Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-89-2020.pdf
PDF · 143.84 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/89/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: I. P. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom H. R. č. XX, zastúpená JUDr. Martinom Janáčom, advokátom, Bratislava, Wilsonova č. 3, proti žalovanej: W. P. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom H. R. č. XX, zastúpená JUDr. Martou Vícenovou, advokátkou, Malacky, Záhorácka č. 5478/15B, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 4. decembra 2019, č.k. 31 C 155/2017-190, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 4. decembra 2019, č.k. 31 C 155/2017-190,
- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni, m e n í tak, že žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 4.12.2019, č.k. 31 C 155/2017-190, I. žalobu zamietol; II. žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 14.9.2017 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Malacky, obec H. R., katastrálne územie H. R., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu v Malackách, katastrálny odbor: a/ pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/X, záhrady o výmere 295 m2; b/ pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 533 m2; c/ stavba - rodinný dom, súpisné č. XX, stojaci na pozemku parcela č. XXXX/X. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 6.7.1998 uzatvorila spolu so svojim nebohým manželom ako darcami a žalovanou ako obdarovanou, ktorá je ich dcéra, darovaciu zmluvu so zriadením vecného bremena bývania a užívania nehnuteľnosti, ktorej predmetom bolo darovanie uvedených nehnuteľností. Žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia Okresného úradu v Malackách zo dňa 20.7.1998. Ich spolužitie v rodinnom dome bolo až do roku 2014 bez vážnejších problémov, približne v tom roku malo dochádzať bez relevantných dôvodov na jej strane k zmene správania žalovanej, ktorá sa voči nej začala postupne správať agresívne, vulgárne ju urážala, vyhrážala sa jej fyzickou likvidáciou. Tieto verbálne akty žalovanej sa mali stupňovať, čoho dôsledkom boli dve oznámenia o spáchaní priestupku a dňa 5.10.2016 malo agresívne správanie žalovanej vyvrcholiť tým, že došlo k jej napadnutiu, žalovaná ju mala sotiť na zem. V dôsledku fyzického napadnutia utrpela zranenia pravej hornej končatiny, pomliaždenie lakťa a zranenie zápästia, musela nosiť sadrovú dlahu a absolvovať operáciu. Podala dňa 5.10.2016 trestné oznámenie, vec bola odovzdaná na prejednanie priestupku. Žalovaná svojim správaním hrubo porušila dobré mravy, z dôvodu
ktorého ju listom zo dňa 12.10.2016 vyzvala na vrátenie daru. Žalovaná uviedla, že sa k žalobkyni alebo členom jej rodiny nikdy nesprávala spôsobom, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. 1.2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. a/ C.s.p., § 126 ods. 1, § 630 Občianskeho zákonníka a dôvodil nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že v konaní nemal preukázané, že by žalovaná hrubo porušila dobré mravy vo vzťahu k žalobkyni, takže nenastal jeden z nevyhnutných hmotnoprávnych predpokladov na účinné dovolanie sa vrátenia daru darcom, keď žalovaná je aj naďalej riadnou výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktorých vypratania sa žalobkyňa v konaní domáhala; podmienky pre domáhanie sa vrátenia daru zo strany žalobkyne splnené neboli. Žalobkyňa nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností a tak ani nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľností uvedených v žalobnom petite, keďže ide o právo vlastníka na ochranu pred tým, kto mu do vlastníctva neoprávnene zasahuje. Vec právne posúdil ako žalobu o vypratanie nehnuteľnosti podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka v dôsledku uplatnenia práva jedného z darcov (manžel žalobkyne v roku 2008 zomrel, nehnuteľnosť patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva darovali dcére) na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka. V zmysle konštantnej judikatúry, pokiaľ ide o vrátenie darovanej nehnuteľnosti, darca sa môže domáhať jej vypratania, ak sú splnené podmienky pre vrátenie daru (R 38/1992), pri hnuteľných veciach možno požadovať vydanie. Domáhať sa vrátenia daru, ktorý v čase darovania bol v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, môže po smrti jedného z manželov aj pozostalý manžel (R 25/2010, R 42/2014). Pri právnom posúdení postupoval v súlade s citovanou judikatúrou najvyšších súdnych autorít (R 38/1992, R 25/2010). Poukázal na hmotnoprávne podmienky vrátenia daru uvedené v ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.8.1997, sp. zn. 3 Cdo 191/96; R 88/1998 a dobré mravy (boni mores), ktoré patria k zásadám súkromného práva. