Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-41-2026.pdf
PDF · 136.71 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/41/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Dominika Horváthová a Mgr. Ivana Šlesarová v spore žalobcu: A. B., k.s., so sídlom C. 7622/9, D., IČO: 54 732 727, správca konkurznej podstaty úpadcu: E., s.r.o., v likvidácii, v konkurze, so sídlom D. 12, D., IČO: 46 716 645, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovaným: 1. F. F. B., nar. X.X.XXXX, adresa G. XXXX/X, D., 2. H. H. B., nar. X.X.XXXX, adresa I. XXX/XX, J., 3. F. B., nar. XX.X.XXXX, adresa I. XXX/XX, J., všetci žalovaní zastúpení advokátskymi kanceláriami: 1. Advokátska kancelária inLEGAL s.r.o., Kamenárska 17/A, Bratislava, IČO: 52 645 991, 2. Advokátska kancelária LAWS, s.r.o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 729 078, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C/11/2024-415 zo dňa 30.12.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1, 2 a 3 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd nevyhovel žalobe, keď vo výroku rozhodol nasledovne: I. Súd žalobu zamieta. II. Súd žalovaným v 1. rade, 2. rade, 3. rade priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Právne zamietnutie žaloby prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 131 a § 137 písm. c) CSP.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení je základným predpokladom pre úspech žalobcu v prípade určovacích žalôb nevyhnutné preukázanie naliehavého záujmu na požadovanom určení. Existenciu tohto naliehavého záujmu musí súd riešiť primárne pred vyhodnocovaním ostatných skutkových okolností. Pod naliehavým právnym záujmom je potrebné rozumieť situáciu kedy existujúci spor alebo neistotu o existencii resp. neexistencii práva nie je možné odstrániť účinnejším prostriedkom právnej ochrany v dôsledku čoho by právne postavenie žalobcu bolo nejasné resp. ohrozené. Naliehavý právny záujem bude existovať všade tam, kde bez určenia bude právo a právne postavenie žalobcu ohrozené. Naopak, naliehavý právny záujem nie je daný v prípadoch kedy žalobca mal možnosť použiť a dokonca aj použil iný pre danú situáciu efektívnejší prostriedok právnej ochrany. Súd pri vyhodnocovaní existencie naliehavého právneho záujmu dospel k presvedčeniu, že na strane žalobcu naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva nie je, pretože ako sám žalobca deklaroval v samotnej žalobe a vo svojich vyjadreniach, účelom podanej žaloby na určenie bolo to, aby prevodmi majetku nedošlo k ohrozeniu resp. znemožneniu uspokojenia ním tvrdenej pohľadávky. Je nesporné, že v takýchto situáciách obsahuje právny poriadok aj
špecificky prostriedok právnej ochrany a to tzv. odporovaciu žalobu v zmysle § 42 a) a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je potrebné konštatovať, že za situácie kedy nie len že v právnom poriadku existuje efektívnejší prostriedok právnej ochrany ale aj tento efektívnejší prostriedok žalobca skutočne použil, keďže sa na tunajšom súde vedie konanie 8C/52/2024, neexistuje na jeho strane naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva. Navyše, vzhľadom na prebiehajúce konanie o plnenie, je ešte aj samotná existencia vymáhateľnej pohľadávky sporná.
4. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že prípadným vyhovením v určovacej žalobe by došlo k zmene jeho právneho postavenia, kde by zrejme došlo k odstráneniu pochybnosti, či žalovaný 1 bude mať dostatok majetku na uspokojenie nároku tvrdeného žalobcom. Tvrdenia žalobcu sú v hypotetickej rovine keďže samotná existencia ním tvrdenej pohľadávky je sporná a taktiež je prípadná právna neistota v jeho prípade odstránená už podanou odporovacou žalobou. Z uvedených dôvodov súd nevykonával ďalšie dokazovanie ktoré navrhol žalobca formou výsluchu žalovaných a to z dôvodu, že výsluch samotných žalovaných by nepriniesol žiadne nové skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu v otázke existencie naliehavého právneho záujmu.
5. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal v konaní existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
6. Podľa § 255 ods. 1 CSP prvoinštančný súd žalovaným 1, 2, 3 priznal plnú náhradu trov konania, pretože strana žalovaných mala v spore plný úspech a žaloba bola zamietnutá. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Odvolateľ argumentoval tým, že nepopiera, že podal žalobu o určenie neúčinnosti právnych úkonov (darovacích zmlúv) vedenú na Okresnom súde K. pod sp. zn. XX/XX/XXXX, avšak konanie nebolo právoplatne skončené. Preto postavenie žalobcu je neisté a teda právny názor súdu prvej inštancie o bezvýhradnej efektivite prostriedku právnej ochrany prostredníctvom odporovacej žaloby je predčasný a nesprávny, rovnako ako tvrdenie, že právna neistota žalobcu je odstránená podaním odporovacej žaloby. Súd v tomto konaní mal posúdiť, či darovacie zmluvy, ktorým žalobca odporuje v konaní pod sp. zn. XX/XX/XXXX sú ne/platné. Až po posúdení, že tieto úkony sú platné, sa môže javiť podanie odporovacej žaloby ako efektívnejší prostriedok ochrany práv úpadcu. Prvoinštančný súd však v napadnutom rozsudku otázku ne/platnosti darovacích zmlúv absolútne neriešil, čím je rozsudok arbitrárny. Pokiaľ mal súd za to, že existencia peňažnej pohľadávky úpadcu je sporná, mal predmetné konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, prípadne mal existenciu spornej pohľadávky sám vyhodnotiť. Napriek tomu súd len skonštatoval, že pohľadávka je sporná bez náležitého odôvodnenia a bez toho, aby sa vysporiadal so záverom Krajského súdu v Bratislave v uznesení XXX/XXX/XXXX-459 zo dňa 18.11.2025, preto je zrejmé, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca má za to, že súhrnom dôkazov preukázal existenciu svojej pohľadávky vo výške istiny X.XXX.XXX,- eur s príslušenstvom, neplatnosť právnych úkonov – darovacích zmlúv, ako aj naliehavý právny záujem žalobcu, ktorý odôvodnil už v žalobe. Uvedené potvrdil aj Okresný súd Galanta v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia uznesením č.k. XXX/XX/ XXXX zo dňa XX.X.XXXX. Naliehavosť právneho záujmu osvedčuje aj fakt, že v dôsledku odstránenia svojho majetku žalovaným tento v súčasnosti nedisponuje takým majetkom, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu v budúcnosti uspokojená a to práve v dôsledku realizácie napadnutých právnych úkonov žalovaným 1. Naliehavý právny záujem žalobcu je daný s poukazom na skutočnosť, že súdne rozhodnutie o určenie vlastníckeho práva v zmysle návrhu žalobcu bude podkladom pre vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného 1 a teda niet pochýb o tom, že predmetná žaloba je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania. Žalobca dal do pozornosti právny záver Okresného súdu K. v konaní pod sp. zn. XXX/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, kde súd zaujal právny názor, že naliehavý právny záujem žalobcu je daný tým, že dôjde k obnoveniu stavu majetkovej bonity žalovaného 1. S uvedeným sa stotožnil aj Krajský súd v B. v konaní pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 14.6.2019, ktorý skonštatoval, že v danom prípade išlo práve o prípad, keď boli robené právne úkony všetkými účastníkmi týchto
právnych úkonov v zmysle zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľov – žalobcov a preto tu hovoríme o absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Právny záver Krajského súdu v B. potvrdil aj NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. XXXX XXX/XXXX, z ktorého zdôraznil, že odvolací súd v súvislosti s naliehavým právnym záujmom žalobcov zvýraznil obnovu stavu v katastri nehnuteľností aký tu bol predtým, než boli dotknuté darovacie zmluvy uzavreté a tým zvýraznil aj obnovu novej procesnej možnosti žalobcom domôcť sa uspokojenia ich pohľadávky voči žalovanému 1, čím sa môže dosiahnuť odstránenie neistoty v ich právnom postavení. Odvolateľ poukázal aj na názor odbornej verejnosti v komentári k Občianskemu zákonníku naliehavému právnemu záujmu, z ktorého zdôraznil, že priaznivé ovplyvnenie môže spočívať napr. v založení možnosti uplatnenia vlastného (zo zákona, prípadne zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva podľa odvolateľa je daný vždy ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Poukázal na rozsudok NS SR z 27.5.2009 sp. zn. 2Obdo 10/2009, 2Obdo 11/2009, podľa ktorého púhy nedostatok právneho záujmu nemôže byť hmotnoprávnym dôvodom pre zamietnutie návrhu. Ide o procesnú podmienku a jej nesplnenie má a môže mať iba procesné dôsledky.
