Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5S-12-2013.pdf
PDF · 100.48 KB
Case nature
Subarea
5S/12/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu ZVL AUTO spol. s r.o., so sídlom Prešov, Košická 26, právne zastúpeného JUDr. Petrom Rakom, advokátom, so sídlom Prešov, Masarykova 13, proti žalovanému 1. P.. P. U., rozhodcovi, so sídlom J. XXX/XX, Q. Z. V., 2. ZO OZ A. I. T. spol. s r.o., so sídlom X., Košická 26, vo veci preskúmania rozhodnutia rozhodcu v spore z kolektívnej zmluvy na základe žaloby takto
rozhodol:
Konanie z a s t a v u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 14.03.2013 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia rozhodcu P.. P. U. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú odôvodnil tým, že žalobca je zamestnávateľom, u ktorého pôsobí Základná organizácia Odborového zväzu KOVO. Dňa 14.08.2012 mu táto základná organizácia predložila návrh kolektívnej zmluvy na rok 2012 s aktualizáciou na rok 2013. S týmto návrhom kolektívnej zmluvy nesúhlasil. Podľa ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) rokoval so základnou organizáciou pred sprostredkovateľom JUDr. Natašou Kučerovou. Predmetom sporu zostal Mzdový predpis ako príloha č. 8 Stupnica mzdových taríf. Odborová organizácia navrhovala, aby sa mzdové tarify zvýšili v priemere o 7,3 %. S týmto zvýšením nesúhlasil, čo odôvodnil zlou hospodárskou situáciou a významným poklesom odbytu vyrábaného tovaru v čase hospodárskej krízy. Z dôvodu, že nedošlo k dohode počas rokovania pred sprostredkovateľom podľa § 13 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní požiadala odborová organizácia o rozhodnutie sporu z kolektívnej zmluvy rozhodcu. Následne požiadala o rozhodnutie v spore rozhodcu JUDr. Jána Gabonaya, so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Rokovanie pred rozhodcom sa konalo dňa 14.02.2013 a 20.02.2013. Na prejednanie sporu pred rozhodcom predložil analýzu ekonomického, personálneho a mzdového vývoja spoločnosti za obdobie rokov 2010 - 2012, ktorá okrem iného obsahuje údaje o hospodárskom výsledku spoločnosti, ktorý sa v roku 2012 významne znížil. V roku 2011 bol v sume 2 047 235,- €, pričom v roku 2012 len v sume 24 032,- €. V roku 2010 bol počet zamestnancov 200 a v roku 2012 už iba 157. Vyššie uvedené deklaruje hospodársky výsledok a ekonomickú situáciu v spoločnosti, v ktorej v čase vrcholiacej hospodárskej krízy poklesol odbyt až o 50 %. Uviedol, že pripravuje nový model odmeňovania zamestnancov, ktorý by ich motivoval, avšak tento ešte nie je vo svojej finálnej verzii. Preto nesúhlasil s plošným a rovnakým navýšením miezd pre všetkých zamestnancov, ale chcel situáciu posudzovať individuálne so zreteľom na konkrétnu snahu a pracovný výkon jednotlivých zamestnancov a tiež na podporu najmenej zarábajúcich zamestnancov. V tejto ekonomickej situácii nemôže zamestnancom spoločnosti zvýšiť mzdy o 7,3 %, tak ako to navrhovala odborová organizácia. V prípade, že by bol viazaný mzdy zamestnancov zvýšiť o 7,3 % znamenalo by to, že mesačne by na mzdy potreboval o viac ako 2 500,- €. Za rok by táto suma na navýšenie miezd prekročila 30 000,- , čo prevyšuje hospodársky výsledok spoločnosti za minulý rok. Návrh odborovej organizácie považuje za nereálny a ignorujúci objektívnu ekonomickú situáciu v spoločnosti. Ak by spoločnosť v tejto zlej ekonomickej situácii
musela zamestnancom zvýšiť mzdy o navrhovaných 7,3 %, spôsobilo by to hromadné prepúšťanie, resp. až prípadný zánik spoločnosti.
Z uvedených dôvodov navrhoval úpravu taríf v jednotlivých tarifných stupňoch indexom v rozsahu od 0,896 do 1,070. Naproti tomu odborová organizácia trvala na návrhu, kedy žiadala o zvýšenie taríf v jednotlivých tarifných stupňoch indexom v rozsahu od 1,069 do 1,075. Svoj návrh zvýšenia odôvodňovala tarifnými triedami kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzavretými medzi OZ KOVO a Zväzom strojárskeho priemyslu a to aj napriek tomu, že žalobca nie je členom Zväzu strojárskeho priemyslu.
