Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_22Co-39-2024.pdf
PDF · 116.38 KB
Case nature
Subarea
22Co/39/2024
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, zastúpenej JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom so sídlom Námestie slobody 25, Humenné proti žalovanému: DPS financial consulting, s. r. o., Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 46 713 930, zastúpenému: advoconsulting, s.r.o., Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 47 253 428, o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č.k. 6C/133/2022-215 zo dňa 22.05.2024 jednohlasne takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým uznesením rozhodol nasledovne: „I. Konanie zastavuje. II. Žalovanému vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.“
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že výzvou z 26.3.2024 vyzval súd žalobkyňu na vyjadrenie, či na podanej žalobe aj naďalej trvá, keďže jediným dôvodom uplatneného nároku bolo tvrdené premlčanie pohľadávky a výkonu záložného práva zo zmlúv uzatvorených 10.9.2013. Vzhľadom na výsledok konania o povolenie obnovy konania vo veci sp.zn. 6Csp/20/2020 je zrejmé, že platobný rozkaz vydaný v tomto konaní zostane bezo zmeny. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 15.04.2024 oznámila, že podanú žalobu berie späť v celom rozsahu a navrhuje konanie zastaviť. Žiada, aby súd náhradu trov konania žiadnej strane nepriznal v zmysle ust. § 257 CSP. Dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania je skutočnosť, že žalobkyňa je v konaní zastúpená zástupcom ustanoveným centrom právnej pomoci a rozhodnutie, ktorým by bola zaviazaná uhradiť žalovanému trovy konania, by mohlo mať negatívny vplyv na uspokojenie jej základných životných potrieb, pričom žalobkyňa je už aj tak v ťažkej životnej situácii. Žalobkyňa zároveň uviedla, že dôvod a skutočnosti, pre ktoré bol zamietnutý návrh na obnovu konania, vyšli najavo pre žalobkyňu až počas konania.
3. Postupom podľa § 145 ods. 1 a s poukazom na ust. § 146 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa zobrala podanú žalobu späť v celom rozsahu a to skôr, než sa vo veci začalo prvé pojednávanie, preto súd konanie zastavil, lebo aj na prípadný nesúhlas žalovaného so zastavením konania by sa neprihliadalo. Žalobkyňa navrhla, aby súd o náhrade trov konania rozhodol aplikujúc ust. § 257 CSP, preto bola vyzvaná na deklarovanie svojich majetkových pomerov, rovnako tak žalovaný.
4. Žalovaný mal za to, že u žalobkyne neexistujú dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. Žalobkyňa mala vyčkať na rozhodnutie o neodkladnom opatrení a tiež na odpoveď žalovaného na jej námietku premlčania, ale namiesto toho iniciovala dovedna tri súdne konania a preto by mala byť zaviazaná na náhradu trov konania žalovanému. Samotné priznanie nároku na zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci nezakladá samo osebe dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. K majetkovým pomerom žalobkyne žalovaný uviedol, že je vlastníčkou rodinného domu a pozemkov, ktoré na základe vyhotoveného znaleckého posudku majú hodnotu 46.000,- eur. K svojim majetkovým pomerom žalovaný uviedol, že na základe výzvy súdu predložil daňové priznanie za r. 2023, v zmysle ktorého dosiahol stratu 33.935,- eur.
