Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sf-4-2025.pdf
PDF · 199.32 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sf/4/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v právnej veci žalobcu: EUROPUR s.r.o., so sídlom: Novonosická 503/5, 020 01 Púchov, IČO: 36 305 383, právne zast.: Mgr. Andrej Gunár, advokát, so sídlom: Panenská 13, 811 03 Bratislava, IČO: 36 069 051, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100408084/2025 zo dňa 24.01.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u daňového subjektu (ďalej ako „žalobca“) na základe Oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 23.10.2017 (ďalej ako „Oznámenie“), daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až december 2015. O výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január až december 2015 správca dane vyhotovil v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový poriadok“) Protokol č. 102395812/2018 zo dňa 28.11.2018 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobcovi bol Protokol spolu s výzvou doručený dňa 29.11.2018, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po doručení Protokolu sa začalo podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie. Dňa 15.01.2019 žalobca podal elektronicky vyjadrenie k Protokolu. Dňa 20.06.2019 správca dane na základe telefonickej dohody prerokoval so žalobcom predložené pripomienky a dôkazy k zisteniam uvedeným v Protokole, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101512835/2019 zo dňa 20.06.2019.
Prvé rozhodnutie správcu dane
2. Správca dane dňa 04.07.2019 vydal rozhodnutie č. 393407/2019, ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 7 328,50 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 (ďalej ako „prvé prvostupňové rozhodnutie“ alebo „prvé rozhodnutie správcu dane“). Správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane vo výške 4 000,00 Eur od dodávateľa MAYNET, s.r.o. z faktúry č. 201511804 za dodanie reklamného plnenia na základe zmluvy o reklamnej spolupráci a právo na odpočítanie dane vo výške 3 328,50 Eur od dodávateľa Active-Car s.r.o. z faktúry č. 3011201510 za dodanie reklamných
predmetov. Konštatoval, že došlo k porušeniu § 19, § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“) od dodávateľa MAYNET s.r.o. a účasti na daňovom podvode odpočítaním dane od dodávateľa Active-Car s.r.o.
3. Voči prvému prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej ako „žalovaný“) rozhodnutím č. 102573009/2019 zo dňa 11.11.2019 (ďalej ako „prvé rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvé rozhodnutie správcu dane zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Druhé rozhodnutie správcu dane
4. Správca dane dňa 04.02.2021 vydal rozhodnutie č. 100203636/2021, ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 7 328,50 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 (ďalej ako „druhé prvostupňové rozhodnutie“ alebo „druhé rozhodnutie správcu dane“). Správca dane žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie dane vo výške 4 000,00 Eur od dodávateľa MAYNET, s.r.o. z faktúry č. 201511804 z dôvodu porušenia § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a nárok na odpočítanie dane vo výške 3 328,50,00 Eur od dodávateľa Active-Car s.r.o. z faktúry č. 3011201510 z dôvodu porušenia § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a z dôvodu účasti na daňovom podvode.
5. Voči druhému prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101428963/2021 zo dňa 06.08.2021 (ďalej ako „druhé rozhodnutie žalovaného“) tak, že druhé rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Tretie rozhodnutie správcu dane
6. Správca dane dňa 06.10.2021 vydal rozhodnutie č. 101874257/2021, ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 7 328,50 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 (ďalej ako „tretie prvostupňové rozhodnutie“ alebo „tretie rozhodnutie správcu dane“). Správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane vo výške 4 000,00 Eur od dodávateľa MAYNET, s.r.o. z faktúry č. 201511804 za dodanie reklamného plnenia na základe zmluvy o reklamnej spolupráci a právo na odpočítanie dane vo výške 3 328,50 Eur od dodávateľa Active-Car s.r.o. z faktúry č. 3011201510. Konštatoval, že pri dodávateľovi MAYNET s.r.o. žalobca porušil podmienky na odpočítanie DPH stanovené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a pri dodávateľovi Active-Car s.r.o. žalobca porušil podmienky uvedené v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
7. Voči tretiemu prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100512094 zo dňa 18.03.2022 (ďalej ako „tretie rozhodnutie žalovaného“) tak, že tretie rozhodnutie správcu dane potvrdil. Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, na základe správnej žaloby podanej žalobcom uvedené rozhodnutia daňových orgánov zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd SR, ako kasačný súd, podanú kasačnú sťažnosť sťažovateľa – žalovaného v predmetnej veci zamietol.
Rozhodnutie správcu dane
8. Správca dane dňa 17.10.2024 vydal rozhodnutie č. 102998126/2024, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3.328,50 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“). Správca dane konštatoval, že žalobca pri uplatnení odpočítania dane zo spornej faktúry vystavenej spoločnosťou Active-Car s.r.o. porušil § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty práva na odpočítanie dane obsiahnutej v § 49 ods. 1 zákona o DPH a daň uvedená na spornej dodávateľskej faktúre sa stala splatnou len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade, nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane uzavrel, že fakturované reklamné predmety žalobcovi neboli dodané spoločnosťou Active-Car s.r.o., pričom nebol identifikovaný ani iný dodávateľ tovaru, na základe čoho mal za to, že žalobca nedisponoval materiálnou existenciou plnenia, teda tovary deklarované na spornej faktúre neboli reálne dodané. Vo vzťahu
k spornej dodávateľskej faktúre od spoločnosti MAYNET, s.r.o. správca dane na základe vykonaného dokazovania zohľadniac ustálenú judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ prehodnotil svoje závery a konštatoval, že žalobca preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom správca dane nepreukázal účasť žalobcu na podvodnom konaní. Vzhľadom na uvedené správca dane žalobcovi priznal právo na odpočítanie dane vo výške 4 000, 00 Eur z dodávateľskej faktúry č. 201511804 od spoločnosti MAYNET, s.r.o.
