Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Co-95-2024.pdf
PDF · 208.82 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/95/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobkýň: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, B., 2/ C. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. F. E. XXX, 3/ G. H., nar. X.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, B., 4/ J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX, zastúpených splnomocnencom: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., so sídlom Sasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994, proti žalovaným: 1/ M. K., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, B., 2/ N. O., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, B., 3/ E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. B. XX/X, B., zastúpeným advokátkou: JUDr. Silvia Gašparíková, so sídlom Športová 2298/58, Sereď, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 9. apríla 2024 č. k. 23C/75/2014 - 523, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/ až 3/ priznáva proti žalobkyniam 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov konania voči žalobkyniam 1/ až 4/ vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 37 ods. 1, 2, § 38 ods. 1, 2, § 39, § 41, § 628 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobkyne sa žalobou doručenou súdu dňa 5.3.2014 v znení jej zmeny pripustenej uznesením zo dňa 28.4.2017, domáhali, aby súd určil, že G. P., D. Q., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom L. XXX, bola ku dňu jej smrti dňa X.XX.XXXX, podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území L., obec L., okres Galanta, zapísanej na LV č. XXX, vedenej Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, a to stavby so súpisným číslom XXX - rodinný dom, ležiaci na parcelách č. 3845/6, č. 3845/8 a č. 3845/11, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku. Dôvodili, že v čase podania žaloby boli evidované ako podielové spoluvlastníčky nehnuteľnosti, každá so spoluvlastníckym podielom 1/12. Žalovaná 1/ bola v čase podania žaloby podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 14/36 a žalovaná 2/ bola v čase podania žaloby podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 7/36. Žalobkyne nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti titulom dedenia, rozhodnutím D 1135/89, ako zákonné dedičky poručiteľa Q. P. – ich otca, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Rovnakým titulom nadobudol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti vo veľkosti 1/12 k celku aj P. P. - brat strany žalobcu a otec žalovaných. Z
uvedeného vyplynulo, že strana žalobcu spolu so svojim bratom titulom dedenia nadobudli po svojom otcovi do podielového spoluvlastníctva podiely spolu vo veľkosti 1 k celku. Zvyšný spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k celku v čase po smrti Q. P., patril G. P., D. Q., matke strany žalobcu a P. P. a manželke zomrelého Q. P.. Dňa 7.5.1997 bola formou notárskej zápisnice č. N 189/97, NZ 158/97 spísaná na notárskom úrade v Seredi, notárkou Mgr. Dr. Oľgou Galgánkovou, darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena k nehnuteľnosti. Predmetom tejto zmluvy bol prevod spoluvlastníckeho podielu G. P. vo veľkosti 1/2 k celku na jej syna P. P., a zároveň zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti v prospech G. P., a to bez vedomia ostatných spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Napriek skutočnosti, že touto zmluvou sa malo zriadiť vecné bremeno k celej nehnuteľnosti, účastníkmi zmluvy boli iba G. P. a P. P. z čoho vyplýva, že sa pri zriaďovaní vecného bremena opomenulo povinné účastníctvo ostatných spoluvlastníkov nehnuteľnosti na zmluve. Katastrálnym odborom Okresného úradu Galanta bol na základe tejto zmluvy dňa 9.6.1997 povolený vklad spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra, čím sa P. P. stal väčšinovým podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 7/12 k celku. Po smrti P. P. dňa X.X.XXXX mali jeho spoluvlastnícky podiel nadobudnúť na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 20D/22/2010, Dnot 45/2010, nadobudnúť jeho dcéry - žalované 1/ a 2/. Pri zmluve o zriadení vecného bremena, týkajúceho sa celej nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve sa vyžaduje, aby jej účastníkmi boli všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti. Absencia účasti niektorých zo spoluvlastníkov pri uzatváraní takejto zmluvy predstavuje skutočnosť majúcu za následok neplatnosť zriadenia vecného bremena, nakoľko ide o právny úkon, ktorý nie je bežným hospodárením so spoločnou vecou, a preto sa na neho nemôže vzťahovať ustanovenie § 139 ods. 2 OZ. Preto ak je zmluvou zriaďované vecné bremeno k nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, zaťažujúce celú nehnuteľnosť, účastníkmi zmluvy musia byť všetci spoluvlastníci, pretože ide o dispozíciu s nehnuteľnosťou predstavujúcu výkon vlastníckeho práva a každý zo spoluvlastníkov s ňou takto môže disponovať len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyne poukázali v tejto súvislosti na rozhodnutie R 14/1988, a tiež uznesenie Mestského súdu v Prahe z 31.5.2002. S poukazom na uvedené skutočnosti teda vecné bremeno nebolo možné platne zriadiť bez účasti strany žalobcu na zmluve o zriadení vecného bremena, ktoré teda bolo zriadené neplatne. Ďalej poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 22 Cdo 838/2000, ktoré sa zaoberá vzťahom darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena a z ktorého vyplýva, že v prípade ak sú tieto dva právne úkony obsiahnuté v jednej listine a tvoria neoddeliteľný celok, neplatnosť jedného spôsobí aj neplatnosť toho druhého. Rozhodujúcim kritériom ich oddeliteľnosti je vždy vôľa účastníkov zmluvy. V prejednávanej veci sú darovacia zmluva, ako aj zmluva o zriadení vecného bremena, obsiahnuté v jednej listine a ide teda o zmiešanú zmluvu obsahujúcu 2 právne úkony. Tieto úkony tvoria neoddeliteľný celok, pretože zriadenie vecného bremena v prospech G. P. možno považovať za protihodnotu k prevodu jej spoluvlastníckeho podielu na P. P., i keď sa táto skutočnosť výslovne v zmluve neuvádza. V prípade, že by k zriadeniu vecného bremena v prospech G. P. nedošlo, táto by nemala vôľu k darovaniu svojho spoluvlastníckeho podielu. Z uvedených skutočností vyplýva, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu G. P. na P. P. nikdy neprišlo, a teda G. P. bola do momentu jej smrti väčšinovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti (s veľkosťou podielu 1/2 k celku) a spoluvlastnícky podiel P. P. predstavoval v tom čase 1/12 k celku. Na základe toho sa po smrti G. P. mal jej spoluvlastnícky podiel titulom dedenia rozdeliť medzi všetkých zákonných dedičov, teda P. P. a stranu žalobcu rovným dielom. Každému z nich by teda k doterajšiemu podielu 1/12 k celku pribudla ďalšia 1/12, čiže spoluvlastnícky podiel každého z nich by predstavoval 1/6 k celku. Následne po smrti P. P. mal byť predmetom dedičského konania tento podiel vo výške 1/6 k celku, nie 7/12, ako tomu bolo v skutočnosti. Naliehavý právny záujem na podaní žaloby odôvodnila strana žalobcu tým, že aktuálny právny stav podľa zápisu v katastri nehnuteľností nezohľadňuje neplatnosť darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, a to z dôvodu, že do dedičstva po G. P. nemohol byť zahrnutý spoluvlastnícky podiel, ktorého prevod je predmetom sporu. Po právoplatnom rozsudku v zmysle žalobného petitu strany žalobcu bude možné v zmysle § 175x Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) nanovo vykonať konanie o dedičstve a odstrániť tak nedostatky spôsobené namietanou neplatnosťou vyššie zmieňovanej zmluvy.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v danom konaní ide o určovaciu žalobu, súd ako prvé zisťoval, či na určení je daný naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP a jednoznačne uzavrel, že je daný naliehavý právny záujem na určovacom petite. V zmysle § 211 CMP (rovnako v minulosti podľa § 175x OSP) platí, že ak sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa skončilo konanie o dedičstve, objaví ďalší poručiteľov majetok, súd na návrh (resp. v odôvodnených prípadoch aj bez návrhu vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve). V dodatočnom konaní o dedičstve nejde o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov pôvodného konania o dedičstve,
a teda nijakým spôsobom nejde o nápravu vád pôvodného konania o dedičstve. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení z 26. mája 2015, sp. zn. 3 Cdo 168/2014: „V konaní o dodatočnom prejednaní, novoobjaveného majetku nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje dedičská vec ako taká.“ Dodatočné konanie o dedičstve je namieste vtedy, keď v pôvodnom konaní o dedičstve nebol prejednaný celý majetok poručiteľa buď kvôli tomu, že sa o ňom nevedelo, alebo kvôli tomu, že bol sporný. Podľa § 198 ods. 1 CMP (v minulosti § 175k ods. 3 OSP), ak sú majetok alebo dlhy poručiteľa medzi účastníkmi sporné, súd sa v dedičskom konaní obmedzí len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Podľa § 212 ods. 1 CMP (v minulosti § 175y ods. 1 OSP) nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Práve na vyriešenie toho, čo patrí do dedičstva, slúži sporové konanie o určenie, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Táto žaloba nie je osobitným typom žaloby, ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP [resp. v minulosti podľa § 80 písm. c) OSP]. Ak sa konanie o dedičstve skončilo, na základe určenia súdu v sporovom konaní o tom, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva, možno začať dodatočné konanie o dedičstve. V tomto dodatočnom konaní o dedičstve sa vyrieši aj otázka vlastníckeho práva jednotlivých dedičov k majetku poručiteľa. V základnom dedičskom konaní po nebohej G. P. vedenom na OS GA pod sp. zn. 12D 200/2002 nebol prejednaný majetok, ktorý je predmetom tejto určovacej žaloby.
