Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-116-2023.pdf
PDF · 139.55 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/116/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Ing. Július Lapdavský Deštrukprojekt, s miestom podnikania Zakarpatská 6, 048 01 Rožňava, IČO: 32996187, zastúpený JUDr. Máriou Ďurajovou, advokátkou so sídlom Nám. 1. mája 11, 048 01 Rožňava, IČO: 35545003, proti žalovanému: PKB invest, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4, 080 01 Prešov, IČO: 36461733, zastúpený PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36854581, o zaplatenie 78.795,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 18Cb/100/2013-594 zo dňa 22.10.2019, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 18Cb/100/2013-594 zo dňa 22.10.2019.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I. Žalobu zamieta. II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške tejto rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. III. Štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške tejto rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80.462,31 eur a náhradu trov konania, z titulu zmluvnej pokuty.
3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že na základe uzavretej zmluvy o dielo (ďalej aj „ZoD“) č. 42-11-18/08 zo dňa 20.11.2008 medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom, si v zmysle čl. VIII., uplatnil právo zhotoviteľa na vyúčtovanie zmluvnej pokuty v dohodnutej výške 0,05 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania, písomne dňa 13.8.2012, z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou jednotlivých dodávateľských faktúr, čo predstavuje celkovú výšku zmluvnej pokuty 80.462,31 eur.
4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, keď uviedol, že rovnako si vyčíslil zmluvnú pokutu, vzniknutú v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu odovzdať dielo riadne a včas, keď ako zhotoviteľ v zmysle príslušnej zmluvy neodovzdal dielo v dohodnutom termíne. Vyčíslenú zmluvnú pokutu následne
žalovaný započítal vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu do výšky žalovanej istiny formou jednostranného zápočtu, a to dňa 24.2.2014. Na pojednávaní konanom dňa 20.11.2014 právny zástupca žalovaného súčasne uviedol, že čo sa týka výšky uplatnenej zmluvnej pokuty žalobcom, túto nenamieta, akceptuje výšku uplatnenú žalobcom, avšak žiadal na tento nárok započítať vyúčtovanú zmluvnú pokutu žalovaným, na základe čoho stretom týchto dvoch nárokov pohľadávka žalobcu zanikla a z tohto dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.
5. Okresný súd Prešov v danej veci rozsudkom ( ďalej aj „1. rozsudok súdu prvej inštancie“ ), č.k. 18Cb/100/2013-216 zo dňa 26.2.2015 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80.462,31 eur s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.
6. Na základe odvolania žalovaného prejednal vec Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením ( ďalej aj „ 1. rozhodnutie odvolacieho súdu“ ), č.k. 5Cob/28/2015-257 zo dňa 2.3.2016, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal so započítacím prejavom žalovaného oproti uplatnenej pohľadávke žalobcu.
6.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem iného uviedol, že v prejednávanom prípade je nesporné, že oproti sebe stoja dve pohľadávky z titulu zmluvnej pokuty, ktoré si vzájomne vyúčtovali účastníci v zmysle čl. VIII. ods. 1, 2 ZoD, pričom v konečnom dôsledku si zmluvnú pokutu oproti uplatnenej zmluvnej pokute zo strany žalobcu jednostranne započítal žalovaný, a to písomnosťou zo dňa 24.2.2014. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa sa nedostatočným spôsobom vysporiadal so spôsobilosťou pohľadávky žalovaného na započítanie z titulu zmluvnej pokuty vo vzťahu k žalobcovi za oneskorené odovzdanie diela. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na čl. XII. ods. 1 ZoD, podľa ktorého zmeny alebo doplnky tejto zmluvy je možné urobiť len na základe vzájomnej dohody zmluvných strán, a to písomným dodatkom k zmluve. Obaja účastníci na odvolacom pojednávaní zhodne potvrdili, že žiaden písomný dodatok k zmluve ohľadom tzv. oneskoreného odovzdania diela medzi účastníkmi dodatočne písomne uzavretý nebol a teda aj na toto dojednanie bude musieť prihliadať súd prvého stupňa pri dokazovaní spôsobilosti pohľadávky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty na započítanie oproti pohľadávke žalobcu. Uviedol, že až po znovu prehodnotení na základe ďalšieho dokazovania ohľadom spôsobilosti pohľadávky žalovaného na započítanie oproti pohľadávke žalobcu, bude možné vo veci znovu rozhodnúť.
