Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8C-61-2020.pdf
PDF · 150.75 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/61/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, v konaní vednom pred sudcom JUDr. Filipom Demom, v spore žalobcu: I.. I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX H., zastúpený: MV Legal, s. r. o., Jedenásta 16, 831 01 Bratislava, IČO: 36857947, proti žalovanému: v 1. rade: I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. O. XXX, XXX XX D. F. a v 2. rade: G. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. O. XXX, XXX XX Veľké Zálužie, obaja zastúpený: Mgr. Michal Ferčák, advokát so sídlom Bernolákova 1652/29, 955 01 Topoľčany, IČO: 50825739, o zaplatenie 7 500,00 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaní sú povinní, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zaplatiť žalobcovi sumu 7 500,00 Eur spolu s úrokom vo výške 2,00 % mesačne zo sumy 7 500,00 Eur od 04.03.2016 do 30.04.2016, s úrokom z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 7 500,00 Eur od 01.05.2016 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 0,1 % denne zo sumy 7 500,00 Eur od 01.05.2016 do 27.09.2020.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným súdu 27.09.2020, domáhal od žalovaných zaplatenia peňažnej sumy vo výške 7 500,00 eur s príslušenstvom, na základe zmluvy o pôžičke zo 04.03.2016, v ktorej sú žalovaní na strane dlžníkov. Žalovaní neuhradili pôžičku napriek uplynutiu lehoty splatnosti a opakovaným výzvam zo strany žalobcu.
2. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 5Up/1272/2020 zo 06.10.2020, proti ktorému bol zo strany žalovaných podaný odpor, v ktorom namietali premlčanie nároku, neurčitosť zmluvy vo vzťahu k nim, keďže dlžníkom je podľa zmluvy pán Sergej Strachov a nie oni, ako žalovaní a následne z obsahu zmluvy nie je zrejmé, či ich postavenie vzniklo titulom pristúpenia k záväzku alebo titulom ručenia. Takisto namietali príslušenstvo pohľadávky, jednorazovú odplatu 750 eur, výšku zmluvnej pokuty 0,1 % denne, ustanovenie zmluvy o jej platení v prípade omeškania už od poskytnutia pôžičky, duplicitu zmluvnej pokuty podľa bodu 4 zmluvy, výšku riadneho úroku 2 % mesačne a zároveň zákonný úrok z omeškania 5 % ročne, ktoré všetky spolu považujú za neprimerané a preto v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto titulu majú za to, že zmluva, ako celok, je absolútne neplatným právnym úkonom.
3. Žalobca sa v replike vyjadril, že námietka premlčania je neopodstatnená, pretože žalovaní výslovne a písomne uznali svoj záväzok uznaním dlhu z 21.08.2019, zároveň sú podľa zmluvy primárnymi, spoločnými a nerozdielnymi dlžníkmi a v žiadnom prípade nejde v ich prípade o žiaden z inštitútov podľa § 533 alebo § 546 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Zároveň, v uznaní dlhu sú v záhlaví na strane dlžníka uvedení iba samotní žalovaní, ktorí boli pri tomto úkone zároveň zastúpení advokátom. Úrok z pôžičky 2 % mesačne je v súlade s platnými právnymi normami i dobrými mravmi a to najmä s
prihliadnutím na to, že išlo o krátkodobú pôžičku na necelé dva mesiace a celkový úrok bol dohodnutý vo výške 4 % za celé obdobie pôžičky. Zmluvná pokuta bola taktiež dohodnutá v súlade s právnymi normami a dobrými mravmi, pričom poukázal na rozhodovaciu prax súdov, ktoré nepovažujú ani zmluvnú pokuty 0,25 % denne za neprimeranú účelu, ktorý sa ňou sleduje, a to včasné splnenie si povinnosti. Námietka, že výška zmluvnej pokuty sa počítala za obdobie od poskytnutia pôžičky je neopodstatnená a toto nemá vplyv na platnosť dojednaného práva, pretože si týka iba výšky výpočtu zmluvnej pokuty a nie samotného základu, teda vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Podľa zmluvy o pôžičke vzniká žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu až v dôsledku porušenia záväzku vrátiť riadne a včas poskytnutú pôžičku. Zároveň takisto úrok z omeškania bol dohodnutý v súlade s platnými právnymi normami a dobrými mravmi. Čo sa týka jednorazovej odplaty 750 eur, toto právo si žalobca neuplatňuje, takisto ani ďalšie zmluvné pokuty, tieto nároky nie sú predmetom konania a preto tieto námietky sú irelevantné.
