Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-28-2020.pdf
PDF · 233.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/28/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: U. F., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom: P. XX, F., zastúpený JUDr. Alexandra Machanová, advokátka so sídlom: Senec, Mierové nám.19, proti žalovaným: 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom: Bratislava, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700, 2/ R. Z., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom: U. Č.. XXX, zastúpený Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., so sídlom: Šaľa, P. Pazmáňa 2367/17A, IČO: 36 866 296, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 8C/45/2014-218, zo dňa 1.12.2015, v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/45/2014-254 zo dňa 1.3.2017 a doplňujúcim rozsudkom č. k. 8C/45/2014-320 zo dňa 7.11.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 8C/45/2014-218, zo dňa 1.12.2015, v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/45/2014-254 zo dňa 1.3.2017 a doplňujúcim rozsudkom č. k. 8C/45/2014-320 zo dňa 7.11.2019 v napadnutom výroku, v časti priznania istiny za bolestné m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
II. V napadnutom výroku, v časti priznania istiny za sťaženie spoločenského uplatnenia m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
III. V napadnutom výroku, v časti priznania istiny za mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia m e n í tak, že žalovaný1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1.156,80 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v časti úroku z omeškania z tejto istiny žalobu zamieta.
IV. V napadnutom výroku v časti priznania istiny za jednorázové vyrovnanie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
V. V napadnutom výroku v časti priznania istiny za náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a ušlý zisk voči žalovaným 1/ a 2/ vrátane príslušenstva rozsudok z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
VI. V napadnutom výroku, v časti priznania istiny za náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 1/ m e n í tak, že voči žalovanému 1/ žalobu zamieta a vo vzťahu k žalovanému 2/ v tejto časti rozsudok zrušuje a vec v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie.
VII. V napadnutom výroku, v časti priznania úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 21.792,55 eur za obdobie od 13.6.2012 do 2.4.2014 m e n í tak, že voči žalovanému 1/ žalobu v tejto časti zamieta. Voči žalovanému 2/ zostáva rozsudok v tejto časti nedotknutý.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 8C/45/2014-218 zo dňa 1.12.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/45/2014-254 zo dňa 1.3.2017 a dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/45/2014-320 zo dňa 7.11.2019 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 74.954,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 21.792,55 eur od 13.6.2012 do 2.4.2014 a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 15.875,02 eur od 3.4.2014 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (istina 3.167,34 eur) žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 26.2.2014 sa domáhal žalobca proti žalovaným solidárneho zaplatenia istiny 100.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 40.834,91 eur od 13.6.2012 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Pred otvorením pojednávania vo veci samej, žalobca zobral žalobu v časti 21.792,55 eur späť, pretože žalovaný 1/ dňa 10.4.2014 časť vymáhanej istiny zaplatil. Preto súd prvej inštancie uznesením zo dňa 20.1.2015 konanie o žalobe v časti zaplatenia 21.792,55 eur zastavil. Uznesením zo dňa 18.11.2015 na návrh žalobcu pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 78.122,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 21.792,55 eur od 13.6.2012 až do 2.4.2014, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 15.875,02 eur od 3.4.2014 až do zaplatenia a trovy konania.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého ustálil, že žalovaný 2/ bol rozsudkom Okresného súdu v Pezinku, sp. zn. 3T/315/2012 zo dňa 17.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/86/2013 zo dňa 17.10.2013 uznaný vinným, z prečinu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 157 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Žalobca v trestnej veci žalovaného 2/ vystupoval ako poškodený. Z trestných rozhodnutí vyplýva, že poškodený bol pod vplyvom alkoholu a svojím konaním teda spolupôsobil na vznik dopravnej nehody, čo ale neznamená, že jeho konanie bola výlučná príčina vzniku dopravnej nehody. Ak by žalovaný 2/ dodržal predpisy o premávke na pozemných komunikáciách a potrebnú mieru opatrnosti, bolo by bez významu, že sa poškodený pohyboval opitý na cestnej komunikácii. Súd v trestnom konaní v časti rozhodnutia o nároku na náhradu škody poškodeného odkázal s uplatnením tohto nároku v civilnom konaní, pričom poukázal na to, že do úvahy vzal spoluzavinenie poškodeného na dopravnej nehode, ktorý bol pod vplyvom alkoholu a podieľal sa na vytvorení kolíznej situácie. Trestný súd skonštatoval, že osoba s takým vysokým obsahom alkoholu v krvi, akú mal poškodený, nesmie byť účastníkom cestnej premávky a to nielen ako vodič, ale ani ako chodec, či cyklista. Trestný súd bol toho názoru, že pri prípadnej náhrade škody je možné aplikovať zníženie alebo úplné vylúčenie rozsahu náhrady škody v prípadoch, ak sa poškodený svojím protiprávnym konaním podieľal na spôsobení škody, teda, ak zavinenie poškodeného bolo jedným z faktorov, ktoré viedli ku vzniku škody. Uviedol, že v prípade náhrady škody bude vecou súdu v civilnom konaní, aby na základe vykonaného dokazovania posúdil, v akom pomere prichádza do úvahy zníženie uplatňovaného rozsahu na náhradu škody vzhľadom na spoluzavinenie poškodeného.
4. Žalovaný 2/ dňa 18.12.2009 o 18.15 hod. na O. H. X. F., ako vodič osobného motorového vozidla zn. Wolkswagen Golf EČ: V. XXX X. porušil povinnosť uloženú mu ustanovením § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), e), § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, keď potom, čo v uvedenom mieste s rýchlostným limitom 50 km/h jazdil rýchlosťou 86,7 až 87,6 km/h, pričom sa plne nevenoval vedeniu motorového vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke a neskoro zareagoval na chodca - žalobcu, ktorý v tom čase prechádzal cez cestu v úseku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov a čelne s vozidlom do žalobcu narazil, čím mu spôsobil zranenia - rozdrvenie ľavej obličky, pomliaždenie mozgu v ľavom spánkovom laloku, roztrhnutie pľúc obojstranne s únikom vzduchu a krvi do pohrudničných dutín a medzihrudia, sériová zlomenina rebier vľavo (III, IV, V, VI), zlomenina lebky hrboľa záhlavovej kosti, zlomenina ľavej lopatky, šok z vykrvácania, odreniny čela, odreniny ľavého predlaktia a ľavej strany brušnej. Žalovaný 1/ bol poisťovateľom žalovaného 2/, mal s ním uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla. Žalovaný 1/ zaregistroval danú škodovú udalosť z povinného zmluvného poistenia pod č. XXXXXXXXXX. Z listinného dôkazu, ktorý predložil spolu so žalobou žalobca, lekárskeho posudku
o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia MUDr. Miroslava Lysého zo dňa 7.6.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že hodnotenie bolestného predstavuje 1 055 bodov a hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje 500 bodov. Žalovaný 1/ namietal vo veci hodnotenia bolestného položku 10a- zlomenina okcipital nehokondylu, ktorá podľa názoru žalovaného 1/ má byť ohodnotená 35 bodmi a nie 45 bodmi, ako je to uvedené v lekárskom posudku. Preto v tejto časti nároku náhrady za bolestné žalovaný 1/ akceptoval plnenie za 1 045 bodov (o 10 bodov menej), čo predstavuje sumu 15.110,70 eur. Súd prvej inštancie mal z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu, preukázané že od 2.6.2009 bol žalobca zamestnaný v spoločnosti ELV PRODUKT a.s., Nitrianska č. 3, Senec. Jeho hrubý príjem odo dňa nástupu do dňa dopravnej nehody bol vo výške 4.471, 89 eur. Počas práceneschopnosti v roku 2010 by bol jeho pravdepodobný hrubý príjem vo výške 9.084,66 eur a v roku 2011 do ukončenia práceneschopnosti do 15.2.2011 by bol jeho pravdepodobný hrubý príjem 1.064,52 eur. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne súd prvej inštancie zistil, že od 29.12.2009 do 7.12.2010 bolo žalobcovi vyplatené nemocenské vo výške 4.270,10 eur.
5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že obaja žalovaní počas celého konania poukazovali pri všetkých uplatnených nárokoch na skutočnosť, že v trestnom konaní, v ktorom bol žalovaný 2/ uznaný vinným zo spáchania prečinu, bolo skonštatované spoluzavinenie žalobcu na nehodovom deji, a preto žiadali zohľadniť i mieru spoluzodpovednosti žalobcu v danej veci. Poukazovali na trestné rozsudky, odvolávali sa na znalecký posudok vyhotovený v trestnom konaní znalcom z odboru dopravy Ing. Antonom Guštarom a argumentovali, že žalobca bol účastníkom cestnej premávky ako chodec pod vplyvom alkoholu (1,47 promile alkoholu), mal na sebe tmavé oblečenie, telefonoval počas prechodu cez cestu a išiel rýchlou chôdzou. Žalovaný 1/ argumentoval, že práve toto spoluzavinenie zohľadnil pri jednotlivých nárokoch a plnenie žalobcovi krátil o 20 %. Súd prvej inštancie poukázal na trestný rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 3T/315/2012 zo dňa 17.5.2013, v rámci ktorého v časti rozhodnutia o nároku poškodeného na náhradu škody trestný súd poukázal na to, že pri rozhodnutí odkázať poškodeného (žalobcu) s náhradou škody na civilné konanie zobral do úvahy spoluzavinenie poškodeného na dopravnej nehode. Podľa názoru trestného súdu sa žalobca, ktorý bol pod vplyvom alkoholu podieľal na vytvorení kolíznej situácie a je pri prípadnej náhrade škody možné aplikovať zníženie alebo úplné vylúčenie rozsahu náhrady škody. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vyhodnotil, že v danej veci obaja žalovaní iba poukazovali na toto vyjadrenie súdu z trestného konania, ale sami v predmetnom civilnom konaní nepreukázali, ani nevrhli žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, vo veci spoluzavinenia žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danej veci nie je možné ustáliť prípadné spoluzavinenia žalobcu iba na základe názoru vysloveného v trestnom rozsudku, alebo na základe listinného dôkazu znaleckého posudku znalca z odboru dopravy Ing. Antona Guštaru, pretože ani jedna zo strán, ani civilný súd, nemal možnosť formulovať otázky znalcovi v kontexte civilného súdneho sporu, a otázky na znalca v trestnom konaní pre posúdenie trestnoprávnej roviny veci môžu byť znalcovi inak položené. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pre relevantné ustálenie prípadného spoluzavinenie žalobcu v danej veci by bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie napríklad znaleckým posudkom, ktoré však ani jedna strana v spore nenavrhovala a súd prvej inštancie k nariadeniu znaleckého dokazovania v čase prvoinštančného konania ex offo nepristúpil, z dôvodu hospodárnosti konania a z dôvodu, že takéto návrhová dôkazná iniciatíva mala byť na strane žalovaných, ktorí túto skutočnosť počas celého konania namietali. Preto súd prvej inštancie ustálil, že v danej veci nebolo žalovanými preukázané, že došlo k spoluzavineniu žalobcu na dopravnej nehode.