7. Po vrátení veci Okresný súd Prešov rozsudkom (ďalej aj „2. rozsudok súdu prvej inštancie“), č.k. 18Cb/100/2013-376 zo dňa 15.5.2018 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.795,23 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania a o trovách štátu.
8. Na základe odvolania žalovaného opätovne prejednal vec Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením (ďalej aj „ 2. rozhodnutie odvolacieho súdu“), č.k. 6Cob/65/2018-458 zo dňa 29.1.2019, odmietol odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v zostávajúcej časti zrušil rozsudok a v tejto časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď konštatoval, že súd prvej inštancie sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu vyjadrenými v predošlom rozhodnutí a nevysporiadal sa s námietkami žalovaného, čím v dôsledku arbitrárnosti došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
8.1. Odvolací súd vo svojom 2. rozhodnutí uviedol, že v prejednávanej veci bolo rozhodujúcim právne posúdenie započítacieho prejavu žalovaného do výšky uplatnenej pokuty zo strany žalobcu, ktorý mal nastať písomným podaním žalovaného s názvom „Vyúčtovanie časti zmluvnej pokuty“ zo dňa 25.2.2014 a v ňom obsiahnutého zápočtu, a že v prejednávanej veci je nesporné, že sa jedná o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), preto treba vychádzať z právnej úpravy započítania pohľadávok obsiahnutej v § 358 až § 364 Obchodného zákonníka a § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka. V ďalšom vymedzil základné predpoklady pre započítanie ako spôsobu zániku záväzku.
8.2. Zároveň odvolací súd, vo vzťahu ku prejednávanému sporu, konkrétne uviedol, že už vo svojom 1. rozhodnutí konštatoval, že z obsahu písomností z 24.2.2014 vyplýva, že zo strany žalovaného ide o započítací prejav do výšky uplatnenej pokuty žalobcom, teda oproti sebe stoja dve pohľadávky zo zmluvných pokút. Platnosť tohto právneho úkonu nebola pre odvolací súd a ani pre súd prvej inštancie do jeho v poradí prvého rozhodnutia sporná. Odvolací súd už v poradí prvom zrušujúcom
rozhodnutí uviedol, že v prejednávanom prípade je nesporné, že oproti sebe stoja dve pohľadávky z titulu zmluvnej pokuty s tým, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vysporiadal so spôsobilosťou pohľadávky žalovaného na započítanie z titulu zmluvnej pokuty vo vzťahu k žalobcovi za oneskorené odovzdanie diela keď poukázal na článok XII. ods. 1 Zmluvy o dielo, podľa ktorého zmeny alebo doplnky tejto zmluvy je možné urobiť len na základe vzájomnej dohody zmluvných strán, a to písomným dodatkom k zmluve pričom obe sporové strany zhodne potvrdili, že žiaden písomný dodatok k zmluve ohľadom tzv. oneskoreného odovzdania diela medzi účastníkmi dodatočne písomne uzavretý nebol. Výslovne uložil prihliadať súdu prvej inštancie na toto dojednanie pri dokazovaní spôsobilosti pohľadávky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty na započítanie oproti pohľadávke žalobcu čo však súd prvej inštancie nerešpektoval, keď v odôvodnení jeho rozhodnutia absentuje čo len zmienka ako sa tento s touto skutočnosťou vysporiadal. Súčasne odvolací súd zdôraznil, že žalovaný touto písomnosťou vyčíslil svoje pohľadávky, pohľadávky žalobcu, uviedol ich splatnosť a vyjadril úmysel tieto vzájomne započítať.
8.3. Rovnako odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebolo sporu, že obe pohľadávky sa týkajú tých istých účastníkov v rozdielnom postavení, tak ako to má na mysli § 580 Občianskeho zákonníka. Zároveň, že sa jedná o plnenie rovnakého druhu (v peniazoch). Rozpornou bola len tá skutočnosť či sa jedná o pohľadávku spôsobilú na započítanie. V tomto smere spôsobilosť pohľadávky žalovaného na započítanie titulom zmluvnej pokuty vo vzťahu k žalobcovi za oneskorené odovzdanie diela po zohľadnení, že v konaní žiaden písomný dodatok v zmluve ohľadom neskoršieho odovzdania diela preukázaný a ani tvrdený nebol, nebola nijako zo strany žalobcu vyvrátená.