5. Následne sa súd zaoberal vecnou stránkou žaloby. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 7.5.1997 formou notárskej zápisnice nebohá G. P. matka strany žalobcu ako darkyňa darovala nebohému synovi a bratovi strany žalobcu a otcovi žalovanej 1/ a 2/ P. P. svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na dotknutých nehnuteľnostiach a tento dar s vďakou prijal. Zároveň zmluvné strany uzatvorili aj zmluvu o zriadení vecného bremena spočívajúceho v povinnosti nebohého P. P. strpieť doživotné bývanie a užívanie týchto nehnuteľností darkyňou ako oprávnenou z vecného bremena a postarať sa o ňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb. Toto vecné bremeno bolo dojednané ako bezodplatné. Strana žalobcu v konaní namietala neplatnosť darovacej zmluvy dôvodiac neplatnosťou zmluvy o zriadení vecného bremena k nehnuteľnosti z dôvodu absencie podpisov ostatných spoluvlastníkov, keď dospela k záveru, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena tvorili neoddeliteľný celok, boli vzájomne podmienené a neplatnosť jednej z nich spôsobila neplatnosť druhej z nich, keď podmienkou prevodu spoluvlastníckeho podielu bolo súčasne zriadenie vecného bremena. Povedané inými slovami, ak by k zriadeniu vecného bremena neprišlo, darkyňa by nemala vôľu darovať svoj spoluvlastnícky podiel obdarovanému. Zároveň uviedli, že tým, že podmienkou darovania bolo zriadenie vecného bremena, ktoré má majetkovú hodnotu, potom takáto odplatnosť je prekážkou hmotnoprávnej podmienky darovania, ktorej pojmovým znakom je bezodplatnosť. Súd sa preto v ďalšom zameral na to, či darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena sú vzájomné podmienené, a teda neplatnosť jednej z nich spôsobuje neplatnosť tej druhej a v ďalšom tiež na to, či nebol porušený pojmový znak darovania, a to bezodplatnosť.
6. Na základe darovacej zmluvy sa darca zaväzuje poskytnúť obdarovanému určitú vec bezodplatne a dobrovoľne (t.j. bez toho, aby na tom mal právnu povinnosť) a obdarovaný dar prijíma; darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pojmovým znakom darovacej zmluvy je predmet darovania, bezodplatnosť a dobrovoľnosť. Podmienka bezodplatnosti znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať protiplnenie, ktoré by malo majetkovú hodnotu); darovacia zmluva má preto povahu jednostranne zaväzujúcej zmluvy (je teda neprípustná darovacia zmluva, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty, alebo protiplnenia od obdarovaného).
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o zriadení vecného bremena je absolútne neplatná z dôvodu, že účastníkmi zmluvy neboli všetci podieloví spoluvlastníci, čo však neznamená, že neplatná je aj darovacia zmluva, ktorá bola spolu s neplatnou zmluvou o zriadení vecného bremena spísaná na jednej listine. O tom, že sa jedná o dve rozdielne zmluvy, ktoré nie sú vzájomne podmienené, svedčí aj rozdielnosť subjektov, ktoré ju uzatvárajú. Pri darovacej zmluve účastníkmi zmluvy sú darca a obdarovaný, a pri zmluve o zriadení vecného bremena sú okrem oprávneného z vecného bremena účastníkmi zmluvy aj všetci podieloví spoluvlastníci. Je tu aj rozdielny predmet zmluvy. Kým pri darovacej zmluve predmetom zmluvy bola 1/2-ica nehnuteľnosti, tak pri zmluve o zriadení vecného bremena sa uvádzalo, že P. P. je povinný strpieť doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti darkyňou.
8. Základným pojmovým prvkom právneho úkonu je prejav vôle, ktorý smeruje ku vzniku, zmene alebo zániku práv či povinností - vôľa a jej prejav predstavujú konštitutívny základ každého právneho úkonu. Ďalším pojmovým znakom právneho úkonu je to, aby prejavená vôľa smerovala k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ak potom určité konanie nemá pojmové znaky právneho úkonu, nejde o právny úkon a nevznikajú právne následky (tzv. non negotium). Neplatnosť právneho úkonu môže nastať napr. pre vady vôle alebo jej prejavu. Pokiaľ má právny úkon plniť svoju funkciu nesmie prejav vôle konajúceho vzbudzovať pochybnosti o obsahu právneho úkonu, ktorý prejavuje, preto je potrebné aby prejav vôle bol zrozumiteľný, aby s ním mohli byť spojené právne následky zamýšľané konajúcou osobou. Pri výklade právneho úkonu je najdôležitejšie zistiť skutočnú vôľu konajúceho subjektu, pričom v prípade pochybností sa právny úkon má vykladať tak, aby právny úkon mohol zostať v platnosti (potius valeat actus quam pereat). Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, pričom následkom právneho úkonu, ktorý nespĺňa uvedené predpoklady, je jeho (absolútna) neplatnosť. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu - vôľa, ktorá nie je vážna nemôže byť základom právneho úkonu, preto ide v takomto prípade o absolútne neplatný právny úkon. Ak neplatnosťou je zasiahnutá časť právneho úkonu, právo vychádza zo zásady, že ostatná časť právneho úkonu nie je touto neplatnosťou dotknutá (utile non debet per unitule vitiari) - ak sa teda dôvod neplatnosti vzťahuje iba na časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od jeho ostatného obsahu, neplatnou je len táto časť právneho úkonu (po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu právne obstáť, a zostať tak v platnosti).
9. Záväzok postarať sa o matku v chorobe a starobe a vystrojiť pohreb je len morálnym záväzkom, ktorý je samozrejmosťou vo vzťahu dieťaťa a rodiča. Jedná sa o etický princíp, ktorý má oporu v dobrých mravoch. Nedodržanie tohto etického princípu môže viesť k vydedeniu tak, ako to má na mysli § 469a OZ, v ktorom sa uvádza, že potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch. Neposkytnutie pomoci v chorobe a starobe vedie k hrubému porušeniu dobrých mravov tak, ako to má na mysli § 630 OZ, čo môže spočívať v nároku na vrátenie daru. Z uvedeného vyplýva, že sa v prejednávanej veci nejedná o peňažné alebo nepeňažné plnenie, ale sa jedná o všeobecné morálne princípy. Ani ustanovenie v zmluve o vystrojení primeraného pohrebu nemožno považovať za peňažné alebo nepeňažné plnenie. Jedná sa tu o vystrojenie pohrebu - zabezpečenie pohrebu nie o financovanie pohrebu. Okrem toho je nutné uviesť, že štát prispieva na pohreb vo forme sociálnej dávky, a okrem toho náklady na pohreb sa uvádzajú do dedičstva ako pasíva ako odpočítateľná zložka z aktív.
10. Žalobca dôvodnosť svojho nároku odôvodňoval poukazovaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/198/2006 NS SR uviedol, že účastníkom zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve užívať nehnuteľnosti, ktoré sa týkajú celej nehnuteľnosti, musia byť všetci spoluvlastníci. Takýto záver vyplýva zo stanoviska Cpj 55/87 publikovaného pod R 14/88.
11. V spore 3 Cdo 302/2009 Najvyšší súd SR dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave zamietol, keď Krajský súd v Trnave určil, že právny predchodca žalobcu bol v čase smrti spoluvlastníkom nehnuteľnosti. V predmetnej veci sa riešila „darovacia zmluva zaopatrovacia“, kde sa previedol spoluvlastnícky podiel 1/2 nehnuteľnosti a na druhej strane sa zriadilo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého bola povinnosť strpieť bezodplatne neobmedzené užívanie sporných nehnuteľností až do jeho smrti, udržiavať tieto nehnuteľnosti, poskytovať zaopatrenie, t.j. stravu, pranie, žehlenie, upratovanie, zabezpečiť ošetrovanie, privolanie lekárskej pomoci a prípadný odvoz k lekárovi. Najvyšší súd SR uviedol, že sporná darovacia zmluva zaopatrovacia obsahuje okrem darovacej zmluvy aj zmluvný záväzok jej účastníkov týkajúci sa podmienok zaopatrenia darcu žalovaným. Tieto oba právne úkony sú vzájomne podmienené a nie je možné ich navzájom oddeliť, nie sú spôsobilé samostatnej existencie. NS SR nepovažoval darovaciu zmluvu za bezplatnú, čím nedošlo k naplneniu zákonných podmienok stanovených pre jej platnosť v zmysle § 628 ods. 1 OZ.
12. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 8 Sžo/98/2010 uviedol, že najčastejším dôvodom vzniku vecného bremena je písomná zmluva. Takto môže zriadiť vecné bremeno vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, pričom podľa ustálenej judikatúry aj spoluvlastník nehnuteľnosti môže zmluvou zriadiť vecné bremeno k spoluvlastníckemu podielu, pričom účastníkmi zmluvy musia byť zásadne všetci spoluvlastníci. Keď je možné zriadiť vecné bremeno k spoluvlastníckemu podielu v prospech tretej osoby, o to viac je to možné v prospech ostatných spoluvlastníkov. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 2 Sžo/52/2015 uviedol, že vecné bremeno, ktorého obsahom je strpenie práva užívania nehnuteľnosti, nemožno zriadiť k samotnému
spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti. Nemožno zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti k spoluvlastníckemu podielu. Nemožno preto takéto vecné bremeno zriadiť ani jeden zo spoluvlastníkov v prospech druhého spoluvlastníka tej istej nehnuteľnosti. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia podrobne uviedol, ako dospel k opačnému záveru, ako sú závery NS SR vyjadrené v rozsudku sp. zn. 8 Sžo/98/2010. Z uvedených rozhodnutí NS SR je zrejmé, že sa nejedná o identické prípady s prejednávanou vecou. Najbližšie k tomuto sporu má konanie sp. zn. 3 Cdo/302/2009, kde sa však jedná o darovaciu zmluvu zaopatrovaciu.
13. Súd mal preukázané, že zmluvné strany v jednej listine spísanej formou notárskej zápisnice uzatvorili dve zmluvy - darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena. Tieto oba právne úkony nie sú vzájomne podmienené a je ich možné navzájom oddeliť; sú spôsobilé samostatnej existencie. Neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy, nakoľko v právnej praxi sa preferuje riešenie obdobných situácií tak, že ak je to len sčasti možné, majú ostávať zmluvy a dohody (resp. ich časti) v platnosti; nebolo by správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa darkyne bola vyhlásená v celosti za neplatnú len z dôvodu, že na zmluve o zriadení vecného bremena, ktorá bola obsiahnutá spoločne s darovacou zmluvou v jednej notárskej zápisnici absentujú podpisy ostatných spoluvlastníkov.
14. Súd darovaciu zmluvu zo dňa 7.5.1997 považoval za samostatnú a zmluvou o zriadení vecného bremena nepodmienenú zmluvu vychádzajúc z celého textu zmluvy (pojem „darovacia zmluva“, „darkyňa“ a obdarovaný“ sa uvádza v jej označení, v záhlaví, v bode 1.2 zmluvy), ale aj z prejavenej vôle a správania sa jej účastníkov. Z obsahu darovacej zmluve nevyplýva vôľa darkyne previesť nehnuteľnosť vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 do výlučného vlastníctva obdarovaného za doopatrovanie, t. j. za odplatu. Názor strany žalobcu prezentovaný v žalobe a vyjadreniach, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena, ktoré boli obsiahnuté v jednej listine, a ktoré vychádzajúc v prejavenej vôle účastníkov, boli vzájomne podmienené, keď darkyňa by bez zriadenia vecného bremena nedarovala svoj spoluvlastnícky podiel obdarovanému, súd považuje za účelové tvrdenie, vykonštruované až v súvislosti s podaním žaloby a pre účely jej zdôvodnenia. Uvedený záver podporuje aj tá skutočnosť, že od 7.5.1997 do 5.3.2014 do dňa podania žaloby (t.j. takmer 17 rokov) uvedenú darovaciu zmluvu nik z jej účastníkov, ani žiadna iná tretia osoba nespochybnili. Je pravdou, že doba nie je rozhodujúcou pre namietanie absolútnej neplatnosti zmluvy. Uvedené obdobie však je významným z hľadiska vytvorenia si uceleného obrazu o správaní sa strany žalobcu, keď strana žalobcu podala predmetnú žalobu až dňa 5.3.2014, teda takmer 17 rokov od uzavretia zmluvy a v čase keď účastníci darovacej zmluvy už boli mŕtvi, konkrétne darkyňa zomrela dňa X.XX.XXXX a obdarovaný dňa X.X.XXXX, v čase kedy už aj dedičské konanie po obdarovanom bolo právoplatne skončené a spoluvlastníčkami sporných nehnuteľností sa stali žalované 1/ a 2/ - dcéry obdarovaného.
15. V ďalšom odvodzovala strana žalobcu neplatnosť darovacej zmluvy od skutočnosti, že v čase darovania sa darkyňa liečila na psychiatrii, a teda nebola spôsobilá rozpoznať následky svojho konania. Z § 38 ods. 2 OZ vyplýva, že nedostatok spôsobilosti na právne úkony v jednotlivom prípade môže byť dôsledkom duševnej poruchy, pre ktorú je určitá osoba nespôsobilá len na práve urobený právny úkon. Takéto posudzovanie spôsobilosti na právne úkony sa však nevylučuje ani v širšom rozsahu (napr. osoba konajúca v duševnej poruche uzavrie viac kúpnych zmlúv, okrem toho urobí právny úkon darovania, a pod.). V tomto prípade sa nevyžaduje súdne rozhodnutie o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Stačí dôkaz o tom, že osoba konala v duševnej poruche. Duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín (z odboru zdravotníctva, z odvetvia psychiatrie, patopsychológie a pod.) a musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Je už vecou konkrétneho posúdenia, či osoba konala v prechodnej alebo trvalej duševnej poruche. Záver o tom nemení nič na normatívnom dôsledku uvedenom v odseku 2. So zreteľom na to, že postačuje aj prechodná duševná choroba, pozornosť treba venovať aj tomu, či osoba konajúca v duševnej poruche v konkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih (dilucida intervalla). Aj táto významná skutková okolnosť sa musí preukazovať obdobným spôsobom ako pri dokazovaní (prechodnej) duševnej poruchy. Treba však pripomenúť, že jasné okamihy nemajú nijaký právny význam pre konanie osoby, ktorá bola pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony súdnym rozhodnutím. Nedostatok spôsobilosti na právne úkony (judikovanej alebo faktickej) v dôsledku duševnej poruchy je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Vychádzajúc z uvedeného potom súd na návrh strany žalobcu nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a znalkyni boli na zodpovedania predložené otázky strany žalobcu podané prostredníctvom jeho právneho zástupcu.
Znalkyňa vo svojom písomne podanom znaleckom posudku jednoznačne uzavrela, že v čase darovania to je 7.5.1997 nebola u darkyni prítomná žiadna duševná porucha, ktorá by mala vplyv na úsudok darkyne vo vzťahu k významu darovania. Uvedené závery znalkyňa opätovne odprezentovala a potvrdila aj pri svojom výsluchu. Námietka strany žalobcu o tom, že darovacia zmluva je neplatná z dôvodu prítomnosti duševnej poruchy u darkyne, ktorá porucha mala ju robiť nespôsobilou na uzatvorenie darovacej zmluvy, sa na základe výsledkov vykonaného dokazovania ukázala byť nedôvodná, keď bolo preukázané, že darkyňa v čase darovania vedela následky svojho konania rozpoznať, a teda vedela aký právny úkon uskutočnila.
16. Súd nevykonal vo veci navrhnuté dokazovanie dotazom na zdravotnú poisťovňu o výpis lekárskych úkonov darkyne, zistením kto platil daň z nehnuteľnosti, ani výsluchom strany žalobcu, vzhľadom na to, že na právne posúdenie veci by to nemalo žiaden vplyv, nakoľko pre rozhodnutie vo veci stačí právne posúdenie.
17. Na pojednávaní konanom dňa 28.9.2018 súd zamietol návrh strany žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom strany žalobcu a skôr navrhnutých svedkov, za účelom preukázania, či darkyňa nebohá G. P. pri uzatváraní dotknutých právnych úkonov konala slobodne, vážne a zrozumiteľne tak, ako to vyžaduje Občiansky zákonník. Vo vzťahu k opätovnému návrhu na výsluch strany žalobcu súd uviedol, že tento opätovne zamietol z dôvodov už skôr vzhliadnutých, keď výsluch strany žalobcu súd pokladal za nespôsobilý pre ozrejmenia skutočnej vôle G. P., a to najmä z pohľadu záujmu strany žalobcu na výsledku sporu, ktoré samo o sebe vyvoláva pochybnosť o dôveryhodnosti takto učinenej výpovede, a preto takýto dôkaz v konaní súd v ďalšom so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania nevykonal. Pokiaľ ide o svedkov, ktorých strana žalobcu navrhla vypočuť na pojednávaní konanom dňa 11.9.2017 a opätovne dňa 28.9.2018, a to svedkyne C. R. S., nar. XX.X.XXXX a T. K., nar. XX.X.XXXX, k otázkam pomerov v bydlisku darkyne a jej vzťahu k obdarovanému ako aj k skutočnostiam, ktoré existovali po darovaní, súd doplnenie dokazovania výsluchom týchto svedkov zamietol, keď predmetom konania je skúmanie podmienok platnosti darovacej zmluvy ku dňu jej uzatvorenia, a teda pomery po darovaní s ohľadom na predmet konania sú irelevantné, naviac súd dal do pozornosti, že svedkyňa K. mala v čase darovania 13 rokov. Súd tiež zamietol návrh na doplnenie dokazovania skúmaním zdravotného stavu obdarovaného P. P., keď tento dôkaz súd vyhodnotil ako účelový s cieľom predĺžiť konanie a odvrátiť pre stranu žalobcu možné nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o opätovný návrh žalovaných 1/ a 2/ na doplnenie dokazovania výsluchom žalovanej 1/, súd tento opätovne zamietol z dôvodov, ktoré tu boli dňa 11.9.2017 a trvali v nezmenenej podobe.
