Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b12/872709.3acd6d.pdf
PDF · 98.57 KB
No categories available
2Cdo/116/2025
Identifikačné číslo spisu: 4422201327 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4422201327.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: H. X., narodený Y., V., zastúpený advokátkou JUDr. Petrou Hromádkovou, Štúrovo, Széchenyiho 6, proti žalovaným: 1/ D. A., narodený Y., Z., 2/ TTK, s. r. o., Nové Zámky, Zdravotnícka 11, IČO: 47 974 117, obaja zastúpení Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/37/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2024 sp. zn. 5Co/27/2023, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej a j „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 5. októbra 2022 č. k. 13C/37/2022-137 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“) žalobu zamietol (prvá výroková veta) a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa svojou konečnou žalobou voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ (ďalej aj „žalovaní“) domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice N 197/2008, NZ 22935/2008 spísanej notárom JUDr. X. V. dňa 30. mája 2008, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie žalovaného 1/ o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., zapísaným na LV č. XXXX ako parc. reg. „C“ č. XXX/X a na LV č. XXXX ako parc. reg. „C“ č. XXX/X. Alternatívnym petitom sa domáhal určenia neplatnosti tej istej notárskej zápisnice a zároveň určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech F. O. a T. Z . , rod. O.. Tvrdil, že v konaní o osvedčení vydržania neboli splnené zákonné podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to ani z hľadiska procesnoprávnych, ani hmotnoprávnych predpokladov, pričom za vlastníkov predmetných nehnuteľností mali byť podľa jeho názoru považované uvedené osoby ako predchádzajúci spoluvlastníci predmetných nehnuteľností.
1.2. Súd prvej inštancie vec posudzoval podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Poukázal na to, že Civilný sporový poriadok zaviedol novú koncepciu žalôb, v rámci ktorej rozlišuje medzi určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP a žalobou na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Konštatoval, že podmienkou prípustnosti žaloby na určenie právnej skutočnosti je existencia osobitného právneho predpisu, z ktorého takáto žaloba vyplýva. Uviedol, že zmluvy a iné právne úkony, ako aj ich existencia, platnosť alebo neplatnosť predstavujú právne skutočnosti. Zdôraznil, že určenie existencie právnej skutočnosti vo svojej podstate odporuje zásade, podľa ktorej má súd určovať aktuálny právny stav, keďže rozsudok o určení právnej skutočnosti vypovedá o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Poukázal tiež na dôvodovú správu k Civilnému sporovému poriadku, podľa ktorej cieľom prijatej právnej úpravy bolo vylúčiť žaloby o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré nevedú k vyriešeniu otázky aktuálneho právneho stavu a vyvolávajú ďalšie spory. V tejto súvislosti uviedol, že ak bol napr. zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vykonaný na základe neplatnej zmluvy, dotknutá osoba sa môže domáhať určenia vlastníckeho práva, nie však určenia neplatnosti samotnej zmluvy, pokiaľ takáto možnosť nevyplýva z osobitného právneho predpisu.
1.3. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu (na požadovanom určení) konštatoval, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodný, účinný a správne zvolený procesný prostriedok ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či zbytočne nevyvoláva ďalšie konania. Konštatoval, že naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Zdôraznil, že povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje žalobcu, ktorý musí jednak poukázať na skutkové okolnosti zakladajúce spor, jednak vysvetliť, prečo práve podaná žaloba predstavuje vhodný prostriedok na odstránenie neistoty právneho vzťahu alebo vytvorenie pevného základu pre jeho usporiadanie.
1.4. Okresný súd riešil aj otázku vecnej legitimácie sporových strán. Poukázal na to, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka v hmotnoprávnom vzťahu, pričom účastník, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Zdôraznil, že súd môže žalobe vyhovieť len v prípade, ak žalobca za žalovaného označil subjekt, ktorý je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že predmetnou notárskou zápisnicou bolo osvedčené vyhlásenie žalovaného 1/ o vydržaní vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Súčasne považoval za nesporné, že žalobca nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a ani si k nim neuplatňoval vlastnícke právo. Žalobca naopak tvrdil, že vlastníkmi predmetných nehnuteľností majú byť tretie osoby, v prospech ktorých sa domáhal určenia vlastníckeho práva v alternatívnom petite žaloby.