8.4. V závere svojho 2. rozhodnutia odvolací súd uviedol, že vzhľadom na to, že v konaní nie je sporná vzájomnosť pohľadávok, keď ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, u žalobcu aj žalovaného záväzky zo zmluvných pokút, rovnako nie je ani sporný druh plnenia, keď predmetom obidvoch pohľadávok sú peňažné čiastky a rovnako ani spôsobilosť pohľadávok, keď u oboch ide o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu titulom zaplatenia zmluvných pokút na základe Zmluvy o dielo č. 42-11-18/08 zo dňa 20.11.2008, je po vrátení veci úlohou súdu prvej inštancie posúdiť, či právny úkon žalovaného označený ako „Vyúčtovanie časti zmluvnej pokuty“ zo dňa 25.2.2014 smeruje k započítaniu pohľadávky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty na pohľadávku žalobcu z rovnakého titulu.
8.5. Súčasne zdôraznil, že je najmä potrebné, aby súd prvej inštancie posúdil obsah tohto právneho úkonu, t. j. či je z neho zrejmé, ktorú pohľadávku si žalovaný uplatnil na započítanie a ak áno, v akej výške proti pohľadávke žalobcu ako veriteľa. Až po prípadnom zistení, či sa jedná o určitý právny úkon zo strany žalovaného, t. j. keď súd prvej inštancie posúdi, že týmto úkonom žalovaný uplatnil svoju pohľadávku vo výške minimálne takej akou je výška uplatnenej pohľadávky žalobcu, má zamerať svoje dokazovanie na preukázanie, že žalovaný tento kompenzačný prejav adresoval žalobcovi. Ďalej uviedol, že aj v prípade, ak sa jedná o určitý právny úkon, k tomuto započítaniu nedochádza automaticky, ale vyžaduje sa k uvedenému smerujúci právny úkon, t. j. je na žalovanom, aby preukázal či započítací prejav obsiahnutý vo „vyúčtovaní časti zmluvnej pokuty“ zo dňa 25.2.2014 doručil žalobcovi, keď písomný prejav vôle je doručený druhému účastníkovi v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície, ibaže zákon stanoví určitý spôsob doručovania. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, že získa možnosť zoznámiť sa s jeho obsahom. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil, rozhodujúce je aby mal objektívnu možnosť obsah písomnosti poznať.
9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, žalovaného, svedkov A. B., C. A. D., C. E. F., G. B., oboznámením Vyúčtovania zmluvnej pokuty zo dňa 13.8.2012, zmluvy o dielo číslo 42-11-18/08, dodatku č. 1 a 2, rekapitulácie stavby, výpisu zo zoznamu vystavených faktúr, výpisu z kníh pohľadávok, žiadosti žalovaného, oznámenia žalobcu zo dňa 23.4.2010 a zo dňa 2.3.2010, Zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby zo dňa 14.4.2010, oznámenia žalobcu zo dňa 9.4.2010, výzvy žalovaného zo dňa 10.3.2010 a zo dňa 16.3.2010, zápisov zo stavebného denníka, správy Mestského úradu Rožňava, zmluvy o dielo číslo 223/2008 a dodatkov, odborného vyjadrenia C. G. H., ostatného spisového materiálu ), zistil skutkový stav, podľa ktorého:
9.1. Sporové strany uzavreli dňa 20.11.2008 Zmluvu o dielo číslo 42-11-18/08, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu ako zhotoviteľa vyhotoviť dielo: Stavebné a zemné práce podľa predloženého rozpočtu, podľa projektovej dokumentácie odsúhlasenej investorom, v súlade s touto zmluvou, právnymi predpismi, technickými normami a odovzdať ho v mieste stavby podľa článku 1 tejto zmluvy
objednávateľovi (žalovanému). V článku II. bod 5 žalobca ako zhotoviteľ potvrdil, že sa v plnom rozsahu oboznámil s projektovou dokumentáciou, charakterom a rozsahom diela v zmysle projektovej dokumentácie a že sú mu známe technické, kvalitatívne a iné podmienky realizácie diela. V článku III. bod 5 sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal ihneď písomne oznámiť objednávateľovi vznik prekážky, ktorá bráni alebo sťažuje dodržanie harmonogramu prác na diele, resp. zhotovení diela (časti diela) s dôsledkom hroziaceho omeškania. Súčasne to vyznačí v stavebnom denníku. V článku IV. bola medzi účastníkmi dohodnutá cena diela v celkovej výške 3.072.248,94 eur. V článku VIII. sa zmluvné strany dohodli, že zhotoviteľ zaplatí objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z ceny diela (vrátane DPH) za každý, aj začatý deň omeškania s odovzdaním diela v dohodnutom termíne. Pri omeškaní zhotoviteľa spočívajúcom v nedodržaní harmonogramu postupu prác stavby má objednávateľ nárok na zmluvnú pokutu vo výške 5.000 Sk za každý deň omeškania. V bode 2 si dohodli, že ak je objednávateľ v omeškaní s úhradou faktúry zhotoviteľa, je tento oprávnený požadovať od neho zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % fakturovanej sumy za každý deň omeškania.