Rozhodnutie žalovaného
9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane bolo žalobcom podané odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, ako odvolací orgán rozhodnutím č. 100408084/2025 zo dňa 24.01.2025, (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015 u žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na priebeh administratívneho konania, uviedol podstatný obsah podaného odvolania žalobcu, zopakoval zistenia a skutkový stav preukázaný správcom dane, pričom zdôraznil skutkové okolnosti týkajúce sa zdaňovacieho obdobia november 2015 a stotožnil sa s vyhodnotením zistení správcu dane o vyrubení rozdielu dane v sume 3 328,50 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015. Konštatoval, že správca dane vykonal rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, ktoré preukázalo, že reálne nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov v zmysle spornej dodávateľskej faktúry od spoločnosti Active-Car s.r.o. Podľa žalovaného z dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď okrem spornej dodávateľskej faktúry nepredložil správcovi dane ďalšie doklady a dôkazy preukazujúce ním tvrdené a deklarované skutočnosti. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ správca dane uzavrel, že žalobca nepreukázal dodanie tovarov deklarovaným dodávateľom (Active-Car s.r.o.), resp. dodanie tovarov od uvedeného deklarovaného dodávateľa bola spochybnené, vychádzajúc zo záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023 možno uzavrieť, že správca dane spochybnil splnenie materiálnej/ hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet, a to dodanie tovaru osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o DPH, na základe čoho mal za to, že správca dane odôvodnene spochybnil splnenie jednej z hmotnoprávnych podmienok. Žalovaný tiež konštatoval, že zistenia správcu dane (absencia konkrétnych informácií a ďalších podkladov o zdaniteľných obchodoch na strane žalobcu a jeho deklarovaných dodávateľov) predstavovali pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou Active-Car s.r.o., ktoré spochybnili hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a preniesli dôkazné bremeno opätovne na žalobcu. Žalovaný uzavrel, že skutočnosti a zistenia uvedené správcom dane predstavovali dôvodnú pochybnosť o splnení materiálnych podmienok žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane, a to podmienky postavenia skutočného dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, resp. platiteľa dane. Pochybnosti vznesené správcom dane pritom nasvedčovali tomu, že tovar nedodala spoločnosť Active-Car s.r.o., pričom v priebehu daňového konania nebol identifikovaný iný dodávateľ deklarovaného tovaru a iného dodávateľa neoznačil ani žalobca.
Správna žaloba
10. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a veci vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“). 11. V úvode správnej žaloby žalobca zhrnul priebeh administratívneho konania a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako správneho súdu, ktorým tento zrušil rozhodnutia daňových orgánov pre ich nezákonnosť, pričom uviedol, že tieto závery potvrdil aj Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd. Poukázal na to, že predmetom sporu zostala už iba faktúra dodávateľa Active-Car s.r.o., pričom aj na ňu sa vzťahuje tá istá právna úprava a rovnaké skutkové okolnosti ako na faktúru dodávateľa MAYNET, s.r.o., pri ktorej už bol odpočet DPH uznaný ako oprávnený.
12. Žalobca namietal, že pri dodávateľskej faktúre dodávateľa Active-Car s.r.o. za reklamné predmety vo výške 3 328,50 Eur bol postup správcu dane a žalovaného nezákonný a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR. Vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok a materiálnych podmienok pre odpočítanie DPH žalobca uviedol, že tieto boli splnené predložením faktúry č. 3011201510 od dodávateľa Active-Car s.r.o., poukazujúc na citáciu jednotlivých častí rozhodnutia správcu dane, z ktorých podľa žalobcu vyplynulo, že žalobca správcovi dane predložil reklamné predmety, čo správca dane zdokumentoval a sám uviedol vo svojich rozhodnutiach. Namietal, že neexistuje lepší dôkaz o tom, že plnenie (reklamné predmety) bolo skutočne dodané a fyzicky predložené správcovi dane na obhliadku, čím boli jednoznačne naplnené materiálne podmienky podľa § 49 ods. 1, § 19 ods. 1 a ods. 2, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, teda, že tovar bol skutočne dodaný. Žalobca uviedol, že nevie, aký iný dôkaz by presvedčil správcu dane o tom, že plnenie bolo skutočne dodané. Pokiaľ správca dane a žalovaný tvrdili, že predložené predmety nepreukazujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov v zmysle spornej dodávateľskej faktúry od spoločnosti Active- Car s.r.o., takýto záver nie je podľa žalobcu logicky a zmysluplne odôvodnený, teda je nezákonný a zmätočný.
13. Žalobca tiež uviedol, že jeho dôkazné bremeno je v zmysle judikatúry nastavené tak, že nemôže dokazovať za cudzí subjekt, ktorý nemá vo svojej dispozičnej sfére, nezodpovedá zaň a ani nemá nástroje na to, aby mohol zisťovať, že niekto má daňové problémy, respektíve to, že nevie preukázať pôvod tovaru. V tejto súvislosti taktiež poukázal na bod 56. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft., ktoré odcitoval. Argument správcu dane o tom, že „samotný dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb ...“ vo vzťahu k spoločnosti Active-Car s.r.o., či iných predošlých spoločností v dodávateľskom reťazci, rieši podľa žalobcu práve časť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft., a preto uvedený argument správcu dane nie je v zmysle tohto rozhodnutia dôvodom na zamietnutie odpočtu DPH. Skutočnosť, že spoločnosť Active-Car s.r.o. nemala dostatok materiálnych a ľudských zdrojov je podľa žalobcu v zmysle rozhodnutia Vikingo problémom tejto spoločnosti a žalobca za ňu nemôže niesť zodpovednosť.
