Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-63-2020.pdf
PDF · 174.54 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/63/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: E. s.r.o., so sídlom Q. trieda XB, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 917 148, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2020 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.12.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 29.04.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.12.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume 14.000,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 4.325,08 Eur a vyrubením dane v sume 9.674,92 Eur, v podstate z dôvodu, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie fakturovaných služieb deklarovaným dodávateľom
- spoločnosťou Z. B., s.r.o.
2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) a písm. f) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).
3. Žalobca vyjadril názor, že záver daňových orgánov, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dodanie služieb spoločnosťou Z. B., s.r.o. je nesprávny nakoľko:
- žalobca doložil v daňovej kontrole všetky potrebné doklady na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku (zmluvy, faktúry a pod.),
- spoluprácu, teda sprostredkovanie služieb medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou Z. B., s.r.o. potvrdil vo svojom výsluchu aj konateľ tejto spoločnosti - svedok B.. Potvrdil, že pozná konateľa spoločnosti E. s.r.o., p. K. a tiež potvrdil, že služby, ktoré boli predmetom fakturácie, boli vykonané, že
faktúry vystavil, riadne zaúčtoval a odviedol z nich príslušnú daň. Svedok B. ďalej uviedol, že konkrétne služby, ktoré boli predmetom fakturácie, osobne nevykonal, čo vyplýva aj zo samotných faktúr, nakoľko jednotlivé služby jeho spoločnosť iba sprostredkovala. Výsledky služieb boli odovzdané na USB kľúči priamo konateľovi spoločnosti E. s.r.o. pánovi K..
- kontrolnými výkazmi spoločnosti Z. B., s.r.o., ktoré boli daňovým úradom zabezpečené až na pokyn žalovaného, bolo preukázané, že tieto plnenia boli zahrnuté v daňovom priznaní spoločnosti Z. B., s.r.o., čo samo o sebe svedčí do zrealizovaní predmetných plnení,
- daňový úrad ani žalovaný nepredložili jediný dôkaz o tom, že by spoločnosť Z. B., s.r.o. nedodala daňovému subjektu predmetné plnenie (teda sprostredkovanie služieb),
- dodanie služieb potvrdil aj pán B., za spoločnosť W soft s.r.o. v čestnom vyhlásení, ktoré žalobca doložil daňovému úradu, a ktoré žalovaný bezdôvodne neuznáva ako dôkaz.
4. Žalobca považuje za účelové tvrdenia žalovaného o tom, že svedok B. nepotvrdil dodanie služieb. Z jeho výpovede je zrejmé, že potvrdil spoluprácu so žalobcom, potvrdil uzavretie zmlúv, vystavenie faktúr. Samotná skutočnosť, že svedok neuviedol konkrétnosti predmetných plnení, je pochopiteľná vzhľadom na odstup času. V súvislosti s absenciou podrobností vo výpovedi svedka B. poukázal žalobca na prax daňových úradov, keď tieto vytvárajú účelové pochybnosti aj v prípadoch, kde svedkovia nevedia odpovedať na všetky, častokrát zbytočné až šikanózne otázky, ktorých účelom nie je náležite zistiť skutkový stav, ale iba účelovo spochybniť svedka. Je pritom zrejmé, že svedkovia si objektívne nemusia s odstupom niekoľkých rokov pamätať mená a priezviská osôb, EČV motorových vozidiel, miesta a časy stretnutí, podrobnosti do dodaní tovaru či služieb alebo iných skutočností, ktoré daňové úrady účelovo považujú za nevyhnutné na preukázanie zdaniteľných plnení.
5. Zásadná a podstatná skutočnosť vyplynula podľa žalobcu z ďalšieho dokazovania, vykonaného až na pokyn žalovaného, a to po viacnásobných žiadostiach kontrolovaného daňového subjektu. Jednalo sa o preverenie daňových priznaní a kontrolných výkazov spoločnosti Z. B., s.r.o., z ktorých vyplynulo, že táto spoločnosť predmetné faktúry riadne zaúčtovala, zaevidovala a zahrnula v príslušnom daňovom priznaní a kontrolnom výkaze, čo podľa žalobcu taktiež potvrdzuje skutočnosť, že služby boli riadne dodané a fakturované. Správca dane tento podstatný poznatok a výsledok dokazovania iba stručne z povinnosti uloženej mu nadriadeným orgánom konštatuje v napadnutom rozhodnutí, avšak žiadnym spôsobom ho nehodnotil, resp. sa k nemu žiadnym spôsobom nevyjadril. Následne žalovaný v napadnutom rozhodnutí svojimi konštatáciami v podstate popiera význam kontrolných výkazov, keď im nepripisuje žiadnu dôkaznú silu.