6. K meritu veci súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade sa predmetnou žalobou žalobca domáhal proti žalovaným „náhrady za bolesť“ vo výške 3.166,50 eur podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka, zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 12284/2009 -OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2009. Žalobca uvádzal, že MUDr. Miroslav Lysý, ortopéd, v lekárskom posudku o bolestnom zo dňa 7.6.2012 ohodnotil bolestné na 1.055 bodov, čo pri výške 14,46 eur za jeden bod predstavuje sumu 15.255,30 eur. Žalovaný 1/ počas konania dňa 10.4.2014 zaplatil žalobcovi sumu 12.088,80 eur. Žalovaný 1/ lekársky posudok akceptoval v časti uvedených položiek, avšak neakceptoval bodové ohodnotenie položky 10a na 45 bodov, pretože táto položka mala byť obodovaná 35 bodmi. Žalovaný 1/ preto priznal žalobcovi plnenie za 1 045 bodov (o 10 bodov menej), čo predstavuje sumu 15.110,70 eur. Túto sumu žalovaný 1/ znížil o 20 %, keďže sám ustálil vychádzajúc z trestných rozhodnutí v danej veci, že na vzniku dopravnej nehody má žalobca spoluzavinenie. Žalovaný 2/ argumentoval pri tomto nároku rovnako ako žalovaný 1/. Navrhoval zníženie tejto sumy ešte viac ako žalovaný 1/, a to o
30 %. Vymáhaná suma 3.166,50 eur podľa žalobcu predstavuje rozdiel medzi 15.255,30 eur (bodové ohodnotenie 1 055) a žalovaným 1/ zaplatenou sumou 12.088,80 eur (bodové ohodnotenie 1 045 - 20 % zníženie). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po vyhodnotení argumentácie všetkých strán, ustálil, že predmetný nárok je dôvodný čo do právneho titulu i čo do výšky, a preto žalobcovi v tejto časti žaloby vyhovel. Žalovaný l/ uviedol, že akceptuje lekársky posudok o bolestnom, neakceptoval iba pri položke 10a bodové ohodnotenie. Podľa žalovaného 1/ má byť bodové ohodnotenie tejto položky nižšie, iba 35 bodov. Súd prvej inštancie v súvislosti s touto argumentáciou žalovaného 1/ uviedol, že žalovaný 1/ rozpor v bodovom ohodnotení položky 10a žiadnym spôsobom neodôvodnil, ani žiadnym dôkazom nepreukázal (napr. písomným vyjadrením iného lekára), preto súd prvej inštancie túto námietku žalovaného 1/ vyhodnotil ako nedôvodnú a vychádzal pri výpočte bolestného z bodového ohodnotenia 1 055, čo pri výške 14,46 eur za jeden bod predstavuje sumu 15.255,30 eur. Rovnako súd prvej inštancie neakceptoval zníženie priznaného plnenia o 20 % z dôvodu spoluzavinenia žalobcu. Keďže zo sumy bolestného 15.255,30 eur žalovaný 1/ zaplatil už sumu 12.088,80 eur, vymáhaná suma vo výške 3.166,50 eur predstavuje rozdiel medzi uplatnenou a už zaplatenou výškou bolestného.
7. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na „náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia“ vo výške 1.446 eur, zvýšeného o 50 % na 3.615 eur, ktorého sa domáhal žalobca podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka, zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 12284/2009
- OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2009, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoj nárok opieral o lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia MUDr. Miroslava Lysého zo dňa 7.6.2012, v ktorom tento lekár ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia na 500 bodov, čo pri výške 14,46 eur za jeden bod predstavuje sumu 7.230 eur. Žalovaný 1/ priznal žalobcovi odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 7.230 eur, pretože akceptoval tento lekársky posudok. Túto sumu však znížil o 20 % (1.446 eur) z dôvodu spoluzavinenia žalobcu na škodovej udalosti. Po znížení tak žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi dňa 10.4.2014 sumu 5.784 eur. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 3.615 eur, čo predstavuje 50 % zo sumy 7.230 eur, a to podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %. S týmto uplatneným zvýšením nesúhlasili obaja žalovaní. Žalovaný 2/ akceptoval lekársky posudok MUDr. Miroslava Lysého, súhlasil so znížením, ktoré realizoval žalovaný 1/, dokonca navrhoval ešte výraznejšie zníženie a to o 30 %. Nesúhlasil s 50 % zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má byť len vo výnimočných prípadoch, čo daný prípad nie je. Žalobca argumentoval i tým, že má mieru poklesu schopnosti pracovať určenú na 35 %, pričom tento pokles schopnosti pracovať je možné považovať za čiastočnú invaliditu. Podľa žalobcu je priznanie invalidity len jedným z prípadov hodných osobitného zreteľa, nejde o jediný prípad hodný osobitného zreteľa, tak ako to uvádzal žalovaný 1/, ktorý uznanie invalidity považuje za zákonnú podmienku pre priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení argumentácie všetkých strán ustálil, že tento nárok je dôvodný, čo do právneho základu i do výšky vymáhanej žalobcom, a preto tomuto nároku žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Poukázal na skutočnosť, že pri tomto nároku nebol sporný žalobcom predložený lekársky posudok. Obaja žalovaní akceptovali položky v ňom uvedené i ich bodové ohodnotenie, akceptovali hodnotu jedného bodu. Súd prvej inštancie neakceptoval zníženie priznaného plnenia o 20 % z dôvodu spoluzavinenia žalobcu. Zo sumy sťaženia spoločenského uplatnenia 7.230 eur žalovaný 1/ zaplatil už sumu 5.784 eur a zvyšná časť vymáhanej sumy vo výške 1.446 eur predstavuje práve 20 % zníženie plnenia žalovaným 1/, ktoré žalobcovi nevyplatil. Žalobca sa okrem toho domáhal podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %, teda sumy 3.615 eur. Súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel i v tejto časti uplatneného nároku z dôvodu, že podľa názoru súdu žalobca preukázal, že mu prináleží zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak žalovaný 1/ nepreukázal svoju argumentáciu, že zákonnou podmienkou pre priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia je priznanie invalidity, čo i len čiastočne. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výkladu tohto ustanovenia, mal za to, že priznanie invalidity nie je zákonnou podmienkou pre zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, je to iba jedným z možných prípadov, kedy by súd už zjavne neskúmal žiadne iné skutočnosti vytvárajúce osobitosť a výnimočnosť veci, a bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania by tak priznal žalobcovi toto zvýšenie.
8. Súd prvej inštancie považoval rovnako za dôvodný, čo do právneho základu i do výšky žalobcom uplatnený nárok na náhrady za stratu zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorého sa domáhal
žalobca vo výške 741,53 eur podľa ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka. Žalobca tento nárok odôvodňoval tým, že suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (§ 87 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). Pracovná neschopnosť žalobcu trvala od 19.12.2009 do 15.2.2011. Sociálna poisťovňa vyplatila žalobcovi nemocenské, za obdobie od 29.12.2009 do 7.12.2010 vo výške 4.270,10 eur, čo žalobca preukázal potvrdením zo Sociálnej poisťovne. Denný vymeriavací základ žalobcu predstavoval 22,57 eur. Náhrada za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti za obdobie od 19.12.2009 do 15.2.2011 (žalovaný 1/ počítal do 7.12.2010) predstavuje sumu 2.355,28 eur. Žalovaný 1/ priznal žalobcovi tento nárok vo výške 2.017,19 eur. Túto sumu však znížil o 20 % (o sumu 403,44 eur) z dôvodu spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode a zaplatil dňa 10.4.2014 žalobcovi sumu 1.613,75 eur (2.017,19 eur - 403,44 eur). Žalovaný 2/ súhlasil s názorom žalovaného 1/, avšak navrhoval zníženie tohto nároku vzhľadom na spoluzavinenie žalobcu o 30 %. Súd prvej inštancie poukázal na to, že právny základ tohto nároku medzi stranami nebol sporný. Súd prvej inštancie neakceptoval zníženie priznaného plnenia o 20 % z dôvodu spoluzavinenia žalobcu. Pri určení výšky vymáhaného nároku vychádzal z náhrady za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti za obdobie od 19.12.2009 do 15.2.2011, ktorú vyčíslil žalobca na 2.355, 28 eur (a nie 2.017,19 eur ako ju vyčíslil žalovaný 1/). Zo sumy 2.355,28 eur zaplatil žalovaný 1/ sumu 1.613,75 eur, takže zvyšná nezaplatená suma predstavuje 741,53 eur.
9. Okrem uvedeného sa žalobca ďalej domáhal zaplatenia sumy 577,67 eur ako „jednorazového vyrovnania“ podľa ustanovenia § 447b Občianskeho zákonníka. Výška tohto vyrovnania sa určuje podľa predpisov o sociálnom poistení. Podľa ustanovenia § 90 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení má poškodený nárok na jednorazové vyrovnanie, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má pokles pracovnej schopnosti najmenej o 10 % a najviac o 40 %. Podľa ustanovenia § 91 zákona o sociálnom poistení suma jednorazového vyrovnania sa určí ako súčin 365 násobku denného vymeriavacieho základu a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Žalobca má pokles pracovnej schopnosti znížený o 35 %, preto jednorazové vyrovnanie predstavuje sumu 2.883,32 eur. Žalovaný 1/ počas konania priznal žalobcovi tento nárok v tejto výške, avšak rovnako ako ostatné nároky, i tento krátil o 20 % (o sumu 576,66 eur), z dôvodu spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode, a vyplatil tak žalobcovi iba sumu 2.306 eur. Žalovaný 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal znížiť tento nárok dokonca o 30 % z dôvodu spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po vyhodnotení argumentácie strán ustálil, že tento nárok je dôvodný, čo do právneho základu i do výšky, a preto tomuto nároku žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Právny základ tohto nároku medzi stranami nebol sporný, nebola sporná ani žalovaným 1/ priznaná výška tohto nároku. Sporné bolo 20 % zníženie tohto nároku. Súd prvej inštancie neakceptoval zníženie priznaného plnenia o 20 % z dôvodu spoluzavinenia žalobcu.
