Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/62/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senát JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu J.. Z.. H. N., Q.. XX.X.XXXX, U. N. X, X., zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanej H.. Y. T.X., Q.. XX.X.XXXX, U. K. XXX/XX, E., zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 26 588 725, za ktorú koná konateľ JUDr. Peter Kerecman, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 20. decembra 2019 č.k. - 110 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I/), ktorou žalobca žiadal, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaslať na adresu žalobcu do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie v nasledujúcom znení: „Vážený pán J.. Z.. N., ospravedlňujem sa Vám za nasledujúce výroky: „Opačný záver by bol príliš formalistický a mohol by viesť k záveru, ktorý by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý.“; „K reštitučným veciam je potrebné pristupovať tak, aby nedochádzalo k formalistickému prístupu súdu, k neústretovému prístupu, ktorý hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Reštitučné nároky sú nároky mimoriadne a to do tej miery, že to odôvodňuje i mimoriadny postup súdov.“, ktoré som uviedla v rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. a ktorými som zasiahla do Vašej ľudskej dôstojnosti.“

2. Zároveň súd rozhodol, že žalovanej priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II/). 3. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd poukázal na tvrdenie žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, že: a) žalovaná zasiahla do ľudskej dôstojnosti žalobcu v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014, ktorý v spore vedenom pod sp. zn. vydala žalovaná ako zákonná sudkyňa, v ktorom rozhodla v prospech žalobcov tak, že určila do ich vlastníctva, resp. do dedičstva po ich právnej predchodkyni, spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti, v ktorej žalobca vlastní byt a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pri odôvodňovaní záveru okrem iného uviedla, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam priznala žalobcom, resp. ich právnym predchodcom, z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli týmito osobami reštituované, pričom výslovne v odôvodnení žalovaná uviedla: „Opačný záver by bol príliš formalistický a mohol by viesť k záveru, ktorý by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý.“ a tiež, že: „K reštitučným veciam je potrebné pristupovať tak, aby nedochádzalo k formalistickému prístupu súdu, k neústretovému prístupu, ktorý hrozí prípadnou ďalšou

