Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-28-2022.pdf
PDF · 207.92 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/28/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: B. s.r.o., A. XXX/X, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: P.. Y. L., advokát, so sídlom F. XX, XXX XX W., proti žalovanému: C. riaditeľstvo X. republiky, so sídlom D. XX, XXX XX W. W., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. marca XXXX v spojení s rozhodnutím Daňového úradu S. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06. októbra 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného C. riaditeľstva X. republiky, W. W. č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa XX. marca XXXX a rozhodnutie Daňového úradu S., pobočka F. W. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. októbra XXXX a vec v r a c i a I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 12.04.2022 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. marca XXXX (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu S. (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. októbra XXXX (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 7.328,50 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2015 z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH žalobcom tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou P. s.r.o. na základe reklamného plnenia zo zmluvy o reklamnej spolupráci. Daňové orgány spochybnili právnu povahu deklarovaného plnenia, keď poskytnutú službu prenájmu reklamnej plochy posúdili ako sponzorstvo a nie ako reklamu.
2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie správcovi dane z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že doposiaľ nie je zrejmé, na základe čoho vznikli pochybnosti správcu dane o tom, či uvedený dodávateľ P. s. r. o. služby aj reálne dodal, a to prípadne aj prostredníctvom subdodávateľov. Žalobca namietal, že nemožnosť preveriť dodávateľa/subdodávateľa z dôvodu jeho
nekontaktnosti a nepredloženia dokladov nie je pre posúdenie nároku daňového subjektu na odpočítanie dane opodstatnená. Tento dôvod je o to významnejší, že od uskutočnenia zdaniteľného plnenia už dnes uplynulo päť a pol roka. Ďalej mal za to, že správny orgán vôbec dostatočne nezistil skutkový stav veci potrebný pre posúdenie konania kontrolovaného subjektu a jeho kvalifikácie ako podvodného konania. Nedostatky v preskúmavanom prípade len na strane dodávateľskej (subdodávateľskej) spoločnosti v čase výkonu daňovej kontroly sú pre neuznanie nároku na odpočítanie dane na vstupe zo sporných preverovaných faktúr nedostatočné.
4. Žalobca uviedol, že zásadnou skutočnosťou, ktorú v tejto oblasti žalovaný, ako aj správca dane posudzujú, je prípustnosť reklamy na strane žalobcu. Žalovaný aj správca dane reklamné služby od dodávateľa P. s.r.o., právne kvalifikujú ako sponzorský príspevok, resp. za predstierané poskytnutie služieb. Tieto závery však neboli ani v jednom z vydaných rozhodnutí logicky a aplikáciou platného práva podložené. Prvým dôvodom, ktorý obidva subjekty zhodne uvádzajú je, že sa opierajú o § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Žalobca zdôraznil, že predmetný zákon o vysielaní a retransmisii sa vzťahuje podľa jeho paragrafu (§) 2 na vysielanie a retransmisiu a nie je zrejmé, z akého právneho dôvodu by sa mal aplikovať na tento konkrétny prípad. Ani v prvostupňovom ani v druhostupňovom rozhodnutí nie je konkrétne uvedené a jasne zdôvodnené, prečo sa správca dane rozhodol aplikovať tento právny predpis, a prečo práve rozlíšenie medzi reklamou a údajným sponzorstvom má diskvalifikovať žalobcu pri použití reklamných služieb ako daňového výdavku na podklade aplikovanej právnej úpravy. Žalobca je podnikateľským subjektom, ktorý sa špecializuje na povrchové úpravy rôznych kovov. Z napádaných rozhodnutí však nie je vôbec zrejmé, kde obidva subjekty pri vydávaní rozhodnutí našli vecný súvis s vysielaním a retransmisiou. Ak správny orgán aplikuje konkrétny právny predpis, je povinný zdôvodniť, prečo konkrétny predpis aplikuje. V napádaných rozhodnutiach však už iba obidvaja konštatujú, že sa jedná o sponzorstvo, resp., že služby neboli poskytnuté, ale ich poskytnutie strany iba predstierali. Žalovaný a správca dane aplikovaním uvedeného právneho predpisu podľa žalobcu vec nesprávne právne posúdili a rozhodnutia zaťažili nepreskúmateľnosťou, nezrozumiteľnosťou. Podľa žalobcu, skutočnosť, že na reklamu sa používajú športové podujatia, resp. šport ako taký, nemôžu znamenať, že takýto výdavok je z hľadiska daňových výdavkov považovaný vždy za predstieraný alebo nezákonne uplatnený. Reklamné služby a príjmy z reklamy v športe sú významným zdrojom príjmov pre podporu športu, a tak sa dialo aj v tomto prípade. Podľa žalobcu nemožno automaticky túto formu reklamy spochybňovať ako daňový náklad, resp. v tomto prípade ako daňový náklad žalobcu. Platné právo neobsahuje žiadne obmedzenia, ktoré by striktne určovali, aký typ reklamy si môže daňový subjekt objednať, a to platí tým pádom aj na reklamné služby v tomto prípade. Nie je v právomoci správcu dane, aby určoval daňovému subjektu, či si má reklamu zvoliť v oblasti športu, kultúry alebo kdekoľvek inde.
5. Žalobca využil na reklamné služby obchodnú spoločnosť P., s.r.o. a za zaplatenú odplatu získal preukázateľne viacero foriem reklamy podľa dohody, okrem iného aj umiestnenie loga v športovej hale, reklamu na plagátoch, umiestnenie loga v časopise a na banneri na internete a iné. Skutočnosť, že logo žalobcu bolo raz umiestnené v športovej hale a už ho nebolo potrebné viac inštalovať neznamená, ako uviedol správca dane, že vlastne už žiadne náklady nevznikali. Táto forma reklamy si vyžaduje jeden zásadný náklad, a to, aby sa v tejto športovej hale konali športové a kultúrne podujatia, aby ju navštevovali diváci, a to určite nemožno považovať za niečo automatické a hlavne bez „reálneho plnenia“. Ak by bola táto hala dlhodobo zavretá a nepoužívaná a za takýto typ reklamy by si žalobca platil, bolo by možné uvažovať o tom, že sa jedná o pochybne vynaložené prostriedky na reklamu. Žalobca za túto službu zaplatil a bolo na spoločnosti P., s. r. o., aby zabezpečila to, že túto reklamu bude vidieť čo najviac ľudí a v športovej hale sa tak aj dialo. Podľa žalobcu nie je vôbec v právomoci správcu dane, aby spôsobom uvedeným v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí posudzoval dôvody a súkromné motivácie, ktoré viedli žalobcu k tomu, aby si zvolil určitý typ reklamy. Ak obľubuje niekto určitý šport, navštevuje ho a je to pre neho určitá forma spoločenského vyžitia, prirodzene potom môže považovať umiestnenie svojej reklamy v športovej hale za správny taktický krok, ktorým aj pred svojimi obchodnými partnermi, s ktorými sa stretá na týchto športových podujatiach, získava určitý kredit, ktorý má pre neho a jeho spoločnosť svoj ekonomický význam. Správca dane nemôže degradovať reklamu iba na prezentovanie mlieka a pečiva v papierovom reklamnom letáku predajne potravín, pretože iba takáto reklama by spĺňala kvalifikačné predpoklady uvedené v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí. Žalobca mal ďalej za to, že nemôže byť na ujmu ani žalobcovi ani spoločnosti P., s. r.o., ak je konateľ spoločnosti P., s. r.o. zároveň členom určitého športového klubu a svoje kontakty využije na to, aby spoločnosť, v ktorej je konateľom, poskytovala reklamné služby aj takou formou,
že na to využíva spoluprácu s týmto športovým klubom. Nemožno za touto súvislosťou automaticky hľadať nezákonný postup. Žalobca sa venuje vysoko špecializovanej činnosti a rovnako ním vhodne cielená reklama má pre neho svoj ekonomický význam. Skutočnosť, že si zvolil jemu blízky šport však neznamená, že je táto reklama nezmyselná alebo je za tým potrebné hľadať čokoľvek iné, že tým získal akúkoľvek neoprávnenú daňovú výhodu, resp. že sa jednalo iba o predstierané služby. Správca dane musí reflektovať na realitu podnikateľského prostredia a vývoj v oblasti reklamy a najmä na skutočnosť, že je na rozhodnutí daňového subjektu, aký typ reklamy si zvolí. Žalovaný a správca dane bez existencie relevantných dôvodov a najmä dôkazov žalobcu kriminalizujú. Použitie takejto závažnej právnej kvalifikácie musí byť adekvátne podložené dokazovaním, čo sa v tomto prípade nestalo.