6. Žalobca tiež v správnej žalobe namietol neakceptovanie čestného vyhlásenia pána B. ako dôkazu, čím žalovaný konal v rozpore s ustanovením § 24 ods. 4 daňového poriadku. Namietol aj neprípustnosť využívania informácií z iného daňového konania, týkajúcich sa spoločnosti F. C. s.r.o., čím došlo k postupu rozpornému so zásadou transparentnosti a predvídavosti konania orgánov verejnej moci. Vykonanie a následné hodnotenie dôkazov daňovými orgánmi bolo nepresvedčivé, účelové, tendenčné a neobjektívne. Správca dane zaťažoval žalobcu dôkazným bremenom, ktoré kontrolovaný daňový subjekt nie je povinný znášať.
7. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Pripomenul, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Správca dane v prejednávanej veci skúmal predovšetkým tú skutočnosť, či služby reálne dodal žalobcovi deklarovaný dodávateľ. Toto preukázané nebolo. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/111/2015 zo dňa 11.04.2017, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že je to daňový subjekt, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou je aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny dodávateľ. Daňový subjekt si preto musí (viď najmä povinnosť štatutárnych orgánov vykonávať v zmysle dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka svoju funkciu s riadnou starostlivosťou) zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že jeho realizáciu zabezpečil dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takéto dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno.
8. V konkrétnostiach žalovaný poukázal na to, že svedok Milan B. ako bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti nevedel uviesť, aké konkrétne služby sprostredkoval, čoho sa predmetné služby deklarované na faktúrach pre žalobcu týkali, nevedel uviesť správcovi dane účel poskytnutých služieb. Nepamätal si mená osôb, adresy a názvy spoločností, ktoré realizovali sprostredkovanie servisných služieb, pomoci a konzultačných služieb, ktoré boli deklarované na faktúrach vystavených pre spoločnosť E. s.r.o. Nevedel sa vyjadriť ani k základnej otázke správcu dane, čoho sa týkala obchodná spolupráca medzi jeho bývalou spoločnosťou Z. B., s.r.o. a spoločnosťou E. s.r.o. Svedok V. B. len formálne potvrdil, že vystavil faktúry a zmluvy pre spoločnosť E. s.r.o. a uviedol v daňovom priznaní. Nepredložil však žiadne doklady, ktoré súvisia s deklarovanými službami pre spoločnosť E. s.r.o., dôvodiac, že všetky doklady odovzdal novému majiteľovi spoločnosti, avšak neuviedol jeho meno. Svedok V. B. vo svojej odpovedi ani počas výsluchu neuviedol jediné konkrétne meno, t.j. kto, akým spôsobom deklarované služby za uvedenú spoločnosť vykonal, či mali osoby poskytujúce predmetné IT služby technické vzdelanie. Nebolo teda zistené, kto a či tieto služby vykonal, keďže konateľ dodávateľskej spoločnosti prehlásil, že spoločnosť Z. B., s.r.o. tieto služby sama nevykonala, ale ich iba sprostredkovala. Služby pre spoločnosť E. s.r.o. boli dodané subdodávateľsky prostredníctvom spoločnosti F. C. s.r.o.
9. Správca dane šetrením zistil, že spoločnosť F. C. s.r.o. je nekontaktná, za zdaňovacie obdobie, ktoré je predmetom kontroly spoločnosť neodviedla DPH a nedoplatky na DPH predstavovali sumu 851.000,- Eur. Správca dane nezískal žiadny dôkaz o tom, že by spoločnosť F. C. s.r.o. vykonala IT služby subdodávateľsky, ale získal informácie, že nebol zachovaný princíp neutrality dane, keď spoločnosť F. C. s.r.o. neodviedla daň z deklarovaných zdaniteľných obchodov.
