Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-89-2023.pdf
PDF · 163.01 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/89/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: AJ Investments s.r.o., so sídlom Bottova 2A, Bratislava, IČO: 52 002 691, zastúpená LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, Bratislava, IČO: 36 677 175, proti žalovanému: Š. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/XX, X., zastúpený JUDr. Tomáš Vaňo, advokát, so sídlom SNP 23, Bratislava, o zaplatenie 9.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 4C/89/2019-261 zo dňa 23. júna 2023 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 4.684,80 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.684,80 € od 20.8.2019 až do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. III. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,1 %.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného a svedkyne S. K., ako aj listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil skutkový stav tak ako je opísaný v odsekoch 15. až 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaný sa s pôvodnou žalobkyňou LEGAL CARTEL s.r.o. (konajúcou prostredníctvom konateľa Z.. V. H.) ústne dohodli na tom, že žalovaný predá opravené motorové vozidlo patriace pôvodnej žalobkyni za akúkoľvek cenu bez nároku na odmenu za tento predaj.
1.2. Vzhľadom na predmet príkaznej zmluvy, ktorého podstatou bolo vykonanie právneho úkonu v mene a na účet pôvodnej žalobkyne (uzavretie kúpnej zmluvy), súd prvej inštancie aplikoval na vec ustanovenia § 724 ,§ 730 ods. 1, § 31 ods. 1,4 § 33 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o pravdivosti tvrdenia žalovaného, že súčasťou tejto ústnej zmluvy bolo aj ústne plnomocenstvo udelené mu pôvodnou žalobkyňou na jej zastupovanie pri predaji motorového vozidla. Žalobkyňa nepopierala, že žalovaný bol oprávnený zastupovať ju pri predaji motorového vozidla, tvrdila však (po zmene skutkových tvrdení v tomto smere), že kúpnu zmluvu zo dňa 11.1.2019 žalovaný uzavrel v mene pôvodnej žalobkyne na základe písomného plnomocenstva, ktoré mu udelila dňa 10.1.2019 (nepodpísané vyhotovenie tohto plnomocenstva sa nachádza na č.l. 193 spisu). So zreteľom na to, že žalovaný toto skutkové tvrdenie popieral a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz na jeho preukázanie, súd prvej inštancie dospel k záveru, že udelenie tohto písomného plnomocenstva žalovanému žalobkyňa v konaní nepreukázala a v ďalšom vychádzal z toho, že žalovaný kúpnu zmluvu zo dňa 11.1.2019 podpísal len na základe spomínaného ústneho plnomocenstva. Plnomocenstvo v písomnej forme,
oprávňujúce žalovaného na predaj motorového vozidla, mu totiž bolo pôvodnou žalobkyňou udelené až 14.1.2019, teda po podpise kúpnej zmluvy.
1.2.1. V súvislosti s rozsahom oprávnenia žalovaného konať na základe predmetného ústneho plnomocenstva za pôvodnú žalobkyňu pri predaji motorového vozidla súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.2.2002 sp. zn. 25Cdo/960/2000, v ktorom tento súd dospel k záveru, že ak nie je v plnomocenstve zmocnenie k predaju vymedzené bližšie, resp. nie je jeho rozsah obmedzený, napr. len na zastupovanie pri rokovaniach s kupujúcim či len na uzavretie (podpis) kúpnej zmluvy, je treba z toho vyvodiť, že oprávňuje splnomocnenca ku všetkým úkonom, ktoré vedú k dosiahnutiu právnych účinkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, t.j. k uskutočneniu prevodu vlastníckeho práva spolu s dispozíciou s vecou, teda k jej odovzdaniu kupujúcemu a k prevzatiu plnenia od kupujúceho. Splnomocnenec je preto oprávnený v mene splnomocniteľa a na jeho účet vykonať všetky úkony smerujúce k tomu, aby došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, vrátane toho, aby zmluvu v mene splnomocniteľa uzavrel a prevzal za neho plnenie s účinkom zániku dlhu podľa § 559 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa aj plnomocenstvo udeliť písomne. Uvedené platí bez rozdielu, či sa táto osobitná forma vyžaduje na základe právneho predpisu alebo dohody účastníkov (k tomu porovnaj tiež Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2017, strana 378). V danom prípade písomná forma kúpnej zmluvy vyplývala len z dohody účastníkov. Keďže plnomocenstvo bolo udelené žalovanému iba ústne a nespĺňalo tak zákonom požadovanú písomnú formu v zmysle § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka, možno konštatovať, že žalovaný nebol na jeho základe oprávnený v mene pôvodnej žalobkyne uzavrieť kúpnu zmluvu v písomnej forme. Vzhľadom na to, že žalovaný pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy konal za pôvodnú žalobkyňu bez tomu zodpovedajúceho plnomocenstva, súd prvej inštancie jeho konanie posudzoval podľa § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. ako konanie za iného bez plnomocenstva. V zmysle uvedeného ustanovenia platí, že ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli.
