Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoCsp/71/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ O.. S. J., E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. U. XXXX/XX, J. F. R. a 2/ O.. D. J., nar. XX.X.XXXX, bytom F. U. Č.. XXXX/XX, J.J. F. R., zastúpení JUDr. Martin Babjak, advokát, Kováčska 40, Košice, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený Advokátska kancelária Sedlačko & Partners, s.r.o., Štefánikova č. 8, Bratislava, IČO: 36853186 v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14. februára 2018, č.k. -131

rozhodol:

Potvrdzuje I. výrok rozsudku v časti o povinnosti žalovaného na zaplatenie sumy 387,64 € s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 61,33 € od 15.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 € od 14.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 54,31 € od 16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 15.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.03.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1,56 € od 14.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 16.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 15.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 € od 14.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 14.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 14.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 14.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 14.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 18.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 € od 15.05.2017 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a mení I. výrok rozsudku v prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie sumy 738,81 € s príslušenstvom tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Potvrdzuje II. výrok rozsudku o povinnosti žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia 500 € v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumu 1.126,45 € s úrokmi z omeškania (I. výrok), žalobcom priznal proti žalovanému ako finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa sumu 500 € (II. výrok), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (III. výrokom) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (IV. výrokom).

2. Predmetom konania bol nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. 18/374/08 uzavretej so žalovaným dňa 24.10.2008, ktoré žalovaný získal prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene úrokových sadzieb vo výške 1.126,45 €, a primerané finančné zadosťučinenie za poškodenie práv spotrebiteľa podľa o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupku (ďalej zák. č. 250/07 Z.z.), ktoré žalobcovia žiadali v sume 2.500 €.

3. Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalobcov proti výroku rozsudku o trovách konania a odvolaní žalovaného proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a výroku o trovách konania, rozsudkom zo dňa 18.4.2019 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní finančného zadosťučinenia a v časti o povinnosti žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 387,54 € s úrokmi z omeškania, v zostávajúcom rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia rozsudok zmenil a žalobu vo výške 738,81 € s príslušenstvom zamietol, žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Rozsudok odvolacieho súdu bol založený na odlišnom právnom posúdení premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, z ktorých dôvodov odvolací súd v časti plnenia konštatoval oneskorenosť uplatnenia nároku v konaní pred súdom, preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v rozsahu premlčanej pohľadávky žalobcov zamietol. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti procesnej obrany žalovaného o premlčaní nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia aplikoval (Obch. zák.) upravujúceho štvorročnú premlčaciu dobu majúc za podstatné, že tento nárok vyplýva zo zmluvy o úvere, ktorý sa podľa Obch. zák. radí medzi tzv. absolútne obchodné vzťahy, a konštatoval, že žalobcovia si svoj nárok uplatnili pred jej uplynutím. Odvolací súd zohľadňujúc, že zmluva o úvere mala súčasne charakter zmluvy spotrebiteľskej vychádzal z názoru, že premlčanie nároku na bezdôvodné obohatenie je potrebné posudzovať podľa ustanovujúcom dvojročnú subjektívnu a trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Odvolací súd vychádzal z veta tretia v znení účinnom od 1.4.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací súd odkázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , , Ústavného súdu SR I.ÚS/402/2013, III.ÚS/194/2016 konštatujúcich správnosť záveru, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia a nevznikali pochybnosti o správnosti aplikácie občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Odvolací súd uzavrel, že nemá dôvod sa od uvedenej súdnej praxe odchýliť ani v predmetnom spore.

5. Na základe sťažnosti žalobcov Ústavný súd SR nálezom zo dňa 23.6.2020 sp. zn. IV.ÚS/84/2019-45 zrušil vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.4.2019 sp.zn. a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľov na súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd uviedol, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou sťažovateľov týkajúcou sa retroaktivity tretej vety , nereagoval adekvátne na sťažovateľmi tvrdený rozpor medzi prvou vetou a treťou vetou predmetného , iba formálne poukázal na tretiu vetu a s ním súvisiacu judikatúru, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu nevzťahovala na predmetnú procesnú situáciu. Ústavný súd poukázal na to, že judikatúra najvyššieho ale aj ústavného súdu, na ktorú v odôvodnení krajský súd odkazoval, sa týkala výlučne situácií, v ktorých si dodávateľ vymáhal peňažné plnenie od spotrebiteľov, a teda sa riešilo premlčanie nárokov dodávateľa proti spotrebiteľovi. V prejednávanej veci však bola situácia opačná, keď peňažného plnenia sa domáhali spotrebitelia proti dodávateľovi, preto poukaz na túto judikatúru bez komentára prečo je relevantná, nebol v danej situácii zo strany krajského súdu dostatočný. K námietke sťažovateľov, ktorí poukazovali na neprípustnú retroaktivitu aplikácie tretia veta ústavný súd podotkol, že vznikom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo u veriteľa časovo limitované oprávnenie na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto oprávnenia nepochybne zasahuje. Ak by sa pripustilo, že tretia veta sa má vzťahovať k otázke premlčania už na existujúce nároky, potom je namieste hovoriť o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou novej úpravy. Uviedol, že sťažovatelia majú technicky pravdu, ak namietajú, že spôsob akým aplikoval odvolací súd tretiu vetu retroaktívne zasiahol do ich subjektívnych práv. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. , na ktoré odvolací súd poukázal, ústavný súd uviedol, že pokiaľ z rozhodnutia

najvyššieho súdu vyplývalo, že tretia veta sa od účinnosti ustanovenia vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, najvyšší súd uvedené uviedol v kontexte neopodstatnenosti vydania kasačného rozhodnutia, keď v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej došlo, bude súd ktorému sa vec zrušila, nútený rozhodnúť rovnako ako v preskúmavanom rozhodnutí a súčasne najvyšší súd posudzoval retroaktivitu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ktoré pôsobili v prospech spotrebiteľa, keďže tento vystupoval v pozícii dlžníka. Postup krajského súdu tak ústavný súd hodnotil ako taký, keď čiastkový záver najvyššieho súdu vytrhol z kontextu a použil na odlišnú situáciu.

