Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoPr/2/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XX., X F.. XX G., XXXX H., I., zastúpený: JUDr. Katalin Némethová, advokátka, so sídlom Nám. sv. Imricha 21, 943 01 Štúrovo, proti žalovanému: B&B TEAM, s.r.o., so sídlom Továrenská 10, 943 01 Štúrovo, IČO: 36 567 728, zastúpený: JUDr. Gergely Pšenák, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 30, 940 01 Nové Zámky, o zaplatenie sumy 13.482,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. – 689 zo dňa 21. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. – 689 zo dňa 21. februára 2025 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 13.482,49 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 13.482,49 eura od 16.06.2024 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku úroku z omeškania žalobu zamietol (výrok II.); žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: , veta prvá a druhá, , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); veta prvá o cestovných náhradách; , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

1.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal voči žalovanému zaplatenia 13.482,49 eura s príslušenstvom titulom vykonaných zrážok z jeho mzdy. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril osobitnú ústnu dohodu, na základe ktorej mal žalobca od žalovaného odkúpiť motorové vozidlo Volkswagen Passat, ŠPZ J.. Žalobca mal zaplatiť kúpnu cenu za predmetné vozidlo v mesačných splátkach odpočítaných z jeho výplaty, a preto mal povinnosť mesačne predložiť žalovanému evidenciu jázd ako podklad pre vypočítanie mzdy a následne žalovaný previedol

na účet žalobcu mzdu zníženú o sumu splátky na vozidlo. Žalobca však nikdy neobdržal od žalovaného výplatný lístok a ani iný relevantný dokument po ukončení pracovného pomeru. Žalobca mal všetky splátky zaplatiť, ale k prepisu vozidlo nedošla, a preto sa žalovaný mal bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu.

1.3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Konštatoval, že v konaní bolo sporným, či došlo k dohode o prevode vlastníckeho práva k motorovému vozidlu (kúpeného spoločnosťou žalovaného) zo žalovaného na žalobcu a k úhrade splátok kúpnej ceny a poistenia k tomuto vozidlu formou zrážok zo mzdy žalobcu. Sporná tak bola dohoda o mzde a jej zložkách, respektíve spôsobe výpočtu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v rámci dokazovania sa svedkovia vyjadrovali protichodne k sporným otázkam, a preto pristúpil k zhodnoteniu jednotlivých svedeckých výpovedí prostredníctvom doktríny RAVEN a jej kritérií. Podľa súdu prvej inštancie žiaden zo svedkov nemal záujem na výsledku sporu, svedkovia spravidla boli účastní situácií, ku ktorým vypovedali. Všetci svedkovia sú alebo boli zamestnancami žalovaného, avšak zamestnanecký vzťah sám o sebe svedka nediskalifikuje. Súd prvej inštancie vnútornú konzistentnosť vo výpovediach nezistil, ale niektoré z výpovedí svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Vo vzťahu k dohode o budúcom odkúpení vozidla žalobcom od žalovaného a splácania jeho ceny zrážkami zo mzdy súd prvej inštancie uviedol, že svedkovia A. K. a C. L. C. (bývalý zamestnanci žalovaného) tvrdenia žalobcu v tomto smere v plnom rozsahu potvrdili, svedok D. A. potvrdil, že o kúpe vie od januára 2024, svedkovia G. H. a C. M. nemali o dohode vedomosť. Svedkyňa G. H. pripustila, že posielala žalobcovi správu, že ak by mal záujem o kúpu vozidla, ako by sa to splácalo. Napriek tomu, že väčšina súčasných zamestnancov sa k dohode o odkúpení vozidla nevedela vyjadriť, tvrdenia žalobcu preukazovali najmä elektronické správy, a to najmä správa zo dňa 31.07.2019, kde je uvedené G. H. vypočítanie mesačnej splátky 280,88 eura na obdobie 4 rokov (vychádzajúc z ceny vozidla bez DPH 10.833 eura plus ročná poistka casco 506 eur krát štyri roky a ročné poistenie 156,35 eura krát štyri roky). Na uvedené nadväzovala správa tej istej zamestnankyne z rovnakého dňa, kde uviedla, že „nie sú úroky, splátky sú vyrátané z 13.000,-eur + 48 mesiacov skôr pre poistenie, v druhom rade samozrejme je možné dopredu splácať, že či z nasledujúcej výplaty je to možné, to sa musí porozprávať s H.“. Podľa súdu prvej inštancie predmetná správa nielen preukazovala dohodu o splácaní ceny vozidla a poistenia, ale aj žalobcom tvrdenú skutočnosť, že sa splátky majú zrážať zo mzdy. Bez ohľadu na to, že si svedkyňa na uvedenú komunikáciu nespomínala, táto skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť predmetné správy ako dôkazy.