1.5. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné zamietnuť z procesných dôvodov bez toho, aby skúmal jej dôvodnosť z hľadiska hmotného práva. Vo vzťahu k žalobnému návrhu smerujúcemu k určeniu neplatnosti notárskej zápisnice uviedol, že žalobu o určenie neplatnosti osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva urobeného formou notárskej zápisnice nemožno považovať za určovaciu žalobu v zmysle ktoréhokoľvek ustanovenia § 137 CSP. Konštatoval, že notár osvedčuje právnu skutočnosť, nie existenciu právneho vzťahu alebo práva. Zdôraznil, že podstatou činnosti notára pri vydaní osvedčenia je zaznamenanie deja, ktorý sa pred ním odohráva, pričom pri osvedčovaní do deja nezasahuje, účastníka nepoučuje a neposudzuje súlad obsahu vyhlásenia so zákonom. Z uvedeného dôvodu dospel k záveru, že takéto osvedčenie nie je právnym úkonom a právny poriadok neobsahuje ustanovenie umožňujúce domáhať sa určenia jeho neplatnosti. Poukázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/24/2008. Súčasne uviedol, že notárska zápisnica ako verejná listina potvrdzuje pravdivosť osvedčenia vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/.
1.6. Konštatoval, že žaloba na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP je prípustná len v prípade, ak takáto možnosť vyplýva z osobitného právneho predpisu. Keďže v prípade notárskej
zápisnice o osvedčení nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nejde o právny úkon a neexistuje ani osobitný právny predpis umožňujúci domáhať sa určenia jej neplatnosti, dospel k záveru, že takáto žaloba prípustná nie je. Pokiaľ ide o alternatívny petit žaloby, uviedol, že žalobca sa ním domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech tretích osôb, ktoré navyše neoznačil dostatočne určito, keď absentovali údaje o dátume narodenia a bydlisku. Okresný súd tento nedostatok žaloby neodstraňoval, keďže vzhľadom na zjavne nedôvodný charakter žaloby a v súlade so zásadou hospodárnosti konania považoval za zrejmé, že žalobu bude potrebné zamietnuť.
1.7. Za ďalší dôvod zamietnutia žaloby označil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zdôraznil, že žalobca nebol a ani nie je vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nositeľom žiadneho hmotnoprávneho oprávnenia, nebol subjektom zúčastneným na osvedčení vydržania notárskou zápisnicou, nebol jeho účastníkom a nemal, ani nemá vlastnícky vzťah k predmetným nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že ani prípadný úspech žaloby by neviedol k zmene jeho právneho postavenia. Za právne nevýznamné považoval aj jeho tvrdenie, že v prípade úspechu žaloby by nemusel platiť nájomné, keďže nájomné by bol povinný platiť aj naďalej, len prípadne inému subjektu. Dodal, že žalobca je povinný akceptovať existujúci právny stav a skutočnosť, že vlastníkmi predmetných nehnuteľností sú osoby zapísané v katastri nehnuteľností. Vo vzťahu k žalovanému 2/ zároveň konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže svoje vlastnícke právo nadobudol na základe kúpnej zmluvy, nie na základe spornej notárskej zápisnice, a preto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej splnenia sa žalobca v konaní domáhal.
1.8. Súd prvej inštancie uzavrel, že správnym spôsobom ochrany vlastníckych práv osôb, ktoré sa cítia byť vlastníkmi tej-ktorej nehnuteľnosti, je žaloba na určenie vlastníckeho práva podaná samotným subjektom tvrdiacim existenciu vlastníckeho práva. Uviedol, že pri preukázaní naliehavého právneho záujmu, ktorý žalobca v prejednávanej veci nemá, a pri preukázaní dôvodnosti tvrdení toho-ktorého subjektu o tom, že je vlastníkom, môže žalobca dosiahnuť rozhodnutie súdu o tom, že je vlastníkom danej nehnuteľnosti, nie však rozhodnutie o tom, že vlastníkom je tretia osoba.
1.9. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie aplikoval § 255 ods. 1 CSP.
2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) konajúc o odvolaní žalobcu rozsudkom z 30. apríla 2024 č. k. 5Co/27/2023-236 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (druhá výroková veta).
2.1. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok verejne vyhlásil. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a že žalobou sa nemožno úspešne domáhať určenia neplatnosti notárskej zápisnice, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva; v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu a mal za to, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vykonal potrebné dokazovanie, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 CSP. Zdôraznil, že samotná skutočnosť, že sa žalobca s dôvodmi rozhodnutia nestotožňuje, neznamená, že odôvodnenie rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám.
