Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/16/2020

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne Základná organizácia Odborového zväzu KOVO VOLKSWAGEN SLOVAKIA, so sídlom v Bratislave, J. Jonáša 1 (adresa na doručovanie: Bratislava, Miletičova 24), proti žalovanému JUDr. X. U., PhD., bytom Z. XXXXX/XXX, V. - O. U. (pôvodne bytom ulica 1. mája č. XXXX, F.), za účasti Moderné odbory Volkswagen, so sídlom Jána Jonáša 1, Bratislava, práv.zast. Advokátska kancelária doc. JUDr. Marek Švec,PhD.,LL.M.,s.r.o. so sídlom v Trnave, Spartakovská 24, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. marca 2017 na základe všeobecnej správnej žaloby, takto

rozhodol:

Žalobu o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

1. Správnou žalobou zo dňa 24.05.2017 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako rozhodcu, podľa o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „“) zo dňa 30. marca 2017 o oprávnení odborovej organizácie Moderné odbory Volkswagen na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy v spoločnosti Volkswagen Slovakia a.s. navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

2. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný bol listom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny S&r č. XXXX/XXXX-M-OPV zo dňa 17.02.2017 určený za rozhodcu v spore podľa § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní, na rozhodnutie o určení reprezentatívnosti odborovej organizácie oprávnenej na kolektívne vyjednávanie za zamestnancov spoločnosti Volkswagen Slovakia a.s.. Spor vznikol medzi odborovými organizáciami Moderné odbory Volkswagen a žalobkyňou. O určení rozhodcu požiadal Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zamestnávateľ, Volkswagen Slovakia a.s., pričom určený rozhodca mal overiť počet členov jednotlivých odborových organizácií pôsobiacich u zamestnávateľa a rozhodnúť v súlade s § 3a ods. 5 Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 30.03.2017 došlo k určeniu odborovej organizácie oprávnenej na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy predloženej zamestnávateľom, a to v prospech odborovej organizácie Moderné odbory Volkswagen pôsobiacej u zamestnávateľa.

3. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný ako rozhodca v spore o určení oprávnenej odborovej organizácie vystupuje ako orgán verejnej správy v prípade, že je rozhodca určený Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR na základe žiadosti jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.03.2016, v spojení s rozhodnutím

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 29.08.2011, kde sa tieto súdy zaoberali otázkou postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy v prípade rozhodovania sporov vo veci plnenia záväzkov z kolektívnej zmluvy podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí o.i. konštatoval, že atribútom pri posudzovaní postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy je, že ten autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré s ním nie sú v rovnom postavení a obsah rozhodnutia nezávisí od vôle týchto subjektov.

4. Vo vzťahu k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uviedla, že žalovaný pred rozhodnutím nedostatočne zistil skutkový stav, bez opory Zákona o združovaní a stanov KOVO, čím tak bola žalobkyňa eliminovaná z procesu kolektívneho vyjednávania a došlo tým k porušeniu práv žalobkyne. Úlohou žalovaného bolo pred rozhodnutím preveriť riadne počet členov odborových organizácií tak, aby bolo možné rozhodnúť, ktorá odborová organizáciu je oprávnená rokovať a uzatvoriť kolektívnu zmluvu so zamestnávateľom, pričom určenie počtu členov je jedinou zákonnou podmienkou na takéto určenie príslušnej odborovej organizácie. Vzhľadom na históriu žalobkyne, proces likvidácie s následnou konsolidáciou, prebiehajúci od roku 2016, presun všetkej dokumentácie menovanému likvidátorovi, ktorý túto dokumentáciu nevrátil, obnovenie činnosti od 01.02.2017, a skutočnosť, že pôvodní členovia boli nezákonne preregistrovaní do odborovej organizácie Moderné odbory Volkswagen, žalobkyňa nebola schopná poskytnúť rozhodcovi príslušnú dokumentáciu, keďže disponovala iba stanovami KOVO a štatútom. Tieto skutočnosti však neboli zavinené žalobkyňou. Žalovaný tak pri rozhodovaní nevychádzal z reálneho stavu, zo všetkých relevantných dokumentov a jeho rozhodnutie tak nie je založené na riadne zistenom skutkovom stave.

II.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.08.2017 uviedol, že po predložení všetkých dokladov od strán, po osobných stretnutiach zo zástupcami odborových organizácií, vydal predbežné stanovisko, kde konštatoval, že sa javí, že podmienky oprávnenosti na kolektívne vyjednávanie o uzavretie kolektívnej zmluvy sú splnené u odborovej organizácie Moderné odbory Volkswagen. Keďže závery, na základe ktorých bolo toto stanovisko prijaté, žalobkyňa žiadnymi dodatočnými dokladmi nevyvrátila, oprávnenie zo dňa 30.03.2017 bolo ním ako určeným rozhodcom vydané v prospech organizácie Moderné odbory Volkswagen.

6. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správnym súdom, s tým, že žalovaný pri rozhodovaní vystupoval v pozícii orgánu verejnej správy, žalovaný zdôraznil, že oblasť kolektívneho vyjednávania je rozhodovaním v oblasti súkromnoprávnej, vo vzťahu medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, ktoré má súkromnoprávny charakter, čo podporuje aj skutočnosť, že rozhodcu určuje ministerstvo na podnet strany. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 19.02.2014, kde tento súd uviedol: „Rozhodca vo veci riešenia a rozhodovania v spore o kolektívnu zmluvu vstupuje do tohto konania na základe vzájomnej dohody účastníkov sporu a ich žiadosti, ktorou deklarujú vôľu, že sa rozhodli spor o uzavretie kolektívnej zmluvy vyriešiť v konaní pred rozhodcom, ktorého si sami vybrali“. Krajský súd v rozhodnutí zdôraznil, že postavenie rozhodcu má súkromnoprávny charakter a pri rozhodovaní sporu je limitovaný návrhmi a vôľou oboch zmluvných strán, teda pri rozhodovaní sa neriadi výlučne hmotným právom, ale aj určitou zásadou spravodlivosti. Tomuto konaniu chýba obligatórnosť, a preto nemožno v danom prípade rozhodcu považovať za orgán verejnej správy. Na druhej strane, v prípade sporu o plnenie z kolektívnej zmluvy táto obligatórnosť konania je daná § 14 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, ako aj charakterom tohto sporu, kde pri autoritatívnom rozhodovaní je rozhodca povinný prihliadať na všeobecne záväzné právne predpisy a taktiež na platne uzavretú kolektívnu zmluvu, ktorá sa v tomto prípade stáva záväzným právnym predpisom. Rozhodca takto v tomto postavení spĺňa všetky atribúty orgánu verejnej moci, pretože autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov z kolektívnej zmluvy, ktoré nie sú v rovnom postavení a obsah tohto rozhodnutia nezávisí od ich vôle. Žalovaný poukázal na to, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v prípade sporu o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy nevystupuje ako správny orgán a nerozhoduje, ale iba vyberá osobu zo zostaveného zoznamu rozhodcov, ktorý vedie v zmysle Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Opätovne poukázal na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na to, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní špeciálnym spôsobom upravuje konanie o kolektívnom vyjednávaní, osobitne tiež konanie pred sprostredkovateľom a rozhodcom, rovnako aj náležitosti rozhodnutia rozhodcu o možnosti podávania opravných prostriedkov, no iba v tomto, zákonom vymedzenom prípade, t.j. v prípade rozhodnutia v spore o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy podľa § 14. Spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy je upravený v § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní, pričom toto ustanovenie nepripúšťa podanie odvolania ani iného opravného prostriedku proti rozhodnutiu rozhodcu v spore o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy, rovnako ako to neupravuje v prípade rozhodnutia rozhodcu v spore o uzavretí kolektívnej zmluvy v § 13 citovaného zákona. Podanú žalobu navrhol zamietnuť, prípadne konanie zastaviť, keďže nejde o rozhodnutie preskúmateľné správnym súdom.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23.11.2017 namietala tvrdenia žalovaného o tom, aké podklady sú relevantné pri určovaní počtu členov odborovej organizácie. Vo vzťahu k otázke preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správnym súdom a k postaveniu rozhodcu ako orgánu verejnej správy v obdobných sporoch žalobkyňa zotrvala na názore prezentovanom v podanej žalobe, že rozhodca vystupuje ako mocenský orgán sui generis, autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov. S odkazom na SR zdôraznila, že každé rozhodnutie orgánu verejnej správy je v zásade preskúmateľné súdom, ak zákon takýto prieskum nevylučuje. Keďže Zákon o kolektívnom vyjednávaní takýto prieskum nevylučuje, súdny prieskum je prípustný. Pri pripustení opačného výkladu by rozhodca, fyzická osoba, určená nie dohodou dvoch odborových organizácii, ale jednostranne ministerstvom, ktorej zákon zveril určenie odborovej organizácie oprávnenej uzavrieť kolektívnu zmluvu, môže rozhodovať svojvoľne, hoci aj nezákonne, bez možnosti následnej súdnej kontroly. Žalobkyňa zotrvala na závere, že žalovaný ako rozhodca vystupuje ako orgán verejnej moci, jeho rozhodnutie je preskúmateľné súdom a navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť.