4. Žalovaní sa v duplike a v následnom ústnom vyjadrení na pojednávaní vyjadrili, že dlžníkom je iba v zmluve označený pán G. a ak žalobca tvrdí, že v bode 4. zmluvy nedošlo k dojednaniu pristúpenia k záväzku dlžníka, ani k dojednaniu ručiteľského záväzku, potom žalovaní nie sú pasívne vecne legitimovaní. Bod 4. zmluvy o pôžičke je neurčitým ustanovením. Aj sám žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že v bode 4. nebol dojednaný ani záväzok podľa § 533 OZ, teda pristúpenie k záväzku, ani ručiteľský záväzok. Samotná záložná zmluva, na ktorú poukazuje žalobca výslovne hovorí o poskytnutí pôžičiek niektorému z tam uvedených subjektov. Vzhľadom na to, že v decembri 2015 zmluva o pôžičke zo dňa 4.3.2016 neexistovala, nemôže záložná zmluva potvrdzovať, že dlžníkom z tejto zmluvy o pôžičke mali byť aj žalovaní, najmä ak takýto záver, teda že sú dlžníkmi, výslovne odporuje záhlaviu zmluvy o pôžičke a jeho bodom 1. a 2. K otázke uznania dlhu dôvodili, že toto žalovaní podpísali len z dôvodu hroziacej dražby. Poukázali napríklad na maily, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, napr. mail zo dňa 28.03.2019, 31.01.2018, 30.11.2017 a od 22.11.2017. Uznanie dlhu zakladá iba vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania existoval, zároveň uznanie dlhu ako samotné nekreuje nový záväzok. Má vplyv len na otázku plynutia premlčacej doby. Vo vzťahu k zmluve o pôžičke 04.03.2016 žalovaní uznávali neexistujúci záväzok, keďže neboli dlžníkmi z tejto zmluvy. Zároveň platí, že v čase uznania bol záväzok z tejto zmluvy o pôžičke premlčaný a žalovaní o tomto premlčaní vedomosť nemali. Poukazovanie na prípadnú neznalosť práva zo strany žalobcu v tomto smere neobstojí, napr. aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 28Cdo/860/2007 zo dňa 19.04.2007 odkazom na literatúru konštatuje, že podstatná je vedomosť dlžníka o premlčaní uznávaného záväzku a nie sú podstatné dôvody, pre ktoré dlžník o premlčaní nevie. Je preto irelevantné, či nevedomosť vychádza z neznalosti právnych predpisov, alebo z iného dôvodu. Samotné ustanovenie § 558 OZ podmieňuje platnosť uznania vedomosťou dlžníka o premlčaní dlhu a dôkazné bremeno po splnení podmienok platného uznania dlhu zaťažuje žalobcu, keďže ten sa na jeho účinky odvoláva. Podľa názoru žalovaných sa zo strany žalobcu jedná o neoprávnené podnikanie pri poskytovaní pôžičiek, nakoľko svojím konaním napĺňajú všetky definičné znaky podnikania. Pôžičky mali byť poskytované v období od 08.12.2014 do 13.02.2017, čoho dôkazom sú výzvy žalobcu založené v súdnom spise a nepochybne opakovane a dlhodobo boli poskytované pôžičky, z ktorých mal žalobcovi prameniť zisk. O tom svedčí napr. aj 10 % poplatok zo sumy pôžičky, či dojednané úroky a nepriamo aj to, že pri obhajovaní príslušenstva istiny, žalobca poukazoval na rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa postavenia nebankových spoločností. Všetky tieto skutočnosti podľa ich názoru vo vzťahu k žalovaným preukazujú neplatnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 04.03.2016, pričom nespochybňujú nárok žalobcu domáhať sa peňažného plnenia od pána G.. U. však nie je účastníkom tohto konania. V nadväznosti na relevanciu uznania dlhu doplnili, že posledná veta ustanovenia § 558 OZ výslovne hovorí, že v prípade premlčaného dlhu, má jeho uznanie právne účinky len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel. Nikde v predmetnom uznaní dlhu nie je výslovne uvedené, že dlžníci vedeli o premlčaní pôžičky zo dňa 