2.2. Odvolací súd reagujúc na odvolaciu argumentáciu uviedol, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Poukázal na to, že naliehavý právny záujem predstavuje podmienku prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP a jeho existencia musí byť daná v každom štádiu konania. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodný, účinný a správne zvolený procesný prostriedok ochrany práva, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či zbytočne nevyvoláva ďalšie súdne konania. Zdôraznil, že povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje žalobcu. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku sp. zn. 3Cdo/98/2004, na ktorý nadviazal rozsudok sp. zn. 1Cdo/91/2006, podľa ktorých ak otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu predstavuje len predbežnú otázku vo vzťahu k existencii práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na jej samostatnom určení. Zároveň zdôraznil, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť, a ktorý sám osebe vedie k jej zamietnutiu.
2.3. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že Notársky poriadok medzi listiny vyhotovované v rámci notárskej činnosti zaraďuje aj osvedčenia právne významných skutočností, vrátane osvedčenia o vyhlásení o vydržaní podľa § 56 ods. 1 písm. g) Notárskeho poriadku, ktoré bolo potrebné spísať vo forme notárskej zápisnice. Takéto osvedčenie má pri splnení zákonných náležitostí podľa § 63 Notárskeho poriadku povahu verejnej listiny. Zdôraznil, že podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia nie je vytváranie alebo posudzovanie právneho úkonu, ale len zaznamenanie deja alebo vyhlásenia, ktoré sa pred ním odohráva. Notár pri osvedčovaní nezasahuje do obsahu vyhlásenia, neposudzuje jeho súlad so zákonom a ani nezodpovedá za jeho vecnú správnosť. Význam takéhoto osvedčenia spočíva v tom, že notárska zápisnica preukazuje, že určité vyhlásenie bolo urobené, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť osvedčených skutočností platí dovtedy, kým nie je preukázaný opak.
2.4. Odvolací súd tiež poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, najmä na rozsudok z 21. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/54/2008, podľa ktorého záverov právny poriadok neobsahuje ustanovenie umožňujúce domáhať sa určenia neplatnosti osvedčenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice. Konštatoval, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva nie je právnym úkonom a žaloba smerujúca k určeniu jeho neplatnosti nemá oporu v hmotnom, ani procesnom práve. Zdôraznil, že po prijatí Civilného sporového poriadku je žaloba na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP prípustná len vtedy, ak takáto možnosť vyplýva z osobitného právneho predpisu, čo v posudzovanej veci splnené nebolo.
2.5. K odvolacej námietke žalobcu, že prípadná zmena osoby vlastníka predmetných nehnuteľností by mohla viesť k dohode o usporiadaní právnych vzťahov k pozemku pod stavbou žalobcu, odvolací súd uviedol, že ide len o hypotetickú úvahu bez právneho významu pre posúdenie veci. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že ani prípadná zmena v osobe vlastníka by neviedla k zmene právneho postavenia žalobcu.
2.6. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu týkajúcu sa procesného postupu súdu prvej inštancie. Uviedol, že žaloba smerujúca k určeniu právnej skutočnosti, ktorá nemá oporu v osobitnom právnom predpise, nemôže byť úspešná, pričom postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, nepovažoval za nesprávny. Vo vzťahu k neúplnému označeniu osôb uvedených v alternatívnom petite žaloby zároveň považoval postup súdu prvej inštancie za vhodný z hľadiska zásady hospodárnosti konania. Dodal, že aj keď právna teória pripúšťa možnosť posudzovať nedostatok naliehavého právneho záujmu ako procesnú podmienku konania, prevažujúca súdna prax naďalej považuje zamietnutie žaloby za správny procesný postup. Zároveň zdôraznil, že žalobca sa určovacou žalobou nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva v prospech tretej osoby, ale len ochrany vlastného subjektívneho práva.
2.7. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3.1. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odôvodnil tvrdením, že odvolací súd sa pri riešení otázky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Namietal, že žalovaný 1/ odvodzoval svoje vlastnícke právo od ústnej kúpnej zmluvy uzavretej s pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti, pričom podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu držba nehnuteľnosti založená na ústnej zmluve o prevode nehnuteľnosti nemôže byť oprávnenou držbou a nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2010, 4Cdo/361/2012 a 4Cdo/283/2009.
3.2. Uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil aj otázku prípustnosti žaloby smerujúcej proti osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého žaloba o určenie neplatnosti osvedčenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice nemá oporu v právnom poriadku. Podľa jeho názoru súdy nižších inštancií vychádzali z príliš reštriktívneho výkladu § 137 CSP a nesprávne dospeli k záveru, že žaloba nie je prípustná len preto, že osobitný právny predpis výslovne neupravuje možnosť domáhať sa určenia neplatnosti takéhoto osvedčenia.