1.4. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosť, že sa splátky ceny vozidla a iných nákladov na vozidlo realizovali a že boli celkovo zaplatené, potvrdzuje správa zo dňa 01.12.2023 z mailovej adresy N. „všetky splátky za vozidlo sú zaplatené“. Rovnako túto skutočnosť malo potvrdiť tvrdenie žalobcu, že po splatení splátok bude vozidlo prevedené na žalobcu („do augusta máš čas na to, aby si auto previedol na svoje meno“). Túto správu súd prvej inštancie vyhodnotil ako relevantný dôkazný prostriedok a informácie z neho za dôkazy potvrdzujúce procesný postoj žalobcu, a to aj napriek skutočnosti, že bývala zamestnankyňa žalovaného (L. N.), ktorá uvedený pracovný e-mail používala, poprela, že správu napísala. Jej tvrdenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nevieryhodné, keďže bola jedinou osobou v spoločnosti žalovaného, ktorá mala na starosti evidovanie zrážok zo mzdy. Súd prvej inštancie uviedol, že je veľmi nepravdepodobné, že by iná neoprávnená osoba v kancelárii, kde sedí viacero zamestnancov, odoslala správu z počítača svedkyne, navyše ešte v takom konkrétnom špecifickom znení a nikto by si uvedené nevšimol, pričom tvrdenie žalobcu, že sa vtedy na pracovisku on ani iní vodiči nenachádzali, nebolo popreté. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je narušená dôveryhodnosť výpovede svedka D. A., keďže jeho vyjadrenia boli v rozpore s elektronickou komunikáciou vedenou so žalobcom, ako aj s predchádzajúcimi elektronickými správami, kde uvádzal, že mu zamestnávateľ zo mzdy strhával 264 eur za auto, pričom súd prvej inštancie uviedol konkrétne príklady. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že išlo o služobné vozidlo, vozidlo bolo odparkované v sídle spoločnosti, a teda nepoužíval ho žalobca, ani jeho manželka na súkromné účely (svedok K. naopak potvrdil, že bolo odparkované u žalobcu), a že nepodpísal manželke žalobcu splnomocnenie na užívanie vozidla a toto mohol niekto sfalšovať. Súd prvej inštancie uviedol, že ak žalovaný naznačoval, že splnomocnenie spísal žalobca, takúto domnienku spochybňuje skutočnosť, že žalobca slovenskému jazyku nerozumie a nevedel by takýto dokument v slovenskom jazyku spísať. Ďalej konštatoval, že preložené plnomocenstvo pre manželku žalobcu, ako aj pre žalobcu preukazuje tvrdenia žalobcu o tom, na aký účel malo vozidlo slúžiť, pričom tvrdenia žalobcu podporujú aj listinné dôkazy, a to vykonanie servisnej prehliadky v I., nákup batérie a pneumatík, ktorých kúpna cena bola fakturovaná priamo žalobcovi. Žalovaný k tvrdenému servisovaniu vozidla v I. a k nákupu príslušenstva motorového

vozidla priamo žalobcom nepredložil žiadne svoje relevantné skutkové tvrdenia. Argument žalovaného, že konštrukcia nadobudnutia vozidla tvrdená žalobcom je nepravdepodobná, lebo ak by mal splatiť len cenu bez DPH, došlo by tým ku škode vo výške DPH na strane žalovaného, nie je podľa súdu prvej inštancie spôsobilým spochybniť jeho závery. Na zhrnutie súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bez rozumných pochybností preukázal, že sa so žalovaným ako svojím zamestnávateľom dohodol na tom, že spoločnosť žalovaného kúpi motorové vozidlo, ktoré bude žalobca splácať zrážkami zo mzdy v období štyroch rokov a po uhradení kúpnej ceny žalovaný prevedie motorové vozidlo na žalobcu.