10. Žalobca sa ďalej domáhal proti žalovaným zaplatenia škody vo forme „ušlého zisku“ vo výške 6.328,67 eur. Tohto nároku sa domáhal podľa ustanovenia § 445 a ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca uvádzal, že za obdobie od 29.12.2009 do 7.2.2011 rozdiel medzi príjmom, ktorý by dosahoval a súčtom žalobcovi vyplatených nemocenských dávok, tak predstavuje sumu 4.814,56 eur. Príjem, ktorý by žalobca dosiahol za obdobie od 8.12.2011 (zrejme správne má byť 8.12.2010) do 15.02.2011, kedy mu už neboli vyplácané nemocenské dávky, tak predstavuje sumu 1.514,11 eur. Spolu tak za tieto dve obdobia ušlý zisk predstavuje sumu 6.328,67 eur. Žalovaný 1/ tento nárok považoval za nedôvodný. Žalovaný 2/ pri tomto uplatnenom nároku žiadal, aby od tejto sumy bola odpočítaná suma, ktorá bola žalovaným 1/ zaplatená žalobcovi, ako náhrada za stratu zárobku počas pracovnej neschopnosti vo výške 1.613,75 eur. Súd prvej inštancie po vyhodnotení argumentácie strán mal za to, že tento nárok čo do právneho dôvodu i do výšky je dôvodný, a preto žalobe v tejto časti nároku v celom rozsahu vyhovel.
11. Žalobca sa ďalej domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 3.167,34 eur, ktorej sa najprv žalobca domáhal podľa ustanovenia § 449 Občianskeho zákonníka. Počas konania právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa domáha tohto nároku podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. Podľa žalobcu medzi tieto náklady patria aj náklady právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 3.167,34 eur. Obaja žalovaní tento nárok rozporovali, čo do právneho titulu i do vymáhanej výšky. Súd prvej inštancie ustálil, že námietka žalovaných o nepreukázaní právneho titulu tohto nároku je dôvodná, a preto žalobu žalobcu v tejto časti nároku ako právne nedôvodnú zamietol.
12. Žalobca sa okrem uvedeného domáhal proti žalovaným aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 59.079,71 eur. Poukazoval na to, že za škodu v širšom slova zmysle je potrebné považovať aj nemajetkovú ujmu, za ktorú možno priznať zadosťučinenie peňažnou formou a to aj s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Predmetný nárok zdôvodnil tým, že v súvislosti s dopravnou nehodou utrpel i psychickú ujmu na jeho osobnosti spočívajúcej v trvalej traume z tejto udalosti, depresii, pocite menejcennosti, bezvýznamnosti, ničotnosti, nespravodlivosti, príkoria, márnosti a zbytočnosti ako sprievodných znakov celej tejto udalosti. I napriek tomu, že výšku nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne vyčísliť, žalobca považuje vymáhanú sumu za primeranú všetkým, dopravnou nehodou utrpeným fyzickým zraneniam, ale aj psychickým zraneniam. Žalobca mal v čase nehody 19 rokov, bol po dopravnej nehode 20 dní v umelom spánku, jeho zdravotný stav bol po dopravnej nehode veľmi vážny až kritický, opakovane bol hospitalizovaný, podstúpil niekoľko operácií, kvalita jeho celkového života sa veľmi znížila. Žalovaní uvádzali, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého sa žalobca v danej veci domáha, nie je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tento nárok nespadá do rozsahu poistenia vymedzeného zákonom č. 381/2001 Z. z. Žalobca uvádzal, že predmetnou dopravnou nehodou došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je namieste. Preto sa žalobca podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 písm. a) tohto zákona, domáha proti žalovaným zaplatenia nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie po vyhodnotení argumentácie oboch strán, vyhodnotil tento nárok žalobcu dôvodným, čo do právneho titulu i do výšky. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ktorý pripúšťa rôznosť právnych názorov vo veci takto uplatneného nároku, i rôznosť rozhodnutí súdov, škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú ujmu. Je preto potrebné vykladať termín škoda v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. aj ako nemateriálnu škodu na zdraví. Súd prvej inštancie zdôraznil, že by nemali existovať pochybnosti, že strata alebo zníženie zdravia je spojená s negatívnym dopadom v emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére poškodeného. Preto je opodstatnený záver, že v takomto prípade vzniká ujma aj v psychickej rovine poškodeného. Podľa názoru súdu prvej inštancie je účelom zákona č. 381/2001 Z. z. kryť akúkoľvek ujmu, tak materiálnu i nemateriálnu, vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe zahŕňa aj ujmu na zdraví s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa potom priznáva aj podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Škodou sa podľa eurokonformného výkladu práva rozumie aj nemateriálna škoda. Vzhľadom na rozsah poškodenia zdravia žalobcu, a dôsledky tohto poškodenia na jeho súkromný život, sa súdu prvej inštancie javila výška uplatnenej nemajetkovej škody v danej veci primeraná.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 74.954,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 21.792,55 eur od 13.6.2012 až do 2.4.2014, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 15.875,02 eur od 3.4.2014 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovujúcich výrokov podal žalovaný 1/ odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP).V odvolaní poukazuje na absentujúce odôvodnenie rozsudku, pričom súd prvej inštancie napriek návrhu žalobcu z 29.2.2016 na opravu rozhodnutia a napriek obsahu odvolaní žalovaných reagoval na túto skutočnosť až v marci 2017 opravným uznesením. Žalovaný 1/ má za to, že tým boli porušené procesné práva strán sporu a predĺžilo sa celé konanie. Žalovaný 1/ primárne namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri rozhodovaní o jednotlivých žalobou uplatnených nárokoch spoluzavinenie žalobcu. Žalovaní 1/ a 2/ zhodne poukazovali na spoluzavinenie žalobcu na spôsobení škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, s odkazom na rozhodnutia v trestnom konaní, kedy okresný súd v trestnom rozsudku uvádza: „Súd opätovne dodáva, že na vzniku dopravnej nehody mal svoj podiel viny aj poškodený, ktorý bol pod vplyvom alkoholických nápojov s tým, že žiadny účastník cestnej premávky (a to ani chodec), by nemal byť pod vplyvom alkoholických nápojov. Konanie poškodeného bolo preto tiež pomerne nezodpovedné; skutočnosť, že poškodený svojim konaním spolupôsobil na vzniku dopravnej nehody neznamená, že jeho konanie bola výlučná príčina dopravnej nehody ... podľa názoru súdu je na posudzovaný prípad nevyhnutné aplikovať § 441 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje znížiť, respektíve úplne vylúčiť rozsah náhrady škody v prípadoch, ak sa poškodený svojim protiprávnym konaním podieľal na spôsobení škody ...“.
Rovnako Krajský súd v Bratislave na odvolanie obžalovaného v uznesení uviedol, že na vzniku dopravnej kolízie a trestného činu svoj podiel viny mal aj samotný poškodený, ktorý ako chodec pod vplyvom alkoholických nápojov nezodpovedným spôsobom sa pohyboval na miestnej komunikácii. Súd v civilnom konaní uviedol k zhodnej argumentácii žalovaných, že pre relevantné ustálenie prípadného spoluzavinenia žalobcu v danej veci by bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie napr. znaleckým posudkom, ktoré však ani jedna zo strán v spore nenavrhovala, a súd k nariadeniu znaleckého dokazovania ex offo nepristúpil z dôvodu hospodárnosti konania a z dôvodu, že takáto návrhová dôkazná iniciatíva mala byť na strane žalovaných, ktorí túto skutočnosť počas celého konania namietali. V tejto súvislosti odkazuje žalovaný 1/ na judikát R č. 27/1979, podľa ktorého súd má prihliadať na spoluzavinenie poškodeného aj bez návrhu - z úradnej povinnosti. Rovnako zdôraznil, že posúdenie miery spoluzavinenia je otázkou právnou, nie znaleckou. Znalec by v znaleckom úkone nemohol / a nemal/ odpovedať na otázky právne. Vyplýva to zo z ustálenej judikatúry, ako aj z právnej teórie. V tomto prípade súd prvej inštancie tieto zásady nerešpektoval. Celé konanie do prvoinštančného meritórneho rozhodnutia prebiehalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čiže na prípad možno aplikovať uvedenú judikatúru. Žalovaný 1/ podotýka, že strany nemohli využiť v konaní pred súdom prvej inštancie inštitút súkromného znaleckého posudku, ktorý by mal dôkaznú silu znaleckého dokazovania. Keďže v tomto prípade priebeh nehodového deja už posúdený znalecky (v trestnom konaní) resp. v rozhodnutí trestného súdu bol, bolo potrebné tieto dôkazy (na ktoré žalovaní poukazovali) vyhodnotiť - ak súd prvej inštancie potreboval pre svoje závery v tejto otázke doriešiť čiastkové odborné otázky, mal dokazovanie prípadne doplniť výpoveďou znalca alebo vyžiadaním doplnenia k znaleckému posudku (pri dôraze na hospodárnosť konania je toto možné aj formou znaleckého úkonu podaného do zápisnice na pojednávaní). Žalovaný 1/ na svoju obranu uvádza, že pri takejto argumentácii súdu mal teda súd prvej inštancie vzhľadom na procesnú rovnosť strán rovnako nazerať aj na žalobcu a žiadať, aby tento preukázal výlučné zavinenie škody žalovaným 2/, ktoré zo samotného trestného rozhodnutia nemôže byť považované za preukázané. Žalovaný 1/ má za to, že aplikácia § 441 Občianskeho zákonníka bola v tomto prípade dôvodná a dostatočne podložená závermi súdu rozhodujúceho v trestnej veci a dokazovaním v trestnom konaní. Pokiaľ však tieto dôkazy súd prvej inštancie za dostatočné nepovažoval, mal ex offo vykonať v tomto smere dokazovanie. Zásadu hospodárnosti nemožno vnímať ako dostatočný dôvod pre nevykonanie dokazovania, ak ho súd považoval za potrebné. Žalovaný 1/ doplnil, že žalovaný 2/ v podaní datovanom 17.3.2014 uvádza, že „ je na mieste v konaní vykonať dokazovanie vo vzťahu k liberačnému ustanoveniu § 441 ods. 1 vo vzťahu k miere zníženia resp. úplného vylúčenia rozsahu náhrady škody". Teda dokazovanie v tomto smere bolo dokonca navrhnuté, aj keď bez špecifikácie dôkazných prostriedkov. Žalovaný 1/ má za to, že bolo preukázateľne dôvodné znížiť náhradu škody pre žalobcu vo všetkých jej zložkách, pričom miera zníženia 20 % podľa názoru žalovaného 1/ zohľadňuje podiel žalobcu na spôsobení škody. Žalovaný 1/ ďalej k jednotlivým priznaným nárokom uviedol, že nemajetková ujma podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je krytá systémom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „PZP"). Odkazuje na rozhodnutie NS SR zo dňa 31.3.2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012 (ďalej len „rozhodnutie NS”), v ktorom sa NS SR priamo zaoberal právnou otázkou (ktorá bola dovolacou otázkou), či poisťovňa (poisťovateľ zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) je pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka) za zásah do osobnostných práv navrhovateľov spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode („povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma....). Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ, ktoré spomínal žalobca (rozhodnutie C- 22/12 vo veci Haasová Katarína) poukazuje žalovaný 1/ na to, že Najvyšší súd SR sa s ním vysporiadal aj v citovanom rozhodnutí. Dopĺňa, že Súdny dvor EÚ v právnej vete konštatuje, že PZP má pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej. Z toho vyplýva, že priznanie nemajetkovej ujmy je podmienené vnútroštátnou úpravou. Náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka a náhrada škody podľa § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka sú podľa právnej teórie rozličné právne inštitúty, o čom nepriamo svedčí aj textácia § 16 (kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu). Žalovaný 1/ z opatrnosti namieta premlčanie tohto nároku. Námietku premlčania je možné vzniesť až do právoplatného skončenia veci. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má povahu majetkového práva a podlieha premlčaniu v 3 ročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka (čo ju taktiež odlišuje od náhrady škody), pričom počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby; premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo (NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2011, 5Cdo/278/2007). Poškodený žalobca si síce uplatnil v trestnom konaní sumu 100.000,- eur, zhodne ako v pôvodnom žalobnom petite, avšak náhradu nemajetkovej ujmy výslovne nespomína ani slovne ani odkazom na príslušné ustanovenia zákona, ani ju číselne nevymedzuje (neodčleňuje). V trestnom konaní teda nepovažuje žalovaný 1/ tento nárok za uplatnený v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Na riadne uplatnenie nároku na náhradu škody pritom ustanovenie § 46 ods. 3 Zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok vyžaduje (vyžadovalo), aby z návrhu bolo zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. K uplatnenému nároku na náhradu za bolesť, kde súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalovaný 1/ rozpor v bodovom hodnotení položky 10a žiadnym spôsobom neodôvodnil, ani žiadnym dôkazom (napr. písomným vyjadrením iného lekára) nepreukázal, preto súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, žalovaný 1/ uvádza, že s takýmto záverom súdu nesúhlasí, keď už vo vyjadrení k žalobe z 18.6.2014 žalovaný 1/ uviedol, že táto položka podľa zákona č. 437/2004 Z.z. mala byť hodnotená 35 bodmi. Uvedeným stanoviskom chcel žalovaný 1/ vyjadriť, že priamo zákon stanovuje takýto maximálny počet bodov /35 bodov/ - teda uvedenie počtu bodov 45 bodov je v rozpore priamo s textom právnej normy a hodnotiaci lekár sa zjavne pomýlil. Na overenie postačuje pozrieť príslušnú položku v texte zákona - odkazujeme na zákon č. 437/2004 Z. z. (jeho prílohu). Žalovaný 1/ ďalej uvádza, že náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia uznal a plnil v rozsahu podľa počtu bodov v predloženom lekárskom posudku po odčítaní 20 %-nej miery spoluzavinenia žalobcu. Prípad žalobcu nepovažuje za prípad hodný osobitného zreteľa, aký je uvažovaný v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. žalovaný 1/ má za to, že v konaní neboli zo strany žalobcu preukázané také okolnosti, ktoré by prípad vymedzovali ako prípad hodný osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie v tejto časti rozsudok odôvodnil vágne a teda nepreskúmateľne, keď konštatuje stručne a bez podrobností (viď. záver bodu 19 odôvodnenia): „Súd žalobe vyhovel i v tejto časti uplatneného nároku z dôvodu, že žalobca preukázal, že mu prináleží zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ....“. Tvrdené psychické problémy nikdy neboli dôkazne podložené odbornými (medicínskymi) závermi. Žalobca podľa vlastných slov (a slov svedkov) nikdy nenavštívil psychológa resp. psychiatra. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. K náhrade za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, nárok ktorý vyčíslil žalovaný 1/ vo výške 2.017,19 eur, od čoho odrátal 20 % pre spoluzavinenie žalobcu, v odvolaní žalovaný 1/ uviedol, že medzi stranami nebola sporná aplikácia § 87 zákona o sociálnom poistení, keďže podľa § 446 Občianskeho zákonníka „náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení“. Nebola sporná ani suma denného vymeriavacieho základu 22,5636 eur. Súd prvej inštancie ale neuviedol matematický výpočet resp. vzorec výpočtu, avšak žalobca aj súd uvádzajú zhodne obdobie PN 19.12.2009 - 15.2.2011. Žalovaný 1/ pri výpočte vychádzal z toho, že podľa potvrdenia Sociálna poisťovňa vyplácala nemocenské len do 7.12.2010, preto počet dní, ktoré žalovaný 1/ použil, bol 354 (19.12.2009 - 7.12.2010). Podľa zákona o sociálnom poistení totiž má zamestnanec nárok na úrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu alebo nárok na výplatu nemocenského z nemocenského poistenia. Vo vzťahu k uplatňovanému ušlému zisku, nárok ktorý predstavoval podľa žaloby sumu rozdielu medzi príjmom, ktorý by žalobca dosahoval a vyplatenými nemocenskými dávkami za obdobie trvania práceneschopnosti žalobcu, žalovaný 1/ namieta, že vo svojej podstate sa týmto nárokom žalobca domáhal vlastne straty na svojom zárobku (plate) počas obdobia práceneschopnosti, ktorá je ale upravená Občianskym zákonníkom odkazom na úpravu úrazového príplatku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení a to aj čo do sumy (výšky) náhrady. Zákonodarca teda škodu z dôvodu poklesu príjmu poškodeného počas práceneschopnosti upravil aj čo do jej výpočtu a žalovaný 1/ má za to, že systém výpočtu tejto náhrady nemožno obchádzať presadzovaním iného vzorca výpočtu resp. subsumovaním pod iný nárok. Priznaním tohto „nároku" tak súd prvej inštancie žalobcovi zohľadnil stratu na zárobku dvakrát a to za to isté obdobie (obdobie PN), z toho istého zamestnania. S obranou žalovaných sa súd prvej inštancie nevysporiadal zdôvodnením argumentačne konkrétnym, ale opätovne len všeobecným konštatovaním. Čo do výšky nároku poukazuje žalovaný 1/ na to, že žalobca predložil potvrdenie zamestnávateľa z 20.3.2012, kde sa uvádza pravdepodobný hrubý príjem v roku 2010 počas PN a v roku 2011 do ukončenia PN, avšak nie je zrejmý presný výpočet zamestnávateľa. Suma uvádzaná v žalobe pri tomto nároku je 6.328,67 eur, pričom takéto číslo bolo zopakované aj pri úprave žaloby po plnení žalovaným 1/ (podanie žalobcu datované 19.10.2015), preto žalovaný 1/ usudzuje, že plnenie jeho plnenie titulom straty na zárobku počas PN v sume 1.613,75 eur nijako žalobca ani súd prvej inštancie nezohľadnili (hoci táto skutočnosť vzhľadom na absenciu výpočtu nie je riadne preskúmateľná). Nie je zrejmé, ako
a z akých podkladov žalobca dospel práve k danej žalovanej sume, keď nemocenské podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne predstavovalo sumu 4.270,10 eur a zamestnávateľom potvrdený pravdepodobný príjem (potvrdenie z 20.3.2012) sumu 9.084,66 eur + 1.064,52 eur. Rozdiel nepredstavuje žalovanú sumu. Pochybenie súdu prvej inštancie vidí žalovaný 1/ aj v tom, že vyhovujúci výrok je materiálne nevykonateľný, nakoľko nezohľadňuje pluralitu žalovaných - nie je určené, akým spôsobom sú zaviazaní
- či spoločne a nerozdielne, ako bolo žalobcom navrhované v žalobe a v čiastočnom späťvzatí návrhu z 10.12.2014 (čo žalovaný 1/ nepovažuje za správne, vzhľadom na rozdielny právny dôvod ukladanej povinnosti) alebo tak, že plnením jedného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého (ako znel žalobný petit v podaní žalobcu datovanom 19.10.2015), alebo na delené plnenie. Súd prvej inštancie rovnako opomenul do rozsudku uviesť zamietavý výrok (v časti nároku na zaplatenie trov právneho zastúpenia poškodeného v trestnom konaní), keďže žaloba bola v danej časti zamietnutá. Úrok z omeškania je priznaný zo sumy 21.792,55 eur, čo je žalovaným 1/ zaplatená čiastka, avšak súd prvej inštancie ho priznal od dátumu 13.6.2012, pričom ale predmetné nároky si žalobca u žalovaného 1/ uplatnil tak, že jeho advokátka zaslala žalovanému 1/ list s priloženým rovnopisom podanej žaloby (s prílohami), na ktorú odkazovala. Uvedené podanie došlo žalovanému 1/ dňa 27.2.2014, čo uvádzal už v priebehu konania. Skôr nemohol nároky likvidovať, keďže neboli skôr uplatnené. Žalovaný 1/ poukazuje na § 11 ods. 6 až § 8 zákona č. 381/2001 Z. z. Úroky z omeškania teda nemali byť zo zaplatenej čiastky priznané - likvidácia nárokov a vyplatenie čiastky nastala tak, že nedošlo ani k uplynutiu trojmesačnej lehoty uvádzanej zákonom. Žalovaný 1/ navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť alebo zmeniť a žalobu zamietnuť.
