Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoCsp/14/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. R. X, XXX XX Q., právne zast: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zast.: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri, s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. -99 zo dňa 02.12.2019, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t .j. okrem výroku IV. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. určil, že zmluvná podmienka v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007, uvedená v bode 1., časti I. Základné podmienky v znení: „Poplatok za správu úveru 60,- Sk/mesačne“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Výrokom II. určil, že zmluvná podmienka v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007, uvedená v bode 4., časti II. Záverečné ustanovenia, v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa , spravovať podľa príslušných ustanovení “, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 250,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a výrokom V. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. , , , , , , , , , , , , (ďalej len ,Z“); , o ochrane spotrebiteľa; , , o spotrebiteľských úveroch; , , , , , , , , (ďalej len ,P“); s poukazom na čl. 3 ods. 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993.

3. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 Eur) s úrokovou sadzbou vo výške 18,40 % ročne, výška splátky 570,- Sk (18,92 Eur) od 10.07.2007 do 10.06.2012, pri RPMN vo výške 27,07 %.

Poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk (1,99 Eur) mesačne. K ukončeniu zmluvy došlo jej splnením k dátumu konečnej splatnosti úveru dňa 10.06.2012.

4. Skonštatoval, že ide o spotrebiteľský spor v zmysle jeho definície podľa , teda spor medzi dodávateľom a spotrebiteľkou vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, resp. súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požadovala žalobkyňa má právny základ v konkrétnej spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej si strany poskytli finančné plnenia.

5. Uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že zmluvná podmienka v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007, uvedená v bode 1., časti I. Základné podmienky v znení: „Poplatok za správu úveru 60,- Sk/mesačne“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedená zmluvná podmienka bola predložená žalobkyni na podpis v rámci formulárovej zmluvy a žalobkyni nezostávalo nič iné ako ju akceptovať, pokiaľ chcela získať úver, pričom nemala žiadnu reálnu možnosť vyjednávania ohľadne tejto podmienky. Uvedená podmienka sleduje výlučne záujmy žalovaného ako dodávateľa, pričom spotrebiteľka nie je odkázaná na vedenie úverového účtu žalovaným. Nejde pritom o skutočné protiplnenie, o službu banky spotrebiteľke, ale slúži účtovným účelom banky, ktorá týmto sleduje plnenie úverového vzťahu. Žalobkyňa nenamietala neprijateľnosť výšky poplatku za vedenie účtu, ale jeho neprijateľnosť pre spotrebiteľa vo svojej podstate. Novelou bol uvedený poplatok zakázaný, čím zákonodarca reagoval aj na prax súdov, ktorý posudzovali tento poplatok ako neprijateľný a dodávateľom v súdnych konaniach nepriznávali nárok na jeho zaplatenie. Neobstojí ani námietka žalovaného, že nie je možné vysloviť neplatnosť zmluvnej podmienky, pretože je už zákonom zakázaná. Konkrétna zmluva o úvere, ktorou sa riadili zmluvné strany obsahovala túto, neskôr zakázanú, zmluvnú podmienku a žalobkyňa na jej základe plnila, a to všetko pred účinnosťou novely zákona o bankách.

6. Taktiež sa domáhala určenia, že zmluvná podmienka v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007, uvedená v bode 4., časti II. Záverečné ustanovenia, v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa , spravovať podľa príslušných ustanovení ", je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pokiaľ by sa spotrebiteľský právny vzťah mal spravovať , bolo by to pre spotrebiteľa nevýhodnejšie a spotrebiteľ by sa vopred vzdal svojich práv. Predmetná zmluvná podmienka nebola medzi stranami individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ustanovenia účinného od 01.04.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Predmetná novela sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou novely (nemá prechodné ustanovenia).

7. Námietku žalovanej o neprípustnosti žaloby, pretože zmluvný vzťah medzi stranami sporu už netrvá, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Žalobkyňa sa domáhala určenia právnej skutočnosti, nie určenia, či tu právo je alebo nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku (napr. vlastnícke právo). Nie je prípustné domáhať sa určenia práva do minulosti, avšak v prejednávanom prípade nešlo o takúto žalobu.

8. Domáhať sa určenia právnej skutočnosti - neplatnosti zmluvnej podmienky je možné aj pri zmluvných vzťahoch, ktoré už skončili. Výsledok takéhoto konania môže pre stranu sporu založiť právo napr. na náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a pod.

