Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/67/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Olekšáka a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Romana Greguša, v spore žalobcu: BALLA & BALLA, s.r.o., so sídlom: 947 01 Martovce 258, IČO: 46 793 143, zastúpenému: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom: Štefánikova 57, 949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX D. XXX, zastúpenému: JUDr. Karina Gőghová, PhD., advokátka, so sídlom: Eötvösa 1/14, 945 01 Komárno, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. - 596 zo dňa 20. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. - 596 zo dňa 20. septembra 2023 potvrdzuje.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.03.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia 132.162,48 eura s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že žalobca ako obchodná spoločnosť bola založená za účelom poľnohospodárskej výroby dvomi zakladateľmi, a to E. C. a F. C., ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti s oprávnením konať v mene spoločnosti samostatne. Dňa 10.05.2016 spoločník a konateľ spoločnosti F. C. zomrel. Na základe neformálnej dohody medzi spoločníkom a konateľom E. C. a okruhom dedičov po neb. F. C. došlo k zriadeniu dispozičného oprávnenia v prospech žalovaného k nasledovným bankovým účtom spoločnosti: (i) bankový účet typu G. C. H. I. vedený bankou G., I., so sídlom: D. J. X, XXX XX C., A.: XX XXX XXX, IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX; (ii) bankový účet vedený bankou K. K., I., so sídlom: L. XX, XXX XX C., A.: XX XXX XXX, IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Predmetné oprávnenie umožňovalo žalovanému nahliadať do informácií týkajúcich sa bankových účtov, vyberať z nich hotovosť a zadávať príkazy na úhradu z týchto bankových účtov. S dispozičným oprávnením neboli však spojené žiadne oprávnenia žalovaného ponechať si finančné prostriedky pre vlastnú potrebu, prípadne poskytovať finančné plnenia v mene žalobcu v prospech tretích osôb. Účel tohto oprávnenia predstavovalo zabezpečenie prístupu dedičov po neb. F. C. k informáciám o hospodárení spoločnosti, kým dôjde k prejednaniu dedičstva a k prechodu obchodného podielu na dediča. Toto oprávnenie žalovaného k predmetným bankovým účtom trvalo v období rokov 2016 a 2017, pričom po jeho zániku v rámci sumarizácie účtovníctva konateľ žalobcu zistil, že žalovaný (v priebehu trvania dispozičného oprávnenia) uskutočnil vklady a výbery v hotovosti z bankových účtov žalobcu v celkovej výške 132.162,48 eura. K týmto výberom sa v účtovníctve žalobcu nenachádzajú žiadne účtovné doklady preukazujúce, že by tieto peňažné prostriedky boli po ich výbere v hotovosti ďalej použité

pre potreby spoločnosti alebo akýmkoľvek spôsobom zúčtované do spoločnosti. Preto žalobca listom zo dňa 11.10.2018 vyzval žalovaného na zdokladovanie účelu použitia týchto finančných prostriedkov. Žalovaný si predmetnú výzvu prevzal, neposkytol žalobcovi žiadne informácie alebo doklady, ktorými by preukázal, že finančné prostriedky boli spoločnosti vrátené, respektíve že boli použité pre potreby spoločnosti. Žalovaný v danom čase nebol štatutárnym orgánom žalobcu, ani nebol iným spôsobom poverený na vykonávanie iných úloh v spoločnosti spojených s disponovaním s financiami spoločnosti. Na základe týchto skutočností žalobca vyhodnotil, že týmto konaním sa žalovaný obohatil na úkor žalobcu bez právneho dôvodu a výberom hotovosti z účtov žalobcu získal majetkový prospech v hodnote 132.168,42 eura predstavujúci rozdiel medzi ním uskutočnenými vkladmi a výbermi z týchto účtov, ktorý bol získaný bez právneho dôvodu, teda neexistoval právny titul v prospech žalovaného, na základe ktorého by si mohol takúto finančnú sumu ponechať. 2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. - 596 zo dňa 20. septembra 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil primárne nasledovnými ustanoveniami: , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). 