15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2/ odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, keď neboli splnené procesné podmienky na vydanie opravného uznesenia, § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď jeho vydaním došlo k porušeniu procesných právnych predpisov vo vzťahu k právu žalovanej strany na riadne uvedenie odvolacích dôvodov odvolania, z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku v jeho spojení s opravným uznesením, § 365 ods. 1 písm. d) CSP z dôvodu porušenia procesných predpisov týkajúcich sa spôsobu vykonávania dokazovania (nevykonanie listinného dôkazu
- pripojeného trestného spisu, najmä znaleckého posudku z odboru dopravy), § 365 ods. 1 písm. f) CSP, z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, § 365 ods. 1 písm. h) CSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 2/ navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 CSP zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Alternatívne žalovaný 2/ navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, a o trovách konania rozhodne podľa § 396 ods. 2 CSP. Žalovaný 2/ namieta, že samotný výrok rozsudku je nesprávny a nevykonateľný. Výrok totiž zakladá určitú povinnosť zaplatiť predmetnú sumu a úroky z omeškania dvom subjektom, žalovanému 1/ a žalovanému 2/, ale nevymedzuje presnú výšku tomu ktorému žalovanému. Takýto výrok je nevykonateľný a zakladá novú spornú otázku. Okrem toho žalovaný 2/ poukazuje na vadu rozhodnutia, kedy súd prvej inštancie v časti, kde žalobe nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol, túto skutočnosť nevyslovil vo výroku rozhodnutia (absentuje výrok vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta). Vzhľadom na takúto vadu výroku nemá výrok procesnú jednotu s odôvodnením. Žalovaný 2/ má za to, že záver súdu o nepreukázaní spoluzavinenia a prenesení dôkazného bremena v uvedenom rozsahu k spoluzavineniu na žalovaných nie je správny. Dôvodom, ktorý založil výrok trestného súdu o odkázaní žalobcu ako poškodeného so svojim nárokom na náhradu škody na občianske právne konanie (t.č. civilné sporové konanie) bolo, ako to tvrdia súdy, nepochybne spoluzavinenie poškodeného na nehodovom deji, pričom poškodený sa podieľal na vytvorení kolíznej situácie, najmä z dôvodu, že poškodený bol pod značným vplyvom alkoholu, prechádzal na nesprávnom mieste cez cestné teleso a spôsob jeho prechodu cez cestné teleso bol technicky neprípustný. Trestný súd skonštatoval (str. 16 posledný odsek rozsudku súdu prvého stupňa), že je nevyhnutné na posudzovaný prípad aplikovať ustanovenie § 441 ods.1 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje znížiť alebo úplne vylúčiť rozsah náhrady škody, ak sa poškodený svojím protiprávnym konaním podieľal na spôsobení škody, teda ak jeho zavinenie bolo jedným z faktorov, ktoré viedli v príčinnej súvislosti ku škode. Z rozhodnutí súdov v trestnom konaní je nepochybné, že z dokazovania v trestnom konaní súdy, mali za preukázané, že žalobca ako poškodený sa podieľal na vytvorení kolíznej situácie. Žalovaný 2/ vo vyjadrení zo dňa 18.3.2016 navrhol vykonať dokazovanie vo vzťahu k ustanoveniu § 441 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a súčasne na pojednávaní dňa 20.1.2015 právny zástupca žalovaného 2/ navrhol v tomto rozsahu ako dôkaz pripojiť celý trestný spis. Z uvedeného je zrejmé, že dôkaznú povinnosť si žalovaný 2/ splnil tým, že navrhol ako listinné dôkazy celý trestný spis. V trestnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktorého podstata spočívala v tom, že trestný súd skúmal okrem iných skutočností aj zavinenie žalovaného 2/ ako obžalovaného na predmetnom nehodovom deji. Uvedený záver o spoluzodpovednosti žalobcu
ako poškodeného na kolízii bola preukázaná najmä znaleckým posudkom znalca z odboru dopravy Ing. Antona Guštaru. Žalovaný 2/ má za to, že z uvedených dôkazov je preukázané spoluzavinenie žalobcu. Bolo procesnou povinnosťou civilného súdu tieto dôkazy posúdiť, nakoľko išlo a ide o riadne listinné dôkazy a na základe ich posúdenia bolo potrebné rozhodnúť, v akom pomere prichádza do úvahy zníženie uplatneného rozsahu náhrady škody. Žalovaný 2/ okrem uvedeného namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil pri nároku žalobcu na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ ním (súdom) použité moderačné oprávnenie súdu, keďže zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % bodovej náhrady, pričom z odôvodnenia rozsudku (opravného uznesenia) nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutkové a právne dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie k tomu viedli a ako a v čom ich súd vzhliadol, a preto je rozsudok súdu v tejto časti nepreskúmateľný. V súvislosti s nemajetkovou ujmou žalovaný 2/ nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi nárok titulom nemajetkovej ujmy v sume 59 079,01 eur, pričom z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že súd prvej inštancie riešil výlučne otázku, či tento nárok je škodou, ktorú je možné podradiť pod pojem škoda pri prevádzke osobného motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z. a samotnú dôvodnosť tohto nároku žalobcu odôvodnil iba tým, že by „nemali existovať žiadne pochybnosti, že strata alebo zníženie zdravia je spojená s negatívnym dopadom v emočnej, citovej teda nemajetkovej sfére a súdu sa javí výška uplatnenej nemajetkovej škody žalobcom v danej veci ako primeraná“. Súd prvej inštancie ani pri tomto nároku samotnú existenciu a preukázanie uvedeného nároku žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil a v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. Keďže nie je riadne odôvodnené použitie moderačného oprávnenia a nie je zrejmé, ktoré skutočnosti jeho použitie založili, nie je možné ani zistiť, či zo strany súdu prvej inštancie pri posúdení a priznaní nemajetkovej ujmy neprišlo k dvojitému hodnoteniu vzniknutej nemajetkovej ujmy v režime náhrady škody a v režime ochrany osobnosti, a to na základe totožných skutkových tvrdení, ktoré uvádzal žalobca v konaní. Žalovaný 2/ zdôraznil, že nárok na ochranu osobnosti prichádza do úvahy iba v prípade, ak by na základe rozhodujúcich skutkových okolností nebolo odškodnenie titulom režimov náhrady škody na zdraví, ako je bolestné a najmä sťaženie spoločenského uplatnenia dostatočnou satisfakciou za ujmu na osobnostných právach, tobôž ak sťaženie spoločenského uplatnenia bolo súdom upravené a využité bolo moderačné oprávnenie v danom prípade o 50 %. Pri škode na zdraví sa totiž jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom peniazmi. Takto vymedzená škoda je právne relevantnou škodou, t. j. jedným z predpokladov, na základe ktorých vzniká zodpovednostný vzťah. Spolu s touto škodou sa podľa Občianskeho zákonníka odškodňujú aj niektoré nemajetkové ujmy, ktoré boli spôsobené zásahom do osobnoprávnych vzťahov poškodeného (najmä vytrpené bolesti, sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré spočíva v obmedzení vykonávať bežné životné úkony a v obmedzení možnosti vykonávať životné a spoločenské potreby a plniť spoločenské povinnosti a psychické traumy s tým spojené (viď napríklad rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1Co/2/2010 zo dňa 5.5.2010, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/55/2016 zo dňa 30.11.2016 a iné). Keďže súd riadne neodôvodnil tieto skutočnosti nie je možné relevantne posúdiť tieto okolnosti a rozsudok je v týchto častiach nedôvodný a nepreskúmateľný. Žalovaný 2/ rovnako v odvolaní namieta, že nesprávny bol postup súdu pri vydaní predmetného opravného uznesenia, ktorým zmenil celé odôvodnenie rozsudku. Súd opravným uznesením zasiahol do podstatnej časti rozsudku, keď opravil celé odôvodnenie pôvodne vydaného rozsudku, č. k. 8C/45/2014-219. Z uvedeného je potom zrejmé, že podstatné a zákonné časti rozsudku sa nachádzajú v dvoch rozhodnutiach, čo je procesné neudržateľný postup. Uvedené podstatné pochybenie sa procesné odráža následne aj v procesnom práve strán sporu podať odvolanie, nakoľko lehota na podanie odvolania v prípade rozsudok vo vzťahu ku ktorému bolo vydané opravné uznesenie plynie znovu, avšak len v rozsudku vykonanej opravy (§ 362 ods.1 CSP). Keďže oprava rozsudku v danom prípade predstavuje nahradenie celého odôvodnenia, a súčasne len voči samotnému odôvodneniu nie je možné podať odvolanie, nie je možné uvedený stav posúdiť inak ako nezákonný stav, v príkrom rozpore s procesnými právami strán sporu, zakladajúci nielen odvolací dôvod, ale predstavuje aj narušenie ústavných práv strán sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), na odvolacom pojednávaní na ktorom zopakoval dokazovanie obsahom listín súdneho spisu dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú dôvodné.
17. V súdenej veci sa žalobca domáha náhrady škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla dopravnou nehodou zo dňa 18.12.2009, zavinenou žalovaným 2/. Žalobca pri
dopravnej nehode utrpel ťažké zranenia s dobou liečenia minimálne 12 mesiacov. Žalovaný 2/ ako vodič motorového vozidla spôsobil dopravnú nehodu, keď v mieste nehody s rýchlostným limitom 50 km/h jazdil rýchlosťou 86,7 až 87,6 km/h, pričom sa plne nevenoval vedeniu motorového vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke a neskoro zareagoval na chodca - žalobcu, ktorý v tom čase prechádzal cez cestu v úseku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov a čelne s vozidlom do žalobcu narazil, z dôvodu ktorého bol za svoje konanie odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 157 ods. 1 a Trestného zákona (rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 3T/315/2012 zo dňa 17.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/86/2013 zo dňa 17.10.2013). Prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bol G. R.. Toto vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného 1/. Žalobca bol s poukazom na to, že v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu a nesmel byť preto účastníkom cestnej premávky so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný z trestného konania na občianske súdne konanie.
18. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. 8C/45/2014 vyhláseným na pojednávaní dňa 1.12.2015. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v celom rozsahu zjavne nezodpovedalo výroku predmetného rozsudku a s istotou bolo možné ustáliť, že je argumentáciou ku skutkovému prípadu strán sporu odlišných od strán sporu v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie túto nesprávnosť s poukazom na ustanovenie § 224 Civilného sporového poriadku opravil uznesením č. k. 8C/45/2014-254 zo dňa 1.3.2017. Uviedol, že ide o chybu technického charakteru, ktorá je výsledkom zlyhania ľudskej činnosti.
