Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-166-2025.pdf
PDF · 151.35 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/166/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kristíny Srnkovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., narodená XX.XX.XXXX a C. B., narodená XX.XX.XXXX, obe bytom ako matka, obe v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, deti rodičov - matky: D. C. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, F. – G. D., toho času bytom H. I. XX, F., v konaní zastúpená spoločnosťou: NIKU & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, a otca: J. K. B., L., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, F. – G. D., v konaní o návrhu matky na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva, o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. 3P/65/2024-223 zo dňa 02.04.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a v súvisiacom výroku VI. p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zveril maloleté deti sa na čas do rozvodu do osobnej starostlivosti matky. Výrokom II. určil, že obidvaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Výrokom III. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej A. výživným v sume 320,- Eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc dňom 10.05.2024. Otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné za obdobie od 10.05.2024 do 31.03.2025 vo výške 1.728,22 Eur k rukám matky do 30 dní od vykonateľnosti rozsudku. Výrokom IV. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej C. výživným v sume 330,- Eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc dňom 10.05.2024. Otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné za obdobie od 10.05.2024 do 31.03.2025 vo výške 1.831,45 Eur k rukám matky do 30 dní od vykonateľnosti rozsudku. Výrokom V. styk otca s maloletými deťmi neupravil. Výrokom VI. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o návrhu matky, ktorým sa domáhala úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva tak, že obe maloleté deti budú zverené do jej osobnej starostlivosti s tým, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia a styk otca s maloletými deťmi zostane neupravený. Vo vzťahu k výživnému žiadala otcovi uložiť povinnosť prispievať na výživu maloletej A. výživným v sume 350,- Eur mesačne a na výživu maloletej C. výživným v sume 400,- Eur mesačne, vopred k jej rukám vždy do 15-teho dňa v mesiaci počnúc dňom podania návrhu.
Zročné výživné na maloleté deti za obdobie od podania návrhu do rozhodnutia súdu vo veci samej v sume vyčíslenej v rozsudku navrhla uložiť otcovi zaplatiť k jej rukám v lehote 30 dní od vykonateľnosti rozsudku a o trovách konania navrhla rozhodnúť tak, že nebudú priznané žiadnemu z účastníkov konania. Otec nesúhlasil s návrhom matky a navrhol, aby maloleté deti boli zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, každý z rodičov bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach, pričom výživné nebude určené.
3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 24 ods. 1, 3, 5, 6, § 25 ods. 2, § 36 ods. 1, § 43 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 63 ods. 1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) a ustanovenia § 111 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že obe maloleté deti sa dňa 01.01.2024 odsťahovali spolu s matkou zo spoločnej domácnosti rodičov vedenej v štvorizbovom byte na D. I. M. F.. Od toho času sa nachádzajú vo faktickej osobnej starostlivosti matky. Matka za účelom zabezpečenia bývania prenajala dvojizbový byt na H. I. M. F. s rozlohou 68,78 m2. Vlastníčkou bytu je, ako vyplynulo z nájomnej zmluvy predloženej matkou, sestra matky D. D. E.. Pokiaľ ide o vzťah s otcom po rozchode rodičov, tento nevnímajú maloleté deti ako bezproblémový a šťastný. Názor maloletých detí súd pôvodne zisťoval v rozvodovom konaní v apríli 2024. Vzhľadom na dynamiku charakteristickú pre rodinné vzťahy pristúpil súd k opätovnému zisťovaniu názoru maloletých detí na otázku rodičovskej starostlivosti, a to prostredníctvom kolízneho opatrovníka. V pohovore pred kolíznym opatrovníkom oproti stavu zistenom v rozvodom konaní, nielen maloletá C., ale aj maloletá A. komunikovali skutočnosti svedčiace o zložitom prežívaní problematiky vzťahu s otcom. Obe sa cítia nedostatočne pochopené a rešpektované zo strany otca. Citlivo vnímajú, že otec ich názorom nepripisuje dostatočnú vážnosť a pripisuje ich manipulácii zo strany matky. Smerom k C. sa vyjadruje, že je „zmagorená“ matkou. Pociťujú, že komunikácia medzi nimi a ocom viazne aj zo strany otca, ktorý im neposkytuje takmer žiadne informácie zo svojho života. A. sa s otcom naďalej stretáva pravidelne vzhľadom na vek na báze vzájomnej dohody. Ide o niekoľko hodinové návštevy otca v jeho domácnosti bez prenocovania. Mladšia C., ktorá sa aktuálne, od septembra 2024 nachádza na študijnom pobyte v meste Parma, v Taliansku sa s otcom stretla naposledy v lete 2024. Na diaľku s otcom nekomunikuje, nestretli sa ani počas jej pobytu doma v čase Vianoc 2024. Otec napriek zistenému názoru maloletých detí s ich zverením do osobnej starostlivosti matky nesúhlasil a bol toho názoru, že maloleté deti by mali byť zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Z hľadiska majetkových pomerov matky bolo súdom prvej inštancie ustálené, že matka je rovnako ako otec bezpodielovou spoluvlastníčkou štvorizbového bytu na D. I. M. F.. Byt je zaťažený hypotékou, ktorej splátka celkovo predstavuje sumu 620,- Eur mesačne. Od januára 2024 uhrádza matka polovicu