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušenie sústavné, pričom k naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také závadné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti, tzn. že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie darcu, či sa sám nespráva voči obdarovanému nevhodne. Súdna prax nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov situácie, keď konanie obdarovaného spočíva v slovných útokoch alebo miernej fyzickej inzultácii, ku ktorým došlo iba v dvoch prípadoch, najmä, ak pôvod týchto útokov spočíva aj v správaní darcu. Zo súdnej praxe vyplynulo (R 111/98), že ak súd v spore o vrátenie daru v rámci hodnotenia dôkazov nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni (darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť i dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že nastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok zánik darovacieho vzťahu, a to hrubé porušenie dobrých mravov obdarovanou. Túto otázku posudzoval ako predbežnú vo vzťahu k požadovanému žalobnému petitu na uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalovaná nadobudla nehnuteľnosti špecifikované v žalobnom petite na základe darovacej zmluvy zo dňa 1.7.1998 od darcov
- rodičov, ktorí mali nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve a ona je v súčasnosti vedená na liste vlastníctva č. XXX vedeného Okresným úradom Malacky, katastrálny odbor, ako ich výlučná vlastníčka. V konaní bola medzi stranami sporu sporná skutočnosť, či sa žalovaná dopustila voči darkyni
- žalobkyni takého konania, ktoré dosiahlo intenzity hrubého porušenia dobrých mravov. Túto skutočnosť posudzoval v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a mal za to, že žalobkyňa v konaní takéto konanie žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré by naplnilo znaky sústavnosti alebo značnej intenzity nepreukázala. Žalobkyňa v prvom rade v žalobe i písomnej výzve zo dňa 12.10.2016 tvrdila, že žalovaná sa k nej od roku 2014 začala správať agresívne, sústavne ju vulgárne uráža, vyhráža sa jej fyzickou likvidáciou, ale vykonaným dokazovaním sa takéto sústavné správanie žalovanej nepreukázalo, keď všetci svedkovia, ktorých výsluch navrhla žalobkyňa uviedli, že neboli svedkom takéhoto sústavného konania žalovanej voči žalobkyni napriek tomu, že pomerne často chodili do spornej nehnuteľnosti obývanej spoločne žalobkyňou a žalovanou. Svedkyňa Z. H., dlhoročná kamarátka žalobkyne tvrdila, že medzi žalobkyňou a žalovanou bol pekný vzťah a nevie kedy sa mal zhoršiť, sama nebola svedkom žiadnych konfliktov medzi žalobkyňou a žalovanou,
pričom žalobkyňu navštevovala v spornej nehnuteľnosti minimálne dva krát do mesiaca a žalobkyňa s ňou nikdy žalovanú pri rozhovoroch nerozoberala. Svedkyňa P. E., partnerka syna žalobkyne, ktorá aj spísala žalobkyni výzvu na vrátenie daru vypovedala, že nebola prítomná osobne pri žiadnych hádkach medzi žalobkyňou a žalovanou, do nehnuteľnosti chodila veľmi často, asi dva krát do týždňa, o nezrovnalostiach medzi žalobkyňou a žalovanou mala vedieť iba od žalobkyne. Syn žalobkyne a brat žalovanej D. P. uviedol, že bol iba pri konflikte v dielni, pri iných konfliktoch osobne nebol, aj keď do spornej nehnuteľnosti, ktorú obýva žalobkyňa a žalovaná, chodil v podstate denne, keďže v nej mal dielňu, žalovaná nenadávala vulgárne, boli to iba také drobnosti, odvrknutie. Ani listinné dôkazy predložené žalobkyňou nepreukázali, že by sa voči nej žalovaná správala hrubo, nadávala jej, vyhrážala sa jej. Poukázal na