9.2. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že Dodatkom č. 1 zo dňa 25.11.2008 sa účastníci dohodli na zmene ceny za dielo na sumu 2.623.950 Sk (87.099,08 eur), ako aj na čase vykonania, podľa článku II. zmluvy o dielo od dátumu podpísania zmluvy do ukončenia prác, najneskôr do 31.12.2008 a následne dodatkom č. 2 bez uvedenia dátumu, ktorý bol podpísaný oboma stranami, sa taktiež menila cena prác.
9.3. Zároveň súd zistil, že dňa 14.4.2010 bol spísaný zápis o odovzdaní a prevzatí stavby alebo jej časti č. 1/2010 podpísaný žalobcom, konateľom žalovaného a Ing. Máriom Husovským, riaditeľom žalovanej spoločnosti, v ktorom je konštatované, že dôvody pre nedodržanie pôvodného termínu v zmluve o dielo boli jednak zmenou situácie na stavbe (HTU), ako aj mnohými zmenami, napr. zmeny pri výkopových prácach, čerpanie vody, premoknuté podložie staveniska a pod., ktoré projektová dokumentácia nezohľadňovala a požiadavkami investora stavby (dodatky a stavebné denníky), ako aj nepripravené objekty zo strany investora: SO - 14 Úprava trafostanice VSE Košice a SO - 19 plynovod mesto Rožňava. Stavba bola hodnotená podľa platnej projektovej dokumentácie v kvalite „dobrá" a dátum skončenia preberacieho konania bol stanovený na 17.5.2010.
9.4. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaný v súlade s pokynom odvolacieho súdu smerujúcim k doplneniu dokazovania, predložil súdu potvrdenie o doručení započítacieho prejavu žalobcovi zo dňa 24.2.2014, spolu s doručenkou. Z uvedeného dôkazu, podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že započítací prejav sa ocitol vo sfére dispozície žalobcu dňa 27.2.2014 a že žalobcovi bol započítací prejav doručený dňa 3.3.2014 s tým, že akoukoľvek nezáväznou priebežnou korešpondenciou medzi sporovými stranami pritom nemohlo dôjsť k zmene termínu odovzdania diela nováciou.
10. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 536 ObZ, právna úprava zmluva o dielo základné ustanovenia, § 544 OZ, právna úprava zmluvná pokuta, § 575 ods. 1, 2 OZ, právna úprava nemožnosť plnenia, § 580 OZ, právna úprava započítanie, § 263, § 264 a § 265 ObZ, právna úprava predmet právnej úpravy jej povaha, § 266 ods. 1, 2, 3, 4 ObZ, právna úprava niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, § 300 ObZ, niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute, § 323 ods. 1 ObZ, právna úprava uznanie záväzku, § 358 ObZ, právna úprava niektoré ustanovenia o započítaní pohľadávok, § 373 a § 374 ods. 1 ObZ, právna úprava náhrada škody, § 34 , § 35 ods. 2 a § 37 ods. 1 OZ, právna úprava právne úkony a žalobu zamietol so záverom, že nárok žalobcu zanikol v dôsledku dôvodne uplatnenej a doručenej kompenzačnej námietky, vychádzajúc zo záverov uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu, jeho právneho názoru a podrobného odôvodnenia, ktorým je súd prvej inštancie viazaný.