5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP. Žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania, pretože žalobu zobrala späť v celom rozsahu a to ešte skôr, než sa vo veci začalo prvé pojednávanie. Náhrada trov konania by tak mala byť priznaná žalovanému. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania a použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z toho dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R34/1982). Na rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd aplikoval ust. § 257 CSP a za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval majetkovú situáciu žalobkyne. Zároveň mal za preukázané, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanému nebude mať nepriaznivý vplyv na jeho majetkovú sféru. Listinnými dôkazmi mal za preukázané, že žalobkyňa je dlhodobo nezamestnaná, vedená ako uchádzačka o zamestnanie a má v starostlivosti tri maloleté deti. Jej manžel je živnostník s príjmom 700,- eur mesačne a na dve deti platí ich otec výživné 200,- eur mesačne. Teda päťčlenná rodina má k dispozícii 900,- eur mesačne, z ktorých musí zabezpečiť úhradu všetkých svojich životných nákladov. Na jedného člena domácnosti tak pripadá na mesiac suma nižšia ako 200,-- eur a žalobkyňa deklarovala, že nemá žiadne úspory, ani veci vyššej hodnoty, mimo starého motorového vozidla. Z príjmu rodiny musí prioritne uhradiť náklady na bývanie a mimo toho spláca ešte úver. Je nepochybné, že je vlastníčkou rodinného domu a pozemkov, avšak ide o obydlie pre celú rodinu a nemožno požadovať, aby v prípade, že by mala uhradiť žalovanému trovy konania, musela predať nehnuteľnosti, v ktorých býva spolu s maloletými deťmi a manželom. K tvrdeným skutočnostiam žalovaného o tom, že žalobkyňa podala žalobu predčasne a mala vyčkať na rozhodnutie o neodkladnom opatrení, prípadne zohľadniť skutočnosť, že v dôsledku podaných námietok nebolo možné bezprostredne vykonať dražbu nehnuteľností, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní zastúpená právnym zástupcom, ktorý na ochranu práv žalobkyne vykonal úkony potrebné na ochranu majetku žalobkyne, rodinného domu, ktorý bol zaťažený záložným právom. Bezprostrednou hrozbou bolo vykonanie dražby nehnuteľnosti žalobkyne a žalobkyňa vyhľadala odbornú pomoc preto, aby ochránila svoj majetok. Nemôže byť dôvodom na priznanie náhrady trov konania žalovanému skutočnosť, že za žalobkyňu konal advokát, ktorý podával žalobu. Prvoinštančný súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že žalobkyňa späťvzatím žaloby zavinila zastavenie daného konania, preto je bezvýznamné skúmať samotné zavinenie žalobkyne pri zastavení konania posudzovaním úkonov, ktoré predchádzali podaniu samotnej žaloby, prípadne iných úkonov súvisiacich s ďalšími súdnymi konaniami. Nepochybne z procesného hľadiska by náhrada trov konania mala byť priznaná žalovanému, avšak zákon na odstránenie neprimeranej tvrdosti aplikácie § 256 ods. 1 CSP umožňuje rozhodnutie súdu podľa ust. § 257 CSP. Jedným z dôvodov pre aplikáciu tohto ustanovenia sú aj osobné pomery strany sporu a preto súd preskúmal tak majetkovú situáciu žalobkyne, ako aj žalovaného. Dospel k názoru, že žalovaný nepriznaním práva na náhradu trov konania, ktoré by mu mala žalobkyňa uhradiť, nebude poškodený v jeho majetkovej sfére. Žalovaný je právnickou osobou, ktorá podľa účtovnej závierky za r. 2023 vykázala celkovú stratu vo výške 33.935,- eur, avšak z tejto závierky zároveň vyplýva, že celkový majetok spoločnosti je vo výške 4.803.648,- eur. Pri takejto hodnote majetku spoločnosti nemôže jej fungovanie a chod ovplyvniť to, že žalobkyňa nebude zaviazaná uhradiť žalovanému trovy konania. Zároveň mal prvoinštančný súd za to, že v prípade, ak by neaplikoval ust. § 257 CSP z dôvodu nepriaznivej ekonomickej situácie žalobkyne, vyplatením trov žalovanému by sa táto ocitla v ťaživej finančnej situácii, ktorá by ovplyvnila nielen ju, ale aj chod celej domácnosti, vrátane troch maloletých detí, čo súd považoval za výnimočné okolnosti, dôvody hodné osobitného zreteľa v podobe majetkovej situácie žalobkyne a výnimočných okolností spočívajúcich v tom, že úhrada trov konania by postihla nielen samotnú žalobkyňu, ale celú jej rodinu. To, že sa žalobkyňa nachádza v stave materiálnej núdze, je preukázané aj skutočnosťou, že jej bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci centrom právnej pomoci a tento stále trvá.
6. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti výroku II. tohto uznesenia o náhrade trov konania odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia ako aj z tvrdení žalobkyne jednoznačne vyplýva, že nie je len majiteľkou nehnuteľností, ktorých všeobecná hodnota bola znaleckým posudkom č. XXX/XXXX zo dňa 22.08.2022 stanovená vo výške 46.000,- eur, ale zároveň je aj vlastníčkou auta, ako ďalšieho hnuteľného majetku. Zároveň upozornil na skutočnosť, že žalobkyňa je schopná platiť každý mesiac poplatky za TV a internet vo výške 13,- eur aj poplatok za satelitnú televíziu vo výške 6,90 eur, ktoré poplatky nie sú nevyhnutnými životnými nákladmi, ktoré by žalobkyňa musela hradiť a ktorých prípadné neuhradenie by mohlo mať vplyv na chod celej domácnosti. Žalobkyňa tak disponuje nehnuteľnosťou, hnuteľným majetkom ako aj finančnými prostriedkami, ktoré nevyžadujú použitie na životné potreby jej rodiny, preto je žalovaný presvedčený, že nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, nakoľko žalobkyňa nie je v stave materiálnej núdze. Zároveň mal za to, že konajúci súd sa nevysporiadal s jeho námietkou v podaní zo dňa 14.05.2024, v ktorom uviedol, že skutočnosti rozhodné pre posúdenie, či podať alebo nepodať žalobu o určenie neexistencie záložného práva z dôvodu jeho premlčania, uviedol v podaní adresovanom žalobkyni zo dňa 10.10.2022 ako reakciu na jej námietku premlčania záložného práva, na ktoré však žalobkyňa nevyčkala a ešte pred prevzatím odpovede žalovaného podala žalobu o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, a to napriek tomu, že bezprostredne nehrozilo uskutočnenie dražby jej nehnuteľností, keďže v tom čase nebol ani len oznámený termín dražby. Náklady žalovaného na bránenie jeho práv v tomto konaní nemuseli vzniknúť, ak by žalobkyňa, resp. jej právny zástupca, postupovali s odbornou starostlivosťou a vyhli sa tak vzniku nákladov, ktoré žalovanému vznikli výlučne podaním predčasnej a zároveň nedôvodnej žaloby. Zdôraznil, že žalobkyňa bola už v čase podania námietky premlčania záložného práva zastúpená advokátom (odborne spôsobilou osobou), ktorý nakoľko je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, klienta musel poučiť o vzniku možných trov konania žalovaného, teda žalobkyňa si takýchto výdavkov musela byť vedomá a uzrozumená s nimi. Nakoľko teda žalobkyňa nevyčkala na odpoveď žalovaného zo dňa 10.10.2022, po zaslaní listu adresovaného žalovanému, v ktorom vzniesla námietku premlčania záložného práva a ktorý bol doručený žalovanému dňa 06.10.2022, s ktorou sa preukázateľne mohla oboznámiť najneskôr dňa 13.10.2022 (kedy bola zásielka uložená na pošte), z ktorej by bol zrejmý predpoklad neúspechu žalobkyne v konaní o určenie neexistencie záložného práva a predčasne tak podala žalobu vo veci samej (nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom), je bez pochybností zavinenie za vznik trov konania žalovaného na strane žalobkyne. Nakoľko je zjavné zavinenie na strane žalobkyne za vznik trov na strane žalovaného, bolo by v rozpore so spravodlivým konaním nepriznať žalovanému nárok na náhradu trov konania (vo vzťahu ku ktorým je možné zo strany súdu umožniť ich postupné splácanie). Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že je bezvýznamné skúmať zavinenie žalobkyne. Mal za to, že je potrebné pri rozhodnutí o náhrade trov konania zohľadniť všetky okolnosti, teda aj samotné správanie sa žalobkyne a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/17/2009. Za zásadnejšie však považoval to, že v zmysle vyššie uvedenej judikatúry je potrebné pri použití § 257 CSP zohľadniť aj samotný „postoj v konaní“ sporovej strany. Žalobkyňa nevyčkala na odpoveď veriteľa na jej vznesenú námietku premlčania záložného práva, a to napriek tomu, že nebolo dané bezprostredné ohrozenie jej nehnuteľnosti dražbou, keďže v danom čase nebol ani len určený a už vôbec nie oznámený termín dražby, ktorý by sa od prvého uverejnenia mohol uskutočniť najskôr po uplynutí 30 dní! Ak by postupovala zodpovedne a s ohľadom na zásadu hospodárnosti, mohla a mala vyčkať na odpoveď veriteľa, resp. prevziať ju do jej dispozičnej sféry ihneď ako to bolo možné, a až následne vyhodnotiť, či podá žalobu vo veci samej, keďže bezprostredné ohrozenie nehnuteľnosti dražbou v čase podania žaloby nehrozilo. Naopak, z postupu žalobkyne a jej právneho zástupcu je badateľný skôr ľahkovážny prístup. Súc zastúpená advokátom, teda odborne spôsobilou osobou, musela byť poučená aj o dôsledkoch eventuálne predčasne a nedôvodne podanej žaloby, ktorých si podľa názoru žalovaného musela byť v rozhodnom čase vedomá. Žalovaný nesmie znášať následky takého nedbalého prístupu žalobkyne a jej právneho zástupcu v podobe nepriznania náhrady trov právneho zastúpenia, keď žiadnym spôsobom nezavinil späťvzatie žaloby a zastavenie konania. Mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR, keď žalovanému nepriznal náhradu trov konania a svoje rozhodnutie odôvodnil len odkazom na rozdielne majetkové pomery strán sporu. Súd prvej inštancie dôvodí rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému majetkovou situáciou žalobkyne, ktorá je podľa názoru konajúceho súdu v stave materiálnej núdze. Žalovaný má za to, že nemôže byť dôvodné tvrdiť, že žalobkyňa je v stave materiálnej núdze, pokiaľ sama disponuje nehnuteľnosťou v hodnote 46.000,- eur aj motorovým vozidlom. V konaní o priznanie nároku na náhradu trov (ktorých výška bude určená z hodnoty práva, ktorú nemožno určiť, a teda
nebude veľká) sa však v danej veci ako podstatnejšie javí, že súd zjavne opomenul skutočnosť, že žalobkyňa každý mesiac hradí nie nevyhnutné výdavky v podobe platieb za internet, TV a satelitnú televíziu, v celkovej hodnote 19,90 eura. Za tohto stavu nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že žalobkyňa sa nachádza v stave materiálnej núdze. Záverom opätovne poukázal na skutočnosť, že z dôvodu žalobkyninho (resp. jej právneho zástupcu) nedôsledného prístupu k veci, keď ešte predtým ako obdržala odpoveď veriteľa na jej list zo dňa 03.10.2022, v ktorom veriteľ uviedol skutočnosti rozhodné pre nielen toto súdne konanie, pričom sama žalobkyňa neprevzala zásielku od veriteľa hneď ako takú možnosť mala, iniciovala začatie tohto súdneho konania aj ďalších konaní voči žalovanému (vedené na tamojšom súde pod sp.zn. 12C/125/2022, sp.zn. 6C/133/2022, sp.zn. 13C/22/2023). Žalobkyňa tak bezdôvodne vyvolala súdne konania, v ktorých žalovanému vznikli odôvodnené náklady na bránenie jeho práv, pričom v nich žiada aplikovať ustanovenie § 257 CSP a snaží sa tak vyhnúť jej povinnosti nahradiť trovy právneho zastúpenia úspešnej protistrane. Takýto prístup žalobkyne považoval za špekulatívny a samotné rozhodnutie súdu, ktorý takému návrhu