6. V ďalšom ústavný súd konštatoval, že medzi prvou a treťou vetou existuje určité napätie, buď sa použijú ustanovenia , ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (prvá veta), alebo na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia (tretia veta). Zdôraznil, že ak v odvolacom konaní sporová strana poukáže na tento rozpor, je úlohou odvolacieho súdu bude vysvetliť ako sa s týmto rozporom vysporiadal. Stav keď odvolací súd uprednostnil tretiu vetu a ignoroval prvú vetu napriek tomu, že ňou argumentovali sťažovatelia, nemôže obstáť vo vzťahu k povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a teda v konečnom dôsledku vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu. Ústavný súd uzavrel, že povinnosťou krajského súdu bude znova rozhodnúť o odvolaniach strán proti rozsudku okresného súdu, vysporiadať sa adekvátne s otázkou retroaktivity tretia veta , s rozporom medzi prvou a treťou vetou predmetného zákonného ustanovenia, prípadne vysvetliť, prečo považoval súdne rozhodnutia týkajúce sa odlišnej procesnej situácie spotrebiteľov za relevantné aj v tomto prípade.

7. V súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR Krajský súd v Košiciach opätovne prejednal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Bezdôvodné obohatenie v rozsahu 1.126,45 € mal žalovaný získať prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene úrokových sadzieb v zmluve o úvere č. 18/374/08 uzavretej medzi stranami sporu dňa 24.10.2008, na podklade ktorej bol žalobcom poskytnutý bezúčelový úver vo výške 89.623,58 € s úrokovou sadzbou 5,75% (pôvodná sadzba 6,4% dodatkom v deň podpisu zmluvy znížená o 0,65%) pozostávajúcej zo sadzby BRIBOR (aktuálne EURIBOR) a úrokového rozpätia 1,53 % ročne. Po uplynutí 5-ročnej doby fixácie žalovaný jednostranne, a bez vopred jednoznačne zadefinovaných a preukázaných podmienok zmeny úrokovej sadzby, zmenil úrokovú sadzbu úveru v časti úrokového rozpätia na hodnotu 4,25%, čo v pomere k v tom čase platnej hodnote EURIBOR 0,54% predstavovalo úroky z úveru 4,79%, hoci podľa podmienok zmluvy pri úrokovom rozpätí 1,53% a hodnote úrokovej sadzby EURIBOR 0,54%, mala byť hodnota úrokov z úveru len na úrovni 2,07%. Výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená ako rozdiel sumy splátok splatných v čase od 14.6.2014 do 15.5.2017, ktorú by boli žalobcovia povinní uhradiť pri sadzbe dohodnutej podľa zmluvy vo výške 2,07%, a sumou, ktorú v splátkach v skutočnosti uhradili podľa úrokovej sadzby požadovanej žalobcom. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie žalobcovia odôvodňovali postupom žalovaného, ktorý do vopred pripravenej zmluvy zakoncipoval ustanovenie o zmenách úrokovej sadzby majúce povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím spôsobil majetkovú ujmu žalobcom spočívajúcu v nákladoch na poštovné, telefón, cestovné spojené s reklamáciou neoprávneného zvyšovania úrokovej sadzby, následnými súdnymi spormi, právnym zastúpením, s tým súvisiacu stratu času, psychickú traumu v dôsledku stresu spojeného so súdnym konaním i neoprávneným zvyšovaním životných nákladov pri úhrade zvýšených splátok, ktoré trvalo dlhšiu dobu. Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňovali aj sankčným charakterom tohto inštitútu.

9. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich mu z obsahu zmluvy o úvere č. 18/374/08 zo dňa 24.10.2008 (ďalej tiež „úverová zmluva“), oznámení žalobcu o úprave úrokových sadzieb, obsahu predsúdnej korešpondencie strán sporu, v ktorej žalobcovia namietali dôvodnosť a zákonnosť zvýšenia úrokových sadzieb, prihliadajúc na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní sp.zn. vedenom medzi totožnými stranami sporu, v ktorom bolo vyhovené návrhu žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 14.1.2014 do 14.5.2014, z totožnej zmluvy z rovnakých právnych a skutkových dôvodov založených na neopodstatnenej zmene úrokovej sadzby úveru poskytnutého podľa zmluvy č. 18/374/08 zo dňa 24.10.2008. Zohľadňujúc postavenie zmluvných strán a charakter záväzku, okresný súd právny vzťah posudzoval podľa (Obch. zák.) o zmluve o úvere, súčasne prihliadajúc na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu podľa , . Vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie sporu s poukazom

na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Čl. 14. 4 zmluvy, ktorú posúdil podľa , ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú, keď mal zistené, že rozhodcovská doložka nebola predmetom individuálnej dohody, a žalobcovia v čase uzatvárania zmluvy nemali vedomosť o existencii rozhodcovskej doložky neprehľadne umiestnenej v zmluve, ani neboli upovedomení o tom, čo by takáto zmluvná podmienka mala pre ich postavenie znamenať. Súd prvej inštancie poukazujúc na Čl. 2 Základných princípov o zásade právnej istoty, v spojení s o nezmeniteľnosti právoplatne vydaného rozhodnutia medzi stranami sporu konštatoval, že v časti nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá dôvod sa odchýliť od právoplatného rozsudku vydaného v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , v ktorom bol prijatý záver, že žalovaný nepreukázal oprávnenie na zmenu úrokovej sadzby podľa Čl. 4.5. úverovej zmluvy. Napriek uvedenému okresný súd preskúmal sporné ustanovenie úverovej zmluvy so záverom, že umožňovalo banke jednostranne meniť zmluvné podmienky spôsobom pripúšťajúcim uplatnenie svojvôle dodávateľa, čím výrazne znevýhodňovalo spotrebiteľa, čo je v priamom rozpore s , preto sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Oprávnenie žalovaného na zmenu úrokovej sadzby zmluvy bol viazané na nejednoznačné, nezrozumiteľné kritérium „zmena miery rizika klienta“, ktorý pojem nebol žiadnym spôsobom definovaný v zmluve ani v obchodných podmienkach, bol nepredvídateľný pre žalobcov ako spotrebiteľov, a sám žalovaný ho v konaní nevedel nijakým spôsobom zdôvodniť.

10. Okresný súd ako nedôvodnú hodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným podľa o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, keď premlčanie posudzoval podľa Obch. zák. upravujúceho štvorročnú premlčaciu lehotu. Vychádzal z názoru, že do záväzkového vzťahu založeného na zmluve o úvere majúcej povahu tzv. absolútneho obchodu, vstupuje len v rozsahu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj v rozsahu použitia výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa, preto pokiaľ je aj inštitút bezdôvodného obohatenia upravený ustanoveniami , lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bude vychádzať z . Pretože žaloba bola podaná dňa 14.6.2017 k uplynutiu štvorročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ktorý bol splatný počnúc dňom 16.6.2014, nemohlo dôjsť. Suma peňažného plnenia zodpovedajúca nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola sporná, a bola žalobcom v uplatňovanom rozsahu priznaná spoločne s úrokmi z omeškania podľa v spojení s nar. vl. č. , v nadväznosti na čas vzniku bezdôvodného obohatenia.

