Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoCsp-30-2020.pdf
PDF · 110.09 KB
Case nature
Subarea
4CoCsp/30/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: I. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX/XX, O., o zaplatenie 1.849,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. júna 2020 č.k. 39Csp 60/2017-94 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislej časti o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.849,19 eur, vyčíslený úrok z úveru vo výške 75,02 eur (ktorý označil vo výroku nesprávne ako úrok z omeškania - poznámka odvolacieho súdu), vyčíslený úrok z omeškania vo výške 0,82 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 1.849,19 eur a z vyčísleného úroku z úveru vo výške 75,02 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.); žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením (výrok III.).
2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 29.05.2017, domáhal od žalovanej zaplatenia istiny 1.849,19 eur, vyčísleného úroku z úveru vo výške 75,02 eur, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 0,82 eur, úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur a z nezaplatených úrokov 75,02 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07.12.2015 uzavrel so žalovanou úverovú zmluvu č. XXXXXX (ďalej aj „zmluva“ alebo „úverová zmluva“), na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky vo výške 2.000 eur. Keďže žalovaná po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila zmluvné povinnosti, na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 03.05.2017, pričom jeho pohľadávka ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 1.986,49 eur. Poznamenal, že žalovaná po zosplatnení úveru až do podania žaloby neuskutočnila žiadnu úhradu. Nevyjadrila sa ani k žalobe.
3. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu, na základe ktorej jej poskytol bezúčelový úver vo výške 2.000 eur s fixnou úrokovou mierou vo výške 11,50% ročne, výškou anuitnej splátky 29,91 eur a termínom splatnosti dňa 28.12.2015. V zmluve si dohodli aj poplatok za poskytnutie úveru 60 eur a poplatok za poistenie 0,73 eur. Z prehľadu splátok do predčasného zosplatnenia mal preukázané, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu 150,81 eur, ktorá bola započítaná na istinu.
4. Vec posúdil právne podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 8, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“), a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne, a to v časti o zaplatenie istiny 1.849,19 eur, vyčísleného úroku z úveru vo výške 75,02 eur, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 0,82 eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 1.849,19 eur a z vyčísleného úroku z úveru vo výške 75,02 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, žalobe preto v tejto časti vyhovel; a ako nedôvodnú vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia zamietol (zamietnutie žaloby v časti zaplatenia poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur, ktorú zamietajúci výrok pokrýva, však neodôvodnil). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Aj napriek tomu, že išlo o zmluvu podľa Obchodného zákonníka, konštatoval, že ju bolo potrebné posúdiť aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., pretože išlo o poskytnutie úveru, pri ktorom pôvodný veriteľ vystupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Uviedol, že hoci má zmluva o úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou, teda zmluvou, pri ktorej má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník a aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Normy obchodného práva považoval tak v prípade spotrebiteľských zmlúv za použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, ktorá má z povahy veci prednosť. Úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovanou vyhodnotil ako platne uzavretú, pričom ustálil, že žalovaná si svoje zmluvné povinnosti neplnila riadne a včas, a žalobca v dôsledku toho pristúpil k zosplatneniu úveru podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Potom vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť poskytnúť žalovanej úver splnil, a žalovaná si svoju povinnosť uhrádzať splátky za poskytnutý úver nesplnila a v konaní existenciu a výšku žalovanej pohľadávky ani nijako nenamietala a nespochybnila, dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie časti istiny za poskytnutý úver vo výške 1.849,19 eur je dôvodný (2.000 eur mínus splátky istiny 150,81 eur). Priznal mu tiež vyčíslený úrok vo výške 75,02 eur predstavujúci zmluvne dohodnutý úrok, ktorý bola žalovaná povinná zaplatiť do zosplatnenia, a aj vyčíslený úrok z omeškania vo výške 0,82 eur, nakoľko žalovaná bola v omeškaní s úhradou splatných splátok.
5. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, tento mu nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol, pretože sa priklonil k právnemu názoru, podľa ktorého patria veriteľovi úroky z úveru len za čas do splatnosti dlhu, nakoľko následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Konštatoval, že aj keď súdna prax v danej otázke nie je jednotná, opieral sa o judikatúru vyšších súdov, konkrétne o závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4Cdo 143/98), ktoré boli prevzaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov (č.k. 29C 131/2011-127 zo dňa 23.11.2011), a ktoré napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV.ÚS 476/2012. Poznamenal, že istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov zo strany veriteľa vo forme úveru a zmluvné úroky sú vždy splatné vo forme úveru (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka), čo znamená, že sú splatné vždy spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru, celková suma úrokov však musí byť zaplatená do splatnosti dlžného zostatku úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto žalobca ako veriteľ nemohol oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti istiny z úveru, nakoľko po vyhlásení úveru za splatný (v danom prípade dňa 03.05.2017) sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobcovi prináležia len úroky z omeškania, ktoré mu priznal podľa ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vo výške 5% ročne od 04.05.2017 (zosplatnenia úveru) do zaplatenia, a to z istiny 1.849,19 eur a zo sumy 75,02 eur.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov rozhodne
podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník.
