Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/75/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: R. F. M., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník Z. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, t.č. Útvar policajného zaistenia cudzinca Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 16.12.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA5-108-024/2021-AV zo dňa 08. júla 2021, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 06.08.2021, procesne podriadenou ust. , , doručenou dňa 17.08.2021 ( ) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. (ďalej aj „“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA5-108-024/2020-AV zo dňa 08.07.2021 o predĺžení zaistenia a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť, vyvolanú nedostatočným vysporiadaním sa so všetkými náležitosťami zaisťovacieho inštitútu. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. , a o správnom konaní (ďalej len „“) a ust. o pobyte cudzincov (ďalej aj „“).

2. Žalovanému vytkol nedostatočné odôvodnenie potreby použitia zaistenia ako inštitútu výrazným spôsobom zasahujúceho do ľudských práv a slobôd, absenciu odôvodnenia potreby uloženia miernejšieho donucovacieho prostriedku, preukázanie nemožnosti uloženia ktorého patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť, až keď nie je možné uplatniť iné dostatočne účinné, ale miernejšie opatrenia. Argumentáciu žalovaného, predstavujúcu odklon od relevantných dôvodov na základe ktorých bol zaistený, označil za nasvedčujúcu záveru o zmätočnosti a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a jej odňatie použitím inštitútu zaistenia musí byť v súlade v dôležitými zárukami, musí byť stanovené, riadne odôvodnené a nesmie byť svojvoľné. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktorých zistenie je potrebné v súvislosti s preukázaním rizika úteku, nakoľko zaistenie

nepredstavuje samostatný účel ust. a nasl. Vychádzajúc z uvedeného, nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia o zaistení, v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka, a preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, pričom v tomto prípade tomu tak nebolo, keďže potrebu využitia miernejších donucovacích opatrení žalovaný neskúmal vôbec.

3. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.07.2021, č.p. PPZ-HCP-BA5-108-024/2021-AV, predĺžil žalovaný podľa ust. zákona o pobyte cudzincov, zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 01.09.2021. Pôvodne bol zaistený do 11.07.2021, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-108-009/2021-AV zo dňa 11.05.2021, podľa ust. , na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu z dôvodu, že je žiadateľom o azyl v Bulharsku a Rumunsku. Túto skutočnosť žalovaný dňa 11.05.2021 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „Dublinské stredisko“), príslušnému na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu. Dňa 20.05.2021 bola zaslaná žiadosť o akceptáciu v Rumunsku, ktoré žalobcu ako žiadateľa o azyl v tejto krajine neprijalo. Toho istého dňa bola zaslaná žiadosť o späť prijatie aj Bulharsku, ktoré ju dňa 28.05.2021 akceptovalo, na základe čoho bolo zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o transfere žalobcu do Bulharskej republiky. Žalovaný poznamenal, že žalobca nie je osobou, ktorá by požívala právo na voľný pohyb podľa čl. 2 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice a skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak alternatívne donucovacie opatrenia nie je v jeho prípade možné uplatniť, nakoľko nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie Dublinského konania, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území SR, kde nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. O predĺžení zaistenia rozhodol v súlade s ust. a judikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veci C-60/16.

4. Vo vyjadrení zo dňa 16.08.2021 žalovaný poukázal na genézu neoprávneného pobytu žalobcu, zaisteného najprv podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov do 11.07.2021 z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR a nadväzného Dublinského konania, keď Bulharsko dňa 28.05.2021 akceptovalo žiadosť o jeho prevzatie späť. Nakoľko dôvod zaistenia neodpadol a počiatočná lehota nepostačovala na realizáciu výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, pričom správny orgán mal za to, že existuje značné riziko jeho úteku, dňa 08.07.2021 predĺžil jeho zaistenie, vychádzajúc z lehôt podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, najviac do 01.09.2021. Vo svojom rozhodnutí pristupoval k žalobcovi na základe individuálneho prístupu, v rozhodnutí poukázal na čl. 2 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), v zmysle ktorých nie je žalobca osobou, ktorá používa právo na voľný pohyb. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenie , ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu v zmysle Dublinského nariadenia a dospel k záveru, že žalobca podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa ust. § 89 ods. l písm. a/ a b / zákona o pobyte cudzincov nespĺňa. Nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním a nevie si ani iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. Riziko úteku je v napadnutom rozhodnutí odôvodnené nezotrvaním žalobcu v bezpečnej krajine, členskom štáte EÚ, v ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu, a napriek tomu nelegálnym spôsobom pokračoval do cieľovej krajiny, ktorou je Nemecko, čo potvrdil aj v zápisnici, kde pred správnym orgánom vyjadril svoju vôľu, že v prípade prepustenia bude pokračovať do cieľovej krajiny a teda na území SR nezotrvá do času, kedy bude v zmysle Dublinského nariadenia zrealizovaný jeho návrat. Z uvedeného vyplýva, že by došlo k zmareniu konania správneho orgánu ako aj orgánov sa na jeho návrate podieľajúcim. Vo vyjadrení žalovaný konkrétne poukázal na úkony, ktoré bude počas doby zaistenia vykonávať v súvislosti s navrátením žalobcu do Bulharska. Konanie, ktoré so žalobcom prebiehalo, označil za vedené individuálne a so zreteľom na všetky skutočnosti správnym orgánom zistené, ako aj tými, ktoré poskytol sám vo svojej výpovedi, a na znak súhlasu ju potvrdil vlastnoručným podpisom.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a ), preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy , v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. , do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. ) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. ) nie je dôvodná, podľa ust. ju zamietol.