11. Okresný súd priznal žalobcom právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z., ktorý nárok vznikne spotrebiteľovi v prípade úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti dodávateľom na súde. Okresný súd konštatoval, že žalobcovia úspešne uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 309,50 € v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , s prihliadnutím na ktoré rozhodnutie a výšku v ňom priznaného peňažného plnenia, za primerané finančné zadosťučinenie považoval sumu 500 €. Pri posudzovaní tohto nároku nevzal do úvahy výsledok prebiehajúceho sporu dôvodiac, že nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z. vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol po citácii , uvádzajúc, že žalobe čiastočne vyhovel, čiastočne bola zamietnutá, preto ani jedna zo sporových strán nemala vo veci plný úspech, z ktorých dôvodov žiadnej z nich náhradu trov nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia odvolaním napadli výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania uplatňujúc odvolací dôvod podľa , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania dovolávajúc sa existencie odvolacích dôvodov podľa , , , že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. Žalobcovia v odvolaní vo vzťahu k výroku o trovách konania argumentovali, že pomeriavajúc procesný úspech v konaní považujú sa za úspešnú stranu sporu, nakoľko plnenie uplatňované žalobou

im bolo priznané, keď rozhodnutie o priznaní rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia záviselo od úvahy súdu. V takých prípadoch je dôvodné pri posudzovaní úspechu v konaní vychádzať z doterajšej súdnej praxe reagujúcej na úpravu obsiahnutú v účinného do 30.6.2016, podľa ktorej platilo, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu, ak mal úspech v pomerne nepatrnej časti, ale rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Pri interpretácii pojmu úspech vo veci, je potrebné skúmať úspešnosť len čo do základu nároku, nie však už čo do výšky priznaného plnenia, z ktorých dôvodov im mala byť priznaná plná náhrada trov konania. Žalobcovia žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobcom prizná právo na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%.

15. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd vo svojom rozhodnutí nereagoval na jeho námietky o tom, že žalobcovia nie sú bežnými spotrebiteľmi a pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nezohľadnil ich vzdelanie, ako i fakt, že vykonávali tiež podnikateľskú činnosť. Rozhodcovské konanie je bežnou súčasťou riešenia sporu v obchodnoprávnych vzťahoch, rozhodcovské doložky sa využívali v bežnom obchodnom styku už 14 rokov, o ktorých skutočnostiach žalobcovia vzhľadom na ich vzdelanie, pracovné zaradenie, museli mať vedomosť. Rozhodcovskú doložku nemožno hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože žalobcovia mali zjavnú možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, a v ich prípade sa nemožno domnievať, aby nechápali alebo nevedeli posúdiť zmysel rozhodcovskej doložky, alebo aby si ju pre svoju neskúsenosť nevšimli. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie Čl 4.5 úverovej zmluvy upravujúceho právo žalobcu na zmenu úrokovej sadzby ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu, že takúto možnosť priamo vylučuje ako lex specialis k ustanoveniam , na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Podľa za neprijateľnú podmienku podľa sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa, a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Intertemporálna norma vo vzťahu k tomuto ustanoveniu účinnému od 1.6.2010 upravuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.6.2010. Za rozporné so žalobou žalobcov považoval rozhodnutie súdu o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré hodnotil ako prekvapivé a nepredvídateľné, keď usudzoval, že žalobcovia sa nedomáhali primeraného finančného zadosťučinenia vo väzbe na konanie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , ale z dôvodu, že im bude priznaný nárok v tomto prebiehajúcom konaní. Okresný súd však nárok žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie za konštatovanie porušenia povinnosti žalovaného v tomto konaní považoval za predčasne uplatnený, priznanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil práve právoplatným vyhovujúcim rozsudkom vydaným v inom konaní sp.zn. . Podľa názoru žalovaného tak okresný súd svojvoľne disponoval so žalobou a prisúdil žalobcom nárok, ktorý nežiadali.

16. Žalovaný zastával tiež názor, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval princíp právnej istoty, ak odkazoval na záväznosť rozhodnutia vo veci Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , pretože súd môže rozhodnúť akúkoľvek vec inak ako v predošlom rozhodnutí, ak je to s prihliadnutím na skutkové a právne osobitosti prípadu potrebné, čo bolo v danom prípade splnené. Žalovaný v odvolaní bližšie neuviedol, aké nové skutkové okolnosti prípadu mali byť podstatné pre rozhodnutie vo veci, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu. Považoval tiež za nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania, ktorú uplatnil podľa vo vzťahu k nárokom, u ktorých uplynula dvojročná subjektívna premlčania lehota splatných v čase od 15.6.2014 do 15.6.2015 poukazujúc na , v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, z čoho vychádzala aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. , na čo súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí neprihliadal a na tieto námietky nereagoval. Ním vznesenú námietku premlčania považoval za dôvodnú a aplikáciu ustanovení na posudzovanie premlčania za nesprávnu. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

17. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k námietkam o nedostatku právomoci súdu na konanie a k neplatnosti rozhodcovskej doložky, zopakovali svoje tvrdenia prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, keď za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považujú také ustanovenia, ktoré

vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní zdôrazňujúc, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky a táto bola v zmluve upravená spôsobom znamenajúcom evidentné zneužitie neskúsenosti slabšej zmluvnej strany, pretože bola nastavená na formu odmietnutia rozhodcovskej doložky zaškrtnutím políčka, s predpokladom, že spotrebitelia si uvedené ustanovenie ani nevšimnú. Nedošlo tak k platnej dohode o rozhodcovskej doložke, pretože ak má byť akceptovateľná rozhodcovská zmluva, vyžaduje sa slobodná vôľa oboch zmluvných strán, čo predpokladá informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami, čo v danom prípade splnené nebolo. Vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky Čl. 4.5 úverovej zmluvy o podmienkach zmeny úrokových sadzieb zdôrazňovali, že z rozhodnutia okresného súdu i stanoviska žalobcov prednášaných v priebehu konania vyplýva, že uvedené ustanovenie predstavuje neurčité, vágne a nejasné informácie o dôvodoch zmeny úrokového rozpätia, keď žalobcovia ako dlžníci boli v podstate ponechaní na svojvôli žalovaného, ktorý menil úrokové rozpätie bez vysvetlenia dôvodov, a tieto neuviedol ani v konaní na súde prvého stupňa a napokon ani v odvolaní, pretože žiadnym spôsobom nekonkretizoval, aké objektívne preskúmateľné faktory mali odôvodňovať zmenu úrokovej sadzby. Napokon aj z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 143-13, C 26-13 vyplýva zásada predvídateľnosti zvýšenia úrokovej sadzby, ktorá musí byť závislá od kritéria na prvý pohľad transparentného. V tomto kontexte nie je ani na mieste odkaz žalobcu na , keďže znenie Čl.4.5 nezodpovedá tomuto zákonnému ustanoveniu, lebo neobsahuje žiadne vážne a objektívne dôvody pre zmenu úrokovej sadzby, iba demonštratívny výpočet všeobecných dôvodov, ktoré žalovaný pomenoval nevysvetlenými, nedefinovanými a neurčitými pojmami.

18. V otázke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia považovali za zákonnú a správnu aplikáciu ustanovení . Poukazovali na to, že zmluva o úvere, má povahu tzv. absolútneho obchodu a disponuje komplexnou úpravou inštitútu premlčania, pričom použitie ustanovenia je pre spotrebiteľa priaznivejšie, čo je v súlade aj s , podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, čo platí aj na právne vzťahy, v ktorých je účastník spotrebiteľom, a v ktorých by sa mali inak aplikovať normy obchodného práva. Podľa názoru žalobcov tretia veta nemožno interpretovať tak, že by sa pripúšťalo použitie všetkých ustanovení líšiacich sa od ustanovení , a je potrebné starostlivo zvážiť použitie normy smerujúcej ku skutočnej ochrane spotrebiteľa.

19. K námietkam žalovaného o priznanom primeranom finančnom zadosťučinení zdôraznili, že z podanej žaloby žiadnym spôsobom nevyplýva, aby sa nimi požadovaný nárok vzťahoval výlučne na konanie prebiehajúce v danej veci, a nie aj na iné súdne konanie, napr. konanie vedené pred Okresným súdom Spišská Nová Ves sp.zn. , čo je zrejmé z opisu skutočností v žalobe, kde žalobcovia popisovali vzniknuté náklady, ktoré im v spojení s uplatňovaním nárokov vznikli, kam patrili aj náklady spojené s vedením súdnych sporov. Z uvedených dôvodov žiadali rozhodnutie vo vyhovujúcich výrokoch ako vecne správne potvrdiť a rozhodnutie o trovách konania zmeniť tak, že žalobcom sa priznáva nárok na náhradu trov v celom rozsahu.

20. Žalovaný v odvolacej replike odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a argumentáciu uvedenú v odvolaní zdôrazňujúc, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, ustanovenie Čl. 4.5 úverovej zmluvy obsahovalo jasné dôvody pre zmenu výšky úrokovej sadzby, a za neprípustný označil taký výklad právnych noriem, ktorý by umožňoval posudzovanie inštitútu premlčania podľa ustanovení alebo v závislosti od toho, čo je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takýto spôsob nazerania by viedol k absurdnému záveru, že v prípade, ak žalobcovia ako spotrebitelia uplatňujú nárok voči žalovanému, premlčacia lehota je 4-ročná, v prípade, ak by dodávateľ uplatňoval nárok voči spotrebiteľovi, premlčacia lehota by bola trojročná. ani iný právny predpis neupravuje odlišné plynutie premlčacej lehoty v závislosti od procesného postavenia zmluvnej strany sporu v súdnom konaní, ale iba v závislosti od povahy právneho vzťahu, z ktorého sa nárok vyplýva. V dôsledku zmeny v znení účinnom od 1.4.2015 sa v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia lehota uplatňuje vždy len podľa predpisov , a to aj v prípade, ak by premlčacia lehota podľa bola pre spotrebiteľa priaznivejšia, keďže ex lege na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

21. Žalobcovia v odvolacej duplike zopakovali svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôrazňujúc neurčitosť dohody o podmienkach zmeny úrokovej sadzby v úverovej zmluve a akcentujúc, že posudzovanie premlčacej lehoty musí smerovať ku skutočnej ochrane spotrebiteľov, a aj pre prípad použitia ustanovení by nanajvýš mohlo dôjsť k premlčaniu splátky splatnej 14.mája 2015, keďže tretej vety upravujúceho prednostnú aplikáciu ustanovení nadobudol účinnosť až 1.5.2015.

22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolacej duplike žalobcov odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.7.2018 sp.zn. , predmetom ktorého bolo posúdenie právomoci všeobecného súdu konať a rozhodovať v prípade, ak sa v zmluve nachádza totožná rozhodcovská doložka, aká je aj predmetom tohto konania, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že sporná rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky, nevyvoláva nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a spotrebiteľovi bola daná možnosť výberu právomoci. Z uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd s poukazom na predmetné súdne rozhodnutie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil, priznajúc žalovanému trovy v plnom rozsahu.

23. Žalobcovia reagujúc na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného a rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. uviedli, že predmetné rozhodnutie nerieši platnosť či neplatnosť rozhodcovskej doložky v prípade, že dodávateľ nepoučil spotrebiteľov o možnosti odmietnutia rozhodcovskej doložky, o význame a dôsledkoch rozhodcovskej doložky a rozhodcovského konania, preto ho nepovažovali za použiteľné na prejednávaný prípad a odkázali aj na odlišné uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.januára 2013 sp.zn. 6M , v zmysle ktorého bol veriteľ povinný predložiť návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa spotrebiteľovi poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, a aby z neho bolo tiež zrejmé, že boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

24. V ďalšom podaní žalobcovia konštatovali, že počnúc dňom 1.1.2019 došlo k zrušeniu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, na ktorý odkazovala sporná rozhodcovská doložka. Podľa o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov to znamená, že rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola založená právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie spotrebiteľského sporu, a na základe ktorej sa nezačalo žiadne spotrebiteľské rozhodcovské konanie pred zrušením tohto stáleho rozhodcovského súdu, stráca platnosť dňom zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu. Poukazujúc na uvedené konštatovali, že pokiaľ by aj bolo možné rozhodcovskú doložku hodnotiť ako platnú, čo žalobcovia popierajú, zrušením stáleho rozhodcovského súdu, by rozhodnutie o platnosti doložky stratilo svoju opodstatnenosť, a nemožno naň prihliadať, keďže by tým došlo k porušeniu práva žalobcov na konanie pred súdom.