10. Žalovaný pripomenul, že správca dane sa snažil vypočuť svedka V. B. už počas daňovej kontroly. Tento však zaslal ospravedlnenie, v ktorom uviedol, že nedisponuje žiadnou účtovnou dokumentáciou spoločnosti Z. B. s.r.o. a všetky doklady odovzdal novému majiteľovi spoločnosti. Spoluprácu so žalobcom potvrdil, no uviedol, že sa nevie vyjadriť k žiadnym konkrétnym skutočnostiam.
11. Žalovaný zároveň prezentoval názor, že Zmluvy o sprostredkovaní servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb, ktoré mal žalobca uzatvoriť s dodávateľskou spoločnosťou Z. B., s.r.o., sú zjavne klamlivé, zavádzajúce a nezodpovedajúce skutočnosti. V článku I. bod 2. „Predmet zmluvy“ sa uvádza, že riešiteľ (Z. B., s.r.o.) sa touto zmluvou zaväzuje poskytovať klientovi (žalobca) poradenské, konzultačné a riešiteľské služby. V článku IV. bod 1. sa uvádza, že na dodávky a služby, ktoré sú chránené právami duševného vlastníctva, poskytne riešiteľ klientovi potrebné licencie. Šetrením správcu dane však bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť žiadne poradenské, konzultačné a riešiteľské služby nevykonala. Teda zmluvy boli uzatvorené na vykonávanie poradenských, konzultačných a riešiteľských služieb, no podľa vyjadrenia bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti Z. B., s.r.o. malo dôjsť len k sprostredkovaniu služieb, čo sa však ani šetrením nepodarilo preukázať. Zároveň žalobca (a už vôbec nie dodávateľ) neposkytol správcovi dane žiadne licencie dodávateľa. V článku I. bodu 5 predmetných zmlúv je uvedené, že zmluvné strany berú na vedomie, že klient je v súčasnom období v procese zmeny obchodného mena. Nové obchodné meno bude: G. s.r.o. Zmena obchodného mena bude zapísaná v príslušnom obchodnom registri v priebehu mesiaca máj 2017. Na všetkých obchodných dokumentoch bude do zápisu zmeny v obchodnom registri názov V. s.r.o. a po nadobudnutí účinnosti zmeny obchodného mena sa názov zmení na G. s.r.o. Toto znenie zmluvy je úplne klamlivé, pretože klient (žalobca) neprechádzal žiadnou zmenou obchodného mena. Zmenou obchodného mena prechádzal deklarovaný odberateľ žalobcu (z obchodného názvu M s.r.o. na G. s.r.o.) Článok I. bod 5 deklarovaných zmlúv preto podľa žalovaného navodzuje domnienku, že zmluvy boli len skopírované a uzatvorené spoločnosťou Z. B., s.r.o. s klientom G. s.r.o., a nie so žalobcom.
12. K osobe V. B. - bývalého konateľa odberateľskej spoločnosti W soft s.r.o. - žalovaný uviedol, že jeho pobyt nie je známy a nepodarilo sa ho predviesť ani príslušníkmi Policajného zboru Bratislava
- Ružinov. Súčasťou odvolania žalobcu bola aj príloha, na ktorej by mal byť podpis V. B., v ktorej prehlasuje, že v mesiaci jún 2017 spoločnosť W soft s.r.o. spolupracovala so spoločnosťou E. s.r.o. v predmete podnikania IT služby na základe uzatvorených zmlúv a že fakturované služby boli dodané spoločnosti G. s.r.o. Faktúry boli podľa jeho vyjadrenia zaúčtované a uvedené v kontrolných výkazoch spoločnosti. K prehláseniu správca dane zaujal stanovisko, že v tomto podaní nie je uvedený jeho predmet, chýba v ňom názov zmlúv, v zmysle ktorých boli IT služby vykonané, faktúry neobsahujú žiadny
dátum uskutočnenia zdaniteľného plnenia, vystavenia, splatnosti, ani druh meny, v akej boli vyhotovené, hlavička podania je napísaná rukou. Predložené čestné vyhlásenie teda nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Aj keď ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku obsahuje demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz. Uvedené čestné vyhlásenie svedka nie je vierohodné a z hľadiska dôkaznej váhy nemôže spochybniť celé dokazovanie vykonané správcom dane.
