom žetónov v hodnote 1000 € od žalobcu k žalovanému, bol tento svedok podľa oboch zhodných výpovedí (svojej aj Staškovej) priamym a bezprostredným pozorovateľom, sediacim pri stole v čase, keď k týmto dvom transakciám došlo. Skutočnosť, že neskôr odišiel a nebol prítomný pri ďalšom vývoji hry, teda znižuje výpovednú hodnotu jeho svedectva výlučne vo vzťahu k udalostiam, ktoré nastali po jeho odchode, čo súd prvej inštancie správne zohľadnil prakticky tak, že v tomto rozsahu jeho svedectvo (a svedectvo Staška) vôbec nepoužil ako podklad pre záver v prospech žalobcu. Naopak, vo vzťahu k udalostiam, ktorých bol priamym svedkom, jeho neskorší odchod z hry nemá žiadny oslabujúci vplyv na spoľahlivosť jeho pozorovania. Práve táto skutočnosť navyše posilňuje, nie oslabuje, celkovú dôveryhodnosť oboch svedkov. Ak by títo svedkovia boli motivovaní vypovedať jednostranne v prospech žalobcu (ktorý ich ako svedkov navrhol), možno by očakávať, že by potvrdili aj tretiu, poslednú transakciu, prípadne že by sa vyhýbali priznaniu, že pri nej neboli prítomní. Namiesto toho obaja nezávisle a zhodne priznali hranice svojho vlastného poznania (odchod pred treťou transakciou), čím preukázali práve tú mieru sebakritickosti a presnosti vo vymedzení rozsahu vlastného pozorovania, ktorá je znakom spoľahlivého, a nie účelového svedectva. Odvolací súd napokon znovu zdôrazňuje procesnú okolnosť,
ktorú už uviedol súd prvej inštancie v bode 10.1 odôvodnenia a ktorá má pre posúdenie tejto námietky zásadný význam. Pri výsluchu oboch týchto svedkov na pojednávaní boli prítomní tak žalovaný, ako aj jeho právny zástupca, ktorí mali plnú procesnú možnosť klásť im otázky smerujúce práve k preverovaniu okolností namietaných až dodatočne v odvolaní, teda k presnosti ich spomienok po uplynutí času, k miere ich vlastnej konzumácie alkoholu, či k okolnostiam ich pozorovacej pozície pri stole. Túto možnosť žalovaná strana nevyužila a v priebehu samotného výsluchu vierohodnosť týchto svedkov žiadnym spôsobom nespochybnila. Ak sa dôvody pochybností o vierohodnosti kľúčových svedkov javia odvolateľovi natoľko závažnými až s odstupom, v podanom odvolaní, hoci ich bolo možné a namieste uplatniť priamo pri výsluchu formou konkrétnych otázok, znižuje to presvedčivosť dodatočne uplatnenej námietky a súčasne potvrdzuje správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý pri hodnotení dôkazov vychádzal z ich obsahu tak, ako boli v konaní vykonané a stranami sporu procesne preverené. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a to osobitnú, neobvyklú povahu predmetnej udalosti zvyšujúcu pravdepodobnosť jej zapamätania, absenciu skutočného rozporu medzi mierou konzumácie alkoholu a schopnosťou zapamätať si vizuálne výrazné a štandardizované detaily žetónov, správne a sebakritické vymedzenie hraníc vlastného pozorovania oboma svedkami, ako aj nevyužitie možnosti tieto výpovede priamo pri pojednávaní konfrontačne preveriť odvolací súd uzatvára, že hodnotenie výpovedí svedkov O. P. K. a L. A. súdom prvej inštancie ako vierohodných a vzájomne sa potvrdzujúcich je logické, vnútorne konzistentné a má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Táto odvolacia námietka je preto z pohľadu odvolacieho súdu nedôvodná.
27. K sprostredkovanému tvrdeniu o tom, že žalobca „zobral všetko“, odvolací súd poukazuje na to, že ide o tvrdenie z počutia (svedok A. toto tvrdenie nezažil priamo, ale sprostredkoval, čo mu povedali iné osoby, vrátane samotného svedka E. deň po udalosti), ktorého dôkazná hodnota je podstatne nižšia než hodnota priamych, na pojednávaní pod prísahou vykonaných výpovedí. Navyše, práve zápisnica o pojednávaní z 05.05.2025 toto tvrdenie objektívne vyvracia priamym priznaním samotného žalovaného, ktorý na výslovnú otázku súdu uviedol, že žetóny od neho k žalobcovi skutočne smerovali, avšak iba vo výške výhry 500 € (300 € a následne 200 €), teda v sume podstatne nižšej, než by zodpovedalo tvrdenému „vzatiu všetkého“ žalobcom. Toto priznanie žalovaného tak nielenže nepodporuje odvolaciu argumentáciu, ale naopak potvrdzuje záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami k istému vzájomnému pohybu žetónov síce došlo, avšak v rozsahu, ktorý celkovú pôžičku 2000 € (uznanú súdom) nijako nevyrovnáva ani nespochybňuje. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak toto sprostredkované tvrdenie výslovne nezohľadnil ako rozhodujúce, jeho vecná nekonzistentnosť s priamymi výpoveďami a napokon aj s vlastným vyjadrením žalovaného na pojednávaní ho zbavuje relevancie.