25. K výzve odvolacieho súdu podľa na vyjadrenie k podľa ktorého, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova, sa žalovaný nevyjadril a žalobcovia uviedli, že vzhľadom na to, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky ako aj otázka zmeny úrokových sadzieb predstavovala v konaní sp.zn. predbežnú otázku, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, je krajský súd povinný z tohto právneho posúdenia predbežných otázok vychádzať a je ním viazaný, aj keď sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, ale len o prejudiciálnu otázku, keďže jej posúdenie nie je predmetom výroku súdneho rozhodnutia, ale iba jeho odôvodnenia.

26. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného ako podané včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie strán sporu je čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza v časti vyhovujúceho výroku o povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia z nesprávneho právneho posúdenia, v ktorom rozsahu ho odvolací súd v súlade s zmenil, v ostatnom rozsahu boli vyhovujúce výroky rozsudku ako vecne správne potvrdené podľa .

28. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je zamietavý výrok rozhodnutia o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v prevyšujúcom rozsahu, ktorý nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť ( ).

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. júna 2021, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej schránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s .

30. K odvolacím dôvodom uplatneným stranami sporu v konaní odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

31. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z a , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

32. Strany sporu uplatnili odvolací dôvod podľa , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

33. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bol naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení inštitútu premlčania a zásad úspešnosti v spore pri rozhodovaní o trovách konania, keď súd prvej inštancie pri vychádzal z nesprávnej interpretácie a aplikácie právnych noriem. Ďalšie odvolacie dôvody namietané žalovaným však naplnené neboli, keď súd prvej inštancie konal a rozhodol v rozsahu žalobného návrhu, posudzujúc nárok žalobcu na základe náležitého zistenia skutkového stavu vyplývajúceho z dostatočne vykonaného dokazovanie, ktoré dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z , , pričom nebolo zistené porušenie procesných práv, či iná vada konania, ktorá by mohla mať v rozsahu, v ktorom bol rozsudok súdu potvrdený za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tiež zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí podľa , keď súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný spor aplikoval, stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové úvahy a spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré ho viedli k prijatiu právneho záveru, ktorý záver je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, a tak spôsobilý na prieskum v odvolacom konaní.

34. Pri posudzovaní nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie správne (aj keď nie dôsledne) zohľadnil právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci sp. zn. , v ktorom spore sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia proti žalovanému vzniknutého mu plnením z totožnej úverovej zmluvy za totožných skutkových okolností, avšak za iné posudzované obdobie, a to v čase od 14.1.2014 do 14.5.2014. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 24.6.2016 č.k. -179 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.8.2017 č. k. -247 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. 18/274/08 z 24.10.2008, predpokladom ktorého rozhodnutia o žalobe na plnenie bolo vyriešenie predbežných otázok o platnosti rozhodcovskej doložky v Čl. 14.4 úverovej zmluvy, ako aj o práve žalovaného na zmenu úrokovej sadzby úveru podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy. Vo vyššie zmienených súdnych rozhodnutiach súdy vyslovili právny záver, že rozhodcovská doložka v Čl. 14.4 zmluvy bola dojednaná neplatne, preto je daná právomoc súdu na konanie, Čl. 4.5 úverovej zmluvy neprestavuje žiadny zmluvný ani zákonný dôvod, na základe ktorého by bol žalobca oprávnený na zmenu úrokovej sadzby úveru, preto bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom vo výške zodpovedajúcej rozdielu medzi sumou splátok úveru zaplatených žalobcami na základe jednostrannej zmeny úrokovej sadzby žalovaným a sumou splátok vo výške, v akej by ich žalobcovia uhradili podľa pôvodného obsahu úverovej zmluvy. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd rozhodcovskú doložku, ktorá bola obsahom úverovej zmluvy v Čl. 14 hodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ktorá nebola individuálne dojednaná, keď súhlas žalobcov s uzavretím rozhodcovskej doložky nebolo možné vyvodzovať z „nezaškrtnutia“ nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou bez výslovného poučenia o existencii takej možnosti a dôsledkoch jej dojednania zo strany dodávateľa. Súdy tiež konštatovali, že žalovaný nepreukázal oprávnenie zmeniť úrokovú sadzbu zmluvy, a na preukázanie opodstatnenosti svojho postupu podľa Čl. 4.5 zmluvy ani nenavrhoval žiadne dokazovanie.

35. Napriek skutočnosti, že posudzovanie platnosti rozhodcovskej doložky v Čl. 14.4 a existencie oprávnenia žalobcu na zmenu úrokových sadzieb podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy bolo súdmi riešené len ako predbežná otázka vo vzťahu k samotnej žalobe na plnenie, nie je prípustné v zmysle zásady „ne bis in idem“ (nie dvakrát o tej istej veci) vyjadrenej aj v , aby táto predbežná otázka bola súdom vyhodnotená inak, v konaní medzi totožnými stranami sporu o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúceho zo zhodných skutkových okolností. Pokiaľ totiž strany sporu môžu dosiahnuť v konaní pred súdom ochranu svojich práv a oprávnených záujmov žalobou na plnenie, nie je daná prípustnosť žaloby na určenie ( ), z ktorých dôvodov tiež v súlade s princípom právnej istoty žaloba na plnenie predstavuje z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre žalobu na určenie. Bolo by v rozpore so zásadami právneho štátu, ak by otázka významnú pre rozhodnutie vo veci samej vychádzajúcu zo zhodných skutkových okolností medzi totožnými stranami sporu mohla byť hodnotená odlišným spôsobom (pozri , NS SR sp. zn. ). Pre vyhodnotenie toho, či existuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako bolo v predošlom prípade po právnej stránke vo veci rozhodnuté, ako bol právne posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania, a táto prekážka je tu daná aj v prípade, ak bol určitý skutkový dej vyhodnotený nesprávne alebo neúplne (R 15/2010). Posúdenie predbežnej otázky sa neodrazí vo výroku súdneho rozhodnutia, čo však neznamená možnosť zvrátenia, odchýlenia, zmeny od jej právneho posúdenia vychádzajúceho z totožných skutkových okolností a skutkového deja, ako je tomu aj v uvedenom prípade. Tak v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , ako aj v spore sp.zn. , v ktorom vydaný rozsudok je predmetom tohto odvolacieho konania, nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádza z totožnej úverovej zmluvy, je založený na zhodných skutkových tvrdeniach (neprijateľnosť zmluvných podmienok, zmena úrokovej sadzby úveru bez právneho dôvodu), vo vzťahu ktorým žalobca uplatňuje zhodnú obranu (platná rozhodcovská doložka, teda nedostatok právomoci súdu na konanie, existencia objektívnych, zákonných, preskúmateľných dôvodov na zmenu úrokovej sadzby). Niet tak pochybností, že o existencii základu nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy je záväzne rozhodnuté, a týmto právnym posúdením vyplývajúcim z právoplatne skončenej veci Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. , bol súd prvej inštancie viazaný aj v tomto spore, pretože v prejednávanej veci nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností, ktoré by dovoľovali odchylné právne posúdenie základu nároku. Aj keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne vysporiadal s neplatnosťou rozhodcovskej doložky, ako aj s neprijateľnosťou