7. Proti zamietajúcej časti tohto rozsudku, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia a v časti o zaplatenie poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur, podal žalobca riadne a včas odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť aj v zamietnutom rozsahu a žalovanú zaviaže k úhrade dlhu v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, a prizná mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie podal s poukazom na ust. § 356 ods. 1 písm. b), h), f) C.s.p. z dôvodov, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces; napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nemá nárok na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení úveru. Uviedol, že popri absencii právnych noriem obmedzujúcich predmetný nárok veriteľa existuje množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, resp. cez analógiu legis vyplýva záver, podľa ktorého nárok veriteľa na dohodnutý úrok nie je viazaný na zosplatnenie dlhu, ale na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých v rámci úveru (napr. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Obdobne poukázal i na ust. § 13 ods. 3 a § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. s tým, že pokiaľ predmetný zákon ukladá spotrebiteľovi povinnosť pri odstúpení od zmluvy zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Dlžník je preto povinný platiť úroky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov od okamihu ich reálneho poskytnutia do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Žiaden právny predpis pritom neobsahuje reštriktívne ustanovenia vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení úveru. Poukázal na to, že podľa návrhu zákona, ktorým sa mal v roku 2013 meniť a dopĺňať Občiansky zákonník, malo dôjsť k novelizácii ustanovenia § 53 ods. 9, keď toto malo byť doplnené o vetu: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka“. Navrhovaná zmena označeného ustanovenia Občianskeho zákonníka nebola nikdy legislatívne prijatá, čo podporilo jeho názor o tom, že zákonodarca neobmedzil jeho nárok ako veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení úveru. Svoju argumentáciu, podľa ktorej mu patrí zmluvný úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru, podporil aj poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.07.2019 sp. zn. 6Cdo 113/2018, v ktorom Najvyšší súd SR odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ jednoznačne uviedol, že veriteľ má nárok na zmluvný (obchodný) úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to aj popri nároku na úrok z omeškania, pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých finančných prostriedkov dlžníkom. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.08.2018 vydaného v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 je cieľom úrokov z omeškania sankcionovať nesplnenie povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti, prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z uvedených záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania. V tomto smere poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zo súdnej praxe pod č. 55/1996, v ktorom Najvyšší súd SR skonštatoval, cit.: „Úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške.“. Následne poukázal i na mnoho ďalších rozhodnutí všeobecných (okresných a krajských) súdov SR, ktorých príslušné časti podporujúce ním prezentovaný právny záver odcitoval, a napokon aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, konkrétne na obdobný právny názor vyslovený v uznesení zo dňa 21.08.2014, sp. zn. 33Cdo 212/2014. Namietal tiež, že súd prvej inštancie odvodzoval nesprávne správnosť prijatého záveru o nedôvodnosti nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru od uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, pretože Ústavný súd SR nevyslovil žiaden právny názor podporujúci akýmkoľvek spôsobom stanovisko konajúceho súdu ohľadne úrokov po zosplatenení úveru. Napokon ani Najvyšší súd SR v rozhodnutí vo veci sp. zn. 4Obo 143/98 neriešil uplatňovanie nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru, ale zaoberal sa otázkou nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. V závere odvolania namietol tiež skutočnosť,
že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný v časti nepriznania nároku na poistné vo výške 1,46 eur, nakoľko odôvodnenie rozsudku v tomto smere úplne absentuje. Nebolo mu tak zrejmé, na základe akých ustanovení ktorého právneho predpisu dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti jeho žaloby v tejto časti.
8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (ktorou zamietol žalobu v časti zaplatenia úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia a poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur) a v závislej časti týkajúcej sa trov konania, a tiež procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal; prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a v závislej časti o nároku na náhradu trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku (úroku z úveru) vo výške 11,50% ročne z uplatnenej istiny od predčasného zosplatnenia úveru do zaplatenia nevykonal navrhnuté dôkazy v potrebnom rozsahu, a tiež z dôvodu, že odôvodnenie rozsudku je v napadnutej časti zamietnutia uplatneného poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur pre úplnú absenciu uvedenia dôvodov zamietnutia odvolacím súdom nepreskúmateľné.
10. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
Podľa čl. 2 ods. 2, 3 C.s.p., právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. (3) Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Podľa ust. § 220 ods. 2, 3 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. (3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
11. Porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil strane sporu realizáciu jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým znemožnil strane sporu uskutočňovať jej patriace procesné práva. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na spravodlivý súdny proces je preto aj vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že právo sporových strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil aj Najvyšší súd SR (v uznesení sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15.07.2010). Napokon povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok súdu ukladá aj ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Nedostatok
riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť pochopiteľné, a zároveň prijateľné, racionálne a spravodlivé.
12. Na základe žalobcom podaného odvolania bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 11,50% z istiny 1.849,19 eur od predčasného zosplatnenia úveru až do jeho zaplatenia, a tiež preskúmanie rozhodnutia a jemu prináležiaceho odôvodnenia vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti zaplatenia poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur.
13. Z predloženého spisu, konkrétne z podanej žaloby, odvolací súd zistil, že žalobca si uplatnil voči žalovanej nielen nárok na zaplatenie istiny 1.849,19 eur, úroku z úveru vo výške 75,02 eur, úroku z omeškania vo výške 0,82 eur, úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 1.849,19 eur a z nezaplatených úrokov 75,02 eur od 04.05.2017 do zaplatenia, ako to uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď bod 1 odôvodnenia), ale aj nárok na zaplatenie poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur. O uplatnení poplatku za poistenie žalobcom vo výške 1,46 eur sa však súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezmienil, a teda v odôvodnení sa s týmto nárokom nijako nevysporiadal. Zamietnutie žaloby v tejto časti tak vyplýva iba zo zamietajúceho (druhého) výroku rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu „vo zvyšku“ zamietnutá, nakoľko vyhovujúcim (prvým) výrokom rozsudku žalobcovi tento nárok priznaný nebol. Pokiaľ teda zamietnutiu žaloby v časti zaplatenia poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur neprislúcha žiadna časť odôvodnenia rozsudku, je nepochybné, že súd prvej inštancie pri vypracovavaní písomného vyhotovenia (odôvodnenia) rozsudku vo vzťahu k tomuto žalobou uplatnenému nároku nerešpektoval vyššie citované zákonné ust. § 220 ods. 2 C.s.p. upravujúce požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti odvolacím súdom nepreskúmateľný, pretože uvedenie relevantných dôvodov zamietnutia žaloby v tejto časti úplne absentuje. Nemožno tak absolútne zistiť, na základe akých skutkových zistení, zákonných ustanovení, právnych úvah a myšlienkových pochodov dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby v tejto časti. Napadnutý rozsudok je preto pre absenciu relevantného odôvodnenia vo vzťahu k tejto dotknutej časti arbitrárny a žalobcovi odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo i právne argumentovať proti rozsudku v tejto časti v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku v časti nároku na zaplatenie poplatku za poistenie mal nepochybne za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Naviac odvolací súd dodáva, že tento nedostatok nemožno v odvolacom konaní odstrániť, pretože úlohou odvolacieho súdu je napadnuté rozhodnutie preskúmať, absentujúce odôvodnenie však preskúmať nemožno.
14. Ďalej sa zaoberal odvolací súd otázkou posúdenia nároku na úroky z úveru po mimoriadnom zosplatnení úveru, a teda či súd prvej inštancie zaujal správny právny názor vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie úroku z úveru vo výške 11,50% ročne z dlžnej istiny (1.849,19 eur) od 04.05.2017 do zaplatenia, ktorý žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že si je vedomý nejednotnosti riešenia danej právnej problematiky, prikláňa sa však k názoru, že v spotrebiteľských vzťahoch je možné priznať úroky len do splatnosti úveru, pretože po splatnosti úveru nastupuje režim sankčných úrokov z omeškania, čo znamená, že dlžník je povinný platiť len úroky z omeškania. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou považuje odvolací súd v prvom rade za potrebné uviesť, že v čase vydania napadnutého rozsudku (10.06.2020) existovalo už rozhodnutie - uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 6Cdo 113/2018, ktoré riešilo predmetnú, súdmi nižšej inštancie rozdielne rozhodovanú, otázku úrokov z úveru po mimoriadnom zosplatnení úveru tak, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.08.2018 vydaného v spojených veciach C-96/16 a C-94/17) jednoznačne ustálilo, že veriteľ má nárok na zmluvný úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to aj popri nároku na úrok z omeškania, pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých finančných prostriedkov dlžníkom. Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nerešpektoval pri rozhodovaní o tak spornej a dôležitej otázke aktuálne, k zjednoteniu