9. Žalobkyňa v predmetnom konaní dosiahla určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Súčasne požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur, ktoré si uplatnila podľa § 3 ods.5 zák. o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na úspešnosť žaloby v časti uplatnenej neprijateľnosti

zmluvných podmienok. Z procesného hľadiska, žalobkyni nič nebránilo jednou žalobou požadovať určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a v nadväznosti na tieto výroky požadovať primerané finančné zadosťučinenie postupom podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

10. Žalovaná namietala, že ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť dňa 01.07.2007 a zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 20.06.2007. Uvedenú námietku nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Zákonná konštrukcia tohto ustanovenia viaže nárok na primerané finančné zadosťučinenie na ...úspešné uplatnenie porušenia práva....., teda výsledok konkrétneho súdneho konania a okamih uzavretia zmluvy o úvere nemá v uvedenej súvislosti právny význam.

11. Žalobkyňa požadovala zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur. Jediným zákonným kritériom pre určenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Súd prvej inštancie pri určovaní konkrétnej výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal len z obsahu spisu a zo skutkových tvrdení žalobkyne obsiahnutých v žalobe. Žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250,- Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vychádzal pritom z úspešnosti žalobkyne v určení neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok, pričom na základe neplatnej zmluvnej podmienky v poplatku za správu úveru 60,- Sk (1,99 Eur) mesačne žalobkyňa zaplatila žalovanej sumu 119,40 Eur (60x1,99), ktorú možno považovať za jej ujmu.

12. Pri posudzovaní námietky premlčania, ktorú vzniesla žalovaná prvoinštančný súd aplikoval ustanovenie , podľa ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Námietku premlčania uplatneného nároku na primerané finančné zabezpečenie považoval za nedôvodnú. Keďže žalobkyňa uplatnila porušenie práv spotrebiteľa a nárok na primerané finančné zadosťučinenie v jednom konaní, premlčacia doba troch rokov nemohla uplynúť. Až predmetnými výrokmi I. a II. bola založená podmienka úspešnosti uplatnenia porušenia práv podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.

13. Výrok o trovách konania strán, súd prvej inštancie odôvodnil podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech. Súd prvej inštancie žalobu považoval za dôvodnú čo do právneho základu, pričom konkrétna výška závisela od úvahy súdu, preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

14. Proti tomuto rozhodnutiu, výroku I., II., III. a V., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Právne odvolanie odôvodnil ust. , , , . V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie predovšetkým flagrantne porušil povinnosti vyplývajúce z ust. . Ani raz počas vykonaných pojednávaní konajúca sudkyňa nevyjadrila svoje stanovisko k skutkovému základu sporu, ani neuviedla predbežné právne posúdenie. Protiprávne tým rezignovala na aplikáciu procesnoprávnych inštrumentov, ktoré sú výslovne designované na predchádzanie prekvapivým rozhodnutiam. Výroky, ktoré sú takéhoto defektného procesného postupu, nemôžu za žiadnych okolností obstáť ako spravodlivé a zákonné. Vo vzťahu k určovacím výrokom napadnutého rozsudku, ktorými bola určená neprijateľnosť zmluvných podmienok, namietal ďalej ich nepreskúmateľnosť a nesplnenie základných požiadaviek kladených na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia z hľadiska logickej konzistentnosti a vnútornej bezrozpornosti, presvedčivého vyrovnania sa s argumentáciou strán a poskytnutia špecifických odpovedí k zásadným argumentom, a rozhodovania na základe relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Súd žalobu zreteľne podriadil pod ust. , o určenie právnej skutočnosti. Vôbec však neobjasnil, v čom vzhliadol naplnenie jeho kľúčovej požiadavky, aby bola prípustnosť takéhoto typu určovacej žaloby aprobovaná osobitným predpisom. Určovacia žaloba zásadne nemá slúžiť na určenie ani za dobu minulú, ani do budúcnosti. Kľúčovou, nespornou skutočnosťou tu bolo, že záväzkový vzťah zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 20.06.2007 zanikol splnením. V čase vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie teda už medzi stranami sporu neexistoval žiaden právny vzťah, v ktorom by sa uplatňovali napadnuté zmluvné podmienky; v tomto čase už nijako neregulovali správanie strán sporu ani ich k ničomu nezaväzovali. Špecificky v prípade zmluvnej podmienky o tzv. poplatku za správu úveru k tomu pristúpila aj ďalšia významná skutočnosť, a to že jeho uplatňovanie bolo s účinnosťou odo dňa 10.06.2013 zakázané novelou o bankách. Od daného okamihu banka poplatok za správu úveru nikdy nevyberala, a ani žalobkyňa v danom ohľade netvrdila ani nepreukázala opak. Vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za správu úveru bolo vyslovené vrcholne šablónovité, formulárové,