1.2.2. Pre dodatočné schválenie právnych úkonov v zmysle § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je stanovená osobitná forma. To znamená, že ku schváleniu právneho úkonu môže dôjsť písomne alebo ústne a môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Uvedené platí i vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré pre svoju platnosť vyžadujú písomnú formu. Pokiaľ splnomocniteľ dodatočne bez zbytočného odkladu schváli konanie osoby, ktorá nebola vybavená plnomocenstvom (ratihabícia), je právnymi účinkami takéhoto konania viazaný. Dodatočne schválenie totiž znamená, že vznikajú rovnaké právne účinky, ako keby právny úkon bol už pôvodne urobený splnomocnencom oprávneným konať na základe plnomocenstva (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.5.2009 sp. zn. 33Cdo/26/2007). Žalobkyňa tvrdila, že pôvodná žalobkyňa sa dozvedela o uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy až 6.3.2019, kedy to oznámila svedkyňa S. K. konateľovi pôvodnej žalobkyne Z.. H.. Z vykonaného dokazovania, konkrétne z výpovedí žalovaného a svedkyne S. K. mal súd za preukázané, že v uvedený deň S. K. na pokyn žalovaného odovzdala konateľovi pôvodnej žalobkyne titulom zvyšnej časti kúpnej ceny za predaj motorového vozidla v hotovosti sumu rovnajúcu sa rozdielu medzi kúpnou cenou zinkasovanou žalovaným za jeho predaj (9.000,- €) a sumou vyfakturovanou pôvodnej žalobkyni za opravu motorového vozidla (4.684,80 €), teda sumu 4.315,20 €, ktorú konateľ pôvodnej žalobkyne prevzal. Pôvodná žalobkyňa týmto konaním dala prostredníctvom svojho konateľa žalovanému nepochybne najavo, že s predmetnou kúpnou zmluvou zo dňa 11.1.2019 súhlasí a chce byť ňou viazaná. Nasvedčuje tomu aj následné konanie konateľa pôvodnej žalobkyne, ktorý namietal len nezákonnosť postupu žalovaného pri vystavovaní faktúry za predaj motorového vozidla a s tým súvisiace započítanie si pohľadávky za opravu motorového vozidla, nie však uzavretie kúpnej zmluvy ako takej. Skutkové tvrdenie žalobkyne, že pôvodná žalobkyňa následne žiadala kupujúceho, aby jej vrátil motorové vozidlo, nebolo v konaní ničím preukázané. Aj keby toto tvrdenie preukázané bolo, súd by takéto konanie pôvodnej žalobkyne musel z hľadiska § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť ako irelevantné, keďže svojim predošlým konaním (opísaným vyššie) už pôvodná žalobkyňa predmetný právny úkon dodatočne, bez zbytočného odkladu schválila.
1.3. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 261 ods. 1 ,§ 409 ods. 1,2, § 443 ods. 1, § 445 , § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka a súvislosti s ratihabíciou je potrebné zdôrazniť, že táto má spätné účinky ku dňu urobenia právneho úkonu (teda ex tunc) a nie až od doby, keď právny
úkon bol dodatočne schválený (ex nunc). Dodatočné schválenie kúpnej zmluvy pôvodnou žalobkyňou malo preto za následok, že pôvodná žalobkyňa bola z tejto zmluvy zaviazaná už od momentu jej uzavretia (od 11.1.2019), teda ako keby žalovaný bol v jej mene konal na základe riadneho písomného plnomocenstva. Možno teda konštatovať, že pôvodná žalobkyňa v zastúpení žalovaným dňa 11.1.2019 uzavrela so spoločnosťou LUCIA CAMBELOVÁ, s.r.o. kúpnu zmluvu v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže už pri vzniku kúpnej zmluvy bolo zrejmé, že sa týka ich podnikateľskej činnosti (nebolo sporné, že motorové vozidlo patrilo pôvodnej žalobkyni a kupujúca motorové vozidlo kupovala v rámci prevádzkovania autobazára). Z výsluchu svedkyne S. K. vyplynulo, že v autobazáre predložili kupujúcej splnomocnenie, faktúru, odovzdali auto a kupujúca potom poslala peniaze na bankový účet žalovaného. Nakoľko písomné splnomocnenie pôvodná žalobkyňa udelila žalovanému až 14.1.2019, v rovnaký deň bola vystavená aj faktúra za predaj motorového vozidla a dňa 14.1.2019 kupujúca uhradila na bankový účet žalovaného kúpnu cenu, je zrejmé, že k odovzdaniu motorového vozidla kupujúcej došlo taktiež 14.1.2019. So zreteľom na to, že žalovaný od 14.1.2019 už disponoval spomínaným písomným plnomocenstvom, v ktorom bolo dokonca výslovne uvedené, že sa vzťahuje aj na prevzatie peňazí za vozidlo, niet pochýb, že zaplatením kúpnej ceny vo výške 9.000,- € na bankový účet žalovaného (hoci kupujúca o tomto fakte nemala vedomosť) nastali účinky splnenia dlhu voči pôvodnej žalobkyni v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka a kupujúca zároveň v súlade s výhradou vlastníckeho práva dohodnutou v kúpnej zmluve nadobudla vlastnícke právo k motorovému vozidlu.
1.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v zmysle § 727 Občianskeho zákonníka, je príkazník povinný previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. V prípade nepriameho zastúpenia, teda keď príkazník pri vykonávaní príkazu konal vo vlastnom mene a na účet príkazcu, tak príkazník urobí právnym úkonom. Pokiaľ ale príkazník konal v mene príkazcu na základe plnomocenstva (tzv. priame zastúpenie), vznikajú zo zastúpenia práva a povinnosti priamo zastúpenému, t.j. príkazcovi. V takomto prípade je príkazník v zmysle uvedeného ustanovenia povinný už len vydať úžitky príkazcovi (veci či plnenia, ktoré pre neho pri plnení príkazu získal, napr. výnos dosiahnutý z predaja veci), pretože tie sú už príkazcovým majetkom (k tomu porovnaj tiež Fekete, I.: Občiansky zákonník 4. zväzok (Záväzkové právo - zmluvy). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, strany 555-556). V okolnostiach prejednávanej veci to znamená, že žalovaný po prijatí kúpnej ceny od kupujúcej vo výške 9.000,- € na svoj bankový účet bol v zmysle § 727 Občianskeho zákonníka povinný sumu 9.000,- € uhradiť pôvodnej žalobkyni. Z výsluchu žalovaného a svedkyne K. mal súd prvej inštancie za preukázané, že z časti sumy prijatej titulom kúpnej ceny za predaj motorového vozidla sa uhradila oprava tohto motorového vozidla (bola vložená do pokladnice spoločnosti COLORCAR SERVIS spol. s r.o.) a zvyšok vo výške 4.315,20 € svedkyňa K. dňa 6.3.2019 na pokyn žalovaného odovzdala v hotovosti konateľovi pôvodnej žalobkyne. Z uvedeného je zrejmé, že časť dlžnej sumy vo výške 4.315,20 € bola žalovaným pôvodnej žalobkyni uhradená. Súd preto žalobu v tejto časti požadovanej istiny ako nedôvodnú zamietol.