mesačnej splátky, do toho času uhrádzala splátky hypotéky v plnej výške. Po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti v januári 2024 (nájomná zmluva uzatvorená dňa 01.01.2024) býva matka spolu s maloletými deťmi v prenajatom byte na H. I. M. F., za ktorý platí 988,- Eur vrátane poplatkov za správu a energie. Vlastní a využíva motorové vozidlo značky Mercedes triedy A, rok výroby 2008. Matka má vysokoškolské vzdelanie. Do 31.10.2024 bola zamestnaná na Úrade pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky ako riaditeľka osobného úradu. Jej priemerný čistý mesačný príjem zo závislej činnosti predstavoval v období od 01.05.2023 do 31.12.2023 sumu 3.662,- Eur. V období od 01.01.2024 do 31.10.2024 predstavoval sumu 5.970,- Eur v čom bola zahrnutá jednorazová odmena pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Ako vyplýva z Dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s matkou bol štátnozamestnanecký pomer na Úrade pre územné plánovanie ukončený z dôvodu podľa § 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe. Od 01.03.2025 je matka na základe pracovnej zmluvy zamestnaná u zamestnávateľa I. A. - A. G. D., N., a to na dobu určitú do 28.02.2026, kde do času uzatvorenia pracovnej zmluvy pracovala na Dohodu o vykonaní práce. Jej príjem zo závislej činnosti v porovnaní s príjmom zo štátnozamestnaneckého pomeru klesol na sumu 2.162,70 Eur mesačne v čistom. Príjmom matky je aj suma 120,- Eur mesačne vyplácaná jej ako rodinné prídavky na maloleté deti. Matka poberala do 31.10.2024 daňový bonus vo výške 140,- Eur na každé z maloletých detí. Matka iné vyživovacie povinnosti nemá. Pokiaľ ide o majetkové a zárobkové pomery otca ako povinného rodiča, rovnako ako matka je bezpodielovým spoluvlastníkom štvorizbového bytu na D. I. M. F.. Od odsťahovania sa matky s maloletými deťmi byt užíva sám. Od januára 2024 uhrádza polovicu splátky hypotéky vo výške 310,- Eur. Vlastní a užíva motorové vozidlo značky Toyota Auris, rok výroby 2008, ktoré nadobudol podľa predloženej darovacej zmluvy darovaním v júli 2023. Otec má tiež vysokoškolské vzdelanie. Otec
od septembra 2023 pracoval v stálej štátnej službe na D. J., O. O. N. J. G. O., kde jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval ako vyplýva z potvrdení o príjme zamestnávateľa za obdobie od 01.09.2023 do 31.12.2024 sumu cca 1.950,- Eur mesačne. Od 01.01.2025 je otec na základe služobnej zmluvy zamestnancom D. M. G. O. s čistým príjmom cca 2.000,- Eur mesačne. Ani otec iné vyživovacie povinnosti nemá.
5. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že mal preukázané, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti a na úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva sa vzhľadom na okolnosti prípadu nevedia dohodnúť, preto bolo potrebné, aby výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom upravil súd. Zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti matky súd prvej inštancie považoval za plne odôvodnené a zodpovedajúce skutočnému stavu v rodine pretrvávajúcemu od odlúčenia rodičov od začiatku roka 2024, za ktorého, ako bolo nesporne v konaní zistené, faktickú osobnú starostlivosť o maloleté deti zabezpečuje výlučne matka, ktorá aj po rozpade primárnej rodiny vytvorila deťom stabilné zázemie. Súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo zisteného názoru maloletých detí, A. vo veku 17 rokov a C. vo veku 15 rokov, ktoré si iný model starostlivosti ako osobnú starostlivosť matky ani nevedia predstaviť. Z ich názoru nevyplynulo ani to, že by sa otec o možnosti ich zverenia do striedavej osobnej starostlivosti s nimi rozprával a pýtal sa ich na názor k tejto otázke. V prospech rozhodnutia o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti nesvedčí ani v konaní zistený stav týkajúci sa stretávania maloletých detí s otcom. Ako vyplynulo z tvrdení účastníkov ako aj tvrdení oboch maloletých detí, maloletá A. sa s otcom stretáva síce pravidelne, avšak skôr vo forme niekoľkohodinových návštev v rozsahu zvyčajne jedenkrát za týždeň až za dva týždne, výhradne bez prespania. Maloletá C. sa s otcom nestretla od leta 2024. Je pravdou, že od septembra 2024 je na študijnom pobyte v Taliansku, s otcom však nerealizuje ani kontakt na diaľku. Zo správania otca sa cíti sklamaná a frustrovaná. Za rozpačitý možno vychádzajúc zo záverov pohovoru označiť aj vzťah maloletej A. k otcovi. Vo vzťahu otca a maloletých detí chýba dôvera, blízkosť a javí sa, že obojstranná. Obe maloleté deti totiž verbalizovali, že otec s nimi nezdieľa žiadne informácie o sebe. Nevedeli napríklad, že zmenil prácu. V danom prípade súd vzhľadom na zistený skutočný stav nevzhliadol dôvody pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine. V konaní nebolo preukázané, že by takýto model starostlivosti zodpovedal záujmu detí, ktoré majú aktuálne narušený vzťah k otcovi, a to nielen pokiaľ ide o maloletú C., a že by tak boli lepšie zaistené potreby dieťaťa. Súd prvej inštancie prijal záver, že matka ako rezidenčný rodič rešpektuje rolu otca v živote detí, stretávaniu s otcom maloletým deťom nebráni, pričom tvrdenia otca o manipulácii najmä mladšej z dievčat (C.) zo strany matky sa v konaní nepotvrdili. Rozhodnutie súdu v otázke zverenia maloletých detí rešpektuje aj názor maloletých detí. Súd prvej inštancie súčasne rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, čím bolo v súlade s ustálenou aplikačnou praxou, súdnym rozhodnutím naplnené zákonné právo rodičov ako zákonných zástupcov detí. Otázka zastupovania a správy majetku maloletých detí v konaní sporná nebola.