rozpory v samotnej výpovedi žalobkyne, ktorá ani netvrdila, že pred dňom 5.10.2016 nejaké konflikty so žalovanou vznikli, ani nepreukázala, že by bola úspešná ohľadne podaných oznámení vo veci spáchania priestupku. Ďalším tvrdeným dôvodom na vrátenie daru uvádzaným v žalobe a písomnej výzve na vrátenie daru zo dňa 12.10.2016 bol konflikt medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 5.10.2016. Žalovaná počas výsluchu priznala, že v rozrušení z toho, že žalobkyňa na ňu ako rodiča maloletého dieťaťa zavolala Úrad sociálnych vecí a rodiny, ktorý u nej vykonal kontrolu, prišla k žalobkyni a prebehla medzi nimi krátka hádka asi v trvaní piatich minút, navštívili ju pracovníci sociálky a mali jej povedať, že dostali anonymné oznámenie, že sa nestará o dcéru. Žalobkyňa počas výsluchu priznala, že telefonicky kontaktovala sociálny úrad ohľadne svojej vnučky, ale zároveň uviedla, že nikdy netvrdila, že by sa žalovaná o svoje dieťa nestarala. Syn žalobkyne D. P. počas výsluchu vypovedal, že žalovaná mala nadávať svojmu dieťaťu a dalo sa to na sociálku, potom nasledoval ten incident. Samotný priebeh konfliktu zo dňa 5.10.2016 bol medzi stranami sporu sporný, keďže prebehol len „medzi tzv. štyrmi očami“ medzi žalobkyňou a žalovanou bez prítomnosti iných svedkov. Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí uvádzali len to, čo počuli od žalobkyne. Žalovaná poprela, že by došlo k fyzickému kontaktu so žalobkyňou, ktorá tvrdila, že ju žalovaná sotila, avšak bližšie neopísala intenzitu predmetného fyzického kontaktu, iba uviedla, že spadla na zem na ruku. Svedkyňa Z. H. uviedla, že žalobkyňa k nej prišla po konflikte a povedala jej, že ju dcéra sotila a buchla si ruku o kreslo, nie o zem, okrem toho, že žalobkyňa bola bledá, neuvádzala, že by sa sťažovala na bolesť alebo akékoľvek zranenie. Syn žalovanej si u žalobkyne, okrem psychických zmien, nevšimol žiadne iné zmeny vo forme fyzického zranenia. Svedkyňa P. E. vypovedala, že si žalobkyňa držala ruku. Prvoinštančný súd dal do pozornosti skutočnosť, že svedkovia P. E. a D. P., ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, udržujú dobrý vzťah iba so žalobkyňou, so žalovanou nemožno podľa zistených skutočností opísať ich vzťah ako dobrý. Svedok D. P. (syn žalobkyne) a jeho družka ako jeho blízka osoba, majú záujem na výsledku sporu v prospech žalobkyne, nakoľko v prípade vrátenia daru žalovanou by mal D. P. možnosť nadobudnúť podiel na predmetnej nehnuteľnosti v rámci dedičského konania, v spornej nehnuteľnosti užíva minimálne dielňu na podnikateľské účely. Žalobkyňa predloženými listinnými dôkazmi nepreukázala, že by jej žalovaná spôsobila ujmu na zdraví, a to ani ambulantnou správou zo dňa 5.10.2016 a prepúšťacou správou z hospitalizácie zo dňa 1.12.2016. Z odborného vyjadrenia znalca Prof. MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc. (tento listinný dôkaz vykonal z vyšetrovacieho spisu č. ORP-759/MC-MA-2016 k priestupkovému spisu, ktorého predmetom bol konflikt medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 5.10.2016) k ambulantnej správe zo dňa 5.10.2016 a prepúšťacej správe zo dňa 1.12.2016 vyplýva, že na stanovenie zlomeniny nestačí jedno Rtg vyšetrenie a pravidelne sa pri ďalších vyšetreniach zistí, či sa nejedná o staršiu zlomeninu, resp. sa nejedná o zlomeninu vôbec; v prepúšťacej správe sú uvedené ochorenia, ktoré sú degeneratívne - neúrazové, pre stanovenie príčinnej súvislosti nestačí, ak ošetrujúci lekár naivne začierni anamnestický údaj pacientky, udáva už dlhé roky a doplní ho údajom po úraze, najmä ak zlomenina po úraze nebola preukázaná. Žalobkyňa na vyvrátenie skutočností uvedených v odbornom vyjadrení nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov. Priestupkové konanie vo veci konfliktu zo dňa 5.10.2016 bolo Okresným úradom Malacky zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku voči občianskemu spolužitiu nebol obvinenej - žalovanej preukázané. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že v prípade predmetného konfliktu zo dňa 5.10.2016 vzal do úvahy i princíp vzájomnosti, keď bolo v konaní preukázané a o tejto skutočnosti mal vedomosť aj syn žalobkyne, že žalobkyňa dala na žalovanú podnet na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadne jej dcéry, pričom dôvodnosť takéhoto podnetu z vykonaného dokazovania nevyplynula. Konflikt zo dňa 5.10.2016 nastal bezprostredne po vykonanej kontrole a tak príčinu konfliktu možno vidieť i na strane žalobkyne. Ako už uviedol, pri právnom posúdení veci súdna prax nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov situácie, keď konanie obdarovaného spočíva v slovných útokoch alebo miernej fyzickej inzultácii, ku ktorým došlo iba v dvoch prípadoch, najmä ak pôvod týchto útokov spočíva aj v správaní darcu. Pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov musí vychádzať zo všetkých okolností daného prípadu a tak dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že
by konflikt medzi žalovanou a žalobkyňou dňa 5.10.2016 dosiahol intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. V priebehu dokazovania vyšlo najavo, že pred predmetným konfliktom žalobkyňa spolu so synom D. P. riešili so žalovanou určité vyporiadanie spornej nehnuteľnosti, ktoré mohlo prispieť, nie vinou žalovanej, k zhoršeniu vzťahov v rodine. Žalobkyňa vypovedala, že situácia si to vtedy vyžiadala, že nehnuteľnosť darovali iba žalovanej a výslovne povedala, že jej tvrdila, že nikdy by brata o svoj podiel nepripravila, že k zhoršeniu vzťahov so žalovanou došlo až po príchode jej nového partnera. Odkázal na výsluch brata žalovanej D. P., ktorý uviedol, že so žalovanou sa chcel vysporiadať a mal požiadavku, aby do konca života mohol užívať dielňu v spornom rodinnom dome, predtým ako prišiel druh žalovanej, bol na tom so žalovanou dohodnutý, situáciu potom riešili v roku 2015 a 2016, ale žalovaná sa s ním nechcela dohodnúť. Tieto skutočnosti nasvedčujú tvrdeniu žalovanej, že k zhoršeniu vzťahov medzi žalobkyňou, jej bratom a ňou na strane druhej prispelo riešenie majetkových požiadaviek jej brata a matky vo vzťahu k darovanej nehnuteľnosti, čo taktiež nemožno pričítať ako zavinenie žalovanej. Zástupca žalobkyne až v replike k žalobe uviedol, že dňa 4.10.2017 mala žalovaná opätovne napadnúť žalobkyňu, ktorá vec oznámila príslušným orgánom, ale ona sama túto skutočnosť vôbec nepreukázala a ani vykonanými výsluchmi svedkov a listinnými dôkazmi uvedené preukázané nebolo. Z priestupkového spisu Okresného úradu Malacky č. OU-MA-OVVS-2017, ktorého predmetom bolo oznámenie o priestupku, ktorého sa mala dopustiť žalovaná dňa 4.10.2017 na dvore rodinného domu tým, že napadla svojho brata D. P. a mala hodiť stoličku po svojej matke zistil, že konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že spáchanie priestupku nebolo obvinenej z priestupku preukázané; toto konanie nebolo ani jedným z dôvodov uplatnených vo výzve na vrátenie daru. Taktiež tvrdenie zástupcu žalobcu uvedené v záverečnej reči, že odobratie diára a údajné vniknutie žalovanej do časti nehnuteľnosti obývajúcej žalobkyňou nasvedčuje správaniu žalovanej voči žalobkyni, nebolo v konaní preukázané, pričom ani nebolo uplatneným dôvodom na vrátenie veci. 1.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že nepreukázala, že správanie žalovanej voči nej sa dá charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, že ho nepreukázali žiadni predvolaní svedkovia, pričom (okrem ich výpovedí) oprel tento záver i o odborné vyjadrenie prof. Lohnerta z trestného konania. Domnieva sa, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy a ani v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov vypočutých na pojednávaní konanom dňa 11.9.2019., ktoré skutočnosti boli obsiahlejšie zaznamenané vo zvukovom zázname z tohto pojednávania, hoci aj v zápisnici je ich podstatná časť zachytená. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že problémové správanie žalovanej voči nej (i konflikt zo dňa 5.10.2016) sa dialo bez prítomnosti priamych svedkov, t.j. medzi štyrmi očami (s výnimkou incidentu pred dielňou dňa 4.10.2017). To, že svedkami z počutia o správaní žalovanej a jej fyzickom napadnutí zo dňa 5.10.2016 boli osoby, ktoré s ňou dlhodobo dobre vychádzali, neznižuje hodnotu a pravdivosť ich výpovedí. Nevie u koho iného by mala hľadať pomoc a oporu bezprostredne po fyzickom útoku zo strany žalovanej ako u osôb, ktorým dôverovala. Odmietla v tejto súvislosti i názor súdu prvej inštancie uvedený v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na základe ktorého posudzoval výpovede svedkov D. P. a jeho družky P. E. v kontexte toho, že by mohli mať záujem na výsledku sporu z dôvodu neskoršieho nároku v dedičskom konaní. Tieto úvahy sú len hypotetické a nezakladajú sa na výsledku vykonaného dokazovania; v konečnom dôsledku potencionálnym dedičom majetku po žalobkyni je zo zákona i žalovaná, ktorá by si v prípade vrátenia daru mohla nárokovať všetky svoje údajné investície do nehnuteľností. Naviac výsledok tohto sporu žiadnym spôsobom nezaloží akékoľvek majetkové právo svedkyne P. E. voči predmetným nehnuteľnostiam. Obdobne sa na výsledku dokazovania nezakladajú ani závery súdu prvej inštancie (bod 43. odôvodnenia), podľa ktorých k zhoršeniu vzťahov medzi sporovými stranami prispeli majetkové požiadavky svedka D. P., keď sa tento záver opiera výlučne o výpoveď žalovanej, ktorá nebola potvrdená inými dôkaznými prostriedkami. Z výpovedí svedkov P. E. i D. P. na pojednávaní konanom dňa 11.9.2019 (i jej výpovede) vyplynulo, že verbálne konflikty medzi sporovými stranami nastali po nasťahovaní druha žalovanej E. P.; svedok P. vo svojej výpovedi uviedol viacero „schválností“ vykonaných zo strany žalovanej, napríklad zrušenie poštovej schránky, znemožnenie jej vstupu do garáže. Súčasne nemožno opomenúť ani listinnými dôkazmi a výpoveďami (jej, svedka P.), že to bola práve ona, ktorá do konfliktu v roku 2016 uhrádzala prevažnú časť nákladov na užívanie nehnuteľností. Táto okolnosť v spojitosti
s prítomnosťou druha žalovanej a jeho správaním v predmetnej nehnuteľnosti spôsobovali medzi sporovými stranami napätie už dávno pred návštevou žalovanej a svedka D. P. v kancelárii právnej zástupkyne žalovanej (kde sa mali riešiť majetkové záležitosti ohľadom predmetných nehnuteľností). Nesúhlasila ani s konštatovaním prvoinštančného súdu, že ani svedkyňa Z. H. spory medzi sporovými stranami nepotvrdila, pretože naopak táto svedkyňa tvrdila, že medzi sporovými stranami boli nielen pekné obdobia, no kedy sa zhoršili uviesť nevedela. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že žalovaná svoju účasť v priestoroch obývaných ňou dňa 5.10.2016 potvrdila, ako aj päťminútovú verbálnu hádku medzi nimi v daný deň kvôli jej oznámeniu na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ohľadom dcéry žalovanej), t.j. dôvod konfliktu medzi sporovými stranami tu bol prítomný. Sama žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že v daný deň po návrate z nemocnice videla žalobkyňu s dlahou na pravej hornej končatine. Rozrušenie žalovanej v deň konfliktu i potom, ako sa tento stal, potvrdili vo výpovedi nielen samotná žalovaná (uviedla, že išla na políciu a chcela podať trestné oznámenie za ohováranie), ale aj svedkyňa P. E., ktorá vo svojej výpovedi tvrdila, že žalovaná jej (žalobkyni) nadávala aj po príchode hliadky PZ. Je zvláštne, že potom, ako jej právny zástupca navrhol zabezpečiť z Okresného riaditeľstva PZ v Malackách záznam výkonu hliadkovej služby príslušníkov PZ zo dňa 5.10.2016 v Plaveckom Štvrtku, nebol tento k dispozícii, hoci prítomnosť príslušníkov PZ na dvore nehnuteľnosti žalovanej po incidente dňa 5.10.2016 potvrdili zhodne obe sporové strany i svedkyňa P. E.. Ako celý konflikt dňa 5.10.2016 medzi sporovými stranami prebehol, opísala vo svojej výpovedi a rovnako tak bezprostredne po útoku svedkom Z. H. a P. E., ktoré obe priebeh konfliktu opísali vo svojich výpovediach i po takmer troch rokoch obdobne a zhodli sa v tom, kto a akým spôsobom ju napadol. Nie je s odstupom času možné, aby sa tieto výpovede zhodovali vo všetkých detailoch. Uvedené svedkyne i svedok D. P. opísali jej stav po incidente. Je presvedčená, že prvoinštančný súd sa pri rozhodovaní dostatočne nezaoberal listinným dôkazom, a to lekárskou správou zo dňa 5.10.2016, ktorá jednoznačne preukazuje jej poranenie, minimálne hematóm v predlaktí, ktorý nejakým spôsobom vzniknúť musel. Ak sa aj neskôr nepotvrdila zlomenina, službukonajúci