1.5. V konaní bolo ďalej sporným, akým spôsobom bola dojednaná mzda žalobcu a či sa zrážky zo mzdy vykonávali na cenu vozidla. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil evidencie jázd, ktoré bol povinný vypĺňať za mesačné obdobie a žalovaný predložil výplatné pásky a vyúčtovanie cestovných náhrad (doklad označený ako zahraničná služobná cesta). Žalobca porovnal všetky obdobia uvádzané v žalobe a uviedol konkrétne rozpory. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočne sa evidencia jázd žalobcu v žalobcom tvrdených rozporoch nezhoduje s evidenciou v dokladoch žalovaného, kde boli vypočítané cestovné náhrady. Po zohľadnení ostatných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu o spôsobe výpočtu mzdy je preukázané. Toto potvrdili aj svedkovia C. L. C. a A. K., takýto spôsob výpočtu vyplýval aj z komunikácie svedka M., ktorý bol priamym nadriadeným žalobcu, pričom súd prvej inštancie uviedol konkrétne príklady správ. Správy uvedené súdom prvej inštancie vzhľadom na obdobie vzniku autenticky vyjadrujú spôsob výpočtu mzdy (žalovaný ich nerozporoval). Správa zamestnanca žalovaného, ktorý bol nadriadený žalobcovi, verifikovala spôsob výpočtu tvrdený žalobcom a významne spochybnila údaje, ktoré boli obsahom dokladov predložených žalovaným. Svedkyňa N. a svedkyňa, ktoré pripravovali podklady pre mzdy, síce potvrdili, že stravné sa vyrátavalo z automatického systému, ale vzhľadom na zistené nepresnosti v dokladoch žalovaného o vykonaných zahraničných cestách, potom toto ich vyjadrenie podľa súdu prvej inštancie nemá relevanciu k preukázaniu skutočnosti, ako bola dohodnutá mzda. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného o tom, že sumár zrážok zo mzdy uvedený v žalobe ďaleko prevyšuje žalovanú sumu tvrdených zrážok zo mzdy. Sumár tvrdených zrážok, rozdielu medzi mzdou, ktorú si žalobca vypočítal podľa evidencie jázd a sumou, ktorá mu bola prevedená na účet, predstavuje podľa prepočtu súdu prvej inštancie 17.534,75 eura, pričom táto suma výrazne neprevyšuje žalovanú sumu, keďže sa vykonali aj iné zrážky (v sumáre okolo 13.600 eur). Súd prvej inštancie však zdôraznil, že vykonané zrážky zo mzdy prioritne preukazuje komunikácia žalobcu so zamestnancami žalovaného.