žalobkyne vyhovel za nespravodlivé, v rozpore s čl. 2 CSP a ustanovením § 255 a nasl. CSP a ktorým došlo k zásahu do práv žalovaného, najmä práva na vlastníctvo a práva na spravodlivý proces. Takéto rozhodovanie konajúceho súdu vedie stranu žalobkyne k pokračovaniu v jej ľahkovážnom a nezodpovednom prístupe k uplatňovaniu jej práv, keďže podporuje žalobkyňu, ako stranu v konaní nebrať ohľad na škody, ktoré tým pácha na majetku jej protistrany. Rozhodnutie v napadnutej časti o náhrade trov konania považoval vzhľadom na absenciu relevantných dôvodov uplatnenia ustanovenia § 257 CSP za neodôvodnené a aj preto za nesprávne. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením konajúceho súdu a mal za to, že v predmetnom konaní mal konajúci súd rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru na jej strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, nakoľko priznanie plnej náhrady trov konania by mohlo mať negatívny vplyv na uspokojovanie základných životných potrieb žalobkyne, ktorá je už aj tak v ťažkej životnej situácii. Žalovaný síce poukazuje na to, že manžel žalobkyne je živnostník s príjmom 700,- eur mesačne. To ale neznamená, že ide v jeho prípade o čistý príjem. Ako živnostník si platí odvody a má aj iné náklady spojené so živnosťou. Aj keď žalobkyňa vlastní rodinný dom, ide o obydlie žalobkyne, jej detí a jej manžela. Nevlastní iné nehnuteľnosti. Žalovaný aj keď vykázal stratu, má majetok vyššej hodnoty. Žalobkyňa nemá žiadne úspory, ani veci vyššej hodnoty, mimo starého motorového vozidla. Z príjmu rodiny musí prioritne uhradiť náklady na bývanie a mimo toho spláca ešte úver. Žalobkyňa platí internet, ale deti žalobkyne sú školopovinné a v dnešnej dobe je zavedenie internetu v domácnosti nevyhnutnosť. Žalobkyňa je v stave materiálnej núdze. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje odborná prax aj tieto prípady: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, osobné pomery strany sporu a nízky prijem. Žalobkyňa má za to, že aj keď disponuje nehnuteľnosťou v hodnote 46.000,- eur aj motorovým vozidlom, je v stave materiálnej núdze. Nehnuteľnosť je zaťažená záložným právom a motorové vozidlo je staré a má nízku hodnotu. Žalovaná spolu s rodinou býva mimo mesta a na prepravu musí používať motorové vozidlo. Žalobkyňa sa stotožňuje s právnym názorom a posúdením súdu prvej inštancie a preto navrhla odvolanie žalovaného zamietnuť a keďže je žalobkyňa právne zastúpená prostredníctvom CCP, žiadala, aby jej súd priznal trovy odvolacieho konania, resp. to ponecháva na rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobkyni z dôvodov uvedených v § 257 CSP.
11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. V prejednávanej veci bolo výrokom I. napadnutého uznesenia konanie zastavené pre späťvzatie žaloby pred začiatkom pojednávania. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná zavinila zastavenie konania a preto by náhrada trov konania mala byť priznaná žalovanému. Aplikujúc však ust. § 257 CSP náhradu trov konania žalovanému nepriznal majúc za to, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval majetkovú situáciu žalobkyne a výnimočné okolnosti spočívajúce v tom, že prípadná náhrada trov konania žalobkyňou by postihla nielen ju, ale celú jej rodinu. Žalovaný pritom nepriznaním práva na náhradu trov konania nebude v jeho majetkovej sfére poškodený.