6. Pri určovaní vyživovacej povinnosti povinného rodiča, otca, sa súd prvej inštancie zaoberal tak odôvodnenými potrebami maloletých detí A. vo veku 17 rokov a C. vo veku 15 rokov ako aj zárobkovými a majetkovými pomermi, možnosťami a schopnosťami oboch rodičov. Maloletá A. vo veku 17 rokov navštevuje Gymnázium na Pankúchovej ulici v Bratislave, bilingválnu sekciu. Mesačné náklady na maloletú A. súd ustálil ako opodstatnené vo výške 874,- Eur po zaokrúhlení. Pozostávajú zo sumy 330,- Eur ako alikvótnej časti nákladov na bývanie preukázaných matkou nájomnou zmluvou (spolu vo výške 988,- Eur mesačne vydelené počtom osôb v domácnosti, t. j. 3), 150,- Eur tvorí strava + 36,- Eur strava v škole, ktorú sumu súd považoval za dôvodnú vzhľadom na vek maloletej, 35,- Eur titulom školného, 32,- Eur drogéria vrátane hygienických potrieb primeraných potrebám dospievajúceho dievčaťa a výživových doplnkov, vitamínov, 90,- Eur oblečenie, 58,- Eur za záujmovú činnosť (ZUŠ spev a literárnodramatický odbor), 22,- Eur na dopravu, 61,- Eur ako preukázaný zvýšený výdavok na zdravotnú starostlivosť (dioptrie, šošovky, prípravky na ošetrovanie kože pri diagnostikovanom atopickom ekzéme), 10,- Eur na telefón, 50,- Eur vreckové, kultúrne podujatia, kino, divadlo, voľný čas. Pokiaľ ide o zvýšený výdavok na zdravotnú starostlivosť v uvedenej sume 61,- Eur tento ako dôvodný a opodstatnený uznal aj otec na pojednávaní dňa 10.04.2024 v konaní v súvisiacej veci, sp. zn. B1-3P/36/2023. Opodstatnenosť výdavku vyplýva aj z lekárskeho potvrdenia pediatričky maloletej, ktorý súdu predložil otec spolu s písomným vyjadrením k návrhu dňa 13.08.2023. Maloletá C. vo veku 15 rokov navštevuje B. P. G. M. F., bilingválnu sekciu. Na školský rok 2024/2025 mala povolené štúdium v zahraničí. Od septembra 2024 sa preto nachádzala na študijnom pobyte v
meste Parma v Talianskej republike. Mesačné výdavky na odôvodnené potreby maloletej C. preukázané listinnými dôkazmi ustálil súd vo výške 925,- Eur po zaokrúhlení, z toho uznal 330,- Eur ako alikvótnu časť nákladov na bývanie preukázaných matkou nájomnou zmluvou (spolu vo výške 988,- Eur mesačne vydelené počtom osôb v domácnosti, t. j. 3), 150,- Eur strava + 30,- Eur strava v škole, súd túto sumu považoval za dôvodnú vzhľadom na vek maloletej, 5,- Eur titulom školného, 32,- Eur drogéria vrátane hygienických potrieb primeraných potrebám dospievajúceho dievčaťa a výživových doplnkov, vitamínov, 90,- Eur oblečenie, 161,- Eur za záujmovú činnosť (tenis a spev v ZUŠ), 22,- Eur na dopravu, 15,- Eur na zdravotnú starostlivosť (prevencia), 10,- Eur na telefón, 80,- Eur vreckové, kultúrne podujatia, kino, divadlo, voľný čas vrátane nákladov spojených z výmenných pobytom, na ktorý súd započítal čiastku 30,- Eur mesačne, čo zodpovedá sume 360,- Eur ročne na výmenný pobyt (300,- Eur podľa potvrdenia školy) a náklady s tým spojené (strava na cestu, darčeky hosťovskej rodine). Súd prvej inštancie ustálil výšku výživného na čas do rozvodu, ktorú priznal od podania návrhu matky, t. j. dňa 10.05.2024, v sume 320,- Eur mesačne na maloletú A. a v sume 330,- Eur mesačne na maloletú C. za primeranú výdavkom maloletých detí, zodpovedajúcu ich veku, zdravotnému stavu, miestnym pomerom ako aj životnej úrovni rodiny pred rozvodom a zároveň schopnostiam a možnostiam oboch rodičov. Pri určení výšky výživného vychádzal z priemerného čistého mesačného príjmu otca zisteného vykonaným dokazovaním v sume cca 1.950 až 2.000,- Eur, čo považoval za primeranú výšku vychádzajúc aj zo zistených výdavkov otca, ktoré v zmysle zásady prioritizácie vyživovacej môže otec v deklarovanej miere vynakladať až po splnení vyživovacej povinnosti. Ako otec sám uvádzal, na stravu