Dôvodil, že rozhodca rozhodujúci v spore z kolektívnej zmluvy s účinnosťou od 01.03.2013 rozhodol o tarifných triedach tak, že v značnej miere kopíruje návrh odborovej organizácie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že stotožňuje s dôvodmi žalobcu a že chápe situáciu v akej sa nachádza, napriek tomu vyhovel návrhu odborovej organizácie a rozhodol o neprimeranom zvýšení miezd. Je toho názoru, že rozhodnutie rozhodcu trpí závažnými vecnými vadami, pretože odôvodnenie rozhodnutia nekorešponduje s výrokom rozhodnutia rozhodcu. Jeho rozhodnutie je preto nezákonné a nepreskúmateľné. Naviac rozhodnutie rozhodcu nevyplýva z predložených dokumentov a vykonaných dôkazov v rozhodcovskom konaní. Rozhodca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že požiadavky odborovej organizácie nemožno považovať z vecného hľadiska za dôvodné a aj napriek tomuto tvrdeniu rozhodol tak, že takmer v plnej miere vyhovel návrhu tejto odborovej organizácie. Ďalej rozhodca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou a dôvodmi oboch strán, preto rozhodol tak, že nárokovú časť rozhodnutia vymedzuje ako pomernú medzi návrhom zamestnávateľa a návrhom odborovej organizácie a to v priemernom raste tarifných tried indexom 1,060, čo predstavuje nárast v rozsahu 3,3 % až 7,3 %.
Uviedol, že v rozhodcovskom konaní navrhoval v najvyššej tarifnej triede zvýšenie mzdy na sumu 654,- € a odborová organizácia na sumu 760,- € a rozhodca rozhodol o zvýšení na sumu 730,- €. Aj z tohto príkladu je zrejmé, že nerozhodol pomerne, tak ako to tvrdí. Pomerné zvýšenie miezd, ktoré by sa nachádzalo medzi návrhom oboch strán, nemá oporu v žiadnom právnom predpise a odporuje podľa jeho názoru zásade spravodlivosti. Poukázal tiež na zaujatosť rozhodcu JUDr. Jána Gabonaya, ktorý rozhodoval v tomto spore z kolektívnej zmluvy, ktorý je predsedom Odborového zväzu KOVO SEZ Krompachy, zastáva prioritné záujmy odborovej organizácie, čo je zrejmé aj z napadnutého rozhodnutia. V čase rokovania pred rozhodcom mu táto významná skutočnosť nebola známa a o odborárskej profesii rozhodcu ho neinformovala ani odborová organizácia, ale dokonca ani samotný rozhodca. Bol toho názoru, že ak právny predpis prikazuje zamestnávateľovi podrobiť sa rokovaniu pred rozhodcom, ktorý následne rozhodne o právach a povinnostiach, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny bude v zozname rozhodcov viesť osoby, ktoré sú odborne kvalifikované, skúsené, ale najmä nezávisle rozhodnúť spor. Je pre neho šokujúce, že rozhodcom v spore z kolektívnej zmluvy je osoba, ktorá je predsedom odborovej organizácie u iného zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu nie je možné očakávať, že dokáže objektívne posúdiť názor a záujmy zamestnávateľa, ktorý ľuďom dáva prácu, keď vo svojom pracovnom pomere zastupuje odbory a zastáva tiež funkciu v dozornej rade.
Uviedol, že rozhodnutie rozhodcu mu bolo doručené dňa 27.02.2013 a jeho účinnosť nastáva 01.03.2013. Ak by chcel rešpektovať rozhodnutie rozhodcu, musel by si za jediný deň zmeniť, resp. nastaviť financovanie spoločnosti tak, aby mohol zvýšiť mzdy, tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, čo je nereálne. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie rozhodcu v spore z kolektívnej zmluvy za nespravodlivé, nezákonné, nepreskúmateľné a v rozpore s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru nie je rozhodnutie rozhodcu v súlade s právnymi predpismi z dôvodu, že trpí vážnymi, najmä logickými vadami, kedy sa rozhodca v rozhodnutí stotožnil s návrhom odborovej organizácie a v odôvodnení s jeho dôvodmi pomernú časť zvýšenia nesprávne vypočítal a najmä preto, že podľa ekonomickej situácie v spoločnosti je zvýšenie miezd, tak ako o ňom rozhodol rozhodca, likvidačné.
