Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Co-126-2024.pdf
PDF · 125.47 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/126/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 2/ A. D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E., proti žalovanej: F. G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. E. XXX, zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Eleonóra Zuzáková, s.r.o., so sídlom Mierové nám. 943/4, Galanta, IČO: 47 244 160, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 3. júna 2024 č. k. 10C/51/2021 - 267, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej priznáva proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd 20.9.2021, v znení jej zmeny pripustenej uznesením č.k. 10C/51/2021 - 260 zo 7.5.2024 domáhali, aby súd určil, že C. B., I. J., nar. XX.X.XXXX, zomrelá X.X.XXXX, naposledy bytom H. E. K. XX bola ku dňu 1.4.1984 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako dom so s. č. XX postavený na parcele registra „C“ č. 113/3 a parcely registra „C“ číslo 113/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 94 m2 v podiele 1 a nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako parcela registra „C“ číslo 113/1
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 475 m2 a parcela registra „C“ číslo 113/5 - záhrada o výmere 597 m2 v podiele 1, a súčasne, aby súd určil, že A. B., I. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, naposledy bytom H. E. K. XX bol ku dňu 1.4.1984 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako dom so s. č. XX postavený na parcele registra „C“ č. 113/3 a parcely registra „C“ číslo 113/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 94 m2 v podiele 1 a nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako parcela registra „C“ číslo 113/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 475 m2 a parcela registra „C“ číslo 113/5 - záhrada o výmere 597 m2 v podiele 1.
4. Žalobcovia žalobu v znení jej zmeny odôvodnili tým, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne v katastri nehnuteľností vedené na F. B., právneho predchodcu žalovanej (žalovaná je vnučkou F. B.). Podľa ústnych informácií L. C. (ktorý je strýkom žalovanej) sa krátko po smrti F. B. (zomrel XX.X.XXXX) celá pozostalá rodina, odsťahovala zo sporných nehnuteľností do novopostaveného domu v obci H. M.. Vzhľadom na uvedené je možné datovať faktické ovládanie veci - dátum vstupu do držby sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov C. B. a jej manželom N. B. najneskôr dňom smrti F. B., t. j. dňom XX.X.XXXX, pretože podľa svedka C. sa odsťahovali krátko po smrti F. B.. V tej dobe až po súčasnosť sporné nehnuteľnosti tvorili a tvoria celok, boli a súčasťou jedného domu, jedného dvora, jednej záhrady. Právni predchodcovia žalobcov tak vstúpili do držby najneskôr dňom smrti F. B. a spoločne sporné nehnuteľnosti užívali ako vlastné do smrti N. B. (zomrel dňa X.XX.XXXX) a v držbe sporných nehnuteľností pokračovala právna predchodkyňa žalobcov C. B. a jej syn A. B. - otec žalobcov. Vstup A. B. do držby žalobcovia odvodzujú z dedičského rozhodnutia D 1205/62 po N. B., právoplatného 5.2.1963, v ktorom celé dedičstvo po zomrelom N. B. nadobudol A. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX. Z dôvodu pochybenia katastra nehnuteľností spočívajúceho v nezapísaní skutočností uvedených v rozhodnutí D 1205/62 do listín katastra muselo byť na podnet žalobcov opätovne prejednané dedičstvo po N. B. (uznesením o dedičstve 15D/157/2018 D not 31/2019 z 9.8.2019). Z chaotického konania medzi notárstvom a katastrom nebolo možné zistiť objektívny stav vlastníctva, a to ani pri všetkej vynaloženej náležitej starostlivosti. Skutočnosť, že právni nástupcovia po F. B. dobrovoľne opustili nehnuteľnosti (po jeho smrti), od tohto dátumu až po súčasnosť sa o nehnuteľnosti nezaujímali, čo je viac ako 70 rokov, žiadnym spôsobom si nenárokovali žiadne práva k nehnuteľnostiam nasvedčuje, že medzi F. B. (príp. jebo právnymi nástupcami) a právnymi predchodcami žalobcov došlo k majetkovému vyrovnaniu ohľadom sporných nehnuteľností a tieto skutočnosti nasvedčujú ich dobromyseľnosti v držbe nehnuteľností. Ohľadom vydržania veci sa žalobcovia riadia právnou úpravou zakotvenou v Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb., platnom od 1.1.1951 do 31.3.1964 v spojení s právnou úpravou uvedenou v Občianskom zákonníku č. 40/1964 Zb., platnom od 1.4.1964 a jeho novelizáciou uskutočnenou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnom od 1. apríla 1983. Keďže Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., teda do 1. apríla 1983 neupravoval, riadia sa v danej veci zákonom č. 131/1982 Zb., a to jeho ust. § 132a, § 135a, ktorými bola upravená ochrana držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než k 1.4.1984 (§856 ods. 3). Sporné nehnuteľnosti boli teda nepretržite užívané, resp. fakticky ovládané právnymi predchodcami žalobcov - C. B. až do jej smrti X.X.XXXX a jej synom A. B., kde sa v zmysle § 507a ods. 3 (zákona č. 40/1964 Zb., v znení jeho novely č. 131/1982 Zb.,) započítala držba jeho právneho predchodcu N. B.. Uvedené nasvedčuje tomu, že fakticky vec ovládali - priamo fyzicky nehnuteľnosti užívali, platili za ne dane a poplatky, nakladali s nehnuteľnosťami ako s vlastnými a boli dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti vlastnícky patria, pričom splnili aj zákonné podmienky nepretržitej držby 10 rokov v zmysle § 507a ods. 3 ku dňu 1.4.1984. Na výzvu súdu na pojednávaní 3.6.2024 žalobkyňa 2/ doplnila, že naliehavý právny záujem spočíva v usporiadaní vlastníckych vzťahov vzhľadom na zápis v katastri, čo nie je možné iným spôsobom ako žalobou.