3.3. Dovolateľ súčasne namietal, že v prejednávanej veci je daná aj prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorú odôvodnil tým, že právna otázka prípustnosti podania žaloby o neplatnosť osvedčenia vyhlásenia o vydržaní podľa ustanovení Civilného sporového poriadku doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Zastával názor, že výpočet žalôb uvedený v § 137 CSP má demonštratívny charakter, a preto nemožno vylúčiť ani prípustnosť iných žalôb, pokiaľ smerujú k poskytnutiu účinnej súdnej ochrany subjektívnym právam.
3.4. Spochybnil záver odvolacieho súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobca tvrdil, že v danom prípade existuje stav objektívnej právnej neistoty, keď si žalovaný 1/ voči nemu opakovane uplatňoval nároky vyplývajúce z tvrdeného vlastníctva pozemku nachádzajúceho sa pod stavbou vo vlastníctve žalobcu. Poukázal na to, že žalovaný 1/ sa voči nemu opakovane domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného pozemku, a že žalobca bol v predchádzajúcich konaniach zaviazaný na plnenie z tohto titulu. Podľa jeho názoru by určenie neplatnosti vydržania odstránilo stav právnej neistoty a zabránilo ďalším sporom medzi účastníkmi. V tejto súvislosti zdôraznil, že ako vlastník stavby nachádzajúcej sa na predmetnom pozemku má právny záujem na určení osoby vlastníka pozemku. Poukázal pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 24/1995, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1072/99, podľa ktorého nájomca pozemku, na ktorom sa nachádza jeho stavba, má naliehavý právny záujem na určení vlastníka tohto pozemku.
3.5. Dovolateľ tiež namietol nesprávne právne posúdenie povahy osvedčenia vyhlásenia o vydržaní. Žalobca uviedol, že v čase vyhotovenia predmetnej notárskej zápisnice bolo osvedčenie vyhlásenia o vydržaní upravené v rámci právnej úpravy notárskych zápisníc o právnych úkonoch. Z toho vyvodzoval, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní nemožno posudzovať výlučne ako zaznamenanie určitej právne významnej skutočnosti bez právnych následkov, ale ide o úkon, ktorý bezprostredne zasahuje do vlastníckych práv dotknutých osôb. Zastával preto názor, že osoba dotknutá takýmto osvedčením sa musí mať možnosť domáhať jeho preskúmania súdom. Poukazoval aj na to, že podľa odôvodnenia notárskej zápisnice malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným 1/ na základe ústnej kúpnej zmluvy uzavretej približne v roku 1998, pričom za týchto okolností žalovaný 1/ nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2010 a 4Cdo/361/2012, podľa ktorých držba nehnuteľnosti založená na ústnej zmluve o prevode vlastníctva nehnuteľnosti nemôže viesť k vydržaniu. Ďalej namietal, že súdy nižších inštancií sa dostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou týkajúcou sa absencie dobromyseľnosti žalovaného 1/, ani s tvrdením, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní bolo vydané v rozpore s požiadavkami Notárskeho poriadku účinného v čase jeho vyhotovenia. Vytýkal im, že sa nezaoberali jeho námietkou týkajúcou sa nedostatočnosti podkladov predložených na osvedčenie vydržania, vrátane stanoviska Mesta Štúrovo, ktoré podľa jeho názoru nemohlo predstavovať relevantný podklad pre vydanie osvedčenia v prospech žalovaného 1/.
3.6. Podľa žalobcu rozhodnutia súdov nižších inštancií zároveň nezodpovedajú požiadavkám riadneho
odôvodnenia súdnyc h rozhodnutí vyplývajúcim z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal najmä na rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku a Higgins proti Francúzsku. Tvrdil, že súdy sa nevysporiadali s jeho podstatnými argumentmi, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Záverom zdôraznil, že súdy nižších inštancií pri výklade § 137 CSP postupovali formalisticky a reštriktívne, čím mu odopreli účinnú súdnu ochranu. Takýto postup považoval za rozporný s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň uviedol, že napadnuté rozhodnutia podľa jeho názoru poskytli ochranu vlastníckemu právu nadobudnutému v rozpore s právnym poriadkom, čím došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zásady rovnakej ochrany vlastníckeho práva vyjadrenej v § 124 Občianskeho zákonníka.
4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dovolanie považujú za nedôvodné a rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a zákonný. Namietali, že nie sú splnené zákonné predpoklady prípustnosti dovolania ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ani podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedli, že sa v plnom rozsahu stotožňujú so závermi odvolacieho súdu, najmä pokiaľ ide o záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, ako aj so záverom, že neplatnosti osvedčenia vyhlásenia o vydržaní sa nemožno úspešne domáhať.
