Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/61/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpený: Mgr. Tomáš Čentéš, PhD., advokát, so sídlom Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 42 124 182 proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Jána Hollého 5898/14, 081 81 Prešov, IČO: 00 610 577, zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o zaplatenie sumy 1.829.139,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -287 z 13. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -287 z 13. januára 2025 v napadnutom II. a IV. výroku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh žalovaného zo dňa 28.5.2024 na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 45.021,49 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške: - 9 % ročne zo sumy 2.398,94 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 9,50 % ročne zo sumy 8.221,88 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 11 % ročne zo sumy 19.152,32 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 11,50 % ročne zo sumy 268.293,28 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 12 % ročne zo sumy 244.825,33 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 12,50 % ročne zo sumy 243.021,43 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 12,75 % ročne zo sumy 213.620,62 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 13 % ročne zo sumy 190.095,68 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024,

- 13,25 % ročne zo sumy 324.632,47 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 13,50 % ročne zo sumy 269.856,31 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 43.760,- eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). V prevyšujúcej časti súd konanie zastavil (výrok III.) a žalobcovi súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 1.829.139,75 eura s príslušenstvom, pozostávajúcej z 1.094 pohľadávok čo do istiny a originálne nadobudnutého príslušenstva. Zároveň si žalobca uplatnil nárok proti žalovanému na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania a trovy konania.

2.1 Žalobca uviedol, že disponuje voči žalovanému 1 094 pohľadávkami čo do istiny a originárne nadobudnutým príslušenstvom pohľadávky. Vlastníkom týchto pohľadávok bola spoločnosť B. Braun Medical s.r.o., so sídlom Hlučínska 3, Bratislava, IČO: 31 350 780 (ďalej len „pôvodný vlastník“), avšak žalobca sa stal na základe ručiteľského vyhlásenia a plnenia za žalovaného dlžníka ako ručiteľ novým vlastníkom pohľadávok. Z dôvodu zaplatenia istín pohľadávok z titulu ručenia sa na základe subrogácie, resp. zákonnej cesie stal aj vlastníkom originárneho príslušenstva týchto pohľadávok. V ručiteľskom vyhlásení žalobcu zo dňa 3.11.2023, sa zaviazal, že uspokojí veriteľa dlžníka (žalovaného) v prípade, že neuhradí svoj dlh voči veriteľovi až do súhrnnej výšky 1.785.910,06 eura v lehote 14 dní odo dňa doručenia výzvy na plnenie Ručiteľské vyhlásenie poskytol žalobca na obdobie do 18.12.2023. Pôvodný veriteľ zaslal žalovanému výzvu na plnenie zo dňa 9.11.2023, ktorá bola žalovanému doručená dňa 16.11.2023, a ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávok vo výške 1.863.687,07 eura do 23.11.2023. Vo výzve bolo ďalej uvedené, že ak v lehote žalovaný dlh neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve na plnenie ručiteľa – žalobcu. Žalovaný v uvedenej lehote dlh nesplnil, pôvodný veriteľ výzvou zo dňa 29.11.2023 vyzval žalobcu na plnenie v zmysle ručiteľského vyhlásenia v súvislosti s faktúrami uvedenými v tejto výzve. Prílohou výzvy bol zoznam dlžných pohľadávok a vystavených faktúr. Následne sa žalobca obrátil na žalovaného s doručenou výzvou a žiadosťou o oznámenie prípadných námietok, pričom žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobca preto ako ručiteľ pristúpil dňa 15.12.2023 k plneniu v prospech pôvodného veriteľa a uhradil sumu 1.784.118,26 eura. Oznámením zo dňa 19.12.2023 doručeným žalovanému dňa 22.12.2023 upovedomil žalovaného o tom, že splnil miesto neho jeho záväzky voči pôvodnému veriteľovi v celkovej výške 1.784.118,26 eura, ktorého súčasťou bola aj tabuľka s označením uhradených záväzkov dlžníka a požiadal žalovaného, aby v lehote 5 dní odsúhlasil výšku dlžnej čiastky. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávok, žalobca týmito disponuje počnúc dňom 16.12.2023, teda rozmedzie uplatnených úrokov predstavuje výšku od 9 % ročne po 13,50 % ročne v závislosti od pôvodného okamihu vzniku omeškania. K nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky uviedol, že táto predstavuje sumu 43.760,- eur ako súčin 1094 pohľadávok a sumy 40,- eur titulom každej faktúry. Žalobca pre zjednodušenie podanej žaloby kapitalizoval uplatnené úroky z omeškania z jednotlivých faktúr v rozmedzí odo dňa 16.12.2023 do 26.2.2024, čo predstavuje spolu výšku kapitalizovaných úrokov 45.021,49 eur, ktorú v podanej žalobe pripočítal k žalovanej istine 1.784.118,26 eur, teda celkovo žalovaná istina predstavovala výšku 1.829.139,75 eura (1.784.118,26 eura + 45.021,49 eura). Okresný súd Prešov vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor.

3. Žalovaný v odpore uviedol, že žalobe nie je možné vyhovieť, keďže uplatnený nárok je v celom rozsahu neopodstatnený z dôvodov, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa prieči dobrým mravom a výkon práva predstavuje zjavné zneužitie práva. Žalobca sa dostal do pozície ručiteľa žalovaného cielene a účelovo, nárok uplatňuje napriek tomu, že vo všetkých záväzkových vzťahoch žalovaného a pôvodného veriteľa sa dohodlo obmedzenie postupovania pohľadávok pod sankciou neplatnosti jeho porušenia ako dôsledok príkazu ministra zdravotníctva číslo 7/2017.

3.1 Pri založení záväzkového vzťahu pôvodní veritelia a žalovaný deklarovali vôľu, aby práva a povinnosti z týchto záväzkov zostali medzi pôvodným veriteľom a žalovaným ako dlžníkom zachované, pričom porušenie tejto dohody sankcionovali ich neplatnosťou. Inštitút ručenia bol zo strany žalobcu zneužitý, aby sa obišiel zakotvený zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom. Žalovaný zároveň nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade nesplnenia jeho záväzkov voči pôvodným veriteľom riadne a včas. Skutočnosť, že (i) žalobca sa stal ručiteľom bez akejkoľvek ingerencie žalovaného, v spojení s tou skutočnosťou, že (ii) žalovaný a pôvodní veritelia si dojednali zákaz postupovania pohľadávok a (iii) žalovaný už v čase vzniku ručiteľských záväzkových vzťahov bol v omeškaní s uspokojením pôvodných veriteľov indikuje nepoctivý zámer žalobcu nadobudnúť postavenie a práva veriteľa voči žalovanému.