Žalobný návrh právne odôvodnil ust. § 14 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“), podľa ktorého krajský súd zruší na návrh zmluvnej strany rozhodnutie rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy, ak je v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami (§ 5) (ods. 1). Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcu môže zmluvná strana podať do 15 dní od jeho doručenia. Príslušným je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo zmluvná strana, proti ktorej tento návrh smeruje. Pri rozhodovaní
postupuje krajský sú podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o preskúmaní neprávoplatných správnych rozhodnutí súdom, rozhodne však vždy uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, ani obnova konania.
Na základe výzvy súdu na odstránenie vád podania uznesením sp.zn. 5S 12/2013 zo dňa 08.04.2013 adresovanej žalobcovi súd vyzval žalobcu predovšetkým, aby špecifikoval v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu odporcu, teda aké konkrétne zákonné ustanovenia boli napadnutým rozhodnutím správneho orgánu porušené. Žalobca svoje podanie doplnil tak, že na strane žalovaného označil ako správny orgán JUDr. Jána Gabonaya, rozhodcu a čo do právnej špecifikácie porušenia právnych predpisov konštatoval, že rozhodca ako správny orgán bol povinný pri rozhodovaní riadiť sa ustanoveniami Správneho poriadku a tieto ustanovenia nedodržal a nerešpektoval predovšetkým ustanovenia § 3 ods. 5, § 34 ods. 5, § 46 a § 47 ods. 2, 3 a 4.
Namietal, že rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, správny orgán nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy a nesprávne sa vysporiadal s podkladmi na rozhodnutie, uložil nezákonnú lehotu na plnenie, uviedol nesprávne poučenie o opravnom prostriedku, čo vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvoľnosti. Ďalej namietal, že rozhodnutím rozhodcu bolo porušené jeho právo vlastniť majetok a právo podnikať, ktoré je garantované zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky. Neodôvodneným a nedôvodným rozhodnutím môže prísť o množstvo finančných prostriedkov, pričom takéto nezákonné rozhodnutie môže byť aj jedným z faktorov, kvôli ktorému nemusí prežiť hospodársku krízu. Citoval preto § 32 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní, § 1 ods. 4, § 13 ods. 3 Zákonníka práce a čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 123 Občianskeho zákonníka.
K žalobe sa vyjadril JUDr. Ján Gabonay, rozhodca, ktorý uviedol, že zákon o kolektívnom vyjednávaní ako lex specialis upravuje okrem iného tiež konanie pred rozhodcom ako konanie sui generis. Žalobca sa dovoláva príslušnosti súdu podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. a § 14 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Podľa jeho názoru ani jedno ustanovenie nezakladá príslušnosť súdu na preskúmanie rozhodnutia rozhodcu v spore o uzatvorení kolektívnej zmluvy. Podľa ust. § 14 zákona o kolektívnom vyjednávaní krajský súd zruší na návrh jednej zmluvnej strany rozhodnutie rozhodcu v spore o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy, ak je v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami. Podľa § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne spory podľa tohto zákona sú spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy, z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom. Zo znenia citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon dôsledne rozlišuje spor o uzavretie kolektívnej zmluvy a spor o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy. V prípade sporu o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy pripúšťa podať návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcu v spore. Avšak v prípade sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy podľa § 13 ods. 6 zákona o kolektívnom vyjednávaní doručením rozhodnutia rozhodcu je kolektívna zmluva uzavretá. Teda rozhodnutím rozhodcu je spor uzavretý a nie je možné použiť opravný prostriedok, zákon to neumožňuje.