1.5. Pokiaľ ide o zvyšnú časť žalobkyňou uplatnenej istiny vo výške 4.684,80 €, žalovaný sa bránil tým, že pôvodnej žalobkyni túto sumu nevyplatil preto, že sa s konateľom pôvodnej žalobkyne dohodli na tom, že žalovaný si z kúpnej ceny za motorové vozidlo ponechá sumu zodpovedajúcu nákladom na opravu motorového vozidla a len prevyšujúcu sumu vydá konateľovi pôvodnej žalobkyne. V podstate teda tvrdil, že sa s pôvodnou žalobkyňou dohodli na započítaní týchto pohľadávok. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 580 , § 581 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, a uviedol, že prvým predpokladom úspešného započítania je vzájomnosť pohľadávok. Vzájomnosť pohľadávok predstavuje taký právny stav, kedy dlžník právneho vzťahu má zároveň pohľadávku voči svojmu veriteľovi. Žalovaný v rámci svojej výpovede uviedol, že opravu motorového vozidla pôvodnej žalobkyne realizoval po dohode s jej konateľom Z.. V. H., a to po kamarátskej línii ako súkromná osoba, teda nie cez servis, ktorým mal na mysli spoločnosť COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., so sídlom Potočná 2, Lozorno, IČO: 31 446 043, ktorej bol v tom čase (podľa jeho nesporných tvrdení) jediným konateľom a spoločníkom. Uvedené je ale v priamom v rozpore s ďalším obsahom jeho výpovede, z ktorej vyplynulo, že motorové vozidlo bolo privezené do servisu spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., kde ho pozerali dvaja mechanici
- zamestnanci tejto spoločnosti a v tomto servise sa po dohode s konateľom pôvodnej žalobkyne následne aj opravilo. Rovnako z výpovede svedkyne K. vyplynulo, že motorové vozidlo bolo po dohode s konateľom pôvodnej žalobkyne v júli 2018 odťahovou službou privezené do priestorov spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., kde sa opravovalo (v súvislosti s vykonávaním opravy výslovne spomenula mechanika uvedenej spoločnosti Z. I.), ďalej že konateľ pôvodnej žalobkyne o oprave vedel, keď viackrát telefonoval so žalovaným ohľadne toho ako pokračuje oprava a že nezaplatil za opravu v
„servise“. Z dokazovania taktiež vyplynulo, že faktúru za vykonanú opravu vystavila pôvodnej žalobkyni spoločnosť COLORCAR SERVIS, spol. s r.o.. Dokonca sám žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že časť peňazí, ktoré prevzal od kupujúcej titulom kúpnej ceny, vložil do pokladnice spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., čím sa uhradila oprava motorového vozidla. Keby žalovaný realizoval opravu sám ako fyzická osoba, teda nie cez servis, na takýto postup by nemal žiaden rozumný dôvod. Navyše, v konaní nebolo sporné tvrdenie žalobkyne, že žalovaný v tom čase ako fyzická osoba ani nemal živnostenské oprávnenie na vykonávanie servisu a opravy motorových vozidiel. Po vyhodnotení vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že opravu motorového vozidla po dohode s pôvodnou žalobkyňou realizovala spoločnosť COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., a nie žalovaný ako fyzická osoba, ktorý bol v celej záležitosti zainteresovaný len ako konateľ a spoločník COLORCAL SERVIS, spol. s r.o. Z uvedeného je zjavné, že v súvislosti s opravou motorového vozidla pôvodnej žalobkyne vznikol právny vzťah len medzi pôvodnou žalobkyňou a spoločnosťou COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., nie však medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným. Žalovanému preto ani nemohla vzniknúť voči pôvodnej žalobkyni žiadna pohľadávka z titulu vykonanej opravy motorového vozidla. So zreteľom na to, že nebol splnený hneď prvý predpoklad pre započítanie pohľadávok, t.j. existencia vzájomných pohľadávok medzi žalovaným a pôvodnou žalobkyňou, súd dospel k záveru, že k zániku pohľadávky pôvodnej žalobkyne (teraz už patriacej žalobkyni) vo zvyšnej časti rovnajúcej sa sume 4.684,80 € započítaním nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedený záver, v zmysle ktorého pohľadávka žalobkyne voči žalovanému v časti istiny vo výške 4.684,80 € nezanikla započítaním, súd uvedenú sumu žalobkyni ako dôvodne uplatnenú priznal.
1.6. Pokiaľ žalovaný v záverečnej reči namietal, že súd by mal žalobkyni odmietnuť právnu ochranu, nakoľko jej konanie pri uplatňovaní práv na súde vykazuje zjavný rozpor s procesnoprávnymi normami ako aj princípmi C.s.p. (článok 5), súd sa s týmto jeho názorom nestotožňuje. V prejednávanej veci si pôvodná žalobkyňa uplatňovala voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 9.000,- € s príslušenstvom. V priebehu konania pôvodná žalobkyňa v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka písomnou zmluvou postúpila predmetnú pohľadávku žalobkyni, na čo však bez ďalšieho nemožno nazerať inak ako len na prejav zmluvnej slobody obidvoch účastníkov zmluvy. V nadväznosti na toto postúpenie pohľadávky pôvodná žalobkyňa v zmysle § 80 ods. 1 C.s.p. navrhla, aby do konania na jej miesto vstúpila žalobkyňa, pričom súd tomuto návrhu vyhovel. Žalobkyňa súčasne udelila plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní pôvodnej žalobkyni. Uvedený krok žalobkyne bol logický a nemožno jej ho zazlievať, nakoľko pôvodná žalobkyňa je právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie a predmetom jej činnosti je tak poskytovanie právnych služieb, čím si žalobkyňa zabezpečila náležité zastúpenie v súdnom konaní. Je pravdou, že súd v priebehu konania nevyhovel návrhu žalovaného na výsluch konateľa pôvodnej žalobkyne, advokáta Z.. V. H., a to s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 58/2017, v zmysle ktorého osoba, ktorá je v konkrétnom súdnom konaní v postavení právneho zástupcu strany sporu, nemôže byť zároveň vypočúvaná ako svedok. Avšak tvrdenia žalovaného, že pôvodná žalobkyňa s takýmto postupom súdu vopred kalkulovala a postúpením pohľadávky sledovala znemožnenie výsluchu svojho konateľa ako účastníka konania a žalobkyňa následným zvolením si pôvodnej žalobkyne za právnu zástupkyňu chcela zabrániť výsluchu tohto konateľa ako svedka, objektívne nemožno vyhodnotiť inak, len ako ničím nepodložené závery žalovaného. Obzvlášť keď v čase postúpenia pohľadávky návrh na vykonanie tohto dôkazu zo strany žalovaného ešte vznesený nebol. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že nevykonaním výsluchu Z.. H. sa žalovaný nedostal do dôkaznej núdze. Súd na návrh žalovaného vykonal jeho výsluch ako aj výsluch svedkyne K., z čoho je zjavné, že žalovaný mal dostatok iných dôkazných prostriedkov na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaným napádané procesné úkony žalobkyne ako aj pôvodnej žalobkyne nevykazovali znaky zjavného zneužitia práva nepožívajúceho právnu ochranu v zmysle čl. 5 C.s.p..