8. K žalobe a k podaným vyjadreniam bolo správnemu súdu doručené vyjadrenie ďalšieho účastníka konania, odborovej organizácie Moderné odbory Volkswagen, ktorý sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, ako vo vzťahu k otázke zákonnosti napadnutého rozhodnutia, tak aj v otázke postavenia rozhodcu ako súkromnoprávneho prvku, ktorému bolo stranami zverené rozhodnutie podľa § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní.

9. Vo vyjadrení ďalší účastník konania uviedol, že rozhodca v danom prípade nemá postavenie orgánu verejnej správy, čo vyplýva z toho, že právomoc rozhodcu pri určení odborovej organizácie oprávnenej riešiť kolektívny spor, ak nedôjde medzi odborovými organizáciami k dohode, vychádza priamo od týchto subjektov, pričom spor odborových organizácii má nesporne súkromnoprávny charakter, ktorý je zrejmý v celom rozsahu procesu kolektívneho vyjednávania. Žiadna ingerencia verejnej moci nie je primárne implikovaná, každý procesný krok je realizovaný na základe rozhodnutia jednotlivých zmluvných strán. Kompetencia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR určiť rozhodcu pre rozhodnutie v spore o určenie oprávnenej odborovej organizácie, viesť kolektívne vyjednávanie a uzatvoriť kolektívnu zmluvu podľa § 3a ods. 4 Zákona o kolektívnom vyjednávaní v porovnaní s ustanovením § 13 tohto zákona nie je výsledkom ingerencie štátnej moci a zmeny súkromnoprávneho sporu na verejnoprávny, ale len sekundárnym riešením a ochranou základného práva zamestnancov na lepšie pracovné podmienky, ktoré by mohli byť ohrozené formálnym konaním niektorého z dotknutých subjektov z dôvodu účelovej nedohody na spoločnom postupe. Kompetencia ministerstva sa však neuplatňuje ex offo, ale len na základe žiadosti jednej alebo oboch zmluvných strán. Navyše, rozhodovanie rozhodcu v spore o určení odborovej organizácie nemá právotvorný charakter vo význame, že by rozhodca rozhodol, ktorá z odborovej organizácie je väčšia bez previazanosti na objektívny stav. Rozhodnutie rozhodcu má skôr deklaratórny, formálny charakter, potvrdzujúci objektívnu skutočnosť, ktorý spočíva v potvrdení objektívneho stavu formou jeho overenia na základe zistených skutočností. Rozhodca tak len pre potreby ďalšieho formálneho procesu kolektívneho vyjednávania rieši čiastkový spor vyhotovením dokumentu potvrdzujúcim existujúci stav. Rozhodca v tomto postavení nedisponuje žiadnym zo znakov verejnej moci, nemôže byť považovaný za orgán verejnej moci. Rozhodnutie rozhodcu podľa § 3a zákona nemá povahu exekučného titulu tak, ako to Zákon o kolektívnom vyjednávaní ustanovuje v § 14 ods. 5 v spore o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy. Zákon o kolektívnom vyjednávaní jednoznačne rozlišuje medzi verejnoprávnym postavením rozhodcu v spore o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy, z ktorej nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom a medzi súkromnoprávnym postavením rozhodcu v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy a o spore o určenie odborovej organizácie oprávnenej viesť kolektívne vyjednávanie a uzatvoriť kolektívnu zmluvu. Žalobu preto navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.

10. Uznesením sp.zn. - 186 zo dňa 20.06.2018 správny súd žalobu odmietol. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

11. Na základe kasačnej sťažnosti žalobkyne Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.11.2019 sp. zn. zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.06.2018 sp.zn. - 186 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

12. Najvyšší súd SR zrušil uznesenie krajského súdu pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ktoré spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť, čo malo za následok vadu konania v zmysle . Krajský súd nesprávne argumentoval s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré sa však týkalo rozhodovania rozhodcu podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní, a tiež v rozhodnutí absentovalo, z akého ustanovenia Zákona o kolektívnom vyjednávaní správny súd vychádzal pri vyslovení nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného v správnom súdnictve.

III.

13. Podľa (ďalej len „“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

14. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

15. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

16. Podľa , žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

17. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov; rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka; opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

18. Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.