lekár na urgentnom príjme by jej bezdôvodne (na základe jeho vyšetrení i RTG) nedal pravú hornú končatinu do sádrovej dlahy a tým ju obmedzil na dovtedajšom spôsobe života. Vidí rozpor i v názore prvoinštančného súdu uvedenom v bodoch 37. a 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého treba pri posudzovaní správania obdarovaného (žalovanej) vychádzať z princípu vzájomnosti. V konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by pôvod/dôvod útokov žalovanej spočíval v jej správaní (žalobkyne), keď to, že podala podnet na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ešte neznamená, že ju žalovaná môže atakovať verbálne alebo fyzicky. V konaní bolo preukázané, že jej motiváciou ohľadom oznámenia tohto podnetu bol strach o jej vnučku (dcéru žalovanej). Nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého hrubé porušenie mravov nepreukázala, ani výsledky trestného konania či priestupkových konaní. Prvoinštančný súd vo veci vykonal aj také dôkazné prostriedky, ktoré v trestnom či v priestupkovom konaní vykonané neboli. Dala do pozornosti, že v trestnom a následnom priestupkovom konaní boli ohľadom konfliktu zo dňa 5.10.2016 vypočuté iba sporové strany a odborné vyjadrenie znalca prof. Lohnerta nevylúčili vznik úrazového deja tak, ako ho opísala, keď tento znalec uviedol v doplnku k vyjadreniu iba predpokladaný dôvod jej operácie a svoje závery neverifikoval nazretím do jej zdravotnej dokumentácie. Odborné vyjadrenie pre trestné konanie bolo vyhotovené z dôvodu, či zranenia, ktoré jej boli spôsobené, nemajú charakter ublíženia na zdraví. K údajným pochybnostiam prepúšťacej správy zo dňa 2. 12. 2016 konštatovala, že ošetrujúci lekár sám po zistení svojho pochybenia opravil amnestický údaj ohľadom príčiny vzniku poranenia, čo potvrdil odtlačkom pečiatky i svojim vlastnoručným podpisom, v konečnom dôsledku išlo o údaj, ktorý lekárovi - operatérovi uviedla ona. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pre toto konanie je relevantné, že žalovaná svojim správaním voči nej porušovala dobré mravy aj sústavne, nielen pred, ale aj po podaní žaloby, čoho dôkazom bol nielen incident zo dňa 4.10.2017, ale i neoprávnené získanie písomnosti osobnej povahy (jej poznámok) bez jej súhlasu a jeho predloženie na pojednávaní konanom dňa 18.10.2019. Aj naďalej považuje porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej dňa 5.10.2016 za hrubé, dosahujúce značnú intenzitu a spôsobilé privodiť účinky predpokladané v ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná počas konfliktu pred garážou v Plaveckom Štvrtku dňa 4.10.2017 hodila po nej stoličku a trafila ju do nohy. Tento incident uviedol jej právny zástupca až v tzv. replike preto, že žaloba bola podaná ešte pred touto udalosťou. Nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že nepreukázala neoprávnené odobratie jej osobného poznámkového bloku zo strany žalovanej, ktorého originál bol predložený na pojednávaní, nakoľko na pojednávaní konanom dňa 18.10.2019 uviedla, že blok jej bol odcudzený z priestorov, ktoré užíva výlučne ona a že ho žalovanej dobrovoľne nedala. Žalovaná porušila právo na jej súkromie, keď vnikla do jej obydlia a ešte si odtiaľ zobrala jej osobnú vec, čo už samo osebe je hrubým
porušením dobrých mravov. Zároveň poukázala na rozpory v právnom hodnotení žalovaného nároku v bodoch 34. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť; žiadala trovy konania.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí a v celom rozsahu zotrvala na dôvodoch uvedených vo svojej záverečnej reči. Žalobkyňa nepreukázala, že by porušila hrubo dobré mravy a tak nemohlo dôjsť ani k účinnému dovolaniu sa vrátenia daru. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadala trovy odvolacieho konania.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zotrvala na obsahu svojho odvolania a na tom, že napadnutý rozsudok je nesprávny. Má za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané také správanie žalovanej, ktoré možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, takže existuje dôvod, pre ktorý sa môže domáhať vrátenia daru. Zotrvala na odvolacom návrhu.