3.2 Zo strany žalobcu ide o dlhoročné zneužívanie situácie v oblasti zdravotníctva, kde si uplatňuje nároky voči zadlženým zdravotníckym zariadeniam, ktoré z dôvodu nedostatočného krytia nie sú schopné plniť svoje záväzky včas. Takisto poukazoval nato, že žalobca sa nikdy nezúčastnil ako veriteľ a nevyužil pomoc od štátu formou konceptu oddlženia nemocníc, keďže by sa musel vzdať príslušenstva pohľadávky.

Žalovaný nepoprel zmysel inštitútu ručenia, avšak postup žalobcu predstavuje zneužitie práva, ktoré v danom prípade spočíva na zneužívaní systému, v ktorom sa pracuje s verejnými financiami ľudí platiacich svoje zdravotné poistenia a skutočnosti, že štátne zdravotnícke zariadenia nie sú objektívne schopné svoje záväzky uhrádzať včas, čím opakovane generujú dlhy.

3.3 Výklad zásady poctivého obchodného styku podľa je v rukách súdu, pričom s ohľadom na generálny zákaz a explicitný výraz zákazu zneužitia práva je zrejmé, že zákaz zneužitia práva je silnejší ako dovolenie dané právom.

3.4 Zotrval na argumentácii o tom, že požadovanie príslušenstva nad rámec istiny v celosti je v rozpore s poctivým obchodným stykom, ako aj dobrými mravmi. Predmetný nárok žalobcu v časti príslušenstva pohľadávky považoval za rozporný so zaužívanou obchodnou zvyklosťou pri záväzkovo- právnych vzťahoch vznikajúcich v odvetví zdravotníctva. K príslušenstvu pohľadávky uviedol, že jeho argumentáciu podporuje aj argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe ktorej bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove pod číslom konania –1298 zo dňa 21.06.2022 ako aj rozsudok Okresného súdu Prešov pod číslom konania 22Cb/72/2019–1143 zo dňa 27.10.2021, ktorými bolo žalobcovi priznané aj príslušenstvo pohľadávky.

3.5 Takisto namietal žalobcom uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, keďže nezískal originálne príslušenstvo pohľadávky, ale len regresný nárok na plnenie.

3.6 V ďalšom vyjadrení poukázal na finančnú kondíciu žalovaného ako štátnej nemocnice, ktorá je závislá od platieb poisťovní plynúcich z verejného zdravotného poistenia. Z uvedeného dôvodu je žalovaný ako štátna nemocnica podfinancovaná, čo v konečnom dôsledku vytvára situáciu, kedy žalovaný nie z vlastnej vôle, ale tlakom sebou nezavinenej nepriaznivej finančnej situácie je nútený plniť záväzky, s ktorými bol prv v omeškaní. Žalobca sa cez inštitút ručenia dostáva k pohľadávkam veriteľov v čase, keď je žalovaný s ich úhradou v omeškaní a je evidentné, že vzhľadom na túto situáciu ani nebude schopný svoje záväzky veriteľom ihneď uhradiť. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že samotná objednávka žalovaného nepodpísaná žalobcom nepredstavuje dohodu o zákaze použitia inštitútu ručenia pôvodným veriteľom. V tomto smere je tak potrebné vysporiadať sa s tým, či oferta žalovaného obsahujúca obmedzenie v zmene v osobe veriteľa a prijatia ručenia bola bez výhrad prijatá pôvodným veriteľom tým, že došlo k plneniu tovaru v zmysle objednávky. Ak pôvodný veriteľ s týmto nesúhlasil, mal postupovať podľa zákona číslo (ďalej len „“). Nakoľko však pôvodný veriteľ plnil na základe objednávky žalovaného, akceptoval tak všetky podmienky vymienené žalovaným. Žalovaný nesúhlasí ani s interpretáciou predloženého rozsudku najvyššieho súdu pod spisovou značkou . Pôvodní veritelia boli uzrozumení s finančnou kondíciou a platobnou disciplínou ako štátnej nemocnice plniť si svoje finančné záväzky a aj napriek tomu opakovane do záväzkových vzťahov so žalovaným ako štátnou nemocnicou vstupovali, zúčastňovali sa koncepcie oddlženia, kde sa dobrovoľne vzdali príslušenstva pohľadávok, potom konanie žalobcu odporuje zaužívanej obchodnej zvyklosti, ak s vidinou maximalizácie svojho zisku si uplatňuje celé príslušenstvo. Žalobca nadobudol pohľadávku za cenu nižšiu, ako je hodnota výšky istiny a tiež, že žalobca pôvodnému veriteľovi príslušenstvo pohľadávky neuhrádzal. Žalovaný, ktorý navrhol prerušenie konania trvá na prerušení konania aj z dôvodu, že na ústavnom súde je vedené konanie o ústavnej sťažnosti voči vyššie uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu.

3.7 Pre prípad vyhovenia žalobe navrhol o trovách konania rozhodnúť podľa a žalobcovi nepriznať právo na ich náhradu, keďže (i) odmietanie štátom riadenej koncepcie oddlženia, hoci je dobrovoľná v spojení s (ii) ekonomickým postavením žalobcu pri nepriznaní nároku na náhradu trov konania, ako aj (iii) status žalovaného, ktorý je štátnou príspevkovou organizáciou sú dostatočnými výnimočnými okolnosťami.

4. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že žalovaný nespochybnil, že bol dlžníkom pôvodného veriteľa, že mu z jeho strany bol riadne dodaný tovar, právny dôvod ani výšku jednotlivých faktúr, ktoré mu boli zo strany pôvodného veriteľa vystavené, netvrdil, že tieto pohľadávky ani len z časti neuhradil, nespochybnil existenciu ručenia zo strany žalobcu, že bol poučený o možnosti vzniesť námietky pôvodnému veriteľovi ani skutočnosť, že žalobca plnil pôvodnému veriteľovi z titulu ručenia. K príkazu ministra zdravotníctva číslo 7/2017, ktorým bola podriadeným organizáciám uložená povinnosť zapracovať do zmlúv a

objednávok obmedzujúce podmienky postupovania pohľadávok uviedol, že sa jedná o interný riadiaci akt štatutára ministerstva, ktorý nie je všeobecne záväzný. Nie je možné tvrdiť ani to, že zo strany žalobcu bol inštitút ručenia zneužitý, alebo že účelovo obišli zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom. Tento príkaz ministra sa týkal iba postupovania pohľadávok a neriešil inštitút ručenia, ide o dva odlišné inštitúty. Ručenie je jednostranný právny úkon, teda námietky žalovaného, že bol z tohto procesu vynechaný sú irelevantné. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že sa mal zapojiť do štátom riadenej koncepcie oddlženia, takúto povinnosť žalobca ani predošlý veriteľ nemali, keďže proces oddlženia je postavený na princípe dobrovoľnosti. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou , kde sa o.i. uvádza, že samotná skutočnosť, že žalovaným je nemocnica pričom ide o žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ešte neznamená, že si nemá žalovaný riadne a včas plniť svoje zmluvné záväzky. V uvedenom rozhodnutí odvolacieho súdu je jasne vysvetlené, že ak si žalobca uplatňuje v konaní zákonný nárok, nejde o konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani o konanie v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predložený žalovaným, tento sa týka iba príslušenstva pohľadávky, teda je vylúčené, aby na jeho základe žalobca nemal nárok ani na samotnú istinu uplatnenú žalobou. Navyše uvedené rozhodnutie sa týka iba prípadov, kedy sa subjekt zúčastnil inštitútu oddlženia, k čomu v danom prípade nedošlo a oddlženia sa nezúčastnil pôvodný veriteľ, ani žalobca. Žalovaný v tejto súvislosti predložil 5 dohôd o novácii záväzku a dohody o pristúpení k záväzku. Nie je možné sa však prikloniť k argumentácii, že ak v minulosti pristúpil pôvodný veriteľ k oddlženiu riadenému ministerstvom, ide o obchodnú zvyklosť, ktorou by pôvodný veriteľ vylúčil kedykoľvek v minulosti uplatňovať príslušenstvo k pohľadávke, ak by sa žalovaný dostal do omeškania. Neobstojí ani ďalší argument žalovaného, a to že si neplní svoje záväzky včas nie je jeho zapríčinením. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v konaní pod spisovou značkou C-412/23 zo dňa 19.9.2024, kde sa uvádza, že: „Slovenská republika si tým, že nezabezpečila, aby jej verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť skutočne dodržiavali 60-dňovú lehotu splatnosti stanovenú v článku 4 odsek 4 písmeno b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.“ Proces oddlžovania, na ktorý poukazoval žalovaný, je na báze dobrovoľnosti a nemožno žiadnym spôsobom označovať veriteľa, ktorý nevyužije možnosť tohto uspokojenia svojich pohľadávok za nepoctivého alebo ziskuchtivého. Žalobca ďalej nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného o osobitnej povahe pohľadávok a aplikácii , pričom poukázal na obdobnú argumentáciu ako v predošlých svojich vyjadreniach. Žalobca tvrdil, že mu prináleží nárok na náhradu trov konania, keďže nie sú zákonné dôvody na použitie . S návrhom žalovaného na prerušenie konania, žalobca nesúhlasil a navrhol žalobe vyhovieť.

5. V priebehu konania, žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 1.784.118,26 eura späť z dôvodu, že túto časť istiny mu dňa 19.12.2024 žalovaný uhradil. Uviedol, že čiastočné späťvzatie žaloby sa žiadnym spôsobom netýka uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, v tejto časti žalobca na podanej žalobe a jej dôvodoch naďalej trval. Žalobca navrhol, aby súd žalobe v časti o zaplatenie 45.021,49 eura s príslušenstvom a paušálnou náhradou nákladov vyhovel, v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení , , , , , , , , , , § a 2 Nariadenia vlády č. a , , , , , , upravujúcich rozsah pôsobnosti , záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ručenie, dôsledky splnenia záväzku ručiteľom, zásady poctivého obchodného styku, dobré mravy, náležitosti prejavu vôle, platnosť právnych úkonov, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.

7. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania zistil ako nesporné skutkové tvrdenia výšku žalovanej istiny, postavenie žalobcu ako ručiteľa a aktívnu legitimáciu žalobcu. Naopak ako sporné skutkové tvrdenia zistil porušenie zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitie práva žalobcom, nárok žalobcu na príslušenstvo pohľadávky a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a nárok žalobcu na náhradu trov konania.

7.1 Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný si u pôvodného veriteľa objednal viacerými objednávkami zdravotnícky materiál, za čo mu pôvodný veriteľ vystavil faktúry predložené v konaní žalobcom. Celková dlžná suma predstavovala sumu 1.784.118,26 eur, ktorú žalovaný neuhradil. Následne k uvedenému záväzku pristúpil titulom ručenia podľa a nasl. žalobca. Pôvodný veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie uvedeného dlhu s tým, že vo výzve bol žalovaný upozornený na to, že v prípade ak dlh neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve na plnenie ručiteľa. Žalovaný predmetný dlh neuhradil vôbec, okrem toho si k uvedenej istine žalobca pripočítal aj kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 45.021,49 eura, teda celkovo uplatnená výška istiny predstavuje 1.829.139,75 eura. Pôvodný veriteľ vyzval žalobcu ako ručiteľa na úhradu tohto dlhu. Žalobca sa oznámením zo dňa 29.11.2023 obrátil na žalovaného s tým, že sa na neho obrátil pôvodný veriteľ s výzvou na plnenie a požiadal ho o oznámenie prípadných námietok voči pôvodnému veriteľovi. Žalovaný na to nereagoval. Žalobca následne plnil za žalovaného ako dlžníka, a teda vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa. V konaní mal za preukázanú aktívnu vecnú legitimácia žalobcu.