4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že konateľ žalobcu ústne poveril žalovaného na vyberanie finančnej hotovosti z účtu spoločnosti, pričom tieto prostriedky vkladal v mene konateľa žalobcu na účet združenia, respektíve na účely jeho riadneho fungovania, keďže žalovaný bol ustanovený za správcu časti dedičstva podniku poručiteľa (bývalého spoločníka žalobcu). Sám konateľ žalobcu zriadil dispozičné oprávnenie k účtom spoločnosti v prospech žalovaného a definoval rozsah predmetného oprávnenia, pričom táto skutočnosť vyvrátila argument žalobcu o tom, že predmetné oprávnenie bolo zriadené len na sledovanie hospodárenia spoločnosti dedičmi po poručiteľovi. Žalobca, respektíve jeho konateľ nijako logicky neodôvodnili rozsah udelenia predmetného opatrenia, a preto súd prvej inštancie popieranie žalobcu bez ďalšieho považoval za neúčinné. Z potvrdenia banky vyplynulo, že konateľ žalobcu mal k predmetným účtom zriadené notifikácie, teda mal vedomosť o vkladoch a výberoch z účtov. Predmetné ústne poverenie sa preukázalo aj výsluchom svedka (M. C.) a žalovaného, ktoré nebolo žalobcom účinne popreté a logicky potvrdili predložené doklady o hospodárení združenia ako aj zriadenie plného dispozičného oprávnenia pre žalovaného. Žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by vyvrátili tvrdenia o využívaní vybavenia spoločnosti žalobcu pre združenie na výkon činností žalobcu, z ktorých mu plynul príjem a iné výhody. Napriek opakovaným výzvam súdu prvej inštancie žalobca nepredložil účtovnú dokumentáciu, aby mohol súd prvej inštancie objektívne posúdiť fungovanie žalobcu a združenia a ich vzájomné prepojenie (úhradu výdavkov a nákladov). Súd primárne prihliadal na výsluchy svedkov, stabilitu argumentácie a tvrdení sporových strán z dôvodu nedostatku listinných dôkazov. 5. Súd prvej inštancie poukázal na rozpor argumentácie žalobcu, keďže v žalobe uvádzal, že zriadenie dispozičného práva slúžilo len na informatívny účel, ale v neskoršom podaní uvádzal, že žalovaný mal zriadené dispozičné právo, ale výber finančných prostriedkov z majetku žalobcu nepredstavoval prevod vlastníctva k predmetným prostriedkom, ale len prevod ich držby. Žalovaný túto hotovosť uchovával u seba, ale naďalej sa jednalo o prostriedky vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný tieto prostriedky z účtov nielen vyberal, ale aj vkladal, v dôsledku čoho sa žalobca dôvodne domnieval, že žalovaný bude takto s predmetnými prostriedkami nakladať aj naďalej. Súd prvej inštancie mal na základe svedeckých výpovedí preukázané, že žalovaný disponoval s oprávnením nakladať (ktoré mu udelil konateľ žalobcu) s účtami žalobcu s tým, že časť vybraných prostriedkov odovzdá konateľovi žalobcu a časť použije na úhradu ďalších nákladov napr. vkladanie na účet združenia. Takáto skutočnosť podľa názoru súdu prvej inštancie zakladala právny dôvod využitia predmetných prostriedkov a keďže nebolo v konaní preukázané, že by si žalovaný časť týchto prostriedkov nechal pre osobnú potrebu, súd prvej inštancie vylúčil, že by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán konania, a preto priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie domáhajúc sa zmeny napadnutého rozsudku a to tak, že odvolací súd vyhovie žalobe a prizná mu voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z odvolacích dôvodov:

(i) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ]; (ii) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]; (iii) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. 8. Odvolanie odôvodnil tým, že od počiatku tvrdil, že medzi jeho konateľom a žalovaným neexistovala žiadna dohoda o disponovaní žalovaného s finančnými prostriedkami žalobcu, čo uviedol aj súd prvej inštancie v odseku 13. napadnutého rozsudku (žalovaný v danom čase nebol štatutárnym orgánom žalobcu a nedisponoval poverením na vykonávanie úloh žalobcu ....), čo poprel v ďalších odsekoch. Podľa názoru žalobcu je záver súdu prvej inštancie v odseku 22. v rozpore s odsekom 13. a aj s listinnými dôkazmi, konkrétne výzvou na zdokladovanie použitia predmetných prostriedkov. Skutočnosť, že žalobca vyzýval žalovaného na preukázanie využitia týchto prostriedkov, vylučuje, aby mal žalobca vedomosť o takomto použití, respektíve, že by konateľ žalobcu dal pokyn žalovanému