6. Žalobca poukázal na to, že v roku 2014 mal tržby celkom X.XXX.XXX,- eur, následne v roku 2015 vo výške X.XXX.XXX,- eur a v roku 2020 už boli v rozsahu X.XXX.XXX,- eur. Jedná sa teda o prosperujúcu a neustále rastúcu spoločnosť. Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že žalobca vždy zvolil správnu a adekvátnu formu reklamy. Ak by údaj za tržby v roku 2014 rozdelili pomerne za jeden mesiac, na posudzované obdobie október 2015 nám pripadnú tržby vo veľkosti XXX.XXX,XX eur. Reklamné služby a ich primeranosť je potrebné posudzovať aj z tohto hľadiska. Žalobcom vynaložená suma na reklamné služby je úplne adekvátna k rozsahu jeho činnosti. Je tu na mieste otázka, prečo sa žalovaný a správca dane vôbec nezaoberali primeranosťou reklamy z pohľadu hospodárskych výsledkov. Žalobca mal za to, že reklamné služby sú úplne adekvátne k činnosti žalobcu, nepredstavujú žiaden neobvyklý výdavok, ktorý by nekorešpondoval s výškou jeho tržieb. Žalobca poukázal na to, že do nedávna nebolo akceptovateľné na Slovensku ako daňový výdavok konzumné za obchodné rokovanie prebiehajúce v reštaurácii v cene niekoľko stoviek euro, naopak v akejkoľvek krajine s dlhodobo fungujúcou trhovou ekonomikou nebola o oprávnenosti takého výdavku ani len diskusia a ani v prípade, ak sa náklad vyšplhal na tisíce eur. Správny orgán sa podľa žalobcu investigatívne zameral na činnosť športového klubu, ktorý v športovej hale, kde bola reklama umiestnená funguje. Skutočnosť, že konateľ žalobcu obľubuje rovnaký šport a pravdepodobne ho dodnes rekreačne hrá, si bez existencie akejkoľvek logickej súvislosti spojil do konštrukcie o fiktívnosti reklamných služieb. Toto smerovanie dokazovania však predstavuje slepú uličku, ktorá pre posúdenie konkrétneho daňového výdavku žalobcu nemala zásadný právny význam, resp. určite nie primárny.
7. Žalobca rozporoval závery žalovaného a správcu dane, že úhradou za reklamné služby žalobca získal neoprávnenú daňovú výhodu. Žalobca za reklamné služby zaplatil vrátane 4.000,- eur DPH a za reklamné predmety 3.328,- eur vrátane DPH a tie si riadne uplatnil ako daň na vstupe. Nie je teda zrejmé, kde získal neoprávnenú výhodu. Ak by za tieto služby žalobca nezaplatil, mohli by sa pokračovať v dokazovaní, či doloženie takejto faktúry do účtovnej evidencie žalobcu nemalo iba formálne znížiť daňový základ pre daň z pridanej hodnoty za október 2015. Ak však došlo k úhrade a žalovaný a účastník konania nepreukázali opak, ich úvahy sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a nesprávne aplikovali platné právo. Dokonca aj spoločnosť P., s.r.o. si tento príjem riadne uviedla v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. Ďalej žalobca namietal záver, že reklamné služby boli predstierané, nakoľko takáto skutočnosť nikdy nebola zo strany žalovaného ani účastníka konania dostatočne preukázaná. Dokumentácia, účtovné doklady, štatistiky a doklady o úhrade boli žalobcom správcovi dane predložené. Ak žalovaný alebo správca dane disponovali akýmkoľvek dôkazom, ktorý by toto ich tvrdenie/pochybnosť preukazoval, mali tak urobiť, nestalo sa tak však. Žalobca uviedol, že si úplne obvyklým spôsobom objednal reklamné služby, do svojej účtovnej evidencie uložil doklady vzťahujúce sa k nim a na výzvu súdu ich riadne predložil. V rámci výsluchov konateľa žalobcu ako aj konateľa spoločnosti P., s. r. o. boli reklamné služby v dostatočnej miere zdokumentované a objasnené. Obaja konatelia so správcom dane spolupracovali a na všetky predložené otázky odpovedali. Reklamné služby bolo poskytnuté viacerými formami, pričom tieto formy boli dostatočne rovnako preukázané. Žalobca ďalej uviedol, že meritórne rozhodnutia nevychádzajú z riadne vykonaného dokazovania a ani z jasne aplikovaného platného práva. V týchto rozhodnutiach sú naznačené určité pochybnosti ohľadne reklamných služieb, čiastočne citovaná určitá právna úprava, avšak tieto vôbec priamo nekorešpondujú so závažnými závermi, ktoré sa následne rozhodli žalovaný a správca dane vo svojich rozhodnutiach ohľadne nich urobiť. Správny orgán môže v rámci svojej právomoci vydávať iba rozhodnutia, ktoré sú podložené presvedčivými dôkazmi a iba v prípade, ak je skutkový stav nepochybne zdokumentovaný, a to bez akejkoľvek pochybnosti.
8. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že ani špecifická motivácia na strane spoločnosti P., s. r. o. nemôže byť dôvodom na zmenu kvalifikácie dodanej služby z reklamy na sponzoring. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tržby tejto spoločnosti sú cielene používané na podporu konkrétneho športového klubu
a jej konateľ sám podrobne opísal svoju úprimnú snahu, prostredníctvom tohto subjektu zabezpečiť príjem na podporu športu a najmä tohto športového klubu. Ak sa takto konkrétny podnikateľský subjekt rozhodne, je to jeho slobodné rozhodnutie. Nemožno však bez ďalšieho vidieť v takejto činnosti okamžite snahu získavať peňažné plnenia bez adekvátneho, resp. žiadneho protiplnenia. Ani podrobne popísaná snaha a motivácia podporovať športový klub nemusí automaticky potvrdzovať tézu prezentovanú žalovaným v druhostupňovom rozhodnutí, že sa v tomto prípade jednalo o sponzoring bez protiplnenia na strane spoločnosti P., s.r.o. Žalovaný mal za to, že platné právo neobsahuje žiadne obmedzenia, ktoré by striktne určovali, aký typ reklamy si môže daňový subjekt objednať. Žalobca sa venuje vysoko špecializovanej činnosti a rovnako ním vhodne cielená reklama má pre neho svoj ekonomický význam. Zjednodušene možno konštatovať, že žalovaný vidí rozdiel medzi sponzoringom a reklamnou okrem už uvedených dôvodov aj v tom, že reklama je dynamickejšia a zameraná na konkrétny výrobok, kým sponzoring je statickejší a obvykle bez adekvátneho protiplnenia. Téme protiplnenia sme sa venovali vyššie, teda na túto argumentáciu iba odkazujeme. Otázku propagovania konkrétneho výrobku však žalovaný úplne nesprávne právne posúdil. Účastník konania a žalovaný podľa použitých judikátov očakávali pri reklamnej činnosti podľa faktúry použitie konkrétneho výrobku, ktorý by žalobca vyrábal a v reklame ponúkal, nie iba všeobecnú vetu: “povrchová úprava hliníka“. Lenže tieto subjekty pri dokazovaní a právnych záveroch opomenuli zásadnú skutočnosť, a to preveriť si výrobnú činnosť žalobcu, pretože ak by dokazovanie okrem nezmysleného preverovania činnosti športového klubu zamerali na to skutočne relevantné, zistili by, že žalobca nevyrába žiaden konkrétny výrobok, ale z hliníka vyrába pre svojich zákazníkov akýkoľvek produkt na objednávku v rámci povrchovej úpravy hliníka.
9. Žalobca vyjadril názor, že ním vynaložená suma na reklamné služby je úplne adekvátna k rozsahu jeho činnosti. Namietal, že žalovaný a správca dane sa vôbec nezaoberali primeranosťou reklamy z pohľadu hospodárskych výsledkov žalobcu. Ak sa zohľadní uvedené, je nesporné, že reklamné služby sú úplne adekvátne k činnosti žalobcu, nepredstavujú žiaden neobvyklý výdavok, ktorý by nekorešpondoval s výškou jeho tržieb. Žalobca zdôraznil, že svoje výdavky na reklamnú činnosť považuje za primerané, adekvátne k pomerom svojej výrobnej činnosti, pričom v prípade tak často pertraktovaných mantinelov v športovej hale umiestnil svoje logo s krátkym textom, „povrchová úprava hliníka“, nakoľko práve takto zvolená reklama mala pre neho význam z jasných a logických dôvodov vyššie podrobne uvedených.
10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zotrváva na skutočnostiach a záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný mal za to, že skutkový stav, ktorý vzal on, ako aj správca dane, za základ svojho rozhodnutia, nie je v rozpore s administratívnym spisom a vykonaným dokazovaním a má v ňom oporu. Taktiež, že ním, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, uvedené právne predpisy, ako aj judikatúra, sú aplikovateľné na posudzovaný prípad, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní a relevantnými v danej veci. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť, či obsah konkrétneho posudzovaného zobrazenia, či vyjadrenia zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobkov alebo služieb. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. Podľa žalovaného, sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu výrobku skôr statického charakteru, častokrát s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným motívom nie je presvedčiť diváka ku kúpe určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít, porovnávaním s podobnými výrobkami, neobsahuje ani žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter). Ďalej uviedol, že v danom prípade on, ako aj správca dane, posudzovali oprávnenosť žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Podľa žalovaného dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry od spoločnosti P., s.r.o. je zistenie správcu dane, že v posudzovanom prípade neboli žalobcovi dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok na podporu hádzanárov HC X. M.. Uvedený záver správcu dane vyplynul s ním vykonaného rozsiahleho dokazovania (uvedeného v odôvodnení jeho rozhodnutia) a jednoznačne nie na základe skutočnosti, že „sa jednalo o reklamné služby v športovej hale, resp. na plagátoch športového klubu“, ako to
v podanej žalobe tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na to, že už v odôvodnení svojho rozhodnutia číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že celkovým spracovaním, spornou faktúrou deklarovaných služieb, nebol naplnený reklamný zámer, t. j. podporiť predaj výrobkov, resp. služieb žalobcu, ale zo všetkých týchto nosičov, ako aj z uzatvorenej zmluvy, je jednoznačne zrejmé, že na rôznych športových podujatiach - extraligových zápasoch v hádzanej HC X. M. prezentujú iba logo a obchodné meno žalobcu.
11. V súvislosti s dodávateľskou spoločnosťou Y.-I. s. r. o. žalovaný uviedol, že žalobca deklaroval dodanie služieb (dodávka a výroba reklamných predmetov) spoločnosťou Y.-I. s.r.o.. Z vykonaného dokazovania správcu dane, najmä zo svedeckých výpovedí p. F. G. (bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti) a p. F. F. (bývalý konateľ údajných subdodávateľských spoločností) a z vyjadrenia konateľa žalobcu (ústne pojednávanie uskutočnené dňa 26.11.2020), však nevyplynuli skutočnosti, ktoré by žalobcom deklarované dodania služieb potvrdzovali, práve naopak, závery vyplývajúce z týchto vyjadrení podporili relevantné a odôvodnené pochybnosti správcu dane. P. F. G. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom v zmysle sporných faktúr, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných zdaniteľných obchodov - uviedol, že bol oslovený konateľom žalobcu s požiadavkou výroby „nejakých“ reklamných predmetov/predmetom obchodnej spolupráce so žalobcom bola výroba a dodávka „nejakých reklamných predmetov, tak ako je uvedené na faktúrach“; p. G. uviedol, že „on nerobil nič“ a odvolával sa na p. F. a jeho spoločnosti, avšak nevedel ani konkretizovať spoločnosť, ktorá mala výrobu reklamných predmetov fakturovaných žalobcovi realizovať. P. F. F. obchodnú spoluprácu so spoločnosťou Y.-I. s.r.o. síce formálne potvrdil, avšak jeho vyjadrenia boli v rozpore s riadnymi kontrolnými výkazmi DPH podanými spoločnosťou P. s.r.o. - spoločnosť P. s.r.o. v r. 2015 nedeklarovala zdaniteľné obchody pre spoločnosť Y.-I. s. r. o. (časť A1 kontrolného výkazu DPH) a nedeklarovala ani žiadne prijaté zdaniteľné plnenia od spoločnosti C. a.s., v ktorej mal p. F. realizovať tlač reklamných predmetov fakturovaných žalobcovi spoločnosťou Y.-I. s. r. o.. P. F. tiež uviedol, že žalobcu nepozná, avšak možno súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že v prípade, ak by p. F. reálne zabezpečoval výrobu niekoľko tisíc kusov reklamných predmetov s logom žalobcu v hodnote cca 20.000,- eur mesačne, vedel by následne žalobcu identifikovať ako jedného z odberateľov reklamných predmetov, i napriek skutočnosti, že medzi spoločnosťami p. F. a žalobcom nemal byť priamy obchodný vzťah. Žalovaný poukázal na rozpory vo vyjadreniach p. G., ako bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti a G.. H., konateľa žalobcu, ktoré, podľa názoru žalovaného, podporujú odôvodnené pochybnosti správcu dane vo vzťahu k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení od spoločnosti Y.-I. s. r. o.: G.. H. uviedol, že dodávateľ mu zaslal zoznam predmetov, ktoré majú momentálne dostupné a z toho si vybrali, avšak p. G. uviedol, že odberateľovi nezasielal žiadny katalóg produktov ani cenník; G.. H. nevedel identifikovať osobu, ktorá mu tovar mala doviezť, pričom uviedol, že prepravu zabezpečoval dodávateľ, avšak p. G. tvrdil, že reklamné predmety doviezol on osobne „p. H. do A. P. A. Q.“; ku kritériám stanovenia ceny G.. H. uviedol, že akceptoval takú cenu, akú dodávateľ ponúkol (teda cenu za fakturované reklamné predmety nedohadoval), pričom cenu si neoveroval u iných dodávateľov, avšak p. G. uviedol, že zisťoval, akú cenu si predstavuje odberateľ a za akú cenu dokáže reklamné predmety zabezpečiť od subdodávateľa a následne „oznámil p. H., čo dokáže zabezpečiť a potom už len dohadovali cenu“. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca jednoznačne neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď okrem sporných dodávateľských faktúr nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené a deklarované skutočnosti.
12. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že všeobecné odlíšenie reklamy a sponzoringu pre účely DPH a posúdenie existencie protihodnoty za vykonanú úhradu ceny služby nie je v slovenskom právnom poriadku a osobitne v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty explicitne regulované. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „ZVR“), kde sa pre obidva pojmy určitá definícia nachádza. Podľa žalobcu ZVR je úplne špecifickým právnym predpisom, ktorý upravuje vysielanie a retransmisiu, postavenie vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, postavenie poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ale najmä postavenie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“), ktorej bola v zmysle § 4 a nasl. ZVR zverená právomoc v oblasti regulácie vysielania a retransmisie. Podľa žalobcu právna úprava ZVR a v nej obsiahnuté definície pojmov reklama a sponzoring teda vôbec neobsahujú akékoľvek kritériá pre posúdenie, či v rámci reklamy/sponzoringu bola alebo nebola za zaplatenú cenu služieb prítomná protihodnota. Zámerom ZVR ako zákonnej normy je, aby vysielatelia v súlade s právom jasne oddeľovali reklamu od ostatných častí programu a zabrániť tomu, aby napríklad reklama bola umiestňovaná v rámci politicko-publicistických
programov alebo spravodajských programov. Žalobca vyjadril právny názor, že ak ZVR vôbec neskúma otázku existencie protihodnoty, nemôžu byť ustanovenia ZVR aplikované na tento prípad a správca dane konal nezákonne. Podľa žalobcu bol nesprávne aplikovaným vnútroštátnym právnym predpisom aj zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame (ďalej len „ZR“), ktorý bol v tejto veci správnymi orgánmi a správnym súdom prvého stupňa aplikovaný. Tento zákon nemá vôbec za cieľ posudzovanie reklamy ako zdaniteľného plnenia a skúmanie, či bolo toto plnenie poskytnuté za protihodnotu. Jeho cieľom a obsahom právnej úpravy je iba regulácia reklamy a ochrana spotrebiteľov a podnikateľov pred neprípustnou a porovnávacou reklamou, teda opätovne úplne odlišná právna úprava od prejednávanej veci. Žalobca zdôraznil, že v predmetnej veci bolo jasne preukázané, že za vystavenou faktúrou za reklamné služby od spoločnosti P. s.r.o. v konkrétnom kalendárnom mesiaci, ktorý sa kryje s jednomesačným zdaňovacím obdobím žalobcu ako mesačného platcu DPH boli predmetné reklamné služby poskytnuté v rôznych formách - banner na internetovej stránke, letáky rozdávané pri športových podujatiach, televízny spot, reklamný nápis na mantineli v športovej hale.
13. Žalobca v rámci repliky rozporoval záver žalovaného uvedený v napadnutom rozhodnutí, a to že žalobca neprijal za poskytnuté prostriedky 24.000,- eur žiadnu, resp. adekvátnu protihodnotu.
14. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, vychádzajúc zo súhlasu účastníkov s takýmto postupom, majúc za to, že skutkové ani právne súvislosti prípadu a zrozumiteľne prezentovaná písomná argumentácia účastníkov konania prejednanie veci na pojednávaní nevyžadujú.
15. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Daňový úrad S., pobočka F. W., vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január 2015 až december 2015, zameranú na dodržiavanie zákona o DPH. Daňová kontrola začala dňa 29.11.2017. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý doručil žalobcovi a vyzval ho na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole.
16. Žalobca si okrem iného uplatnil za zdaňovacie obdobie november 2015 právo na odpočítanie 20 % DPH celkom vo výške 4.000,- eur z faktúry č. XXXXXXXXX od dodávateľa - spoločnosti P., s.r.o., so sídlom A.. X. 3, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX a v sume X.XXX,XX eur z faktúry č. XXXXXXXXXX od dodávateľa Y.-I., s.r.o., so sídlom W. X/A, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX.
17. Správca dane v rámci preverovania tvrdení žalobcu vypočul na ústnom pojednávaní ako svedka P. W., v čase od 09.03.2004 do 16.06.2017 konateľa spoločnosti P., s.r.o.. Svedok uviedol, že nedisponuje daňovými a účtovnými dokladmi, nakoľko tieto boli odovzdané nástupnickej spoločnosti. Svedok potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom v rokoch 2014-2015, vystavenie faktúr, ako aj ich úhradu bankovým prevodom. Predmetom spolupráce bolo poskytovanie reklamných služieb žalobcovi, pričom konal s konateľom žalobcu. Časť služieb realizoval vo vlastnej réžii (mal 30 zamestnancov) a časť subdodávateľsky. Subdodávateľov uviesť nevedel. Svedok pri ďalšom výsluchu uviedol, že na fungovaní športového klubu HC X. M. sa podieľa od roku 2009 do súčasnosti. Podotkol, že je ťažké zohnať reklamných partnerov. Uviedol, že občianske združenie X. o.z. (súčasný názov), predtým P. M. o.z. - mediálny názov HC X. M. - združuje športy, do budúcna by chceli zastrešiť všetky športy v M. týmto občianskym združením. Podľa svedka je ekonomickejšie, keď sa administratívne aj organizačne zastrešuje viac subjektov pod jedným združením (hádzanársky, futbalový, lukostrelecký, pripravuje sa atletický...atď.). Ďalej podotkol, že sa snažia aj o dobudovanie infraštruktúry a športového areálu. Financovanie je tiež jednoduchšie, sú transparentné účty pre každý šport, na ktoré chodí členské od rodičov alebo keď sa podarí zohnať sponzorské od obchodných partnerov, napr. na úhradu autobusu na športové podujatie a z toho sa potom financuje chod športového klubu. Najväčší náklad sú mzdy hráčov (muži, ženy) a mzdy trénerov, pretože na to nikto dotáciu nedá. Uviedol, že si musia zabezpečovať financie aj z externých zdrojov, pretože by "nevyžili" len z dotácií a členských príspevkov, pričom to zastrešujú napr. zazmluvňovaním prostredníctvom obchodných partnerov a sponzorov, pre ktorých robia reklamné kampane. Svedok sa vyjadril, že 24-hodín denne rozmýšľa nad tým, aby fungoval