Ďalej uviedol, že podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmov samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodca rozhoduje podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní, teda podľa osobitného predpisu rozhoduje o spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, teda nemožno hovoriť o rozhodovacej činnosti, o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Ide o spor medzi zmluvnými stranami, a to zamestnávateľom a odborovou organizáciou, ktoré neuzavreli kolektívnu zmluvu a zákon im umožňuje ďalšiu postupovú možnosť ako dosiahnuť uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Kompetencia rozhodcu rozhodnúť v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy je podľa § 13 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní daná žiadosťou oboch zmluvných strán, ktorú podali po vzájomnej dohode. Zmluvné strany nie sú nútené súhlasiť s riešením kolektívneho sporu pred rozhodcom, ale v prípade, že tak urobia je jasné, že mu dali kompetenciu rozhodnúť v ich spore. Rozhodca teda nie je správny orgán, ktorému zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Naopak, toto rozhodovanie mu po vzájomnej dohode zverili samotní účastníci kolektívneho sporu, teda zamestnávateľ, aj odborová organizácia. Podľa jeho názoru je preto vylúčené súdne preskúmavať rozhodnutie rozhodcu v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa piatej časti O.s.p., pretože podľa týchto ustanovení sa preskúmavajú len rozhodnutia správnych orgánov. V prípade sporu o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy zákon o kolektívnom vyjednávaní výslovne stanovil, že v tomto prípade
je možné podať návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcu na príslušný krajský súd a zároveň výslovne stanovil, že v tomto spore súdy postupujú podľa ustanovení O.s.p. o preskúmavaní neprávoplatných správnych rozhodnutí. V prípade sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy však toto osobitný predpis nestanovil a teda je postup podľa piatej časti O.s.p. vylúčený. Procesným predpisom, ktorý upravuje postup rozhodcu pri vydávaní rozhodnutia je samotný zákon o kolektívnom vyjednávaní. Rozhodca teda nepostupuje pri rozhodovaní podľa zákona o správnom konaní, ako sa mylne domnieva žalobca. Na proces kolektívneho vyjednávania sa Správny poriadok nevzťahuje, ani výlučne, ani subsidiárne, preto rozhodnutie rozhodcu vydané v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy na základe žiadosti oboch zmluvných strán nemôže byť predmetom preskúmania. Navrhol žalobu zamietnuť a konanie zastaviť.
Konanie vo veci správneho súdnictva je upravené v piatej časti O.s.p. v § 244 a nasledujúcich ustanoveniach O.s.p.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa odseku 2 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 248 O.s.p., súdy nepreskúmavajú
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.
V predmetnom konaní bolo potrebné predovšetkým posúdiť či rozhodca, ktorý rozhodoval v spore o kolektívnej zmluve, v danom prípade vystupuje ako orgán verejnej správy a či rozhodnutie rozhodcu v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy je preskúmateľné súdom podľa piatej časti O.s.p.
Podľa § 1 ods. 1 zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“), zákon upravuje kolektívne vyjednávanie medzi príslušnými orgánmi odborových organizácii a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, kolektívna zmluva je záväzná pre zmluvné strany.
Podľa § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne spory podľa tohto zákona sú spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy, z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, na riešenie kolektívneho sporu podľa § 10 sa môžu zmluvné strany dohodnúť na osobe sprostredkovateľa. Konanie pred sprostredkovateľom sa začína dňom prijatia žiadosti o riešenie sporu sprostredkovateľom.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ak bolo konanie pred sprostredkovateľom neúspešné, zmluvné strany môžu po dohode požiadať rozhodcu o rozhodnutie v spore. Konanie pred rozhodcom je začaté dňom prijatia žiadosti o riešenie sporu rozhodcom.
Podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní, krajský súd zruší na návrh zmluvnej strany rozhodnutie rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy, ak je v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami. Návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcu môže zmluvná strana podať do 15 dní od jeho doručenia. Príslušným je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo zmluvná strana, proti ktorej tento návrh smeruje. Pri rozhodovaní postupuje krajský súd podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o preskúmavaní neprávoplatných správnych rozhodnutí súdom, rozhodne však vždy uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, ani obnova konania.