19. Správny súd, pred tým, ako by sa zaoberal vecou samou a preskúmaval po vecnej stránke opatrenie žalovaného napadnuté správnou žalobou, s odkazom na , podľa ktorého správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“), zaoberal sa tým, či žalovaný v postavení rozhodcu, ktorý rozhodoval v spore o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní, vystupuje ako orgán verejnej správy, t.j. či rozhodnutie vydané

týmto rozhodcom je rozhodnutím preskúmateľným správnym súdom podľa ustanovení .

20. Podľa § 1 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, zákon upravuje kolektívne vyjednávanie medzi príslušnými orgánmi odborových organizácií a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy.

21. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán.

22. Podľa § 3a ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, pri uzatváraní kolektívnej zmluvy v mene kolektívu zamestnancov môžu príslušné odborové orgány pôsobiace u zamestnávateľa vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pre všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú inak. Ak sa odborové organizácie nedohodnú na postupe podľa prvej vety, je zamestnávateľ oprávnený uzatvoriť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou s najväčším počtom členov u zamestnávateľa alebo s ostatnými odborovými organizáciami, ktorých súčet členov u zamestnávateľa je väčší ako počet členov najväčšej odborovej organizácie.

23. Podľa § 3a ods. 3 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, ak sa zúčastnené strany nedohodnú podľa odseku 1 alebo 2, ide o spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy.

24. Podľa § 3a ods. 4 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy rieši rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov vedenom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa tohto zákona. Ak sa zmluvné strany na osobe rozhodcu nedohodnú, na žiadosť ktorejkoľvek zo zmluvných strán ho určí ministerstvo.

25. Podľa § 3a ods. 5 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, rozhodca vydá doklad, ktorý oprávňuje príslušnú odborovú organizáciu alebo príslušné odborové organizácie na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy.

IV.

26. Správny súd poukazuje, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní v ustanovení § 10 vymedzuje ďalšie kolektívne spory okrem uvedeného prípadu v zmysle § 3a; konkrétne spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy. Zo znenia zákona, § 13 a § 14 je zrejmé, že iba ustanovenie § 14 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, v prípade sporu o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy, pripúšťa súdny prieskum rozhodnutia rozhodcu na návrh zmluvnej strany; ak je toto rozhodnutie v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami (). Na konanie je v takomto prípade príslušný okresný súd, v obvode ktorého má sídlo zmluvná strana, proti ktorej tento návrh smeruje, pričom pri rozhodovaní sa postupuje podľa , podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

27. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti znenie dôvodovej správy k o niektorých opatreniach v súvislosti s prijatím , a , ktorým došlo k novelizácii Zákona o kolektívnom vyjednávaní, kde je uvedené, že bolo potrebné upraviť osobitný postup konania o zrušenie rozhodnutia rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy na návrh zmluvnej strany, keďže touto novelou došlo k zmene súdu vecne príslušného na konanie (pred rokom 2016 bol na takéto konania vecne príslušný krajský súd, pričom postup súdu v takýchto konaniach mal byť upravený ; konanie o preskúmavaní neprávoplatných správnych rozhodnutí súdom). Táto dôvodová správa poukázala na to, že vecná príslušnosť na konanie a procesnoprávny postup boli určené , aby nedochádzalo k aplikačným problémom.

28. Aj keď rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní nie je rozhodnutím podľa § 14 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, je podľa názoru správneho súdu nevyhnutné poukázať

komplexne na právnu úpravu Zákona o kolektívnom vyjednávaní, jeho celkové členenie, druhy sporov, ktoré sú týmto zákonom upravené, a charakter týchto sporov, aby bolo zrejmé, aké rozdiely v týchto sporoch existujú, aká rozdielna je právna úprava podľa § 3a a § 14 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, aby bolo zrejmé, prečo správny súd považuje rozhodnutia podľa § 3a za rozhodnutie súkromnoprávnej povahy, nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutia rozhodcu podľa tento zákon chápe ako rozhodnutia orgánu verejnej správy, preskúmateľné súdom, pričom je táto preskúmateľnosť výslovne určená zákonom; a to s určením vecnej príslušnosti okresného súdu za aplikácie .