zmluvnej podmienky v bode 4.5 úverovej zmluvy konštatujúc, ich neplatnosť a uvádzajúc, že vymedzenie dôvodov „predovšetkým zmena rizikovej váhy klienta“ nie je žiadnym objektívnym a preskúmateľným kritériom, ale údajom umožňujúcim banke na základe voľnej úvahy svojvoľne meniť úrokovú sadzbu zmluvy, ktorá dohoda je v zmysle neprípustná, vzhľadom na zhodnosť právnych záverov s rozhodnutím v právoplatne ukončenej veci, nemal tento jeho nesprávny postup vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, čo do existencie základu nároku žalobcov.

36. V časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd zastáva názor, že pri posudzovaní dôvodnosti procesnej obrany žalovaného formou vznesenej námietky premlčania je potrebné vychádzať z úpravy premlčania v na základe aplikácie tretia veta v znení účinnom od 1.4.2015 (čl. XIV ), v zmysle ktorého ustanovenia na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

37. Podľa , , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

38. Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

39. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( ).

40. Podľa , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

41. Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

42. Nárok žalobcov vyplýva zo zmluvy o úvere ( Obch. zák.) uzavretej dňa 24.10.2008, ktorá má podľa povahu tzv. absolútneho obchodného vzťahu spravujúceho sa ustanovenia tohto právneho predpisu bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Súčasne je však nesporné, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou podľa až 4 , ktoré v znení účinnom od 1.1.2008 do 31.3.2015 upravovalo, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (1). Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (2). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (3). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (4).

43. Posudzovaná zmluva o úvere mala spotrebiteľský charakter už aj pred 1.1.2008 podľa zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého ustanovenia sa za spotrebiteľské zmluvy považovali všetky zmluvy uzavreté podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzavierali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Vychádzajúc z času vzniku zmluvného vzťahu (24.10.2008) a platnej právnej úpravy týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv, odvolací súd považoval za odôvodnené vychádzať zo zásady aplikácie ustanovení priaznivejších pre spotrebiteľa ( veta prvá, veta druhá ). Zmluva o úvere je upravená ako zmluvný typ len ustanoveniami ( a nasledujúce), preto jej obsahové náležitosti upravujúce základné práva a povinnosti zmluvných strán vychádzajú z ustanovení , v ostatnom rozsahu sa aplikujú ustanovenia , ako právnej úpravy priaznivejšie pre spotrebiteľa. Kritérium „výhodnosti pre spotrebiteľa“ sa odvíja od

charakteru podmienok a spôsobu ich definovania, za ktorých je spotrebiteľovi poskytovaná ochrana jeho oprávnených záujmov zo zmluvného vzťahu, a definovania následkov, s ktorými právna úprava spája porušenie povinnosti spotrebiteľa. Občianskoprávna úprava poskytuje priaznivejší rámec ochrany práv spotrebiteľa, pretože je pre spotrebiteľa zrozumiteľnejšia, jednoznačnejšia, nezahrňuje povinnosť na znášanie podnikateľského rizika, zodpovednosť za náhodu, obsahuje striktnejší a pre spotrebiteľa menej nepriaznivý rámec úpravy uznania záväzkov, omeškania, zmluvnej pokuty, zodpovednosti za škodu, kratšiu premlčaciu dobu, striktnejšie podmienky jej „predĺženia“. Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný zmluvný typ, ale určitý druh zmluvy charakterizovaný jej zmluvnými stranami, ktorý môže mať tak povahu obchodného aj občianskoprávneho záväzku, na ktorý sa budú aplikovať v rozsahu duálne upravenom oboma zákonnými predpismi, ustanovenia , ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Východisko, že pre spotrebiteľa je výhodnejšia právna úprava vyplývajúca z (osobitne v otázke premlčania) vo svojej rozhodovacej praxi nespochybnilo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR -10 z 19.6.2013.

44. Takto nastavený princíp ochrany spotrebiteľa, bol potvrdený aj novelou , ktorý s účinnosťou od 1.4.2015 doplnil o jeho poslednú tretiu vetu „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia bolo odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo na spotrebiteľské vzťahy a s nimi súvisiace vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita , ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava . 45. 45. Predmetné ustanovenie potvrdzovalo prevažujúcu výkladovú prax a aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu na spotrebiteľské záväzky. K uvedenej zmene právnej úpravy nebola prijatá žiadna intertemporálna právna úprava, pričom súdna judikatúra zohľadňujúc dovtedajšiu zásadu prednostnej aplikácie ustanovení i dôvodovú správu k zákonu vychádzala zo záveru, že pri aplikácii uvedeného ustanovenia a súčasne pri dodržaní princípu zákazu tzv. pravej retroaktivity, čo však nevylučuje ústavne akceptovateľnú retroaktivitu nepravú, sa uvedené ustanovenie aplikuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného ustanovenia (NS SR sp.zn.8MCdo/13/2014, , ).

46. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v právnej úprave neuznáva práva a povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa uznávali na základe skoršieho právneho predpisu. Teda pravá retroaktivita znamená, že neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou s dopadom na minulosť upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov a novým právnym predpisom s účinnosťou do budúcna prináša určité zmeny, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Za prípustné sa považuje, ak nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ nadobudnutým právam zo skoršej právnej úpravy priznáva iný obsah. Aplikáciu veta tretia vzťahujúcu sa k premlčaniu nároku z úverovej zmluvy uzavretej podľa Obch.zák., odvolací súd nepovažuje za pravú retroaktivitu neprípustným spôsobom zasahujúcu do zmluvného vzťahu strán založeného pred nadobudnutím účinnosti veta tretia , pretože obsah práv a povinností zo zmluvy sa nezmenil, nadobudnuté práva nezanikli, precizoval sa režim uplatnenia práv, keď už v čase vzniku zmluvného vzťahu bolo zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský zmluvný vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia ako právnej úpravy pre spotrebiteľa priaznivejšej. Aj v rozhodnutí sp.zn. Najvyšší súd SR vyjadril názor, že obsahom spotrebiteľskej zmluvy nesmie byť zmluvné ustanovenie, podľa ktorého sa na premlčanie uplatní , čo je pre postavenie spotrebiteľa nepriaznivejšie, lebo upravuje kratšiu premlčaciu dobu, z čoho plynie aj kratšia doba právnej neistoty spotrebiteľa pri uplatňovaní nárokov.