28. K uprednostneniu výpovedí hráčov pred personálom kasína sa odvolací súd stotožňuje so stanoviskom žalobcu vyjadreným v jeho vyjadrení k odvolaniu, že hodnotová hierarchia „personál je objektívny, hráči sú subjektívni“, ktorú odvolateľ presadzuje, nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Zo zápisníc o pojednávaní naopak vyplýva, že postavenie personálu neznamenalo automaticky lepší prehľad o transakcii medzi žalobcom a žalovaným, práve naopak. Svedok E. sám priznal, že sa v rozhodujúcej fáze hry primárne venoval oslávencom a hosťom, k stolu pristúpil až neskôr v reakcii na hlučnú hádku, sedel na inej pozícii ako sa neskôr ukázalo, a jeho tvrdenia o rozostavení hráčov pri stole boli v priamom rozpore s dvoma vzájomne súhlasnými výpoveďami (K., A.). Rovnako svedok G., hoci pri stole ako krupiér prítomný bol, opakovane uviedol, že si sumy ani počet presunov nepamätá, keďže jeho úlohou nebolo sledovať výšku súm pri presunoch žetónov, ale iba formálne odsúhlasenie ich presunu ostatnými hráčmi. Vyhodnotenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého konkrétnosť a vzájomná zhoda výpovedí K. a A. prevažuje nad všeobecnými a vzájomne si (v otázke rozostavenia hráčov) odporujúcimi výpoveďami personálu, je preto logické a má oporu vo vykonanom dokazovaní.
29. Odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nedôvodne a nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka L. E. ako nedôveryhodnú, keď táto skutočnosť mala byť vyvodená len z toho, že tohto svedka s predmetom sporu vopred oboznámil žalovaný, čo je podľa odvolateľa bežný a legitímny procesný postup, ktorý sám osebe nemôže založiť záver o zaujatosti. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Záver súdu prvej inštancie o znížení dôveryhodnosti výpovede svedka E. totiž nestojí na jedinom, izolovanom dôvode, ale na súhrne viacerých vzájomne sa dopĺňajúcich okolností, ktoré vyplývajú z obsahu spisu a najmä z priebehu jeho výsluchu na pojednávaní. Odvolací súd tieto okolnosti považuje za potrebné rozanalyzovať jednotlivo: 1) Procesný pôvod a okolnosti vzniku prvého (písomného) vyjadrenia svedka.
Prvým dôkazným prostriedkom pochádzajúcim od tohto svedka nebola jeho výpoveď na pojednávaní, ale písomné vyjadrenie predložené žalovaným už v rámci jeho vyjadrenia k žalobe. Toto vyjadrenie bolo vyžiadané priamo žalovaným v čase, keď sa spor už viedol, a na to, aby ho svedok mohol vôbec vypracovať, ho žalovaný musel vopred oboznámiť s predmetom sporu, teda s tým, čo presne žalobca tvrdí a v čom spočíva žalovaný nárok. Ide teda o vyjadrenie, ktoré nevzniklo spontánne alebo na podnet nezávislej autority (napr. súdu), ale na základe iniciatívy procesnej strany, ktorej malo priamo prospieť, a to už po tom, čo boli sporné skutkové otázky medzi stranami jasne vyhranené. Táto okolnosť sama osebe síce ešte nezakladá záver o nepravdivosti obsahu vyjadrenia, znižuje však mieru jeho spontánnosti a nezávislosti, čo je legitímne kritérium pri hodnotení váhy dôkazu súdom. 2) Následné informovanie o predvolaní na pojednávanie. Nezávisle od uvedeného zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že aj pred svojím výsluchom na pojednávaní dňa 05.05.2025 sa svedok o svojom predvolaní a o téme konania dozvedel opäť od žalovaného ("rozprával som s p. D., že budem predvolaný na súd, že kvôli tomu"). Súd v tomto smere síce svedka výslovne konfrontoval aj s otázkou, či mu bolo referované, čo konkrétne pred súdom vypovedali ostatní účastníci či svedkovia, na čo svedok odpovedal záporne, táto skutočnosť teda vylučuje priame ovplyvňovanie obsahu jeho výpovede konkrétnymi detailmi cudzích výpovedí. Nemení to však nič na tom, že svedok bol po celý čas v komunikácii výlučne so žalovaným (nie so žalobcom, ani nezávisle), čo v spojení s bodom 1) vytvára určitú štrukturálnu jednostrannosť v tom, z ktorej strany a s akým rámcovaním sa svedok o veci vôbec dozvedal. 3) Vnútorná rozpornosť výpovede svedka v otázke jeho vlastnej prítomnosti a pozície pri stole. Svedok pri výsluchu najprv uviedol, že pri stole, kde hrali žalobca a žalovaný, sedel na pozícii č. 1 (pozícia bezprostredne po ľavej ruke krupiéra), z čoho vyplývalo, že mal mať pri stole stabilné a nepretržité miesto. Pri konfrontácii s výpoveďami svedkov O. P. K. a L. A., ktorí zhodne uviedli iné rozostavenie hráčov pri stole (a jeho prítomnosť pri stole v skoršej fáze hry nespomenuli vôbec), svedok následne pripustil, že v skutočnosti sa počas väčšej časti večera venoval oslávencom, k stolu pristúpil až v neskorej, pokročilej hodine v reakcii na hlučný konflikt medzi žalobcom a žalovaným, a že pri neskoršom rozhovore uviedol odlišné rozostavenie hráčov (žalovaný na pozícii č. 3, žalobca na pozícii č. 5). Táto vnútorná nekonzistentnosť vo vlastnom popise jeho polohy a dĺžky prítomnosti pri stole je závažnou okolnosťou znižujúcou spoľahlivosť jeho výpovede ako celku, keďže sa netýka vedľajšej, nepodstatnej skutočnosti, ale priamo rozsahu a kvality jeho pozorovacej pozície vo vzťahu k skutočnosti, ktorú má dosvedčiť. 