5. Žalovaná sa k zmenenej žalobe vyjadrila na pojednávaní 3.6.2024 prostredníctvom právnej zástupkyne, keď uviedla, že nie sú splnené predpoklady aktívnej legitimácie žalobcov, doposiaľ nebol popísaný žiadny titul, pričom opustenie nehnuteľnosti neznamená nadobudnutie vlastníckeho práva. Rovnako ako právni predchodcovia žalovanej, aj právni predchodcovia žalobcov predmetné nehnuteľnosti opustili a odišli bývať do novopostavených domov. Žalobu navrhla zamietnuť.
6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie LV č. XXX, XXX k.ú. H. E., Uznesením D 1524/93, Dnot 683/93 z 19.12.1995, uznesením sp. zn. 15D/157/2018 - 29 z 9.8.2019, a zistil tento skutkový stav veci: Žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako dom so s. č. XX postavený na parcele registra „C“ č. 113/3 a parcely registra „C“ číslo 113/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 94 m2 a podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci H. E., katastrálne územie H. E., vedených na LV č. XXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako parcela registra „C“ číslo 113/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 475 m2 a parcela registra „C“ číslo 113/5 - záhrada o výmere 597 m2 v podiele 1 k celku. Nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe Darovacej zmluvy pod V 688/2020, vklad povolený 3.3.2020 - č.z. 10/2020. Druhým podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX je žalobca 1/, ktorý spoluvlastnícky podiel 1 k celku nadobudol na základe Uznesenia o dedičstve č.
10D/145/2017, Dnot 222/2017 z 18.12.2018 a podiel 1 k celku na základe Uznesenia o dedičstve č. 15D/157/2018, Dnot 31/2019 z 9.8.2019. V dedičskom konaní po poručiteľke C. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelej X.X.XXXX, bola Uznesením D 1524/93, Dnot 683/93 z 19.12.1995 schválená dohoda dedičov A. B., nar. XX.X.XXXX a G. B., nar. XX.X.XXXX. Z obsahu uznesenia síce vyplýva, že nehnuteľnosti v k.ú. H. E., bližšie evidované na LV č. XXX- pozemok parc. č. 113/1 - zastavaná plocha o výmere 475m2, parc. č. 113/5 - záhrada o výmere 597 m2- vlastníci vedení na LV č. XXX, XXX boli zaradené do dedičstva, avšak neprevzal ich ani jeden z dedičov. V konaní nebolo sporné, že A. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, bol otcom žalobcov 1/ a 2/ (ako to vyplýva z uznesenia sp. zn. 15D/157/2018 - 29 z 9.8.2019 v dedičskom konaní po poručiteľovi N. B.).