klub a aj spoločnosť. Zháňa financie a rozmýšľa, z čoho zaplatia bežné výdavky ako voda, plyn, elektrina. K financovaniu športového tímu HC X. M. uviedol, že činnosť športového tímu sa financuje cez dotácie, granty, prípadne treba mať dobrých kamarátov vo veľkých firmách - darovanie 2 % a peniaze prostredníctvom reklamnej činnosti a kampaní. Výhradné marketingové partnerstvo dodávateľa P., s.r.o. pre HC X. M. spočívalo vo vyhľadávaní reklamných partnerov pre športový klub HC X. M.. Všetci partneri museli ísť cez dodávateľa P., s.r.o. Dodávateľ P., s.r.o. zabezpečoval celkovú organizáciu podujatí v rámci športového klubu, údržbu, upratovanie, kúrenie a pod., celú prevádzku a činnosť okolo klubu, aby mohol fungovať. Potvrdil spoluprácu so žalobcom, pričom pri službách išlo o propagáciu loga a značky žalobcu, výrobky prezentované neboli. K samotnej realizácii zdaniteľného plnenia svedok nevedel uviesť subdodávateľské spoločnosti, ktoré zabezpečovali grafický návrh, tvorbu a inštaláciu mantinelov. P., s.r.o. sa nezaoberala výrobou bannerov a TV spotov. Ku kritériám stanovenia ceny 160.000,- eur + DPH (20.000,- eur/mesiac + DPH) za zdaniteľné plnenia pre daňový subjekt B. s.r.o., a či bol vypracovaný cenník, sa svedok vyjadril, že na marketingu určite boli cenníky, kde bolo rozdelené generálny, hlavný, reklamný partner, produktový partner. Niektorí partneri napr. poskytli len barter, napr. zabezpečili pitný režim a podobne. Vždy bol ale urobený určitý balík a dohoda s tým konkrétnym partnerom. Zároveň P. W. podotkol, že každý jeden partner je vzácny, je to všetko na základe finančných možností obchodného partnera a dohody s ním. Vždy je to individuálna dohoda s každým reklamným partnerom. Mali viacero reklamných partnerov, finančné dohody sa robili vždy individuálne, nikdy to nebolo tak, že za určitú sumu dostane každý partner to isté. Cena nebola určená na základe nákladov. Podľa vyjadrenia svedka boli platiteľovi poskytované "reklamné plnenia" aj po zániku spoločnosti P., s.r.o. prostredníctvom inej spoločnosti, ktorej názov svedok uviesť nevedel. Svedok uviedol, že "v hale sa stále (rok 2020) nachádzajú mantinely a bannery aj s názvom platiteľa, aj keď väčšina prezentácií spoločností a reklamných partnerov, uvedených na banneroch, skončila cca v roku 2017, nakoľko spolupráca a kamarátske vzťahy ostali.
18. Správca dane dňa 26.11.2020 uskutočnil ústne pojednávanie s G.. Q. H., konateľom žalobcu (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX), ktorý, okrem iného, uviedol, že bývalého konateľa spoločnosti P., s.r.o. pozná z dôvodu, že je hádzanár a chodieval na zápasy; oslovil "ich", nakoľko videl, akú reklamu poskytujú; všetky "veci", uvedené v zmluve, boli zabezpečené; spolupráca so spoločnosťou P., s.r.o. "fungovala" od roku 2014 do konca roku 2015. K predmetu fakturácie v zmysle sporných faktúr konateľ platiteľa uviedol, že platiteľovi bolo dodané plnenie v zmysle zmluvy, bola vyhotovená fotodokumentácia a monitoring. Konateľ žalobcu ďalej uviedol, že nevedel, že sa spoločnosť P., s.r.o. zaoberá reklamou; nevedel, kto je spoločnosť P., s.r.o., "povedali mu, že keď chce mať takúto reklamu, tak také sú podmienky a on ich akceptoval". Podľa vyjadrenia konateľa platiteľa, bolo logo platiteľa uvedené v športovej hale a na webovej stránke do minulého roku. Konateľ žalobcu ďalej uviedol, že za účelom reklamy neoslovil žiadne iné spoločnosti, nakoľko "mali dobrý vzťah so spoločnosťou P., s.r.o." chcel reklamu v "tejto hale" - chodieval tam na zápasy, hrával hádzanú, mal k tomuto športu vzťah. Konateľ platiteľa tiež uviedol, že mantinely a panel partnerov, na ktorých bolo prezentované Logo platiteľa, boli stále rovnaké, neobmieňali sa; logo platiteľa bolo na webovej stránke www.sporta.sk umiestnené od roku 2014 do roku 2019, keď "našli sponzora a aktualizovali to". Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu, ak by "nedošlo k týmto zmenám, pravdepodobne by logo spoločnosti B. s.r.o. bolo na paneloch a portáli www.sporta.sk umiestnené dodnes". Podľa vyjadrenia konateľa platiteľa, bol spoločnosti P., s.r.o. jednorazovo poskytnutý grafický návrh loga platiteľa, konkrétne p. W., a to na začiatku obchodnej spolupráce; logo bolo stále rovnaké. K rozsahu poskytovaných plnení v rámci jednotlivých mesiac v zo strany spoločnosti P., s.r.o. konateľ platiteľa uviedol, že "dodávateľ to mal v balíkoch - generálny, zlatý, reklamný partner; oznámil dodávateľovi svoju predstavu a ten ho informoval, aká cena tomu zodpovedá; o cene nediskutoval, ponúkli mu takéto plnenia za takúto cenu a on to akceptoval. Suma bola paušálna, už sa nešpecifikovalo, či boli v jeden mesiac tri zápasy, alebo zápas navyše; po skončení sezóny boli aj ďalšie akcie, pričom dopredu nebolo jasné, či budú a panely, mantinely boli umiestnené aj počas akcii; zúčastňovali sa aj na medzinárodnom zápase, pričom mantinely a bannery sa nedemontovali, aj keď to bolo niečo navyše.". Konateľ platiteľa sa vyjadril, že po ukončení spolupráce so spoločnosťou P. s.r.o. (koniec roku 2015) nikomu neuhrádzal za umiestnenie loga, i napriek tomu, že logo bolo v športovej hale umiestnené do konca sezóny 2019/2020; "mali dobré vzťahy a logo tam nechali umiestnené". Konateľ platiteľa sa vyjadril, že ekonomická činnosť platiteľa mala byť prezentovaná uvedením loga v tvare "B. s.r.o. - povrchové úpravy hliníka".
19. Z dokladov a dôkazov predložených žalobcom bolo zistené, že na plagátoch, mantineloch, paneloch, vo C. novinách bolo uvedené len logo kontrolovaného daňového subjektu ako partnera hádzanárov HC
X. A M.. Umiestnením loga na nosičoch v športovej hale a v novinách neboli vyzdvihované kvalitatívne vlastnosti poskytovaných výrobkov, či služieb.
20. Daňový úrad S. rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7.328,50,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015, a to dorúbením dane zo sumy 4.671,71 eur na sumu 12.000,21 eur.
21. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanom prípade sa nejedná o poskytnutie reklamných služieb, ale o sponzorský príspevok, ktorým daňový subjekt podporil športový tím HC X. M.. Správca dane mal zato, že žalobca finančne podporil mesačnými príspevkami vo výške 24.000,- eur hádzanársky tím, ktorého výhradným marketingovým partnerom bol práve deklarovaný dodávateľ P., s.r.o.. Ak na základe takto ponúknutých finančných prostriedkov bola vyhotovená faktúra, jej výška sa neodvíjala od reálne vynaložených nákladov a reálnej ceny za poskytnutú reklamu, ale od sumy, ktorá bola ponúknutá a dohodnutá. Uvedené podporuje aj vyjadrenie P. W. ku kritériám stanovenia ceny, podľa ktorého to bola vždy individuálna dohoda s každým partnerom, nikdy to nebolo tak, že za určitú sumu dostane každý partner to isté. Skutočnosti, že sa jednalo o sponzorský príspevok nasvedčovala podľa správcu dane aj skutočnosť, že cena bola stanovená v paušálnej mesačnej čiastke 24.000,- eur bez ohľadu na počet zápasov, počet odvysielaných spotov, významnosť jednotlivých zápasov. Zároveň správca dane poukázal na skutočnosť, že v zmysle predloženej zmluvy sa dodávateľ P., s.r.o. zaviazal vyrobiť mantinely, panely a umiestniť na nich logo daňového subjektu. Z uvedeného by vyplývalo, že daňový subjekt mal podľa zmluvy uhrádzať aj za výrobu jednotlivých nosičov. Z vyjadrení dodávateľa, ako aj kontrolovaného daňového subjektu však vyplýva, že mantinely a panely boli vyrobené len raz na začiatku spolupráce a potom sa už neobmieňali. I napriek uvedenej skutočnosti daňový subjekt naďalej uhrádzal rovnakú sumu za plnenia dodávateľovi P., s.r.o., pričom dodávateľovi počas sezóny nevznikali žiadne náklady na výrobu a umiestnenie loga na týchto mantineloch a paneloch. Z uvedeného logicky vyplýva, že daňový subjekt B. s.r.o. vedel, že paušálna čiastka 24.000,- eur nezodpovedá reálnemu plneniu poskytnutému zo strany P., s.r.o., i napriek tomu bol ochotný túto čiastku mesačne platiť. Správca dane poukazál aj na skutočnosť, že logo daňového subjektu bolo podľa vyjadrení dodávateľa aj kontrolovaného daňového subjektu na mantineloch, plagátoch a webovej stránke www.sporta.sk umiestnené do minulej sezóny, pričom kontrolovaný daňový subjekt sa jednoznačne vyjadril, že za takéto umiestnenie loga po skončení spolupráce s dodávateľom P., s.r.o. už nikomu neuhrádzal. Aj uvedená skutočnosť podporuje prijatý záver, že v posudzovanom prípade sa nejednalo o reklamné plnenia, ale o poskytovanie sponzorských príspevkov. V prípade, ak by sa v posudzovanom prípade jednalo o reklamu a nie o sponzorovanie, je nelogické, aby dodávateľ P., s.r.o. nechal naďalej umiestnené logo kontrolovaného daňového subjektu na nosičoch v športovej hale, keď mu za takéto plnenie nebola zo strany kontrolovaného daňového subjektu poskytnutá žiadna protihodnota.
22. Na základe všetkých vyššie popísaných skutočností mal správca dane za preukázané, že v posudzovanom prípade neboli kontrolovanému daňovému subjektu dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok na podporu hádzanárov HC X. A M.. Sponzorský príspevok nie je predmetom DPH. Z uvedeného dôvodu zúčastnené daňové subjekty predstierali poskytnutie služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorské príspevky na spropagovanie loga daňového subjektu. Účelom konania kontrolovaného daňového subjektu bolo získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme neoprávneného uplatnenia odpočítania DPH z predstieranej dodanej služby, na ktoré v zmysle zákona o DPH nemal nárok.
23. Správca dane pripomenul, že sponzorský odkaz na rozdiel od reklamy nie je službou v zmysle zákona o DPH, v zmysle ktorého je predmetom DPH dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Nakoľko pri poskytnutí sponzorstva nejde o dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu, toto dodanie nie je predmetom DPH. Žalobca podľa správcu dane porušil podmienky na odpočítanie DPH stanovené v § 49 ods. 1 ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože si sám vedome odpočítal DPH zo sporných faktúr s nesprávnym predmetom fakturácie „prenájom reklamných plôch“, ktoré zahrnul do svojho účtovníctva napriek tomu, že vedel, že dodané služby spočívali v propagácii len názvu spoločnosti samotným uvedením loga spoločnosti na prenajatej ploche vozidla, t. j. žalobca akceptoval faktúry s takým predmetom fakturácie, ktorý nebol v súlade so skutočnosťou.
24. Správca dane ďalej dospel v rámci preverovania zdaniteľných obchodov k záveru, že reklamné predmety neboli kontrolovanému daňovému subjektu dodané reťazcom P. s.r.o. - Y.-I. s.r.o. - B. s.r.o. Správca dane mal za to, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty práva odpočítať daň, obsiahnutej v ustanovení § 49 od. 1 zákona o DPP1, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Daň deklarovaná na spornej faktúre vystavenej pre kontrolovaný daňový subjekt sa stala splatnou iba z titulu uvedenia na daňovom doklade (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ustanovení § 19 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane mal za preukázané, že v posudzovanom prípade došlo k porušeniu zákona o DPI 1 priamo u kontrolovaného daňového subjektu tým, že deklaroval odpočítanie dane od spoločnosti Y.-I. s.r.o., ktorá nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť a fakturovaný tovar daňovému subjektu B. s.r.o. nedodala. Preverovaním bolo zistené, že spoločnosti Y.-I. s.r.o. a P. s.r.o. nevykonávali reálnu ekonomickú činnosť a reklamné predmety nemohli byť kontrolovanému daňovému subjektu reálne dodané prostredníctvom reťazca P. s.r.o. - Y.-I. s.r.o.. Z dôvodu, že u deklarovaného dodávateľa Y.-I. s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH, nevzniklo ani právo na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu , v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Postup v zmysle judikatúry Súdneho dvora EU, na ktorú sa daňový subjekt odvoláva nemá v tomto prípade opodstatnenie, nakoľko správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo možné jednoznačne konštatovať, že kontrolovaný daňový subjekt nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa Y.-I. s.r.o., ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil. Správcu dane k uvedeným záverom viedli skutočnosti zistené zo svedeckých výpovedi p. F. G. (bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti) a p. F. F. (bývalý konateľ údajných subdodávateľských spoločností), resp. a z vyjadrenia konateľa platiteľa (ústne pojednávanie uskutočnené dňa XX.XX.XXXX). Svedok F. G. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdil obchodnú spoluprácu s platiteľom v zmysle sporných faktúr, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných zdaniteľných obchodov - uviedol, že bol oslovený konateľom platiteľa s požiadavkou výroby „nejakých“ reklamných predmetov/predmetom obchodnej spolupráce s platiteľom bola výroba a dodávka „nejakých reklamných predmetov, tak ako je uvedené na faktúrach“; p. G. uviedol, že „on nerobil nič“ a odvolával sa na p. F. a jeho spoločnosti, avšak nevedel ani konkretizovať spoločnosť, ktorá mala výrobu reklamných predmetov fakturovaných platiteľovi realizovať. P. F. F. obchodnú spoluprácu so spoločnosťou Y.-I. s.r.o. síce formálne potvrdil, avšak jeho vyjadrenia boli v rozpore s riadnymi kontrolnými výkazmi DPH podanými spoločnosťou P. s.r.o. - spoločnosť P. s.r.o. v r. 2015 nedeklarovala zdaniteľné obchody pre spoločnosť Y.