14. Žalobca opätovne poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. zdôraznil, že nezrovnalosti v dodávateľskom reťazci (ak vôbec objektívne existujú) nemôžu byť na ťarchu žalobcovi, pretože tento má zodpovednosť len za seba a nie za iné subjekty. Správca dane nemôže presúvať dôkazné bremeno na žalobcu za iné subjekty, pretože ide o neproporcionálny a nezákonný postup v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft., ktoré je platným prameňom práva aj na území Slovenskej republiky a je potrebné ho rešpektovať a uplatňovať.
15. Pokiaľ mal žalovaný akékoľvek pochybnosti o spoločnosti Active-Car s.r.o., nič mu podľa žalobcu nebránilo začať proti tomuto subjektu daňové konanie. Má sa to však diať v novom konaní voči uvedeným spoločnostiam a nie v rámci tohto konania, kde žalovaný a správca dane nezákonne zasahujú do práv žalobcu.
16. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. aj vo vzťahu k otázke preverovania dodávateľov zo strany zdaniteľnej osoby, zdôrazňujúc, že povinnosťou preverovať svojich dodávateľov, žalobca nie je viazaný. Žalobca zdôraznil, že nie je Finančná správa ani NBÚ, aby robil pri každom obchode previerku svojho dodávateľa a jeho subdodávateľov až po začiatok obchodného reťazca. Žalobca konštatoval, že nemal odkiaľ zistiť, že jeho dodávateľ Acitve-Car s.r.o. nemal dostatočný materiálny a personálny substrát, keďže nedisponuje nástrojmi ako Finančná správa a ani to nie je jeho zodpovednosťou. Pre žalobcu bolo podstatné, že jeho dodávateľ Active-Car s.r.o. mu vedel v krátkom čase poskytnúť tovar, ktorý potreboval, čo sa aj stalo a čoho dôkazom sú produkty predložené správcovi dane.
17. K poukazu žalovaného v napadnutom rozhodnutí na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, žalobca uviedol, že ide o rozhodnutia, z ktorých sú niektoré staré viac ako 10 rokov a vzhľadom na harmonizáciu úpravy DPH a rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, sa judikatúra v posledných rokoch významne vyvinula odlišným smerom. Judikatúra uvedená žalovaným je podľa žalobcu zastaralá a nie je možné ju uplatňovať, keďže bola prelomená viacerými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 z 9. decembra 2021, Optigen, spojené veci C-354/03, C-355/03, C-484/03). Žalobca v kontexte uvedeného poukázal tiež na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci č. C-154/20 Kemwater ProChemie s.r.o., podľa ktorého v prípade preukázania splnenia materiálnych, ako aj formálnych podmienok odpočtu DPH v konaní pred správcom dane, je odpočet DPH možné odmietnuť len v prípade preukázanej účasti na podvodnom konaní.
18. Žalobca na záver zhrnul, že v konaní dostatočne preukázal splnenie formálnych podmienok (predložením faktúr so všetkými náležitosťami), materiálnych podmienok (skutočnosťou, že dodané reklamné predmety od dodávateľa Active-Car s.r.o. boli predložené správcovi dane) a zároveň tým, že správca dane nepreukázal vedomú účasť žalobcu na podvodnom konaní, na základe čoho bolo podľa žalobcu splnené jeho dôkazné bremeno a správca dane bol povinný umožniť mu odpočet DPH.
Vyjadrenie žalovaného
19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.03.2025 zotrval na tom, že on i správca dane postupovali v zmysle Daňového poriadku, zákona o DPH, Ústavy SR, ako aj vnútroštátnou a európskou judikatúrou a navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. V plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí.
20. Žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol skutočnosť vyplývajúcu zo Zápisnice o pojednávaní č. 102218930/2018 zo dňa 12.11.2018, teda, že žalobca predložil správcovi dane k nahliadnutiu časť reklamných predmetov. Zároveň však vo svojom rozhodnutí prijal záver, že predložené predmety sú dôkazom, že žalobca si nechal vyrobiť reklamné predmety so svojím logom, avšak nie sú dôkazom o tom, že tieto predmety boli dodané práve spoločnosťou Active-Car s.r.o. uvedenou na faktúre. Žalovaný sa s týmto záverom stotožnil, čo podľa neho vyplýva aj z obsahu napadnutého rozhodnutia, v ktorom odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia správcu dane, s ktorého závermi sa stotožnil. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie konateľa žalobcu a na skutočnosti zistené správcom dane o tom, že žalobca aj v zdaňovacích obdobiach november 2015, december 2015 deklaroval obstaranie reklamných predmetov od reálne fungujúcich daňových subjektov (ŠTÚDIO TEXO, spol. s.r.o., Nové Mesto nad Váhom, Lyreco CE, SE, Pezinok, VÍNO MRVA &STANKO, a.s., Trnava), ktoré majú webstránky, katalógy produktov a zaoberajú sa vykonávaním reálnej ekonomickej činnosti. Z webstránok spoločností ŠTÚDIO TEXO, spol. s.r.o., Nové Mesto nad Váhom, Lyreco CE, SE, správca dane zároveň zistil, že tieto spoločnosti sa zaoberajú výrobou reklamných predmetov (ich potlačou logom objednávateľa) a v ponúkanom sortimente majú aj reklamné predmety deklarované na faktúrach od dodávateľa Active-Car s.r.o. Uvedené spoločnosti sa pritom zaoberajú výrobou reklamných predmetov vo veľkých množstvách, ponúkajú v katalógoch balenia aj po 1 000 ks jednotlivých reklamných predmetov a keďže je to ich hlavný predmet činnosti, majú predmety skladom, majú zamestnancov, stroje a zariadenia na realizáciu potlače. Žalovaný s ohľadom na uvedené žalobnú námietku žalobcu uvedenú v bode A4. žaloby považoval za nedôvodnú.