1.7. Rozhodnutie v časti priznaných úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Nakoľko je žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu, žalobkyni vznikol voči nemu nárok aj na úroky z omeškania. Žalobkyňa požadovala úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9 000 € od 16.1.2019 (teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola kúpna cena podľa informácii žalobkyne pripísaná na účet žalovaného) až do zaplatenia. V žalobe totiž tvrdila, že na základe udeleného plnomocenstva zo 14.1.2019 bol žalovaný oprávnený aj na prevzatie peňazí v jej mene, avšak v zmysle ich dohody bol povinný jej prijaté peňažné prostriedky obratom poukázať. V priebehu konania však tieto skutkové tvrdenia zmenila, keď tvrdila, že žalovaný konal na základe plnomocenstva zo dňa 10.1.2019, ale
nebol oprávnený ani len na prevzatie kúpnej ceny. Keďže z ustanovenia § 727 Občianskeho zákonníka nevyplýva, dokedy má príkazník vydať príkazcovi úžitok z vykonaného príkazu a z dokazovania nevyplynulo, že by si žalovaný s pôvodnou žalobkyňou v rámci ústnej príkaznej zmluvy dohodli túto dobu, súd vo veci aplikoval ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodná žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne listom zo dňa 12.8.2019 vyzvala žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.000,- € s príslušenstvom v lehote do 3 dní od doručenia tejto výzvy, v dôsledku čoho sa dlh stal splatným v posledný deň takto určenej lehoty. Keďže žalovaný si túto výzvu podľa potvrdenia o doručení prevzal dňa 15.8.2019, posledný deň trojdňovej lehoty na plnenie mu pripadol na pondelok 19.8.2019 a do omeškania sa tak dostal až 20.8.2019. So zreteľom na to, že k uvedenému dňu bola výška úrokov z omeškania 5 % ročne, súd priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 684,80 € od 20.8.2019 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti požadovaných úrokov z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.8. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa ponechala súdu na zváženie, či vykoná výsluch konateľky spoločnosti LUCIA CAMBELOVÁ spol. s. r.o. Súd tento dôkaz nevykonal, keďže výsluch tejto konateľky by podľa názoru súdu neprispel k objasneniu sporných skutkových okolností podstatných pre rozhodnutie vo veci a priečil by sa tak princípu hospodárnosti konania. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal ani výsluch mechanika spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r.o. Z. I., nakoľko rozsah opravy vozidla touto spoločnosťou nebol pre rozhodnutie veci podstatný a to, kedy a za akým účelom tento mechanik viezol pani K. na stretnutie s Z.. H., mal súd preukázané už z výsluchu svedkyne K..
1.9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 C.s.p., keď vychádzal z toho, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 9.000,- €. Žalobkyňa mala vo veci úspech v časti sumy 4.684,80 €, čo predstavuje 52,05 % z predmetu konania. Vo zvyšnej časti rovnajúcej sa sume 4.315,20 €, t.j. 47,95 % z predmetu konania, bol úspešný žalovaný. Celkovo tak bola v konaní úspešnejšia žalobkyňa, ktorej preto súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,1 % (52,05 - 47,95). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa aj žalovaný.
3. Odvolanie žalobkyne smerovalo proti výrokom II. a III., a to z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), C.s.p. a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Žalobkyňa žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. a III. zrušil a vec sa v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 3.1. K dôvodom odvolania a to k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) žalobkyňa citovala odôvodnenie napadnutého rozsudku (odsek 36.), s ktorým súdom prvej inštancie osvojeným skutkovým zistením týkajúcim sa prevzatia hotovosti konateľom pôvodnej žalobkyne, t. j. LEGAL CARTEL s.r.o. („pôvodná žalobkyňa“) zásadne nesúhlasí a takýto skutkový dej dôrazne odmieta. Žalobkyňa poukázala na písomnosť žalovaného zo dňa 15.03.2022 označenú Vyjadrenie k žalobe a namietala, že ona (aj pôvodná žalobkyňa) vyššie uvedené nepravdivé tvrdenie žalovaného že jej mala byť vyplatená suma vo výške 4.315,20 € nie len, že na viacerých miestach vo svojich podaniach popierala, nakoľko jej žiadna suma zo strany žalovaného vyplatená nebola, a to ani len sprostredkovane, ale v konaní v právnej veci tvrdila antagonistickú verziu, a to už počnúc opisom skutkového stavu v návrhu na vydanie platobného rozkazu: „Žalovaný však peňažné prostriedky získané z predaja motorového vozidla patriacemu žalobcovi, žalobcovi, napriek opakovaným výzvam a prísľubom zo strany žalovaného, nepreposlal.“ Prijatie sumy vo výške 4.315,20 € konateľom pôvodnej žalobkyne od žalovaného rozporovala napr. vo svojej písomnosti zo dňa 01.04.2022 označenej Vyjadrenie zo dňa 01.04.2022. Žalovaný na preukázanie pravdivosti svojich nepravdivých a vyfabulovaných tvrdení navrhol výsluch svedkyne zamestnankyne spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., S. K. (účtovníčka žalovaného), ktorá bola vypočutá na pojednávaní konanom dňa 18.01.2023. Žalobkyňa poukázal na výsluch svedkyne a nato, že z jej výpovede si súd prvej inštancie osvojil ako preukázaný a nesporný fakt, že k odovzdaniu sumy vo výške 4.315,20 € konateľovi pôvodnej žalobkyne