7. Keďže sa žalobcovia žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva ich právnych predchodcov
- C. B. zomr. X.X.XXXX, ku dňu 1.4.1984 a A. B. zomr. XX.X.XXXX, ku dňu 1.4.1984, v prvom rade súd prvej inštancie skúmal, či existuje naliehavý právny záujem na ich strane na určení, že právny predchodcovia boli k uvedenému dňu 1.4.1984 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcov ohrozené alebo kde by sa bez tohto určenia stalo právne postavenie žalobcov neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ mala byť účelom podanej žaloby zmena zápisu v katastri nehnuteľnosti, kde ako vlastníčka/spoluvlastníčka v súčasnosti figuruje žalovaná, na základe žalobcami sformulovaného žalobného návrhu by k zmene zápisu vlastníckych vzťahov nedošlo. Rozhodnutie súdu o tom, že C. B. a A. B. E. boli ku dňu 1.4.1984 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti by totiž bolo pre kataster bezpredmetné, keďže žalovaná má vlastnícke právo zapísané až od 3.3.2020 na základe darovacej zmluvy. Rovnako takéto rozhodnutie nemôže byť bez ďalšieho ani podkladom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov, a to s prihliadnutím na časový odstup odo dňa, kedy chcú žalobcovia vlastnícke právo určiť (1.4.1984) do dňa ich smrti (X.X.XXXX, resp. XX.X.XXXX). Vo vzťahu k existencii naliehavého právneho záujmu súdna prax ustálila, že možno akceptovať žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Využitie tohto typu žaloby je typické pre situácie, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi (z rôznych dôvodov), patrí do dedičstva po poručiteľovi (a teda môže byť predmetom dodatočného dedičského konania), no táto vec je v súčasnosti (v čase podania žaloby) užívaná alebo evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby. Pôjde napríklad o situáciu, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť tvorí súčasť dedičstva po ich poručiteľovi, hoci v katastri nehnuteľností je ako vlastník tejto nehnuteľnosti evidovaná tretia osoba (odlišná od poručiteľa aj dedičov), ktorá trvá na svojom vlastníctve. Dedičia v takom prípade nemajú inú možnosť, ako podať žalobu o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, keďže dedičské konanie môže v zásade prebehnúť len vo vzťahu k takému majetku poručiteľa, ktorý sa považuje za nesporný. Určenie vlastníckeho práva spätne 9 rokov, resp. 33 rokov pred smrťou poručiteľov však spornosť vlastníckeho práva pre účely prejednania novoobjaveného dedičstva neodstraňuje. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16.12.2010, sp. zn. 3Cdo/154/2010, v zmysle ktorého „súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie.“
8. Keďže žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože rozsudok vyhlásený na základe nimi formulovaného petitu by nemohol vyvolať zmenu zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností a nemohol by byť ani podkladom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva, súd prvej inštancie žalobu bez vykonávania ďalšieho dokazovania zamietol. Vzhľadom na záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu by ďalšie vykonávanie dokazovania bolo nehospodárne a neefektívne.
9. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovanej.
10. Proti tomuto rozsudku podali včas obsahovo totožné odvolania žalobcovia 1/ a 2/ s návrhom jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Žalobcovia nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie, pretože predmetom žaloby je určenie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 129 a nasl.
Občianskeho zákonníka titulom oprávnenej držby právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/. Uviedli, že čas vstupu právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ do držby sporných nehnuteľností mal byť preukázaný najmä svedeckou výpoveďou p. L. C. (ktorý pozná pomery, je strýkom žalovanej a na sporných nehnuteľnostiach do roku 1952 žil). Súd prvej inštancie navrhovaný výsluch svedka p. C. nevykonal, pretože ho považoval za nehospodárny a neefektívny. Na základe písomných prednesov žalobcov 1/ a 2/, podložených informáciami navrhovaného svedka p. C., sa čas vstupu právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ do držby sporných nehnuteľností datuje od roku 1952 a podmienky vydržania sporných nehnuteľností na základe vtedy platných právnych predpisov boli právnymi predchodcami žalobcov 1/ a 2/ splnené najneskôr ku dňu 1.4.1984 z nasledovných dôvodov. Na území Slovenskej republiky platilo obyčajové právo do 31.12.1950 a vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. V čase od 1.1.1951 do 31.3.1964 platil Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., a vlastnícke právo k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t. j. tri roky hnuteľnú vec a desať rokov nehnuteľnú vec a vydržanie bolo vylúčené iba u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. V pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v období od 1.1.1951 do 1.4.1964 nebol podmienkou prevodu vlastníckeho práva, ale zostal mu iba deklaratórny význam. Uvedené právne systémy pristupovali k požiadavke dobromyseľnosti držiteľa veci z rozdielnych hľadísk. Zatiaľ čo sa podľa obyčajového práva sa dobromyseľnosť vyžadovala pri nastúpení do držby, tak podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 1. apríla 1983 neupravoval. Až uvedená novela v ustanoveniach § 132a, § 135a novo upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej držby pred 1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než 1.4.1984 (§ 856 ods. 3). Podľa tejto úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve nadobudol občan, ktorý mal nepretržite v držbe hnuteľnú vec 3 roky a nehnuteľnú vec 10 rokov, s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. V danej veci ohľadom vydržania veci sa žalobcovia riadili právnou úpravou zakotvenou v Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb., platnom od 1.1.1951 do 31.3.1964 v spojení s právnou úpravou uvedenou v Občianskom zákonníku č. 40/1964 Zb., platnom od 1.4.1964 a jeho novelizáciou uskutočnenou zákonom č. 131/1982 Zb., účinným od 1. apríla 1983. Keďže Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., teda do 1. apríla 1983 neupravoval, je potrebné postupovať v danej veci v súlade so zákonom č. 131/1982 Zb., a to jeho ust. § 132a, § 135a, ktorými bola upravená ochrana držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než k 1.4.1984 (§ 856 ods. 3). To znamená, že právni predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ mohli sporné nehnuteľnosti vydržať najskôr ku dňu 1.4.1984. Následne žalobcovia poukázali na zákonné ustanovenia upravujúce vydržanie v § 135a a ochranu držby v § 132a podľa zákona č. 40/1964 Zb., v znení jeho novely zákonom č. 131/1982 Zb., ako aj ustanovenie § 507a OZ.