na využitie predmetných prostriedkov určitým spôsobom. Následné zriadenie dispozičného oprávnenia v prospech žalovaného bolo motivované snahou o transparentnosť konania zostávajúceho jediného konateľa voči dedičom po spoločníkovi. Konateľ zriadil predmetné oprávnenie v dobrej viere a v rozsahu, ktorý považoval za obvyklý a jediný možný. Žalobca poukázal na to, že jeho konateľ nebol informovaný bankou o možnosti zriadenia oprávnenia spočívajúceho len v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu bez možnosti vykonávať akékoľvek operácie s prostriedkami na účtoch. Tento úmysel mal byť preukázaný tým, že žalovaný pri zriadení predmetného oprávnenia nezískal žiadne ďalšie oprávnenia vo vnútri spoločnosti. Tieto skutočnosti nemá ako žalobca preukázať, ale tieto tvrdenia sú v súlade s doktrínou plávajúceho dôkazného bremena, bolo úlohou žalovaného preukázať existenciu takéhoto právneho úkonu. Konateľom zriadené dispozičné oprávnenie nezaložilo žalovanému žiadne oprávnenia vnútri spoločnosti, pričom neuniesol v tejto otázke dôkazné bremeno, keďže mal preukázať svoje tvrdenie o zriadení takéhoto oprávnenia. V tejto otázke podľa názoru žalobcu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Žalobca konštatoval, že správanie sa žalovaného pred podaním žaloby preukazuje, že nemal záujem byť aktívny v spoločnosti. Žalovaný do podania žaloby netvrdil existenciu predmetného oprávnenia, čím žalobcu utvrdil v podozrení o nezákonnom nakladaní s finančnými prostriedkami žalobcu. 9. Žalovaný počas konania neuviedol ani jeden dátum, kedy by došlo k odovzdaniu prostriedkov konateľovi žalobcu a ani osoby, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia, a preto mal žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v odseku 14., ktoré mali vyplývať z výsluchu svedkyne. Majú byť v rozpore s obsahom jej výpovede, keď jej kládol otázky právny zástupca žalobcu. Nepoznala zdroj finančných prostriedkov, nemala vedomosť na čo mali byť odovzdané, v akej výške boli odovzdané a kedy sa tak udialo. Teda z jej výpovede súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak by v danom momente išlo o finančné prostriedky žalobcu, museli byť zaznamenané v jeho účtovníctve a bola by to práve svedkyňa, ktorá by na tom trvala. Táto skutočnosť predstavuje podľa názoru žalobcu dôkaz o nejakej súkromnej transakcii, pretože nemohlo ísť o disponovanie s prostriedkami žalobcu a ani v jeho prospech, ktorá nesúvisí s predmetom konania. Preto žalobca nepredložil svoje účtovníctvo, keďže nikdy nedošlo k takému úkonu, kedy by žalovaný odovzdal v hotovosti konateľovi žalobcu prostriedky patriace žalobcovi. 10. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie v odseku 14. dospel k skutkovému záveru o vkladaní finančnej hotovosti žalobcu žalovaným na účet združenia. Tento záver mal vyplývať z peňažného denníka – skrátene firma: F. C. za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 a za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017. Avšak žalovaný neuviedol pri predložení predmetného dôkazu, aké rozhodujúce skutočnosti z nich majú vyplývať, to uviedla až jeho právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 20.09.2023. Z predloženého dôkazu vyplýva, že medzi žalobcom a združením prebiehali oficiálne účtovné a platobné transakcie, a preto neexistovali dôvody, aby pri nich žalovaný vkladal ďalšie prostriedky žalobcu na účet združenia, pričom by sa neprejavili v predmetnom dôkaze na základe výpovede svedkyne o tom, že nemali byť zaúčtované. Žalobca týmito transakciami uhrádzal stroje, pričom poukázal na to, že žalovaný užíval tiež predmetné stroje. Žalovaný mal možnosť preukázať svoje tvrdenie, že prostriedky žalobcu v hotovosti použil na úhradu záväzkov žalobcu voči združeniu, keďže doteraz disponuje účtovnými dokladmi združenia ako jeho posledný správca. Žalobca mal za to, že v napadnutom rozsudku absentujú zrozumiteľné dôvody, prečo súd prvej inštancie žalobu zamietol. Predmetný rozsudok neobsahuje špecifikáciu a ani výpočet, na čo mali byť použité finančné prostriedky žalobcu. Žalobca na základe týchto skutočností považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.

11. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splnenie zákonných predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. V odseku 24. súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný využil peňažné prostriedky žalobcu na úhradu záväzkov združenia a táto skutočnosť vylučuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nepreukázal existenciu žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a združením, na základe ktorého by peňažné prostriedky žalobcu mohli byť legálne použité na úhradu záväzkov združenia. Členom zduženia bol v rozhodnom období práve žalovaný, a preto vklady do združenia mohol vykonávať len žalovaný a nie žalobca. Teda žalovaný plnil vlastnú povinnosť člena a nie povinnosť združenia, a preto sa podľa názoru žalobcu, žalovaný bezdôvodne obohatil (žalovanému zanikla peňažná povinnosť, ktorú by inak mal). Ďalej poukázal na to, že žalovaný v jednom konaní tvrdil, že tieto prostriedky považoval za vlastné plnenie a na druhej strane tvrdil, že malo ísť o dôvodné platby žalobcu. Zároveň mal za to, že žalovaný nepreukázal, že vklady do združenia použil v záujme žalobcu a nie vo vlastnom záujme. Ďalej žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nemal zaoberať otázkou premlčania, pričom ju nesprávne právne posúdil. 12. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu dospel k skutkovým záverom na základe peňažného denníka. Avšak žalobca poukázal na to, že žalovaný predmetný dôkaz uplatnil až po viac ako troch rokoch po začatí konania, hoci ako správca združenia bol povinný predmetnú evidenciu viesť a disponovať ňou. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, prečo neuplatnil sudcovskú koncentráciu k predmetnému dôkazu. V tejto súvislosti je podľa názoru žalobcu postup súdu prvej inštancie v rozpore so zákonom a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. 13. Žalovaný podaním zo dňa 18.12.2023 reagujúc na odvolanie žalobcu uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie bezdôvodného obohatenia žalovaným na úkor žalobcu zaťažovalo žalobcu. V prvotnom štádiu bol procesný útok žalobcu zmätočný, keďže počas konania svoje tvrdenia a argumentáciu menil, a to bez návrhu na zmenu žaloby. Žalobca nereagoval na pokyn súdu prvej inštancie predložiť dôkazy a ani ich nepredloženie neospravedlnil, sám nepredložil listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Žalovaný konštatoval, že všetky žiadosti o odročenie pojednávania z jeho strany riadne zdokladoval. 14. V rámci argumentácie žalobcu o protirečení si bodu 13. a 22. napadnutého rozsudku žalovaný poukázal na vytrhnutie predmetných argumentov žalobcu z kontextu. V bode 13. sa súd prvej inštancie vysporiadal so zriadením neobmedzeného dispozičného oprávnenia k bankovým účtom žalobcu v prospech žalovaného, a to konateľom žalobcu. V bode 22. sa zaoberal tým, že konateľ žalobcu definoval rozsah oprávnení žalovaného, a to daním mu neobmedzeného dispozičného oprávnenia ku všetkým účtom žalobcu, pričom vychádzal z neexistencie ďalšieho písomného poverenia na nakladanie s finančnými prostriedkami. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca mohol jeho konanie spočívajúce v okamžitej reakcii počas 2 rokov zmeniť, ale tak neurobil. Podľa názoru žalovaného to bolo preto, lebo konateľ žalobcu vedel o právnom dôvode výberov finančných prostriedkov z účtu žalobcu a o nakladaní s nimi. Ďalej považoval za neúčinné tvrdenie žalobcu o neinformovaní bankou o možnosti zriadenia oprávnenia v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu, keďže predmetné informácie sú verejne prístupné na webových stránkach banky. 15. V otázke negatívnej dôkaznej teórie mal žalovaný za to, že uniesol dôkazné bremeno, keďže uviedol tvrdenia a na ich podporu označil dôkazy. Zároveň žalovaného nezaťažovalo dôkazné bremeno v otázke preukázania existencie iného písomného poverenia súvisiaceho s nakladaním s finančnými prostriedkami žalobcu, keďže túto skutočnosť ani žalovaný netvrdil. Ak by boli predmetné tvrdenia žalobcu pravdivé, potvrdila by ich svedkyňa C. ako bývalá účtovníčka žalobcu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. a žalobca ani jeden z vykonaných dôkazov kvalifikovaným spôsobom nespochybnil. Žalobca okrem výsluchu jeho konateľa nenavrhoval výsluch iných osôb a ani nenavrhoval vykonanie iných dôkazov, pričom zároveň predložil iba tie notifikácie zasielané bankou v súvislosti s transakciami, ktoré boli v jeho prospech. Súd prvej inštancie si vyžiadal výpis z banky K. K., I., z ktorého vyplynulo, že notifikácie o pohyboch na účte boli zasielané aj na tel. č. konateľa žalobcu. Skutočnosť, že žalovaný nezdedil obchodný podiel spoločnosti žalobcu nepreukazuje, že sa žalovaný nepodieľal na jej riadení. 