9. Žalobca zároveň odkázal na § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, čo je práve tento konkrétny prípad. Vo vzťahu k uvedenému odkázal na rozsudok Krajského súdu v B. sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo 14.6.2019, podľa ktorého, ak súd prvej inštancie vyhovel určovacej žalobe s uvedeným petitom, dôjde k pozitívnej zmene v postavení veriteľov – žalobcov v tom zmysle, že nimi požadovaným určením sa im vytvára nová procesná možnosť domôcť sa uspokojenia ich pohľadávky, ten kto je veriteľom dlžníka, má jednak aktívnu legitimáciu, ako aj naliehavý právny záujem na tom, aby súd určil, že nehnuteľné veci vedené v katastri nehnuteľností na iného, patrili do jeho majetku, ak tým dôjde k pozitívnej zmene v postavení žalobcov.
10. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal na vybrané state z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. XXX/XXX/XXXX-459 zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého zdôraznil, že žalovaný nepoprel, že finančné prostriedky v sume X.XXX.XXX,- eur obdržal, že o pravdivosti tvrdenia žalobcu o vykonaní úhrady v tomto smere neexistuje vážnejšia pochybnosť, že žalovaný sa správa tak, že sa mal účelovo zbaviť všetkého bonitného majetku uzatvorením darovacích zmlúv a dohody o vyporiadaní BSM, pričom manželka žalovaného, na ktorú bol prevedený všetok bonitný majetok, sa začala po podaní žalôb taktiež zbavovať svojho majetku, že odvolací súd mal za to, že pohľadávka žalobcu je oprávnená a existuje a nie je premlčaná a tiež, že žalovaný sa účelovo zbavoval svojho bonitného majetku. Odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a bol povinný sa s ním vysporiadať, čo neurobil, tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ako dôkaz k tejto časti odvolania odvolateľ označil predmetné uznesenie Krajského súdu v D..
11. V závere odvolania žalobca zhrnul, že došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP, nakoľko naliehavý právny záujem nebolo potrebné preukazovať, keďže vyplýval z osobitného predpisu, záver súdu o bezvýhradnej efektivite prostriedku právnej ochrany, ktorým je odporovacia žaloba, je predčasný a neobstojí, keďže súd neposúdil ne/platnosť darovacích zmlúv, až po posúdení ktorej by mohol posudzovať efektívnosť toho ktorého ochranného prostriedku, vrátane odporovacej žaloby a keďže otázku darovacích zmlúv absolútne neriešil, rozsudok je arbitrárny; súd nevykonal potrebné navrhnuté dôkazy (výsluchy žalovaných); súd mal konanie prerušiť do času právoplatného skončenia konania pod sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, resp. mal existenciu spornej pohľadávky vyhodnotiť sám; súd sa napadnutým rozsudkom nevysporiadal s právnym názorom Krajského súdu v D. v uznesení č.k. XXX/XXX/XXXX-459 zo dňa XX.XX.XXXX, hoci tak bol povinný urobiť.
12. Žiaden zo žalovaných odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu žalovaní 1, 2, 3 predložili prostredníctvom svojho právneho zastúpenia vyjadrenie, ktorým vyslovili názor, že napadnutý rozsudok je vecne správny a odvolanie žalobcu je v celom rozsahu nedôvodné a preto žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovaným 1, 2, 3 priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.