Zákon o kolektívnom vyjednávaní zveril súdu právomoc preskúmať rozhodnutie rozhodcu v spore o plnenie z kolektívnej zmluvy a prisúdil mu tak postavenie v rozhodovaní o tomto spore ako orgánu verejnej správy, inak je to v prípade sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy. Otázkou postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní v prípade rozhodovania o spore vo veci plnenia záväzkov z kolektívnej zmluvy sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky uznesením sp.zn. IV.ÚS 402/01 zo dňa 29.08.2011. Z tohto uznesenia vyplýva, že rozhodca podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní naplňuje kvalifikačnú podmienku „orgánu verejnej moci“, tak ako je to vymedzené judikatúrou ústavného súdu. Verejnou mocou sa rozumie taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Inštitút verejnej moci je vnímaný ako inštitút zahrňujúci priamo moc štátnu a ďalej zostávajúcu verejnú moc. Štátnou mocou disponuje sám štát a zabezpečuje ju prostredníctvom svojho zvláštneho štátneho aparátu. Takzvaná zostávajúca verejná moc je v príslušnom rozsahu zverená subjektom neštátneho charakteru k správe verejných záležitostí, je od štátnej moci v určitom zmysle odvodená a nemôže s ňou byť v rozpore. S verejnou mocou pritom súvisí neoddeliteľne nerovnosť v postavení subjektov vo vzťahoch touto mocou ovládaných. Postavenie orgánu verejnej moci sui generis má aj rozhodca v zmysle zákona o kolektívnom vyjednávaní, pretože autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov (strán kolektívnej zmluvy), ktoré s ním nie sú v rovnom postavení, obsah tohto rozhodnutia nezávisí od vôle týchto subjektov, toto rozhodovanie je súčasťou právomoci rozhodcu zakotvené zákonom o kolektívnom vyjednávaní a účastníctve v rozhodovaní pred rozhodcom, je nutnou podmienkou pre rozhodovanie sporov týchto subjektov vo veci plnenia záväzkov z kolektívnej zmluvy.
Ako vyplýva z tohto právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky, dôležitým atribútom pri posudzovaní postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy je, že rozhodca autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré s ním nie sú v rovnom postavení a obsah tohto rozhodnutia nezávisí od vôle týchto subjektov.
Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom a jej obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípov zmluvnej voľnosti. Rozhodca vo veci riešenia a rozhodovania v spore o kolektívnu zmluvu vstupuje do tohto konania na základe vzájomnej dohody účastníkov sporu a ich žiadosti, na základe ktorej deklarujú vôľu, že sa rozhodli spor o uzavretie kolektívnej zmluvy vyriešiť v konaní pred rozhodcom, ktorého si sami vybrali. Postavenie rozhodcu v tomto prípade má súkromnoprávny charakter a pri rozhodovaní v spore je limitovaný návrhmi a vôľou oboch zmluvných strán. Teda pri rozhodovaní sa neriadi výlučne hmotným právom, ale aj určitou zásadou spravodlivosti. Tomuto konaniu chýba teda obligatórnosť a preto nemožno v danom prípade rozhodcu považovať za orgán verejnej správy.
Naopak, v prípade sporu o plnenie z kolektívnej zmluvy táto obligatórnosť je daná jednak zákonom o kolektívnom vyjednávaní ustanovením § 14, ako aj charakterom tohto sporu, kde pri autoritatívnom rozhodovaní je povinný prihliadať na všeobecne záväzné právne predpisy a taktiež na platne uzavretú kolektívnu zmluvu, ktorá v tomto prípade sa stáva záväzným právnym predpisom, teda rozhodca
spĺňa všetky atribúty postavenia orgánu verejnej moci, pretože autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov z kolektívnej zmluvy, ktorí nie sú v rovnom postavení a obsah tohto rozhodnutia nezávisí od ich vôle.
Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že žalobca a odborová organizácia ZO OZ KOVO ZVL AUTO s.r.o. žiadosťou zo dňa 12.02.2013 požiadali rozhodcu JUDr. Jána Gabonaya o rozhodnutie v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že túto žiadosť podala iba odborová organizácia je preto nepravdivá.
Z ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní nevyplýva, žeby sa na konanie pred rozhodcom mal vzťahovať všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Procesným predpisom, ktorý upravuje konanie pred rozhodcom je zákon o kolektívnom vyjednávaní ako lex specialis, preto argumentácia žalobcu, že rozhodca sa neriadil ustanoveniami Správneho poriadku je právne irelevantná.
Zákon o kolektívnom vyjednávaní teda v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy a vzhľadom na jeho súkromnoprávny charakter nepovažuje rozhodcu za orgán verejnej správy, a preto ani nepripustil možnosť preskúmania rozhodnutia rozhodcu v tomto spore a podania opravného prostriedku. Z ust. § 13 ods. 6 jednoznačne vyplýva, že doručením rozhodnutia rozhodcu zmluvným stranám v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy je táto zmluva uzavretá.
Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.
Podľa § 248 písm. d/ súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné zákony. S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti rozhodnutie rozhodcu v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy je vylúčené z preskúmavania súdom. Krajský súd z uvedených dôvodov podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil.
Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 246c v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.