4) Nesúlad medzi tvrdenou „funkciou“ svedka a obsahom jeho výpovede. Svedok v konaní vystupoval a bol žalovaným predstavený ako osoba vykonávajúca funkciu "hlavného dozoru" zodpovedného za priebeh hry, teda ako osoba s osobitným prehľadom a povinnosťou dohliadať na dianie pri jednotlivých stoloch. Napriek tomu na opakované a konkrétne otázky súdu nedokázal uviesť žiadnu sumu, žiadny presný počet presunov žetónov ani bližšie okolnosti, hoci podľa vlastného tvrdenia bol ich priamym svedkom. Tento rozpor medzi deklarovanou rolou dohliadajúcej a informovanej osoby na jednej strane a fakticky vyjadrenou neschopnosťou špecifikovať čokoľvek podstatné na strane druhej oprávnene znižuje presvedčivosť jeho svedectva. Buď totiž pri stole nebol prítomný v rozsahu, ktorý by odôvodňoval jeho tvrdenú informovanosť, alebo si okolnosti nepamätá s dostatočnou mierou istoty potrebnou na to, aby na jeho výpovedi mohol súd založiť skutkový záver v prospech žalovaného. 5) Predchádzajúci konfliktný obchodný vzťah so žalobcom. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy aj to, že vzťah medzi svedkom a žalobcom bol v minulosti poznačený ukončením obchodnej spolupráce (výpoveďou z nájmu priestorov, v ktorých svedok predtým prevádzkoval kartové hry), pričom svedok sám pripustil, že z tejto skutočnosti nebol "nadšený". Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že táto okolnosť sama osebe, izolovane, by ešte nepostačovala na záver o zaujatosti. Motivácia svedčiť v neprospech žalobcu totiž môže, ale nemusí byť daná už len minulým obchodným nedorozumením. Práve preto ju súd prvej inštancie správne nepoužil ako samostatný a postačujúci dôvod, ale iba ako jeden z podporných prvkov v rámci komplexného hodnotenia, ktoré nadobúda na váhe až v spojení s vyššie uvedenými bodmi. 6) Vyváženosť postupu súdu prvej inštancie. Napokon treba zdôrazniť, že súd prvej inštancie nepristupoval k hodnoteniu dôveryhodnosti svedkov selektívne alebo jednostranne v prospech žalobcu, ako naznačuje odvolanie. Naopak, rovnakou mierou kritickosti hodnotil aj vierohodnosť žalobcu samotného (napríklad pri opakovanom a dôslednom spochybňovaní jeho vysvetlenia k dennému výkazu z pokra na pojednávaní 05.05.2025, kde ho súd viedol k priznaniu, že z výkazu nemožno vyvodiť tvrdenú pôžičku), ako aj vierohodnosť ním navrhnutých svedkov. Skutočnosť, že napokon k záveru o zníženej vierohodnosti dospel práve vo vzťahu k svedkovi E., je výsledkom vyhodnotenia konkrétnych, individuálnych a v priebehu výsluchu preukázaných nedostatkov jeho výpovede, nie prejavom vopred zaujatého postoja súdu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o zníženej dôveryhodnosti svedka L. E. za logický, vnútorne konzistentný a majúci oporu vo vykonanom dokazovaní, najmä v obsahu zápisnice o pojednávaní z 05.05.2025. Nejde o svojvoľné alebo
nepodložené hodnotenie, do ktorého by mal odvolací súd dôvod zasahovať. Naopak, ide o názorný príklad starostlivého uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP, ktorá vyžaduje posúdenie dôkazu nielen izolovane, ale aj vo vzájomnej súvislosti so všetkým, čo v konaní vyšlo najavo. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.
30. Odvolateľ v ďalšej odvolacej námietke poukazuje na vyjadrenie žalobcu zaznamenané v rámci jeho záverečnej reči, konkrétne na výrok: „Trvám na výpovedi, bolo tam 3000 €, ale moji svedkovia čo vypovedali ako to bolo, povedal som nech vypovedajú pravdu lebo bolo to 3000 €, ale oni povedali, že oni tam vtedy neboli, tá tretia 1000 € v žetónoch išla p. D.. Chcel som, aby hovorili čistú pravdu.“ Odvolateľ tento výrok označuje za mimoriadne závažný a diskreditujúci, vzbudzujúci dôvodné podozrenie z nátlaku alebo manipulácie žalobcu voči jeho vlastným svedkom s cieľom ovplyvniť ich výpoveď v jeho prospech, pričom súdu vytýka, že sa s touto skutočnosťou pri hodnotení dôveryhodnosti žalobcu vôbec nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou síce nevysporiadal, avšak s touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje, a to z nasledujúcich dôvodov. Prvým dôvodom je časový a procesný kontext výroku. Predovšetkým je potrebné tento výrok posudzovať nie izolovane, ale v kontexte, v akom bol prednesený. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.06.2025 vyplýva, že tento výrok odznel v záverečnej reči žalobcu bezprostredne po tom, čo súd v ten istý deň vykonal dôkaz denným výkazom z pokra, z ktorého vyplynulo, že žalobcovi bola v skutočnosti vyplatená suma 2200 €, teda nižšia, než akú žalobca dovtedy tvrdil 2600 €, pričom žalobca sa nedokázal presvedčivo vyjadriť k tomuto rozdielu ani k celkovej logike svojho tvrdenia o priebehu výhry a poskytnutí pôžičky. Súčasne bolo v tomto okamihu konania už dlhodobo zrejmé (od pojednávania dňa 27.03.2025), že svedkovia O. P. K. a L. A., ktorých žalobca sám navrhol, potvrdili len dva presuny žetónov po 1000 € a k tvrdenej tretej žetónovej dávke sa nevedeli vyjadriť, keďže pri stole v tom čase už neboli prítomní. Predmetný výrok teda predstavuje bezprostrednú reakciu žalobcu na to, že vlastní svedkovia jeho žalobný nárok v plnom rozsahu (t.j. čo do sumy 3000 €) nepotvrdili, a nie vyjadrenie prednesené vopred alebo v inom, izolovanom kontexte, z ktorého by bolo možné vyvodzovať úmysel ovplyvniť ich budúcu výpoveď. Druhým dôvodom je logická nekonzistentnosť hypotézy o manipulácii s výsledkom dokazovania. Kľúčovou okolnosťou, ktorú odvolací súd v zhode so stanoviskom žalobcu zdôrazňuje, je vnútorná logická nekonzistentnosť medzi predpokladanou motiváciou (ovplyvniť svedkov v prospech celej žalovanej sumy 3000 €) a skutočným, preukázaným obsahom ich výpovedí. Ak by totiž žalobca skutočne inštruoval alebo nabádal svedkov K. a A., aby vypovedali v jeho prospech spôsobom nezodpovedajúcim skutočnosti, možno dôvodne očakávať, že by títo svedkovia potvrdili žalobcom tvrdenú sumu v celom rozsahu, teda vrátane spornej tretej dávky 1000 €. Namiesto toho títo svedkovia, hoci ich žalobca sám navrhol a hoci mal na priaznivom výsledku sporu zjavný záujem, zhodne uviedli, že poslednú, tretiu transakciu nevideli, pretože v danom čase už pri stole neboli prítomní. Skutočnosť, že títo svedkovia nepotvrdili časť žalobcovho nároku, napriek tvrdenému nabádaniu, je práve okolnosťou svedčiacou proti záveru o ich ovplyvňovaní, a nie v prospech takéhoto záveru. Reálne uplatnená (a úspešná) manipulácia by sa musela prejaviť v opačnom výsledku. Tretím dôvodom je číry pohľad na jazykový a vecný obsah výroku. Odvolací súd sa tak zaoberal doslovným znením výroku, z ktorého vyplýva, že žalobca dvakrát v tej istej vete zopakoval požiadavku, aby svedkovia vypovedali „pravdu“, resp. „čistú pravdu“. Formulácia „povedal som nech vypovedajú pravdu“ vo svojom prirodzenom jazykovom význame vyjadruje opak nabádania na nepravdivú alebo skreslenú výpoveď, ide o vyjadrenie požiadavky na pravdivosť, hoci sprevádzané (nešikovne formulovaným) subjektívnym presvedčením žalobcu o správnosti vlastnej verzie skutkového deja („lebo bolo to 3000 €“). Súd odvolací musí pri hodnotení tohto vyjadrenia prihliadať aj na to, že ide o osobu právne nevzdelanú pri prednese záverečnej reči, od ktorej nemožno očakávať precíznu a právnicky vycibrenú formuláciu myšlienok. Kontextovo tak tento výrok možno vecne vysvetliť skôr ako laické, nemotorné vyjadrenie sklamania nad tým, že svedkovia nepotvrdili celý rozsah jeho žalobného nároku, než ako priznanie k predchádzajúcemu nátlaku. Štvrtým dôvodom je absencia akéhokoľvek iného indikátora ovplyvňovania v konaní. Tu odvolací súd poukazuje na to, že v rámci celého priebehu dokazovania nebola zaznamenaná žiadna ďalšia okolnosť, ktorá by hypotézu o manipulácii svedkov podporovala. Žalovaný ani jeho právny zástupca nekládli svedkom K. a A. pri ich výsluchu dňa 27.03.2025 žiadne otázky smerujúce k prípadnému predchádzajúcemu ovplyvňovaniu ich výpovede zo strany žalobcu, hoci taká otázka by sa pri vážne mienenom podozrení z manipulácie prirodzene ponúkala. Námietka nekonzistentnosti či nedôveryhodnosti výpovedí týchto svedkov z dôvodu ich prípadného ovplyvnenia žalobcom bola zo strany žalovaného vznesená až dodatočne v odvolaní, s odstupom od okamihu, keď ju bolo možné a vhodné uplatniť priamo pred súdom prvej inštancie formou konkrétnych otázok voči svedkom. Vzhľadom na tieto 4 uvedené dôvody odvolací súd uzatvára, že predmetný výrok žalobcu, posudzovaný v kontexte okamihu jeho prednesenia, vo svojom jazykovom
vyjadrení a vo svetle skutočného (žalobcovi čiastočne nepriaznivého) obsahu výpovedí jeho svedkov, nezakladá dôvodné podozrenie z nátlaku alebo manipulácie so svedkami. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak tomuto vyjadreniu pri hodnotení dôveryhodnosti žalobcu a jeho svedkov nepripísal rozhodujúci alebo diskreditujúci význam. Takéto hodnotenie by v danom kontexte bolo v rozpore so zásadami logického myslenia, keďže by prehliadalo, že samotný výsledok výpovedí týchto svedkov predpokladanú manipuláciu vecne vyvracia. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.