13. Žalovaný tiež uviedol, že preverovaním správca dane zistil, že v kontrolnom výkaze, v časti A1 (dodanie v tuzemsku), deklarovaný dodávateľ Z. B., s.r.o. uviedol tri faktúry: č. XXXXXXXX zo dňa 19.06.2017, DPH v sume 2.400,- Eur, č. XXXXXXXX zo dňa 23.06.2017, DPH v sume 3.600,- Eur a č. XXXXXXXX zo dňa 14.06.2017, DPH v sume 8.000,- Eur, kde ako odberateľ figuruje žalobca. Formálne uvedenie sporných faktúr v kontrolnom výkaze dodávateľa, bez predloženia záznamov DPH, účtovných a daňových dokladov dodávateľa, však podľa žalovaného ešte neznamená, že tieto zdaniteľné plnenia dodávateľ uviedol aj v daňovom priznaní, resp. si deklarované zdaniteľné plnenia na výstupe neponížil o neexistujúce zdaniteľné plnenia na vstupe. A už v žiadnom prípade to nepotvrdzuje reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení uskutočnených spoločnosťou Z. B., s.r.o. pre žalobcu, keďže táto skutočnosť nebola potvrdená ďalšími relevantnými dôkazmi a riadne objasnená svedeckou výpoveďou konateľa dodávateľskej spoločnosti.
14. Žalovaný uzavrel, že žalobca prostredníctvom spriazneného dodávateľa Z. B., s.r.o. účelovo predstieral dodanie preverovaných služieb, avšak bez riadneho ekonomického opodstatnenia s cieľom optimalizácie daňových povinností. V zmysle zásady materiálnej pravdy zakotvenej v § 3 ods. 6 daňového poriadku správca dane nebral do úvahy predstieraný, formálne právny stav, ktorým žalobca a jeho spriaznený dodávateľ Z. B., s.r.o. zastierali stav skutočný, nakoľko pre správu dane je prijateľný len skutočný obsah právneho úkonu a neumožňuje akceptovať preukázateľne zastretý skutočný stav stavom formálne právnym, ak je táto okolnosť rozhodujúca pre správu daní. Vykonaným dokazovaním boli preukázateľne spochybnené doklady a dôkazy kontrolovaného platiteľa na kontrolovanom stupni obchodu, ktorými žalobca predstieral splnenie zákonných predpokladov v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, avšak bez ekonomického opodstatnenia, pričom vykonštruované obchodné transakcie boli účelovo predstierané s cieľom získať neoprávnený daňový prospech v podobe optimalizácie daňových povinností DPH. Dodávateľská spoločnosť nemohla v rozhodnom zdaňovacom období skutočne dodať žalobcovi služby, a teda nevznikla mu z tohto dôvodu daňová povinnosť (ale len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala nárok žalobcu na odpočet DPH uvedenej na faktúrach od dodávateľa Z. B., s.r.o., ako deklarovaného dodávateľa služieb. Z dôvodu, že pri tejto službe nevznikla daňová povinnosť, možno uzavrieť, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých je uvedený dodávateľ Z. B., s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
15. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktorom účastníci zotrvali na svojej argumentácii.
18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Daňový úrad Trenčín, pobočka Partizánske, vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 12.09.2017, doručeného žalobcovi dňa 21.09.2017.
19. Žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie DPH v celkovej sume 14.000,- Eur z nasledovných faktúr vystavených spoločnosťou Z. B. s.r.o.:
- faktúra č. XXXXXXXX zo dňa 14.06.2017, s dátumom dodania 14.06.2017, za sprostredkovanie servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb a riešení za mesiac jún 2017 na základe Zmluvy č. XXXXXXXX o sprostredkovaní servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb v sume 40.000,- Eur, DPH vo výške 8.000,- Eur,
- faktúra č. XXXXXXXX zo dňa 19.06.2017, s dátumom dodania 19.06.2017, za sprostredkovanie servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb a riešení za mesiac jún 2017 na základe Zmluvy č. XXXXXXXX o sprostredkovaní servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb v sume 12.000,- Eur, DPH vo výške 2.400,- Eur,
- faktúra č. XXXXXXXX zo dňa 23.06.2017, s dátumom dodania 23.06.2017, za sprostredkovanie servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb a riešení za mesiac jún 2017 na základe zmluvy č. XXXXXXXX o sprostredkovaní servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb v sume 18.000,- Eur, DPH vo výške 3.600,- Eur.