7. Podľa , , , , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

8. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia, vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

9. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

10. Podľa , správna žaloba podľa musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.

11. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

12. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

13. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

14. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

15. Podľa , štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

16. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom

20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.

17. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013.

18. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát.

19. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

20. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

21. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

22. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu, ani právo na azyl. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením, je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví o pobyte cudzincov a aj Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.

23. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená Chartou základných práv a slobôd. Správny súd konštatuje, že Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , ,

, , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09.10.2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

24. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia, resp. predĺženia zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt, nemožnosťou splnenia podmienok alternatívy zaistenia a hrozbou úteku.

25. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, správny orgán v informačnom systéme Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v Rumunskej aj Bulharskej republike, ako členských štátoch EÚ, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu a zaistil ho na dobu dvoch mesiacov, od 11.05.2021 do 11.07.2021. Táto doba bola pre nezrealizovanie vrátenia žalobcu do krajiny oprávnenej na rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, predĺžená do 01.09.2021. V čase vydania prvého, či napadnutého rozhodnutia, o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nepožiadal, zdržiaval sa tu neoprávnene a ak bol teda zaistený na účel prevozu na územie iného členského štátu, na prevoz sa vzťahujú aj články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Zo zápisnice č. PPZ-HCP- BA5-108-008/2021-AV zo dňa 11.05.2021 vyplýva, že o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal na území Rumunska aj Bulharska a pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Čl. 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov

- najneskôr však do jedného mesiaca (Čl. 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť vo veci vrátenia žalobcu do krajiny, v ktorej ako prvej požiadal o azyl rozhodnuté.

26. Z obsahu administratívneho spisu má súd za preukázané, že žiadosť o späť vzatie žalobcu na územie Rumunska nebola akceptovaná, dňa 28.05.2021 ju však akceptovalo Bulharsko. Transfer žalobcu do Bulharska, ako krajiny príslušnej na rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, sa nezrealizoval v lehote zaistenia do 11.07.2021, určenej pôvodným rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA5-108-009/2021-AV zo dňa 11.05.2021 a zo strany žalovaného došlo k legitímnemu postupu v súlade ust. a predĺženiu zaistenia do 01.09.2021, teda na celkovú dobu 3 a pol mesiaca. Súd poznamenáva, že z rozhodovacej praxe je zrejmé, že správny orgán príslušný na konanie podľa Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR, koná o tzv. dublinských návratoch bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Celkový proces je však závislý od množstva administratívnych, organizačných a zabezpečovacích úkonov, ktoré samotné štátne orgány nevedia ovplyvniť, ako od situácií „vis major,“ akou je v súčasnom období pandemická situácia spojená s ochorením Covid - 19, narúšajúca plynulý priebeh každej oblasti bežného života a teda prirodzene i oblasť migračnej politiky, konkrétne odsun cudzincov do štátu zodpovedného za konanie o ich medzinárodnej ochrane.

27. Žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia podľa ust. . Jeho žalobná argumentácia smerovala výlučne k nepreskúmateľnosti rozhodnutia, spočívajúcej v neodôvodnení neuloženia miernejších donucovacích opatrení.

28. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava

prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Dublinského nariadenia vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a jeho odovzdania na územie Bulharskej republiky, v ktorej ako v prvej krajine požiadal o udelenie azylu, bolo jeho zaistenie i predĺženie zaistenia nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného, by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť v konaní ani využité. Zo zápisnice č. PPZ-HCP-BA5-108-008/2021-AV zo dňa 11.05.2021 v spojení so zápisnicou č. PPZ-HCP-BA5-108-023/2021-AV zo dňa 08.07.2021 vyplýva, že žalobca na území SR nemá žiadnych príbuzných, nemá zabezpečené ubytovanie a v prípade prepustenia zo zaistenia by pokračoval v ceste do Nemecka. 29. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 a aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol pri hodnotení dôkazov vedený a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu podľa ust. zamietol. 30. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. , s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

31. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov ( a ), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( ). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie ( ). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v ; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu ( ). Podľa : 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).