10.1. V rámci právneho posúdenia súd prvej inštancie konštatoval, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania, hodnotenia dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne a v súlade so záväznými závermi odvolacieho súdu dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok v tomto konaní nie je dôvodný. Pri skúmaní jeho opodstatnenosti vychádzal zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania, vyplývajúceho najmä z obsahu spisu, ako aj z prednesov sporových strán, pričom pri rozhodovaní vo veci samej bol v zmysle ustanovenia § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že v konaní nie je sporná vzájomnosť pohľadávok, keď ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, u žalobcu aj žalovaného, záväzky zo zmluvných pokút, rovnako nie je ani sporný druh plnenia, keď predmetom obidvoch pohľadávok sú peňažné čiastky a rovnako ani spôsobilosť pohľadávok, keď u oboch ide o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu titulom zaplatenia zmluvných pokút na základe
Zmluvy o dielo č. 42-11-18/08 zo dňa 20.11.2008, a preto uložil súdu prvej inštancie posúdiť, či právny úkon žalovaného označený ako „Vyúčtovanie časti zmluvnej pokuty“ zo dňa 25.2.2014 smeruje k započítaniu pohľadávky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty na pohľadávku žalobcu z rovnakého titulu.
10.2. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie opakovane skúmal obsah tohto právneho úkonu, t. j. či je z neho zrejmé, ktorú pohľadávku si žalovaný uplatnil na započítanie a ak áno, v akej výške proti pohľadávke žalobcu ako veriteľa. Z obsahu písomnosti zo dňa 24.2.2014 s názvom „Vyúčtovanie časti zmluvnej pokuty“ pre súd vyplynulo, že zo strany žalovaného ide o započítací prejav do výšky uplatnenej pokuty žalobcom, teda oproti sebe stoja dve pohľadávky zo zmluvných pokút, ktorého platnosť (určitosť a zrozumiteľnosť) nie je aj podľa odvolacieho súdu sporná.
10.3. V závere právneho posúdenia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný si v konaní písomnosťou zo dňa 24.2.2014 započítal oproti pohľadávke žalobcu z titulu zmluvnej pokuty počas súdneho konania zmluvnú pokutu v zmysle čl. VIII./1 ZoD za oneskorené odovzdanie diela, a to vo výške 308.761,18 eur, ktorú nakoniec modifikoval oneskoreným odovzdaním diela od 1.10.2009 do 25.2.2014, teda za 148 dní omeškania na sumu 227.346,42 eur, podľa ustanovenia § 147 ods. 2 za bodkočiarkou CSP, ako kompenzačnú námietku, do výšky uplatnenej pohľadávky žalobcu. V zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu, prvostupňový súd zameral dokazovanie na preukázanie kedy a akým spôsobom žalovaný tento kompenzačný prejav adresoval žalobcovi. Žalovaný v konaní preukázal, že predmetný započítací prejav zo dňa 24.2.2014 sa ocitol vo sfére dispozície žalobcu dňa 27.2.2014 a že žalobcovi bol započítací prejav doručený dňa 3.3.2014. Nárok žalovaného uplatnený kompenzáciou je teda čo do právneho základu daný, čo potvrdzuje zistené skutkové ustálenie času odovzdania diela na deň 30.9.2009 a nadväzujúca skutočnosť, že žalobca bol s odovzdaním diela v omeškaní minimálne do 17.5.2010, v dôsledku čoho vznikol nárok žalovaného na uplatnenie zmluvnej pokuty. Žalobcom namietaná spôsobilosť pohľadávky žalovaného na započítanie titulom zmluvnej pokuty vo vzťahu k žalobcovi za oneskorené odovzdanie diela, po zohľadnení, že v konaní žiaden písomný dodatok k zmluve ohľadne neskoršieho odovzdania diela preukázaný a ani tvrdený nebol, nebola zo strany žalobcu vyvrátená, čo potvrdzuje existenciu a spôsobilosť vzájomných nárokov na započítanie.
11. O náhrade trov konania a trovách štátu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 1, 2 CSP a štátu, ako aj úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Odvolateľ navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
13. Žalobca v úvode odvolania uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nezákonný, arbitrárny, nespravodlivý, objektívne nepresvedčivý, nepreskúmateľný a čo do odôvodnenia rozsudku aj zmätočný. Rozsudok podľa neho trpí vadami, chýba riadne odôvodnenie rozhodnutia a nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri voľnom hodnotení dôkazov, keď dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Odvolateľ má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na všetky relevantné skutkové a právne otázky, a to z hľadiska:
- vznesenej námietky premlčania žalobcom,
- právneho posúdenia úkonu žalovaného „Vyúčtovania zmluvnej pokuty“ zo dňa 24.2.2014 ako právneho úkonu z hľadiska jeho platnosti podľa § 37 OZ a § 39 OZ,
- právneho posúdenia úkonu žalovaného „ kompenzačného prejavu“ žalovaného z hľadiska jeho platnosti podľa § 37 OZ a z hľadiska spôsobilosti pohľadávky žalovaného na započítanie,
- absolútna absencia nosného a základného argumentu zakladajúceho vôbec dôvodnosť a opodstatnenosť nároku žalovaného – žalobcom namietaná nemožnosť plnenia,
- nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia,
- nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozsudku,
- nesprávna, resp. absencia vyhodnotenia podstatných dôkazov.