krivdou. Reštitučné nároky sú nároky mimoriadne a to do tej miery, že to odôvodňuje i mimoriadny postup súdov.“ (ďalej aj „sporné výroky odôvodnenia rozsudku“), b) žalobca po oboznámení sa s citovanými časťami odôvodnenia predmetného rozsudku zažil pocit hlbokého poníženia vo svojej ľudskej dôstojnosti, c) kým sa žalobca neoboznámil s citovaným rozsudkom vyneseným žalovanou, žalobca sa považoval v súlade s za rovný v dôstojnosti i v právach s ostatnými ľuďmi, hlboko veril tomu, že nemôže byť znevýhodňovaný na základe toho, že nepatrí k určitej skupine osôb, d) po prečítaní citovaných vyjadrení v rozsudku viera žalobcu v rovnosť pred zákonom, vrátane rovnosti účastníka (strany) súdneho konania, zostala otrasená, e) žalobcu vyjadrenia žalovanej zasiahli mimoriadne intenzívne v podstate jeho osobnosti, f) žalobca pociťoval a doposiaľ pociťuje hlboké roztrpčenie nad tým, že očakávaniam určitých účastníkov konania je zo strany žalovanej prikladaný taký význam, že ovplyvňuje rozhodnutie súdu v konkrétnej veci, nakoľko žalovaná označenými vyjadreniami v rozsudku vyjadrila svoj názor, že v súdnom konaní je potrebné postupovať tak, aby záver, ku ktorému by súd dospel, oprávnené osoby (žalobcovia) nepovažovali za nespravodlivý, resp. že za kritérium, aké rozhodnutie žalovaná vynesie, zvolila očakávanie i hodnotenie takéhoto rozhodnutia zo strany jednej skupiny účastníkov konania - žalobcov, g) žalobca pociťuje vysokú mieru frustrácie z toho, že jeho nepríslušnosť k určitej skupine osôb (ktorým bol majetok prevzatý Maďarským kráľovstvom a neskôr skonfiškovaný Dekrétom č. ) ho stavia do pozície človeka menejcenného, ktorý v prípade, že je účastníkom súdneho konania, je vystavený situácii, keď rozhodnutie súdu je závislé na očakávaniach inej skupiny účastníkov a ich posúdeniu toho, čo je spravodlivé, h) žalobca citované vyjadrenia žalovanej považuje za exces - vybočenie z výkonu súdnictva, za ktoré nenesie a nemôže niesť zodpovednosť štát, ale za ktoré zodpovedá samotná sudkyňa, nakoľko úlohou súdu je rozhodovať v súlade so zákonom, rešpektujúc základné práva a povinnosti účastníkov (strán konania), pričom výkonom súdnictva nemá byť ponižovanie účastníkov konania a znižovanie ich ľudskej dôstojnosti, upieraním im práva na zaručenú rovnosť tým, že súd označí inú skupinu účastníkov konania za takú, ktorá má oprávnenie, svojim posúdením toho čo je a čo nie je (pre túto skupinu) spravodlivé, ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci samej, ako aj tým, že označí seba za povinného postupovať voči jednej skupine účastníkov konania ústretovo, ako i že i) judikáty, na ktoré poukazuje žalovaná vo svojom vyjadrení (R 103/1967 a rozhodnutie uverejnené v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha, 1980, str.197) vychádzali zo znenia účinného do 31.12.1991, v ktorom absentuje nielen ochrana súkromia, ale aj ochrana ľudskej dôstojnosti, lebo je odlišné znenie účinné do 31.12.1991 a jeho znenie účinné od 1.1.1992, a preto právny názor vyslovený v žalovanou citovaných súdnych rozhodnutiach je nepoužiteľný pre svoju neaktuálnosť a z dôvodu, že nezodpovedá súčasným spoločenským a právnym pomerom, j) žalovaná ako sudkyňa, bez ohľadu na skutkové, či právne argumenty, ktoré strany predložia, je presvedčená o tom, že má dospieť k záveru, ktorý jedna strana konania bude považovať za spravodlivý, teda že je jej povinnosťou sudkyne konať podľa očakávaní jednej zo strán,

k) ak žalovaná druhým v žalobe označeným výrokom vyjadrila názor, že má postupovať tak, aby nedochádzalo k neústretovému prístupu, neústretový prístup k sporovým stranám alebo jeho opak, znamená zásadné narušenie rovnosti strán sporu,

l) žalovaná nie je oprávnená ako sudkyňa pristupovať k účastníkom ústretovo alebo neústretovo, keďže jej povinnosťou je zachovávať princípy spravodlivého súdneho konania a jej povinnosťou je zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov,

m) žalovaná bola povinná k stranám pristupovať bez ekonomických, sociálnych, rasových, etnických, sexuálnych a náboženských predsudkov, aby jej nestrannosť nebola spochybňovaná,

n) bez ohľadu na to, kedy sa s obsahom odôvodnenia rozsudku žalobca oboznámil, pocit, ktorý v ňom vyvolal, v ňom pretrváva až doposiaľ,

o) žalobcovi doposiaľ zo strany žalovanej nebolo poskytnuté žiadne zadosťučinenie, pričom sa domáha poskytnutia najmiernejšej satisfakcie, nežiada ani verejné ospravedlnenie, napriek tomu, že rozsudok je verejne prístupný.

4. Súd v odôvodnení rozsudku poukázal i na obranu žalovanej, že žaloba je nedôvodná pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej, a tiež, že:

a) obsahom odôvodnenia rozsudku zásadne nemôže dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti strany konania, pričom výnimky z tohto princípu predmetnom prípade nie sú naplnené, t.j. nejedná sa o prípad, že by rozsudok nebol vydaný v konaní začatom v súlade so zákonnými podmienkami alebo by nebol zákonom predpokladaným rozhodnutím vo veci, pričom za takýto zásah nezodpovedá sudca, ale Slovenská republika, v mene ktorej sudca svoju funkciu vykonáva, b) nejde o vybočenie zo zákonnej licencie, lebo žalovaná vydala rozsudok ako zákonná sudkyňa zákonným postupom, ktorý je výkonom zákonom predpokladaných právomocí súdu, na čom nemení nič ani skutočnosť, že označený rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 č.k. -1198 bol neskôr zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.12.2017 sp. zn. , pretože ani neúplné zistenie skutkového stavu, či nedostatočné odôvodnenie alebo nedostatok v právnom posúdení veci, nie je vybočením zo zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu, c) žalobca sa oboznámil s predmetným rozsudkom ešte v roku 2014, nevyužil možnosť domáhať sa opravy jeho odôvodnenia a žalobu podal po takmer piatich rokoch zároveň so vznesením námietky zaujatosti voči žalovanej ako zákonnej sudkyni v jeho veci, d) z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne jeho rozhodnutia publikovaného pod č. R 36/2009 vyplýva, že pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania ( a nasl. ), a aj podľa R 127/2014 právne závery úradného rozhodnutia nemožno považovať za exces, v dôsledku ktorého by úradné rozhodnutie zasahovalo do osobnosti fyzickej osoby, na ktoré závery nadviazala rozhodovacia prax odvolacích súdov vo veciach žalôb strán konaní proti ich zákonným sudcom pre obsah odôvodnenia rozsudkov, ktorá stabilne konštatuje, že aj v prípadoch, ak by súd, resp. sudca nesprávne vec právne posúdil a nesprávne vyhodnotil dôkazy, tak len pre odôvodnenie jeho rozhodnutia nemôže byť strana konania úspešná v konaní o ochranu osobnosti proti sudcovi, resp. že pasívne legitimovaným by v takýchto sporoch bol štát, pretože nemajetkovú ujmu strane konania už pojmovo nemôže spôsobiť sudca ako fyzická osoba, ktorá verejnú moc vykonáva, ale štát, za ktorý pri výkone verejnej moci koná, čo vyplýva i z zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu zodpovedá štát

5. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca vystupuje ako žalovaný v 3. rade v spore o určenie vlastníckeho práva vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v ktorom dňa 11.6.2014 žalovaná ako zákonná sudkyňa vyhlásila v prospech žalobcov rozsudok č.k. -1198, ktorého písomné vyhotovenie rozsudku v časti jeho odôvodnenia na strane 38 na konci prvého odseku obsahuje výrok: „Opačný záver by bol príliš formalistický a mohol by viesť k záveru, ktorý by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý.“, a na strane 39 sa v prvom odseku uvádza: „K reštitučným veciam je potrebné pristupovať tak, aby nedochádzalo k formalistickému prístupu súdu, k neústretovému prístupu, ktorý hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Reštitučné nároky sú nároky mimoriadne a to do tej miery, že to odôvodňuje i mimoriadny postup súdov.”. Na základe odvolania, ktorý proti tomuto rozsudku podali žalovaní, medziiným aj žalobca, ktorý v spore sp. zn. vystupuje ako žalovaný v 3. rade, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29.12.2017 sp. zn. odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení časti žaloby na samostatné konanie a výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, a v ostatnej časti rozsudok súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie vytýkajúc mu, že procesne pochybil pri dokazovaní, jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok a čiastočne aj nezrozumiteľnosť dôvodov, pričom konštatoval, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie tiež zistil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.3.2019 sp. zn. bola sudkyňa H.. Y. T. (žalovaná v predmetnom spore) vylúčená z prejednávania a rozhodovania sporu sp. zn. , a to na základe námietky zaujatosti vznesenej žalovaným v 3. rade (žalobcom v predmetnom spore) voči konajúcej sudkyni z dôvodu, že dňa 21.3.2019 podal proti sudkyni žalobu na ochranu osobnosti na Okresnom súde Košice

- okolie za výroky obsiahnuté v odôvodnení zrušeného rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 sp. zn. , ktorá žaloba je predmetom tohto sporu.