13. V prvom rade žalovaní uviedli, že rozsudok považujú za vecne správny, riadne odôvodnený, pričom súd správne vyhodnotil neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolateľ sa snaží vykonštruovať odvolacie dôvody, ktoré reálne neexistujú. Vo vzťahu k odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedli, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu dôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení rozsudku riadne odôvodnil neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva, vysporiadal sa so všetkými právne relevantnými skutkovými tvrdeniami strán a teda nedošlo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu. Nespokojnosť žalobcu so záverom súdu automaticky neznamená, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd v rozsudku (bod 19) dospel k správnemu záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu, pričom tento záver riadne odôvodnil. Účelom podanej žaloby na určenie bolo, aby prevodmi majetku nedošlo k ohrozeniu, resp. znemožneniu uspokojenia žalobcom tvrdenej pohľadávky. Je nesporné, že v takýchto situáciách obsahuje právny poriadok aj špecifický prostriedok právnej ochrany, a to tzv. odporovaciu žalobu v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka. Za situácie, kedy nielenže v právnom poriadku existuje efektívnejší prostriedok právnej ochrany, ale aj tento žalobca skutočne použil, neexistuje na jeho strane naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva. Žalovaní od počiatku tvrdia, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva a vo vzťahu k nemu neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Pokiaľ súd pri skúmaní naliehavého právneho záujmu zistí, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, nebude posudzovať žalobcom tvrdené dôvody neplatnosti právneho úkonu a ani ďalšie skutkové tvrdenia uvedené v žalobe. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na judikát R 47/2020, podľa ktorého žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je... vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť inými prostriedkami ochrany práv. Žalobca má k dispozícii penzum zákonných prostriedkov na ochranu jeho osoby ako potenciálneho veriteľa, a to aj bez určenia vlastníckeho práva v zmysle žalobného petitu, ktoré už aj využíva. Je pritom irelevantné, že konanie o určenie neúčinnosti právnych úkonov je prerušené. S ohľadom na uvedené neobstojí argumentácia odvolateľa, ktorý označil ako predčasný záver súdu o odporovacej žalobe, ktorý je efektívnym prostriedkom právnej ochrany žalobcu. Súd reflektujúc ustálenú rozhodovaciu prax dospel k vecne správnemu záveru, že neexistuje naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva, keďže túto neistotu je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. K rozhodnutiam, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní žalovaní uviedli, že nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, rozhodnutia nie sú aplikovateľné v tomto konaní z dôvodu podstatných rozdielov (išlo o rozdielny skutkový stav, rozdielne skutkové zistenia, rozdielnu procesnú obranu žalovaných, vo veci nebola paralelne podaná samotná odporovacia žaloba, žalobcovia disponovali judikovanou pohľadávkou, ktorú vymáhali v exekučnom konaní, čo je podstatný rozdiel).
14. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje tým, že v zmysle § 137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, žalovaní uviedli, že žalobca nikdy neuviedol, z akého osobitného predpisu by mal vyplývať daný naliehavý právny záujem. V prípade podanej žaloby neexistuje žiaden osobitný predpis, z ktorého by naliehavý právny záujem mal vyplývať, a teda bolo povinnosťou žalobcu, tento naliehavý právny záujem tvrdiť a preukázať.
15. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii odvolateľa, že súd neriešil otázku ne/platnosti darovacích zmlúv, žalovaní uviedli, že žalobca účelovo opomína skutočnosť, že jeho primárnou povinnosťou bolo tvrdiť a preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu, čo nesplnil. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak po posúdení existencie naliehavého právneho záujmu neposudzoval dôvody neplatnosti právneho úkonu, ani ďalšie skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, ani nevykonal navrhovaný výsluch žalovaných. Vzhľadom na uvedené, nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
16. Odkaz žalobcu na uznesenie Okresného súdu K. zo dňa XX.X.XXXX č.k. XXX/XX/XXXX-XXX je obsolentný vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu B. zo dňa 18.6.2025 sp. zn. XXXX/XX/XXXX, v ktorom odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že pre hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania meritórneho nároku žalobca neuviedol relevantné skutkové tvrdenia a nepredložil dôkazné prostriedky, ktoré by viedli k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu konania vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia. Na posúdenie neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva nebolo teda potrebné vyriešiť otázku spornej pohľadávky, a preto nebolo potrebné prerušiť predmetné konanie do právoplatného skončenia konania o zaplatenie, vyhodnotiť existenciu spornej pohľadávky v tomto konaní a vysporiadať sa s právnym názorom Krajského súdu v D. v uznesení
sp. zn. XXX/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX. Odhliadnuc od uvedeného, súd sa nebol povinný vysporiadať s predmetným uznesením z toho dôvodu, že súd nižšej inštancie je viazaný názorom odvolacieho súdu v konkrétnom konaní. Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nie je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
17. Už v duplike žalovaní poukazovali na skutočnosť, že žalobcovi nič nebránilo, aby najskôr podal žalobu o neúčinnosť právneho úkonu a až následne v prípade neúspechu mohol zvážiť podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva, v prípade ktorej mu žiadna prekluzívna lehota neplynie. Žalovaní taktiež namietali, že za konanie s odbornou starostlivosťou nemožno označiť, ak správca konkurznej podstaty podá súbežne dve žaloby, pričom je už na začiatku nepochybné, že minimálne jedna bude neúspešná, a to primárne z dôvodu, že žalobca ako dominus litis nevybral vhodný prostriedok právnej ochrany.
18. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutočností uvedených v odvolaní, nakoľko reflektujú na tvrdenia žalovaných v ich vyjadrení k odvolaniu. Nad rámec uvedeného uviedol, že počas celého konania tvrdil, že naliehavý právny záujem žalobcu je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Zároveň odkázal na ust. § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, čo je práve tento konkrétny prípad. Je teda zrejmé, že takýmto osobitným predpisom je zák. č. 162/1995 Z. z. – Katastrálny zákon. Ak existuje rozpor medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri, žaloba na určenie vlastníckeho práva slúži ako podklad na zosúladenie zápisu v katastri.
19. Žalovaní v podanej odvolacej duplike uviedli, že sa v celom rozsahu pridržiavajú svojej argumentácie vo vyjadrení k odvolaniu. K argumentácii žalobcu v replike uviedli, že podaná žaloba nie je určovacou žalobou, ktorou sa má dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri, keďže žalobca netvrdí, že je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, a preto nejde o tento typ určovacej žaloby. Z tohto dôvodu je nepochybné, že žalobca bol povinný naliehavý právny záujem tvrdiť a preukázať, čo nesplnil a neuniesol v tomto smere bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Žalovaní opätovne poukázali na skutočnosť, že pri hypotetickej existencii spornej pohľadávky žalobcu voči žalovanému 1 by žalobca mal k dispozícii penzum zákonných prostriedkov na ochranu jeho osoby ako potenciálneho veriteľa, a to aj bez určenia vlastníckeho práva v zmysle žalobného petitu, ktoré už aj využíva. Súd prvej inštancie reflektujúc ustálenú rozhodovaciu prax dospel k vecne správnemu záveru, že neexistuje naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva, keďže túto neistotu je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Žalovaní považujú odvolanie žalobcu v celom rozsahu za nedôvodné a zamietnutie žaloby napadnutým rozsudkom z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu za vecne správne a riadne odôvodnené, preto navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a žalovaným priznať náhradu trov konania voči žalobcovi.
20. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.
21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie dotknutých odvolaním odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľa, dopĺňa iba nasledovné:
23. Žalobca sa podanou žalobou domáha určenia, že žalovaní 1 a 2 sú podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 nehnuteľností v k.ú. J. vymenovaných v petite žaloby a zároveň určenia, že žalovaný 1 je výlučný vlastník ďalších nehnuteľností v k.ú. J. vymenovaných v petite žaloby v podiele 1/1, z dôvodu absolútnej neplatnosti darovacích zmlúv, ktorými žalovaní 1 a 2 predmetné nehnuteľnosti previedli na žalovaného 3., v dôsledku absencie vážnosti vôle zmluvných strán a rozporu daných právnych úkonov s dobrými mravmi.
24. Prvoinštančný súd predmetnú určovaciu žalobu v celom rozsahu zamietol s použitím § 137 písm. c) CSP, keď vyslovil názor, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
25. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je v danom prípade odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či došlo k naplneniu niektorého z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP, a prioritne vyriešiť otázku, či v danom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že žalovaní 1 a 2 sú podielovými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností v podiele 1/2 a že žalovaný 1 je výlučným vlastníkom dotknutých nehnuteľností v podiele 1/1.
26. V zmysle § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodilo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
27. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení na strane žalobcu. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby musí byť pritom naliehavý, čo znamená, že musí mať dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný, naopak naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné ďalšie súdne konanie. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základe pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná prípadne aj iná žaloba (rozhodnutie NS SR publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje žalobcu, ktorý sa tohto určenia domáha. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodne zvoleným nástrojom, ktorý tento spor rieši, teda odstraňuje neistotu vzťahu strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011).