31. V tretej odvolacej námietke odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nesprávne a nedostatočne vyhodnotil denný výkaz z pokra ako listinný dôkaz, keď nekriticky akceptoval nepodložené popretie správnosti tohto výkazu zo strany žalobcu bez toho, aby si vyžiadal jeho ďalšie overenie, neprávne rozložil dôkazné bremeno, keď to mal byť práve žalobca, kto mal preukázať nesprávnosť úradného záznamu, ktorý sám spochybnil, a z rozdielu medzi žalobcom tvrdenou vyplatenou sumou (2600 €) a sumou vyplývajúcou z výkazu (2200 €) mal vyvodiť záver o nedostatku finančných prostriedkov žalobcu potrebných na poskytnutie tvrdenej pôžičky, čím spochybniť celý jeho nárok. Odvolací súd túto námietku posúdil podrobne a dospel k záveru, že nie je dôvodná, a to z nasledujúcich vzájomne súvisiacich dôvodov. Z oboch zápisníc o pojednávaní vyplýva procesný priebeh, ktorý je pre posúdenie tejto námietky kľúčový. Na pojednávaní dňa 05.05.2025 žalobca navrhol vykonanie dôkazu denným výkazom, súd však tento návrh po dôkladnom a opakovanom dopytovaní žalobcu (zaznamenanom v zápisnici v podobe rozsiahleho dialógu) uznesením zamietol ako nepotrebný, keď žalobca ani jeho právny zástupca nedokázali presvedčivo objasniť, akým spôsobom by mal tento dokument preukázať práve tvrdenú pôžičku, teda vnútornú transakciu medzi hráčmi pri stole. Napriek tomuto skoršiemu zamietavému uzneseniu si súd prvej inštancie na nasledujúcom pojednávaní dňa 13.06.2025 predmetný výkaz vyžiadal, a to súbežne z dvoch od seba nezávislých zdrojov, jednak priamo od prevádzkovateľa G. H. I., jednak od Úradu pre reguláciu hazardných hier, ktorému je táto spoločnosť podľa právnych predpisov povinná predmetné výkazy zasielať. Súd sám výslovne uviedol, že tak urobil "v snahe vyhnúť sa možnému namietaniu odňatia práva konať pred súdom", teda z dôvodu procesnej opatrnosti a v záujme vylúčenia akýchkoľvek pochybností o riadnom a úplnom zistení skutkového stavu. Tento postup je podľa odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako prejav mimoriadnej starostlivosti a dôslednosti súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nie ako nedbanlivosť, ktorú naznačuje odvolanie. Súd totiž nielenže dôkaz napokon vykonal, ale zabezpečil ho z dvoch nezávislých prameňov práve preto, aby vylúčil riziko jednostrannosti alebo manipulácie zo strany ktorejkoľvek strany sporu, či prevádzkovateľa herne. Odvolacia námietka, že súd tento dôkaz "odmietol" alebo mu nevenoval náležitú pozornosť, tak nemá oporu z obsahu spisu. Odvolací súd považuje za rozhodujúce presne vymedziť, čo denný výkaz z pokra svojou povahou zaznamenáva a čo nie. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 05.05.2025 vyplýva rozsiahly a dôsledný výsluch žalobcu práve k tejto otázke, v rámci ktorého súd žalobcu opakovane a systematicky konfrontoval s otázkou, akým spôsobom má tento dokument preukázať existenciu pôžičky medzi ním a žalovaným. Žalobca postupne uviedol, že vo výkaze má byť zaznamenané meno hráča, výška jeho vkladu (nákupu žetónov), výška vyplatenej sumy a výška tržby, teda súhrnné údaje o vstupe a výstupe finančných prostriedkov jednotlivého hráča „z“ a „do“ pokladne kasína. Na výslovnú a opakovanú otázku súdu, akým spôsobom z takto koncipovaného výkazu vyplynie, že práve suma 3000 € v žetónoch bola v priebehu hry odovzdaná žalobcom žalovanému, žalobca napokon sám pripustil: "to máte pravdu, z tej správy to nezistíme" a následne aj "z toho protokolu to nevyčítame". Tento moment má pre posúdenie celej námietky zásadný význam. Jedná sa o výslovné a jednoznačné pripustenie samotného žalobcu (teda strany, v ktorej prospech mal byť dôkaz vykonaný), že tento dokument nie je spôsobilý preukázať ani vyvrátiť samotnú existenciu tvrdenej pôžičky, keďže zaznamenáva len súhrnné, nie vnútorné (medzihráčske) transakcie. Túto skutočnosť napokon nepriamo potvrdil aj svedok L. E. pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 13.06.2025, ktorý k výkazu vypovedal výlučne v rovine celkových súm nákupu, dokupu a záverečnej výplaty jednotlivých hráčov, a k otázke vnútorných presunov žetónov medzi žalobcom a žalovaným sa vo väzbe na výkaz vôbec nevyjadroval, logicky preto, že táto informácia sa vo výkaze vôbec nenachádza. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie správne posúdil tento dôkaz ako irelevantný pre samotnú podstatu sporu (existenciu a výšku pôžičky), a to nie na základe povrchného alebo nedôsledného hodnotenia, ale na základe dôkladného výsluchu, v rámci ktorého si toto zistenie overil priamo u strany, ktorá dôkaz navrhovala. Pokiaľ ide o konkrétny numerický rozpor, na ktorý poukazuje odvolanie, treba v prvom rade zdôrazniť, že tento rozpor sa netýka výšky sumy, ktorú mal žalobca poskytnúť žalovanému (predmet sporu), ale výšky sumy, ktorá mala byť žalobcovi na konci hry vyplatená kasínom (vedľajšia, doplnková okolnosť súvisiaca s celkovou bilanciou žalobcovej hry v daný večer). Odvolací súd v tomto smere prihliada na vysvetľujúcu argumentáciu žalobcu, podľa ktorej podstatná skutočnosť pre vec je tá, že celkový objem žetónov v obehu pri stole v danom večere
prevyšoval sumu 3000 €, čo je s jeho tvrdením o poskytnutí tejto sumy žalovanému logicky zlučiteľné (rozpor by nastal len opačným smerom, teda ak by celkový objem žetónov bol nižší než tvrdená pôžička). Samotná otázka, či žalobcovi bolo na konci hry vyplatených 2200 € alebo 2600 €, súvisí výlučne s vnútornou (a napokon aj samotným žalobcom nepresvedčivo vysvetlenou) bilanciou jeho celkovej výhry v danom večere, ktorá sama osebe nie je právne rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či a v akom rozsahu odovzdal určitú časť svojich žetónov žalovanému v priebehu hry. Inak povedané, aj keby žalobcova prezentácia vlastnej celkovej bilancie výhry bola nepresná alebo si protirečila, táto nepresnosť sama osebe nevylučuje, že v priebehu postupne prebiehajúcej hry, v rámci ktorej podľa zhodných výpovedí viacerých svedkov žalobca opakovane vyhrával, mohol mať v držbe dostatok žetónov na to, aby žalovanému v priebehu hry, teda ešte pred jej definitívnym ukončením a zúčtovaním, poskytol žetóny v hodnote 2000 €, ktorých poskytnutie bolo napokon preukázané nezávisle od tohto výkazu, priamymi a vzájomne súhlasnými výpoveďami svedkov K. a A.. Odvolateľ v tejto časti námietky ďalej namietal, že súd nesprávne aplikoval pravidlá dôkazného bremena, keď mal vyžadovať od žalobcu, aby preukázal nesprávnosť úradného výkazu, ktorý sám spochybnil, avšak namiesto toho jeho popretie bez ďalšieho akceptoval. Túto námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú, keďže vychádza z nesprávnej premisy o právnom význame tohto čiastkového sporu. Otázka správnosti či nesprávnosti údaja o výške žalobcovi vyplatenej sumy nie je skutočnosťou, ktorú by musela preukazovať ktorákoľvek zo strán sporu na účely rozhodnutia vo veci samej, keďže táto čiastková skutočnosť nemá priamu výpovednú hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu (existencii pôžičky). Ak súd prvej inštancie uviedol, že tvrdenie žalobcu o nesprávnosti výkazu "nebolo možné žiadnym spôsobom overiť", nejde o nesprávne rozloženie dôkazného bremena v neprospech žalovaného, ale o vecne správne konštatovanie, že táto vedľajšia, dokazovaním priamo nepodstatná otázka zostala neobjasnená bez toho, aby to malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie vo veci, keďže dôkazné bremeno vo vzťahu k rozhodujúcej skutočnosti (poskytnutie 2000 € pôžičky) niesol a uniesol žalobca inými, nezávislými dôkazmi. Napokon treba dodať, že aj samotný denný výkaz svedčí skôr v prospech vierohodnosti záveru súdu prvej inštancie než proti nemu. Obe nezávisle získané verzie výkazu (od prevádzkovateľa aj od úradu) sa zhodovali, čo vylučuje úvahu o účelovej manipulácii zo strany prevádzkovateľa v prospech ktorejkoľvek strany sporu, a súčasne platí, že aj keby žalobcovo tvrdenie o výške vlastnej výhry bolo nepresné, táto nepresnosť neboli spôsobilá vyvrátiť priame a vzájomne súhlasné svedectvá o samotnom odovzdaní žetónov žalovanému. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, že súd prvej inštancie pristupoval k dôkazu „denným výkazom z pokra“ s mimoriadnou procesnou dôslednosťou (keď si ho napriek pôvodnému zamietnutiu následne z dvoch nezávislých zdrojov vyžiadal), správne vyhodnotil jeho limitovanú vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu (čo napokon vyplýva priamo z priznania samotného žalobcu na pojednávaní), a nepochybil ani v otázke rozloženia dôkazného bremena, keďže sporná čiastková nezrovnalosť v údaji o vyplatenej sume nepredstavuje skutočnosť právne rozhodujúcu pre záver o existencii a výške pôžičky. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.