18. Na pojednávaní konanom dňa 2.11.2018 súd opätovne návrh strany žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom strany žalobcu, ako aj návrh žalovaných 1/ a 2/ na doplnenie dokazovania výsluchom žalovanej 1/ zamietol z dôvodov už uvedených, ktoré zostali v nezmenenej podobe. Pokiaľ ide o návrh strany žalobcu na doplnenie dokazovania dopytom na zdravotnú poisťovňu darkyne nebohej G. P. za účelom zistenia, či v rokoch 1994 a 2001 jej boli poskytnuté zdravotnícke úkony vo vzťahu k psychickému stavu menovanej, ktoré by mohli zmeniť závery znaleckého posudku, súd takýto návrh dôkazu zamietol, keď ho pokladal za neúčelný, nehospodárny a zbytočne predlžujúci konanie, keď znalkyňa ako v znaleckom posudku, tak aj pri svojom výsluchu uviedla, že podklady, ktoré mala k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku boli postačujúce pre prijatie záveru, že u probandky v čase darovania nebola prítomná duševná porucha, ktorá by mala za následok ovplyvnenie jej úsudku o následku urobeného právneho úkonu darovania.
19. Na pojednávaní konanom dňa 2.11.2018 po skončení výsluchu znalkyne, po prvýkrát strana žalobcu vzniesla námietku k podanému znaleckému posudku znalkyne MUDr. Moniky Gregorovej s odkazom na § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004 o znalcoch. Námietka spočívala v tom, že tým, že znalkyňa neuviedla v prílohe znaleckého posudku podklady, z ktorých vychádzala, pričom nešlo o podklady, ktoré sú verejne prístupné a nevyplývajú z obsahu spisu, kedy by stačilo, aby odkázala na zdroj spôsobom nezameniteľným, spôsobila, že znalecký posudok nie je spôsobilým dôkazným prostriedkom podľa § 208 CSP. Súd túto obranu vyhodnotil ako zmätočnú a tendenčnú s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci. Dal do pozornosti § 17 ods. 4 zákona o znalcoch, podľa ktorého, písomné vyhotovenie znaleckého posudku obsahuje a) titulnú stranu, b) úvod, c) posudok, d) záver, e) prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku, f) znaleckú doložku. Napriek skutočnosti, že znalec pri vykonávaní znaleckého posudku nedodrží uvádzané náležitosti, nemožno sa dovolávať neplatnosti, resp. ničotnosti znaleckého posudku, pretože znalecký posudok nie je právnym úkonom,
vyvolávajúcim vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, ale je výsledkom duševnej činnosti znalca. V prípade, že posudok je nejasný alebo neúplný vyhláška č. 543/2005 o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v ustanovení § 51a ods. 6 upravuje, že sa znalec požiada o doplnenie alebo vysvetlenie. Súd preskúmaním podaného znaleckého posudku doplnenom vyčerpávajúcim výsluchom znalkyne na pojednávaní dospel k záveru, že znalecký posudok je preskúmateľný a je riadnym dôkazným prostriedkov. Znalkyňa v znaleckom posudku na č. l. 4 ZP uviedla podklady na vypracovanie znaleckého posudku: analýza spisového materiálu, analýza zdravotnej dokumentácie, rozbor a zhodnotenie zistených údajov. Pokiaľ ide o zdravotnú dokumentáciu, z ktorej táto vychádzala, súd dal do pozornosti, že túto jej poskytla strana žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu. V znaleckom posudku na liste č. 5 znalkyňa upresnila, že vychádzala zo zdravotnej dokumentácie zaslanej od PZ strany žalobcu, uvedené zopakovala aj pri jej výsluchu na pojednávaní. Vychádzajúc z uvedeného potom argument strany žalobcu o nepoužiteľnosti znaleckého posudku, keď znalkyňa v prílohách neuviedla zdravotnú dokumentáciu ako podklad, z ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzala neobstoja, keď de facto znalkyňa vychádzala len zo zdravotnej dokumentácie predloženej stranou žalobcu a lekárske správy a nálezy odcitovala v znaleckom posudku, o ktorých pravdivosti súd nemal žiadne pochybnosti a ktorých pravdivosť v konečnom dôsledku nenamietla žiadna zo strán. Je predsa jasné, že strana žalobcu, ktorá pre účely znaleckého dokazovania poskytla dotknutú dokumentáciu je s jej obsahom najviac oboznámená. Na tomto mieste žiada sa tiež uviesť otázka, z akého dôvodu s touto výhradou nekonfrontoval právny zástupca strany žalobcu znalkyňu pri jeho vyčerpávajúcom výsluchu, ale vzniesol ju až po skončení výsluchu. Súd tiež pre úplnosť dal do pozornosti, že znalkyňa listom zo dňa 15.2.2018 oznámila súdu, že dňa 30.1.2018 kontaktovala telefonicky žalobkyňu J. K., ktorú vyťažovala za účelom poskytnutia zdravotnej karty probandky, na čo jej táto uviedla, že kartu nemá, že ju má PZ strany žalobcu, a preto ho mailom požiadala o jej poskytnutie. Listom zo dňa 19.3.2018 oznámila znalkyňa súdu, že jej strana žalobcu dosiaľ nezabezpečila zdravotnú kartu probandky. V tejto veci žalobkyniam A. B. a G. H. adresovala písomnú výzvu. Následne žalobkyňa B. jej uviedla, že torzo dokumentácie má ich právny zástupca t. j. JUDr. Mojžiš, ktorého znalkyňa obratom mailom kontaktovala - komunikácia viď str. 235. Znalkyňa zdôraznila, že bez tejto dokumentácie nie je schopná znalecký posudok vypracovať. Následne súd vyzval PZ strany žalobcu listom zo dňa 5.4.2018 pod hrozbou poriadkovej pokuty na splnenie povinnosti poskytnúť znalkyni požadovanú zdravotnú dokumentáciu, resp. aj inú potrebnú súčinnosť pri výkone znaleckého dokazovania. Dňa 14.4.2018 znalkyňa oznámila, že jej PZ strany žalobcu zaslal požadovanú zdravotnú dokumentáciu. Dňa 25.4.2018 znalkyňa podala znalecký posudok a vrátila súdny spis. Znalecký posudok bol PZ strany žalobcu doručený spoločne s výzvou na vyjadrenie k nemu, ak to pokladá za potrebné v lehote 10 dní od doručenia, už dňa 28.5.2018. Strana žalobcu sa k znaleckému posudku nevyjadrila, nenamietala ho žiadnym spôsobom, nenavrhla v konaní vypočuť znalkyňu. Znalkyňu navrhol vypočuť až na pojednávaní konanom dňa 28.9.2018, a to pre objasnenie otázky, či jej závery v ZP nemohol ovplyvniť fakt, že vychádzala zo zdravotnej dokumentácie z roku 1987 a potom až 2001, t. j. nevychádzala zo zdravotnej dokumentácie bezprostredne predchádzajúcej r. 1997. V tejto súvislosti tiež súd zdôraznil, že právny zástupca strany žalobcu nekonal so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, keď výsluch znalkyne mohol navrhnúť už skôr (teda buď keď mu bola doručená výzva na vyjadrenie k ZP dňa 28.5.2018 alebo najneskôr keď mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 27.8.2018) a táto mohla byť vypočutá už na pojednávaní konanom dňa 28.9.2018. Na pojednávaní dňa 12.3.2024 právny zástupca strany žalobcu súdu predložil lekársku správu o priebehu liečby darkyne pani P.. Z tejto lekárskej správy vyplýva, že pani P. bola v rokoch 1982 až 1984 liečená na depresiu, avšak od roku 1994 až do roku 2001 sa neliečila, resp. nebola u lekára.
20. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, §262 ods. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaných.
21. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyne s návrhom jeho zmenu tak, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Žalobkyne poukázali na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (konkrétne ods. 11 až 15, ktoré odcitovali) a uviedli, že súd prvej inštancie po vrátení veci nevykonal vo veci podľa záväzného pokynu odvolacieho súdu žiadne dokazovanie a uskutočnil len jedno meritórne pojednávanie uskutočnené dňa 12.3.2024, z ktorého výsledkov neboli do odôvodnenia rozhodnutia prijaté žiadne pre posúdenie veci podstatné závery. Súd nevykonal vo veci žalobkyňami navrhované dokazovanie dopytom na zdravotnú poisťovňu k obsahu lekárskych úkonov pre účely posúdenia charakteru závažnosti lekárskych výkonov pre poručiteľku, ako ani na zistenie
osoby platiteľa dane z nehnuteľnosti k otázke posúdenia, kto sa považoval po spornom darovaní za vlastníka podielu, rovnako ani výsluch ostatných žalobkýň (2/, 3/, 4/) k skutkovým zisteniam z času darovania, pretože navrhované dôkazy považoval súd za nepotrebné. Súd postavil svoje rozhodnutie na právnom názore, že záväzok obdarovaného v čl. 3 darovacej zmluvy nemá charakter zaopatrovacej doložky, ale len morálneho záväzku obdarovaného bez toho, aby určil pre posúdenie veci podstatnú skutočnosť, či v danom prípade ide o oddeliteľný alebo vzájomne previazaný záväzok zaopatrenia od obsahu darovacej zmluvy. Žalobkyne dôvodili, že pokiaľ časť zmluvy o zriadení vecného bremena je pre nedostatok úplnej legitimácie na strane povinných z vecného bremena absolútne neplatným dojednaním, potom záväzok obžalovaného vyjadrený v prevzatí povinnosti poskytnúť darkyni, ako osobe oprávnenej, právo doživotného bývania a užívania darovaných nehnuteľnosti so záväzkom starostlivosti o darkyňu v chorobe a starobe počas jej života a v prevzatí záväzku pre prípad smrti v podobe vystrojenia primeraného pohrebu, nemožno považovať pre charakter záväzkov za neodplatné plnenie previazané s obsahom záväzku darovania a podriadiť obsah záväzkov len pod neformálny morálny záväzok, zvlášť v situácií, že nebyť tohto prívesku ku záväzku by ku darovaniu nedošlo. Žalobkyniam bolo k otázke preukazovania vzťahov účastníkov darovania (obaja nežijúci) súdom upreté právo viesť dokazovanie spôsobom výsluchu žalobkýň, ako priamych svedkov pomerov účastníkov darovania, ako aj k otázke správania obdarovaného voči darkyni, ktorá nevedela a nemohla poznať, že previedla svoj podiel na jedeného zo súrodencov žalobkýň. Je pritom podstatné, že ani jeden z morálnych záväzkov prevzatých obdarovaným tento za života darkyne, ale ani po jej smrti nesplnil. Zdôraznili, že darkyňa sa obdarovaného bála, k čomu mal byť zameraný výsluch žalobkýň pre posúdenie otázky vynúteného daru (nedostatok vôle a prejavu). Záväzok obdarovaného vyjadrený v zaopatrovacej zmluve, ktorá je súčasťou darovania má svoju majetkovú hodnotu (právo užívania, právo a tomu zodpovedajúce povinnosti starostlivosti v chorobe a starobe, ako aj povinnosť vystrojiť primeraný pohreb darkyni). V zhode s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 302/2009 je zreteľne zistiteľné, že predmetom konania je posúdenie platnosti právneho úkonu – darovacej zaopatrovacej zmluvy, v ktorej boli účastníci označení ako darkyňa a obdarovaný, v zmysle ktorej darkyňa darovala obdarovanému svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, keď neoddeliteľnou súčasťou obsahu dojednaní účastníkov zmluvy bol aj záväzok obdarovaného postarať sa v starobe aj chorobe (v tom čase už darkyňa bola aj chorá aj stará), keď záväzky darovania a zaopatrenia počas života záväzok vystrojiť pohreb po smrti darkyne sú záväzky vzájomne podmienené a nie sú spôsobilé samostatnej existencie. Preto je nutné považovať posudzovanú darovaciu zmluvu s prijatým záväzkom vyjadrujúcim odplatné plnenia za neplatný právny úkon pre absenciu nepodplatnosti. Ak by aj záväzok mal byť len morálny, tento sa v prípade nesplnenia v žiadnej jeho časti počas života stál tzv. neprijateľnou podmienkou darovania, ktorá je neprípustná pre absenciu skutočnej vôle splniť záväzky s cieľom vylákať majetkový prospech daru. Súd nevysvetlil rozdiel, pre ktorý plnenia zodpovedajúce majetkovej povahe podriadil pod morálny záväzok nemajetkovej povahy, čo je v rozpore so záväzným názorom, ktorý si osvojil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 302/2009. K úlohám, ktoré odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu k preskúmaniu v otázkach spôsobilosti darkyne, jej zdravotného stavu, nespôsobilosti a nepreskúmateľnosti znaleckého posudku pre absenciu náležitosti zdravotnej dokumentácie obsiahnutej v jeho obsahu podľa zák. č. 382/2004 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch, sa súd v obsahu svojho rozsudku nevenoval ani parciálne, hoci tieto otázky boli dôležité aj z pohľadu zadováženia relevantného podkladu pre posúdenie zákonnosti a procesnej použiteľnosti dôkazných prostriedkov, na ktorých súd vystaval skutkovú situáciu. Mali za to, že odvolací súd by mal dokazovane v ním skôr naznačenom smere doplniť postupom podľa § 384 CSP vykonaním absentujúceho dokazovania navrhnutého žalobkyňami a následne rozhodnúť.
22. Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že pokiaľ žalobkyne vytýkajú súdu prvej inštancie, že po vrátení veci nevykonal žiadne dokazovanie, ani dokazovanie adresované na zdravotnú poisťovňu, či smerujúce k zisteniu osoby platiteľa dane z nehnuteľnosti, žalované poukázali na body 39-42 napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s navrhovaným dokazovaním, ktoré nepovažoval na vzhľadom na aktuálnu situáciu v tejto veci za potrebné pre rozhodnutie vo vecí samej. Pokiaľ žalobkyne namietali, že súd rozhodol bez toho, aby určil, či v danom prípade ide o oddeliteľný alebo vzájomne previazaný záväzok zaopatrenia od obsahu darovacej zmluvy, ako aj vzhľadom na nepodložené poukazovanie žalobkýň na to, že záväzok obdarovaného postarať sa o matku v chorobe a starobe, má majetkovú hodnotu poukázali na body 28 až 37 napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd obšírnym spôsobom vysporiadal s danými otázkami, v rámci ktorých taktiež posúdil právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp zn. 3Cdo 302/2009 a konštatoval, že v danom súdnom spore sa
nejednalo o identický prípad s vecou prejednávanou v tomto konaní, v dôsledku čoho tento právny názor neaplikoval. Žalované mali za to, že žalobkyne podali odvolanie v snahe predĺžiť už 10 rokov trvajúci súdny spor, ktorý iniciovali 17 rokov po tom ako bol spoluvlastnícky podiel ich matky darovaný ich bratovi, a to až účelovo po ich smrti, keď vlastnými svedeckými výpoveďami chcú spochybňovať vôľu mŕtvej matky, ako aj výsledky znaleckého dokazovania, ktoré bol riadne vykonané. Poukázali tiež na to, že konanie a postupy žalobkýň považujú za nehospodárne, pretože predmetom tohto súdneho sporu je spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, ktorá je momentálne už viac ako 20 rokov neobývaná a schátraná a je postavená na pozemku, ktorý je vo vlastníctve tretej osoby.
23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia, že ich právna predchodkyňa bola ku dňu jej smrti dňa X.XX.XXXX, podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku, zamietol, keď dospel k záveru, že zmluvné strany v jednej listine spísanej formou notárskej zápisnice uzatvorili dve zmluvy - darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, ktoré nie sú vzájomne podmienené a je ich možné navzájom oddeliť; sú spôsobilé samostatnej existencie. Preto napriek konštatovaniu absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, táto neplatnosť nemala podľa súdu prvej inštancie vplyv na darovaciu zmluvu, ktorú považoval za platne uzavretú a ktorej neplatnosť súd prvej inštancie nezistil ani s ohľadom na žalobkyňami namietanú nespôsobilosť poručiteľky v čase uzatvorenia darovacej zmluvy.
25. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobkýň na určenie, že ich právna predchodkyňa bola v čase smrti vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1 k spornej nehnuteľnosti a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľkám.
26. Žalobkyne v odvolaní namietali skutkové vady rozhodnutia (nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne zistenie skutkového stavu, nedostatočnosť zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami), ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým im odňal možnosť konať pred súdom. Žalobkyne teda podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) Civilného sporového poriadku.
27. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
28. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.
29. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
30. Odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP možno napadnúť nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu jeho ďalšieho dotvárania novotami. Jeho prípustnosť je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d/ CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez svojej viny.
31. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
32. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, ktorý odvolací súd preberá, vyplýva, že dňa 7.5.1997 formou notárskej zápisnice nebohá G. P. (matka žalobkýň) ako darkyňa darovala svojmu (t.č. už nebohému) synovi, bratovi žalobkýň a otcovi žalovanej 1/ a 2/ P. P. svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na dotknutých nehnuteľnostiach a tento dar s vďakou prijal. Zároveň zmluvné strany uzatvorili (v bode 3) aj zmluvu o zriadení vecného bremena spočívajúceho v povinnosti nebohého P. P. strpieť doživotné bývanie a užívanie týchto nehnuteľností darkyňou ako oprávnenou z vecného bremena a postarať sa o ňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb. Toto vecné bremeno bolo dojednané ako bezodplatné. V základnom dedičskom konaní po nebohej G. P. vedenom na OS GA pod sp. zn. 12D 200/2002 nebol prejednaný majetok, ktorý je predmetom tejto určovacej žaloby. Súd prvej inštancie na podklade vykonaného znaleckého dokazovania zistil, že darkyňa v čase darovania vedela následky svojho konania rozpoznať, vedela aký právny úkon uskutočnila, teda u darkyne nebola v čase uzatvorenia darovacej zmluvy prítomná duševnej porucha, ktorá by ju mala robiť nespôsobilou na uzatvorenie darovacej zmluvy.
33. Žalobkyne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhované dokazovanie dopytom na zdravotnú poisťovňu k obsahu lekárskych úkonov pre účely posúdenia charakteru závažnosti lekárskych výkonov pre poručiteľku, ako ani na zistenie osoby platiteľa dane z nehnuteľnosti k otázke posúdenia, kto sa považoval po spornom darovaní za vlastníka podielu, rovnako ani výsluch ostatných žalobkýň (2/, 3/, 4/) k skutkovým zisteniam z času darovania.
34. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalobkýň, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená v ustanovení § 185 CSP. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť.
35. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie návrhy žalobkýň na doplnenie dokazovania zamietol dôvodiac, že ich vykonanie by bolo nadbytočným a nijako by neprispeli k veci samej (viď odseky 39 až 42 rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie (a v podrobnostiach na jeho zdôvodnenie odkazuje), že vykonanie tohto dokazovania by bolo nadbytočným a nehospodárnym, keďže vykonanie týchto dôkazov by neprinieslo relevantné skutkové zistenia.
36. Osobitne pokiaľ ide o návrh na vykonanie dôkazu dopytom na zdravotnú poisťovňu k obsahu lekárskych úkonov pre účely posúdenia charakteru závažnosti lekárskych výkonov pre poručiteľku,
odvolací súd uvádza, že znalecký posudok vykonaný v predmetnej veci, nebol zo strany žalobkýň relevantným spôsobom spochybnený. Už na pojednávaní dňa 11.9.2017 predložili žalobkyne výpis zo zdravotnej dokumentácie neb. G. P., vydaný jej všeobecnou lekárkou C. N. J. (č. l. 199), ktorý nebol v konaní ani jednou zo strán spochybnený a podľa ktorého neb. G. P. od r. 1994 do 2/2001 u lekára nebola, ani sa neliečila. Zdravotnou dokumentáciou nebohej darkyne disponovala len strana žalobcu, táto ho až na urgenciu súdu (č.l. 243) predložila ustanovenej znalkyni, ktorá opakovane žiadala o predĺženie lehoty na pracovanie posudku z dôvodu nepredloženia zdravotnej dokumentácie (č.l. 225, 233). Znalecký posudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobkýň dňa 28.5.2018 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, pričom žiadne námietky k znaleckému posudku vznesené neboli. Až na pojednávaní dňa 28.9.2018 žalobkyne navrhli výsluch znalkyne (č.l. 291). Znalkyňa na otázky právneho zástupcu žalobkýň na pojednávaní dňa 2.11.2018 (č.l. 304 a nasl.) uviedla, že vychádzala zo zdravotnej dokumentácie nebohej, ktorú najprv hľadala v archíve polikliniky Sereď, avšak následne zistila, že ňou disponuje právny zástupca žalobkýň, ktorý jej ju zaslal až na výzvu súdu. Znalkyňa sa tiež pri svojom výsluchu vyjadrila k námietkam žalobkýň ohľadom zdravotnej dokumentácie, z ktorej vychádzala, pričom ju považovala za postačujúcu. K otázke žalobkýň, z akej databázy sa zistiť, aké konkrétne lekárske úkony boli na skúmanej osobe uskutočnené, znalkyňa uviedla, že je to možné zistiť z výpisu zo zdravotnej poisťovne, pričom však súčasne uviedla, že to čo mala k dispozícii, bolo postačujúce. Po ukončení výsluchu znalkyne žalobkyne namietali, že k znaleckému posudku neboli pripojené prílohy, z ktorých znalkyňa vychádzala a súčasne navrhli doplnenie dokazovania dopytom na zdravotnú poisťovňu, či v rokoch 1994-2001 boli poskytnuté neb. G. P. zdravotnícke úkony a aké. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu (uznesenie č.k. 10Co/215/2019-418 z 28.4.2021), súd vykonal žalobkyňami navrhované dokazovanie (č.l. 482) – vyžiadanie zdravotnej dokumentácie nebohej cez Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a riaditeľa Polikliniky Sereď. Všeobecná zdravotná poisťovňa listom z 13.2.2023 (č.l. 487) oznámila, že jej nie je známa skutočnosť, kde sa nachádza zdravotná dokumentácia jej poistenca G. P. a obdobne sa vyjadril aj riaditeľ Mestskej polikliniky Sereď v liste z 28.2.2023 (č.l. 491), že v ich archíve sa zdravotná dokumentácia menovanej nenachádza a ani nemajú záznam, že by ju prevzali. S týmito správami boli strany oboznámené súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 12.3.2024 (č.l. 520). V nadväznosti na uvedené, žalobkyne na pojednávaní dňa 12.3.2024 opätovne predložili lekársku správu (ako na č. l. 199) a dali na zváženie súdu požiadať zdravotnú poisťovňu o výpis lekárskych výkonov, a rovnako dali na zváženie výsluch žalobkýň k otázke posúdenia ich pohľadu na stav darkyne v čase darovania a z obdobia ich stretávania z rokov 1995-1997. Z nesporného skutkového tvrdenia žalovaných na pojednávaní 12.3.2024 (č.l. 521) vyplynulo, že zdravotnou dokumentáciou disponujú žalobkyne (resp. ich právny zástupca), ktorým bola po vypracovaní znaleckého posudku zdravotná dokumentácia neb. G. P. vrátená.
37. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami žalobkýň v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal vo veci podľa záväzného pokynu odvolacieho súdu žiadne dokazovanie, pretože ako vyplýva zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 14), odvolací súd dal súdu prvej inštancie na zváženie vykonanie navrhovaného dokazovania v prípade, ak sa po predložení zdravotnej dokumentácie zistia rozpory medzi zdravotnou dokumentáciou a závermi znaleckého posudku. Žalobkyne ako jediné subjekty disponujúce zdravotnou dokumentáciou neb. G. P. (pred i po vypracovaní znaleckého posudku), čo v konaní nebolo sporné, nielenže predmetnú zdravotnú dokumentáciu nepredložili, ale na tomto základe i spochybňovali predmetný znalecký posudok (keď neobsahuje prílohu, ktorou len oni disponujú), navrhli nadbytočné dokazovanie za účelom vyžiadania zdravotnej dokumentácie, ktoré súd prvej inštancie i vykonal (avšak bezvýsledne), čo je však podstatnejšie, žiadnym spôsobom nepoukázali na rozpor medzi zdravotnou dokumentáciou, ktorou disponujú a závermi znaleckého posudku. Znalecký posudok tak nebol žiadnym spôsobom relevantne spochybnený a vykonanie ďalšieho dokazovania v tomto smere by bolo celkom zjavne nadbytočným. Samotná skutočnosť, že znalecký posudok neobsahuje v prílohe zdravotné záznamy nebohej G. P. ani podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, keďže jednotlivé lekárske správy a nálezy v ňom znalkyňa citovala v rámci analýzy zdravotnej dokumentácie na str. 6 až 13 znaleckého posudku. Navyše túto námietku žalobkýň považuje odvolací súd za účelovú, keďže práve žalobkyne predmetnou zdravotnou dokumentáciou disponujú a nič im nebránilo doložiť ju do súdneho spisu, prípadne s touto námietkou konfrontovať aj samotnú znalkyňu pri jej podrobnom výsluchu na pojednávaní dňa 2.11.2018.
38. Rovnako aj pokiaľ ide o nevykonanie dokazovania výsluchom žalobkýň k ich pohľadu na stav nebohej darkyne v čase darovania, súd prvej inštancie správne nevykonal navrhnuté dokazovanie.