29. Ak rozsiahla novelizácia procesnoprávnych kódexov v roku 2015, s účinnosťou od 01.07.2016, upravila príslušnosť súdu na rozhodovanie, pričom výslovne uviedla, že je nevyhnutné upraviť právomoc súdu pri preskúmavaní rozhodnutí rozhodcu podľa § 14 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, úmysel zákonodarcu sa javí byť nespochybniteľný, keďže žiadnym zákonným ustanovením nedošlo k úprave právomoci súdov pri iných druhoch sporov, ako ich vymedzuje Zákon o kolektívnom vyjednávaní v , resp. v , a takéto súdne spory, resp. možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia rozhodcu ani neboli spomenuté v citovanej dôvodovej správe k . Z tohto výkladu, systematického a gramatického, možno dospieť len k tomu záveru, že zákonodarca pri Zákone o kolektívnom vyjednávaní nemal legislatívny úmysel umožniť súdny prieskum v rámci správneho súdnictva rozhodnutí rozhodcu podľa zákona, ak výslovne len pri ustanovení určil právomoc súdu (všeobecného súdu) na preskúmanie takýchto rozhodnutí rozhodcu.

30. Súd preto nemôže analogicky, extenzívne rozširovať legislatívne znenie zákona a zveriť právomoc preskúmania správnym súdom aj iných rozhodnutí rozhodcu, ak to výslovne nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Takže napriek tomu, že ustanovenie § 3a výslovne nevylučuje súdny prieskum rozhodnutia rozhodcu, nemožnosť súdneho prieskumu je zrejmý z tohto ustanovenia ako celku, v kombinácii s ostatnými ustanoveniami Zákona o kolektívnom vyjednávaní (osobitne § 14).

31. Druhým dôvodom, prečo správny súd právne uzavrel, že nejde o rozhodnutie preskúmateľné správnym súdom, je vyriešenie otázky postavenia žalovaného, t.j. či môže byť rozhodca pri rozhodovaní podľa § 3a považovaný za orgán verejnej správy, a teda či jeho rozhodnutie je rozhodnutím v oblasti verejnej správy, t.j. preskúmateľné správnym súdom. Z charakteru tohto sporu, všeobecne definovanému vzťahu medzi odborovými organizáciami, postavením rozhodcu pri rozhodovaní, je zrejmé, že rozhodca má v tomto spore postavenie súkromnoprávneho subjektu, keďže aj otázka určenia príslušnej odborovej organizácie je otázka súkromnoprávna, ktorá nemá verejnoprávny dopad. V zmysle § 3a ods. 4 Zákona o kolektívnom vyjednávaní je výber rozhodcu na samotných odborových organizáciách. Pri rozhodovaní rozhodca nevychádza zo všeobecne záväzných právnych predpisov, riadi sa stanovami jednotlivých odborových organizácií, pričom vychádza z predložených listinných podkladov týchto odborových organizácií, na základe ktorých deklaratórne vysloví počet členov tej ktorej odborovej organizácie. V zmysle uvedeného spor odborových organizácií podľa § 3a zákona má nesporne súkromnoprávny charakter.

32. Odborovú organizáciu možno definovať ako dobrovoľné združenie, ktoré vzniká nezávisle od vôle zamestnávateľa, bez zásahu štátu do procesu jej konštituovania a ktorej hlavným cieľom je podporovať a hájiť záujmy zamestnancov. Odborové organizácie majú postavenie právnickej osoby súkromnoprávneho charakteru. Vlastná právna subjektivita odborovej organizácie jej umožňuje stať sa zmluvnou stranou v kolektívnom vyjednávaní o uzatvorení kolektívnej zmluvy. V zmysle je odborová organizácia občianskym združením vytvoreným podľa osobitného predpisu (Zákon o združovaní občanov).

33. Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom a jej obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípov zmluvnej voľnosti. V prípade uzatvárania kolektívnej zmluvy nie je prípustný žiadny zásah verejnej moci, ktorá by autoritatívne rozhodla o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní vzniká v čase kolektívneho vyjednávania a prípravy uzatvárania kolektívnej zmluvy medzi zamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou, ktorá u tohto zamestnávateľa pôsobí.

34. Dňa 04.05.2021 ďalší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal správnemu súdu písomné vyjadrenie ako odpoveď na výzvu správneho súdu zo dňa 09.04.2021. Správny súd zaslal toto písomné vyjadrenie ďalšieho účastníka konania žalobcovi aj žalovanému. S poukazom na skutočnosť, že správny súd najskôr skúmal procesné podmienky a nezaoberal sa nárokom žalobcu vo veci samej, preto nepovažoval za potrebné vysporiadať sa so skutočnosťami uvedenými v písomnom vyjadrení ďalšieho účastníka, ani s reakciou žalobcu na toto vyjadrenie ďalšieho účastníka.

35. Podľa správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento zákon.

36. Po posúdení spornej otázky správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie rozhodcu v tomto konaní, nie je predmetom súdneho preskúmania podľa , a preto žalobu podľa odmietol.

37. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá.

38. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II.stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).