1.6. Zistený skutkový stav ohľadom dohody o odkúpení motorového vozidla žalobcom tým spôsobom, že najskôr toto vozidlo kúpi žalovaný, žalobca bude splácať jeho cenu a žalovaný po jej splatení prevedie vlastnícke právo k vozidlu na žalobcu, súd prvej inštancie právne posúdil ako zmluvu nepomenovanú ( ), prípadne s prvkami kúpnej zmluvy, keďže predmetné dojednania nespadajú pod žiaden konkrétny typ pomenovanej zmluvy podľa . Obsahom predmetnej nepomenovanej zmluvy bol záväzok žalobcu splácať dojednané splátky kúpnej ceny a poistenia oproti budúcemu záväzku žalovaného spočívajúceho v prísľube previesť vlastnícke právo na žalobcu, pričom ten bol s tým, že k prevodu vlastníckeho práva dôjde až po uhradení splátok, uzrozumený. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nepristúpil k prevedeniu vlastníckeho práva na žalobcu ani po výzve zo dňa 11.01.2024 (teda žalovaný neplnil ani v dodatočnej lehote), čo oprávňovalo žalobcu odstúpiť od zmluvy ( ). Podaná žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje úkon žalobcu, z ktorého vyplýva, že na zmluve netrvá, nechce byť ňou viazaný a žiada vrátiť zaplatené splátky. Pokiaľ teda nie je právny dôvod na plnenie žalobcu, resp. tento odpadol, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v celej výške zaplatených splátok, ktoré boli zrazené zo mzdy žalobcu v prospech žalovaného. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že pôvodne dojednané splátky celkovo vo výške 13.482,40 eura boli zaplatené, v tomto rozsahu vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca si uplatnil sumu 13.482,49 eura, ktorá prevyšuje pôvodne rozpočítanú sumu splátok o 0,09 eura, avšak vzhľadom na to, že žalobca uhrádzal aj ďalšie platby, bol tento rozdiel podľa súdu prvej inštancie dôvodný.

1.7. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného ako nedôvodnú. Žalobca sa o skutočnosti, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, mohol dozvedieť momentom, keď žalovaný odmietol previesť vlastnícke právo na žalobcu, čo oznámil listom doručeným právnej zástupkyni dňa 19.01.2024. Najneskôr dňom, kedy bolo oznámenie doručené právnej zástupkyni žalobcu, žalobca vedel, že sa nestane vlastníkom motorového vozidla, kedy začala v zmysle vyššie uvedených záverov plynúť tak dvojročná subjektívna ako aj trojročná objektívna premlčacia doba.

V prípade, že by súd prvej inštancie posudzoval prvý moment, kedy sa žalobca mohol dozvedieť, že mu žalovaný vozidlo neprevedie, bol by to január 2024, keď bol aj s vozidlom zavolaný do sídla žalovaného a kde ho požiadali, aby vozidlo ponechal na firme. Žaloba bola podaná dňa 23.05.2024 (pôvodne na Okresný súd Nové Zámky), teda v oboch prípadoch včas. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že dohodu o splátkach zo mzdy posudzoval podľa ustanovení , pričom podľa týchto ustanovení (ale aj podľa ustanovení ) sa vyžaduje písomná forma pod sankciou neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. V danom prípade nebola dodržaná písomná forma, a teda predmetná dohoda bola neplatná, a preto by aj z tohto dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z konštrukcie, že výzvou je podaná žaloba, ktorá bola žalovanému doručená dňa 14.06.2024, deň splatnosti nastal 15.06.2024 a žalovaný sa nasledujúci deň 16.06.2024 dostal do omeškania, od ktorého dátumu súd prvej inštancie žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne (základná úroková sadzba od 12.06.2024 bola vo výške 4,25 %) a vo zvyšku plateného nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol.

1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán konania, keď plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote a v rozsahu výroku I. a III. odvolanie domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie, a aby mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa ust. , d), f) a h) .