8. K návrhu na prerušenie konanie súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s návrhom žalovaného na prerušenie konania. Pokiaľ ide o dôvod na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Prešov pod spisovou značkou , súd prvej inštancie je názoru, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sa na dané konanie neaplikuje a teda aj rozhodnutie v konaní pod spisovou značkou , by nemalo vplyv na toto konanie, keďže ide o odlišný skutkový základ. Dôvodom na prerušenie konania nie je ani konanie Ústavného súdu Slovenskej republiky, vzhľadom na podanie ústavnej sťažnosti žalobcom. Súd prvej inštancie dopytom na ústavnom súde zisťoval stav tohto konania. Vo veci bolo dňa 27.8.2024 rozhodnuté uznesením o odmietnutí ústavnej sťažnosti, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.10.2024. Súd prvej inštancie konštatoval, že prerušenie konania by v danom prípade nebolo vhodné vzhľadom na očakávanú dĺžku prerušenia konania a súčasne na prerušenie ani nie sú dané dôvody.

9. K porušeniu zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitiu práva žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že zmluvná cesia upravená je úplne iným inštitútom oproti inštitútu ručenia upraveným . Zmluvná cesia (postúpenie pohľadávky) predstavuje postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle a nasl. , ktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku tohto postúpenia dochádza k prevodu pohľadávky z jej pôvodného majiteľa, ako postupcu, na nového nadobúdateľa, ako postupníka. Ide o dvojstranný právny úkon, z ktorého je vylúčená účasť dlžníka. Ručenie upravené a nasl. predstavuje významný zaisťovací inštitút aj v obchodnoprávnej oblasti. Zabezpečiť ním možno peňažný ako aj nepeňažný záväzok dlžníka. V rámci príkazu ministra zdravotníctva pod číslom 7/2017, ktorý je o. i. interným riadiacim aktom ministra voči svojim podriadeným subjektom, bolo prikázané dopracovať do uzatváraných zmlúv, resp. formou dodatkov k už uzatvoreným, zákaz postupovania pohľadávok zo strany dodávateľa podľa a nasl. . V celom článku II. predmetného príkazu sa pracuje s pojmami postupca a postupník, avšak nikde nie je spomenutý zákaz voči dodávateľom (veriteľom), aby dlh prijali od ručiteľa. Nič nebránilo v rámci uvedeného príkazu prijať aj to, aby podriadené osoby uzatvorili v rámci uzatváraných zmlúv dohodu, ktorou by obmedzili dodávateľa zdravotníckeho tovaru prijať prípadný dlh. Pôvodný veriteľ a ani žalobca žiadnym spôsobom neporušili zákon, keď žalobca vstúpil do predmetného zmluvného vzťahu ako ručiteľ a následne uhradil za žalovaného ako dlžníka dlh, ktorý si žalovaný nesplnil. Súd prvej inštancie nezdieľal názor žalovaného, že žalobca takýmto spôsobom obišiel príkaz ministra a konal v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, resp. zneužil právo, keďže nič nebránilo v rámci príkazu poňať zákaz prijímania dlhu dodávateľmi (veriteľmi) od prípadného ručiteľa.

9.1 K argumentácii žalovaného, že zákaz zmeny v osobe veriteľa bol dohodnutý cez objednávku žalovaného uviedol, že ak by aj došlo k uzavretiu takejto dohody medzi pôvodným veriteľom a žalovaným prijatím (akceptáciou) oferty, v rámci znenia formulácie tohto zákazu obsiahnutého v objednávke žalovaného bola ako sankcia uvedená zmluvná pokuta, nie neplatnosť takéhoto právneho úkonu, prípadne ako možnosť na výpoveď uzavretej zmluvy a táto samotná skutočnosť nespôsobuje ani rozpor s dobrými mravmi.

9.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa mohol zúčastniť plánu oddlženia nemocníc a neurobil tak z dôvodu, že v danom prípade by sa musel vzdať príslušenstva svojej pohľadávky čo má preukazovať nepoctivý zámer žalobcu, súd prvej inštancie s ním nesúhlasil. Zdôraznil, že medzi stranami sporu

je obchodnoprávny vzťah, kde neplatenie svojich záväzkov zo strany dlžníka je postihované jednak vznikom úrokov z omeškania, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Jednak účasť vo vyššie uvedenom pláne oddlženia je dobrovoľná a právne nenárokovateľná, teda žalobca nemal povinnosť sa jej zúčastniť, a jednak žalobcovi nič nebránilo svoju pohľadávku aj s príslušenstvom uplatniť formou žaloby na súde a riskovať tak neúspech. Žalovaný, porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia , keď neuhradil svoje záväzky či už pôvodnému, alebo súčasnému veriteľovi. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou . Ak v uvedenom prípade odvolací súd vyhodnotil v obdobnom konaní, že nie je nemravné ani nepoctivé uplatniť si v konaní úroky z omeškania, súd je názoru, okrem už vyššie uvedenej argumentácie, že nemôže byť nemravné a nepoctivé, ak si v konaní uplatňuje pohľadávku, ktorú nadobudol obdobným spôsobom ako vo vyššie uvedenom prípade príslušenstvo.

9.3 Pri úroku z omeškania, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu s tým, že ručiteľ sa stal novým veriteľom dlžníka namiesto pôvodného veriteľa s plnením pôvodnému veriteľovi, záväzok dlžníka však trvá naďalej v danom prípade je zrejmé, že žalobca vstúpil do práv veriteľa, t. j. od uvedeného dňa je žalovaný v omeškaní, plnenie ručiteľa nespôsobilo, že by došlo k prerušeniu omeškania žalovaného, bol priznaný žalobcovi uplatnený úrok z omeškania odo dní nasledujúcich po dňoch keď žalobca plnil za žalovaného jeho pôvodným veriteľom (v zákonnej výške 9 % ročne podľa v spojení Nariadenia vlády SR č. ).

9.4 K rozporovanému nároku žalobcu na zaplatenie paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok nad jednorazovú sumu 40,- eur zo strany žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní žiadal priznať paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením 1.094 pohľadávok, vo výške 43.760,- eur. Žalobca vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa, teda okrem istiny a jej príslušenstva získal právo aj na úhradu uvedenej paušálnej náhrady, pričom nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že žalobca má voči nemu iba regresný nárok. Takýto vzťah upravuje v ustanovení , avšak ručenie v rámci je upravené inak, a to práve spomínanou transformáciou vzťahov. Tu súd prvej inštancie opäť poukázal na to, že medzi stranami konania išlo o obchodnoprávny vzťah upravený . Pokiaľ ide o výšku paušálnej náhrady nákladov, odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2022 pod spisovou značkou . Na základe jednotlivých objednávok boli vyhotovené samostatné faktúry, ktoré žalovaný neuhradil. Vzhľadom k uvedenému mal preukázanú aj výšku celkovo uplatnenej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 43.760,- eur za celkovo 1094 vystavených faktúr x 40,- eur za jednu faktúru predstavujúcu ucelenú obchodnú transakciu, pričom tento nárok súd rovnako nepovažoval za v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo dobrými mravmi. V tej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.9.2024 pod č. k. –424. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu aj v tejto časti za opodstatnený v celej jeho uplatnenej výške.