04.03.2016, ktorej splatnosť nastala dňa 30.04.2016. Nikde nie je upozornenie na toto premlčanie a ani z komunikácie, ktorú súdu predložil žalobca nevyplýva, že žalovaní vedeli o premlčaní v okolnostiach tejto konkrétnej veci pôžičky zo dňa 04.03.2016. V tejto súvislosti poukázali na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, z ktorej vyplýva, že neexistencia niečoho sa vo všeobecnosti nedá preukázať. Neexistuje žiaden reálny dôkaz okrem vlastného tvrdenia, ktorým by žalovaní objektívne mohli preukázať, že o premlčaní nevedeli. Je to jednoduchý stav, akoby stav poznania mysle žalovaných, ktorý je možné poznať len ich vyjadrením. Túto svoju povinnosť žalovaných v tomto konaní splnili, keď prostredníctvom svojich písomných vyjadrení výslovne namietli svoju nevedomosť o premlčaní. Vzhľadom na túto skutočnosť sa dôkazné bremeno presunulo na stranu žalobcu, ktorý musí preukázať, že žaloba ani vedomosť o premlčaní mal. Žalobca v podstate len poukazoval na to, že neznalosť zákona a z neho vyplývajúcich premlčacích dôb, nie je ospravedlniteľným omylom na strane žalovaných a v podstate, že si mali naštudovať zákon a mali vedieť o tom, aké sú premlčacie doby. Ustanovenie § 558
OZ ale výslovne hovorí o vedomosti o premlčaní, nie o nejakej neobjektívnej možnosti tieto skutočnosti poznať. Ak by mal žalobca záujem uniesť svoje dôkazné bremeno v zmysle § 558 OZ ako advokát, teda odborne spôsobilá osoba by nepochybne do uznania dlhu doplnil prehlásenie žalovaných o ich vedomosti o premlčaní záväzku, alebo by táto skutočnosť vyplývala aspoň z predloženej komunikácie, čo nevyplýva. Je pravdou, že určité mimosúdne rokovania medzi stranami prebiehali dlhšiu dobu. Pokiaľ ide o doplnenie návrhov na dokazovanie, všetky listiny, ktoré mali k dispozícii sa už v súdnom spise nachádzajú s tým, že buď ich doložili žalovaní, alebo priamo žalobca, jediný dôkaz okrem týchto listín, ktorý navrhli vykonať, je výsluch žalobcu v 1. rade, ktorý by sa mal vyjadriť k okolnostiam a dôvodom podpisu zmluvy o pôžičke zo dňa 04.03.2016 a uznania dlhu zo dňa 21.08.2019.
5. Žalobca vo svojich ďalších vyjadreniach (písomných alebo ústnych na pojednávaní) argumentoval, že skutočnosti uvedené zo strany žalovaných v žiadnom prípade nepreukazujú neplatnosť záväzku. Ak žalovaní nespochybňujú záväzok pána G. v takom prípade nie je žiaden dôvod, aby spochybňovali rovnaký záväzok ich samých. Pán G. nie je účastníkom tohto konania, ale je účastníkom iných konaní, v ktorých je žalovaný o vrátenie jeho pôžičiek. Pán G. však nemal na zaplatenie ani dlhov v rozsahu jednotiek eur, preto domáhanie sa vymáhania dlhov voči nemu sa javilo ako neperspektívne. Nerozporuje teóriu žalovaných o charaktere inštitútu uznania dlhu v tom zmysle, že uznanie nekreuje nový záväzok, ale má iba vplyv na uplynutie premlčacej doby. Práve z tohto dôvodu, že hrozilo, že záväzky žalovaných môžu byť postupne premlčiavané, išlo totiž o viacero pôžičiek, došlo k dohode o uznaní dlhu na žiadosť žalovaných, čo malo žalovaným zabezpečiť, že žalobca nebude okamžite vymáhať svoje pohľadávky. Žalovaní si boli samozrejme všetkých pohľadávok vedomí. Pokiaľ ide o vysporiadanie dlhu, tak poukazuje na to, že ide o uznanie žalovaných, tu pán G. vôbec nefiguruje. Tieto ústupky ako nevymáhanie dlhu, uznanie dlhu, splátkový kalendár, limitácia záväzku vznikli na základe hrozieb žalovaných, ktorí nechceli, aby došlo k realizácii záložného práva na ich nehnuteľnosť, najmä po prehratom spore na tomto súde, žalovaní sľubovali rýchle