21. Žalovaný konštatoval, že z prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ako aj z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom Active-Car s.r.o. nie je skutočnosť, že dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb. Žalovaný zdôraznil, že z vykonaného dokazovania správcu dane, najmä zo svedeckých výpovedí A. B. (bývalý konateľ dodávateľa) a A. A. (bývalý konateľ údajných subdodávateľských spoločností) a z vyjadrenia konateľa žalobcu nevyplynuli skutočnosti potvrdzujúce žalobcom deklarované dodania služieb. Práve naopak, závery ktoré vyplývali z týchto vyjadrení podľa žalovaného podporili relevantné pochybnosti správcu dane. V kontexte uvedeného pritom poukázal na výpovede jednotlivých svedkov a ich nezrovnalosti. Zároveň poukázal na vyjadrenie B. C., konateľa žalobcu, ktorý k požiadavke správcu dane na konkretizáciu predmetu fakturácie v zmysle sporných dodávateľských faktúr od spoločnosti Active- Car s.r.o.iba uviedol, „že je to uvedené na faktúre“, ako aj na ďalšie rozpory v jeho vyjadreniach a vo vyjadreniach A. B.. Žalovaný uviedol, že práve zistenia správcu dane, teda absencia konkrétnych informácií a ďalších podkladov o zdaniteľných obchodoch na strane žalobcu a jeho deklarovaných dodávateľoch, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, predstavovali relevantné pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov dodávateľom Active-Car s.r.o., ktoré spochybnili hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a preniesli dôkazné bremeno opätovne na žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný tiež zdôraznil, že správca dane v priebehu daňového konania žalobcu oboznámil so zistenými pochybnosťami, tento však reagoval iba verbálnou obranou, ktorú správca dane odôvodnene považoval za nedostatočnú pre priznanie uplatneného nároku na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry bez toho,
aby predložil ďalšie podporné podklady. Keďže správcovi dane nebolo vierohodne preukázané reálne dodanie tovarov deklarovaných spornou faktúrou dodávateľa, nemohlo byť podľa žalovaného zároveň uznané právo žalobcu na odpočítanie dane z deklarovaných plnení.
22. Žalovaný poukázal tiež na to, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane aj z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že správca dane žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie dane zo spornej faktúry vystavenej spoločnosťou Active-Car s.r.o. z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane, konkrétne z dôvodu nepreukázania reálneho dodania tovaru žalobcovi zdaniteľnou osobou, teda z dôvodu nepreukázania materiálnych podmienok, čo nie je možné zamieňať s daňovým podvodom. Správca dane podľa žalovaného postupoval v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho správneho súdu SR zohľadňujúcou rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-154/20 Kemwater ProChemie s.r.o. a zároveň rešpektoval zásadu neutrality dane – žalobca netvrdil a správca dane preverovaním nezistil inú zdaniteľnú osobu, ktorá mohla vyrobiť a dodať sporné reklamné predmety. V tejto súvislosti žalovaný považoval za nedôvodnú a irelevantnú námietku žalobcu uvedenú v bode A3. žaloby, keďže žalobca neuviedol celé konštatovanie žalovaného, pričom konštatovanie sa týka tvrdenia žalobcu o inom dodávateľovi, ako je uvedený na sporných faktúrach. Žalovaný konštatoval, že vychádzajúc zo záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023 možno uzavrieť, že správca dane spochybnil práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet, a to dodanie tovaru osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že správca dane spochybnením skutočnej identity dodávateľa (deklarovaným dodávateľom bola spoločnosť Active-Car s.r.o), spochybnil aj preukázanie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie odpočtu dane – statusu zdaniteľnej osoby skutočného dodávateľa.
23. Žalovaný uviedol, že žalobca len vo všeobecnosti namietal „najobšírnejšie vyjadrenie žalovaného v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí“, avšak neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti a závery, ktorých by sa tieto vyjadrenia mali týkať. Poukázal tiež na to, že skutočnosti mimo sféry vplyvu žalobcu zistené dokazovaním správcu dane, neboli správcom dane kladené na ťarchu žalobcovi, avšak dôsledkom týchto skutočností bolo, že sa žalovanému ani správcovi dane ani z iných zdrojov nepodarilo zistiť skutočnosti, ktoré by boli aj napriek dôkaznej núdzi žalobcu spôsobilé obnoviť hodnovernosť listinných podkladov predložených žalobcom.