2.1. V odvolaní uviedol, že sa nemôže z objektívnych dôvodov uspokojiť s napadnutým rozsudkom. Žalovaný vyjadril názor, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy v zmysle zásad hodnotenia dôkazov, predmetnú zásadu aplikoval len v prospech žalobcu, čo dospelo k vydaniu nezákonného, nespravodlivého a nesprávneho rozhodnutia. Konštatoval, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Napadnutý rozsudok podľa žalovaného nespĺňa náležitosti odôvodnenia, ako to vyžaduje ust. . Žalobu považoval za zmätočnú, tvrdenia prednesené žalobcom za vzájomne si odporujúce a takisto odporujúce aj dôkazom predloženým žalobcom. Žalovaný konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože práve žalobca mal preukázať, že došlo k uzavretiu zmluvy. Žalovaný v konaní preukázal a vypočítal diéty a takisto to, z čoho sa skladala odmena a mzda žalobcu, pričom odkázal na pracovnú zmluvu medzi stranami konania. Následne sa vyjadril ku konkrétnym odsekom napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k odseku 38. napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca nepredložil žiadnu písomnú dohodu o zrážkach zo mzdy, a preto aj keby bol jeho nárok opodstatnený, tak neobstojí vzhľadom na obsah žaloby a prednesené ústne a písomné prejavy žalobcu a súd prvej inštancie sa mal s touto skutočnosťou vysporiadať. K odseku 47. napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom, že došlo k platne uzatvorenej zmluve na prevod vlastníctva k motorovému vozidlu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nadobudol predmetné vozidlo za kúpnu cenu 13.000 eur (s DPH). Žalovaný konštatoval, že nárok žalobcu mal byť oveľa vyšší vzhľadom na tieto skutočnosti, pričom ak by si osvojil tvrdenie žalobcu, potom by bola strata minimálne vo výške DPH. K odseku 56. napadnutého rozsudku uviedol, že argumentácia súdu prvej inštancie spočívajúca v tom, že ak by mal splatiť len cenu bez DPH, došlo by tým ku škode vo výške DPH na strane žalovaného, tento argument nie je spôsobilým spochybniť závery súdu prvej inštancie, neobstojí. Pokiaľ by aj došlo k použitiu plnení na jeho vlastné zdaniteľné plnenia, tak by to nespôsobilo škodu. Obchodná spoločnosť žalovaného je a aj bola založená za účelom dosiahnutia zisku a prijaté plnenia by mali prevažovať jeho zdaniteľné plnenia, a preto takéto odôvodnenie neobstojí. Súd prvej inštancie v predmetnom odseku uviedol, že žalovaný nepreukázal, či bol alebo nebol v rozhodnom čase platiteľom DPH. Toto odôvodnenie žalovaný považoval za nepreskúmateľné, keďže faktúra č. FJ19150070, zabezpečená v súdnom spise, preukazuje registráciu platiteľa z dani pridanej hodnoty pod č. IČ DPH: A.. Zároveň poukázal na to, že skutočnosť, či je subjekt platcom DPH je verejne dostupnou informáciou na webovej stránke: www.finstat.sk.. Ak by žalovaný nebol platcom DPH, potom by sadzba DPH z kúpnej ceny uvádzanej žalobcom bola v celom rozsahu stratou, keďže sadzbu by si žalobca nemohol nárokovať ako nadmerný odpočet.

2.2. Žalovaný odsek 59. a 60. napadnutého rozsudku považoval za rozporuplné, pričom konštatoval, že súd prvej inštancie sa priklonil subjektívne v prospech žalobcu, a to bez riadneho hodnotenia dôkazov. Poukázal na to, že pracovná zmluva medzi stranami konania bola podpísaná obidvoma zmluvnými stranami, ale evidenciu jázd s poznámkami žalobcu nikto nepotvrdzoval. Zo strany

žalovaného bola mzda uhrádzaná a vypočítaná zákonne v zmysle pracovnej zmluvy a prislúchajúcich cestovných náhrad, a preto súd prvej inštancie nesprávne a nespravodlivo pristupoval k týmto dôkazom. V odseku 64. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádzal, že výplatné pásky neboli žalobcovi odovzdávané v rozpore s ust. . Tieto tvrdenia žalovaný rozporoval, keďže predmetné výplatné pásky boli žalobcovi doručené, a preto predmetné odôvodnenie súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne a nezákonné. K odseku 66. napadnutého rozsudku žalovaný uviedol, že nie je možné odôvodnenie založiť len domnienkach. Z vykonaného dokazovania malo vyplynúť, že žalobca od jeho tvrdenej zmluvy neodstúpil a v rámci konania ani túto skutočnosť neuviedol. Žalovaný považoval odôvodnenie v predmetnom odseku za nezákonné, keďže súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mohol od zmluvy odstúpiť, keďže žalovaný na neho nepreviedol vlastnícke práva k motorovému vozidlu. Žalobcom navrhnutí svedkovia tvrdili skutočnosti, ktoré nevedeli žiadnym relevantným spôsobom preukázať a nepredložili výplatné pásky, respektíve výpisy z bankových účtov, aká čiastka im mala byť zaplatená. Žalovaný opätovne zdôraznil, že z vykonaného dokazovania malo vyplynúť, že nedošlo k žiadnej písomnej dohode o zrážkach zo mzdy, na ktoré žalobca poukazoval. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že aj keby mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k uzatvoreniu platného inominantného typu zmluvy (čo však nemá vyplývať zo žiadnych relevantných dôkazov), nemôže v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky priznať sumu titulom bezdôvodného obohatenia, ktorú priznal. Rozhodnutie považoval za nezákonné, keďže súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako platnú, od ktorej žalobca neodstúpil. Keďže zmluva má podľa súdu prvej inštancie trvať, žalobca mal žalovať splnenie povinnosti z nej vyplývajúcej a nie vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože to je prípustné jedine, ak by bola splnená niektorá zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, napríklad, že by žalobca odstúpil od zmluvy, k čomu však nedošlo. Právne názory vyslovené súdom prvej inštancie si podľa názoru žalovaného majú navzájom právne odporovať. Záverom žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) týkajúce sa voľného hodnotenia dôkazov.