47. Princíp spravodlivosti a právnej istoty vylučuje, aby aplikácia ustanovení podľa v konaní pred súdom, bola závislá od procesnej pozície spotrebiteľa v konaní pred súdom, teda či je žalobcom alebo žalovaným. Prednostné použitie noriem sa viaže len na hmotnoprávny charakter zmluvného vzťahu, ktorý má obsahovať spotrebiteľský prvok t.j.

ide o právne vzťahy so spotrebiteľom. V závislosti od obsahu práv a povinností, ktoré sú predmetom týchto právnych vzťahov môže spotrebiteľ vystupovať tak v pozícii oprávneného (veriteľa), ako aj povinného (dlžníka). Aplikácia ustanovení sa spája iba s hmotnoprávnou podstatou tohto právneho vzťahu ako spotrebiteľského, nie s procesnou pozíciou spotrebiteľa ako žalobcu, či žalovaného. Výhodnosť aplikácie ustanovení o premlčaní podľa z dôvodu kratšej premlčacej doby znamená, že poskytuje ochranu spotrebiteľovi pred nárokmi zo strany dodávateľa, lebo dodávateľ ich musí uplatniť v krátkej dobe, čo je významné pre odstránenie právnej neistoty spotrebiteľa, ako aj pre lepšiu dôkaznú situáciu v prípadnom spore (je predpoklad, že plynutím času sa dôkazné prostriedky stratia, či inak sa zhorší možnosť preukázania nárokov v konaní). Pretože spotrebiteľ nemá vplyv na rozhodnutie dodávateľa o tom, či a v akom časovom horizonte dodávateľ uplatní svoj nárok na súde, je rozhodujúce, aby pri rešpektovaní princípu zvýšenej ochrany spotrebiteľa bol tento časový úsek na uplatnenie nároku dodávateľa v konaní pred súdom krátky. Pokiaľ súčasne táto kratšia lehota platí aj pre spotrebiteľa, neznamená to ujmu na jeho právach, ani žiadne znevýhodnenie, lebo rozhodnutie o tom, či spotrebiteľ riadne a včas uplatní svoj nárok v konaní pred súdom, je už vo výlučnej dispozícii spotrebiteľa, ide o skutočnosť ním ovplyvniteľnú, závislú výlučne na jeho vôli a ostražitosti.

48. Posudzovanie otázky premlčania podľa ustanovení aj u nárokov zo zmlúv uzavretých spotrebiteľom podľa , zodpovedá dlhodobo ustálenej súdnej praxi (viď vyššie zmienené rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu), na ktoré nadviazal Ústavný súd SR aj vo svojom rozhodnutí z 30.4.2019 a jednoznačnosť súdnej judikatúry pri posudzovaní premlčania v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu založenom na zmluve o úvere podľa ustanovení vyplývala tiež z rozhodnutia Najvyššieho SR sp.zn. z 28.5.2019. Pokiaľ sa aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dotýkali konaní, v ktorých bol spotrebiteľ v pozícii žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnení týchto rozhodnutí nevyplýva, aby záver nimi vyslovený sa vzťahoval len na procesnú situáciu spotrebiteľa ako žalovaného, ale naopak ide o všeobecné východiská pre posudzovanie hmotnoprávneho vzťahu založeného na ustanoveniach obchodného práva, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy. Aplikáciou ustanovení o premlčaní podľa na spotrebiteľské zmluvy upravené ako zmluvný typ v podľa v znení účinnom od 1.4.2015 nedochádza k neprípustnému zásahu do nadobudnutých práv v zmysle pravej retroaktivity, iba sa tento stav rieši v časti ochrany práv spotrebiteľa bez toho, aby sa menil obsah zmluvného vzťahu. Odvolací súd zastáva názor, že tretia veta znamenalo len ustálenie trendu sledovaného zákonodarcom a podporovaného súdnou praxou, z ktorého vyplývala prednostná aplikácia ustanovení na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom bol spotrebiteľ a mali povahu spotrebiteľskej zmluvy. Sám žalobca sa v tomto konaní dovolával použitia ustanovení vyjmúc ustanovenia o premlčaní, pritom na jeho nárok uplatnený v konaní dotknuté ustanovenie nemalo žiaden vplyv, lebo aj pri odlišnom výklade dotknutého ustanovenia, pohľadávku, ktorá je predmetom sporu (najskôr splatné plnenie je zo dňa 16.6.2014) mohol riadne a včas uplatniť aj po 1.4.2015 tak, aby k jej premlčaniu nedošlo.

49. V konaní nebola sporná právna povaha nároku žalobcov, teda že ide o pohľadávku zo záväzkového vzťahu na vydanie bezdôvodného obohatenia ani fakt, že lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcom plynúť úhradou každej splátky dlhu, ktorou splátkou žalovanému zaplatili viac ako mu podľa zmluvy skutočne patrilo. Počiatok plynutia premlčacej doby je v súlade aj s aktuálnym rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie z 22.4.2021 vo veci C-485/2019, LH c/a Profi Credit Slovakia, s.r.o., ktoré vychádza zo zásady plynutia premlčania od času získania vedomosti spotrebiteľa o skutkových okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia. V prejednávanej veci jen nesporné, že žalobcovia získali vedomosť o skutkových dôvodoch, pre ktoré žiadali vydanie bezdôvodného obohatenia už v roku 2013, kedy už vznášali námietky voči zmenám úrokovej sadzby, tvrdili jej nesprávnosť. Vzhľadom na žalované obdobie (16.6.2014 - 15.5.2017) už v čase plnenia splátok mali vedomosť o všetkých podstatných okolnostiach rozhodných pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Dňom úhrady splátky mali vedomosť o tom, kto a v akej výške sa na ich úkor obohatil. Podľa obsahu spisu žaloba bola doručená do elektronickej podateľne Okresného súdu Spišská Nová Ves dňa 13.6.2017 (oznámenie o potvrdení prijatia žalobného návrhu odoslané žalobcovi 14.6.2017). Vzhľadom na dvojročnú premlčaciu dobu vyplývajúcu z , došlo k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 738,81 € (5x61,90€ + 7x61,33€) zo splátok dlhu uhradených v čase od 16.6.2014 do 14.5.2015, ako to vyplýva z prehľadu splátok v bode 13. odôvodnenia odvolaním

napadnutého rozsudku. Vzhľadom na uplynutie premlčacej doby a námietku premlčania vznesenú žalovaným, nemožno žalobcom premlčané právo priznať ( ), z ktorých dôvodov odvolací súd v tejto časti napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku zmenil tak, že žalobu zamietol.