16. Žalovaný poukázal na to, že bol vypočúvaný v roku 2023 k transakciám uskutočneným v roku 2016-2017, a preto si nepamätal kedy došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov v hotovosti do rúk konateľa žalobcu. Tieto transakcie boli medzi účastníkmi bežné a v rámci ich obchodného vzťahu vo vnútri ich rodiny zaužívané. Žalovaný navrhol vykonať dôkazy z dokumentácie žalobcu, ktoré však žalobca nepredložil. Žalovaný následne doložil peňažné denníky, ktoré jeho tvrdenia dopĺňajú. K argumentu žalobcu, že súd prvej inštancie v bode 14. napadnutého rozsudku dospel ku skutkovým

záverom, ktoré sú v priamom rozpore s výpoveďou svedkyne A. M. C. žalovaný uviedol, že žalobca uviedol len časť predmetnej výpovede, z ktorej si vytvoril závery hodiace sa v jeho prospech. 17. Ďalej žalovaný tvrdil, že skutkové okolnosti vyplývajúce z peňažného denníka uvádzal už vo vyjadrení k žalobe a počas celého konania, teda nie až na pojednávaní zo dňa 20.09.2023 (ku ktorému dňu, dokazovanie nebolo ukončené). Skutočnosť, že medzi žalobcom a združením prebiehali oficiálne transakcie neznamená, že neprebiehali aj iné transakcie, na ktoré dal pokyn konateľ žalobcu, ktoré neboli zaúčtované do účtovníctva žalobcu. Konateľ žalobcu bol členom združenia, mal prístup jednak k pokladni a aj k bankovým účtom, preto ak by sa mu zdala akákoľvek transakcia podozrivá, mal právomoc na zdokladovanie predmetných transakcií od žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný vkladal vlastné prostriedky do združenia neznamená, že nevkladal do združenia prostriedky na pokyn žalobcu, respektíve jeho konateľa, a preto konal na základe právneho dôvodu a nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Finančné prostriedky boli použité v prospech žalobcu, čo bolo deklarované neobmedzeným dispozičným oprávnením žalovaného k účtom žalobcu. Ďalej uviedol, že nemohol vedieť, že na pojednávaní, na ktorom sa vyjadroval k peňažnému denníku, bude súd prvej inštancie aj rozhodovať. Napriek tejto skutočnosti nie je možné zhodnotiť, že sa rozhodovalo len na základe skutočností vyplývajúcich z peňažného denníka. 18. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného podaním zo dňa 18.01.2024. Mal za to, že žalovaný nevyvrátil skutočnosť, že by nebol konateľom žalobcu a že nemal žiadne formálne poverenie od štatutárneho orgánu žalobcu na vykonávanie právnych úkonov v mene žalobcu a na nakladanie so žalobcovým majetkom. Ďalej žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keďže z nich nevyplynul žiadny dôkaz o odovzdávaní finančných prostriedkov konateľovi žalobcu žalovaným, ktoré za týmto účelom vyberal z účtov žalobcu. V tomto smere žalobca nemal možnosť predložiť žiadny dôkaz a ani by tento záver neovplyvnilo predloženie účtovníctva, keďže k takýmto úkonom nikdy nedošlo, a preto ani nemohol nesplniť dôkaznú povinnosť. Iné, nové a relevantné skutočnosti žalobca neuviedol, pridržiaval sa predchádzajúcich argumentov a tvrdení. 19. Podľa , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 20. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 21. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 22. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 23. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 24. Podľa , na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 25. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 26. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 27. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 28. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 29. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ), bez nariadenia pojednávania podľa ust. a contrario, prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. a nasl. a cítiac sa viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ako aj skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie a dospel k záveru, že predmetné odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 30. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

31. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky implikované aj v . Povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je predovšetkým deklarovať správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť, prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie , predstavujúce akýsi návod pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 32. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov, vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé. 33. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až . 34. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 35. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa vyššie popísané