11. Ďalej žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že sporné nehnuteľnosti boli nepretržite užívané, resp. fakticky ovládané ich právnymi predchodcami - C. B. až do jej smrti X.X.XXXX a jej synom A. B., kde sa v zmysle § 507a ods. 3 (zákona č. 40/1964 Zb. v znení jeho novely č. 131/1982 Zb.) započítala držba jeho právneho predchodcu N. B.. Skutočnosť, že nehnuteľnosti fakticky ovládali, t. j. priamo fyzicky nehnuteľnosti užívali, platili za ne dane a poplatky, nakladali s nehnuteľnosťami ako s vlastnými, nasvedčuje ich dobromyseľnosti v tom, že im sporné nehnuteľnosti vlastnícky patria, čím splnili aj zákonné podmienky nepretržitej držby 10 rokov v zmysle § 507a ods. 3 ku dňu 1.4.1984.
12. Žalobcovia nesúhlasili s právnym názorom súdu prvej inštancie, že slovne sformulovaný žalobný návrh – petit by nebol spôsobilý ako podklad na zápis do katastra nehnuteľností. Kataster nehnuteľností by zapísal v zmysle sformulovaného petitu právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ do katastra nehnuteľností – do listu vlastníctva s poznámkou o titule nadobudnutia vlastníctva, ktorým titulom by bolo súdne rozhodnutie a takýto zápis by bol podkladom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva právnych predchodcov žalobcov. Argumenty súdu prvej inštancie, ktorými zdôvodnil zamietnutie žaloby považovali za nepresvedčivé. Namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy (výsluch svedka p. L. C. a p. G. G.), ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností vo veci (napr. svedok p. C. mal svojou svedeckou výpoveďou preukázať čas vstupu právnych predchodcov do držby a p. G. G. čas vstupu sporných nehnuteľností do držby a ich užívanie právnymi predchodcami žalobcov). Ich
výsluch ako svedkov považovali za nevyhnutný vzhľadom na predmet žaloby – vydržanie nehnuteľností, a na zistenie dátumu vstupu do držby sporných nehnuteľností ich právnymi predchodcami (starou matkou C. B. a jej manželom N. B.). Berúc do úvahy neoficiálne informácie od svedka L. C., že sa krátko po smrti F. B. jeho zvyšná rodina presťahovala žiť na iné miesto, teda odišla zo sporných nehnuteľností, môžu datovať faktické ovládanie veci - dátum vstupu do držby sporných nehnuteľností ich právnymi predchodcami C. B. a jej manželom N. B. najneskôr dňom smrti F. B., t. j. dňom XX.X.XXXX a spoločne sporné nehnuteľnosti užívali ako vlastné do smrti N. B. (zomrel dňa X.XX.XXXX) a v držbe sporných nehnuteľností pokračovala ich právna predchodkyňa C. B. a jej syn A. B. – otec žalobcov. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vo veci vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (v danej veci ide o určenie vlastníckeho práva vydržaním) a nejde o iný typ žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza ako „správny typ“ žaloby iný typ žaloby ako bol žalobcami v spornej veci podaný, pričom tento typ žaloby (žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi) súd prvej inštancie nezdôvodňuje žiadnym právnym predpisom ani ustanovením zákona, ale opiera ho iba o súdnu prax podchytenú judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 154/2010 zo dňa 16.12.2010.