28. Z obsahu spisu vyplýva, že aktuálne pred Mestským súdom D. F. pod sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, prebieha súdne konanie, ktorého predmetom je vymáhanie nároku žalobcu voči žalovanému 1 z troch zmlúv o pôžičke. Vo veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Na Okresnom súde K. sa taktiež na návrh žalobcu v súčasnosti vedie konanie pod sp. zn. XX/XX/XXXX o odporovateľnosti právnych úkonov, ktorého predmetom je určenie, že právne úkony, ktorými žalovaný 1 scudzoval svoje nehnuteľnosti, sú voči žalobcovi neúčinné. Toto konanie bolo súdom prerušené do právoplatného skončenia konania pred Mestským súdom D. F. pod sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, s tým, že v danom konaní sa primárne rieši otázka
právneho základu nároku žalobcu a to platnosti zmlúv o pôžičke. Okrem uvedených dvoch žalôb žalobca zároveň podal aj žalobu v danom prípade, ktorou sa domáha určenia vlastníckeho práva žalovaných 1 a 2 k dotknutým nehnuteľnostiam z dôvodu tvrdenej neplatnosti darovacích zmlúv, ktorým žalovaní 1 a 2 dotknuté nehnuteľnosti previedli na žalovaného 3.
29. Vychádzajúc z citovaného ust. § 137 písm. c) CSP, poukázaných teoretických východísk a konštantnej judikatúry, pri zohľadnení okolností daného prípadu, odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, v dôsledku čoho bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť, ako správne postupoval prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku.
30. Ako bolo uvedené vyššie, naliehavý právny záujem nie je daný vtedy, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. V danom prípade žalobcovia tvrdia neplatnosť dotknutých právnych úkonov – darovacích zmlúv fakticky z dôvodov ich odporovateľnosti v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka tvrdiac, že cieľom darovacích zmlúv nebolo nadobudnúť vlastníctvo k darovaným veciam, ale zmenšiť majetok žalovaného 1 a vyhnúť sa tak plneniu žalovaného 1 v prospech žalobcu, resp. zmariť uspokojenie žalobcovej pohľadávky voči žalovanému 1 titulom zmlúv o pôžičke. Občiansky zákonník ale s právnym úkonom, ktorým dochádza k ukracovaniu veriteľa nespája následok jeho absolútnej neplatnosti, ale neúčinnosti ukracujúceho úkonu voči veriteľovi. V dôsledku toho žalobca aj podal žalobu o určenie neúčinnosti predmetných darovacích zmlúv, ktoré konanie na súde prebieha. Z uvedeného vyplýva, že v právnom poriadku existuje efektívnejší prostriedok právnej ochrany práv žalobcu a žalobca tento prostriedok aj reálne využil. Platí pritom, že účinne odporovať možno iba platnému právnemu úkonu a preto tvrdenia žalobcu jednak, že predmetné darovacie zmluvy sú absolútne neplatné právne úkony a zároveň, že sú voči žalobcovi právne neúčinné, si navzájom odporujú. Otázka platnosti predmetných darovacích zmlúv je pritom otázkou predbežnou k otázke odporovateľnosti daného právneho úkonu. V ustanovení § 137 c) CSP zakotvený princíp subsidiarity určovacej žaloby znamená, že ju možno uplatniť len vtedy, ak právne postavenie žalobcu nemožno chrániť inak, pričom odporovacia žaloba sa považuje za účinnejší a prednostný prostriedok právnej ochrany vo vzťahu k určovacej žalobe. Naliehavý právny záujem by v takomto prípade mohol byť výnimočne daný len vtedy, ak by rozsudok o neúčinnosti právneho úkonu nestačil na odstránenie neistoty žalobcu. V danom prípade ochranu práv žalobcu dokáže účinne zabezpečiť žaloba o odporovateľnosti dotknutých právnych úkonov. V prípade, že by bol žalobca v danom konaní neúspešný, následne môže zvážiť podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. Za aktuálneho stavu žaloba o určenie vlastníckeho práva žalovaných 1 a 2 k dotknutým nehnuteľnostiam nie je vhodným a správne zvoleným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, žalobca má k dispozícii aj už využil iný efektívnejší a prednostný spôsob ochrany a preto daná žaloba neslúži potrebám praktického života a prispieva k bezdôvodnému rozmnožovaniu sporov, v dôsledku čoho nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení.
31. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na závery súdov v rozsudku Okresného súdu K. sp. zn. XXX/XXX/XXXX, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v B. sp. zn. XXXX/XX/XXXX a s názormi týchto súdov sa stotožnil Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo XXX/XXXX, je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade súdy riešili skutkovo a právne odlišnú situáciu, kedy odporovacia žaloba nebola podaná v zákonnej lehote t.j. nárok z odporovateľnosti právnych úkonov bol prekludovaný, pohľadávka žalobcu bola už judikovaná a vymáhaná v exekučnom konaní, za ktorej situácie Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že by sa javilo nespravodlivým, ak by bola žaloba zamietnutá iba s poukazom na to, že úkony, ktorými boli nehnuteľnosti žalovaného prevádzané na jeho rodinných príslušníkov, nie sú neplatné, ale im bolo možné iba účinne odporovať, v dôsledku čoho je jeho použitie na daný prípad nenáležité. Napokon Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS 573/2014-14 zo dňa 20. septembra 2017 vyslovil opačný názor, že ak právny poriadok poskytoval sťažovateľke priestor na odvrátenie neželaného stavu (§ 42a Občianskeho zákonníka) a sťažovateľka z neuvedeného, resp. neznámeho dôvodu v prejednávanej veci nekonala včas, toto jej nekonanie predstavuje bezdôvodné správanie. Jej bezdôvodnému správaniu teda nie je možné priznať právnu ochranu v podobe zásahu do veci prostredníctvom § 39 Občianskeho zákonníka.
32. Odvolateľ tiež poukazuje na rozsudok NS SR z 27.5.2009 sp. zn. 2Obo/10/2009, 2Obo/11/2009, ktorý ale nepodporuje odvolaciu argumentáciu žalobcu, keďže zastáva názor, že následkom nedostatku právneho záujmu nemá byť zamietnutie žaloby (teda k postupu aktuálne väčšinovo zaužívanému súdnou praxou), ale má dôjsť k procesným následkom (k zastaveniu konania, či k odmietnutiu žaloby), Odvolací
súd sa nestotožňuje ani s názorom odvolateľa, že všeobecne Katastrálny zákon č. 162/1995 Z.z. je tým osobitným predpisom v zmysle § 137 písm. c) CSP, z ktorého má vyplývať, že naliehavý právny záujem v danom prípade nie je potrebné preukazovať. Odvolateľom navrhované prerušenie konania by prichádzalo do úvahy až pri danosti naliehavého právneho záujmu.
33. V podanom odvolaní žalobca tiež poukazuje na závery Krajského súdu v Bratislave v uznesení č.k. XXX/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa ktorých pohľadávka žalobcu je oprávnená, existuje, nie je premlčaná a bolo preukázané, že žalovaný sa účelovo zbavoval svojho bonitného majetku prostredníctvom darovacích zmlúv a dohody o vyporiadaní BSM. Odvolateľ pritom tvrdil, že súd prvej inštancie bol viazaný týmto právnym názorom odvolacieho súdu a bol povinný sa s ním vysporiadať, čo neurobil, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento názor odvolateľa nie je správny, keďže v zmysle § 391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu iba v danom konkrétnom spore, právny názor vyslovený odvolacím súdom v inej právnej veci nie je záväzný pre prvoinštančný súd v spore odlišnom. Okrem toho predmetné názory vyslovil Krajský súd v Bratislave v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom neprebieha riadne dokazovanie a vychádza sa iba z osvedčených skutočností.
34. Neodôvodnená je tiež námietka odvolateľa, že prvoinštančný súd mal predovšetkým posúdiť, či predmetné darovacie zmluvy sú ne/platné a keďže v napadnutom rozsudku túto otázku absolútne neriešil, rozhodnutie je arbitrárne. V prípade, že súd dospeje k názoru, že v spore o určenie či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP, nebol preukázaný naliehavý právny záujem, žalobu bez ďalšieho zamietne bez toho, aby sa nedôvodne a v rozpore so zásadou hospodárnosti zaoberal meritom veci.
35. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
36. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, po skonštatovaní, že nebol daný žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane závislého a vzhľadom na spôsob prvoinštančného rozhodnutia správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP, potvrdil.
37. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1, 2 a 3 vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto priznal žalovaným 1, 2 a 3 plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi.
38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Strana má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).