-I. s. r. o. (časť A1 kontrolného výkazu DPI 1) a nedeklarovala ani žiadne prijaté zdaniteľné plnenia od spoločnosti C. a.s., v ktorej mal p. F. realizovať tlač reklamných predmetov fakturovaných platiteľovi spoločnosťou Y.-I. s. r. o.. Svedok F. F. uviedol, že platiteľa nepozná, pričom správca dane uzavrel, že subjekt, ktorý zabezpečoval výrobu niekoľko tisíc kusov reklamných predmetov s logom platiteľa v hodnote cca 20.000,- eur mesačne, by vedel následne platiteľa identifikovať ako jedného z odberateľov reklamných predmetov, i napriek skutočnosti, že medzi spoločnosťami p. F. a platiteľom nemal byť priamy obchodný vzťah. Správca dane vychádzal aj z rozporov vo vyjadreniach svedka G., ako bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti a G.. H., konateľa platiteľa, ktoré, podľa názoru odvolacieho orgánu, podporujú odôvodnené pochybnosti správcu dane vo vzťahu k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení od spoločnosti Y.-I. s. r. o. G.. H. uviedol, že dodávateľ mu zaslal zoznam predmetov, ktoré majú momentálne dostupné a z toho si vybrali, avšak p. G. uviedol, že odberateľovi nezasielal žiadny katalóg produktov ani cenník; G.. H. nevedel identifikovať osobu, ktorá mu tovar mala doviezť, pričom uviedol, že prepravu zabezpečoval dodávateľ, avšak p. G. tvrdil, že reklamné predmety doviezol on osobne „p. H. do A. P. nad Q.“; ku kritériám stanovenia ceny G.. H. uviedol, že akceptoval takú cenu, akú dodávateľ ponúkol (teda cenu za fakturované reklamné predmety nedohadoval), pričom cenu si neoveroval u iných dodávateľov, avšak p. G. uviedol, že zisťoval, akú cenu si predstavuje odberateľ a za akú cenu dokáže reklamné predmety zabezpečiť od subdodávateľa a následne „oznámil p. H., čo dokáže zabezpečiť a potom už len dohadovali cenu. Správca dane tiež vychádzal z tých skutočností, že daňový subjekt Y.-I. s.r.o. bol preverovaný v súvislosti s realizáciou rôznych zdaniteľných plnení, ktoré mali byť realizované v r. 2015 a 2016 pre viacerých tuzemských odberateľov. Z preverovania bolo zistené, že spoločnosť Y.-I. s.r.o. v r. 2015 vystavovala faktúry v značných hodnotách za rôzne služby - napr. rôzne elektroinštalačné práce, reklamné služby, čistiace práce a pod., pričom F. G., konateľ v čase realizácie, nemal o realizácii služieb základnú vedomosť, neevidoval zamestnancov a materiálno technické vybavenie a v každom konaní sa odvolával len na subdodávateľa F. F.. Ani v jednom preverovanom prípade nebolo dodanie služieb a tovaru zo strany spoločnosti Y.-I. s.r.o. preukázané.
25. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Namietol, že právny záver správcu dane o tom, že dodané služby nie sú reklamou je nesprávny.
26. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18. marca 2022 žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Stotožnil sa s rozsahom vykonaného dokazovania, ako právnym záverom správcu dane, že v danej veci išlo o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH v zmysle ustanovení zákona o DPH. Žalovaný v odôvodnení tiež uviedol, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť, či obsah konkrétneho posudzovaného zobrazenia či vyjadrenia zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobkov alebo služieb. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V rámci sponzorského odkazu je možné propagovať nielen osobu sponzora, ale aj jeho tovary a iné aktivity, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. Obsah sponzorského odkazu tak môže zahrňovať nielen právnickú, či fyzickú osobu, logo, obchodné meno, ochrannú známku identifikujúcu sponzora, ale aj ďalšie prvky, keďže ustanovenie § 38 citovaného zákona ich použitie nezakazuje. Obsahom sponzorského odkazu môžu byť aj výrobky či služby sponzora. Rovnako je možné pri propagácií týchto výrobkov či služieb použiť aj slogan, teda určité slovné spojenie, ktoré si priemerní spotrebitelia s prezentovaným výrobkom či službou spájajú a je pre výrobcu, výrobok či službu charakteristické. Je potrebné uviesť, že účelom sponzorského odkazu je propagácia sponzora, pričom dôraz sa kladie na informovanie o jeho existencii, vytváranie a udržanie dobrého mena sponzora, resp. jeho produktov, s cieľom dostať sa do povedomia recipientov, aby následne recipienta reklamou presvedčil o kúpe tovaru, služby a pod. A práve tento účel slúži ako základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorským odkazom. V prípade, ak sa v sponzorskom odkaze vyskytnú typické reklamné prvky (podpora predaja, nákupu či nájmu tovaru, tak ako je to uvedené v § 32 ods. 1 citovaného zákona), je nevyhnutné takýto sponzorský odkaz považovať za reklamu s tým, že sa na neho vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 citovaného zákona). Účelom sponzorského odkazu je teda, na rozdiel od reklamy, propagácia názvu, obchodného mena, výrobku prípadne služby sponzora, s dôrazom na informovanie o jeho existencii a vytváranie dobrého mena firmy alebo výrobku/služby sponzora, nie s reklamným zámerom - podporou predaja tovarov/služieb. Sponzorovaním sponzor vytvára u recipientov povedomie ohľadne svojej firmy alebo výrobkov/služieb. V súvislosti s poukazom žalobcu na jeho logo, ktoré bolo zverejňované, žalovaný poukázal na záver správcu dane, že skutočnosť, že v logu platiteľa bol uvedený aj dodatok v tvare "povrchová úprava hliníka" neznamená, že platiteľovi boli dodané reklamné služby a že uvedením dodatku v logu boli naplnené znaky reklamy. Umiestnením loga platiteľa medzi množstvom obchodných názvov iných daňových subjektov bolo propagované len logo platiteľa s odkazom na jeho aktivitu (že sa spoločnosť zaoberá povrchovou úpravou hliníka, avšak neboli vyzdvihované a prezentované ostatné vlastnosti jeho produktov/služieb. Žalovaný záverom rozhodnutia uviedol, že správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom napadnutého rozhodnutia, ako aj všetky svoje úvahy, ktoré ovplyvnili jeho hodnotenie zistených dôkazov, t. j. skutočnosti zistené počas daňovej kontroly, ako aj nasledujúcich vyrubovacích konaní. Na základe týchto skutočností a úvah následne prijal záver o nepriznaní platiteľom uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr z dôvodu, že v danom prípade nebolo predmetom fakturácie poskytnutie reklamy, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorovanie automobilových pretekov platiteľom.
27. Vo vzťahu k dodávke služieb od spoločnosti Y.-I. s.r.o., žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správcu dane, o nepreukázaní dodania týchto služieb subjektom uvedeným na faktúre. Podľa žalovaného z dokazovania správcu dane vyplynulo, že platiteľ jednoznačne neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď okrem sporných dodávateľských faktúr nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené a deklarované skutočnosti. Nakoľko správcovi dane nebolo vierohodne preukázané reálne dodanie služieb deklarovaných spornými faktúrami dodávateľa, nemohlo byť zároveň uznané právo platiteľa na odpočítanie dane z deklarovaných plnení.
28. Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
32. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
33. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
36. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
37. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
38. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
39. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
40. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu a vyjadrení žalovaného ako aj administratívneho spisu senát správneho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu je potrebné zrušiť.