50. K premlčaniu nároku nedošlo v časti úhrady plnenia splátkami v čase od 15.6.2015 do 15.5.2017, čo predstavuje v úhrne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 387,64 € (5x61,33€ + 54,31€ + 11x1,56€ + 7x1,36€). Zo sumy splátok úveru presahujúcej povinnosť žalobcov na plnenie, žalobcom patrí tiež právo na úroky z omeškania v zhode s , vo výške vyplývajúcej z v spojení s nariadenia vlády č. 89/95 Z.z. ako vyplývajú z výroku rozhodnutia. V rozsahu v ktorom nárok žalobcov nebol premlčaný, odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku ako vecne správny potvrdil.

51. Vecne správne je tiež rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z., keď nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovaného v odvolaní, aby okresný súd konal ultra petit a prisúdil žalobcom viac, ako sa v skutočnosti domáhali. Žalovaný tvrdil, že žalobcovia žiadali o odškodnenie len vo vzťahu k následkom konštatovaným v tomto spore, nie v konaní sp.zn.1C/165/2014. Toto svoje všeobecné tvrdenie nepodložil žiadnou ďalšou relevantnou argumentáciou ani dôkaznými prostriedkami. Žalobcovia v žalobe odôvodňovali svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 € nedôvodným rozhodnutím žalovaného o zmene úrokových sadzieb, v dôsledku čoho utrpeli majetkovú ujmu, aj psychickú traumu. Majetková ujma bolo spôsobená vynaložením nákladov na poštovné, cestovné, telefóny, súdne spory, psychická trauma súvisela so stratou času, úkonmi vykonávanými pri obhajobe svojich práv pri opakovaných reklamáciách, poradách s právnikmi, súdnymi konaniami. Rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli obsahom žaloby sa v primeranom rozsahu nachádzajú aj bode 14. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a na tieto prihliadal okresný súd aj pri rozhodovaní o nároku žalobcov. Zo žiadnych žalobcami tvrdených rozhodujúcich skutočností, ktorými vymedzili predmet sporu nevyplýva, aby nimi žiadaný nárok obmedzili výlučne na výsledok sporu v tomto konaní.

52. Podľa § 3 ods. 5, tretia veta zákona č. 250/07 Z.z spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

53. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného ustanovenia je potrebné rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva, či povinnosti dodávateľa určeného na ochranu spotrebiteľov, ako aj nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, či určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky (porovnaj NS SR sp. zn. ).

54. Primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť a priznať aj priamo v súdnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o porušení práv a povinnosti v spotrebiteľských zmluvách, či o nároku na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z právnej úpravy nevyplýva, aby takýto nárok vznikol až vo väzbe na právoplatné súdne rozhodnutie, keď pojem „úspešné uplatnenie práva“ v sebe zhrňuje len podmienku vyhovenia žalobe na ochranu práv spotrebiteľa, s ktorou sa môže, ale nemusí spojiť aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovia úspešne uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu porušenia povinnosti dodávateľa na transparentnú úpravu zmluvných vzťahov, a to tak vo veci sp. zn. , ako aj v prebiehajúcom súdnom spore. Suma priznaného plnenia 500 € adekvátne zohľadňuje satisfakčný aj sankčný charakter poskytovaného zadosťučinenia, zohľadňujúc charakter porušených povinností dodávateľa, majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcom ako spotrebiteľom konaním žalovaného vznikla. Primeranosť finančného zadosťučinenia závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu, keď v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne prihliadol na fakt, že určitou mierou satisfakcie za konanie žalovaného je aj priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keď vznik a charakter ujmy nie je kvalifikačným znakom pre priznanie odškodnenia, je jedným z ukazovateľov smerujúcich k objektívnosti jeho stanovenia. V odvolacom konaní pritom žalovaný neuviedol žiadne dôvody spochybňujúce primeranosť priznaného nároku na finančné zadosťučinenie, s ktorými by sa mal odvolací súd vysporiadať. Súd prvej inštancie poskytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akých kritérií vychádzal pri priznaní tohto nároku reagujúc tak na námietky žalovaného prednesené na súde prvej inštancie. Výrok o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia bol vzhľadom na vyššie uvedené ako vecne správny potvrdený v zhode s .

55. Rozhodnutie o náhrade trov konania vyplýva z , v spojení s .

56. Podľa , , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

57. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

58. Žalobcovia boli v pomere k rozsahu žiadaného finančného plnenia úspešní len v čiastočnom rozsahu, aj keď čo do základu nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška je závislá od úvahy súdu, sa považujú za plne procesne úspešnú stranu sporu. Ak je totiž preukázaný základ nároku, strana sporu sa považuje za procesne úspešnú aj pri priznaní čiastočného plnenia v prípade, ak rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku, ktoré nie sú v celom rozsahu predvídateľné procesným návrhom žalobcu (nakladateľstvo C.H.Beck , rok vydania 2016, strana 927, Štefček, Ficová, Baricová, Mesiarkinova, Bajanková a Tomašovič). V časti primeraného finančného zadosťučinenia sa považuje strana žalobcu za plne úspešnú stranu sporu v rozsahu priznaných 500 €, čo na účely stanovenia pomeru procesného úspechu strán sporu súd zohľadnil pri určení výšky plnenia žiadaného žalobcami v rozsahu 1.626,45 € (500 € + 1.126,45 €) v pomere k sume priznanej rozhodnutím súdu vo výške 887,64 € (500 € + 387,64 €). Vychádzajúc tak z pomeru žiadaného plnenia a sumy priznanej rozhodnutím súdu (887,64 € : 1626,45 €), je procesný úspech strán v konaní v zásade zhodný (50%), preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).