4.1. K dovolacej argumentácii žalobcu uviedli, že tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nenastal, keďže právna otázka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy bola už ustálená judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom poukázali na rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/49/2010, 4Cdo/361/2012 a 4Cdo/283/2009, ako aj na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024, podľa ktorého nedostatok právneho titulu, napr. ústna kúpna zmluva, nemôže sám osebe zapríčiniť nedobromyseľnosť držiteľa, ale môže byť iba jedným z dôkazov pri posudzovaní dobromyseľnosti držby; uvedené rozhodnutie bolo zverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach občianskoprávnych č. 2/2024. Zároveň uviedli, že napadnuté rozhodnutie nebolo založené na riešení tejto právnej otázky, ale na závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, a preto nemohlo dôjsť k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe.
4.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaní uviedli, že otázka prípustnosti žaloby o neplatnosť osvedčenia vyhlásenia o vydržaní už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu opakovane vyriešená v tom zmysle, že takáto žaloba prípustná nie je, keďže osvedčenie v notárskej zápisnici nepredstavuje právny úkon, ale iba záznam o tvrdených skutočnostiach, pričom poukázali najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/185/2017, ako aj na rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/11/2017 a 4MCdo/24/2008. Z uvedeného dôvodu považovali žalovaní právnu otázku nastolenú žalobcom za už vyriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a teda nespôsobilú založiť prípustnosť dovolania.
4.3. Navrhli, aby dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.
6 . Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).
8. Dovolateľ uplatnil výlučne dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP namietajúc nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
9. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
11. Právnym posúdením v e c i tr eba považovať č innos ť s ú d u spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
12. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil rozhodnutie napadnuté odvolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ak o dovolateľ právnu otázku nastolí. P r eto v prípade dovolania podaného v zmys le tohto ustanovenia j e (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017,
2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).
13. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018), c ) uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.
14. V dovolaní, ktorého prípustnosť s a opiera o § 4 2 1 ods . 1 písm. b ) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom, c ) uviesť, ako b y mala byť táto otázka správne riešená. Z logického hľadiska sa vylučuje, aby pre identickú právnu otázku sa mohli uplatniť oba dovolacie dôvody (§ 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP).
15. Pred posúdením samotného „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a), b) CSP) dovolací súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Skutková otázka (resp. riešenie skutkovej otázky) preto z hľadiska § 421 ods. 1 CSP nie je relevantná. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené so zisťovaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľom.
17. Za právnu vadu (vadu nesprávneho právneho posúdenia) považoval dovolateľ a) vadu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a tvrdil, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v otázke nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy a b) vadu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a tvrdil, že ide o právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ neriešenú, v otázke prípustnosti podania žaloby o neplatnosť osvedčenia vyhlásenia o vydržaní podľa Civilného sporového poriadku.
18. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice a zároveň s a domáhal určenia, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú tretie osoby (odlišné od žalobcu a žalovaných).
18.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na dvoch podstatných právnych záveroch. Prvým je záver o tom, ž e žaloba o určenie neplatnosti notárskej zápisnice obsahujúcej osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva je procesne neprípustná (nie je možné ju považovať za žalobu v zmysle ktoréhokoľvek ustanovenia § 137 CSP) a druhým je záver o tom, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva v prospech tretej osoby (nie je a ani nebol nositeľom žiadneho hmotnoprávneho oprávnenia k sporným nehnuteľnostiam).
18.2. Odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac s a s jeho skutkovými závermi, ako aj právnym posúdením ( v dôsledku č oho rozsudok okresného s údu spolu s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu tvoria kompletizujúcu jednotu) a konštatoval, že žaloba o neplatnosť osvedčenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo f o r m e notárskej zápisnic e n e m á o p o r u v príslušných právnyc h predpisoch. Zároveň potvrdzujúc správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa určovacou žalobou nemôže domáhať určenia, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti je tretia osoba, bez tvrdenia iných, medzi stranami existujúcich vzájomných právnych
vzťahov, ale len určenia svojho vlastníckeho práva, z čoho vyplýva súhlas so záverom okresného súdu, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný k podaniu žaloby o určenie vlastníckeho práva v prospech tretej osoby.
18.3. Je tak zrejmé, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia založili na procesných dôvodoch a splnenie zákonných predpokladov pre osvedčenie vlastníckeho práva neposudzovali a na riešení tejto otázky svoje rozhodnutie nezaložili.