3. Podaním zo dňa 08.04.2025 žalobca reagujúc na odvolanie žalovaného uviedol, že sa pridržiava svojich ústnych a písomných vyjadrení o zneužití jeho postavenia zamestnanca. Súd prvej inštancie podrobne vykonal navrhnuté dôkazy, na základe ktorých vydal zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, správne aplikoval právne predpisy. Žalobca od svojho zamestnávateľa nedostával výplatné pásky, žiadne evidencie o diétach, v prípade zrážok zo mzdy nedostával žiadne podklady. Pracovná zmluva bola vypracovaná len v slovenskom jazyku, ktorému žalobca nerozumel. Žalovaný zavádzal súd prvej inštancie predložením výpočtu základnej mzdy a cestovných náhrad (ktoré žalobca nikdy nevidel), pričom žalobca poukázal na ich chybnosť, keďže neobsahovali všetky jeho cesty. Žalobca bol uvedený do omylu v prípade kúpy motorového vozidla a vykonaní zrážok z jeho mzdy, pričom žalovaný nedokázal vysvetliť e-mailové správy o zrážkach zo mzdy žalobcu. Žalovaný nedokázal vysvetliť na základe akého právneho titulu vykonával zrážky zo mzdy žalobcu. Súd prvej inštancie riadne vyhodnotil aj svedecké výpovede, pričom dospel k záveru nedôveryhodnosti niektorých výpovedí. Neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že išlo o služobné vozidlo s poukazom na odsek 54. napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že tvrdenie žalobcu o spôsobe výpočtu mzdy je preukázané jednak výpoveďami, ako aj písomnými správami p. M.. Žalobca bol toho názoru, že uniesol dôkazné bremeno a preukázal ním tvrdené skutočnosti. Žalobca na základe týchto skutočností navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Nasledovali ďalšie vyjadrenia strán konania (replika žalovaného zo dňa 05.05.2025 a duplika žalobcu zo dňa 20.05.2025), avšak ich obsahom neboli žiadne nové, relevantné skutočnosti, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie, pridržiavali sa doterajších vyjadrení.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote ( 2 ), a že spĺňa náležitosti podľa ust. a nasledujúce , preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výroku, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovaného.

5. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

8. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9. Podľa , ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

10. Podľa , bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

11. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

12. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky implikované aj v . Povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je predovšetkým deklarovať správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť, prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie , predstavujúce akýsi návod pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

13. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov, vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé.

14. Odvolací dôvod podľa ust. sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu.

15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až .

16. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa vyššie popísané atribúty (odsek 12. a 13.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces.

18. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku, a preto sa s poukazom na ustanovenie v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

19. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní, odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:

20. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym inštitútom mimozmluvného záväzkového práva. Pod právnym inštitútom možno rozumieť súhrn právnych noriem, ktorých zmysel, účel a funkcia sú podriadené totožnému cieľu. Cieľ právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v (ale aj v iných právnych predpisoch súkromného práva) predstavuje reparáciu nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. V ust. O. z. je vyjadrená všeobecná zásada, podľa ktorej ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať, pričom v ods. 2 predmetného ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. O obohatenie pôjde vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív ( ) alebo zníženiu pasív ( ). To znamená, že bezdôvodne sa obohatil ten, koho majetok sa na úkor iného neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku aj keď k tomu v súlade s právom malo dôjsť (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. zo dňa 22.01.2014). Takisto v ust. obsahuje rovnakú definíciu bezdôvodného obohatenia. Táto úprava má však užší rozsah než úprava predmetného inštitútu obsiahnutom v (R 26/1975), týka sa len pracovnoprávnych vzťahov a má povahu lex specialis vo vzťahu k , ktorého úprava bezdôvodného obohatenia sa týka všeobecne pre všetky vzťahy s povahou lex generali (lex specialis derogat legi generali).

21. Na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody alebo prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia, teda faktický stav pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia nestačí len existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí tak existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.01.2012).

22. Odvolací súd konštatuje, že žalobca predloženými prima facie dôkazmi preukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov, aby bolo možné konanie žalovaného subsumovať pod inštitút bezdôvodného obohatenia. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu tým, že nepreviedol vlastnícke právo k motorovému vozidlu na žalobcu napriek tomu, že boli vykonané zrážky zo mzdy žalobcu (podľa dohody strán konania). Teda jedná sa o majetkovú výhodu vyjadriteľnú v peniazoch na strane žalovaného smerujúcu na úkor majetkovej sféry žalobcu, pričom odpadol právny dôvod na takéto plnenie (respektíve sa jednalo o plnenie z neplatného právneho úkonu). Sú tak naplnené všetky zákonné predpoklady na kvalifikovanie predmetného úkonu ako bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní neuviedol prečo konkrétne nie je možné jeho konanie posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. V rámci hodnotenia dôkazov odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na vyhodnotenie jednotlivých dôkazov aplikoval metódu RAVEN, čo žalovaný nenamietal, respektíve jeho námietky nesmerovali k aplikácii predmetnej metódy. Na základe tejto metódy súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a svoje závery v dostatočnej miere aj odôvodnil. Súd prvej inštancie postupoval podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov v súlade s a ust. . Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. zo dňa 19.05.2010, hodnotením dôkazov sa rozumie „myšlenková činnost soudu, kterou je provedeným důkazům přisuzována hodnota závažnosti (důležitosti) pro rozhodnutí, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, popřípadě hodnota věrohodnosti.“, ďalej z rozhodnutia: „Při hodnocení důkazů z hlediska jejich závažnosti (důležitosti) soud určuje, jaký význam mají jednotlivé důkazy pro jeho rozhodnutí a zda o ně může opřít svá skutková zjištění (zda jsou použitelné pro zjištění skutkového stavu a v jakém rozsahu, popřípadě v jakém směru). Hodnocením důkazů z hlediska jejich pravdivosti soud dochází k závěru, které skutečnosti, o nichž důkazy (pro rozhodnutí významné a zákonné) podávají zprávu, lze považovat za pravdivé (dokázané) a které nikoli. Vyhodnocení důkazů z hlediska pravdivosti předpokládá též posouzení věrohodnosti důkazem poskytované zprávy podle druhu důkazního prostředku a ůsobu, jakým se podle zákona provádí. Při důkazu výpovědí svědka musí soud vyhodnotit věrohodnost výpovědi s přihlédnutím k tomu, jaký má svědek vztah k účastníkům řízení a k projednávané věci a jaká je jeho rozumová a duševní úroveň, k okolnostem, jež doprovázely jeho vnímání skutečností, o nichž vypovídá, vzhledem ke ůsobu reprodukce těchto skutečností a k chování při výslechu (přesvědčivost, jistota, plynulost výpovědi, ochota odpovídat na otázky apod.) a k poznatkům, získaným na základě hodnocení jiných důkazů (do jaké míry je důkaz výpovědi svědka souladný s jinými důkazy, zda jim odporuje, popřípadě zda se vzájemně doplňují); celkové posouzení z uvedených hledisek pak poskytuje závěr o pravdivosti či nepravdivosti tvrzených (prokazovaných) skutečností“. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy, a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti zachovávajúc postup voľného hodnotenia dôkazov, ako aj formálnej logiky, ktorý je v súlade s ním správne zisteným skutkovým stavom. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd hodnotí dôkazy na základe vlastnej úvahy, nie však na základe názoru strán konania, pričom sa neriadi ich skutkovým názorom.

23. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že zmluva o zrážkach zo mzdy bola medzi stranami uzavretá, ale nemohla byť platná, keď zákon (či už alebo ) na jej platnosť vyžaduje písomnú formu, a preto by došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného. K tejto skutočnosti sa žalovaný nijako nevyjadril, nerozporoval ju. Naopak tvrdil, že záver súdu prvej inštancie spočíval v posúdení predmetnej zmluvy, ako platnej a trvajúcej, od ktorej žalobca neodstúpil. Súd prvej inštancie však vyhodnotil, že žalobca podanou žalobou vyjadril, že na zmluve netrvá, nechce byť ňou viazaný a domáha sa vrátenia zaplatených splátok, pričom žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, k čomu by došlo aj z toho hľadiska, že sa jednalo o neplatnú zmluvu pre absenciu zákonnom vyžadovanej písomnej formy. Žalovaný tvrdil, že v konaní nedošlo k platne uzavretej zmluve o prevedení vlastníckeho práva k vozidlu, avšak v konaní bolo preukázané, že došlo k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy za účelom splatenia kúpnej ceny motorového vozidla, ktoré malo byť následne prevedené na žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k týmto záverom na základe elektronických správ, a to najmä správy zo dňa 31.07.2019 od G. H., pričom niektoré výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Zároveň súd prvej inštancie mal za preukázané, že boli vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu na základe komunikácie žalobcu so zamestnancami žalovaného. Žalovaný síce predložil diéty na preukázanie svojich tvrdení, avšak z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že v dokladoch predložených žalovaným boli rozdiely v jazdách vykonaných žalobcom (v súvislosti s evidenciami jázd predloženými žalobcom). Súd prvej inštancie výpočet mzdy žalobcom na základe evidencie jázd vyhodnotil správne ako preukázaný, a to s poukazom na výpovede svedkov (C. L. C. a A. K.; takýto spôsob výpočtu vyplýval aj z komunikácie svedka M., ktorý bol nadriadeným žalobcu). Súd prvej inštancie spochybnil údaje, ktoré boli obsahom dokladov predložených žalovaným práve na základe predmetnej komunikácie svedka M.. Žalovaný tieto skutočnosti v odvolaní nenamietal, k jednotlivým elektronickým správam uvádzanými súdom prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko. Tvrdenie o tom, že výplatné pásky boli doručené žalobcovi, žalovaný nijakým dôkazom nepreukázal, a preto je toto tvrdenie bezpredmetné.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný odvolaním len vyjadroval svoju nespokojnosť s výsledkom konania. Odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. , ), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, , , ). Odvolací súd teda nie je viazaný právnym názorom strán sporu a nerozhoduje na základe nespokojnosti strany s výsledkom konania. Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odvolaní má charakter tvrdení bez patričného preukázania týchto skutočností. Uvedené sa vzťahuje aj na jeho argumentáciu vo vzťahu k DPH, nakoľko žalobca pri realizácii splátok vychádzal z pokynov a usmernení žalovaného, a to aj vo vzťahu k stanoveniu výšky ceny vozidla, a to či je žalovaný platiteľ DPH alebo nie, je voči žalobcovi irelevantné. Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.06.2010).

25. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

26. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom nevzhliadol žiadny zo žalovaným namietaných odvolacích dôvodov, a preto ho ako vecne správny v napadnutej časti I. a III. výroku potvrdil podľa ust. .

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, tak mu

odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.