9.5 Čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom odôvodnil , keď žalovaný istinu v priebehu sporu uhradil. Žalobca uvedený procesný úkon riadne odôvodnil a súčasne aj preukázal čiastočné späťvzatie žaloby v uvedenom rozsahu, keď predložil výpis z bankového účtu o úhrade žalovaným žalovanej istiny vo výške 1.784.118,26 eura.

9.6 K úroku z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,00% až 13,50% ročne v závislosti od aktuálnej výšky úrokovej sadzby za jednotlivé faktúry (číslo 345087057 vo výške 1.431,55 eura až 345127476 vo výške 5.325,28 eura) s tým, že žalobca pristúpil ku kapitalizácii úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr v počte 1.094. Medzi stranami konania, resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zmluvný úrok z omeškania dohodnutý nebol, žalobca teda postupoval v zmysle nariadenia a uplatnil si voči žalovanému zákonom stanovený úrok z omeškania, a to vo výške od 9 % do 13,50 % ročne, podľa toho ako nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka so zaplatením istiny. Výšku sumy a počiatok plynutia úroku z omeškania uplatnený žalobcom, žalobca vychádzal v prípade výšky z jednotlivých vystavených faktúr a ich súčtom k rozhodnému dňu splatnosti a v tom čase danej výške úrokovej sadzby a kapitalizovaní týchto úrokov žalobcom odo dňa 16.12.2023 do dňa 26.2.2024. Čo sa týka počiatku platenia úroku z omeškania súd priznal nárok tak, ako si ho uplatnil žalobca po zmene žaloby, teda od nasledujúceho dňa po kapitalizovaní úrokov žalobcom, t. j. 27.2.2024 do dňa úhrady časti žalovanej istiny žalovaným, t. j. do dňa 19.12.2024.

10. O nároku na náhradu trov tohto konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s ľa pomeru úspechu žalobcu vo veci (konanie bolo zastavené len v nepatrnej časti istiny a príslušenstva) rozhodol súd o náhrade trov tohto konania tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Žalovaný v spore navrhol aplikovať ustanovenie , a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania v prípade jeho úspechu, keďže sa žalobca nezúčastnil oddlženia štátnych nemocníc, čoho dôsledkom zbytočne inicioval súdne konanie. Okrem toho žalobca je silný ekonomický subjekt, teda nepriznanie náhrady trov konania mu nespôsobí ujmu, pričom naopak žalovaný je nemocnicou, a teda prípadné zaviazanie na náhradu trov konania žalobcovi môže ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom. Súd prvej inštancie zohľadnil návrh žalovaného, dospel k záveru, že mu nemožno vyhovieť. Neprijal argumentáciu žalovaného ohľadom žalobcu ako finančne silného subjektu. Tvrdenie žalovaného, že prípadným zaviazaním na úhradu trov konania žalobcovi by mohlo dôjsť k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientov, žalovaný súdu nepreukázal, že práve úhrada týchto trov konania by to spôsobila. Žalovaný je nemocnicou napojenou na štátny rozpočet, teda hospodári s určitým obnosom finančných prostriedkov.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie podal proti výrokom II. a IV. napadnutého rozsudku z odvolacieho dôvodu podľa , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke uvádzanej v priebehu konania na súde prvej inštancie, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva.

13. Žalovaný aj naďalej pri uvedenej argumentácii zotrvával na tom, že v spore o aký ide vo veci samej je nevyhnutné právne posúdenie prítomnosti obchodnej zvyklosti, ktorá má v predmetnom prípade podobu zaužívaného neuplatňovania si príslušenstva pohľadávok z dodania zdravotníckeho materiálu ich veriteľmi (zúčastňujúcimi sa vládnej Koncepcie oddlženia) voči odberajúcim štátnym zdravotníckym zariadeniam, ktorá bola v rámci realizácie vládnej Koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení písomne podložená, a ktorej potreba rešpektovania, podľa názoru žalovaného, pôsobí voči všetkým veriteľom takýchto pohľadávok, t. j. pohľadávok, ktorých sa týka obchodná zvyklosť zaužívaná ich prvým ,,vlastníkom“, - t. j. aj ,,nových“ veriteľov, ktorí postavenie veriteľa takejto pohľadávky získali či už v dôsledku zmluvnej cesie (postúpenia) alebo v dôsledku cesie zákonnej (ručenia), nie však nových veriteľov v pravom slova zmysle, ktorí nevstupujú do už vzniknutého obchodnoprávneho záväzkového vzťahu v dôsledku, pre také prípady, zákonom predvídanej skutočnosti (vrátane postúpenia, ručenia).

14. Žalovaný uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31.1.2024 sp. zn. už zodpovedal otázku žalovaného (kde vystupoval v pozícii dovolateľa), ktorou sa žalovaný najvyššieho súdu pýtal, či žalobca ako nový veriteľ (totožný so žalobcom vo veci samej) koná v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj dobrými mravmi, pokiaľ nerešpektuje obchodnú zvyklosť zaužívanú v odvetví zdravotníctva (zároveň písomne podloženú v kontexte vládnej Koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení), ktorá spočíva v neuplatňovaní si príslušenstva pohľadávok z dodania zdravotníckeho materiálu ich veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam, a to a priori s ohľadom na okolnosti za akých žalobca tieto pohľadávky od pôvodných veriteľov nadobudol, napríklad aj vzhľadom na skutočnosť, že tieto pohľadávky od pôvodných veriteľov žalobca nadobudol za odplatu, ktorá sa buď rovnala iba výške istiny postúpených pohľadávok, alebo dokonca bola ešte nižšia ako výška istiny týchto postúpených pohľadávok, vynímajúc k nim pôvodným veriteľom už nadobudnuté príslušenstvo, tak, že: ,,za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto koncepcie zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v rámci koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so samotným cieľom a účelom Vládou Slovenskej republiky vytvorenej Koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa postupca preukázateľne vzdal. Jedine v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými

mravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv, čo však nie je prejednávaný prípad.“ Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie v bode 24. napádaného rozsudku vyslovil právne posúdenie, podľa ktorého na vec samú citované rozhodnutie Najvyššieho súdu nedopadá, nakoľko sa podľa názoru konajúceho súdu jedná o odlišný prípad.