20. Za účelom preverenia zdaniteľných plnení správca dane zaslal dodávateľskej spoločnosti výzvu na predloženie príslušných dokladov. Poštová zásielka sa vrátila ako nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“.
21. Správca dane predvolal na výsluch Milana B., bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti. Tento si zásielku dňa 15.01.2018 prevzal, avšak sa na výsluch nedostavil, pričom správcovi dane zaslal písomné ospravedlnenie zo dňa 29.01.2018 s overeným podpisom, kde uviedol, že už nedisponuje žiadnou účtovnou, zmluvnou ani inou dokumentáciou spoločnosti Z. B., s.r.o., nakoľko odo dňa 22.06.2017 nie je konateľom ani spoločníkom tejto spoločnosti. Doklady boli odovzdané novému majiteľovi spoločnosti. K spoločnosti E. s.r.o. uviedol, že mu je táto spoločnosť známa, konal za ňu Q. K.. S uvedenou spoločnosťou prebehla spolupráca v oblasti IT služieb v prvej polovici roku 2017. Záverom deklaroval, že pre absenciu dispozície dokumentáciou sa nevie vyjadriť „k žiadnym konkrétnym skutočnostiam.“
22. Podaním zo dňa 09.08.2018 oboznámil správca dane žalobcu so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly. Žalobca navrhol doplniť dokazovanie zabezpečením kontrolných výkazov spoločnosti Z. B., s.r.o.
23. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.08.2018, v ktorom deklaroval, že faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 14.06.2017, č. XXXXXXXX zo dňa 14.06.2017 a č. XXXXXXXX zo dňa 23.06.2017 sú vylúčené z nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017.
24. Žalobca vo vyjadrení k protokolu zo dňa 23.08.2018 označil protokol za nepreskúmateľný, nakoľko nedáva uspokojivú, právne a skutkovo odôvodnenú odpoveď na otázku príčiny nepriznania nároku na odpočet DPH.
25. Správca dane vo vyrubovacom konaní opätovne predvolal na výsluch svedka V. B., ktorý si predvolanie prevzal dňa 27.09.2018. Svedok sa z výsluchu písomne ospravedlnil, pričom uviedol okrem iného: „Spoločnosť E. s.r.o. mala svojich klientov a nás požiadala o spoluprácu pri zabezpečovaní služieb v oblasti softvérových riešení, softvérových technológií a výpočtovej techniky, najmä servisné služby a konzultačné služby. Tieto služby boli finálne určené pre klienta spoločnosti E. s.r.o., nie priamo pre spoločnosť E. s.r.o. Spoločnosti E. s.r.o. sa odovzdávali tieto veci a služby spracované na USB kľúčoch, a to priamo konateľovi spoločnosti p. K..“
26. Na výzvu správcu dane o oznámenie podrobností o dodaných službách V. B. správcovi dane písomne oznámil, že tieto služby boli zabezpečené subdodávateľsky prostredníctvom spoločnosti F. C. s.r.o., ktorej konateľom bol pán F..
27. Správca dane zaslal výzvu na súčinnosť subjektu F. C. s.r.o., zásielka sa vrátila ako nedoručená. Prostredníctvom informácií získaných z iných daňových konaní bolo pri miestnom zisťovaní dňa 19.06.2018 zistené, že uvedená spoločnosť je nekontaktná.
28. K doposiaľ zisteným skutočnostiam sa podaním zo dňa 15.11.2018 prostredníctvom konateľa Q. K. vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že spolupráca so spoločnosťou Z. B., s.r.o. prebiehala výhradne za súčinnosti vtedajšieho konateľa V. B., dohodnuté práce mal vykonávať V. B., avšak konateľ žalobcu nedisponuje informáciou, či práce skutočne on vykonával, alebo ich vykonával niekto iný a za akých podmienok. Výkon servisných služieb bol však dohadovaný vždy osobne medzi konateľom žalobcu a V. B.. Servisné, konzultačné a poradenské služby a riešenia, dodané pre žalobcu, boli následne žalobcom poskytované spoločnosti W soft s.r.o., za ktorú konal V. B..
29. Dňa 03.12.2018 správca dane so žalobcom prerokoval jeho pripomienky a dôkazy predložené k protokolu z daňovej kontroly.
30. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.12.2018 správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 14.000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 4.325,08 Eur a vyrobil mu DPH v sume 9.674,92 Eur. V odôvodnení poukázal na zistenia uvedené v protokole z daňovej kontroly.