vyriešenie situácie s ich vtedajším právnym zástupcom, sľubovali, že si vezmú ďalší úver a pôžičky konečne splatia. Poukazuje na zavádzanie zo strany žalovaného ohľadom celej problematiky uznania dlhu, k čomu nemohol inak, ako poslať súdu 20 mailov, ktoré vyvracajú klamstvo žalovaných, že nevedeli o pôžičke či uznaní a ďalších skutočnostiach. Poukazuje na to, že predstieraná nevedomosť zo strany žalovaných je tiež obštrukciou. Žalovaní i pán G., počas aktuálneho obdobia vystriedali už najmenej 7 právnych zástupcov, ktorí ho v pravidelných intervaloch oslovujú s tou istou problematikou a snažia sa zabrániť plneniu ich záväzkov. Uznanie dlhu nebolo iba z dôvodu hroziacej dražby, aj keď priznáva, že žalovaným uviedol, že ďalej už čakať nemôže a uskutočnil úvodné formálne kroky smerujúce k dražbe, aj to iba s cieľom motivovať ich k dohode. Nechcel žalovaných pripraviť o ich nehnuteľnosti, preto čakal až doteraz a treba zdôrazniť, že to bol práve žalovaný v 1. rade, kto mu doslova vnútil zábezpeku nehnuteľnosťami, čo dlhodobo nechcel prijať. Žalovaný v 1. rade však trval na tom, že si pôžičky zoberie a bol si istý tým, že ich bude vedieť splácať. So svojím priateľom G. očakávali podľa ich slov miliónový biznis na Ukrajine. Čo sa týka § 558 OZ, podľa žalobcu od vedomosti dlžníka o premlčaní zároveň závisí iba existencia vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a nie existencia 10 ročnej premlčacej doby, ktorej sa dotknutá právna norma vôbec netýka a odlišný záver nevyplýva ani z rozsudku NS ČR 28Cdo/860/2007 z 19.04.2007. Naopak z rozhodnutia NS ČR 28Cdo/84/2008 z 01.07.2008 vyplýva, že uznaním dlhu dôjde podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ k založeniu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby bez ohľadu na to, že žalovaný o premlčaní dlhu nevedel. Tento názor vychádza z toho, že od inštitútu uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 OZ treba odlišovať uznanie dlhu, resp. práva podľa ust. § 110 ods. 1 druhá veta OZ, keď s týmito inštitútmi sa spájajú odlišné právne následky. Jedine uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 OZ, pri ktorom pre jeho platnosť zákon predpokladá okrem iného i prísľub dlžníka uznaný dlh splatiť, zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania, na rozdiel od uznania práva podľa § 110 ods. 1, ktoré si takýto prísľub dlžníka pre svoju platnosť nevyžaduje a ktoré uvedenú vyvrátiteľnú právnu domnienku nezakladá. Odlišnosť týchto dvoch inštitútov sa prejavuje aj v tom, že pokým uznanie práva podľa ust. § 110 ods. 1 nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo, tak uznanie premlčaného dlhu podľa ust. § 558 OZ môže mať právne následky uvedené v predmetnom ustanovení len za podmienky, že ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Z uvedeného teda vyplýva, že pri nevedomosti dlžníka o tom, že uznáva premlčaný dlh, alebo pri absencii výslovného prísľubu dlžníka zaplatiť dlh v uznávacom prejave, uznanie dlhu síce právny následok v podobe založenia vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania mať nemôže, avšak i napriek tomu dôjde k založeniu plynutia novej, desaťročnej, premlčacej doby podľa ust. § 110 ods. 1 OZ. Pôžičky neboli poskytované v rámci podnikania, nikdy s pôžičkami nepodnikal a nikdy ani iné pôžičky neposkytol, okrem pôžičiek žalovaným. Žalovaní spolu s pánom Strachovom sa prezentovali nie ako zákazníci nebankovky,