6. Po právnom posúdení veci podľa , , , odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp.

zn. , súd prvej inštancie uzavrel, že pasívna vecná legitimácia žalovanej je daná. Vyšiel pritom z úsudku, že pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby sa práva a povinnosti vyplývajúce z tohto právneho vzťahu viažu výhradne na určitú osobu, a preto povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa je subjektívne spätá s tým, kto sa dopustil zásahu do týchto práv iného, jedná sa o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu, pretože jedine táto je pôvodcom tvrdeného zásahu. Dodal, že žalovaná v obrane nedôvodne namietala, že nie je pasívne vecne legitimovaná s argumentom, že za zásah do osobnosti zodpovedá Slovenská republika, v mene ktorej sudca svoju funkciu vykonáva, nakoľko platná právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v a nasl. a právom na náhradu škody, za ktorú zodpovedá ten, kto ju spôsobil, a to okrem výnimiek, ktoré sú výslovne uvedené o.i. aj v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého štát je subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody, čo ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov, t.j. ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti podľa a nasl. .

7. Súd prvej inštancie sa následne v intenciách ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. a sp. zn. ) zaoberal skúmaním, či boli splnené všetky predpoklady pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti, či tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu spornými výrokmi v odôvodnení označeného rozsudku (na strane 38 a 39 odôvodnenia rozsudku) vykazuje znaky neoprávnenosti (protiprávnosti), vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí zo dňa 26. septembra 2013 sp. zn. , a uzavrel, že nebol splnený základný predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, a to neoprávnenosť zásahu, lebo samotný spôsob vykonania zásahu žalovanou nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Z uvedeného dôvodu sa súd v ďalšom nezaoberal, či tento zásah bol objektívne spôsobilý, či dokonca aj spôsobil ujmu na právach žalobcu chránených ustanovením a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

8. Dôvodil pritom, že v danom prípade mal za nespochybniteľné, že spornými výrokmi v odôvodnení rozsudku žalovaná vyjadrovala svoje právne posúdenie, medziiným aj to, akým spôsobom je potrebné pristupovať k reštitučným nárokom a o nevyhnutnosti byť v rámci uplatňovania reštitučných nárokov zhovievavejším k forme a obsahu týchto nárokov. Súd konštatoval, že žalobcom namietaný „ústretovejší prístup k jednej strane sporu“ žalobca vníma v hmotnoprávnej rovine, t.j. pri právnom posúdení prípadu a uzavrel, že ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právneho posúdenia, ku ktorým žalovaná v rozsudku dospela, a na ktorých rozhodnutie spočíva, nemôže byť považovaná za exces, ktorý by znamenal neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu. Dodal, že to, či sú (ne)správne právne závery, ku ktorým dospela žalovaná na podklade vykonaných a vyhodnotených dôkazov, prislúcha nadriadenému súdu pri rozhodovaní o riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkoch. V danom prípade žalobca (aj) využil riadny opravný prostriedok, následkom čoho bol predmetný rozsudok žalovanej zrušený.

9. Zamietnutie vykonania dôkazu oboznámením sa s listom predsedníčky Slovenskej advokátskej komory zo dňa 20.11.2019, ktorým bola vybavená sťažnosť pani M. U. na pejoratívne, nevhodné a znevažujúce výroky žalobcu ako advokátskeho koncipienta vo vzťahu ku konajúcej sudkyni - žalovanej, odôvodnil súd prvej inštancie odkazom na obsah tejto listiny, ktorým sú skutočnosti týkajúce sa etickej či disciplinárnej zodpovednosti advokátskeho koncipienta za obsah a formu použitých výrazových prostriedkov v ním podanej žalobe na ochranu osobnosti, tieto však nemajú žiadnu právnu relevanciu k predmetu tohto sporu, t.j. posúdeniu, či žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnostných práv výrokmi žalovanej v odôvodnení jej rozsudku, je neoprávnený.

10. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa v súlade so zásadou úspechu v spore tak, že v spore plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že podľa o výške náhrady bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa a . Navrhol zmeniť rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súc presvedčený o tom, že jeho

nárok voči žalovanej je opodstatnený a žaloba dôvodná, žalobca v odvolaní podčiarkol, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o pasívnej legitimácii žalovanej v predmetnom spore, nesprávnym je ale jeho názor, že zo strany žalovanej nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, lebo vykonávala činnosť zákonom predpokladanú a ako sudkyňa vydala súdne rozhodnutie, na ktoré bola oprávnená a ktorého zákonom predpísanou náležitosťou jej jeho odôvodnenie. Žalobca namietol správnosť úsudku súdu prvej inštancie, že výroky, ktorými žalovaná zasiahla do osobnostných práv žalobcu predstavujú právne posúdenie veci. Vyjadril tiež nesúhlas so záverom súdu, že právne posúdenie veci nemôže byť považované za exces, lebo posúdenie správnosti alebo nesprávnosti právneho posúdenia prislúcha nadriadenému súdu pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch, čo žalobca aj využil a dosiahol ním zrušenie rozhodnutia obsahujúceho výroky, ochrany proti ktorým sa žalobca domáha. Žalobca v tejto súvislosti zopakoval, že žalovaná spornými výrokmi v odôvodnení rozsudku, t.j. formuláciu o tom, že by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý postup, ktorý by vyústil do záveru o nevyhovení žalobe, uviedla ako vysvetlenie, prečo právo vyložila spôsobom, ktorým ho vyložila a prečo dospela k skutkovým záverom, ku ktorým dospela. Zdôraznil, že očakávania jednej skupiny účastníkov konania ako kritérium pre vyvodzovanie právnych a skutkových záverov, resp. prijímanie týchto záverov na základe toho, čo jedna skupina účastníkov konania považuje za spravodlivé, alebo nespravodlivé, nie je ani právnym posúdením veci, ani skutkovým záverom. Súdu prvej inštancie v tejto súvislosti žalobca vytkol, že si neuvedomil, že:

a) osobnostné práva nemožno v súčasnosti v právnom štáte obmedzovať takým spôsobom, že by tieto práva nemohli byť dotknuté nerovnakým zaobchádzaním v situácii, keď priamo právne predpisy explicitne takéto nerovnaké zaobchádzanie zakazujú, a že

b) žalobca sa nedomáha podanou žalobou ochrany svojich procesných práv, ale ako účastník - strana súdneho konania, ktorý bol vo svojej dôstojnosti neoprávnene dotknutý vyjadrením žalovanej, že svoju rozhodovaciu činnosť prispôsobuje tomu, čo jedna skupina účastníkov považuje za spravodlivé, lebo takéto vyjadrenia žalovanej v ňom vyvolali nezvratné presvedčenie, že žalovaná vníma jeho ako nepatriaceho medzi „oprávnené osoby“ za takého účastníka konania, ktorý nemá dostať možnosť domáhať sa svojich práv ako tieto „oprávnené osoby“, a to preto, lebo pohľad žalovanej bol ovplyvnený očakávaniami týchto „oprávnených osôb“,