24. Žalovaný k ďalším námietkam žalobcu uvedeným v bode 20. žaloby uviedol, že na posudzovanú vec aplikoval aktuálnu vnútroštátnu judikatúru, ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, čo podľa neho vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
25. Žalovaný zotrval na tom, že poukaz žalobcu na nepreukázanie vedomej účasti žalobcu na podvodnom konaní je nedôvodný, pretože správca dane právo na odpočet DPH nepriznal z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane – správca dane spochybnením skutočnej identity dodávateľa spochybnil aj preukázanie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie odpočtu dane – statusu zdaniteľnej osoby skutočného dodávateľa. Žalovaný zároveň poukázal na to, že nepreukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zo strany daňového subjektu a na druhej strane preukázanie vedomej účasti daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom zo strany správcu dane, sú dva samostatné a odlišné dôvody pre odopretie priznania uplatneného práva na odpočítanie dane. V kontexte uvedeného poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/7/2021 zo dňa 25.05.2022.
26. Vo vzťahu k bodom 21. - 22. žaloby žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/28/2022 zo dňa 21.06.2022, týkajúci sa posudzovanej veci, v ktorom správny súd v súvislosti so žalobcom deklarovanými zdaniteľnými obchodmi so spoločnosťou Active-Car s.r.o. v bode 42. okrem iného uviedol, „že má za to, že záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť Active-Car s. r. o. ako dodávateľ žalobcu uskutočnila pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu“. Správny súd ďalej uviedol (bod 46.) „že žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou Active-Car s. r. o.), hoci tento dodávateľ tvrdil existenciu zmluvy
a ďalších listín, o ktorých však konateľ žalobcu tvrdil, že buď neexistujú, alebo boli skartované. Správca dane nadobudol potom oprávnené pochybnosti o reálnosti dodávky. Dodávateľ žalobcu, spoločnosť Active-Car s. r. o. (ani jej bývalý konateľ) správcovi dane nepredložil žiadne účtovné doklady. Spoločnosť Active-Car s. r. o. zanikla bez právneho nástupcu, pričom jej konateľ uvádzal, že všetko zabezpečoval prostredníctvom spoločnosti A. A., ktorý však žalobcu ani nepoznal. Samotný dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb, pričom nevedel jasne uviesť ani dodávateľské spoločnosti a spomenul si len na meno zástupcu týchto spoločnosti, ktorý však spoluprácu poprel. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania služieb žalobcovi spoločnosťou Active-Car s. r. o. Žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou Active-Car s. r. o.“ V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že skutkový stav uvedený správnym súdom ostal nezmenený aj do vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane a tohto rozhodnutia odvolacieho orgánu. V bode 35. a 36. správny súd tiež uviedol, že „na základe zistení správcu dane, sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na spornej faktúre oprávnené a že správny súd má za to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov a o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu a postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné.“
27. Na záver žalovaný uviedol, že predmetná vec bola predmetom súdneho prieskumu aj na Najvyššom správnom súde SR sp. zn. 5Sfk/79/2022, avšak v rozsudku zo dňa 27.06.2024 sa kasačný súd zaoberal len posúdením správnosti právneho posúdenia zdaniteľných obchodov deklarovaných žalobcom v zmysle faktúry od spoločnosti MAYNET, s.r.o. Žalovaný zotrval na tom, že správca dane postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR uvedenom v rozsudku sp. zn. 5Sfk/79/2022 zo dňa 27.06.2024, ako aj v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne uvedenom v rozsudku sp. zn. 11S/28/2022 zo dňa 21.06.2022.
Replika žalobcu
28. Žalobca v replike zo dňa 22.04.2025 poprel tvrdenia žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k správnej žalobe a pridržal sa tvrdení uvedených v správnej žalobe.
29. Žalobca zotrval na svojej argumentácii o splnení materiálnych (hmotnoprávnych) podmienok, opätovne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft., z ktorého odcitoval jednotlivé časti. Zdôraznil, že splnenie formálnych aj materiálnych podmienok na priznanie odpočtu DPH preukazujú listinné dôkazy a skutočnosti opísané v správnej žalobe. Ich splnenie podľa žalobcu dosvedčujú aj svedkovia A. B. a A. A.. Žalobca teda zotrval na tom, že preukázal splnenie materiálnych aj formálnych podmienok objektívnymi dôkazmi (faktúry, svedecké výpovede, skutočnosť o dodaní tovaru) a žalovaný v konaní nedokázal účasť na daňovom podvode. Tiež uviedol, že žalovaný sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. Žalobca poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/77/2022 sp. zn. 4Sfk/75/2022, z ktorých odcitoval jednotlivé časti zamerajúc sa na hodnotenie splnenia materiálnych podmienok.
Duplika žalovaného
30. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.
Konanie pred správnym súdom
31. Správny súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a ani správny súd nezistil žiaden z dôvodov pre potrebu pojednávanie nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 SSP a vo veci vyhlásil rozsudok postupom podľa § 137 ods. 3 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 23.07.2026 v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.07.2026 (§ 137 ods. 3 SSP).
32. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu nebola dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.
Relevantné zákonné ustanovenia
33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
34. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
35. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
36. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
37. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
38. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
39. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
40. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
41. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH; sa vierohodnosťou pôvodu faktúry rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
42. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH; faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom
43. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi v sume 3 328,50 Eur za zdaňovacie obdobie november 2015 z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže dostatočne a hodnoverne nepreukázal, že fakturované reklamné predmety deklarované na faktúrach od dodávateľa Active-Car s.r.o., boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a na základe vykonaného dokazovania spochybnil skutočný obsah právneho úkonu vyplývajúci z predložených faktúr. Správca dane zároveň uzavrel, že nebol identifikovaný ani iný dodávateľ tovaru a mal za to, že platiteľ nedisponoval materiálnou existenciou plnenia, teda, že tovary deklarované na spornej faktúre neboli reálne dodané. Vo vzťahu k dodávateľskej faktúre od dodávateľa MAYNET, s.r.o. správca dane prijal záver, že žalobca preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom správca dane nepreukázal účasť žalobcu na podvodnom konaní, a preto žalobcovi priznal právo na odpočítanie dane vo výške 4 000,00 Eur z dodávateľskej faktúry č. 201511804 od spoločnosti MAYNET, s.r.o. Správna žaloba a žalobné námietky tak smerujú voči záverom správcu dane a žalovaného týkajúcim sa posúdenia skutočného dodania tovaru dodávateľom Active-Car s.r.o. z dodávateľskej faktúry č. 3011201510.