5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne k jej vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v tomto výroku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 38.), že žalobkyňa nepreukázala, že nastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok zánik darovacieho vzťahu, a to hrubé porušenie dobrých mravov obdarovanou. Žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Malacky, obec Plavecký Štvrtok, katastrálne územie Plavecký Štvrtok, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu v Malackách, katastrálny odbor: a/ pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/X, záhrady o výmere 295 m2; b/ pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 533 m2; c/ stavba - rodinný dom súpisné č. XX, stojaci na pozemku parcela č. XXXX/X, ktoré spolu so svojim nebohým manželom ako darcovia (rodičia žalovanej) darovali žalovanej (dcéra žalobkyne) ako obdarovanej darovacou zmluvou so zriadením vecného bremena uzavretej dňa 6.7.1998 (č.l. 6 spisu). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobkyňa ako darkyňa sa môže domáhať vypratania predmetných nehnuteľností obdarovanou, keďže v danej veci žiada o vrátenie darovaných nehnuteľností, ak sú splnené zákonné predpoklady pre vrátenie daru (bod 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku), z dôvodu ktorého jeho argumentáciu uvedenú v bode 45. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žalobkyňa nie je v aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľností, keďže nie je ich vlastníčkou, odvolací súd vyhodnotil
ako nesprávnu a stotožnil sa s tvrdením žalovanej v odvolaní, že predmetnou žalobou si uplatnila svoj nárok správne. Žalobkyňa odôvodňovala vrátenie daru - predmetných nehnuteľností tým, že od roku 2014 začalo medzi ňou a žalovanou dochádzať bez akýchkoľvek vážnych a relevantných dôvodov z jej strany k zmene správania sa žalovanej k nej tak, že žalovaná začala byť voči nej agresívna, vulgárna, urážala ju, vyhrážala sa jej fyzickou likvidáciou, nasťahovaním cigánov do rodinného domu. Agresívne správanie žalovanej voči nej sa vystupňovalo dňa 5.10.2016, kedy žalovaná voči nej hrubo porušila dobré mravy tým, že ju fyzicky napadla, z dôvodu ktorého bola ona nútená zavolať políciu, bola zranená, preto policajná hliadka privolala rýchlu zdravotnú službu, pričom na základe tohto incidentu podala trestné oznámenie (č.l. 15 spisu). Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré sa odohrali dňa 5.10.2016, boli obsiahnuté vo výzve na vrátenie daru zo dňa 12.10.2016 (č.l. 22 spisu). Žalovaná tvrdila, že do roku 2016 mala so žalobkyňou dobré vzťahy, pričom incidentu zo dňa 5.10.2016 predchádzala návšteva pracovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože dostali anonymné oznámenie týkajúce sa starostlivosti žalovanej o svoje maloleté dieťa; k uvedenému anonymnému oznámeniu sa priznala žalobkyňa, t.j. matka žalovanej, ktorá za to žalobkyni za to vynadala, ale fyzicky ju nenapadla.