19. Podľa ustanovenia § 224 Civilného sporového poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. „Zjavná nesprávnosť“ je termínom neurčitým a preto pre jeho naplnenie je potrebné vždy vychádzať z kontextu skutkových a právnych okolností vzťahujúcich sa k opravovanému rozsudku a celej veci. Vzhľadom na to, že celé odôvodnenie rozsudku č. k. 8C/48/2014-218 nezodpovedá výroku rozsudku, je možné konštatovať, že ide o evidentnú nesprávnosť, ktorá umožňuje jeho opravu postupom podľa § 224 CSP. Vyhotovovanie rozhodnutí v elektronickej forme je v súčasnosti notoricky známou skutočnosťou a praxou, pričom aj s takouto činnosťou sú spojené pochybenia, ku ktorým pri práci s výpočtovou technikou dochádza. Účinkom opravného uznesenia je podľa § 362 veta druhá CSP, že od doručenia opravného uznesenia začína v rozsahu vykonanej opravy znova plynúť lehota na podanie odvolania, čo v podmienkach danej veci, keďže ide o odstránenie rozporu medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia je potrebné vykladať ako opravu výroku vo vzťahu k jeho vysvetleniu, a preto stranám sporu od doručenia opravného uznesenia začala voči výroku rozsudku č. k. 5C/48/2014-218 znova plynúť lehota na podanie odvolania. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru odvolacieho súdu postup súdu prvej inštancie, ktorým napravil rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia procesne správnym. Stranám sporu nebolo odopreté právo podať proti predmetnému, opravenému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaní v súdenej veci aj využili.
20. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi 1/ náhradu za bolesť vo výške 3.166,50 eur, 2/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.446 eur, 3/ mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % vo vyčíslení vo výške 3.615 eur, 4/ náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti vo výške 741,53 eur, 5/ jednorazové vyrovnanie vo výške 577,67 eur, 6/ ušlý zisk vo výške 1.613,75 eur, 7/ nemajetkovú ujmu vo výške 59.079,71 eur, 8/ príslušenstvo z priznanej istiny (úrok z omeškania). Súd prvej inštancie žalobu v časti zaplatenia istiny 3.167,34 eur, ako škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní zamietol.
21. Žalovaný 1/ odvolaním namietal vecný záver súdu prvej inštancie 1/. vo vzťahu k spoluzavineniu žalobcu pri vysporiadaní nároku na náhradu za bolesť, za sťaženie spoločenského uplatnenia, straty na zárobku počas práceneschopnosti a jednorázové vyrovnanie, 2/. dôvodnosť mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, 3/. výpočet náhrady za stratu na zárobku, 4/. oprávnenosť nároku na ušlý zisk, 5/ vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 1 vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu, 6/ premlčanie nároku na nemajetkovú ujmu, 7/ absenciu vyjadrenia plurality žalovaných vo vzťahu k vyslovenej povinnosti na plnenie a 8/ priznanie nároku na úroky z omeškania z istiny zodpovedajúcej mimosúdne vysporiadaným nárokom.
22. Žalovaný 2/ odvolaním namietal vecný záver súdu prvej inštancie 1/ vo vzťahu k spoluzavineniu žalobcu pri vysporiadaní uplatnených nárokov, 2/ dôvodnosť mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia a dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu s námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku v týchto častiach, 3/ absenciu vyjadrenia plurality žalovaných vo vzťahu k vyslovenej povinnosti na plnenie.
23. Podľa § 420 odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ) v znení k času vzniku škody, občan zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
24. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka je každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
25. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
26. V súdenej veci nevznikli pochybnosti o tom, že pri dopravnej nehode, ktorej účastníkmi boli žalobca a žalovaný 2/ došlo k poškodeniu zdravia žalobcu, a že žalovaný 2/ nebol prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola škoda na zdraví spôsobená. Spor medzi stranami konania bol ohľadom spoluzavinenia žalobcu, keď žalovaní zhodne tvrdili, že žalobca pred vstupom na vozovku ako chodec konzumoval alkoholické nápoje, z dôvodu ktorého ako chodec konal v rozpore s pravidlami bezpečnosti premávky na pozemných komunikáciách.
27. Citované ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka smeruje k tomu, aby v rozsahu, v akom sa sám poškodený podieľal na spôsobení škody, nebola daná povinnosť k náhrade škody toho, kto za ňu zodpovedá. Škodca teda zodpovedá za škodu len v takom rozsahu, v akom je jeho konanie v príčinnej súvislosti so škodlivým následkom. Ak sa na vzniku škody podieľa i konanie poškodeného, poprípade akékoľvek okolnosti na jeho strane, ktoré sú vo vzťahu príčinnej súvislosti s následkom, v takom rozsahu potom nemôže byť daná zodpovednosť škodcu. Poškodenému sa pripočítajú všetky okolnosti na jeho strane, ktoré prispeli k škodlivému následku, bez ohľadu na to, či boli zavinené alebo nie.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na spoluzavinenie žalobcu (poškodeného) prihliadnuť aj pri posudzovaní nárokov žalobcu uplatnených v tomto konaní. V danej veci spôsobil žalovaný 2 / pri dopravnej nehode, ktorú zavinil, žalobcovi ťažkú ujmu na zdraví (súd je viazaný rozhodnutím príslušného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin, a o tom, kto ho spáchal - § 193 CSP) a to za situácie, kedy v mieste s rýchlostným limitom 50km/h jazdil rýchlosťou 86,7 km/h až 87,6 km/h, pričom sa plne nevenoval vedeniu motorového vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, keď neskoro zbadal chodca - žalobcu, ktorý v tom čase prechádzal cez cestu v úseku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. Zo skutkového deja predmetnej veci je zrejmé, že žalobca ako účastník cestnej premávky (chodec) prechádzal cez komunikáciu v jazdnej dráhe žalovaného 2 / v stave pod vplyvom alkoholu s koncentráciou etylalkoholu v krvi 1,47 g/kg. Uvedené znamená, že žalobca požitím alkoholu bezprostredne pred tým, ako sa stal účastníkom cestnej premávky založil predpoklad pre možnosť vzniku škody na svojom zdraví, pretože stav pod vplyvom alkoholu znižuje mieru vnímania rizika plynúceho z cestnej premávky (nebezpečnosť situácie) a s tým spojeného vytvorenia prekážky v jazde motorovému vozidlu, teda správal sa rizikovo a proti pravidlám bezpečnosti premávky na pozemných komunikáciách, konal v rozpore s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka. Uvedené akcentoval aj Okresný súd Pezinok, v rozsudku sp. zn. 3T/315/2012, a rovnako aj Krajský súd v Bratislave, v uznesení sp. zn. 4To/86/2013, ktoré súdy predmetnú skutočnosť zohľadnili pri rozhodovaní o vine žalovaného 2/, keď k zavineniu žalovaného 2/ uviedli, že na vzniku dopravnej nehody mal svoj podiel viny aj poškodený (žalobca), ktorý bol pod vplyvom alkoholu s tým, že žiaden účastník cestnej premávky (a to ani chodec) by nemal byť pod vplyvom alkoholických nápojov, teda sa pohyboval na miestnej komunikácii nezodpovedným spôsobom. Z označeného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, ktorého závery sa opierajú o výsledky dokazovania v trestnom konaní vyplýva, že i keď bez hrubého porušenia právnych povinností vodičom (žalovaným 2), by ku škodnému následku nedošlo, pretože ten správnym spôsobom techniky jazdy mohol (nižšou rozhľadovou rýchlosťou, teda nie maximálne povolenou) dopravnej nehode zabrániť, sa na poškodení zdravia žalobcu podieľal stav žalobcu pod vplyvom alkoholu, ktorým prispel ku vzniku škodovej udalosti, pretože ak sa pod vplyvom alkoholu rozhodol byť účastníkom cestnej premávky, nie je možné jeho rozhodnutie hodnotiť ináč, ako nezodpovedné, rizikové. Vzhľadom na význam porušených povinností účastníkmi dopravnej nehody, keď konzumácia alkoholu zvyšuje mieru nebezpečenstva vzniku škody, dospel odvolací súd k záveru, že na strane žalovaného 2/ ako vodiča motorového vozidla, ktorý mal viac možností zabrániť stretu vozidla so žalobcom-chodcom je daná
zodpovednosť v rozsahu 80% a poškodený- žalobca sa na dopravnej nehode podieľal v rozsahu 20 % (jedna pätina). Odvolací súd v tejto súvislosti nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý založil na tom, že žalovaní spoluzavinenie žalobcu pri dopravnej nehode nepreukázali. Z rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 3T/315/2012 zo dňa 17.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4 To/86/2013 zo dňa 17.10.2013 ako preukázané vyplynulo, že žalobca ako účastník cestnej premávky bol v stave pod vplyvom alkoholu. Miesto nehody je priamy úsek, s dobrým povrchom, bez krajnice, ide o cestu s rýchlostným limitom 50 km/h (komunikácia v obci), dopravná nehoda sa stala večer, pričom viditeľnosť nebola znížená, komunikácia bola osvietená verejným osvetlením, chodec sa do miesta zrážky pohyboval rýchlou chôdzou až behom. Znalec Ing. Anton Guštar uviedol, že za večernej tmy chodec môže vozidlo spozoravať skôr ako vodič vozidla môže spozorovať chodca. Podľa znalca MUDr. Jozefa Lohnerta výška alkoholu 1,47 promile pre vodiča znamená, že nie je schopný riadiť motorové vozidlo, z čoho objektívne potom logicky vyplýva všeobecný záver, že fyzická osoba s takýmto obsahom alkoholu v krvi má zníženú schopnosť odhadu rizika, s ktorým je spojený priebeh cestnej premávky. Žalovaní sa domáhali vykonania dokazovania vo vzťahu k miere zníženia rozsahu náhrady škody odvolávaním sa na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka a svoju procesnú obranu založili práve na dôkazoch, ktoré boli vykonané v trestnom konaní, ktoré dôkazy boli súhrne vyargumentované v odôvodnení označených trestných rozhodnutí. Takýto procesný stav dokazovania potom nedovoľuje prijať spoľahlivý záver o neunesení dôkazného bremena žalovanými k okolnosti spoluzavinenia žalobcu, pričom posúdenie miery spoluzavinenia poškodeného je otázkou právnou, ktorú je povinný zodpovedať súd.