41. Správny súd na úvod uvádza, že v rámci rozhodnutia žalovaného a správcu dane bol dôvodom nepriznania odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry od spoločnosti P., s.r.o., skutočnosť, že nešlo o dodávku reklamných služieb, ktoré by slúžili na zabezpečenie a udržanie príjmov, ale išlo o sponzoring a pri dodávateľovi Y.-I., s.r.o., skutočnosť, že tieto služby subjekt uvedený na faktúre reálne nedodal, a preto správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane, ako aj žaloba, sa dotýkali dvoch oblastí, a to posúdenia skutočného dodania tovaru (faktúry od spoločnosti Y.-I., s.r.o.) a posúdenia, či dodané služby boli reklamou, alebo sponzoringom (faktúra od spoločnosti P., s.r.o.).
42. Správny súd má za to, že záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť Y.-I., s.r.o. ako dodávateľ žalobcu uskutočnila pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
43. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda uskutočnenie dohodnutých služieb a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom a súčasne, ak si nepreverí aj odberateľa (nepozná ani jeho konateľa).
Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
44. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
45. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k uskutočneniu služieb dodávateľom Y.-I., s.r.o.., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takouto realizáciou služieb tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.
46. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ
dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou Y.-I., s.r.o.), hoci tento dodávateľ tvrdil existenciu zmluvy a ďalších listín, o ktorých však konateľ žalobcu tvrdil, že buď neexistujú, alebo boli skartované. Správca dane nadobudol potom oprávnené pochybnosti o reálnosti dodávky. Dodávateľ žalobcu, spoločnosť Y.-I., s.r.o. (ani jej bývalý konateľ) správcovi dane nepredložil žiadne účtovné doklady. Spoločnosť Y.-I., s.r.o. zanikla bez právneho nástupcu, pričom jej konateľ uvádzal, že všetko zabezpečoval prostredníctvom spoločnosti F. F., ktorý však žalobcu ani nepoznal. Samotný dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb, pričom nevedel jasne uviesť ani dodávateľské spoločnosti a spomenul si len na meno zástupcu týchto spoločnosti, ktorý však spoluprácu poprel. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania služieb žalobcovi spoločnosťou Y.-I., s.r.o.. Žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou Y.-I., s.r.o..
47. Na základe zistení správcu dane, sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na spornej faktúre oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby ako konateľ spoločnosti Y.-I., s.r.o., nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť podstatné okolnosti obchodu, resp. aby dodávateľ dodávateľa (pri tisícových nákladoch reklamných predmetov) nemal žiadnu vedomosť o žalobcovi. Od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu službu predáva, ale i od koho mu bola poskytnutá. Konateľ dodávateľa a aj žalobcu však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedeli. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie november 2015 od dodávateľa Y.- I., s.r.o.. uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa Y.-I., s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
48. Správny súd má za to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov a o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k riadnemu zisteniu stavu.
49. Vo vzťahu k posúdeniu druhej časti nepriznaného odpočtu DPH, a to plnenia deklarovaného faktúrou od spoločnosti P., s.r.o., správny súd uvádza, že v minulosti sa opakovane stotožnil s názorom správcu dane a žalovaného ohľadne posudzovania sponzorského odkazu, ako predmetu plnenia, ktorý nemôže byť zaťažený odpočtom DPH.
50. Správny súd konštatuje, že v dôsledku vývoja judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (viď napr. rozsudok sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo
dňa 26.04.2022, resp. 2Sžfk/9/2021 zo dňa 27.06.2022) prehodnotil právny názor na predmet plnenia sponzoringu, ako predmetu, ktorý nepodlieha DPH. Správny súd v dôsledku vývoja judikatúry musí s ohľadom na uvedené konštatovať, že záver žalovaného o nesplnení podmienok žalobcu na odpočítanie DPH zo sporných faktúr je predčasný a založený na nesprávnom právnom základe. Správca dane i žalovaný vychádzali zo zistenia, že žalobca bol prezentovaný na podujatiach ako reklamný partner formou loga, pričom uzavreli, že išlo o sponzoring, ktorý nie je v zmysle § 2 zákona č. 222/2004 Z. z. predmetom dane. Takýto záver podľa správneho súdu, s poukazom na najnovšiu aplikačnú prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (pozri bod 21 tohto rozsudku) nemá oporu v zákone č. 222/2004 Z.z. Naopak, z citovaného ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že predmetom DPH je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, pričom v posudzovanom prípade sa javí, že medzi účastníkmi nie je sporné, že atribúty služby naplnené boli (propagácia loga je službou), rovnako ako atribút protihodnoty (finančné vyjadrenie protihodnoty vyplýva z predmetnej faktúry) a dodanie služby bolo uskutočnené v tuzemsku zdaniteľnou osobou. Vychádzajúc z uvedeného je potom jednoznačné, že záver žalovaného a správcu dane o nesplnení podmienok zo strany žalobca pre odpočet DPH zo sporných faktúr je predčasný a založený na nesprávnej interpretácii príslušných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z.
51. Správny súd konštatuje, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo dňa 26.04.2022 dospel k záveru: „že na účely právneho posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby nie je rozhodujúce, či túto službu nazveme sponzoringom alebo reklamou. Zákon o DPH totiž explicitne zo svojho režimu služby spojené so sponzorským odkazom nevyníma. V zmysle zákona o DPH je teda jednoznačne možné považovať za dodanie služby aj umiestnenie loga (obchodného mena) sťažovateľa na pretekárskych vozidlách, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).“ Ako aj vyjadril, „že pre posúdenie oprávnenosti odpočtu DPH daňovým subjektom nie je v samotnej podstate veci rozhodujúci charakter sťažovateľom zvolenej prezentácie loga, ale jej súvis s ďalšími dodávkami tovarov a služieb sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Aby si sťažovateľ mohol oprávnene odpočítať DPH z takto deklarovanej reklamnej služby musí byť preukázané, že mala priamy a bezprostredný súvis s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe“.
52 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022 vyslovil právny názor: „zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/ b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.“
53. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
54. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) S.s.p., ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
55. Podľa § 191 ods. 4 S.s.p., ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
56. Správny súd konštatuje, že vo vzťahu posúdenia dodávky od spoločnosti Y.-I., s.r.o., boli závery správcu dane a žalovaného správne, avšak vzhľadom na vývoj judikatúry, bolo právne posúdenie otázky sponzoringu, ako predmetu plnenia, kde nemožno uplatniť DPH, nesprávne (predčasné). Ako už bolo uvedené, správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a správca dane vo veci rozhodli predčasne a na základe nesprávnej interpretácie príslušných ust. zákona č. 222/2004 Z. z., keď záver o nesplnení podmienok odpočtu DPH založili len na tom, že v posudzovanom prípade nešlo o reklamné služby, ale o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH. Takýto právny záver nemá oporu v zákone č. 222/2004 Z.z. Takýmto postupom zaťažil žalovaný a aj správca dane svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci.
57. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa sú nezákonné pre nesprávne právne posúdenie veci, a teda, že žalobná námietka (žaloba) je v tomto smere dôvodná, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a rovnako na návrh žalobcu zrušil i rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa, ktoré taktiež trpelo vadou nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 správnemu orgánu I. stupňa na ďalšie konanie.
58. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného a správneho orgánu I. stupňa opätovne vec posúdiť, pričom právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto zrušujúcom rozsudku, je žalovaný a správca dane v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 veta prvá S.s.p.), vo veci opätovne rozhodnú a svoje rozhodnutia náležitým spôsobom zdôvodnia.
59. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 S.s.p.).
60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.