13.1. Žalobca v odvolaní pomerne nesúrodo uviedol skutkové tvrdenia, ktoré následne subsumoval pod jednotlivé odvolacie dôvody vymedzené v § 365 ods. 1 CSP. K základným tvrdeniam, ktoré ako relevantné vyabstrahoval odvolací súd, patria tvrdenia odvolateľa, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože sa opomenul vysporiadať s namietaným premlčaním, splatnosťou
pohľadávky, existenciou viacerých započítaní a ich platnosťou, čo žalobca kvalifikuje ako porušenie práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu, že je nesprávny skutkový záver o tom, že v konaní nebola preukázaná dohoda o zmene termínu odovzdania diela, pretože podľa jeho názoru odklad tohto termínu bol preukázaný dodatkom č. 3, ktorý bol v rámci dokazovania predložený, a ktorý má vplyv na správnosť zápočtu zo dňa 24.2.2014, že sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia keď súd prvej inštancie sa nevysporiadal s existenciou kompenzačnej námietky zo dňa 17.4.2018, ktorá vychádza z inej výšky ceny diela, a ktorá neguje skoršie vyúčtovanie zmluvnej pokuty zo dňa 24.2.2014, že sa jedná o nesprávne právne posúdenie aj v súvislosti s neurčitosťou a neplatnosťou vyúčtovania zmluvnej pokuty zo dňa 24.2.2014, že je zmätočný napadnutý rozsudok ak súd uznal zápočet žalobcom vyúčtovanej zmluvnej pokuty napriek tomu, že sa opiera o protokol s odovzdaním časti diela – plynovod, a nie protokol o odovzdaní diela ako celku, že súd neprihliadol na skutočnosť, že záväzok odovzdať dielo zanikol na základe nemožnosti plnenia v dôsledku problémov, ktoré sa vyskytli počas realizácie stavby, že súd nevyhodnotil okolnosti majúce vplyv na omeškanie žalobcu s odovzdaním diela, že nárok žalovaného na vyúčtovanú zmluvnú pokutu neexistoval, pretože bola uplatnená z celej ceny diela, aj keď sa odvoláva na preberací protokol týkajúci sa len časti stavby, že napadnutý rozsudok neuvádza, kedy sa započítavané pohľadávky mali stretnúť, a teda kedy mala žalovaná pohľadávka zaniknúť, že započítanie zo dňa 24.2.2014 bolo neplatné, pretože sa započítavala nesplatná pohľadávka voči splatnej, a že započítavaná pohľadávka žalovaného neexistuje z dôvodu, že ju žalovaný nemá zaevidovanú v účtovníctve.
13.2. Za vadu najzásadnejšej dôležitosti, ktorá mohla mať za následok justičný omyl, považuje odvolateľ absenciu zdôvodnenia o akú pohľadávku sa jedná, pretože táto nebola presne, zrozumiteľne a nezameniteľne identifikovaná a nie je zrejmá ani z rozhodnutí súdov a táto vada podľa žalobcu napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Zároveň uviedol, že ak sa súd nezaoberal započítaním pohľadávky žalovaného zo dňa 17.4.2018 ale len zo dňa 24.2.2014, naplnil sa tým odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nesprávneho posúdenie veci. Žalobca súčasne konštatoval, že prenesením procesu na pohľadávku žalovaného súdy porušili právo žalobcu na prístup k súdu i na jeho spravodlivé súdne konanie, nakoľko za priznaním svojej pohľadávky čaká len kvôli tomu, že sa súdy nedokážu relevantne a zrozumiteľne vysporiadať s pohľadávkou žalovaného, čo napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nakoniec odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP vidí žalobca v zmätočnom a nesprávnom právnom posúdení inštitútov, ako obsah právneho úkonu započítania, premlčania, nemožnosti plnenia a daňovo účtovného aspektu konania žalovaného.