vynakladá čiastku 244,- Eur mesačne, pričom na maloleté deti pripadá na výdavok na stravu čiastka celkovo 180,- Eur mesačne vrátane stravy v škole, na dopravu má vynakladať sumu 157,- Eur mesačne naproti výdavku maloletých detí na dopravu v sume 22,- Eur mesačne, každé. Za neopodstatnený vo vzťahu k výživnému, ktoré má pred ďalšími výdavkami prednosť považoval súd výdavok na voľný čas, ktorý otec vyčíslil v sume 150,- Eur a zahrnul do neho aj darčeky pre priateľov, pričom na strane maloletých detí bol súdom uznaný výdavok na trávenie voľného času len vo výške 50,- Eur. Pokiaľ otec argumentoval účelovým znížením príjmu zo strany matky, súd vo vykonanom dokazovaní nenašiel oporu pre vyslovenie súhlasu s takýmto tvrdením. Bolo zistené, matka síce s predchádzajúcim zamestnávateľom ukončila štátnozamestnanecký pomer dohodou, avšak z dôvodu podľa § 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe, čiže na základe odvolania z vedúcej funkcie bez toho, aby jej bolo poskytnuté iné adekvátne miesto, čo podľa názoru súdu nemožno považovať za účelové konanie s cieľom znížiť si príjem.
7. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec od podania návrhu zaplatil na výživnom na maloleté deti spolu sumu 3.150,- Eur. Zročné výživné za obdobie od 10.05.2024 do 31.03.2025 na maloletú A. predstavovalo sumu 1.728,22 Eur (výživné za 10 mesiacov po 320,- Eur + 103,22 Eur ako pomerná časť za mesiac máj 2024 po započítaní sumy 1.575,- Eur zaplatenej na zročnom výživnom otcom za rozhodné obdobie). Zročné výživné za obdobie od 10.05.2024 do 31.03.2025 na maloletú C. predstavovalo sumu 1.831,45 Eur (výživné za 10 mesiacov po 330,- Eur + 106,45 Eur ako pomerná časť za mesiac máj 2024 po započítaní sumy 1.575,- Eur zaplatenej na zročnom výživnom otcom za rozhodné obdobie). Zročné výživné na obe maloleté deti súd uložil zaplatiť otcovi k rukám matky do 30 dní od vykonateľnosti rozsudku. Otec o povolenie plniť v splátkach súd nežiadal.
8. Súd prvej inštancie sa v otázke úpravy styku otca s maloletými deťmi stotožnil s návrhom matky, aby styk otca s maloletými deťmi súd neupravil. Vychádzal pritom z výsledkov vykonaného dokazovania a poukázal na zistený názor maloletých detí, o zrelosti a autentickosti ktorého nebolo možné vzhľadom na vek maloletých detí, 17 ročnej A. a 15 ročnej C., ako aj s vekom spojenú rozumovú vyspelosť oboch maloletých detí mať žiadne pochybnosti. Súd nevzhliadol dôvod sa ani v tomto konaní odchýliť od svojho názoru prezentovaného už pri rozhodovaní o úprave pomerov k maloletých deťom na čas po rozvode, kde vyslovil, že nerešpektovanie ich názoru a vôle ponechať styk s otcom na báze dobrovoľnosti by mohlo pre maloletú A. a maloletú C. predstavovať neprimeranú záťaž a pôsobiť kontraproduktívne. Súdom „nanútený“ a presne vymedzený čas stretávania, v tomto prípade osobnej starostlivosti otca, ktorý sa v tomto konaní vyjadril, že maloleté deti je na čas do rozvodu namieste zveriť do striedavej osobnej starostlivosti rodičov by podľa názoru súdu mohol v upevňovaní vzťahu otca s maloletými deťmi skôr uškodiť ako napomôcť. Súd bol aj vo vzťahu k úprave rodičovských práv na čas do rozvodu presvedčený, že styk v zmysle dohody lepšie zodpovedá aj potrebám detí súvisiacich s prípravou na pomerne náročné gymnaziálne vyučovanie a dlhodobo navštevovanú záujmovú činnosť. Vzhľadom na vek detí, blížiacich sa u oboch k veku dospelosti nepovažoval za opodstatnené tvrdenia otca o manipulácií maloletých detí, najmä mladšej C., zo strany matky. Bolo v záujme maloletých detí a ich
vzťahu s otcom, aby otec prijal a rešpektoval názor a vôľu maloletých detí, o ktorých autonómnosti súd vzhľadom na ich veku a rozumovú vyspelosť nemal pochybnosti.