19. Dovolateľ tvrdil, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy.
19.1. Rozhodnutia, od ktorých sa odvolací súd odchýlil, označil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012, rozsudok z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010 a uznesenie z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/283/2009. Z uvedených rozhodnutí citoval právne závery (od ktorých sa mal odvolací súd odchýliť) nasledovne: Ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nemôže byť s ohľadom n a všetky okolnosti v dobrej viere, ž e je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže vies ť k vydržaniu (5Cdo/49/2010); resp. Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme (4Cdo/361/2012).
19.2. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd rozhodol v rozpore s označenými rozhodnutiami dovolacieho súdu, v zmysle ktorých vydržaním nie je možné nadobudnúť nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej ústne.
19.3. K uvedenému dovolací súd uvádza, že právna otázka nebola nastolená korektne (súladne s § 432 CSP). Z napadnutého rozhodnutia totiž nijakým spôsobom nevyplýva, že by odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) riešil platnosť, či neplatnosť osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva, ktorého titulom by mala byť neperfektná kúpna zmluva k nehnuteľnostiam. Rozhodnutie založili n a procesných dôvodoch spočívajúcich v t om , ž e žalobu o určenie neplatnosti notárskej zápisnice o osvedčení vydržania považovali za neprípustnú.
19.4. Otázka, ktorá tak mala byť nastolená dovolateľom (inak nekonkrétne) nie je otázkou, ktorú súdy nižších inštancií riešili, a na riešení ktorej založili svoje rozhodnutie. Dovolateľ tak v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP neformuloval relevantnú právnu otázku, čo znamená, že dovolacie dôvody dovolateľ nevymedzil zákonným spôsobom v zmysle § 431 až § 435 CSP, preto dovolací súd jeho dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby sa zaoberal jeho dôvodnosťou.
20. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ním formulovaná otázka nie je formulovaná konkrétne; z obsahu dovolania (§ 124 CSP) je možné vyvodiť, že žalobca s a pýta, či je žaloba o neplatnosť notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní prípustná podľa ustanovení Civilného sporového poriadku.
20.1. Dovolateľ poukázal na riešenie tejto otázky odvolacím súdom, ktorý dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť osvedčenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice nemá oporu v právnej úprave; Notársky poriadok nemá vzhľadom na povahu osvedčenia a na podstatu činnosti notára vydávajúceho osvedčenie osobitné ustanovenie, ktoré by umožňovalo osobe tvrdiacej o sebe, ž e bola vydaným osvedčením dotknutá, aby určil jeho neplatnosť. Odvolací súd argumentoval tým, že Civilný sporový poriadok v § 137 CSP sprísnil režim určovacích žalôb; žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP zákon pripúšťa len v prípade, ak súd zistí naliehavý
právny záujem žalobcu na určení, či tu právo je alebo nie je; existencia naliehavého právneho záujmu v prejednávanej veci preukázaná nebola. Odvolací súd tiež konštatoval, že Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP iba za predpokladu, že tak vyplýva z osobitného predpisu, čo v danom prípade nebolo splnené.
20.2. Uvedený názor považoval dovolateľ za nesprávny; súdy nižších inštancií sa podľa jeho tvrdení striktne pridržiavali reštriktívneho názoru, že Civilný sporový poriadok zaviedol novú koncepciu žalôb, zakotvenú v § 137 písm. c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba na určenie právnej skutočnosti, pričom podmienkou jej prípustnosti je, že táto vyplýva z osobitného predpisu. Mal za to, že žaloby nie je možné deliť na štyri druhy, ale na päť druhov a piatym druhom žaloby je tzv. iná žaloba, v § 137 CSP neuvedená, č o vyplýva z demonštratívneho výpočtu žalôb obsiahnutého v ustanovení § 137 CSP, najmä s prihliadnutím na formuláciu „najmä“.