14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je v súlade s právnym názorom a pokynom odvolacieho súdu, je vecne správny a jeho odôvodnenie sa postačujúco vysporiadalo s najpodstatnejšími otázkami, ktoré majú na správnosť verdiktu vplyv. Súd prvej inštancie, podľa žalovaného, správne vyhodnotil zánik žalovanej pohľadávky v dôsledku existencie, uplatnenia a započítania nároku žalovaného. Za nutné považoval žalovaný uviesť, že k zamietnutiu žaloby by viedlo aj prípadné vyhodnotenie kompenzačnej námietky ako neplatnej, resp. podobne aj vyhodnotenie neplatnosti vyúčtovania zmluvnej pokuty zo dňa 24.2.2014, nakoľko neskoršia kompenzačná námietka má v takom prípade rovnakú spôsobilosť smerovať k následku zániku žalovanej pohľadávky.
14.1. K jednotlivým výhradám žalobcu v odvolaní, sa žalovaný vyjadril s odkazom na jeho „komplexné vyjadrenie“ učinené v priebehu konania dňa 18.7.2019. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že toto bolo žalobcovi doručené, žalobca sa k nemu následne i vyjadril, a teda stranám sporu je dostatočne známe, preto ho odvolací súd nepovažuje v odôvodnení tohto rozhodnutia za potrebné opätovne uvádzať.
15. Žalobca v odvolacej replike poukázal na ďalšie, z jeho pohľadu podstatné skutočnosti a síce na dva predchádzajúce rozsudky súdu prvej inštancie v tejto veci, ktoré boli v jeho prospech, ako aj na svoje podané odvolanie, poukázal na ustanovenia v Zmluve o dielo, podľa ktorých malo dôjsť o odchýleniu sa od objektívneho princípu zmluvnej pokuty, skutočnosť, že dokazovaním malo byť preukázané, že „sklz“ v termíne odovzdania diela bol daný objektívnymi skutočnosťami mimo vôle a moci žalobcu, o.i. aj pokynmi žalovaného a zásahmi investora, čo má vyplývať zo zápisu o prevzatí a odovzdaní diela. Poukázal tiež, na to, že jeho plnenie sa z vyššie uvedených dôvodov stalo nemožným a tvrdí, že určité objekty by boli odovzdané včas, avšak žalovaný prevzatie odmietol, čo má vyplývať zo stavebného denníka, a čo je aj „exkulpačným dôvodom zo zmluvnej pokuty“. Nakoniec žalobca poukázal na korešpondenciu, podľa ktorej mal žalovaný predĺžiť termíny odovzdania diela a označil konanie žalovaného, ktorý si vyúčtoval
zmluvnú pokutu za omeškanie odovzdania diela na započítanie s nárokom žalobcu na zmluvnú pokutu pre omeškané platby, za rozporné s poctivým obchodným stykom.
16. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že vyjadrenie žalobcu považuje za irelevantné a nespôsobilé čo i len čiastočne vyvrátiť argumentáciu, ktorú predniesol vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Akcentoval na skutočnosť, že žalobca v odvolacej replike uvádza nové skutkové a právne tvrdenia v rozpore s § 365 ods. 3 CSP, tieto sú v danej fáze neprípustné a nie je možné na nich prihliadať.
17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
18. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j., že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. d), t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.
19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
23. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
24. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne, riadiac sa právnym názorom vysloveným v 2. rozhodnutí odvolacieho súdu. Odvolací súd si osvojil dostatočné a riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.
26. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza:
27. V danom prípade napadnutému rozsudku predchádzali dve rozhodnutia súdu prvej inštancie a dve rozhodnutia odvolacieho súdu. Už v prvom rozhodnutí odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal so započítacím prejavom žalovaného oproti uplatnenej pohľadávke žalobcu, keď súčasne odvolací súd konštatoval, že z obsahu písomností z 24.2.2014 vyplýva, že zo strany žalovaného ide o započítací prejav do výšky uplatnenej pokuty žalobcom, pričom platnosť tohto právneho úkonu nebola pre odvolací súd a ani pre súd prvej inštancie, do jeho v poradí prvého rozhodnutia, sporná. Zároveň v tomto prvom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že uvedenou písomnosťou žalovaný vyčíslil svoje pohľadávky, pohľadávky žalobcu, uviedol ich splatnosť a vyjadril úmysel tieto vzájomne započítať.