c) vyjadrenia žalovanej o neústretovom prístupe nie sú právnym hodnotením, ani skutkovým záverom, ale vyjadrujú názor žalovanej, že právo je potrebné aplikovať tak, aby bolo ústretové voči osobám, ktoré sa domáhajú (podľa žalovanej) reštitučných nárokov, pričom upozornil, že podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava: Veda 2003) znamená slovo ústretový ochotný vyjsť v ústrety, ochotný vyhovieť, a nie je pre žalobcu akceptovateľné, ak ako účastník súdneho konania je adresátom vyjadrenia sudkyne, podľa ktorého by mala voči účastníkom stojacim na opačnej procesnej pozícii, postupovať s ochotou vyhovieť im.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie správne vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 č.k. -1198 v jeho označenej časti nie je neoprávneným (protiprávnym) zásahom do osobnosti žalobcu, najmä s ohľadom na účel rozhodovania súdu a účel odôvodnenia rozsudku súdu, lebo ide o zásah dovolený, a teda ide o okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť (protiprávnosť) zásahu, z ktorého nedošlo v tejto veci k vybočeniu (excesu), pričom tento záver je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu (R 127/2014, R 36/2009). Podľa názoru žalovanej žalobca v odvolaní nedôvodne namietol, že sporné výroky odôvodnenia rozsudku nepredstavujú právne posúdenie veci a ani skutkový záver. V tejto súvislosti žalovaná akcentovala, že žalobcom namietané vety nie je možné vytrhnúť z ich kontextu - obsahového a účelového, pretože účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť akým spôsobom dospel súd k rozhodnutiu a akými myšlienkovými pochodmi sa riadil, pričom sporné výroky majú oporu v právnych názoroch vyslovených v rozhodnutiach najvyššieho i ústavného súdu. Na záver žalovaná vyjadrila nesúhlas so záverom súdu, že v spore je pasívne legitimovaná, majúc za to, že žaloba voči nej mala byť zamietnutá i pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Poukázala pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2012 sp. zn. a v ňom vyslovený právny názor (str. 7): „Pokiaľ k zásahu do osobnostných práv malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, zastáva dovolací súd názor, že pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto prípade

štát. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci je totiž výsledkom výkonu súdnej moci - súdnictva, t.j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých štát, potom analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánmi verejnej moci pri výkone tejto moci. Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“.

13. Odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

14. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa , ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Napokon nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, t.j. keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z až .

15. Žalobca vecnú správnosť rozsudku spochybnil i uplatnením odvolacieho dôvodu podľa , t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý je daný vtedy, ak súd sa dopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom prípade naplnené.

17. Preskúmavanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by bol v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z a nasl. alebo že by súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ako i v predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

18. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, a to so zreteľom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania ( ) a žalobcom uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia (

), t.j. odkazuje na dôvody rozsudku napadnutého odvolaním žalobcu v jeho závere, ktorý žalobca učinil predmetom odvolacieho prieskumu, a to že v danom prípade sa nejedná o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, lebo súd (žalovaná) nevybočil(a) z medzí daných platnými právnymi predpismi, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( ) a len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu predneseným v rámci žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza nasledovné:

19. V súdenej veci sa žalobca domáha ochrany svojej občianskej cti v zmysle , podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Žiada, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaslať na adresu žalobcu písomné ospravedlnenie za výroky v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 č.k. -1198: „Opačný záver by bol príliš formalistický a mohol by viesť k záveru, ktorý by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý.“ a tiež, že: „K reštitučným veciam je potrebné pristupovať tak, aby nedochádzalo k formalistickému prístupu súdu, k neústretovému prístupu, ktorý hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Reštitučné nároky sú nároky mimoriadne a to do tej miery, že to odôvodňuje i mimoriadny postup súdov.“ tvrdiac, že žalobca po oboznámení sa s citovanými časťami odôvodnenia predmetného rozsudku zažil pocit hlbokého poníženia vo svojej ľudskej dôstojnosti, pociťoval roztrpčenie a vysokú mieru frustrácie so závermi žalovanej v sporných výrokoch, ktoré ho zasiahli v podstate jeho osobnosti a spôsobili, že viera žalobcu v rovnosť pred zákonom, vrátane rovnosti strany súdneho konania, zostala otrasená.

20. Predpokladom pre ochranu práva podľa , vrátane ochrany voči každému zásahu do cti alebo ľudskej dôstojnosti, ktorý je spôsobilý ohroziť česť (dobrú povesť), vážnosť, meno alebo dôstojnosť fyzickej osoby alebo aj narušiť súkromný život fyzickej osoby, je neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.

21. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená o.i. podmienka neoprávnenosti (protiprávnosti) zásahu, objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu.

22. Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý je v rozopre s objektívnym právom. V konkrétnych prípadoch niektoré zásahy, hoci sa môžu javiť ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno hodnotiť ako neoprávnené. Podstatou je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť takého zásahu. Okolnosti, ktoré majú tieto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu a funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na jednej strane a osobitných verejných záujmov na strane druhej, sú obsiahnuté buď priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. Do tejto skupiny patrí o.i. aj prípady, kedy iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Tak je tomu i vtedy, ak súd rozhoduje v civilnom sporovom konaní o právach a povinnostiach sporových strán. Takýto zásah, podmienený príslušnou právnou úpravou, potom zostáva povoleným za predpokladu, že sa stal primeraným spôsobom a nie je zároveň v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých treba, s ohľadom na zabezpečenie elementárnej úcty k dôstojnosti jej osobnosti, za všetkých okolností bezpodmienečne trvať.

23. V prípade odvolateľa je zrejmé, že k ním tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v civilnom sporovom konaní - v spore o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v ktorom žalobca vystupuje ako žalovaný v 3. rade a v ktorom dňa 11.6.2014 žalovaná ako zákonná sudkyňa vyhlásila v prospech žalobcov rozsudok č.k. -1198, ktorého písomné vyhotovenie rozsudku v časti jeho odôvodnenia na strane 38 na konci prvého odseku a na strane 39 sa v prvom odseku obsahuje sporné výroky, a teda k zásahu došlo v rámci výkonu zákonom stanovených procesných povinností súdu, kedy bol súd podľa ustanovenia , účinného v čase rozhodovania súdu, v odôvodnení rozsudku povinný uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, ako i dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24. Nepochybne možno tiež odôvodnením súdneho rozhodnutia zasiahnuť do osobnostných práv tak priamo účastníka súdneho konania (strany sporu, eventuálne i tretej osoby). Takéto porušenie, vytýkané vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, je však nutné zvažovať s ohľadom na funkciu tohto odôvodnenia, najmä s ohľadom na to, aby bolo súdu umožnené vykonávať jeho funkciu, a teda presvedčivo, jasne a podrobne vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom v danom prípade zistený a aké je jeho právne posúdenie. Z tohto dôvodu možno, vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, uvažovať o prípadnom neoprávnenom zásahu len úplne výnimočne.

25. V danom prípade súd prvej inštancie náležite usúdil, že súd v rámci súdneho konania a pri odôvodňovaní rozsudku, nevykročil z medzí tohto konania, vrátane aplikovaného ustanovenia , účinného v čase rozhodovania súdu. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu, že žalobcom namietané vety nie je možné vytrhnúť z ich kontextu - obsahového a účelového, pretože účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť akým spôsobom dospel súd k rozhodnutiu a akými myšlienkovými pochodmi sa riadil. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 č.k. -1198 v jeho označenej časti nie je neoprávneným (protiprávnym) zásahom do osobnosti žalobcu, najmä s ohľadom na účel rozhodovania súdu a účel odôvodnenia rozsudku súdu, lebo ide o zásah dovolený, a teda ide o okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť (protiprávnosť) zásahu, z ktorého nedošlo v tejto veci k vybočeniu (excesu), a vychádzajúc i z medzi stranami sporu nespornej skutočnosti, že rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2014 sp. zn. , vrátane sporných výrokov obsiahnutých v jeho odôvodnení, zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29.12.2017 sp. zn. (okrem výroku o vylúčení časti žaloby na samostatné konanie a výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením a vec vrátil príslušnému súdu na ďalšie konanie, ako i že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.3.2019 sp. zn. bola sudkyňa H.. Y. T. (žalovaná v predmetnom spore) vylúčená z prejednávania a rozhodovania sporu sp. zn. , a to na základe námietky zaujatosti vznesenej žalovaným v 3. rade (žalobcom v predmetnom spore), súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, ak žalobu žalobcu ako neopodstatnenú zamietol.

26. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané, a nakoľko nebola zistená ani iná vada v zmysle a , ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa potvrdil rozsudok ako vecne správny (bez tohto, aby sa -súc viazaný rozsahom odvolania a uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia, zaoberal správnosťou posúdenia právnej otázky vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, hoci túto žalovaná spochybňovala, lebo táto sa nestala predmetom odvolacieho prieskumu), a podľa v spojení s priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).