10. Prvoinštančný súd vykonal vo veci riadne dokazovanie za účelom preukázania, či došlo v danom prípade k hrubému porušeniu dobrých mravov obdarovanou voči darkyni, a to výpoveďami svedkov i listinnými dôkazmi, pričom správne vyhodnotil, že incident zo dňa 5.10.2016 nedosiahol intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí (išlo o svedkov navrhnutých žalobkyňou), neuvádzali že by boli svedkami sústavných konfliktov medzi sporovými stranami, prípadne fyzickým útokom zo strany žalovanej na žalobkyňu. Konflikt, ku ktorému medzi stranami sporu došlo dňa 5.10.2016 priamo nevideli, informácie o ňom mali len sprostredkovane od žalobkyne. Ani skutočnosť, že žalobkyňa bola dňa 5.10.2016 ošetrená po uvedenom incidente v nemocnici (chirurgická ambulancia) nepreukazuje, že k zraneniam opísaným v ambulantnej správe (č.l. 13 spisu) došlo v dôsledku napadnutia žalobkyne žalovanou, keďže pri tomto napadnutí nebol prítomný žiaden svedok. Rovnako tak, že operácia ruky, ktorú žalobkyňa podstúpila dňa 30.11.2016 (č.l. 14 spisu) bola vykonaná z dôvodu zranenia utrpeného pri konflikte medzi stranami sporu dňa 5.10.2016. Syn žalobkyne a brat žalovanej D. P. ako svedok uviedol, že medzi sporovými stranami začali nezhody potom ako sa k žalovanej nasťahoval jej druh, osobne svedkom fyzických napadnutí žalobkyne žalovanou nebol, iba toho ako žalovaná nadávala žalobkyni, so žalovanou nekomunikuje. Svedkyňa P. E. (družka syna žalobkyne) má vedomosť o nezrovnalostiach medzi stranami sporu od žalobkyne, pri žiadnych ich hádkach prítomná nebola. Svedkyňa Z. H. (dlhoročná kamarátka žalobkyne) tvrdila, že vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou boli pekné, potom sa zhoršili, ale nevedela kedy, nepozorovala medzi nimi žiadne konflikty. Prvoinštančný súd sa pri hodnotení dôkazu - výpovedí uvedených svedkov riadil ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., pričom skutočnosť, že títo svedkovia nepotvrdili tvrdenie žalobkyne o hrubom porušovaní dobrých mravov zo strany žalovanej voči nej neznamená, že súd prvej inštancie zle vyhodnotil výpovede svedkov ako namietala žalobkyňa v odvolaní. Prvoinštančný súd sa správne zaoberal aj princípom vzájomnosti, keď vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa informovala (anonymne) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadne starostlivosti žalovanej o svoju maloletú dcéru, z dôvodu ktorého boli prešetrené pomery v rodine žalovanej pracovníkom uvedeného úradu, čo malo za následok, že došlo dňa 5.10.2016 k incidentu medzi stranami sporu.
11. Odvolací súd poukazuje na to, že judikatúra ustálila, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny, ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a podobne. Nevyžaduje sa, aby konanie obdarovaného muselo dosahovať intenzitu trestného činu alebo priestupku. Súdna prax nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov situácie, keď konanie obdarovaného spočíva v slovných útokoch alebo miernej fyzickej inzultácii, ku ktorým došlo iba v dvoch prípadoch, najmä ak pôvod týchto útokov spočíva aj v správaní darcu. Takže nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky § 630 Občianskeho zákonníka. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je teda také kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti možno hodnotiť podľa objektívnych kritérií, nielen podľa subjektívneho názoru (pocitu) darcu.
12. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané (tak ako je uvedené vyššie), že správanie sa žalovanej voči žalobkyni, a to ani počas incidentu zo dňa 5.10.2016 nenaplnilo znaky uvedené v ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka. Medzi sporovými stranami síce začalo dochádzať k nedorozumeniam, slovným napádaniam, ale incident medzi nimi zo dňa 5.10.2016 bol vyvolaný konaním žalobkyne, ktorá podala na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podnet ohľadne starostlivosti žalovanej o svoje maloleté dieťa. Občasné hádky, nezhody medzi žalobkyňou a žalovanou a predmetný incident nemožno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej voči žalobkyni, ktorá vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by pre ňu privodili iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto považuje napadnutý rozsudok vo výroku I., ktorým prvoinštančný súd žalobu zamietol za vecne správny, keďže správne vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná hrubo porušila dobré mravy vo vzťahu k žalobkyni a tak nenastal jeden z nevyhnutných hmotnoprávnych predpokladov na účinné dovolanie sa vrátenia daru darcom. Odvolací súd dodáva, že nie je rozhodujúce či dôvodom nezhôd medzi stranami sporu bolo nasťahovanie sa priateľa žalovanej do jej rodinného domu alebo majetkové požiadavky syna žalobkyne a brata žalovanej D. P. k predmetným nehnuteľnostiam, nakoľko podstatné je to, či správanie sa žalovanej ako obdarovanej voči žalobkyni ako darkyni možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
14. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
15. Žalobkyňa podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, keď žalovaná odvolanie nepodala. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, takže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ale nesprávne priznal žalovanej náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Odvolací dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci.
16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).