posúdenie. Nie je však objasnené, na základe akých tvrdení a dôkazov k tomuto súd dospel, ani v čom má byť zavrhnutiahodný prípadný cieľ „sledovania plnenia úverového vzťahu“. Nepovšimnutou tu zostala obrana žalovaného, ktorý, namietal, že nedošlo k ustáleniu, či je taký prieskum vôbec dovolený, teda či nie je prítomná niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolností, ktorá vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku testu prijateľnosti. V konkrétnom prípade žalobkyňou namietaného zmluvného dojednania o spracovateľskom poplatku tu pritom takáto výluka nepochybne existuje - ide totiž o cenové dojednanie. Poukázal na článok 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13/EHS“): „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné. “ a v znení účinnom k uzavretiu zmluvy: Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“. Ods. 2: „Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.“. Ako aj na závery prijaté najvyššími českými súdnymi autoritami, český najvyšší súd zapojil aj kritériá eurokonformného výkladu a svoje závery založil aj na reflexii požiadaviek Smernice 93/13/EHS, ktoré by mali byť rovnako uplatňované v celej Európskej únii. „Smyslu a účelu úveru odpovídá pojetí tohoto bankovního produktu jako komplexu (balíčku) plnení, jehož součástí je rada vzájemne souvisejících bankovních služeb a jemuž odpovídá cena rozložená do jednotlivých sjednaných úhrad. Bankovní poplatky (včetne poplatku za správu úveru) tak predstavuj (vedle úroku a dal- ších odmen) část vícesložkové ceny celého komplexu plnení. Z tohoto pohledu je pro posouzení poplatku za správu úveru jako části ceny plnení nerozhodné, zda predmetný poplatek kryje též náklady na vnitrní činnost úverového veritele, zda úverový veritel poskytl úverovému dlužníku konkrétní protiplnení, nebo zda správu úveru vykonává prevážne ve svém zájmu. Z ekonomického hlediska každá cena odráží náklady prodejce a jeho marži, a proto není neobvyklé ani nelegitimní, aby náklady úverového veritele na správu úveru kryl príslušný poplatek jako součást ceny plnení. Taktiež namietal zmluvnú podmienku o voľbe . Podľa : „Strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v , sa spravuje týmto zákonom.“. Ak existuje norma (tu ) dovoľujúca dojednať určitý zmluvný režim, je vylúčené, aby ako správny záver obstála neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorá odráža jej obsah. Predovšetkým ním došlo k extrémne flagrantnému porušeniu jedného z definičných postulátov právneho štátu, ktorým je zákaz retroaktivity. Premietlo sa najmä do tohto záveru súdu prvej inštancie: „Žalovaný namietal, že ust. zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť dňa 01.07.2007 a zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 20.06.2007. Uvedenú námietku nepovažoval súd za dôvodnú.“ Ak už retroaktívne aplikoval ust. , tak vyvodil dôsledky rezultujúce z dispozície právnej normy tam obsiahnutej, hoci úplne očividne nebola splnená jedna z podmienok jej hypotézy - predchádzajúce úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi na súde. Namietal aj výšku finančného zadosťučinenia. Zákonná konštrukcia predmetného inštitútu zodpovedá voľnej úvahe súdu o jeho konkrétnej výške, určite to však nemôže znamenať rezignáciu na objasnenie akýchkoľvek myšlienkových postupov, ktoré vyústili do konkrétneho výroku. Nebolo nijako relevantne osvetlené, akými konkrétnymi úvahami a kritériami bol pri ustálení výšky zadosťučinenia vedený a ako sa do nich premietli konkrétne skutkové okolnosti sporu. Súdu nielen neprekážalo, že všeobecné odvolanie sa na „obsah spisu“ a „skutkové tvrdenia žalobkyne“ nie je vôbec konkretizované, dokonca neváha dôvodiť „poukazom žalobkyne na úspešnosť v určení neprijateľnosti zmluvných podmienok“. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Odvolanie žalovaného bolo zaslané na vyjadrenie žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu. Vyjadrenie do spisu doručené nebolo.