29. Jednotlivé nároky poškodeného na náhradu škody na zdraví upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 444 - § 449 a zakladá poškodenému právo na odškodnenie bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), na náhradu za stratu na zárobku za dobu pracovnej neschopnosti (§ 445 - § 446) a po jej skončení (§ 445 a § 447), jednorázové vyrovnanie (§ 447b). Sú to samostatné dielčie nároky, predpoklady ich vzniku sú odlišné a môžu vzniknúť aj v rozdielnej dobe.
30. Podľa § 442 Občianskeho zákonníka sa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
31. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka sa pri škode na zdraví jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
32. Podľa § 447b Občianskeho zákonníka má poškodený nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi, a suma jednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
33. Podľa § 3 odsek 1 zákona č. 437/2004 Z. z. sa náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.
34. Podľa § 3 odsek 2 zákona č. 437/2004 Z. z. sa náhrada za bolesť poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.
35. Podľa § 4 odsek 1 zákona č. 437/2004 Z. z. sa náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.
36. Podľa § 4 odsek 2 zákona č. 437/2004 Z. z. sa náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.
37. Podľa § 5 odsek 1 zákona č. 437/2004 Z. z. sa pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).
38. Podľa § 5 odsek 5 zákona č. 437/2004 Z. z v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
39. Jedným z poškodení (diagnózou), ktoré žalobca pri dopravnej nehode utrpel bolo aj poranenie - zlomenina lebky v oblasti záhlavovej kosti, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 3T/315/2012. Celkové bolestné za úraz žalobcu vyčíslil ortopéd MUDr. Miroslav Lisý, Phd. na 1 055 bodov (č. l. spisu - 20), ktorý ale pri hodnotení zlomeniny okcipital nehokondyl zaradenej pod položku 10a - zlomenina kosti čelovej alebo temennej, záhlavovej, spánkovej bez vtlačenia úlomkov Sadzobníka bodov za bolesť pri úrazoch, ktorý je prílohou zákona č. 437/2004 Z. z. nesprávne tejto položke priradil hodnotenie 45 bodov, pretože podľa označeného Sadzobníka mala byť táto položka hodnotená 35 bodmi, a teda výsledné vyčíslenie malo byť potom 1 045 bodov, čo pri hodnote bodu 14,46 eur (hodnota bodu nebola medzi stranami konania sporná) predstavuje 15.110,70 eur. Žalovaný 1/ žalobcovi dňa 3.4.2014 zaplatil 12.088,80 eur z čoho vyplýva, že tento nárok pri zohľadnení miery spoluzavinenia žalobcu 20 % (3.022,14 eur; 15.110,70 eur mínus 3.022,14 eur = 12.088,80 eur) bol uhradený. Sťaženie spoločenského uplatnenia ortopéd MUDr. Miroslav Lisý, Phd. vyčíslil 500 bodmi, čo predstavuje pri hodnote 14,46 eur za bod 7.230 eur. Žalovaný 1/ dňa 3.4.2011 žalobcovi zaplatil 5.784 eur z čoho vyplýva, že tento nárok pri zohľadnení miery spoluzavinenia žalobcu 20 % (1.446 eur; 7.230 eur mínus 1.446 eur = 5.784 eur) bol uhradený. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v tejto odvolaním napadnutej časti postupom podľa § 388 CSP zmenil a nárok žalobcu na doplatenie istiny za bolestné a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol.
40. Súd prvej inštancie náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšil o 50 %. Podľa citovaných ustanovení predstavuje odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v základnej výmere už vo svojej podstate náhradu za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojenie jeho životných a spoločenských potrieb a na plnenie jeho spoločenských úloh. Toto poškodenie sa môže prejaviť buď viditeľným spôsobom (napr. zohyzdenie), ale môže nastať aj v prípade, kde o takéto viditeľné poškodenie nejde, napr. v obmedzení alebo celkovej strate možnosti voľby povolania, nedostatku osobného uplatnenia v rodinnom živote, prípadne v kultúrnej alebo v športovej činnosti a pod. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Celková výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia teda závisí jednak od lekárskeho posudku, ako aj od posúdenia predpokladov, ktoré mal poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví pre ďalšie uplatnenie v živote a spoločnosti, a ktoré sú pre neho obmedzené alebo stratené. Už priznanie základného odškodnenia teda predpokladá, že dovtedajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti sú v dôsledku poškodenia zdravia objektívne obmedzené. Zvýšenie odškodnenia podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je zo zákona aj priznanie invalidity, ktorá skutočnosť sama osebe zakladá nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale nie je výlučným prípadom. Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný a vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/209/2017 zo dňa 21.6.2018 Najvyšší súd SR uviedol, že pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota.
41. Podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie záver o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia založil na argumentácii žalobcu a jej preukázaní o poklese jeho
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 35 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou (č. l. spisu
- 72), z dôvodu ktorého potom neobstojí odvolacia námietka žalovaného 2/ o nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, pre nedostatok vysvetlenia skutkových a právnych skutočností významných pre rozhodnutie. So záverom použitia moderačného oprávnenia súdu podľa § 5 odsek 5 zákona č. 437/2004 Z. z sa odvolací súd stotožňuje, avšak zvýšenie o 50 %, čo je maximálna možná miera zvýšenia je podľa názoru odvolacieho súdu neprimerané a nezodpovedá podmienkam danej veci. V preskúmavanom prípade bolo zistené, že žalobca úraz utrpel vo veku 19 rokov, viedol bežný život mladého človeka, nebol síce v dôsledku úrazu vyradený z rodinného a pracovného života, ale jeho pracovná pozícia bola znížená poklesom schopnosti pracovať o 35 %. V prospech zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia svedčí práve vek žalobcu, kedy vstupoval na pracovný trh, ktorý pre zníženú pracovnú schopnosť nemôže využiť v plnej miere. To, že sa dostal do kondície či už telesnej, fyzickej alebo pracovnej porovnateľnej s kondíciou pred úrazom je výsledkom subjektívneho snaženia žalobcu, objektívne poškodeného dôsledkami úrazu. Žalobcovi nebola síce priznaná invalidita, pretože nemá pokles o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, ale stupeň poklesu 35 % je hraničiaci s invaliditou. Po zvážení predmetného skutkového stavu podľa názoru odvolacieho súdu okolnostiam žalobcu a skutočným následkom úrazu zodpovedá zvýšenie o 20 %, t. j. na sumu 6.940,80 eur (SSÚ 5.784 eur + 1.156,80 eur /20 % /), pretože dôsledky úrazu sa u žalobcu premietli do obmedzenia vykonávania pracovných zručností a nie do ich vylúčenia, teda do úplnej straty možnosti pracovať, s ktorou je spojené uspokojovanie životných a spoločenských potrieb. Žalobca sa stále venuje svojmu pôvodnému povolaniu i keď pri vynaložení väčšej miery námahy a úsilia. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %, teda v maximálnej miere sa približuje prípadom, kedy sú poškodené osoby úplne, vzhľadom na ich individuálne okolnosti, vyradené z uplatnenia sa v živote a v spoločnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v tejto časti postupom podľa § 388 CSP zmenil a žalobcovi priznal istinu 1.156,80 eur, ktorá výpočtom zodpovedá zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia o 20 %, vo zvyšku predmetného nároku, ako aj nároku na úrok z omeškania z predmetnej istiny žalobu žalobcu zamietol. Oprávnenie súdu zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 odsek 5 zákona č. 437/2004 Z. z znamená, že nárok je založený až právoplatným rozhodnutím. Rozhodnutie súdu nie je rozhodnutím o existujúcom nároku, ale nárok vznikne až rozhodnutím, z ktorého dôvodu sa potom povinný na plnenie nemôže dostať do omeškania. Preto nárok žalobcu na úrok z omeškania z predmetného nároku nie je dôvodný.
42. Z nároku na jednorázové vyrovnanie podľa § 447 b) Občianskeho zákonníka žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi sumu 2.306 eur. Výška jednorázového vyrovnania je určená zákonom o sociálnom poistení, ktorý ju viaže na pokles pracovnej schopnosti najmenej 10 % a najviac 40 %. Suma jednorázového vyrovnania sa určí ako súčin 365-násobku denného vymeriavacieho základu a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu schopnosti a čísla 100, čomu v podmienkach danej veci zodpovedá istina 2.882,50 eur (365 x 22,5636 x 35 : 100 = 2.882,50 eur), ktorej vyčíslenie strany konania nerozporovali. Pri odpočte miery spoluzavinenia 576,50 eur (20 %) bol nárok žalobcu úhradou 2.306 eur zo dňa 3.4.2014 vysporiadaný. Preto odvolací súd rozsudok, v tejto odvolaním napadnutej časti postupom podľa § 388 CSP zmenil a nárok žalobcu na doplatenie istiny za jednorázové vyrovnanie zamietol.
43. V posudzovanej veci si žalobca voči žalovaným 1/ a 2/ uplatnil nárok na jedno a to isté plnenie, avšak voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Voči žalovanému 2/ ako škodcovi z titulu náhrady škody spôsobnej spôsobenej dopravnou nehodou podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a voči žalovanému 1/ ako poistiteľovi priamy nárok podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takomto prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát, a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 216 ods. 2 CSP zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi priznaný nárok na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 20 % (1.156,80 eur) obidvoch žalovaných s tým, že v rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že vyslovenia tohto spôsobu splnenia žalovanej povinnosti sa žalobca v súdenej veci domáhal podaním zo dňa 19.10.2015 (č. l. spisu
- 131).
44. Vo vzťahu k uplatnenému nároku straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti bol medzi stranami konania sporný výpočet predmetného nároku, konkrétne počet dní použitých pri výpočte. Podľa § 446 Občianskeho zákonníka v znení k času vzniku škody sa náhrada za stratu na zárobku
počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Sociálna poisťovňa vyplácala žalobcovi nemocenské od 29.12.2009 do 7.12.2010, pričom žalobca bol práceneschopný od 19.12.2009 do 15.2.2011 (č. l. spisu - 29). Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá sa určí vo výške podľa právnej úpravy danej ustanovením § 446 Občianskeho zákonníka.
45. Podľa § 879w Občianskeho zákonníka účinného a platného od 1.12.2019 sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019.