21. Posudzujúc druhú formulovanú otázku (bod 20. tohto uznesenia) zohľadňujúc obsah dovolania dovolací súd uvádza, že ide o otázku, ktorá už v čase rozhodnutia odvolacieho súdu bola dovolacím súdom vyriešená v rozhodnutí najvyššieho súdu z 21. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/24/2008 (na ktoré správne poukázal odvolací súd), ako aj v neskorších rozhodnutiach (uznesenie najvyššieho súdu zo 16. decembra 2019 sp. zn. 1Cdo/185/2017, z 28. októbra 2025 sp. zn. 4Cdo/84/2024). Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku už ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho s údu odpadol dôvod riešenia nastolenej právnej otázky v zmysle prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; dovolací súd vychádzajúc z obsahu dovolania konštatuje prípustnosť právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Zisťoval tak, či odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
21.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky za podmienok ustanovených v Občianskom súdnom poriadku, v rozsudku z 21. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/24/2008 konštatoval, že podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia, na rozdiel od spisovania právnych úkonov, je totiž len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie (ne)prieči zákonu. Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je teda listinou, na ktorej sa nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach. Takéto osvedčenie nie je právnym úkonom. Notársky poriadok vzhľadom na povahu tohto osvedčenia a na podstatu činnosti notára vydávajúceho osvedčenie nemá osobitné ustanovenie, ktoré by umožňovalo osobe tvrdiacej o sebe, že bola vydaným osvedčením dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil jeho neplatnosť. Rovnako ani hmotné právo (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník) nemá zákonné ustanovenia, ktoré by umožňovali dotknutej osobe domáhať s a (ne)platnosti osvedčenia vydaného notárom. V hmotnom práve sa nachádzajú len zákonné ustanovenia, ktoré upravujú platnosť právneho úkonu. Žaloba o neplatnosť osvedčenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice nemá teda oporu v príslušných právnych predpisoch. Účastník sa preto nemôže s úspechom domáhať určenia neplatnosti takéhoto osvedčenia, ako to správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol aj odvolací súd.
21.2. Najvyšší súd v uznesení zo 16. decembra 2019 sp. zn. 1Cdo/185/2017, vo veci, v ktorej sa žalobca rovnako domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice o osvedčení vydržania poukázal na prv vyslovené závery dovolacieho súdu (v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/24/2008), od ktorých nevidel dôvod sa odkloniť a doplnil, že žaloba o určenie neplatnosti osvedčenia, resp. notárskej zápisnice obsahujúcej osvedčenie prípustná nie je, keďže vyhlásenie o právnej skutočnosti v notárskej zápisnici nie je právnym úkonom, ale iba záznamom o účastníkom tvrdených skutočnostiach. Určenia neplatnosti právneho úkonu sa nemožno domáhať tam, kde predmetom určenia nie je právny úkon. Notárska zápisnica je len formou, ktorou sa právne úkony spisujú, z čoho potom jednoznačne vyplýva, že určenia neplatnosti formy, resp. spôsobu spísania právneho úkonu sa domáhať nemožno. V prípade zápisu vlastníckeho práva záznamom na základe notárskej zápisnice o vydržaní je formou ochrany dotknutého (dovtedy v evidencii nehnuteľností zapísaného) vlastníka podanie žaloby o určenie svojho vlastníckeho práva, resp. o určenie nevlastníctva žalovaných, otázka naplnenia podmienok vydržania uvedená v osvedčení sa
posudzuje len ako predbežná otázka, nie teda (relatívna) neplatnosť ich úkonu (prehlásenia) pojatého do notárskej zápisnice alebo úkonu notára, a teda platí už vyššie uvedené, že žaloba o určenie neplatnosti osvedčenia, resp. notárskej zápisnice obsahujúcej osvedčenie prípustná nie je.
21.3. Za ustálenú rozhodovaciu prax považoval závery vo vyššie citovaných rozhodnutiach najvyšší súd aj v novšom uznesení z 28. októbra 2025 sp. zn. 4Cdo/84/2024, keď táto rozhodovacia prax vychádza z toho, že notárska zápisnica o vydržaní má povahu verejnej listiny, ktorá požíva zvýšenú dôkaznú silu o tom, čo je v nej osvedčené. Jej význam spočíva v tom, že osvedčuje, že určité vyhlásenie bolo urobené, kedy a akým spôsobom sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak. Zápisnica nie je právnym úkonom účastníkov, ale osvedčovacím aktom notára, preto jej prípadné formálne nedostatky môžu zakladať disciplinárnu zodpovednosť notára, nie však neplatnosť zápisnice.
21.4. Dovolací súd tak považuje aj v prejednávanej veci rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke prípustnosti žaloby o neplatnosť notárskej zápisnice o osvedčení vydržania za ustálenú a nenašiel žiadny dôvod sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odchýliť; závery vychádzajúce z rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/24/2008 sú akceptované aj v režime žalôb o určenie podľa Civilného sporového poriadku.