9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 52 CMP podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok – ďalej len „CSP“). Poukázal na konanie vedené pod sp. zn. B1-3P/36/2023, v ktorom súd jeho manželstvo s matkou maloletých detí rozviedol, maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti matky, zamietol jeho návrh na určenie styku s deťmi, zamietol zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti oboch rodičov a jemu určil povinnosť prispievať na výživu maloletej A. výživným v sume 320,- Eur mesačne a na výživu maloletej C. výživným v sume 330,- Eur mesačne, vychádzajúc z predložených dôkazov zo dňa 19.04.2023. Proti výrokom I. a II. rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B1-3P/36/2023-262 zo dňa 24.06.2024 podal odvolanie, v ktorom namietal výšku jemu uloženej vyživovacej povinnosti na maloleté deti a poukázal na čistý príjem matky v 11/2023 v sume 7.347,94 Eur, v 12/2023 v sume 5.226,- Eur a v 02/2024 v sume 3.792,- Eur. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 650/15. Zastával názor, že matka má postačujúci príjem (cca do 4.000,- Eur mesačne v čistom) na to, aby zabezpečila svoje potreby. Mal za to, že súd o výške jeho vyživovacej povinnosti rozhodol na základe Metodiky, ktorá má odporúčací charakter, a to aj napriek tomu, že na túto skutočnosť poukazoval počas pojednávania a vychádzal výlučne z jeho príjmu ako povinného rodiča a všetky ostatné kritériá odignoroval. Namietal postup súdu prvej inštancie ktorý, po tom čo na jeho návrh nariadil kolíznemu opatrovníkovi aktualizovať správu zo šetrenia pomerov maloletých detí, oprel svoje rozhodnutie o správu, ktorá bola vykonaná nekvalifikovanou osobou. Ďalej namietal skutočnosť, že mu súd nedoručil aktualizovanú správu v lehote pred pojednávaním, ale mu uložil poriadkovú pokutu 200,- Eur za to, že po riadnom ospravedlnení nedostavil na pojednávanie, nakoľko mu nebola doručená správa o výsledku dokazovania pohovoru s dcérou. Tiež namietal, že súd v odôvodnení rozsudku neprecizoval, prečo založil právne posúdenie na dôkaze, ktorý bol realizovaný aj napriek skutočnosti, že na pojednávaní protokolárne žiadal o vykonanie dokazovania, odborne pod garantom pedopsychológa, nakoľko bol s dcérou vo výchovnom rodičovskom konflikte, nakoľko jej neodobril zámenu katolíckeho predmetu za liberálnu formu výučby. Mal za to, že súd prvej inštancie znemožnil účastníkom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zastával názor, že základnou podmienkou správneho určenia výživného je vyhodnotenie nákladov na dieťa tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie pri zisťovaní skutočného stavu veci nepostupoval tak, aby mohol prijať spoľahlivý záver. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý na strane matky nevzhliadol účelové zníženie jej príjmu. Uviedol, že služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 61 ods. 1 až 7, nie je možné trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby na vhodné štátnozamestnanecké miesto, pretože ho služobný úrad nemá, alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodne sa so služobným úradom inak. Matka prijala odstupné s príslušenstvom vo výške 27.075,42 Eur, čo preukazuje opak tvrdenia súdu a z preukázaného je možné precizovať, že na strane matky došlo v čase rozhodovania k podstatnej zmene pomeru, nakoľko prijala hotovosť a pre účely tohto konania sa účelovo vzdala príjmu vo výške cca 3.662,45 Eur. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie, či matka nesúhlasila s preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto, nakoľko v čase rozhodovania Verejný portál Centrálneho informačného systému štátnej služby dopytoval cez 150 miest. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti nevzal do úvahy dikciu zákona, nakoľko dcéra študuje mimo Slovenskú republiku. Poukázal na čistý príjem matky v 11/2023 v sume 7.347,94 Eur, v 12/2023 v sume 5.226,- Eur a v 02/2024 v sume 3.792,- Eur. Zastával názor, že súd o výške jeho vyživovacej povinnosti rozhodol na základe Metodiky, ktorá má odporúčací charakter, a to aj napriek tomu, že na túto skutočnosť poukazoval počas pojednávania a vychádzal výlučne z jeho príjmu ako povinného rodiča a všetky ostatné kritériá odignoroval. Súd prvej inštancie vinil z toho, že nevyužil inštitút spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté deti. Poznamenal, že v očiach autority štátu je jeho osobnosť vykreslená v tom najhoršom svetle. Uviedol, že je zamestnancom štátnej správy, kde jeho príjem dosahuje čiastku určenú projektom
na 2 roky. Neprimeraná výška vyživovacej povinnosti môže mať do budúcna za následok kriminalizáciu jeho osoby. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. K odvolaniu otca sa vyjadril kolízny opatrovník tak, že so stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré navrhuje ako vecne správne potvrdiť. Súhlasil s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
12. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil s tým, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Zastávala názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých jeho častiach správny, riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený, no najmä súladný s najlepším záujmom maloletých detí a reflektujúci na ich aktuálne potreby. Poukázala na to, že Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14CoP/16/2025 o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B1-3P/36/2023-262 zo dňa 24.06.2024, v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Ďalej poukázala na to, že výška výživného určená otcovi nepredstavuje ani len polovicu preukázaných výdavkov detí. Uviedla, že otec má vysokoškolské vzdelanie a ukončené doktorandské štúdium, preto je v jeho možnostiach a schopnostiach, aby dosahoval podstatne vyšší príjem než, aký má doposiaľ, čo však záleží od jeho úprimnej snahy a iniciatívy. Po oboznámení sa s obsahom celého znenia nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 650/15, na ktorý otec vo svojom odvolaní poukazoval, dospela k záveru, že ho otec vôbec nečítal alebo si z neho účelovo vybral časť jednej vety. V danom prípade Ústavný súd Českej republiky pojednával o skutkovo, ale aj právne odlišnej veci, kedy bolo maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti, otec maloletého dieťaťa dosahoval vysoko nadštandardné príjmy, na základe ktorých mu súd určil výživné v celkovej výške 4.085,60 Eur, z čoho 1.225,68 Eur k rukám matky titulom bežného výživného a 2.859,92 Eur na tvorbu úspor. Mala za to, že označený nález nie je na toto konanie aplikovateľný. Uviedla, že z odvolania otca nedokázala ustáliť dôvody, pre ktoré nesúhlasí s výrokom súdu o zverení maloletých detí do jej osobnej starostlivosti na čas do rozvodu manželstva. Zdôraznila, že z výsluchu maloletých detí vyplynulo, že striedavú osobnú starostlivosť, resp. spoločnú starostlivosť odmietajú, chcú naďalej žiť s ňou a s otcom sa chcú stretávať bez stanovenia presného času určeného súdom. Kontakt chcú obe dcéry realizovať iba na základe ich vzájomnej dohody s otcom, čoho už sú s prihliadnutím na ich vek a rozumovú vyspelosť schopné, čo potvrdil aj samotný otec na pojednávaní vo veci samej. Na tento maloletými deťmi vyslovený názor reflektoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Dôrazne nesúhlasila s tvrdením otca, že si mala účelovo znížiť mesačný príjem. Pracovná pozícia, ktorá jej bola ponúknutá služobným úradom v rámci ponukového konania, po odvolaní z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca, bola finančne ohodnotená neporovnateľne nižšie ako miesto, ktoré dovtedy zastávala. Za nepravdivé označila tvrdenia otca, že sa mala pre účely tohto konania účelovo vzdať príjmu vo výške cca 3.662,45 Eur. Uviedla, že až na základe jej následných aktivít, jej bolo inou inštitúciou ponúknuté miesto s vyšším platovým ohodnotením. Ak by aktívne nekonala a prijala pôvodne služobným úradom ponúkané miesto, mala by momentálne oveľa nižší príjem. Ak otec namietal, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nevykonal dokazovanie v ním naznačenom smere, tak uviedla, že otec práve na základe jeho dlhoročných pracovných skúseností v štátnej službe, by mal vedieť, že služobný úrad má povinnosť v rámci ponukového konania ponúkať vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta v súlade so zákonom o štátnej službe v rámci vlastného služobného úradu a nie v rámci všetkých služobných úradov na celom území Slovenskej republiky (čo predstavovalo spomínanú ponuku 150 miest). Realizáciu ponukového konania v takomto rozsahu právna úprava ani neumožňuje. Poukázala na to, že z obsahu celého súdneho spisu vyplýva, že niekoľkokrát súdu predkladala aktualizáciu výdavkov na maloleté deti práve z dôvodu ich zmeny, štúdia detí v ďalšom školskom roku v priebehu konania, ako aj s prihliadnutím na zmenu výšky jednotlivých poplatkov a nákladov na deti súvisiacich s ich mimoškolskou činnosťou. Zastávala názor, že súdu prvej inštancie v čase rozhodnutia boli známe všetky výdavky detí, ako aj skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Považovala za dôležité uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto konaní bolo založené na súdom zistenom skutkovom stave, ktorý bol totožný so skutkovým stavom zisteným súdom aj v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode (sp. zn. B1-3P/36/2023), v ktorom súd v časti o zverení maloletých detí a styku otca s maloletými deťmi rozhodol rovnako ako v tomto konaní a aj výživné na maloleté deti na čas do rozvodu manželstva za identického skutkového stavu určil v rovnakej výške ako na čas po
rozvode manželstva. Otec proti citovanému rozsudku podal odvolanie, obsahovo prakticky totožné ako jeho odvolanie v tomto konaní. Odvolací súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 14CoP/16/2025 plne stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie, v celom rozsahu prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a zdieľal i jeho právne závery, a otcom odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd ňou vyčíslené náklady v súvislosti s výživou a výchovou maloletých detí považoval vzhľadom na preukázané potreby maloletých detí za primerané a zodpovedajúce ich potrebám a zároveň konštatoval, že zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie s ohľadom na možnosti a schopnosti otca ako povinného, postačujú spolu s preukázanými odôvodnenými potrebami maloletých detí na prijatie záveru o výške primeraného výživného na každé z maloletých detí tak, ako bolo určené súdom prvej inštancie. Uviedla, že od apríla 2025 otec riadne hradí bežné výživné na maloleté deti spolu vo výške 650,- Eur mesačne v zmysle rozsudku o rozvode manželstva a úpravu pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Zročné výživné zatiaľ otec neuhradil.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – účastníkom konania (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch I., III., IV. a v súvisiacom výroku VI. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
14. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu matky, ktorá sa domáhala úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva.
15. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým maloleté deti na čas do rozvodu manželstva zveril do osobnej starostlivosti matky, určil výživné na maloleté deti a rozhodol o zročnom výživnom.
16. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
17. Podľa článku 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
18. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
19. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
21. Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správny skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, preto
s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje.
22. Reagujúc na odvolaciu argumentáciu otca je potrebné konštatovať, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnuté rozhodnutie. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne opodstatňujú prijatie záveru o tom, že zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti matky na čas do rozvodu manželstva je v ich najlepšom záujme a zároveň rešpektuje prejavený názor maloletých detí. Odvolací súd dodáva, že maloleté deti majú právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ich týkajú a akékoľvek rozhodnutie, ktoré by nezohľadnilo názory detí alebo by im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni detí, by im upieralo možnosť určenia ich najlepšieho záujmu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 492/2015 z 22.06.2016). Pohovor s maloletými deťmi realizoval kolízny opatrovník bez prítomnosti rodičov na základe žiadosti súdu prvej inštancie. V čase realizovania pohovoru boli maloleté deti vo veku 17 rokov (maloletá A.) a 15 rokov (maloletá C.) a boli už natoľko vyspelé, aby vedeli svoj názor samostatne prejaviť. Žiada sa dodať, že zákon ponecháva súdu procesný priestor pri zisťovaní názoru maloletých detí, ktorý môže deti vypočuť sám, alebo získava informácie o názore dieťaťa sprostredkovane, na základe interpretácie treťou osobou, najčastejšie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Postavenie orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately môže byť v zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v pozícii kolízneho opatrovníka na základe rozhodnutia súdu (ako je tomu v prejednávanej veci), ale tiež má v kompetencii vykonávať aj opatrenia sociálnoprávnej ochrany, teda aj zisťovanie názoru maloletých detí. Na zisťovanie názoru detí podľa § 38 CMP nie je potrebný súhlas rodiča a názor možno zisťovať aj bez jeho prítomnosti. Pokiaľ otec spochybňuje kvalifikáciu pracovníka príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, treba pripomenúť, že úrad má zákonnú povinnosť zastupovať výlučne záujmy detí a nie niektorého z rodičov (§ 61 Zákona o rodine), pričom ani v predmetnom konaní z ničoho nevyplýva, že je tomu inak. Za opatrovníka maloletým deťom bol v konaní ustanovený predmetný orgán ako právnická osoba a je vecou kompetentných zamestnancov úradu, ktorého konkrétneho pracovníka poveria povinnosťou zastupovať maloleté deti v konaní. V postupe súdu prvej inštancie, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z názoru maloletých detí prejaveného pred kolíznym opatrovníkom, obsiahnutým v správe zo dňa 18.02.2025, odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie. K námietke otca týkajúcej sa jeho žiadosti o vykonanie dokazovania, odborne pod garantom pedopsychológa, nakoľko bol s dcérou vo výchovnom rodičovskom konflikte, odvolací súd uvádza, že táto je nedôvodná. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 287/2010 zo dňa 30.09.2010 je vecou a úlohou zákonného sudcu, bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov konania, aby organizoval súdne konanie, aby sám riadil aj rozsah a charakter vykonávaného dokazovania tak, aby mal náležite preukázané dôvody svojho rozhodnutia.
23. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces zakladá len nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Inak povedané, nie každé pochybenie v procesnom postupe súdov automaticky nadobúda intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré by malo za následok zmätočnosť v procesnom postupe súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoR/6/2024 zo dňa 30.10.2024). Nenáležitá je odvolacia námietka otca voči procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý mu mal znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď mu súd nedoručil správu zo zisťovania názoru maloletých detí pred nariadeným
pojednávaním a napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania mu uložil poriadkovú pokutu za neúčasť na pojednávaní. Obsahom spisu mal odvolací súd preukázané, že súd prvej inštancie pojednávanie konané dňa 16.12.2024 odročil na termín 12.02.2025 za účelom ďalšieho dokazovania výsluchom rodičov ako aj aktualizáciou názoru maloletých detí prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorému uložil povinnosť predložiť súdu správu v lehote 10 dní od uskutočnenia pohovoru. Otec súdu prvej inštancie adresoval žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu, že mu nebola doručená správa kolízneho opatrovníka ako aj z dôvodu vykonania dokazovania. Súd prvej inštancie obratom oznámil otcovi cestou jeho právnej zástupkyne, že jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovie pre nesplnenie podmienok na odročenie pojednávania. Napriek tomu sa otec na nariadené pojednávanie, na ktorom ho súd potreboval vyslúchnuť, nedostavil, preto mu súd prvej inštancie uložil poriadkovú pokutu podľa ustanovenia § 102 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol žiadne pochybenie, pretože o relevancii dôvodu na odročenie pojednávania je oprávnený rozhodnúť výlučne súd a ak zistí, že stranou (účastníkom konania) uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Takto postupoval súd prvej inštancie v prejednávanej veci, a pokiaľ sa strana (účastník konania) rozhodol nerešpektovať rozhodnutie súdu a svoje procesné povinnosti, súd prvej inštancie oprávnene a v súlade so zákonom rozhodol o uložení mu poriadkovej pokuty. K správe kolízneho opatrovníka zo dňa 18.02.2025 zo zisťovania názoru maloletých detí odvolací súd uvádza, že jej obsah prvoinštančný súd oboznámil účastníkom konania na pojednávaní konanom dňa 02.04.2025 (na ktorom bol otec prítomný), a to v súlade s ustanovením § 204 CSP.
24. V predmetnej veci odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu výživného otcovi na obe maloleté deti na čas do rozvodu manželstva je aj s poukazom na predložené listinné dôkazy vecne správne. Znamená to, že aj podľa názoru odvolacieho súdu určená výška výživného zodpovedá v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie tak odôvodneným potrebám maloletých detí ako aj zisteným zárobkovým a majetkovým pomerom rodičov, ich možnostiam a schopnostiam, v zmysle kritérií rozhodných pre určovanie výživného na maloleté deti uvedených v ustanoveniach Zákona o rodine upravujúcich výživné na maloleté deti. Náklady vyčíslené matkou v súvislosti s výživou a výchovou maloletých detí možno považovať, vzhľadom na preukázané potreby maloletých detí, za primerané a zodpovedajúce potrebám v ich veku. V tejto súvislosti možno konštatovať, že zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie ohľadom možností a schopností otca ako povinného, postačujú spolu s preukázanými odôvodnenými potrebami maloletých detí na prijatie záveru o výške primeraného výživného na každé z maloletých detí tak, ako bolo určené súdom prvej inštancie. Žiada sa dodať, že každý z rodičov je povinný vyživovať svoje deti. Vyživovacia povinnosť rodiča môže byť plnená osobnou starostlivosťou a tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť, poskytovaním vecných plnení, napríklad bývania alebo stravovania a napokon aj platením výživného ako peňažného príspevku na úhradu potrieb detí. Rodič, ktorý sa o deti osobne stará, plní v zásade vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o deti osobne nestará, prispieva na ich výživu výživným, ktoré určí súd. Súdom prvej inštancie určené výživné na maloleté deti reflektuje práve na vysokú mieru osobnej starostlivosti matky o maloleté deti, ako aj na nízku mieru styku otca s maloletými deťmi. I keď matku možno označiť za finančne zdatnejšieho rodiča, nemožno túto okolnosť považovať za dôvod na určenie nižšieho výživného otcovi, než ako mu bolo určené súdom prvej inštancie, a viniť súd prvej inštancie z toho, že výživné určil len na základe Metodiky pre výpočet výživného rodičov k deťom, pretože v tom prípade by súd prvej inštancie určil výživné na to - ktoré dieťa v sume 360,- Eur mesačne. Rozhodovanie súdu prvej inštancie o výživnom bolo výsledkom zohľadnenia individuálnych okolností prejednávaného prípadu. Metodika pre výpočet výživného rodičov k deťom je síce materiálom odporúčacieho charakteru, avšak jej zámerom je zjednocovať procesné postupy a rozhodovaciu prax súdov v rodinnoprávnej agende.
25. Námietku otca o účelovom znížení príjmu zo strany matky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné zdôrazniť, že z ustanovenia § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť vyživovacej povinnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý uviedol, že matka síce s predchádzajúcim zamestnávateľom ukončila štátnozamestnanecký pomer dohodou, avšak z dôvodu podľa § 75 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe, čiže na základe odvolania z vedúcej funkcie bez toho, aby jej bolo poskytnuté iné adekvátne miesto, čo nemožno považovať za účelové konanie s cieľom znížiť si príjem.
26. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a v súvisiacom výroku VI. ako vecne správny potvrdil.
27. Ďalšie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, nespôsobilé ovplyvniť posúdenie veci, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009).
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol použitím ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).