14. Jediným zákonným postupom ako procesne úspešnej strane nepriznať náhradu trov konania, je ex offo skúmanie existencie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP, t.j. dôvodov hodných osobitného zreteľa.
15. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
16. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.
17. Odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. V žiadnom spore sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa ho nedotkne.
18. Odvolací súd preskúmal a na základe podaného odvolania žalovaného zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 257 CSP.
19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
20. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.
21. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok. Táto zásada sa neuplatní vtedy, ak sú splnené podmienky pre postup podľa § 257 CSP.
22. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatňuje pre každé konanie. Ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150 ods. l OSP) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, či 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
23. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania; pritom treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by mal hradiť trovy konania, ale je nutné tiež uvážiť, ak by sa také rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj účastníkov v priebehu konania a ďalšie. (I. ÚS 188/08 Sb. 49).
24. V ust. § 257 CSP je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než vyplynul z dispozitívnej právnej normy. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa správne prihliadol na mimoriadne nepriaznivú majetkovú situáciu žalobkyne, ktorá je dlhodobo nezamestnaná, vedená ako uchádzačka o zamestnanie a má v starostlivosti tri maloleté deti. Jej manžel je živnostník s príjmom 700,- eur mesačne a na dve deti platí ich otec výživné 200,- eur mesačne. Päťčlenná rodina má tak k dispozícii 900,- eur mesačne, z ktorých musí zabezpečiť úhradu všetkých svojich životných nákladov. Žalobkyňa deklarovala, že nemá žiadne úspory, ani veci vyššej hodnoty, mimo starého motorového vozidla. Z príjmu rodiny musí prioritne uhradiť náklady na bývanie a spláca ešte úver. Je síce vlastníčkou rodinného domu a pozemkov, ide však o obydlie pre celú rodinu. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že nemožno od žalobkyne žiadať, aby pre prípad, že by mala uhradiť žalovanému trovy konania, musela predať nehnuteľnosti, v ktorých býva spolu s maloletými deťmi a manželom. K tvrdeným
skutočnostiam žalovaného o tom, že žalobkyňa podala žalobu predčasne a mala vyčkať na rozhodnutie o neodkladnom opatrení, prípadne zohľadniť skutočnosť, že v dôsledku podaných námietok nebolo možné bezprostredne vykonať dražbu nehnuteľností, už správne skonštatoval prvoinštančný súd, že bezprostrednou hrozbou bolo vykonanie dražby nehnuteľnosti žalobkyne a žalobkyňa vyhľadala odbornú pomoc preto, aby ochránila svoj majetok. Nemôže byť dôvodom na priznanie náhrady trov konania žalovanému skutočnosť, že za žalobkyňu konal advokát, ktorý podával žalobu. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré opodstatňujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanému pred súdom prvej inštancie, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie správne posúdil majetkovú a sociálnu situáciu žalobkyne ako fyzickej osoby, ktorá sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii a situáciu žalovaného ako právnickej osoby, ktorej fungovanie nemôže ovplyvniť nezaplatenie trov konania zo strany žalobkyne a dospel k správnemu záveru, že v prípade žalobkyne sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré opodstatňujú nepriznanie náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie. Zistený skutkový stav vyplývajúci z obsahu spisu tak umožňuje právny záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu výnimočného ust. § 257 CSP.
25. Odvolací súd uvádza, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
26. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
27. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej inštancie zreteľne vysvetlil, na základe akého dôvodu aplikoval výnimočné ustanovenie § 257 CSP. Odvolací súd v tomto uznesení na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia doplnil a rozvinul právne závery súdu prvej inštancie.
28. Nakoľko bola zistená existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku II. správne a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a s poukazom na ust. § 257 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná a v priebehu odvolacieho konania zaslala vyjadrenie k odvolaniu. Žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd však zohľadnil skutočnosť, že žalovaný podľa účtovnej uzávierky za rok 2023 vykázal celkovú stratu 33.935,- eur, čo rovnako považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).