13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniam žalobcov navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v k.ú. H. M., zapísaných na LV č. XXX, rodinný dom s.č. XX na p.č. 113/3, C KN p.č. 113/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 94 m2 a podielovou spoluvlastníčkou v 1-ici v pomere k celku v k.ú. H. M., zapísaných na LV č. XXX, C KN p.č. 113/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 475 m2, C KN p.č. 113/5 záhrada o výmere 597 m2 na základe darovacej zmluvy pod V 688/2020, vklad povolený 3.3.2020 od svojej matky. Podielovým spoluvlastníkom na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.XXX je žalobca 1/. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ svojou žalobou žiadajú určiť, že ich právni predchodcovia boli podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, a to ku dňu 1.4.1984, tak na takomto určení nie je naliehavý právny záujem, lebo takýmto rozhodnutím by žalobcovia nič nezískali. Rozhodnutie súdu by do katastra nehnuteľností bolo nezapísateľné (vlastnícke právo na 100 %), pričom žalovaná vlastnícke právo nadobudla darovacou zmluvou v roku 2020 a takéto rozhodnutie by nebolo ani podkladom na eventuálne prejednanie dedičstva po C. B., I. J. a A. B.. Doposiaľ však žalobcovia nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by mal slúžiť na preukázanie ich aktívnej legitimácie na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
14. Žalobcovia 1/ a 2/ odvolaciu repliku nepodali.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.
16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že ich právni predchodcovia boli ku dňu ku dňu 1.4.1984 podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, zamietol, keď dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
17. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali skutkové vady rozhodnutia (nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne zistenie skutkového stavu), inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ako aj nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým im odňal možnosť konať pred súdom. Žalobcovia teda podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Tieto odvolacie dôvody však v súdenej veci neboli naplnené.
18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcov na určenie (spolu)vlastníckeho k nehnuteľnostiam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom rozsahu vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
19. Pri určovacích žalobách samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak zbytočné. Súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má pre žalobcu zmysel. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať.
20. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Preukazovanie naliehavého právneho záujmu je preto v týchto prípadoch bezproblémové. Určovacia žaloba môže byť v tomto prípade prostriedkom ochrany porušeného (nielen ohrozeného) práva (Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 504 s.).
21. Súdna prax do 30. júna 2016 považovala za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ OSP aj žalobu o určenie (spolu) vlastníckeho práva. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti takejto žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie tohto záujmu išlo o posúdenie procesnej otázky, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva. Nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť, a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (podobne rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/98/2004, 1Cdo/91/2006, 3Cdo/240/2006, 1Cdo/13/2010, 3Cdo/56/2011). Ak všeobecný súd dospeje k záveru, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou podaného určovacieho návrhu sa už ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).
22. Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je právny záujem na požadovanom určení, na skúmaní ktorého súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutie. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť (R 17/1972).
23. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008).
24. Naliehavý právny záujem nie je daný, ak sa petit žaloby, jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva (R 22/2017).
25. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože rozsudok vyhlásený na základe nimi formulovaného petitu by nemohol vyvolať zmenu zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností (kataster eviduje aktuálny stav vlastníckych vzťahov) a nemohol by byť ani podkladom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že naliehavý právny záujem na danom určení nemôže byť v súdenej veci daný, pretože ani prípadným vyhovením žalobe, že právni predchodcovia žalobcov boli ku dňu 1.4.1984 (spolu)vlastníkmi sporných nehnuteľností, by nedošlo k zmene vlastníka - žalovanej, ktorá je v súčasnej dobe zapísaná na liste vlastníctva. Zároveň takéto rozhodnutie by nemohlo byť ani podkladom pre prejednanie novoobjaveného majetku po poručiteľoch, pretože požadované určenie sa tu neviaže ku dňu smrti poručiteľov, ale spätne 9 rokov, resp. 33 rokov pred smrťou poručiteľov.
26. Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má učiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217 CSP). Uvedené platí aj pri žalobách dedičov, ktorí žiadajú o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva. V praxi sa okrem formulácie petitu v znení „súd určuje, že vec patrí dedičstva po poručiteľovi“, používa aj formulácia „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“. Mohlo by sa vzdať, že sa tu určuje právo podľa právneho stavu v minulosti, v skutočnosti to tak ale nie je. Obe uvedené formulácie petitu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav v čase vyhlásenia rozsudku je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže byť ako dedičstvo prejednaná (por. Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 499, 500 s.).
27. Vzhľadom na to, že žalobcovia v súdenej veci bez akýchkoľvek pochybností svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukázali, súd prvej inštancie správne žalobu zamietol bez toho, by sa zaoberal jej vecnou stránkou, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom.
29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).