32. V štvrtej odvolacej námietke odvolateľ namieta, že žalobca v konaní ako celku neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdenému nároku, a to s poukazom na súhrn okolností uvádzaných už v predchádzajúcich bodoch odvolania. Rozpornosť tvrdení o spôsobe poskytnutia pôžičky, absenciu akéhokoľvek objektívneho listinného dôkazu (písomná zmluva, potvrdenie, bankový prevod), rozpornosť a nedôveryhodnosť svedeckých výpovedí a nesprávne vyhodnotenie denného výkazu, ako aj na to, že žalovaný od počiatku konzistentne popieral existenciu akéhokoľvek dlhu. Odvolací súd túto námietku posúdil dôkladne, a to tak v rovine procesnej (prípustnosť námietky vo väzbe na uplatnené odvolacie dôvody), ako aj v rovine vecnej, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu namietol, že otázka unesenia či neunesenia dôkazného bremena nespadá pod žiaden z odvolateľom výslovne uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, a odvolací súd by sa preto touto námietkou nemal vôbec zaoberať. S týmto procesným stanoviskom sa odvolací súd nestotožňuje. Otázka, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, nie je izolovanou, samostatnou právnou kategóriou oddelenou od skutkového zisťovania a právneho posúdenia veci, ale je práve prienikom oboch týchto rovín, ide o aplikáciu normy o rozložení dôkazného bremena (ktorá je normou právnou) na výsledky vykonaného dokazovania (ktoré je rovinou skutkovou). Námietka neunesenia dôkazného bremena je preto svojou povahou vždy súčasne námietkou nesprávneho vyhodnotenia dôkazov vo vzťahu k záveru o preukázanosti rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), ako aj námietkou nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych a procesných pravidiel o rozložení tohto bremena na zistený skutkový stav (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Vzhľadom na to, že odvolateľ v predchádzajúcich bodoch svojho odvolania podrobne rozviedol práve okolnosti týkajúce sa hodnotenia dôkazov a ich právnych dôsledkov pre existenciu nároku,
štvrtý bod odvolania nepredstavuje nový, samostatný a procesne neuplatnený dôvod, ale zhrnutie a vyústenie predchádzajúcej argumentácie. Odvolací súd sa preto touto námietkou v záujme komplexného a materiálne úplného preskúmania napadnutého rozsudku zaoberal vecne. Pre vecné vysporiadanie sa s touto námietkou považuje odvolací súd za nevyhnutné pripomenúť, že dôkazné bremeno nie je monolitickou kategóriou viažucou sa na žalobný nárok ako celok, ale viaže sa na jednotlivé rozhodujúce (právne významné) skutočnosti, ktoré sú predmetom dokazovania. Tam, kde ide o deliteľné plnenie ako je tomu pri peňažnom dlhu vzniknutom postupným poskytovaním čiastkových súm v priebehu jednej hry je súd povinný a oprávnený posudzovať mieru preukázanosti samostatne vo vzťahu ku každej takejto čiastkovej skutočnosti, a nie požadovať jednotný, "všetko alebo nič" záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdenia žalobcu ako celku. Práve takýto diferencovaný postup napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zvolil, keď oddelene posúdil preukázanosť prvých dvoch presunov žetónov (2x 1000 €) a preukázanosť tretej, spornej dávky žetónov (1000 €), pričom vo vzťahu k prvej časti dospel k pozitívnemu záveru o preukázaní a vo vzťahu k druhej časti ku konštatovaniu stavu non liquet, ktorý dôsledne vyhodnotil v neprospech žalobcu ako strany nesúcej ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno. Odvolací súd zdôrazňuje, že takýto výsledok dokazovania, čiastočné vyhovenie žalobe sprevádzané čiastočným zamietnutím, nie je znakom nedôslednosti alebo rezignácie súdu na riadne zistenie skutkového stavu, ako naznačuje odvolanie, ale presným opakom. Je dokladom toho, že súd neaplikoval paušálny, zjednodušujúci prístup ("žalobcovi buď uverím vo všetkom, alebo v ničom"), ale ku každej čiastkovej skutočnosti pristupoval so samostatnou mierou kritickosti podľa toho, akou kvalitou a mierou presvedčivosti dôkazov bola táto skutočnosť podopretá. Tento postup je v úplnom súlade s doktrínou, ktorú napokon citoval samotný súd prvej inštancie (monografia A. D. o dôkaznom bremene), keď zdôraznil, že stav non liquet sa môže vzťahovať len na tie konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré vykazujú znaky neobjasnenosti, bez ohľadu na to, že iné, súvisiace skutkové tvrdenia už objasnené boli. Odvolacia argumentácia, ktorá požaduje, aby bola žaloba pre neunesenie dôkazného bremena zamietnutá, je preto v priamom rozpore so správnou aplikáciou zásad o rozložení dôkazného bremena pri deliteľnom plnení. Odvolateľ namieta, že žalobca nepredložil žiadny objektívny dôkaz (písomná zmluva, potvrdenie o pôžičke, výpis z účtu) na preukázanie tvrdenej pôžičky. Túto námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka je reálnym kontraktom, na vznik ktorého sa nevyžaduje písomná forma, a civilné procesné právo nekladie na preukázanie jej vzniku žiadne osobitné formálne dôkazné obmedzenia (na rozdiel napr. od úkonov, pri ktorých osobitný predpis vyžaduje písomnú formu ad substantiam alebo ad probationem). Svedecká výpoveď je plnohodnotným dôkazným prostriedkom podľa Civilného sporového poriadku, ktorému súd priznáva rovnakú východiskovú váhu ako listinnému dôkazu, pričom jej presvedčivosť závisí od individuálneho vyhodnotenia jej obsahu, vnútornej konzistentnosti a miery zhody s ostatnými vykonanými dôkazmi, nie od jej apriórnej podradenosti listinným dôkazom. Napokon, samotná povaha transakcie ako je odovzdanie herných žetónov medzi hráčmi pri stole počas hazardnej hry v skorých ranných hodinách vylučuje reálnu očakávateľnosť toho, že by si strany o takomto plnení vyhotovovali písomný doklad; požiadavka na predloženie listinného dôkazu v takejto situácii by bola v rozpore so životnou skúsenosťou a nemôže byť použitá ako automatický dôvod na spochybnenie nároku ako takého. Pokiaľ odvolateľ v rámci tejto námietky opätovne poukazuje na rozpor medzi tvrdením o hotovosti a tvrdením o žetónoch ako na skutočnosť, ktorá mala viesť k záveru o neunesení dôkazného bremena "v žiadnej časti" nároku, odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na svoje vyššie uvedené vysporiadanie sa s prvým odvolacím dôvodom, kde bolo vysvetlené, že táto zmena predstavovala prípustné a s ohľadom na povahu prostredia logické spresnenie skutkových tvrdení, ktoré navyše korešpondovalo aj s obsahom predžalobnej komunikácie strán. Táto okolnosť teda nemôže mať za následok paušálne spochybnenie dôveryhodnosti žalobcu vo vzťahu ku všetkým jeho ďalším, vecne samostatným tvrdeniam, najmä keď tieto ďalšie tvrdenia (konkrétne poskytnutie 2000 € v žetónoch) boli nezávisle potvrdené dvoma vzájomne súhlasnými svedeckými výpoveďami, ktorých obsah so samotnou otázkou "hotovosť verzus žetóny" vôbec nesúvisel. V rozsahu, v akom táto námietka opakuje výhrady k hodnoteniu jednotlivých svedeckých výpovedí (uprednostnenie výpovedí K. a A. pred výpoveďami personálu kasína), odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na svoje vyššie podrobne rozvedené vysporiadanie sa s druhým odvolacím dôvodom. Na tomto mieste však odvolací súd považuje za potrebné doplniť jeden aspekt, ktorý má osobitný význam práve pre otázku unesenia dôkazného bremena. Svedecké výpovede personálu kasína (E., G., F., Q.), na ktoré sa odvolateľ odvoláva ako na dôkazy vyvrácajúce žalobcovo tvrdenie, vo svojej podstate nepredstavujú pozitívne dôkazy o neexistencii pôžičky, ale iba dôkazy o tom, že títo svedkovia si na konkrétne okolnosti transakcie nespomínajú, prípadne že ju sami nezaznamenali (typicky F. a Q., ktorí odišli z prevádzky skôr, než k rozhodujúcim udalostiam pri stole vôbec došlo). Nepamätanie si skutočnosti alebo jej nezaznamenanie treťou osobou nie je z hľadiska dôkazného
práva rovnocenné s preukázaním jej neexistencie, ide o dôkazne neutrálnu, nie vyvrácajúcu skutočnosť. Naproti tomu výpovede K. a A. predstavujú pozitívne, konkrétne a vzájomne sa potvrdzujúce svedectvá o reálnom priebehu transakcie. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď prisúdil vyššiu dôkaznú váhu pozitívnym, konkrétnym a vzájomne súhlasným svedectvám pred všeobecnými a v podstate neutrálnymi vyjadreniami o nepamätaní si. Odvolateľ osobitne zdôrazňuje, že žalovaný od počiatku konania, už v rámci predžalobnej komunikácie, konzistentne a dôsledne popieral existenciu akéhokoľvek dlhu, a že práve táto dôslednosť mala byť súdom vyhodnotená v jeho prospech ako nepriamy dôkaz o neexistencii záväzku. Odvolací súd túto argumentáciu považuje za oslabenú, a to s poukazom na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.05.2025. Z nej vyplýva, že žalovaný na priamu otázku súdu prvej inštancie napokon sám pripustil, že medzi ním a žalobcom k presunu žetónov skutočne dochádzalo, vrátane presunu smerom od neho k žalobcovi ("áno samozrejme... žetóny sa posúvali... nebolo to 1000 €. Bolo 500 a tých 500 mu prišlo naspäť. Prišlo mu 300 a tak mu prišlo 200."). Toto vyjadrenie stojí v priamom napätí s líniou obrany prezentovanou v písomných podaniach, kde žalovaný svoju obranu opieral o všeobecné a kategorické popretie akejkoľvek účasti na finančnej transakcii so žalobcom ("uplatnený nárok žalobcu neuznáva v celom rozsahu a rovnako popiera všetky tvrdenia žalobcu"). Ukazuje sa teda, že ani vlastné procesné správanie žalovaného nebolo tak jednoznačne a nepretržite konzistentné, ako to prezentuje v odvolaní, a jeho počiatočné všeobecné popretie bolo v priebehu ústneho pojednávania konkretizované spôsobom, ktorý napokon existenciu istého (hoci podľa jeho tvrdenia inak koncipovaného) „toku žetónov“ medzi stranami potvrdil. Za tejto procesnej situácie nemožno len zo skutočnosti, že žalovaný formálne od počiatku "popieral dlh", vyvodzovať kvalifikovaný záver v jeho prospech, keďže miera a spôsob tohto popierania sa v priebehu konania preukázateľne vyvíjali. Na základe komplexného posúdenia vyššie uvedených čiastkových argumentov odvolací súd uzatvára, že žalobca dôkazné bremeno ohľadom rozhodujúcej, súdom priznanej sumy 2000 € uniesol, keď toto tvrdenie oprel o dva vzájomne súhlasné, konkrétne a v konaní nespochybnené priame svedecké dôkazy, pričom absencia písomného dokladu o pôžičke nie je pri tomto type reálneho kontraktu a danom skutkovom kontexte na ujmu žalobcovho nároku. Vo vzťahu k spornej, súdom nepriznanej tretej dávke 1000 € súd naopak dôkazné bremeno správne a dôsledne vyhodnotil v neprospech žalobcu, čím preukázal, že jeho hodnotenie dôkazov nebolo vedené snahou vyhovieť žalobcovi bezvýhradne, ale bolo výsledkom diferencovaného, kritického posúdenia dôkaznej situácie pri každej jednotlivej čiastkovej skutočnosti osobitne. Tento postup je vecne správny, zodpovedá zásadám rozloženia dôkazného bremena pri deliteľnom plnení a nezakladá dôvod na zásah odvolacieho súdu. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.
33. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že žiadna z odvolacích námietok žalovaného nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vrátane dôkazov vykonaných z vlastnej iniciatívy po prehodnotení pôvodných návrhov strán, tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti spôsobom zodpovedajúcim zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní a právne posúdenie veci zodpovedá § 657 a § 563 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdzuje.
34. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným okrajovým dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
35. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd na základe vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel a nevzhliadol dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia § 257 CSP.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).