16. Znovu sa však vyjadril žalovaný. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-415/11, Mohamed Aziz proti Caixa d'Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunya- caixa), v ktorom Súdny dvor vyložil znenie čl. 3 ods. . Napriek rozsiahlemu výpočtu aplikovaných normatívnych ustanovení v bodoch 22 až 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vrátane explicitného odkazu na Smernicu 93/13/EHS, sa v ňom nenachádza žiadna zmienka ani o rozsudku C-415/11, ani o rozsudku C-226/12 a je vysoko pravdepodobné, že žiaden z testov, ktoré sú podľa nich obligatórne pri prieskume zmluvnej podmienky, nebol vykonaný. Naďalej zotrval na námietkach uvedených v odvolaní ako aj návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku.

17. Vyjadrenie bolo zaslané na vyjadrenie žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu. Vyjadrenie do spisu doručené nebolo.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke ako aj stranám sporu prostredníctvom ich právnych zástupcov dňa 09.07.2021 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci v napadnutej časti, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

21. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a násl. SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. , ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

22. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. . Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

23. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

24. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Takáto vada však v posudzovanej veci indikovaná nebola.

25. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

26. Podľa záveru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. .

27. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

28. Podľa ust. , , po vyvolaní veci a úkonoch podľa žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa . Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže odkázať na svoje písomné podanie. Po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

Vyššie uvedené ustanovenie je praktickým prevzatím už skôr platnej úpravy, podľa ktorej súd má eliminovať jav svojho pre strany prekvapujúceho rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ takéto ustanovenie považuje za relevantné a poskytnutia tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili. V prejednávanej veci pri rozhodovaní o veci samej prvoinštančný súd vychádzal z ustanovení tých právnych predpisov, z ktorých pri podávaní svojej žaloby vychádzal aj samotný žalobca. Za takýchto okolností vydaný rozsudok nemožno označiť za prekvapivý. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok uvedených v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.06.2007 a nárok na primerané finančné zadosťučinenie vyplývajúce z týchto neprijateľných zmluvných podmienok. Tieto zmluvné podmienky boli výslovne uvedené v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie.

Z judikatúry ÚSSR (sp. zn. ) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí a nie v rámci postupu podľa (teraz ), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Preto porušenie uvedeného ustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.

29. Pokiaľ ide o možnosť vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred účinnosťou , má odvolací súd za to, že táto je daná. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do včlenená zákonom číslo , ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004. Okrem vymedzenia pojmov spotrebiteľskej zmluvy, dodávateľa a spotrebiteľa, sa zakotvuje všeobecná zásada nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky a príkladmo je upravený aj výpočet prípadov neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a tiež ich následok v podobe ich neplatnosti ( až ods. 3, , až j) a ). To znamená, že v čase vzniku zmluvy, ktorá je predmetom sporu (20.06.2007) už upravoval spotrebiteľské zmluvy vrátane neprijateľných zmluvných podmienok. Novela účinná od 01.01.2008 okrem iného širšie vymedzila pojem spotrebiteľskej zmluvy tak, aby sa odstránil stav zúženej aplikácie smernice a pokiaľ ide o úpravu neprijateľných podmienok, len rozšírila ich okruh o ďalšie prípady. Keďže uvedená novela žiadne zásadné zmeny nepriniesla, bolo možné neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vysloviť už aj pred účinnosťou Ak by tomu malo brániť vymedzenie pojmu spotrebiteľskej zmluvy v pôvodnej právnej úprave, ktorá za spotrebiteľskú zmluvu považovala len odplatné zmluvy, ktoré sa uzatvárali podľa 8. časti a podľa a nasl. , v tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. , podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté nielen podľa , ale aj podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Takýmto kritériám sporná úverová zmluva nepochybne vyhovuje, a preto treba mať za to, že už v čase jej vzniku išlo o spotrebiteľskú zmluvu.

30. Pomerne široká ochrana spotrebiteľov je garantovaná aj Smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú odkazuje i ust. . Ide o smernicu všeobecnej povahy a jej aplikácia prichádza do úvahy vždy, ak daný vzťah neupravuje vnútroštátna právna norma, prípadne bude aplikovaná popri osobitnej právnej úprave.