31. Na odvolanie žalobcu Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 30.04.2019 zrušilo rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.12.2018 a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správcovi dane žalovaný nariadil doplniť dokazovanie zabezpečením kontrolných výkazov spoločnosti Z. B., s.r.o. a ich vyhodnotením, výsluchom bývalého konateľa odberateľskej spoločnosti G.t s.r.o. V. B. a tiež výsluchom V. B., k čomu má správca dane využiť inštitút predvedenia svedka prostredníctvom Policajného zboru.
32. Dňa 10.07.2019 bol na výsluch pred správcu dane príslušníkmi Policajného zboru predvedený svedok V. B.. Na otázku zamestnancov správcu dane, čoho sa týkala obchodná spolupráca medzi jeho bývalou spoločnosťou Z. B., s.r.o. a spoločnosťou E. s.r.o., uviedol, že sa k tomu nevie presne vyjadriť. Na otázku, aby uviedol mená osôb, resp. spoločností, ktoré mali realizovať sprostredkovanie servisných služieb, pomoci, konzultačných služieb deklarovaných na sporných faktúrach, svedok uviedol, že si mená žiadnych osôb nepamätá, pričom faktúry vystavil on, aj ich podpísal a opečiatkoval. Obdobne odpovedal aj na ostatné otázky kladené mu zamestnancami správcu dane.
33. Správca dane predvolal na výsluch v procesnom postavení svedka aj V. B., zásielka sa vrátila správcovi dane neprevzatá s oznámením „adresát neznámy.“ Následne bolo o predvedenie V. B. na výsluch požiadané Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II. Zo správy dožiadaného policajného orgánu zo dňa 27.08.2019 vyplynulo, že na adrese V. XX/B, Bratislava (adresa uvedená v obchodnom registri) sa na zvončekoch ani schránkach priezvisko B. nenachádza, obyvatelia bytového domu takúto osobu nepoznajú.
34. Na ústnom pojednávaní dňa 27.11.2019 správca dane oboznámil žalobcu s priebehom a výsledkami doplneného dokazovania.
35. Pri preverovaní údajov z kontrolného výkazu za zdaňovacie obdobie jún 2017 u dodávateľa Z. B. s.r.o. bolo zistené, že v časti A1 kontrolného výkazu boli uvedené 3 faktúry: zo dňa 14.06.2017 s DPH v sume 8.000,- Eur, zo dňa 19.06.2017 s DPH v sume 2.400,- Eur a zo dňa 23.06.2017 s DPH v sume 3.600,- Eur.
36. Pri miestnom zisťovaní v evidovanom sídle dodávateľskej spoločnosti zamestnanci správcu dane z vyjadrenia členky predstavenstva spoločnosti T. a.s. JUDr. V. A. zistili, že nájomné za prenájom priestorov bolo V. B. uhradené iba raz (08.06.2016), v dôsledku čoho bola dňa 12.09.2017 zmluva o nájme nebytových priestorov spoločnosti Z. B., s.r.o. vypovedaná.
37. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.12.2019 správca dane žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určil rozdiel na DPH v sume 14.000,- Eur za zdaňovacie obdobie jún 2017, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 4.325,08 Eur a vyrubením dane v sume 9.674,92 Eur.
Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli zabezpečené a vykonané také dôkazy, ktoré by potvrdili reálnosť deklarovaných služieb na dodávateľských faktúrach od spoločnosti Z. B., s.r.o. a zistil, že neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane.
38. Na odvolanie žalobcu rozhodovalo vo veci Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2020 potvrdilo rozhodnutie správcu dane. Žalovaný sa stotožnil s rozsahom dokazovania vykonaného správcom dane, ustáleným skutkovým stavom a naň nadväzujúcim právnym posúdením veci. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa sú podľa žalovaného založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia o možnosti, aby mohol deklarovaný dodávateľ reálne dodať žalobcovi služby uvedené na sporných faktúrach. Sporné faktúry z dôvodu, že nezodpovedajú skutočnosti, nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. V dôsledku absencie chýbajúcich dokladov nebolo preukázané skutočné dodanie služieb fakturovaným dodávateľom ako základná podmienka na vznik nároku na odpočet DPH na vstupe. Dodávateľská spoločnosť nemohla v rozhodnom zdaňovacom období skutočne dodať žalobcovi služby a teda nevznikla mu z tohto dôvodu daňová povinnosť, ktorá by následne zakladala nárok žalobcu na odpočet DPH uvedenej na faktúrach dodávateľa. DPH sa stala splatnou len z dôvodu jej uvedenia na faktúrach. Žalobca teda aj podľa názoru žalovaného porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 zákona o DPH.
39. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, reagujúc na odvolacie námietky, uviedol, že formálne uvedenie sporných faktúr v kontrolnom výkaze dodávateľa, bez predloženia záznamov DPH, účtovných a daňových dokladov dodávateľa, nepotvrdzuje reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení spoločnosťou Z. B., s.r.o. pre žalobcu, keďže táto skutočnosť nebola potvrdená ďalšími relevantnými dôkazmi, najmä nebola objasnená svedeckou výpoveďou konateľa dodávateľskej spoločnosti. K čestnému vyhláseniu pripojenému k odvolaniu, v ktorom mal V. B. potvrdiť spoluprácu so spoločnosťou E. s.r.o., žalovaný skonštatoval, že ide o jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz.
40. Podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
41. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
42. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
43. Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
44. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
45. Podľa § 24 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
46. Podľa § 24 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
47. Podľa § 24 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
48. Podľa § 24 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
49. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/ >daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
50. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
51. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
52. Podľa § 19 ods. 2 zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
53. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
54. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
55. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
56. V prejednávanej veci možno ako sporné body vnímať otázku korektnosti a úplnosti správcom dane vykonaného dokazovania, či žalobca na základe vykonaného dokazovania uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno za účelom preukázania oprávnenosti nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr, a tiež to, aká je miera zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom v daňovom konaní.
57. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania služieb spoločnosťou Z. B., s.r.o. prostredníctvom subdodávateľa F. C. s.r.o. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so subjektom, ktorý si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jeho materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopný požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.
58. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. K otázke, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, správny súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu). Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
59. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane.
60. Vyššie uvedené závery správny súd vyvodil z početnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS SR v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov sp. zn. 10Sžfk/43/2018 zo dňa 19.06.2019 sám skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej
obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“
61. V rozsudku sp. zn. 10Sžfk/3/2019 zo dňa 19.06.2019 poukázal NS SR na stále platné judikáty vo veciach sp. zn. 8Sžf/36/2010 a sp. zn. 2Sžf/52/2010 týkajúcich sa podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH. V rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011 vyslovil NS SR, že „uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 konštatuje NS SR, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Potrebu jednoty identity deklarovaného dodávateľa tovarov a služieb a skutočného dodávateľa tovarov a služieb ako jednu zo základných podmienok pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH postuluje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019.
62. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa správcom dane v daňovom konaní aj so zreteľom na judikatúru SD EÚ považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“
63. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 03.12.2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“ V inom rozsudku sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Uvedenú líniu v rozhodovacej činnosti potvrdzuje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020, v ktorom zdôrazňuje, že „povinnosťou
daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru kasačného súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH. Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si, pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať, určité, i keď neoverené, nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej, uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového subjektu. Kasačný súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou starostlivosťou pri príprave, realizácii a vykonaní obchodnej transakcie, ktorá môže byť posudzovaná, z hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť, obchodných partnerov, prípadne obchodného reťazca partnerov, a to nielen pri každom negatívnom signáli obchodnej transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu.“
64. K rozsahu dokazovania v daňovom konaní sa NS SR vyslovil už v rozsudku sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013, v ktorom uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ K otázke, kto nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno, sa NS SR vyslovil v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017.
65. Z ďalších výsledkov rozhodovacej činnosti NS SR k otázke dôkazného bremena a jeho prípadného presúvania medzi daňovým subjektom a správcom dane upriamuje správny súd pozornosť na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje
procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Možno odkázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, podľa ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“
66. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí NS SR vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (5Sžf/97/2010, 3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov na zahraničné subjekty, nekontaktnosť nedostupných štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a jej následné zlúčenie s ďalšou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť, aj keď nastala až po realizácii spornej transakcie, presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
67. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o identite skutočného dodávateľa a deklarovaného subdodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postupy správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno na preukázanie reálnosti dodania fakturovaných služieb deklarovaným dodávateľom, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH.