došlo. A to bez zdôvodnenia, prečo nevyhodnotil ako pravdivé tvrdenie konateľa pôvodnej žalobkyne, ale naopak uveril ničím nepreukázanému tvrdeniu svedkyne - zamestnankyne COLORCAR SERVIS spol. s r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom je žalovaný. Súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval vyhodnoteniu pravdivosti tvrdenia svedkyne vo svetle elementárnej logiky, nevraviac o skutočnosti, že o dôveryhodnosti jej svedeckej výpovede a jej nezaujatosti existujú pochybnosti prekračujúce hranicu akceptovateľnosti a súdu prvej inštancie zrejme unikli podstatné skutočnosti svedčiace o „dôveryhodnosti“ svedeckej výpovede svedkyne aj vzhľadom na otázky, ktoré jej boli položené zo strany právneho zástupcu žalobkyne. Odhliadnuc od skutočnosti, že výpoveď svedkyne je v rozpore s početnými protichodnými tvrdeniami žalobkyne, takýto skutkový priebeh vyznieva prinajmenšom ridikulózne ergo je málo uveriteľné a v rozpore so zodpovedným konaním, aby ktokoľvek odovzdával hotovosť v nie bagatelnej sume (4.315,20 €) bez toho, aby si o jej prevzatí odovzdávajúci zabezpečil podpísanie potvrdenia preberajúcim o to viac ak sa nejedná o jeho finančné prostriedky. Napriek skutočnosti, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou formálnej pravdy, žalobkyňa podotkla, že pokiaľ by aj žalovaným tvrdené a súdom prvej inštancie „preukázané“ odovzdanie a prijatie hotovosti vo výške 4.315,20 € nepopierala, resp. by čo i len čiastočne zastávala potvrdzujúce procesné stanovisko, osvojiť si takýto skutkový stav bez existencie relevantného potvrdzujúceho dôkazu o odovzdaní peňažnej sumy vo výške 4.315,20 € je na hranici naivity, ak nie ďaleko za jej horizontom, a to obzvlášť s poukazom na nepochybne dôverný vzťah medzi svedkyňou a žalovaným, ako konateľom COLORCAR SERVIS, spol. s r.o.. Svedkyňa jednak je resp. v rozhodnom období nielenže bola v subordinačnom vzťahu a ekonomickej závislosti voči COLORCAR SERVIS, spol. s r.o., čo predurčuje pochybnosti o dôveryhodnosti jej svedectva, keďže pracovné pokyny jej v podstate zadával žalovaný. Žalobkyňa poukázala na SMS komunikácia medzi konateľom pôvodnej žalobkyne a žalovaným, na Faktúru č. XXXXXXX, č. XXXXXXX a č. XXXXXXX a nato, že konateľ pôvodnej žalobkyne S. K. v nadväznosti na predložené Faktúry uviedol, že o nich vedomosť nemá, tieto nezodpovedajú žiadnej dohode medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným a požiadal ju, aby oznámila žalovanému, že trvá na osobnom stretnutí so žalovaným, nakoľko tento sa konateľovi pôvodnej žalobkyne od uzavretia Kúpnej zmluvy (11.01.2019) do dňa stretnutia s pani S. K. (06.03.2019) vyhýbal. Žalovaný tak vo vzťahu k ním tvrdenému odovzdaniu sumy 4.315,20 € znáša nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno. Z toho dôvodu môže byť jeho obrana úspešná iba v tom prípade, ak by do konania predložil hodnoverný dôkaz a dokázal tak svoje vlastné tvrdenie, že sumu vo výške 4.315,20 € pôvodnej žalobkyni skutočne zaplatil. Sporné tvrdenie žalovaného zreprodukované S. K., tak podľa názoru žalobkyne bez ďalšieho preukázané v konaní nebolo a z toho dôvodu mal súd prvej inštancie rozhodnúť ohľadom sumy 4.315,20 € v neprospech žalovaného. Nesprávne skutkové zistenia vidí žalobkyňa predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôležitosť a pravdivosť dôkazu, in concreto výsluch svedkyne, keď na základe jeho záverov mal súd prvej inštancie za preukázané odovzdanie sumy vo výške 4.315,20 € spôsobom tvrdeným žalovaným, a to napriek skutočnosti, že výpoveď svedkyne tvrdenia žalovaného nerozšírila, ale skôr kopírovala, pričom tento dôkaz s poukazom na vzťah svedkyne a žalovaného, no predovšetkým vzhľadom na absenciu iného potvrdzujúceho dôkazu, akým je napr. príjmový pokladničný doklad, tvrdenia žalovaného vo vzťahu k fyzickému odovzdaniu sumy vo výške 4.315,20 € pôvodnej žalobkyni nijako nepreukazuje. 3.2. Nesprávne právne posúdenie veci podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalobkyňa vidí v tom, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať právne normy, ktoré aplikovať mal a to ustanovenie § 151 ods. 1 a 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie mal v konaní skôr, ako pristúpil k vykonávaniu dôkazov identifikovať, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné, keďže táto klasifikácia mala pre ďalší procesný postup a napokon aj pre meritórne rozhodnutie vo veci zásadný význam. Žalobkyňa od počiatku tvrdila, že od žalovaného nikdy peňažné prostriedky získané z predaja vozidla nezískala, žalovaný jej ich nikdy nevyplatil a poprela aj žalovaným resp. svedkyňou predostretú verziu, že k odovzdaniu časti finančných prostriedkov malo dôjsť pri osobnom stretnutí konateľa pôvodnej žalobkyne s S. K. v sídle pôvodného žalobcu dňa 06.03.2019. Bez najmenších pochybností teda spornou ostala skutočnosť, či došlo k odovzdaniu sumy vo výške 4.315,20 € v hotovosti S. K. konateľovi pôvodnej žalobkyne, t.j. či pôvodnej žalobkyni bola vydaná časť kúpnej ceny za predaj vozidla. V bežnej praxi sa odovzdávanie zvlášť vyššej sumy peňazí uskutočňuje buď prevodom z účtu v banke alebo tak, že sa fyzické odovzdanie hotovosti potvrdí podpisom minimálne preberajúceho subjektu. Napriek spornosti tejto skutočnosti a bez toho, aby svoje tvrdenie žalovaný podložil relevantným dokladom o odovzdaní hotovosti, si súd prvej inštancie osvojil tento skutkový základ za preukázaný a tento subsumoval pod príslušné právne normy Občianskeho zákonníka. Tvrdenia sporových strán sú v súvislosti odovzdaním kúpnej ceny za predaj vozidla pôvodnej žalobkyni protichodné a preukázať údajné odovzdanie peňazí mohol (a mal) žalovaný napríklad aj pokladničným príjmovým dokladom, čo sa však nestalo. Súd prvej