právnych názorov smerujúce, rozhodnutie jednej z najvyšších súdnych autorít (Najvyššieho súdu SR), keď existovalo v čase jeho rozhodovania a muselo mu byť známe. V odôvodnení svojho rozsudku tiež nevysvetlil, prečo sa od tohto právneho názoru odklonil. Napokon povinnosť rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, prípadne povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť odklon od takejto praxe vyplýva priamo aj z čl. 2 ods. 2, 3 C.s.p. (princípu právnej istoty) a z § 220 ods. 3 C.s.p.. Súd prvej inštancie však aj napriek existencii tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uprednostnil neaktuálny právny názor. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že hneď po vydaní napadnutého rozsudku vydal Najvyšší súd SR ďalšie rozhodnutie - uznesenie zo dňa 16.06.2020, sp. zn. 5Cdo 42/2020, v ktorom sa detailne zaoberal problematikou nároku na úroky z úveru po mimoriadnom zosplatnení úveru a v ktorom potvrdil už skôr prijatý právny názor, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi prináleží aj úrok z istiny, avšak len vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Predmetné rozhodnutie je publikované ako zjednocujúce stanovisko aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2021 pod č. R 5/2021. Najvyšší súd SR vychádzal z toho, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a ani zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník a ani Občiansky zákonník nemodifikuje trvanie záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. S poukazom na ust. § 497 a § 502 Obchodného zákonníka, ako aj § 9 ods. 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. dospel preto k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru patrí veriteľovi úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Ak dlžník disponuje peňažnými prostriedkami a porušil zmluvné povinnosti, nemôže z takého porušenia profitovať, nakoľko zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút, ktorý slúži na ochranu veriteľa, pričom podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky a patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka platiť veriteľovi dohodnutú odmenu zostáva nedotknutý a aplikuje sa po dobu, na ktorú bol v zmluve dohodnutý, nakoľko dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Keďže dlžníkovi zostáva záväzok platiť rovnaký úrok ako v čase jeho dojednania, veriteľovi potom patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
15. Z uvedeného je zrejmé, že dlžník (ktorým je v danom prípade žalovaná) bude povinný platiť úroky z úveru ako odmenu najdlhšie do dátumu konečnej splatnosti úveru v zmysle úverovej zmluvy, ktorá by žalobcovi ako veriteľovi patrila ako cena peňazí v prípade riadneho plnenia povinností dlžníkom. Keďže v danom prípade vychádzal súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu na úrok z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z opačného a v čase rozhodovania už prekonaného (obsolentného) právneho názoru, je nepochybné, že na základe toho dospel potom aj k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobcovi daný nárok nepatrí. Vychádzajúc z právneho záveru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí publikovanom pod č. R 5/2021 je zrejmé, že pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na úrok z istiny úveru vo výške 11,50% ročne zo sumy 1.849,19 eur od 04.05.2017 (predčasného zosplatnenia úveru) do zaplatenia bolo potrebné zistiť dátum konečnej splatnosti úveru v zmysle úverovej zmluvy zo dňa 07.12.2015, a tiež koľko žalovaná už na tento úrok už zaplatila. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však tieto skutkové zistenia nevyplývajú, pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nároku žalobcu na úrok z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, prirodzene, dokazovanie v tomto smere nevykonal. Je potom nepochybné, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie nie je dostatočný, a že na jeho podklade odvolací súd nemôže rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku na úrok z úveru vo výške 11,50% ročne. Pokiaľ teda bez zistenia tejto pre rozhodnutie o tomto nároku podstatnej skutočnosti (dátumu konečnej splatnosti úveru a prípadných úhrad úroku žalovanou) nemožno o danom nároku rozhodnúť a doplnenie dokazovania odvolacím súdom nie je vzhľadom na zásadu dvojinštančnosti konania účelné, nakoľko odvolací súd nemôže v rámci svojej preskúmavacej právomoci suplovať konanie pred súdom prvej inštancie a namiesto neho zisťovať skutkové okolností relevantné pre rozhodnutie, odvolací súd uzavrel, že tento nedostatok nemožno v odvolacom konaní odstrániť.
16. Vzhľadom k tomu, že napadnutá časť rozsudku súdu prvej inštancie je čiastočne (vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku za poistenie vo výške 1,46 eur) nepreskúmateľná a vo zvyšnom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (nároku na úrok z úveru po mimoriadnom zosplatnení úveru) a z nedostatočne zisteného skutkového stavu (ako je už vyššie vysvetlené), a keďže tieto nedostatky nemožno napraviť v odvolacom konaní, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti a v závislej časti o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie rešpektujúc vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí publikovanom pod č. R 5/2021 nanovo prejednať nárok žalobcu na úrok z úveru vo výške 11,50% ročne z istiny od 04.05.2017 do zaplatenia a nárok na poplatok za poistenie vo výške 1,46 eur, a rozhodnúť o nich s tým, že svoje nové rozhodnutie odôvodní súd prvej inštancie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2, 3 C.s.p.. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.).
17. O nároku na náhradu trov (aj tohto odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (ust. § 396 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.).
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).