15. Žalovaný s právnym posúdením súdu prvej inštancie nesúhlasil a je názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odpovedal na otázku žalovaného, či je v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj dobrými mravmi, pokiaľ postupník nerešpektuje obchodnú zvyklosť zaužívanú v odvetví zdravotníctva aj medzi postupcom a žalovaným, pozitívne, sa má vykladať tak, že pre danosť obchodnej zvyklosti spočívajúcej v neuplatňovaní si príslušenstva pohľadávky z dodania zdravotníckeho materiálu jej veriteľom voči zdravotníckemu zariadeniu, aj písomne podchytenej v rámci realizácie vládnej Koncepcie oddlženia vo forme písomných dohôd pôvodného veriteľa so zdravotníckym zariadením, ktorých obsahom je i vzdanie sa k takýmto pohľadávkam nadobudnutého príslušenstva, je pre vytvorenie obchodnej zvyklosti postačujúce, aj ak sa tento pôvodný veriteľ koncepcie oddlženia zúčastnil vo vzťahu k iným jeho pohľadávkam existujúcim ku konkrétnemu dlžníkovi, ako konkrétne ku tej, ktorú si práve, v dôsledku zákonnej či zmluvnej cesie, nový veriteľ v súdnom konaní uplatňuje.

16. Žalovaný tvrdil, že medzi ním a pôvodným veriteľom pohľadávky, ktorej príslušenstvo si žalobca ako nový veriteľ vo veci samej nárokuje, sa obchodná zvyklosť v podobe dobrovoľného neuplatňovania si príslušenstva zaužívala, čo preukazujú viaceré dohody, v rámci ktorých sa pôvodný veriteľ ním nadobudnutého príslušenstva voči žalovanému písomne vzdal. Existenciu obchodnej zvyklosti zavedenej žalovaným a pôvodným veriteľom považoval za nespornú. S ohľadom na okolnosti, za akých sa táto zvyklosť vyvíjala, ako aj vzhľadom na skutočnosť opakovanej vzájomnej spolupráce žalovaného s pôvodným veriteľom i po písomnom vzdaní sa príslušenstva, žalovaný zastáva názor, že táto obchodná zvyklosť nadobudla pôsobenie pre všetky záväzkové vzťahy vzniknuté medzi žalovaným a pôvodným veriteľom z dodania zdravotníckeho materiálu, a nie iba pre ten záväzkový vzťah, z ktorého príslušenstvo bolo predmetom jeho vzdania sa v rámci vládnej Koncepcie oddlženia. Obchodná zvyklosť o akú sa jedná v predmetnej veci pôsobí na konkrétne záväzkové vzťahy, charakterizované stranami v nich vystupujúcimi a povahou plnenia, ktorého sa týkajú, a nepôsobí len na jednu konkrétnu pohľadávku a jej veriteľa, ktorý doklad preukazujúci jej existenciu podpísal. Podľa žalovaného pre zachovanie konania súladného s dobrými mravmi pôsobí potreba rešpektovania obchodnej zvyklosti voči všetkým veriteľom pohľadávok zo záväzkových vzťahov, na ktoré sa má obchodná zvyklosť vzťahovať, a to vrátane ,,nových“ veriteľov z týchto vzťahov, ktorí postavenie veriteľa takýchto pohľadávok získali či už v dôsledku zmluvnej cesie (postúpenia) alebo v dôsledku cesie zákonnej (ručenia), nie však na nových veriteľov v pravom slova zmysle, ktorí ,,nevstupujú“ do už vzniknutého obchodnoprávneho záväzkového vzťahu v dôsledku pre také prípady zákonom predvídanej skutočnosti (vrátane postúpenia, ručenia, nevynímajúc dedenie v prípade osôb fyzických). Obchádzanie zaužívanej obchodnej zvyklosti, ktorej rešpektovanie dotvára charakter poctivého obchodného styku, pôsobiacej pre konkrétny druh záväzkových vzťahov a pôsobiacej na každého veriteľa pohľadávok pochádzajúcich z týchto vzťahov, je podľa žalovaného výkonom práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu.

17. V odvolaní tak žalovaný tvrdil, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na vec samú je potrebné nahliadať prizmou potreby rešpektovania obchodnej zvyklosti, ktorej ignorovanie odporuje zachovaniu poctivého obchodného styku, a tým aj konaniu súladnému s dobrými mravmi, a ktorej pôsobenie sa vzťahuje na určité záväzkové vzťahy medzi subjektmi ju zaužívanými a ich ,,právnymi nástupcami“ a nie iba na jeden konkrétny záväzkový vzťah, ktorého predmetom je plnenie jednej konkrétnej pohľadávky.

18. Žalovaný uviedol, že nesprávnym právnym posúdením je dotknutý tiež výrok IV. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to v zmysle . Pre prípad, že by mal odvolací súd na vec samu odlišný právny názor, potom žalovaný vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania uviedol, že s ohľadom na okolnosti rozhodovanej veci, vzhľadom na postavenie a konanie v nej vystupujúcich strán, je v prejednávanom prípade vytvorený priestor pre aplikáciu . Okrem u žalovaného prítomného sociálneho aspektu, majúceho podobu (od neho nezávislého) jeho podfinancovania, a tým permanentného finančného deficitu, najmä pre ktorý zároveň nie je objektívne (nezávisle od jeho vôle) spôsobilý uhrádzať všetky jeho záväzky v stanovených lehotách splatnosti, ktorý je možné

pričítať na danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa, žalovaný za prítomné považuje aj výnimočné okolnosti, práve ktoré podľa jeho názoru vychádzajú z konania žalobcu ako nového veriteľa pohľadávky z už existujúceho záväzkového vzťahu, konajúceho minimálne morálne hranične, keď iba s vidinou maximalizácie jeho zisku (pravidelne dosahovaného spôsobom obchádzajúcim zákonodarcom mienenú primárnu funkciu inštitútu ručenia – t. j. funkciu zabezpečovaciu) svojvoľne vstupuje do postavenia ručiteľa pohľadávok, ktoré žalovaný nedokázal včas uhradiť a plne ignoruje pre takýto záväzkový vzťah zaužívanú obchodnú zvyklosť a nad rámec ručením zabezpečenej istiny vyžaduje od dlžného žalovaného úhradu neúmerne vysokých súm jej príslušenstva, vrátane paušálnych nákladov uplatnenia pohľadávky, a to aj napriek tomu, že ani pôvodný veriteľ od samotného žalobcu uhradenie ním už nadobudnutého príslušenstva nepožadoval. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie ÚS Slovenskej republiky sp. zn. .

19. Žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok v rozsahu výrokov II. a IV. zrušiť a vec v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodním napadnutého rozsudku, považoval ho za precízny a vyčerpávajúci, v absolútnej zhode s argumentáciou žalobcu, pričom súd prvej inštancie sa zaoberal v písomnom odôvodnení komplexne celou argumentáciou žalovaného a riadne svoje rozhodnutie odôvodnil.

21. K argumentom žalovaného uvádzaných v odvolaní sa vyjadril už v konaní vo veci samej. Dodal, že si neuplatňoval voči žalovanému iný nárok, než ten, aký (by) mal voči nemu aj pôvodný veriteľ. Išlo o istinu a príslušenstvo v jeho zákonnej výške, resp. vo výške definovanej Nariadením vlády SR č. , pričom príslušenstvo si uplatňuje žalobca voči žalovanému až odo dňa nasledujúceho po plnení z ručenia. Za nepoctivé považoval to, že žalovaný je v dlhom omeškaní s úhradou jeho záväzkov, ktoré si neplní riadne a včas.

22. Vyjadril sa žalobca, že pokiaľ sa dovoláva žalovaný obchodnej zvyklosti, majúcej podobu zaužívaného neuplatňovania si príslušenstva pohľadávok z dodania zdravotníckeho materiálu ich veriteľmi a potreby jej rešpektovania pôsobiaca proti všetkým veriteľom týchto pohľadávok, takýto výklad nemá oporu ani v rozhodovacej činnosti súdov. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. kde zdôraznil, že oneskorené platenie peňažných záväzkov nemôže byť považované za odvetvovú obchodnú zvyklosť podľa ani v prípade, že by išlo o všeobecne ustálené pravidlo správania v určitom obchodnom odvetví, a že prax neuplatňovania úrokov z omeškania, aj keď by bola odvetvovou obchodnou zvyklosťou, nemôže byť v zmysle prekážkou vymáhateľnosti (uplatnenia) práva na úroky z omeškania.

23. K argumentácii žalovaného k rozsudku NS SR sp. zn. zdôraznil, že základným princípom oddlžovania je okrem iných zásad dobrovoľnosť na strane dlžníka a veriteľa a skutočnosť, že sa tejto koncepcie oddlženia niektorá zo strán nezúčastní, nemôže byť na ujmu. V ďalšom v súvislosti s uvedeným rozhodnutím uviedol, že najvyšší súd kládol dôraz na to, že v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku je uplatňovanie príslušenstva zo strany postupníka vtedy ak sa tohto konkrétneho príslušenstva postupca vzdal tým, že sa zúčastnil procesu oddlženia (uvedené je samozrejme logické, nakoľko ak by sa postupca zúčastnil oddlženie ku konkrétnej pohľadávke a jej istina by bola uspokojená, stratil by nárok na príslušenstvo a toto by nemohol nadobudnúť ani postupník). Z rozhodnutia NS SR nevyplýva, že by tým, že si pôvodný veriteľ uplatnil niektorú svoju pohľadávku v rámci koncepcie oddlženia, došlo k vzniku obchodnej zvyklosti popisovanej žalovaným. Pri pohľadávkach uplatnených v tomto spore sa pôvodný veriteľ ani žalobca oddlženia nezúčastnili. Žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov, keď súdy zhodne dospeli k názoru, že k vzniku zaužívanej obchodnej zvyklosti uvádzanej žalovaným nedošlo.

24. Pokiaľ sa týka poukazovania žalovaného na ustanovenie žalobca uviedol, že prax neuhrádzania pohľadávok v zdravotníctve je v rozpore s existujúcou legislatívou, ako aj medzinárodnými záväzkami SR (viď rozhodnutie sp. zn C-412/23 Súdneho dvora EÚ z 19.9.2024). Vyjadril sa, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s možnosťou aplikácie a poukázal aj na rozsudok KS v Košiciach sp. zn. z 25.9.2024 v súvislosti s odôvodnením prípadného použitia pri rozhodovaní o trovách konania.

25. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

27. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia , keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje, považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného uviesť nasledovné:

28. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacím dôvodom podľa .

29. Odvolací dôvod podľa predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Predmetom sporu bol nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 1.829.139,75 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 45.021,49 eura spolu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti, vzhľadom na späťvzatie žalobcu z 10.1.2025, konanie zastavil o zaplatenie 1.784.118,26 eura z dôvodu uhradenia tejto sumy žalovaným dňa 19.12.2024.

31. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že pôvodný veriteľ žalovaného dodával žalovanému tovar a služby. Žalobca ručiteľským vyhlásením pôvodnému veriteľovi prehlásil, že ho uspokojí, ak mu žalovaný ako dlžník nesplní jeho záväzky na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru. Keďže žalovaný neuhradil svoje záväzky, žalobca ako ručiteľ na výzvu pôvodného veriteľa splnil svoj ručiteľský záväzok tým, že záväzky žalovaného uhradil pôvodnému veriteľovi.

32. Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny podľa .

33. Právnu úpravu ručenia v možno považovať za komplexnú, existujúcu paralelne popri taktiež ucelenej úprave ručenia obsiahnutej v . Na účinnosť ručenia postačuje tichý súhlas veriteľa (jeho faktická akceptácia), k čomu v prejednávanom spore došlo nepochybne prijatím plnenia od žalobcu ako ručiteľa. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka. Námietky žalovaného, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, odvolací súd udáva, že uvedené správne vyhodnotil súd prvej inštancie, keď žalobca v spore uplatnil svoju pohľadávku, ktorú nadobudol zákonom predvídaným spôsobom. To, že žalovaný mal výhrady proti osobe žalobcu ako veriteľa, resp. to, že žalobca ako podnikateľ koná za účelom dosiahnutia zisku v súlade so zákonom, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, priečiace sa dobrým mravom, resp. zjavné zneužitie práva, keďže zo strany žalobcu ide o uplatnenie peňažnej pohľadávky. Nič nebránilo žalovanému plniť svoje záväzky pôvodnému veriteľovi, čo by malo za následok zánik záväzku a tým aj predídenie predmetného sporu.