inštancie na základe takto vyhodnoteného skutkové stavu (údajné prevzatie časti kúpnej ceny pôvodnou žalobkyňou dospel k záveru, že žalobkyňa týmto (neexistujúcim a nepreukázaným) krokom de facto dodatočne v zmysle § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka schválila právny úkon žalovaného, t. j. predaj vozidla. K tzv. ratihabícii však nikdy dôjsť nemohlo, čo okrem rozsiahlych vyjadrení žalobkyne potvrdzujú aj vyššie zmieňované SMS správy, v zmysle ktorých konateľ pôvodnej žalobkyne ešte v deň stretnutia s S. K. žiadal žalovaného o podniknutie právnych krokov v smere odstúpenia od Kúpnej zmluvy a vrátenia vozidla spoločnosti LEGAL CARTEL s.r.o.. Treba dodať, že období odo dňa 06.03.2019 do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu sa medzi konateľom pôvodnej žalobkyne a žalovaným uskutočnilo niekoľko stretnutí, predmetom ktorých bola žiadosť konateľa pôvodnej žalobkyne o zákonné vyriešenie situácie, keď vyššie opísané stretnutia (po predaji vozidla žalovaným) potvrdila aj S. K. vo svojej svedeckej výpovedi zo dňa 18.01.2023. Žalobkyňa sa preto na základe vyššie uvedeného nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o ratihabícii akéhokoľvek konania žalovaného a má za to, že žalovaný nepreukázaním reálnosti prevodu finančných prostriedkov zinkasovaných z predaja vozidla pôvodnej žalobkyni resp. žalobkyni neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenému odovzdaniu sumy 4.315,20 €. Žalobkyňa poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení NS SR zo dňa 24.06.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010, o nepreukázaní dôkazného bremena a mal zato, že z dôvodu nepreukázania svojho vlastného tvrdenia nemohol byť žalovaný v konaní v časti sumy 4.315,20 € úspešný, keďže jeho obrana mohla byť úspešná iba v tom prípade, ak by do konania predložil hodnoverný dôkaz a dokázal tak svoje vlastné tvrdenie, že sumu vo výške 4.315,20 € pôvodnej žalobkyni skutočne zaplatil. Súd prvej inštancie preto nerozhodol správne, keď žalobu v časti žalobkyňou požadovanej istiny vo výške 4.315,20 € ako nedôvodnú zamietol. Naopak, mal rozhodnúť v zmysle žalobného petitu ergo tak, že žalovaného mal zaviazať zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.01.2019 do zaplatenia a priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolanie žalovaného smerovalo proti vyhovujúcemu výroku I. K hmotnoprávnej stránky veci uviedol, že Kúpna cena, za predané vozidlo, ktorá je predmetom tohto konania a bola prevzatá žalovaným vo výške 9.000.-€, bola spotrebovaná na účely opravy motorového vozidla vo výške 4.686,80,80 € a zbytok kúpnej ceny bol odovzdaný p. H., v hotovosti, vo výške 4.315,20.-€, cestou asistentky p. K., svedkyne, osobne v jeho kancelárií. K procesnoprávnej stránky veci uviedol, že bývalý účastník sporu LEGAL CARTEL s.r.o., pôvodná žalobkyňa a súčasný právny zástupca novej žalobkyne je identický subjekt, spoločnosť LEGAL CARTEL s.r.o., ktorú zastupuje tá istá osoba, štatutár Z.. V. H.. Táto právna anomália bola spôsobená úmyselným, cieleným a transparentným a zlomyseľným spôsobom konania na strane pôvodnej žalobkyne, terajšieho právneho zástupcu a to prevodom žalovanej pohľadávky, zo spoločnosti LEGAL CARTEL s.r.o. na spoločnosť AJ Investment s.r.o.. Týmto jednoduchým počinom sa žalobkyňa dostala do pozície subjektu, ktorú nemožno vypočuť, ako účastníka konania ani svedka v konaní, čím zamedzila kontradiktórnosti a koncentrácií konania, obrane žalovaného, znemožnil vykonaniu dôkazu výsluchom účastníka, ako strany sporu, ako aj svedka v konaní. Súd správne odmietol vykonanie dôkazu vypočutím strany ako aj výsluchom svedka Z.. H., s poukazom na nález ústavného súdu 58/2017, ktorý rieši otázku inkompability súčasného postavenia svedka, účastníka konania a právneho zástupcu účastníka súčasne. 4.1. Konaním žalobkyne ako aj jej právneho zástupcu bol zjavne zneužitý účel proscesno právnej normy, ako aj princípov, na ktorých je postavený civilný sporový poriadok, preto by mu mala byť odmietnutá právna ochrana. Žalobkyňa ako aj jej právny zástupca v konaní, zjavne porušil základné princípy C.s.p. a to v ustanoveniach článku 5 a 6. Žalobkyňa zmarila a obišla účel procesnoprávnych noriem, v intenciách dokazovania, kontradiktórnosti a koncentrácie v tom zmysle, aby bol zdokumentovaný a objasnený skutkový stav veci, kontradiktórnymi prostriedkami civilného sporu a šikanózne vykonávala svoje právo na svoju súdnu ochranu, ktoré predpokladá, konanie, resp. výkon práva s cieľom poškodenia druhej strany vo forme úmyslu. Teda žalobkyňa vykonávala právo v rozpore s jeho účelom, aby sa objasnil skutkový stav resp. zamedzil jeho objasneniu, keď zlomyseľne previedla svoju pohľadávku, ktorá je predmetom konania a zároveň sa ujal právneho zastupovanie nového subjektu (AJ Investment s.r.o.), ako advokátska kancelária a jej konateľ aby sa vyhol výsluchu v pozícií svedka a účastníka konania. Porušila princíp rovnosti strán, pri uplatňovaní súdnej ochrany, predovšetkým princíp