atribúty (odsek 31. a 32.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces. 36. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. a za účelom vysporiadania sa s relevantnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné: 37. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym inštitútom mimozmluvného záväzkového práva. Pod právnym inštitútom možno rozumieť súhrn právnych noriem, ktorých zmysel, účel a funkcia sú podriadené totožnému cieľu. Cieľ právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v (ale aj v iných právnych predpisoch súkromného práva) predstavuje reparáciu nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. V ust. je vyjadrená všeobecná zásada, podľa ktorej ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať, pričom v ods. 2 predmetného ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. O obohatenie pôjde vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív ( ) alebo zníženiu pasív ( ). To znamená, že bezdôvodne sa obohatil ten, koho majetok sa na úkor iného neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku aj keď k tomu v súlade s právom malo dôjsť (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 22.01.2014). 38. Na vznik osobitného záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody alebo prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia, teda faktický stav pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia nestačí len existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí tak existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.01.2012), pričom nedochádza k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, ako je to v prípadoch subjektívnej zodpovednosti za škodu, kde neexistenciu zavinenia musí preukázať žalovaný (škodca). 39. Odvolací súd, tak ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by sa žalovaný na jeho úkor obohatil bez právneho dôvodu. Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.06.2010). Žalobca svoj nárok odvodzoval z výzvy na zdokladovanie finančných prostriedkov, respektíve z nereagovania žalovaného na túto výzvu. Avšak táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že by žalovaný získal majetkový prospech na úkor žalobcu bez právneho dôvodu. Odvolací súd poukazuje na to, že listinnými dôkazmi predloženými žalobcom je len možné potvrdiť výbery, ale aj vklady peňažných prostriedkov žalovaným a nie bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu vplynulo, že konateľ žalobcu dostával notifikácie ohľadom finančných transakcií vykonávaných žalovaným, teda musel mať o nich vedomosť. Jednoznačne tak vyplýva, že žalovanému bolo udelené poverenie na nakladanie s predmetnými finančnými prostriedkami žalobcu, nebolo nijako obmedzené a od septembra 2017 žalobca dostával notifikácie o týchto transakciách (či už výberoch alebo vkladoch) a je irelevantná skutočnosť, že žalovaný nebol štatutárom žalobcu, keďže disponoval riadnym oprávnením zo strany žalobcu. Za celý čas, čo konateľ žalobcu mal vedomosť o týchto výberoch a vkladoch na základe nastavených notifikácií, nedošlo k obmedzeniu tohto oprávnenia k bankovým účtom žalobcu. Žalobca uviedol, že neobmedzil dispozičné oprávnenie žalovanému, pretože ho o tejto možnosti banka neinformovala, respektíve o tom, že môže zriadiť oprávnenie v prospech žalovaného spočívajúce len v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu bez možnosti vykonávať akékoľvek operácie s prostriedkami na týchto účtoch. Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke konštatuje, že banka o týchto informáciách bežne neinformuje, jedná sa o informácie bežne dohľadateľné. V prípade, ak si žalobca nebol istý, mohol kontaktovať banku, že nesúhlasí s tým, aby žalovaný disponoval s jeho bankovými účtami a mohol sa poradiť ako postupovať. Keďže žalobca mal vedomosť o týchto vkladoch