68. Ako príklad skutočností a zistení zakladajúcich dôvodné pochybnosti správcu dane a žalovaného možno uviesť nasledovné:
- bývalý konateľ dodávateľa Milan B. nevedel pri výsluchu uviesť, aké konkrétne služby sprostredkoval, čoho sa týkali, nepamätal si mená osôb, názvy spoločností realizujúcich sprostredkovanie služieb, nevedel sa vyjadriť, čoho sa týkala obchodná spolupráca medzi jeho bývalou spoločnosťou a žalobcom, pričom ani z jeho skorších písomných vyjadrení adresovaných správcovi dane nie je možné zistiť žiadne bližšie informácie k zdaniteľným obchodom;
- z miestneho zisťovania na adrese sídla Z. B., s.r.o. vyplynulo, že sídlo dodávateľskej spoločnosti bolo iba formálne, čo vyplýva nielen z pravidelnej korešpondenčnej nedostupnosti spoločnosti (zásielky sa vracali ako nevyzdvihnuté), ale aj z faktu, že konateľ V. B. zaplatil nájomné za priestory, ktoré mali byť ním využívané na podnikanie, iba raz (08.06.2016), pričom dňa 12.09.2017 bola zo strany prenajímateľa zmluva o nájme nebytových priestorov spoločnosti Z. B., s.r.o. vypovedaná,
- označená subdodávateľská spoločnosť F. C. s.r.o. je nekontaktná, za zdaňovacie obdobie, ktoré je predmetom kontroly, neodviedla DPH a nedoplatky na DPH predstavovali sumu 851.000,- Eur;
- zo zmlúv č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX o poskytovaní servisných služieb, konzultačných a poradenských služieb a riešení ako aj z vyjadrenia konateľa žalobcu vyplýva, že objednané služby mal zabezpečiť osobne V. B. a že nemalo ísť iba o sprostredkovanie služieb. Uvedené je v rozpore s vyjadreniami svedka V. B. a neskoršou obranou žalobcu, prezentovanou aj na pojednávaní, že malo ísť nie o priamu realizáciu, alebo len o sprostredkovanie služieb;
- zmluvy č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX o poskytovaní servisných služieb, konzultačných a poradenských služieb a riešení, uzatvorené medzi žalobcom ako klientom a dodávateľskou spoločnosťou ako riešiteľom všetky dňa 28.04.2017, uvádzajú v článku I. bod 5 nasledovný text: „Zmluvné strany berú na vedomie, že Klient je v súčasnom období v procese zmeny obchodného mena. Nové obchodné meno bude: G.t s.r.o. Zmena obchodného mena bude zapísaná v príslušnom obchodnom registri v priebehu mesiaca máj 2017. Na všetkých obchodných dokumentoch bude do zápisu zmeny v obchodnom registri názov M s.r.o. a po nadobudnutí účinnosti zmeny obchodného mena sa názov zmení na G. s.r.o.“ Uvedený obsahový lapsus spochybňuje korektnosť a reálnosť obchodného vzťahu medzi deklarovanými kontrahentmi a ako uviedol aj žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, navodzuje to domnienku, že zmluvy boli len skopírované a uzatvorené spoločnosťou Z. B., s.r.o. s klientom G. s.r.o., a nie so žalobcom.
69. K námietkam týkajúcim sa nezohľadnenia čestného vyhlásenia V. B. ako dôkazu v prospech tvrdení žalobcu správny súd uvádza, že objasňovanie tohto stupňa obchodného reťazca nie je pre posúdenie nároku žalobcu na odpočet DPH relevantné, keďže pochybnosti správcu dane sa týkali dodávateľa a subdodávateľa žalobcu. Napriek tomu možno skonštatovať, že korešpondenčná nedostupnosť uvedeného svedka pre správcu dane ako aj nemožnosť zabezpečiť jeho účasť prostredníctvom predvedenia príslušníkmi Policajného zboru predtým, ako sa v administratívnom spise objavilo čestné vyhlásenie, ktorého autorom má byť Michal B., na dôveryhodnosti deklarovaných transakcií nepridávajú.
70. Po preskúmaní veci dospel správny súd k záveru, že daňové orgány vykonali dostatočné dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo a procesne korektne sa s nimi vyporiadal. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia zo žiadneho zo žalobcom deklarovaných dôvodov a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).
71. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.
72. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.