rovnosti zbraní pri kontradiktórnosti a koncentrácií konania a to úmyselným a zlomyseľným cieľavedomým prevodom pohľadávky. Konanie žalobkyne resp. jej právneho zástupcu pri súdnej ochrane samozrejme vykazuje aj ďalšie porušenia princípoch C.s.p.. Z týchto dôvodov, ako hmotnoprávnych tak prioritne aj procesnoprávnych, nakoľko konanie žalobkyne , pri uplatňovaní jej práv na súde vykazuje zjavný rozpor s procesnoprávnymi normami ako aj princípmi C.s.p., ktorej dôsledkom by mala byť odmietnutie právnej ochrany, navrhol žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadal rozhodnúť v zmysle jej odvolacieho petitu. K hmotnoprávnej stránke uviedla, že vo vzťahu k časti tvrdenia týkajúcej sa údajného odovzdania sumy vo výške 4.315,20 € žalovaným pôvodnej žalobkyni cestou pani S. K., sa podrobne vyjadrila vo svojom odvolaní a preto v stručnosti dovoľuje na tomto mieste zopakovať, že v konaní nebolo odovzdanie sumy 4.315,20 € preukázané a uvedená skutočnosť ostala medzi sporovými stranami sporná. Spornosť týchto tvrdení nemohla rozptýliť ani svedecká výpoveď pani S. K., nakoľko tá vo svojej výpovedi iba skopírovala skutkové tvrdenia žalovaného, ako aj jeho ústne prednesy týkajúce sa údajného odovzdania sumy vo výške 4.315,20 € konateľovi pôvodnej žalobkyne. Vo vzťahu k svedkyni zotrvala na svojich argumentoch o jej nedôveryhodnosti rovnako ako v odvolaní, keď viaceré rozpory svedkyňa nevedela vysvetliť. Žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii ako v odvolaní, že žalovaný vo vzťahu k ním tvrdenému odovzdaniu sumy 4.315,20 € znášal nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno. Z toho dôvodu mohla byť jeho obrana úspešná iba v tom prípade, ak by do konania v predložil hodnoverný dôkaz a dokázal tak svoje vlastné tvrdenie, že sumu vo výške 4.315,20 € pôvodnej žalobkyni skutočne zaplatil. Takýmto dôkazom mohol byť príjmový pokladničný doklad, výpis z účtu v banke alebo výber z pokladne. Týmto však žalovaný nedisponuje a ani disponovať nemôže, keďže k odovzdaniu žiadnej sumy žalovaným pôvodnej žalobkyni resp. žalobkyni nikdy nedošlo. Vo vyjadrení následne zhrnul nekorektné konanie žalovaného, ktoré podľa jej názoru nesú znaky protiprávneho konania na hranici, ak nie za hranicou, trestnej činnosti. 5.1. Vo vzťahu k tvrdeniu týkajúceho sa procesno právneho aspektu veci sa žalobkyňa plne stotožnila s názorom súdu prvej inštancie vyjadrenom v odseku 53. rozsudku. Ak sa žalovaný cíti poškodený na svojich procesných právach údajným žalobkyni ním zneužívaním práva, musí toto tvrdenie preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje práve jeho. Žalovaný nie len vo svojom odvolaní, ale počas celého konania trpí dôkazným vákuom. Ak by sme aj súhlasila s inak nepodloženou argumentáciou žalovaného o zneužívaní práva, čo dôrazne odmietla, je takáto odvolacia argumentácia žalovaného irelevantná, nakoľko návrh žalovaného na výsluch konateľa pôvodnej žalobkyne nebol v konaní pred súdom prvej inštancie ani len produkovaný včas, t. j. už návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa pôvodnej žalobkyne sú v priamom rozpore s koncentráciou konania. Nad rámec vyššie uvedeného si vo vzťahu k argumentácii žalovaného založenej na tvrdeniach o údajnom úmysle žalobkyne poškodiť ho tým, že sa vyhol výsluchu v pozícii svedka a účastníka konania vyjadrila presvedčenie, že prípadný výsluch konateľa pôvodnej žalobkyne by bol nadbytočný a nehospodárny, keď navyše nie je známe, čo by sa výsluchom konateľa malo resp. mohlo na skutkovom deji zmeniť. Žalovaný síce bez predloženia dôkazov namieta úmyselné porušenie procesnoprávnych noriem, avšak ani len príkladmo neuvádza k akým okolnostiam by mal byť konateľ pôvodnej žalobkyne ako svedok vypočutý. Ak sa žalovaný cíti poškodený na svojich procesných právach údajným žalobkyni nim zneužívaním práva, musí toto tvrdenie preukázať, nakoľko dôkazné bremeno zaťažuje práve jeho. Odvolanie žalovaného je postavené na nepreukázanej, ničím nepodloženej a účelovo vykonštruovanej fabulácii o údajnom úmyselnom konaní žalobkyne, ktorým mala zneužiť „účel procesnoprávnej normy, ako aj princípov, na ktorých je postavený civilný sporový poriadok", čo v kontexte vyššie uvedeného nemožno hodnotiť inak, ako prejav dôkaznej núdze. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril a rovnako nevyužil svoje právo repliku nepodal.
7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne ani žalovaného nie je dôvodné.
8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Obsah spisu vedie odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil. Dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobkyne v časti zaplatenia sumy 4.684,80 € s príslušenstvom za dôvodný, keď podrobne a detailne uviedol (pozri odsek 46. až 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku) akými úvahami sa riadil keď mal zato, že k zániku pohľadávky pôvodnej žalobkyne (teraz už patriacej žalobkyni) v tejto časti započítaním nedošlo. Rovnako primerane vysvetlil čo sa týka zamietajúceho výroku (pozri odsek 32. až 36. a 43. až 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, z dôvodu že časť z dlžnej sumy vo výške 4.315,20€ bola žalovaným pôvodnej žalobkyni uhradená. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a k podstatným dôvodom odvolania žalobkyne a žalovaného považuje potrebné uviesť nasledovné fakty.
10. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnené dôvody odvolania žalobkyne (viac pozri odsek 3.1.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
10.1. Vytýkanému nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom odovzdania sumy vo výške 4.315,20 € konateľovi pôvodnej žalobkyne nebolo možné prihliadnuť. Pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán. V tomto zmysle ide teda o „svedka žalovaného“, čo však nemusí nevyhnutne znamenať aj zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnoť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka.
10.1.1. Výsluch svedkyne S. K., ktorej vierohodnosť žalobkyňa namietala v odvolaní, bolo treba vyhodnotiť podľa kritérií uvedených v bode 10. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného obsahu výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené zápisnici o pojednávaní a to vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t.j. či je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa navzájom dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytne záver o pravdivosti,
či prípadnej nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Súd prvej inštancie vypočul S. K.Ú. ako svedkyňu na pojednávaní dňa 18.1.2023 (č.l220 spisu). Svedkyňa po poučení podľa § 196 C.s.p uviedla, že pozná konateľa pôvodného žalovaného Z.. H. aj žalovaného, ku ktorému má zamestnanecký vzťah a robí mu účtovníčku. Z obsahu zápisnice tiež vyplýva, že svedkyňa vypovedala aj na všetky otázky právneho zástupcu žalobkyne. Je zrejmé, že súd prvej inštancie, aj na základe iných skutočností (priamy kontakt, spôsob reprodukcie skutočností o ktorých vypovedala, zodpovedanie otázok právneho zástupcu) nemal pochybnosti o vierohodnosti svedkyne, i keď táto je zamestnancom žalovaného. Odvolací súd teda nezistil dôvody spochybňujúce kredibilitu tejto svedkyne a ani dôvod na odchýlenie sa od hodnotenia výpovede svedkyne súdom prvej inštancie, keď z priebehu prvoinštančného konania vo vzťahu k výpovedi svedkyne, vo väzbe na jej hodnotenie, podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by prvoinštančný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Samotná skutočnosť, že svedkyňa je zamestnankyňou žalovaného nepreukazuje jej nedôveryhodnosť resp. zaujatosť. Naviac svedkyňa bola poučená o následkoch krivej výpovede v podobe trestného stíhania a odvolaciemu súdu ani jedna strana sporu neavizovala, že podala prípadné trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a preto odvolací súd i z tohto hľadiska považuje skutkové závery súdu prvej inštancie o odovzdaní sumy 4.315,20 € svedkyňou konateľovi pôvodnej žalobkyne za správne a neobstojí argumentácia žalobkyne, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenému odovzdaniu sumy 4.315,20 €. Tvrdenie žalobkyne, že v bežnej praxi sa odovzdávanie zvlášť vyššej sumy peňazí uskutočňuje buď prevodom z účtu v banke alebo tak, že sa fyzické odovzdanie hotovosti potvrdí podpisom minimálne preberajúceho subjektu bez ďalšieho neznamená, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno. Žalovaný práve na okolnosti odovzdania peňazí navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkyne, ktorá vo svojej svedeckej výpovede dopodrobna uviedla skutočnosti ako došlo k odovzdaniu peňazí a prečo vzhľadom na okolnosť, že konateľ pôvodnej žalobkyne a žalovaný sa poznajú viac ako 10-15 rokov nenástojila na tom, aby jej potvrdil prevzatie peňazí.
10.1.2. V súvislosti s otázkou zaujatosti svedka odvolací súd odkazuje na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29, z ktorého vyplýva, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 196 C.s.p naviac bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom tohto svedka a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.
11.. Žalobkyňa s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. ako ďalší dôvod odvolania uviedla nesprávne právne posúdenie veci (viac pozri odsek 3.2.) , ktoré malo podľa nej spočívať v tom, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať právne normy, ktoré aplikovať mal a to ustanovenie § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., keď skôr ako pristúpil k vykonávaniu dôkazov neidentifikoval, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné.
11.1. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci je potrebné uviesť, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva strany sporu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú sporové strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nezodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
11.2. Naviac tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie skôr ako pristúpil k vykonávaniu dôkazov neidentifikoval, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné je v rozpore s obsahom
spisu. Zo Zápisnice o pojednávaní konaného dňa 2.9.2022 ako aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania , ktorý je uložený v registri - ESS vyplýva, že súd prvej inštancie určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré nevykoná z dôvodu ktorého sú tieto odvolacie dôvody žalobkyne bez právneho významu.
12. Ďalšími námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal keď v odvolaní len zotrvala na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobkyne o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobkyne je dôvodná len v časti zaplatenia sumy 4.684,80€ z dôvodov uvedených vyššie.
13. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd považuje za potrebné poukázať nato, že dôvody žalovaného uvedené v odvolaní (pozri odseky 4., 4.1.) sú úplne totožné ako argumenty, ktoré žalovaný uviedol vo svojom Záverečnom vyjadrení k veci zo dňa 25.5.2023 (č.l. 256 spisu).
13.1.1. So všetkými týmito argumentami žalovaného sa súd prvej inštancie vysporiadal, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku (pozri odseky 52.-53 napadnutého rozsudku, resp. odsek 1.6. odvolacieho rozsudku) obšírne zdôvodnil ako dospel k záveru, že žalovaným napádané procesné úkony žalobkyne ako aj pôvodnej žalobkyne nevykazovali znaky zjavného zneužitia práva nepožívajúceho právnu ochranu v zmysle čl. 5 C.s.p.. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v tejto časti a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie. Keďže žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôvody odvolací súd nepovažuje vzhľadom na závery súdu prvej inštancie odvolanie žalovaného za spôsobilé privodiť zmenu rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti.
14. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorom súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. vzhľadom na pomer úspechu žalobkyne v konaní.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní (žalobkyňa úspešná v časti odvolania žalovaného, neúspešná v časti svojho odvolania; žalovaný úspešný v časti odvolania žalobkyne, neúspešný v časti svojho odvolania) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).