21.5. K dovolacej argumentácii v tomto smere, a k dovolateľ tvrdil, ž e žaloba o určenie neplatnosti notárskej zápisnice o osvedčení vydržania je iným, piatym druhom žaloby, v § 137 CSP neuvedenej, dovolací súd poukazuje na závery právnej doktríny, ktorá uvádza, že ustanovenie § 137 uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba, teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva. Inými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne/existencie) práva, či právnej skutočnosti. Na identifikáciu, či ide o tzv. inú, v § 137 nepomenovanú súkromnoprávnu žalobu, je rozlišovacím kritériom žalobný petit (petit neuvedený v § 137) a zároveň aj právny dôvod tvrdeného práva. Častým znakom týchto žalôb je to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na ich základe má konštitutívne účinky. Inými, v § 137 neuvedenými súkromnoprávnymi žalobami sú napríklad: i) žaloba veriteľa na určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči nemu právne neúčinné (§ 42a OZ), ii) žaloba o nahradenie prejavu vôle súdnym rozhodnutím za účelom uzavretia zmluvy (§ 50a OZ) alebo doplnenia obsahu zmluvy (§ 50b OZ), iii) žaloba, aby súd rozhodol o hospodárení so spoločnou vecou z dôvodu, že sa nedosiahla na rozhodnutie väčšina hlasov spoluvlastníkov alebo z dôvodu, že došlo k rovnosti hlasov spoluvlastníkov (§ 139 ods. 2 OZ), iv) žaloba prehlasovaných spoluvlastníkov, aby súd rozhodol o dôležitej zmene veci (§ 139 ods. 3 OZ), v) žaloba jedného z manželov na obmedzenie užívacieho práva druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva (prípadne na jeho úplné vylúčenie z užívania) z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia (§ 146 ods. 2 OZ), vi) žaloba jedného z manželov na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva, ak by jeho ďalšie trvanie odporovalo dobrým mravom (§ 148 ods. 2 OZ) alebo ak žalovaný manžel získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť (§ 148a ods. 2 OZ), vii) žaloba jedného z manželov na obnovenie bezpodielového spoluvlastníctva (§ 151 OZ), viii) žaloba vlastníka stavby na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok (§ 151o ods. 3 OZ), ix) žaloba na zrušenie alebo obmedzenie vecného bremena za primeranú náhradu, prípadne na jeho nahradenie peňažným plnením, ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného (§ 151p ods. 3 OZ), x) žaloba na určenie času plnenia dlhu, ak bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka (§ 564 OZ), xi) žaloba na určenie obsahu zmluvy (§ 290 ods. 2 ObZ), xii) žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 s.).
21.6. Žalobca an i netvrdil, ž e možnosť podania žaloby o urč enie neplatnosti notárskej zápisnice o osvedčení vydržania vyplýva z hmotného práva.
21.7. Zhrnúc uvedené so zreteľom na argumentáciu odvolacieho súdu (pozri rozsudok odvolacieho
súdu, aj bod 20.1. tohto rozhodnutia) dovolací súd môže len konštatovať, že nezistil odklon rozhodnutia odvolacieho súdu pri riešení relevantnej právnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Na základe uvedeného dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
22. Dovolateľ vo vzťahu k procesnej legitimácii (aktívnej vecnej legitimácii) k podaniu žaloby o určenie vlastníckeho práva argumentoval len cez prizmu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Z obsahu podaného dovolania však žiadna konkrétna právna otázka, na ktorej b y odvolací s úd založil svoje rozhodnutie, a ktorú vyriešil nesprávne, nevyplýva. Žalobca opomína, že žalobný petit neznel na určenie neexistencie vlastníckeho práva žalovaných, ale na určenie vlastníckeho práva ním uvedených tretích osôb (ktoré stranami sporu neboli). I b a nesúhlas a polemika s právnym posúdením aktívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom nemá za následok konštatovanie o existencii vady nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP).
23. Iba okrajovo dovolateľ bez toho, aby uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP namietal nevysporiadanie sa s niektorou jeho argumentáciou (o absencii dobromyseľnosti žalovaného 1/, rozpor osvedčenia o vydaní s ustanovením § 63 Notárskeho poriadku) a tvrdil rozpor rozhodnutí súdov nižších inštancií so zásadou rovnosti vlastníckeho práva. Uvedené za absencie relevantnej argumentácie vo vzťahu k tvrdeniu o existencii vady zmätočnosti, prípadne vady nesprávneho právneho posúdenia je iba vyjadrením nesúhlasu so závermi odvolacieho súdu a nie naplnením konkrétneho a relevantného dovolacieho dôvodu.
24. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu namietajúceho nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP ako celok odmietol, a to dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolacie dôvody žalobca nevymedzil zákonným spôsobom v zmysle § 431 až § 435 CSP. Súčasne dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (ktoré dovolací súd vzhľadom na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu posudzoval podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP) odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.
25. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a podľa princípu úspechu v dovolacom konaní nárok na náhradu trov dovolacieho konania priznal v dovolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi, ktorý v dovolacom konaní úspešný nebol.
26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.