31. Z ust. účinného v čase uzavretia zmluvy možno vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách používať neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok ochrany tu slúži práve žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V takomto spore je potom nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ten subjekt, ktorý vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ a nositeľom povinnosti subjekt vystupujúci v zmluve ako dodávateľ. Žalobkyňa je tak nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide a teda má v tomto konaní vecnú aktívnu legitimáciu. V prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu. Podaná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské záväzky nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením nemôže mať žiaden vplyv na žalobkyňou uplatnený nárok a teda ani na jeho vecnú legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľke domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje , ako aj Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

32. Cieľom žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, najmä neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Účelom žaloby je aj pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Význam

vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku rozsudku je tiež v tom, aby dodávateľa nútil k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu spotrebiteľovi, ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým spotrebiteľom. Tým sa zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov. Hoci aj v tomto prípade výrok právoplatného rozsudku pôsobí len medzi stranami sporu ( ), jeho účinky nepochybne presahujú tento zákonom vymedzený rámec a majú oveľa širší rozmer, než len zaväzovať strany sporu. Okrem toho, právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svoju povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa Potreba pripustiť žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z tohto dôvodu sa zvyšuje najmä vtedy, ak dodávateľ v úverovej zmluve nielenže použil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale ju aj reálne voči spotrebiteľovi uplatnil.

33. V zákone číslo v prechodnom ust. je upravené pravidlo, podľa ktorého konania začaté do 30. júna 2007 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Tento súdny spor sa začal podaním žaloby dňa 24.04.2019, a preto je potrebné na vec aplikovať právnu úpravu a nie Opačný výklad by znamenal poškodenie spotrebiteľov v tom zmysle, že širšiu ochranu by požívali len tí spotrebitelia, ktorých právne vzťahy vznikli za účinnosti , čo je neprípustné. Aplikujúc režim je potom nutné použiť jeho ust. , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

34. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru je potrebné poukázať na ust. , podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa použijú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ustanovenie bolo prijaté s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ust. , podľa ktorého ustanovením sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.

35. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby tento úver následne aj spravoval. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol mať prehľad o realizovaných platbách zo strany spotrebiteľa, a teda o výške svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi. Správa úveru v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

36. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného, podľa ktorého zmluvná úprava o voľbe nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa dojednania obsiahnutého v zmluve, vzájomné právne vzťahy sa mali v súlade s ust. spravovať podľa príslušných ustanovení . Je teda nepochybné, že ustanoveniami sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným bez akýchkoľvek výnimiek. pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval. Cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah.

37. Okrem vyššie uvedeného, novela účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci sp. zn. , ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného vo veci .

38. Podľa ust. , zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

39. V ust. je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. , na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia , predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak takúto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú.

40. Ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické dokazovanie, či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

41. Odvolací súd považuje rozhodnutie v časti o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250,- Eur za správne. Ako to už bolo vyššie konštatované, k uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. o ochrane spotrebiteľa po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia vydaného vo veci samej. Pred vydaním takéhoto rozhodnutia preto ani neprichádza do úvahy začatie plynutia premlčacej doby. V opačnom prípade by to totiž znamenalo, že premlčacia doba uplynie, tak ako na to poukazuje žalovaná, ešte pred naplnením základného predpokladu pre jeho priznanie, ktorým je úspech spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej alebo osobitnými predpismi.

42. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od uzatvárania zmlúv obsahujúcich neprijateľné zmluvné podmienky a jednak ho treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. Konanie žalovanej, ktorá do zmluvy naformulovala dve neprijateľné zmluvné podmienky, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyňa taktiež aj s prihliadnutím na postoj žalovanej v spore, v ktorom spochybňovala dôvodnosť žaloby, bola po dlhší čas nedôvodne vystavená psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty. Pritom je zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný naformulovaním neprijateľných zmluvných podmienok do zmluvy.

43. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a podobne. Za primerané v prejednávanej veci je potrebné považovať finančné zadosťučinenie vo výške 250,- Eur, tak ako to správne určil súd prvej inštancie. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní zmluvy závadne konal. Spotrebiteľka nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď spotrebiteľka sa úspešne domohla ochrany svojich práv. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.

44. Súd prvej inštancie správne rozhodol i v trovách konania. Preto vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok, okrem nenapadnutého výroku IV. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako vecne správny potvrdil.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná a žalobkyni v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n).

Podľa , dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa , dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa , dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.