Riešenie otázky, či osoba v čase, keď robila príslušný právny úkon, konala v duševnej poruche, totiž závisí od posúdenia skutočností, na ktoré sú v zmysle § 207 CSP potrebné odborné znalosti. Za týmto účelom súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie, nakoľko sa jedná o odbornú otázku, ktorú ani súd, ani osoba bez odborných znalostí z odboru psychiatrie, zodpovedať nevie. Návrh na výsluch strany (žalobkýň bez špecializácie v odbore psychiatria) bol nadbytočný, pretože i odvolací súd má za to, že žalobkyne ako osoby bez odborného vzdelania z oblasti psychiatrie (a navyše aj ako osobne zainteresované subjekty na výsledku sporu) nie sú schopné svojím laickým úsudkom posúdiť duševný stav nebohej, preto nemohli ani vyvrátiť závery znaleckého posudku, ktorý vychádzal z odborných znalostí a odborného posúdenia okolností prípadu. Za dôkaz opaku záveru znaleckého dokazovania totiž nemožno považovať výsluchy strán, či svedkov, ale len medicínsky nález, posudok. Teda ak pri hodnotení duševného stavu osoby proti sebe stoja znalecký posudok a svedecká výpoveď (výpoveď strany) osoby bez odborného vzdelania, je logické, že súd vychádza zo znaleckého posudku. V konaní nebolo pritom preukázané, že by uvedený iný medicínsky dôkaz, ktorý by vyvrátil závery znaleckého posudku, existoval. O to viac to platí v prípade, ak žalobkyne ako osoby disponujúce zdravotnou dokumentáciou nebohej darkyne, túto nepredložili a ani nepoukázali na žiadnu lekársku správu, ktorá by bola v rozpore so závermi znaleckého posudku.
39. Vo vzťahu k novotám navrhnutým žalobkyňami až v odvolaní, keď navrhovali svoj výsluch tiež k otázke preukazovania vzťahov účastníkov darovania (obaja nežijúci), správania obdarovaného voči darkyni a tiež, že ani jeden z morálnych záväzkov prevzatých obdarovaným tento za života darkyne, ale ani po jej smrti nesplnil, je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie.
40. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP.
41. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
42. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalobkýň v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto dôkazy by boli spôsobilé privodiť žalobkyniam priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd by na nové návrhy na vykonanie dokazovania uvedené žalobkyňami až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalobkyne nepreukázali žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalobkyne v odvolaní netvrdili a ani nepreukázali, že neporušili procesnú diligenciu, t.j. netvrdili ani nepreukázali, že nové návrhy na vykonanie dokazovania nemohli bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/), pričom novoty uvedené žalobkyňou pod iný účel ich použitia (§ 366 písm. a/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/, h/) podradiť nemožno.
43. Pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že i v prípade, ak by žalobkyne v odvolaní navrhované dokazovanie (svoj výsluch k otázkam preukazovania vzťahov účastníkov darovania /obaja nežijúci/, správania obdarovaného voči darkyni, či k skutočnosti, že ani jeden z morálnych záväzkov prevzatých obdarovaným tento za života darkyne, ale ani po jej smrti nesplnil), navrhli ešte pred súdom prvej inštancie, takéto dokazovanie by bolo celkom zjavne neúčelné, nadbytočné a nehospodárne. Navrhované dokazovanie by totiž nebolo spôsobilé priniesť žiadne pre súdenú vec relevantné skutkové zistenia, keďže takéto dokazovanie by malo význam len v prípade žaloby o vrátenie daru. Oprávneným subjektom na vrátenie daru je však len darca. Ide o osobné právo darcu, ktoré jeho smrťou zaniká, okrem prípadu, že výzva na vrátenie daru bola urobená ešte za života darcu, čo však nie je súdený prípad.
44. Keďže žalobkyne uplatnili i odvolací dôvod o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), pričom však v rámci odvolacej argumentácie neuviedli, k akým konkrétnym nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel, ani tento odvolací dôvod nebol podľa názoru odvolacieho súdu naplnený. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolacej súd tiež konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
45. Žalobkyne ďalej namietali aj nesprávne právne posúdenie veci, pričom dôvodili, že záväzok obdarovaného vyjadrený v zaopatrovacej zmluve, ktorá je súčasťou darovania má svoju majetkovú hodnotu (právo užívania, právo a tomu zodpovedajúce povinnosti starostlivosti v chorobe a starobe, ako aj povinnosť vystrojiť primeraný pohreb darkyni) a s poukazom na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 302/2009, mali za to, že záväzky darovania a zaopatrenia počas života a záväzok vystrojiť pohreb po smrti darkyne sú záväzky vzájomne podmienené a nie sú spôsobilé samostatnej existencie. Preto je nutné považovať posudzovanú darovaciu zmluvu s prijatým záväzkom vyjadrujúcim odplatné plnenia za neplatný právny úkon pre absenciu bezodplatnosti. Ak by aj záväzok mal byť len morálny, tento sa v prípade nesplnenia v žiadnej jeho časti počas života stál tzv. neprijateľnou podmienkou darovania, ktorá je neprípustná pre absenciu skutočnej vôle splniť záväzky s cieľom vylákať majetkový prospech daru. Súd prvej inštancie podľa žalobkýň nevysvetlil rozdiel, pre ktorý plnenia zodpovedajúce majetkovej povahe podriadil pod morálny záväzok nemajetkovej povahy, čo je v rozpore so záväzným názorom, ktorý si osvojil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 302/2009.
46. V prvom rade odvolací súd uvádza, že nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že oba právne úkony (darovacia zmluva a zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena) spísané v jednej listine formou notárskej zápisnice nie sú vzájomne podmienené a je ich možné navzájom oddeliť; sú spôsobilé samostatnej existencie. Súd prvej inštancie konštatoval neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena obsiahnutej v bode 3 notárskej zápisnice, avšak mal za to, že neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy, keďže v právnej praxi sa preferuje riešenie obdobných situácií tak, že ak je to len sčasti možné, majú ostávať zmluvy a dohody (resp. ich časti) v platnosti; nebolo by správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa darkyne bola vyhlásená v celosti za neplatnú len z dôvodu, že na zmluve o zriadení vecného bremena, ktorá bola obsiahnutá spoločne s darovacou zmluvou v jednej notárskej zápisnici absentujú podpisy ostatných spoluvlastníkov.
47. Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Právny úkon môže byť neplatný celý alebo sčasti tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Tam však, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú je možno oddeliť od jeho ostatného obsahu, bude neplatná ex tunc len táto časť právneho úkonu (tomuto prístupu, ktorý inak zachováva ostatné časti zmluvy, je potrebné dávať podľa zásady favor negotti prednosť). Ak však vadu časti právneho úkonu nie je možno od jeho ostatného obsahu oddeliť, čo je potrebné vždy vyvodiť
výkladom z prejavu vôle účastníkov právneho úkonu, z povahy právneho úkonu, príp. z okolností, za ktorých k nemu prišlo, ako i z účelu, ktorý konajúci právnym úkonom sledoval, bude neplatný celý právny úkon. Neoddeliteľnosť neplatnej časti právnej úkonu, (ktorá je chápaná v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti) preukazuje vždy ten, kto sa dovoláva neplatnosti právneho úkonu v celom rozsahu. Čiastočnú neplatnosť zmluvy je nutné posudzovať v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka rovnako, ako čiastočnú neplatnosť ktoréhokoľvek iného právneho úkonu, a to bez ohľadu na to, či ide o zmluvu podliehajúcu vkladu do katastra nehnuteľnosti alebo nie (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2011 z 21.8.2013).
48. Z vykonaného dokazovania nebolo ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že vôľou darkyne bolo darovať nehnuteľnosť s podmienkou zriadenia vecného bremena. Súd prvej inštancie preto využil postup podľa § 41 OZ a časť právneho úkonu, na ktorý sa neplatnosť vzťahuje (zmluva o zriadení vecného bremena) oddelil od jej ostatnej časti. Zosnulá G. P. sa podľa vykonaného dokazovania rozhodla naložiť predmetom svojho vlastníctva už v roku 1997. Využila právo, ktoré jej z vlastníctva vyplýva, teda právo nakladať s predmetom vlastníctva podľa § 123 Občianskeho zákonníka. To, že sa rozhodla za života previesť svoj spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti na svojho syna, bola jej slobodná vôľa, na tento úkon bola spôsobilá (ako vyplýva z výsledkov znaleckého dokazovania), k prevodu nehnuteľnosti sa nerozhodla ani bezprostredne pred smrťou, keďže tak urobila tak v roku 1997 a zomrela až v roku 2002.
49. Zároveň sa odvolací nestotožňuje ani s námietkou žalobkýň, že sa v prípade darovacej zmluvy jedná o odplatný právny úkon a ani s tým, že sa v súdenej veci jedná o totožný skutkový stav ako veci sp. zn. 3Cdo/302/2009. S touto námietku sa pritom vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, napriek opačným tvrdeniam žalobkýň v odvolaní. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Cdo/302/2009 bol skutkový stav taký, že darca a obdarovaný uzavreli zmluvu nazvanú „darovacia zmluva zaopatrovacia“, pričom v článku IV. zmluvy sa obdarovaný zaviazal umožniť darcovi bezplatné a neobmedzené užívanie predmetných (darovaných) nehnuteľností, a poskytovať darcovi až do jeho smrti potrebné zaopatrenie, t.j. stravu, pranie a žehlenie bielizne, upratovanie, ošetrovanie, privolanie lekárskej pomoci, ako aj prípadný odvoz k lekárovi a zabezpečiť udržiavanie nehnuteľností v potrebnej miere s tým, že náklady spojené s údržbou a opravami nehnuteľností bude znášať obdarovaný. V tu prejednávanej sa zmluvné strany dohodli v bode 3. darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, že na nehnuteľnostiach sa zároveň zriadi bezodplatne vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, pričom ako osoba oprávnená z tohto vecného bremena je darkyňa a ako osoba povinná z tohto vecného bremena je obdarovaný, ktorý je povinný poskytnúť darkyni ako osobe oprávnenej právo doživotného bývania a užívania týchto nehnuteľností v plnom rozsahu, postarať sa o ňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb. Je teda zrejmé, že v prejednávanej veci nešlo v prípade záväzku obdarovaného postarať sa o darkyňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb o zaopatrovaciu zmluvu, v ktorej by sa obdarovaný zaviazal poskytovať konkrétne plnenia odplatného charakteru darkyni ako to bolo vo veci sp. zn. 3Cdo/302/2009. Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje ani s námietkou žalobkýň, že súd nevysvetlil rozdiel, pre ktorý plnenia zodpovedajúce majetkovej povahe podriadil pod morálny záväzok nemajetkovej povahy, čo je v rozpore so záväzným názorom, ktorý si osvojil NSSR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 302/2009, keďže súd prvej inštancie sa k uvedenému dostatočne vyjadril v ods. 30, 32, 35 a 37 napadnutého rozsudku.
50. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že z obsahu darovacej zmluvy nevyplýva vôľa darkyne previesť nehnuteľnosť vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 do výlučného vlastníctva obdarovaného za doopatrovanie, t. j. za odplatu, pričom súd prvej inštancie poukázal konkrétne okolnosti prejednávanej veci, keď od 7.5.1997 do 5.3.2014 do dňa podania žaloby (t.j. takmer 17 rokov) uvedenú darovaciu zmluvu nik z jej účastníkov, ani žiadna iná tretia osoba nespochybnili, pričom žalobkyne podali žalobcu po takmer 17 rokoch od uzavretia zmluvy a v čase keď účastníci darovacej zmluvy už boli mŕtvi, konkrétne darkyňa zomrela dňa X.XX.XXXX a obdarovaný dňa X.X.XXXX, v čase kedy už aj dedičské konanie po obdarovanom bolo právoplatne skončené a spoluvlastníčkami sporných nehnuteľností sa stali žalované 1/ a 2/ - dcéry obdarovaného.
51. Odvolací súd tiež dopĺňa, že darovanie nehnuteľností, aj keď ide o rodinný dom medzi rodičmi ako darcami a deťmi ako obdarovanými, nie je v našich podmienkach nezvyklosťou. Keďže aj v prejednávanej veci predmetom daru bol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti väčšej hodnoty, obdarovaný prejavil svojej matke ako darkyni vďaku za dar aj tým, že jej zriadil vecné bremeno práva
doživotného bývania a užívania týchto nehnuteľností (v tejto časti súd konštatoval neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, keďže jej účastníkmi neboli všetci podieloví spoluvlastníci) a ďalej sa zaviazal postarať sa o ňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie dospel z vykonaného dokazovania k záveru, že neplatnou bola len tá časť zmluvy, v ktorej bolo zriadené vecné bremeno, nie celá darovacia zmluva, pričom jeho právny záver považuje odvolací súd za správny. Pokiaľ ide o záväzok obdarovaného vyjadrený v darovacej zmluve, keď sa zaviazal postarať sa o darkyňu v chorobe a starobe a vystrojiť jej v prípade smrti primeraný pohreb, v tejto časti sa odvolací súd taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že z obsahu darovacej zmluvy nevyplýva vôľa darkyne previesť nehnuteľnosť vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 do výlučného vlastníctva obdarovaného za doopatrovanie, t. j. za odplatu.
52. Pojmovým znakom darovania (§ 628 OZ) je, že darca poskytuje dar bezodplatne a bez právnej povinnosti. Nie je nevyhnutné, aby celá majetková výhoda bola bezodplatná. Nie je vylúčené, aby darovanie bolo čiastočne odplatné. Tak je tomu v prípade zmiešaného darovania (negotium mixtum cum donationem), na čo možno usudzovať z okolností konkrétneho prípadu, za ktorých bol dar poskytnutý, hoci úmysel darcu nebol výslovne vyjadrený. Podmienkou pre uznanie tohto prípadu za darovanie je to, že protiplnenie obdarovaného je v pomere k hodnote darovanej veci bezvýznamné (Kúria 1086/1904). Súdna prax už pred r. 1950 nepovažovala za odplatné darovanie prípady, keď sa dar poskytol s podmienkou zaopatrenia, liečenia alebo pohrebu darcu, ani prípady, keď rodičia darovali svojim deťom rodinný dom za prísľub doživotného bývania v tomto dome (podľa súčasnej úpravy ide o osobné vecné bremeno podľa § 151n ods. 1 OZ in fine). Je úplne bežné, že si členovia rodiny navzájom pomáhajú dobrovoľne (liberalita), prípadne aj podľa zákona (koadjutórium).
53. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že záväzok postarať sa o matku v chorobe a starobe a vystrojiť pohreb je morálnym záväzkom, ktorý je samozrejmosťou vo vzťahu dieťaťa a rodiča a prejavom vďaky za darovanie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Jedná sa o etický princíp, ktorý má oporu v dobrých mravoch. Nedodržanie tohto etického princípu môže viesť k vydedeniu v zmysle § 469a OZ, prípadne k hrubému porušeniu dobrých mravov v zmysle § 630 OZ, na základe čoho sa darca môže domáhať vrátenia daru, ako uvádzal i súd prvej inštancie. Ako však už odvolací súd uviedol vyššie, právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu a jeho smrťou zaniká. V konaní pritom nebolo tvrdené, že by darkyňa za svojho života urobila akýkoľvek právny úkon, ktorým by sa domáhala vrátenia daru od obdarovaného.
54. K vyššie uvedeným záväzkom obdarovaného (ako syna darkyne) postarať o matku v chorobe a starobe sa žiada podporne poukázať aj na § 66 Zákona o rodine, v zmysle ktorého deti, ktoré sú schopné sami sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to potrebujú. Rodičia a deti majú záujmu vyživovaciu povinnosť, ktorá akcentuje výlučnosť príbuzenského vzťahu v priamej línii podobne ako napríklad ustanovenia o dedičskom práve. Ide o také osobné vzťahy, na ktorých rozvíjaní a upevňovaní má štát osobitný záujem. Preto tak ako ukladá povinnosť rodičom vyživovať svoje dieťa vždy, keď nie je schopné samé sa živiť, ukladá aj dieťaťu povinnosť postarať sa o primeranú výživu svojich rodičov, ak to oni potrebujú. Je pritom potrebné zdôrazniť, že výživou treba rozumieť nielen uspokojovanie stravovacích potrieb (tzv. výživa v užšom slova zmysle), ale aj uspokojovanie ostatných odôvodnených potrieb – bývania, zdravotného stavu, kultúry a pod (por. Pavelková, B. Zákon o rodine. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, 425, 426 s.). Z hľadiska praxe by malo byť prirodzené, že deti plnia túto vyživovaciu povinnosť spontánne vždy, keď to rodičia potrebujú. I podľa judikatúry (R 72/1963), nie je vylúčené, aby vyživovacia povinnosť bola splnená vo forme úkonov pre oprávnenú osobu. Rovnako ani záväzok obdarovaného vystrojiť primeraný pohreb v prípade smrti darkyne, nejde na úkor bezodplatnosti darovacej zmluvy. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v prípade záväzkov obdarovaného v darovacej zmluve (poskytnúť darkyni pomoc v chorobe, starobe a vystrojiť jej v prípade smrti darkyne pohreb) ide o spoločenské úsluhy, ktoré síce majú ekonomickú hodnotu (zároveň však takéto protiplnenie obdarovaného je v pomere k hodnote darovanej nehnuteľnosti bezvýznamné), avšak nespôsobujú bezodplatnosť darovacej zmluvy, a teda jej neplatnosť ako nedôvodne tvrdili v konaní žalobkyne.
55. Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom procesnom postupe znemožňujúcom žalobkyniam, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak
bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé, čo však v prejednávanej veci konštatovať nemožno.
56. Pokiaľ žalobkyne poukazovali na to, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho súdu a vykonal vo veci žiadne dokazovanie (v otázkach spôsobilosti darkyne, jej zdravotného stavu, nespôsobilosti a nepreskúmateľnosti znaleckého posudku pre absenciu náležitosti zdravotnej dokumentácie obsiahnutej v jeho obsahu), s týmito námietkami sa odvolací vysporiadal v ods. 37, kde súčasne zdôraznil, že odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dal súdu prvej inštancie na zváženie vykonanie navrhovaného dokazovania v prípade, ak sa po predložení zdravotnej dokumentácie zistia rozpory medzi zdravotnou dokumentáciou a závermi znaleckého posudku; žiadne rozpory však neboli ani tvrdené, ani zistené. Zároveň však odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci, z ust. § 391 ods. 2 CSP nevyplýva pre odvolací súd viazanosť jeho vlastným právnym názorom a môže svoj skorší záväzný právny názor zmeniť. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013).
57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobkýň, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobkyniam. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
59. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).