44. V úvode správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí (prípadne opatrení) orgánov verejnej správy a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, a to či rozhodnutia (resp. opatrenia) orgánov verejnej správy a ich postup sú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania, správny súd nenahrádza a nedopĺňa konanie orgánu verejnej správy a nie je v jeho právomoci vykonávať prieskum správnou žalobou napadnutých aktov orgánov verejnej správy a ich postup nad rozsah a dôvody správnej žaloby, ak nejde o vec, v ktorej to Správny súdny poriadok výslovne pripúšťa. V prejedávanej veci ide o všeobecnú správnu žalobu, pri ktorej Správny súdny poriadok, správnemu súdu takúto právomoc nezveruje. Nie je preto v právomoci správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánu verejnej správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky. Iniciátorom súdneho konania pred správnym súdom je žalobca ako účastník administratívneho konania a je na ňom, ako svoje právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy využije, teda aké žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí. Aj v prejednávanej veci preto správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane len v takom rozsahu, ako to namietal žalobca v správnej žalobe.
45. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd považuje za potrebné uviesť, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financiën).
46. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo k daňovému podvodu (3) došlo k prípadu zneužitia práva.
47. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom súčasnom judikatórnom posune naďalej základným predpokladom pre odpočet DPH. Splnenie podmienok pre odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že sú hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane, a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre neuznanie odpočítania dane a je pri nich odlišný obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane.
48. Správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.
49. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016, C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci KemwaterProchemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci KemwaterProchemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.). Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného plnenia. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom.
50. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.
51. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).
52. Správny súd v kontexte uvedeného tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v zmysle ktorého: „K otázke dôkazného bremena existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25.
53. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov dospel k záveru, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal skutočné dodanie z nákupu reklamných predmetov, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie DPH, spochybnil práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet – materiálnu existenciu plnenia. Pokiaľ teda správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH, bolo na žalobcovi, aby udržal svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH.
54. Správny súd má za to, že záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť Active-Car s.r.o. ako dodávateľ žalobcu dodala žalobcovi reklamné predmety uvedené na spornej faktúre, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Ako už správny súd uviedol vyššie, dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt, teda žalobca, pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
55. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda uskutočnenie dohodnutých služieb/dodanie tovarov a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom a súčasne, ak si nepreverí aj odberateľa (nepozná ani jeho konateľa). Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
56. Správny súd konštatuje, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
57. Splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ (žalobca), ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným
na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovarov dodávateľom Active-Car s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúry súvisiacej s takouto realizáciou služieb (t. j. dodaním reklamných predmetov) tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. Správny súd zdôrazňuje, že v prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatní nárok na odpočet dane z dodávateľskej faktúry, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúre a dodávateľom, ktorý je na nej uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľskej faktúre.
58. Je potrebné konštatovať, že samotná faktúra od dodávateľa je len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie je odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetnej faktúry ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu v administratívnom konaní preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Správny súd konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že by žalobca v konaní doložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre (dodávateľom Active-Car s.r.o.), hoci tento dodávateľ tvrdil existenciu zmluvy a ďalších listín, o ktorých však konateľ žalobcu tvrdil, že buď neexistujú, alebo boli skartované. Správny súd v kontexte uvedeného poukazuje tiež na rozporuplné vyjadrenia konateľa žalobcu (B. D. C.), bývalého konateľa dodávateľa žalobcu (A. B.) a bývalého konateľa údajných subdodávateľských spoločností (A. A.) uvedené pri ich výsluchoch v administratívnom konaní. Správny súd zdôrazňuje najmä to, že bývalý konateľ dodávateľa Active-Car s.r.o. nevedel uviesť žiadne podrobnosti k uskutočneným zdaniteľným obchodom, nevedel konkretizovať spoločnosť, ktorá mala výrobu reklamných predmetov realizovať, pričom bývalý konateľ údajného výrobcu reklamných predmetov žalobcu nepoznal, a to napriek tomu, že mal vyrábať niekoľko tisíc reklamných predmetov s jeho logom. A. B. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom v zmysle sporných faktúr, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných zdaniteľných obchodov. Uviedol, že bol oslovený konateľom žalobcu s požiadavkou výroby „nejakých“ reklamných predmetov, predmetom obchodnej spolupráce so žalobcom bola výroba a dodávka „nejakých reklamných predmetov, tak ako je uvedené na faktúrach“. Ďalej uviedol, že „on nerobil nič“ a odvolával sa na A. A. a jeho spoločnosti, avšak nevedel ani konkretizovať spoločnosť, ktorá mala výrobu reklamných predmetov fakturovaných žalobcovi realizovať. A. A. obchodnú spoluprácu so spoločnosťou Active-Car s. r. o. síce formálne potvrdil, avšak nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. A. A. tiež uviedol, že žalobcu nepozná. Možno preto súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že v prípade, ak by A. A. reálne zabezpečoval výrobu niekoľko tisíc kusov reklamných predmetov s logom žalobcu, vedel by následne žalobcu identifikovať ako jedného z odberateľov reklamných predmetov, i napriek skutočnosti, že medzi spoločnosťami A. A. a žalobcom nemal byť priamy obchodný vzťah. D. C., konateľ žalobcu k požiadavke správcu dane na konkretizáciu predmetu fakturácie v zmysle sporných dodávateľských faktúr od spoločnosti Active-Car s. r. o. iba uviedol, že „je to uvedené na faktúre“. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozpory vo vyjadreniach D. C. (konateľa žalobcu) a A. B. (bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti). D. C. uviedol, že mu dodávateľ zaslal zoznam predmetov, ktoré majú momentálne dostupné a z toho si vybrali, avšak A. B. sa vyjadril, že odberateľovi nezasielal žiadny katalóg produktov ani cenník. D. C. sa ku kritériám stanovenia ceny vyjadril, že akceptoval takú cenu, akú dodávateľ ponúkol, pričom cenu si neoveroval u iných dodávateľov a na cene sa nedohadoval, avšak A. B. uviedol, že zisťoval, akú cenu si predstavuje odberateľ a za akú cenu dokáže reklamné predmety zabezpečiť od subdodávateľa, čo následne oznámil D. C. a potom už len dohadovali cenu. D. C. nevedel identifikovať osobu, ktorá mu tovar mala doviezť, pričom A. B. uviedol,
že reklamné predmety doviezol on osobne D. C. do E. F. E. G.. Správny súd dospel preto k záveru, že zo svedeckých výpovedí týchto konateľov nevyplynuli skutočnosti, ktoré by žalobcom deklarované dodania tovarov jednoznačne a nepochybne potvrdzovali, na základe čoho správny súd vyhodnotil ako relevantné pochybnosti správcu dane o dodaní tovarov dodávateľom Active-Car s.r.o. žalobcovi.
59. Správca dane s ohľadom na uvedené nadobudol potom oprávnené pochybnosti o reálnosti dodávky reklamných predmetov dodávateľom Active-Car s.r.o. Dodávateľ žalobcu Active-Car s.r.o. (ani jej bývalý konateľ) správcovi dane nepredložil žiadne účtovné doklady, pričom táto spoločnosť zanikla bez právneho nástupcu a jej konateľ uvádzal, že všetko zabezpečoval prostredníctvom spoločnosti A. A., ktorý však uviedol, že žalobcu ani nepoznal. Samotný dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb, pričom nevedel jasne uviesť ani dodávateľské spoločnosti a spomenul si len na meno zástupcu týchto spoločnosti, ktorý však spoluprácu poprel. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti v celkovom kontexte a vzájomných súvislostiach oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania služieb žalobcovi dodávateľom Active-Car s.r.o. Žalobca podľa správneho súdu v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenie deklarované na spornej faktúre nesie v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie je len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi dodávateľom Active-Car s.r.o. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby konateľ spoločnosti Active-Car s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť podstatné okolnosti obchodu, resp. aby dodávateľ dodávateľa (pri tisícových nákladoch reklamných predmetov) nemal žiadnu vedomosť o žalobcovi. Od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu službu predáva, ale i od koho mu bola poskytnutá. Konateľ dodávateľa a ani žalobca však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedeli. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie december 2015 od dodávateľa Active-Car s.r.o. uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. S ohľadom na všetky uvedené súvislosti správny súd vyhodnotil žalobné námietky o nesprávnom právnom posúdení, ako aj o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ako neopodstatnené, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa Active-Car s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Zároveň z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav. Správny súd sa s ohľadom na uvedené stotožnil so záverom správcu dane a žalovaného, že skutočnosti a zistenia uvedené v ich rozhodnutiach predstavovali dôvodnú pochybnosť o splnení materiálnych podmienok žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane, teda podmienky postavenia skutočného dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby resp. platiteľa dane.
60. Správny súd má za to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov a o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k riadnemu zisteniu stavu.
61. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, správny súd konštatuje, že žalobca takto vznesenú námietku bližšie nekonkretizoval. Žalobca v rámci podanej správnej žaloby vo vzťahu k tejto námietke poukázal v podstate na „nekonzistentnosť a zmätočnosť“ a zároveň citoval niektoré výňatky z napadnutého rozhodnutia, resp. prvostupňového
rozhodnutia správcu dane, avšak bližšie nerozvinul a nešpecifikoval, v čom konkrétne mala spočívať nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Správny súd musí zdôrazniť, že prieskum vykonáva v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v § 134 ods. 2 SSP (pod ktoré prejednávané veci nespadajú), pričom práve rozsahom a dôvodmi žalôb je správny súd pri prieskume napadnutých rozhodnutí vedený a limitovaný. Žalobcom všeobecne formulovanú a nekonkrétnu žalobnú námietku spočívajúcu v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, správny súd z uvedeného dôvodu preto považoval skôr za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím žalovaného, resp. s hodnotením veci orgánmi verejnej správy. Takto vznesená žalobná námietka bránila tomu, aby správny súd na jej základe konštatoval nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a správny súd ju taktiež považoval za nedôvodnú.
62. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku, správny súd uvádza, že žalobca bližšie túto námietku nekonkretizoval. Podľa správneho súdu sa tak jednalo iba o všeobecné konštatovanie a jeho subjektívny názor. Takto žalobcom v žalobe uvedenú všeobecne formulovanú a nekonkrétnu žalobná námietku preto možno opäť považovať skôr iba za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím žalovaného, resp. s hodnotením veci orgánmi verejnej správy, ktorá bránila tomu, aby správny súd na jej základe konštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
63. Pokiaľ žalobca poukazoval v podanej správnej žalobe na to, že na dodávateľskú faktúru dodávateľa Active-Car s.r.o. sa vzťahuje rovnaká právna úprava a rovnaké skutkové okolnosti ako v prípade faktúry dodávateľa MAYNET, s.r.o., pri ktorej bol odpočet DPH správcom dane a žalovaným uznaný, správny súd s týmto tvrdením žalobcu nemôže súhlasiť. Pri dodávateľskej faktúre MAYNET, s.r.o. bolo sporné v administratívnom konaní preukázanie priameho a bezprostredného súvisu prijatých služieb od dodávateľa MAYNET, s.r.o. s transakciami žalobcu a jeho celkovou hospodárskou činnosťou alebo šírením dobrej povesti žalobcu. Správca dane prihliadnuc na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/79/2022 zo dňa 27.06.2024 preto žalobcovi v ďalšom vyrubovacom konaní zaslal výzvu č. 100656166/2024 zo dňa 20.02.2024, v ktorej vyzval žalobcu na preukázanie uvedených skutočností, ako aj na vyjadrenie, z akého dôvodu na propagáciu svojich tovarov a služieb, či obchodného mena zvolil práve služby deklarované v zmluve a na faktúrach od dodávateľa MAYNET, s.r.o. a tiež na vyjadrenie, akým spôsobom mohli služby poskytnuté týmto dodávateľom potenciálne zvýšiť dopyt po produktoch/službách žalobcu, resp. zvýšiť povedomie a šíriť dobrú povesť žalobcu vo verejnosti a aké opatrenia žalobca prijal na uistenie sa, že sa nezúčastnil na daňovom podvode. Na predmetnú výzvu správca dane obdržal dňa 01.03.2024 odpoveď od žalobcu a správca dane následne v kontexte všetkých súvislostí zistených na základe vykonaného dokazovania prehodnotil svoje pôvodné závery a žalobcovi priznal nárok na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa MAYNET, s.r.o. za zdaňovacie obdobie november 2015, o čom žalobcu oboznámil Oznámením č. 102648857/2024 zo dňa 12.09.2024. Vzhľadom na uvedené pri dodávateľovi MAYNET, s.r.o. správca dane prijal záver o preukázaní splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom pri dodávateľovi Active-Car, s.r.o. už s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správnym súdom, správca dane správne prijal záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže žalobca dostatočne a hodnoverne nepreukázal, že fakturované reklamné predmety deklarované na faktúrach od dodávateľa Active-Car s.r.o., boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach, v dôsledku čoho správca dane (i žalovaný) a na základe vykonaného dokazovania spochybnil skutočný obsah právneho úkonu vyplývajúceho z predložených faktúr. Sumarizujúc uvedené správny súd konštatuje, že keďže u dodávateľa MANYNET, s.r.o správca dane dospel k záveru o splnení hmotnoprávnych podmienok, pričom pri dodávateľovi Active-Car s.r.o. pochybnosti o ich splnení odstránené neboli, nebolo možné aplikovať pri dodávateľovi Active-Car s.r.o. identický postup ako pri dodávateľovi MAYNET, s.r.o.
64. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na to, že žalobca preukázal existenciu plnenia – reálneho dodania reklamných predmetov, predložením správcovi dane, správny súd uvádza, že nepochybne sa jedná o postup smerujúci k preukázaniu skutočného dodania tovarov. Vo svetle pochybností zistených správcom dane a žalovaným v administratívnom konaní, teda že v posudzovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil nárok na odpočet dane aj od spoločnosti (ŠTÚDIO TEXO, spol. s.r.o., Nové Mesto nad Váhom, Lyreco CE, SE, Pezinok, VÍNO MRVA &STANKO, a.s., Trnava) reálne
sa zaoberajúcimi výrobou a dodaním reklamných predmetov, skutočnosť o disponovaní reklamnými predmetmi v spojení s predloženou faktúrou a vzniknutými pochybnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania (absencia písomných dôkazov, rozporuplné svedecké výpovede, ...) sama osebe nemohla obstáť ako dôkaz o dodaní reklamných predmetov dodávateľom Active-Car, s.r.o.
65. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa podvodného konania správny súd uvádza, že túto vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú, pretože správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nekonštatovali, že v posudzovanej veci by malo ísť o podvodné konanie ani týmto spôsobom nesmerovali svoje úvahy. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu dane nepochybne v celkovom kontexte vyplýva, že žalobcovi nebol priznaný nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa Active- Car s.r.o. z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a nie z dôvodu vedomosti, resp. účasti na daňovom podvode.
66. Záverom správny súd konštatuje, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú riadne odôvodnené. Správny súd uvádza, že prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahujú uvedenie podstatných námietok žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane, resp. žalovaný vysporiadali. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktorými vykonané dôkazy vyhodnotil, a na základe ktorých dospel k prijatému záveru. Vydané rozhodnutia daňových orgánov zodpovedali kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok. Orgán verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. I. ÚS 56/01 konštatoval, že „rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“
67. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd po preskúmaní vecí dospel k záveru, že daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný (i správca dane) prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol.
68. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (a contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať.
69. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.