46. Medzi stranami konania v súdenej veci nebolo sporným naplnenie zákonného predpokladu pre priznanie nároku náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti žalobcovi. Súd prvej inštancie na výpočet škody spočívajúcej v strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcu správne aplikoval ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka v znení k času vzniku škody. V čase rozhodovania odvolacieho súdu je ale účinná novela Občianskeho zákonníka (zákonom č. 394/2019 Z. z.), ktorou bola zmenená právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti tak, že škoda spočívajúca v strate na zárobku sa určí vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená, v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov. S poukazom na ustanovenie § 879w OZ dopadá novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.2019 aj na výpočet predmetného, žalobcom uplatneného nároku a z tohto dôvodu potom aj na žalobcom uplatnený nárok označený ako ušlý zisk, ktorý si žalobca uplatnil a vyčíslil ako rozdiel medzi príjmom, ktorý by v zamestnaní dosahoval a súčtom vyplatených nemocenských dávok a požadovanej náhrady straty na zárobku (č. l. spisu - 113, 131). Súd prvej inštancie nároku žalobcu, označený žalobcom ako ušlý zisk vyhovel v celom rozsahu uplatnenej istiny 6.328,67 eur, avšak z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôvodnosťou právneho základu tohto nároku a ako dospel k výpočtu priznanej istiny, s čím je spojená nepreskúmateľnosť rozsudku z pohľadu argumentácie žalovaných v konaní, ktorú žalovaný 1/ zopakoval v odvolaní, o duplicitnom zohľadnení straty na zárobku žalobcu pri vysporiadaní uplatnených nárokov straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a nároku označeného ako ušlý zisk, za to isté obdobie, z toho istého zamestnania. Pre absenciu výpočtu priznaného nároku nie je rozsudok preskúmateľný ani z pohľadu, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s istinou 1.613,75 eur, ktorú žalovaný 1/ titulom straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcovi zaplatil. Vzhľadom na skutkovú previazanosť predmetných nárokov, zmenu právnej úpravy náhrady straty na zárobku, ktorou sa spravuje aj predmetný právny vzťah a vadu napadnutého rozhodnutia z pohľadu nepreskúmateľnosti záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu na ušlý zisk, čo do základu a výšky odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcu a nároku na ušlý zisk postupom podľa § 389 odsek 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvej inštancie zamieria na zistenie výšky nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti pri použití relevantnej právnej úpravy a právnej dôvodnosti nároku označeného žalobcom ako ušlý zisk, ktorý má podľa žalobcu spočívať v rozdiele medzi príjmom, ktorý by v zamestnaní dosahoval a súčtom vyplatených nemocenských dávok a požadovanej náhrady straty na zárobku. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uvedie všetky skutkové a právne skutočnosti, ktoré budú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
47. Popri nárokoch zo zodpovednosti za škodu si žalobca v predmetnom konaní uplatnil aj nárok zo zodpovednosti za porušenie osobnostných práv, v súvislosti s duševnou ujmou spočívajúcou v traume z udalosti, v pocite menejcennosti, bezvýznamnosti, ničotnosti, nespravodlivosti, márnosti a zbytočnosti.
48. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa konalo 9.10.2018 bolo schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp.zn. 6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke č. 8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.
49. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné tento právny názor aplikovať aj na žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu odôvodnenú duševným utrpením ako následku dopravnej nehody. I keď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016 nebolo ešte v čase rozhodovania súdu prvej inštancie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky poukazuje odvolací súd na to, že Najvyšší súd SR už rozhodnutiach sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/233/2015, 3Cdo/223/2016 vyjadril právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Súd prvej inštancie v súvislosti s odvolávaním sa žalovaného 1/ na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/301/2012, poukazuje na to, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 695/2017, z 5.12.2018 a vec vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva správnosť záverov prijatých v R 61/2018. Uvedené pre danú vec potom znamená, že námietka žalovaného 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie na náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodná.
50. V prípade súbehu nárokov podľa § 13 ods. 2 a § 444 Občianskeho zákonníka, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť, či skutkové tvrdenia, ktorými žalobca odôvodňoval zásah do práva na ochranu osobnosti sú odlišné od ujmy vzniknutej v dôsledku zásahu do jeho telesnej integrity, za ktorú sa poskytuje náhrada podľa osobitných predpisov (§ 444 OZ). Obidva nároky sú totiž samostatnými právnymi prostriedkami právnej ochrany a nie je možné ich uplatniť na základe totožných skutkových tvrdení. V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalovaného 2/, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné preskúmať, či pri posúdení a priznaní nemajetkovej ujmy nedošlo k dvojitému hodnoteniu vzniknutej nemajetkovej ujmy v režime náhrady škody a v režime ochrany osobnosti, pretože z argumentácie súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že základom pre použitie moderačného oprávnenia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia bolo obmedzenie pracovných zručností žalobcu a základom pre priznanie nároku titulom ochrany osobnosti bol dopad do emočnej, citovej sféry poškodeného, ako to zadefinoval súd prvej inštancie. Žalobca v prejednávanej veci teda uplatňuje samostatný nárok na ochranu osobnosti na základe iných skutkových tvrdení, ako tvrdení vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Opodstatnená je však odvolacia argumentácia žalovaného 2/, ktorou namieta rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti nároku ako nepreskúmateľný. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, s ktorou otázkou sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, pretože odôvodnenie svojho rozhodnutia obmedzil iba na ustálenie dôvodnosti právneho základu tohto nároku, spočívajúceho v zásahu do duševnej integrity žalobcu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, pretože len takéto rozhodnutie sa môže stať predmetom vecnej nesúhlasnej argumentácie so záverom vysloveným v súdnom rozhodnutí. Keďže v preskúmavanom rozsudku sa súd prvej inštancie argumentačne nevysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú podstatné a právne významné pre rozhodnutie o nároku podľa § 13 Občianskeho zákonníka odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnostných práv
žalobcu postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP voči žalovanému 2/ zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvej inštancie zamieria na zistenie podmienok odôvodňujúcich úspešnosť žaloby žalobcu na ochranu osobnosti.
51. Predmetné zrušenie rozsudku dopadá len na procesný vzťah žalobca a žalovaný 2/, pretože žalovaný 1/ sa voči svojej osobe úspešne námietkou premlčania dovolal straty práva žalobcu na plnenie, ktoré od neho požadoval, titulom ochrany osobnostných práv. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanému 2/ už v trestnom konaní (tzv. adhézne konanie). Uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila, nespôsobuje spočívanie plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi (poisťovni) osoby, ktorá škodu spôsobila (škodcovi). V povinnom zmluvnom poistení platí zásada, že poškodený môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať buď od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa (priamy nárok), pričom sa na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi vzťahuje rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku voči škodcovi. Poisťovateľ má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Poškodený má nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, avšak proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.), teda nie je daná ich pasívna solidarita. Žalobca mal preto v súdenej veci možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody buď od žalovaného 2/, alebo od žalovaného 1/ alebo od oboch naraz, ale tým, že ich postavenie nie je solidárne, začatie plynutia premlčacej doby sa u žalovaných posudzuje osobitne. Ustanovenie § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. umožňuje poškodenému pri uplatnení si náhrady škody žalovať poisťovateľa alebo/aj škodcu (podporne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/9/2013 zo dňa 27.8.2014, sp. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23.4.2020). Skutočnosť, že žalobca si neuplatnil svoj nárok na náhradu škody proti žalovanému 1/ (poisťovni) do 15.2.2014 má za následok, že tento nárok je voči nemu premlčaný. Na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej sa toto právo premlčí vo všeobecnej trojročnej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej, trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (podporne rozsudok NS SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012 publikovaný pod R 58/2014, uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.11.2011, rozsudok NS SR, sp. zn. 8Cdo/24/2017 zo dňa 29.11.2017, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23.9.2013). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby práva na náhradu za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009), čo v podmienkach danej veci podľa názoru odvolacieho súdu znamená najneskôr dňom 16.2.2011, pretože dňom 15.2.2011 bol žalobca uznaným práceschopným (č. l. - 29), pričom dôsledkom poškodzujúcej udalosti, ktorá sa stala dňa 18.12.2009, bol následne prebiehajúci dej liečby zranení. Skutočnosť, že žalobca si neuplatnil svoj nárok na náhradu škody proti žalovanému 1/ (poisťovni) do 15.2.2014, ale až dňom 26.2.2014 má za následok, že tento nárok je voči nemu premlčaný. Žalovaný 1/ námietku premlčania uplatnil síce až v odvolacom konaní, ale keďže odvolacie konanie začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého mohol povinný subjekt uplatniť námietku premlčania v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci, s poukazom na ustanovenie § 470 odsek 2 Civilného sporového poriadku v procesných podmienkach súdenej veci nebolo možné na predmetnú námietku žalovaného 1/ ako prostriedok procesnej obrany neprihliadnuť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnostných práv žalobcu postupom podľa § 388 CSP voči žalovanému 1/ zmenil tak, že žalobu v tejto časti nároku voči žalovanému 1/ zamietol.
52. V preskúmavanej veci žalovaný 1/ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v otázke ustálenia jeho omeškania s plnením istiny 21.792,55 eur, ktorú voči žalobcovi vysporiadal likvidáciou poistnej udalosti zo dňa 3.4.2014 potom, ako si žalobca listom zo dňa 25.2.2014 voči nemu uplatnil náhradu škody (č. l. spisu - 73). Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. Z obsahu
súdneho spisu nevyplýva, že by sa žalobca svojich nárokov voči žalovanému 1/ domáhal skôr ako výzvou zo dňa 25.2.2014. Žalovaný 1/ v rámci zákonom č. 381/2001 Z. z. v určenej trojmesačnej lehoty podľa § 11 ods. 6 až 8 výzve žalobcu na plnenie vo výške istiny 21.792,55 eur vyhovel, preto sa nemohol so splnením predmetnej povinnosti dostať do omeškania. Keďže aj v prípade tohto nároku platí vyššie vyslovený právny záver o tom, že postavenie žalovaných nie je solidárne, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania z istiny 21.792,55 eur za obdobie od 13.6.2012 do 2.4.2014 postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že v tejto časti žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Žalovaný 2/ tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol samostatným predmetom sporu odvolaním nenapadol.
53. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného a aj odvolacieho konania (§ 396 odsek 3 CSP).
54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).