a výberoch zo strany žalovaného, ktorý disponoval riadnym oprávnením udeleným žalobcom, potom nie je možné dospieť k záveru o neexistencii právneho dôvodu. 40. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by si žalovaný predmetné finančné prostriedky ponechal, respektíve že by ich nepoužil na účely spoločnosti žalobcu a teda sa obohatil na jeho úkor. Z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, na aké účely mali byť využité predmetné finančné prostriedky žalobcu (časť bola daná v hotovosti jeho strýkovi a časť bola vložená do združenia), čo podporuje aj výpoveď svedkyne A. M. C. o tom, že sa pred ňou párkrát stretli žalovaný s konateľom žalobcu (jeho strýkom) a dali si nejaké financie. Zároveň odvolací súd nevzhliadol rozpor medzi odsekom 13. a 22. napadnutého rozsudku, tak ako namietol žalobca, keďže v odseku 13. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že bola medzi stranami ústna dohoda o udelení poverenia v prospech žalovaného, pričom neexistovala iná písomná dohoda o tomto oprávnení. Súd prvej inštancie v odseku 13. napadnutého rozsudku len konštatoval, že žalovaný nemal oprávnenia v rámci spoločnosti žalobcu a v odseku 22. konštatoval, že žalovaný disponoval oprávnením nakladať s účtami žalobcu. Tieto odseky napadnutého rozsudku preto odvolací súd nepovažuje za rozporné. Odvolací súd poukazuje na rozpor tvrdení žalobcu, pretože na jednej strane tvrdil, že žalovaný nemal žiadne oficiálne oprávnenie nakladať s jeho účtami, ale na druhej strane tvrdil, že mal takéto oprávnenie, keďže uviedol, že takéto oprávnenie zriadil v dobrej viere v rozsahu, ktorý považoval za obvyklý a jediný možný. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by boli kumulatívne naplnené zákonné predpoklady na subsumovanie konania žalovaného pod inštitút bezdôvodného obohatenia, tak ako je uvedené vyššie (odsek 39.). Už sama skutočnosť, že žalovaný konal na základe právneho dôvodu vylučuje, aby bolo možné konanie žalovaného posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. 41. Ďalej k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neaplikoval sudcovskú koncentráciu vo vzťahu k peňažným denníkom predložených žalovaným, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo založené len na tomto jednom dôkaze. Racio decidendi napadnutého rozsudku predstavovalo neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Samotné peňažné denníky mali len subsidiárny charakter na podporu argumentácie súdu prvej inštancie, na základe ktorej dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Bolo čisto na súde prvej inštancie, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a nie na sporovej strane, respektíve na jej názore, a preto odvolací súd nevzhliadol túto námietku ako dôvodnú. Takisto vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku premlčania, odvolací súd konštatuje, že je táto námietka nedôvodná. Právo vzniesť námietku premlčania patrí len žalovanému ( veta druhá ), a preto len žalovaný mohol namietať, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ním vznesenú námietku premlčania, avšak žalovaný v tejto rovine nepodal odvolanie proti napadnutému rozsudku, pričom odvolací súd podotýka, že podstatou napadnutého rozsudku bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom a nie premlčanie. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nepreukázal existenciu žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a združením, na základe ktorého by peňažné prostriedky žalobcu mohli byť legálne použité na úhradu záväzkov združenia. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd nemá nič preukazovať. Povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť zaťažuje strany konania, nie však súd. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že žalobca bol zároveň v konaní pasívny na rozdiel od žalovaného, nepredložil relevantné listinné dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a nenavrhol vykonať žiadne dôkazy (okrem výsluchu jeho konateľa). Žalobca bol vyzvaný súdom prvej inštancie na doloženie účtovníctva, avšak túto povinnosť si nesplnil, zostal pasívny, pričom až v odvolaní uviedol dôvod nesplnenia predmetnej povinnosti a to ten, že by to bolo zbytočné, keďže takýto úkon sa nestal. Tento dôvod však nepredstavuje relevantné ospravedlnenie neuposlúchnutia výzvy súdu prvej inštancie. 42. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. , ), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, , , ). Odvolací súd teda nie je viazaný právnym názorom strán sporu a nerozhoduje na základe nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (). 43. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom nevzhliadol žiadny zo žalobcom namietaných odvolacích dôvodov, a preto ho ako vecne správny potvrdil podľa ust. . 44. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 45. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 46. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 47. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 49. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.