Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-4-2024.pdf
PDF · 87.92 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/4/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. E. C. XXX, XXX XX D. E. C., právne zastúpená: MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s. r. o., so sídlom Nová Bystrica 850, 023 05 Nová Bystrica, IČO: 36 416 525, proti žalovanému: F. G., nar. XX.X.XXXX, H. E. H. XXXX, XXX XX H. E. H., o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobkyne proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. CA – 4C/33/2023 - 60 zo dňa 31.08.2023, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo výroku I. z o s t á v a uznesenie súdu prvej inštancie n e d o t k n u t é .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina (ďalej len ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) konanie zastavil, a to podľa ustanovenia § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“) z dôvodu späťvzatia žaloby. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie k prvému výroku uviedol, že žalobkyňa využila svoje dispozičné právo disponovať so žalobou a svoju žalobu vzala späť pred prvým pojednávaním a pred predbežným prejednaním sporu. Súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby podľa ustanovenia § 146 ods. 1 druhej vety CSP preto nebol potrebný.
1.2. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že žalobkyňa, domáhajúc sa súdnej ochrany odôvodnila podanú žalobu tým, že predchádzajúci spoluvlastník (I. A.), ako predávajúci, previedol jemu patriace podiely na žalovaného, ako kupujúceho, ktorý podľa jej vedomostí nebol vo vzťahu k nemu ako osoba blízka a konštatovala, že tým konal nezákonne, pretože ju nevyzval vo vzťahu k predpokladanému úkonu na využitie jej patriaceho predkúpneho práva. Samotná žalobkyňa konštatovala, že zákonnú povinnosť si nesplnil predchádzajúci spoluvlastník (I. A.). Teda súd prvej inštancie uviedol, že nie je možné žalovanému pričítať porušenie práva a súdu sa javila vo veci rozhodovania o trovách konania ako vhodná aplikácia podľa ustanovenia § 257 CSP z dôvodu, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktorou boli prevedené podiely na sporných nehnuteľnostiach zo žalovaného na žalobkyňu, došlo o necelý mesiac po doručení žaloby žalovanému, čím teda došlo k náprave. Zároveň súdu nie je ani známe, či sa žalobkyňa u žalovaného domáhala nápravy nejakým spôsobom už pred podaním žaloby.
2. Proti výroku II. predmetného uznesenia súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Žiada napadnuté uznesenie súd prvej inštancie zmeniť tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.1. Žalobkyňa mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne, spravodlivé a v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Ide o nesprávne právne posúdenie a hodnotenie skutkového stavu.
2.2. Žalobkyňa uviedla, že názory súdu, že zákonnú povinnosť si nesplnil predchádzajúci spoluvlastník (I. A.), ku kúpnej zmluve došlo o necelý mesiac po doručení žaloby žalovanému, čím teda došlo k náprave, a tiež, že nie je ani známe, či sa žalobkyňa u žalovaného domáhala nápravy nejakým spôsobom už pred podaním žaloby, sú podľa názoru žalobkyne vo vzťahu k tomu, kto mal byť zaviazaný na náhradu trov konania, irelevantné a nezakladajú v žiadnom ohľade mimoriadne okolnosti, pre ktoré by žalobkyňa mala byť ukrátená o náhradu trov konania, ktoré jej vznikli tým, že sa na súd musela obrátiť žalobou a osloviť advokáta o právnu pomoc v konaní.
2.3. Ďalej mala žalobkyňa za to, či žalovaný splnil svoju povinnosť mesiac alebo napr. rok po podaní žaloby, bolo bezpredmetné, rovnako tak to, či žalobkyňa žalovaného vyzvala na nápravu, čo nebolo jej zákonnou povinnosťou. To, že si zákonnú povinnosť nesplnila iná osoba, nebolo správnym názorom. Predkupné právo síce porušila (primárne) iná osoba – podielový spoluvlastník, ale ani žalovaný (ktorý rovnako ako prevodca mal a musí poznať právo vrátane ustanovení o predkupnom práve a túto skutočnosť mohol žiadať preukázať - § 43 OZ) v rovnakej miere participoval na porušení zákona, pretože predkupné právo bolo porušené kúpnou zmluvou, čo je dvojstranný právny úkon. Navyše je to len žalovaný, kto je jedinou pasívne vecne legitimovanou osobou v tomto type konaní i podľa ustálenej praxe NS SR (napr. 2 Cdo 28/2009). Žalobkyňa preto nemusela a ani nemohla žalovať inú osobu, aby uzavrela zmluvu s ňou.
3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov daných v ustanovení § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.
5. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávna právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania vecne správne.
7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
8. Citované ustanovenia § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo odstrániť. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.
9. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP je súd povinný vždy skúmať, či niektorá zo strán zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Pokiaľ ide o správanie žalovaného, potom musí ísť výlučne o správanie samotného žalovaného, nie o správanie niekoho iného alebo o správanie oboch strán. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba bola podaná dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil, a to aj vtedy, ak by uspokojil žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Ak má ísť o také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania na ťarchu žalovaného, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu ( petitu ). Ide teda o situáciu, kedy bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním ( konaním ) žalovaného bez toho, aby o veci ( meritórne ) rozhodol súd. Pritom medzi správaním žalovaného a žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť. V tomto prípade má žalobca právo, aby mu žalovaný nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pokiaľ bola dôvodná žaloba vzatá späť pre správanie druhej strany sporu, nesmú ísť trovy konania na ťarchu žalobcu, aj keď ten svojím prejavom vôle zastavenie konania vyvolal. Z uvedeného potom vyplýva, že pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je potrebné vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal ( podľa petitu ) a dôvodom späťvzatia žaloby. Ak bolo dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou žalobcu, je nevyhnutným dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil.
10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
11. Odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie predstavuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, neprizná súd výnimočne náhradu trov konania. Je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania oprávnenej strane celkom alebo sčasti neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Uvedené ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov oprávnenej strane, ale vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku ( práva ) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..
12. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP upravujúce moderačné právo súdu, osobitne akcentujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.
13. Predmetom konania v predmetnej veci bolo nahradenie prejavu vôle predávajúceho s uzavretím kúpnej zmluvy. Účelom žaloby bolo dosiahnuť nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam od nadobúdateľa (žalovaného). K späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhala po podaní žaloby na súd.
14. Odvolací súd uvádza, že uvedené dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 257 CSP, neprestavujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, vzhľadom na ktoré by bolo dôvodné o trovách konania rozhodnúť v zmysle § 257 CSP.
15. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 02.04.2020 , v ktorom uviedol, že: ,,Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa.“
16. V nadväznosti na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
17. V súlade s ustanovením § 391 ods. 3 CSP odvolací súd uvádza, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť zodpovednosť za zastavenie konania, či je daná na strane žalobcu alebo na strane žalovaného.
18. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti (vo výroku I.) zostáva uznesenie súdu prvej inštancie nedotknuté (§ 367ods. 2 CSP).
19. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 396 ods. 1 a 3 CSP a ustanovenie § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)