27.1. Následne, v poradí v 2. rozhodnutí, odvolací súd jednoznačne konštatoval (bod 64. odôvodnenia), že v konaní nie je sporná vzájomnosť pohľadávok, keď ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi u žalobcu aj žalovaného a to záväzky zo zmluvných pokút, rovnako nie je ani sporný druh plnenia, keď predmetom obidvoch pohľadávok sú peňažné čiastky a rovnako ani spôsobilosť pohľadávok, keď u oboch ide o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu titulom zaplatenia zmluvných pokút na základe tej istej zmluvy. Zároveň odvolací súd vo svojom 2. zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie po zistení, či sa jedná o určitý právny úkon zo strany žalovaného, zamerať svoje dokazovanie na preukázanie, že žalovaný tento kompenzačný prejav adresoval žalobcovi.
27.2. K inštitútu započítania, v zmysle jeho všeobecnej úpravy v § 580 a nasl. OZ, odvolací súd, k už uvedenému 2. rozhodnutím odvolacieho súdu, uvádza, že jeho právnym následkom je zánik vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa vzájomne kryjú, pričom zánik nastáva okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie, a nie až od kompenzačného prejavu, resp. od doby, keď takýto prejav došiel druhej strane. Právne účinky (zánik záväzkov) tak nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady na započítanie, a to vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu, spôsobilosť pohľadávok na započítania a prejav smerujúci k započítaniu. Ak chýba niektorý z uvedených predpokladov, napr. prejav smerujúci k započítaniu, tieto účinky nenastanú a nenastanú ani vtedy, ak takýto jednostranný prejav bol urobený skôr, než sa vzájomné pohľadávky stretli. Kompenzačný prejav teda môže byť úspešne urobený iba od toho okamihu, keď sa vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, stretli a boli spôsobilé na započítanie. V tomto smere je potrebné uviesť, že započítací prejav je možné urobiť aj v rámci základného občianskeho súdneho konania ako obranu proti žalobe, ktorou žalobca uplatňuje svoju pohľadávku proti žalovanému.
27.3. Rovnako všeobecne odvolací súd k viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu uvádza, že tento princíp sa nemusí uplatniť len vo výnimočných prípadoch. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je napríklad potrebné aplikovať inú právnu normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu sa pripúšťa odchýlenie od záväzného právneho názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky, z ktorej odvolací súd vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým sa môže odôvodniť nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia. Odklon od kasačného právneho názoru môže napokon byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu.
27.4. Konkrétne v rozhodnutí napadnutom odvolaním, sa po vrátení veci súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pre rozhodnutie dostatočne v bodoch 56 a 57 vyporiadal tak s otázkou určitosti predmetného právneho úkonu ( započítanie žalovaným ), ako aj zákonnosťou spôsobu doručenia tejto písomnosti do sféry vplyvu žalobcu. Je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v konaní sa dokazovanie zúžilo na preukazovanie existencie pohľadávky žalovaného premietnutej do započítacieho prejavu, avšak táto skutočnosť vyplývala zo stavu, kedy pohľadávka žalobcu nebola sporná, avšak mala zaniknúť práve v dôsledku stretu pohľadávok.
27.5. K námietke nepresvedčivosti, nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia rozsudku, odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
27.6. V preskúmavanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“.
27.7. Zároveň je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa explicitne nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú žalobca v konaní uplatnil, avšak v tomto smere poukazuje odvolací súd na písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 18.7.2019, ktoré bolo žalobcovi doručené a ktorý naň písomne
reagoval, kde žalovaný správne uviedol, že táto otázka je vyriešená aplikáciou § 388 ods. 2 ObZ. Z uvedeného hľadiska odvolací súd dopĺňa, že v zmysle uvedeného ustanovenia, pri práve na plnenie nastávajú dve výnimky zo všeobecného účinku premlčania týkajúce sa obrany a započítania, pričom ak ide o obranu v súvislosti s právami vzťahujúcimi sa na tú istú zmluvu, je možné odvrátiť účinky premlčania a už premlčané právo rovnocenne použiť za účelom obrany (t.j. za účelom dosiahnutia zániku alebo nevymáhateľnosti práva, ktoré druhá strana uplatnila v konaní), čo nastalo v prejednávanom spore.
27.8. V uvedenom kontexte odvolací súd tiež poukazuje na princíp materiálneho nazerania na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
28. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj súvisiace výroky o trovách konania, ako vecne správny.
29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 (ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).