34. Ak žalovaný v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti (uhradiť riadne a včas svoj splatný záväzok) sa usiluje zbaviť svojho záväzku s poukazom na to, že ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom sám riadnym a včasným neplnením záväzkov porušil jednu zo základných zásad poctivého obchodného styku, tak v tomto prípade by ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcim

právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov. Žalovaný však v konaní existenciu takéhoto správania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí byť vedomý, že je povinný znášať určitú mieru rizika spojenú s jeho povinnosťou, pričom je neprípustné, aby svoju zlú hospodársku situáciu prenášal na tretie subjekty, v tomto prípade na žalobcu.

35. Podľa , splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za následok, že ručiteľ predovšetkým nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa. Ručiteľ sa teda stáva novým veriteľom dlžníka namiesto pôvodného veriteľa. Splnením záväzku ručiteľom (osobou odlišnou od dlžníka) zaniká záväzok len voči pôvodnému veriteľovi, ale záväzok dlžníka trvá aj naďalej voči ručiteľovi, resp. novému veriteľovi. Dlžník je povinný plniť ručiteľovi to, čo bol povinný plniť pôvodnému veriteľovi. Pokiaľ ide o právnu úpravu v , v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (), možno hovoriť o vstupe (nadobudnutí práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku. Dochádza tak k zmene subjektu záväzku bez toho, aby sa menil jeho obsah.

36. Všetky vyššie uvedené skutočnosti boli predmetom posudzovania týmto odvolacím súdom aj v rozhodnutiach pod. sp. zn. , , , ktorých závery plne zodpovedajú tak skutkovému ako aj právnemu stavu v tejto veci.

37. V podanom odvolaní žalovaný upriamil svoje námietky predovšetkým na právne posúdenie prítomnosti obchodnej zvyklosti, rešpektovanie ktorej má byť súčasťou zachovania poctivosti obchodného styku, a zároveň súčasťou konania súladného s dobrými mravmi a súvisela s neuplatňovaním si príslušenstva pohľadávky za dodaný zdravotnícky materiál.

38. Odvolací súd k tejto námietke udáva, že žalovaný je dlhodobo v omeškaní s úhradami svojich pohľadávok a veriteľom tak vzniká právo požadovať aj zaplatenia okrem dlžnej istiny aj úroku z omeškania v danom prípade v zákonnej výške. Žalobca si ako nový veriteľ môže uplatňovať nároky v rozsahu, ktorý by patril veriteľovi pôvodnému. Odvolací súd tiež udáva, že bolo náležité pre daný spor poukázanie žalobcu na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , ktoré je aplikovateľné aj na prejednávanú vec a s vysloveným názorom, ktorý v odvolaní žalobca citoval sa odvolací súd stotožňuje, zdôrazňujúc, že porušovanie povinnosti včasného plnenia záväzkov, ktoré je v odvetví zdravotníctva rozšírené a trvajúce dlhodobo nemôže byť považované za obchodnú zvyklosť, tak ako to naznačuje žalovaný. Odvolací súd súhlasí so žalobcom pokiaľ uviedol, že rozhodnutia NS SR sp. zn. nevyplýva, že by tým, že si pôvodný veriteľ uplatnil niektorú svoju pohľadávku v rámci koncepcie oddlženia, došlo k vzniku obchodnej zvyklosti popisovanej žalovaným. Ako nesporné bolo preukázané, že vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré žalobca uplatnil v tomto spore, sa žalobca ani pôvodný veriteľ oddlženia nezúčastnili. Ak sa pôvodný veriteľ v minulosti aj zúčastnil pri určitých pohľadávkach oddlženia, nemá uvedená okolnosť vplyv na pohľadávky uplatnené v tomto spore a nepredstavuje obchodnú zvyklosť. Možno zdôrazniť, že nie je prípustné, aby sa z porušovania povinností, s ktorými právna úprava spája následky (v danom prípade úroky z omeškania) stala obchodná zvyklosť a preto takýto argument žalovaného neobstojí.

39. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného na úhradu sumy 45 021,49 eura ( kapitalizované úroky z omeškania za obdobie do 26.2.2024) a úrokov z omeškania tak ako boli súdom prvej inštancie priznané. Žalovaný bol s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi v omeškaní a toto omeškanie žalovaného ako dlžníka s plnením trvalo do 19.12.2024, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania, tak ako to požadoval žalobca potom ako učinil čiastočné späťvzatie žaloby z dôvodu úhrady istiny v priebehu tohto konania (19.12.2024), a to odo dňa po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému veriteľovi, ktorý vstúpil do jeho práv a to podľa , Nariadenia vlády č. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry podľa , Nariadenia vlády č. , teda spolu vo výške 43.760,- eur (1.094 x 40,- eur), keďže za omeškanie s uhradením každej faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa , keďže pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje.

40. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (podľa zásad uvedených v ) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s , keďže závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a preskúmateľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. V danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobcu za dôvodnú.

41. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa potvrdil v napadnutom výroku II., keďže odvolanie žalovaného v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné.

42. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

43. Ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V prípade jeho aplikácie však platí, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

44. Citované ustanovenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Ustanovenie predstavuje odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila v plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní.

45. Žalovaný v predmetnom spore za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán sporu, prítomnosť sociálneho aspektu v podobe podfinancovania zdravotníctva. Odvolací súd však zastáva názor, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo silnejšie. Týmto dôvodom nie je ani okolnosť, že sa žalobca nezapojil do procesu oddlženia nemocníc, keďže uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu. Súd prvej inštancie v odseku 40. napádaného rozsudku sa zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysporiadal s možnosťou resp. nemožnosťou aplikácie v danom spore. Zlé hospodárske výsledky žalovaného nepredstavujú dôvod, pre ktorý by žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania.

46. Odvolací súd preto podľa potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania na súde prvej inštancie proti neúspešnému žalovanému podľa , ako vecne správny.

47. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom

konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení .

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa .

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).