ale ako priatelia, dokonca jeho rodinní priatelia, ktorí ho dokonca navštevovali, a celé sa to nieslo v priateľskej rovine. Čo sa týka príslušenstva, je si vedomý, že nie je nízke, ale žalovaní chcú použiť peniaze na, podľa jeho názoru, veľmi riskantný projekt a u žalobcu bola značná obava, že projekt je nereálny. Nakoniec im peniaze požičal, ale iba na základe poskytnutia zábezpeky rodinného domu a zmluvy dohodnutého príslušenstva. Treba uviesť, že príslušenstvo navrhovali žalovaní. Dokonca vyššie, než je uvedené v zmluve. To súdu predložil aj príslušnou emailovou komunikáciou. Navrhovali bežne 50 % úrok s odôvodnením, že na ich strane ide o tak výnosný obchod, že sa im to krátkodobo oplatí. Tvrdili, že jedno euro teraz má doslova hodnotu 5 eur zajtra. Pripomína, že pôžičky boli poskytované krátkodobo na niekoľko dní, alebo týždňov. Žalovaní sľubovali obrovský prelom v podnikaní a strmý rast zisku v najbližšom období, čo sa však doteraz nestalo. V spornej zmluve žalovaní napádajú zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne ako rozpor s dobrými mravmi. Pán G. si už predo ním požičiaval peniaze pri zmluvnej pokute vo výške 1 % denne.
6. Dňa 08.06.2021 žalobca písomným podaním súdu uviedol, že na OS NR prebieha aj ďalšie konanie sp. zn. 7C/101/2020 medzi totožnými stranami sporu v rovnakom procesnom postavení a v principiálne rovnakej veci, týkajúcej sa inej pôžičky poskytnutej zo strany žalobcu žalovaným za rovnakých podmienok. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní v uvedenej veci dňa 03.06.2021 namietal, že žalobca nepreukázal doručenie odstúpenia od limitácie vymáhania pohľadávky, ktorá je súčasťou listiny o uznaní dlhu zo dňa 18. 09. 2019. Žalobca preto na základe výzvy súdu predložil do uvedeného konania jednoznačné dôkazy o doručení odstúpenia, ktoré uskutočnil tak a) poštovou zásielkou zo dňa 28. 09. 2020 (2x), ako aj b) e-mailom zo dňa 06.10.2020. Emailové doručovanie bolo uskutočnené iba z opatrnosti a na pripomenutie, keďže žalovaní nijakým spôsobom nereagovali a žalobcu vôbec nekontaktovali. Žalobca preventívne predložil predmetné dôkazy aj do tohto konania. a má zato, že i bez týchto dôkazov je jeho nárok osvedčený dostatočným spôsobom. Samotná limitácia vymáhania záväzku, ktorú žalobca žalovaným poskytol, bola naviazaná na plnenie dohodnutých podmienok - bola teda podmienečná (viď bod 2.1 a 2.6. listiny o uznaní dlhu). Nakoľko žalovaní podmienky neplnili, predovšetkým nesplácali dohodnuté splátky, žalobca dohodu o limitácii považuje za neúčinnú. Z opatrnosti a na základe negatívnych skúseností so žalovanými, ktorí už predtým popierali zjavné skutočnosti, pristúpil žalobca aj k osobitnému úkonu odstúpenia, ktorý preukazuje týmto podaním.
7. Žalovaní podaním zo 17.08.2021 uviedli, že v celom rozsahu trvajú na uplatnenej námietke premlčania. Listina (označená ako uznanie dlhu) zo dňa 18.9.2019 (žalovanými podpísaná dňa 21.8.2019) je absolútne neplatný právny úkon, preto nemohla vyvolať žiadne právne následky, či už vo vzťahu k založeniu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby alebo vo vzťahu k vzniku vyvrátiteľnej domnienky o existencii uznaného záväzku v čase uznania. Poukazujú na všetky okolností podpísania predmetnej listiny zo dňa 18.9.2019. Nátlak a hrozby voči ich osobám pri podpise uznania dlhu žalobca ani nepopieral, preukázané boli jeho vlastnými vyjadreniami, ako aj mailovou komunikáciou (v ktorej napr. výslovne uvádzal, že ich dražba poškodí). K podpísaniu uznania dlhu pristúpili v tiesnivej situácii, kedy im zo strany žalobcu bezprostredne hrozila dražba nehnuteľností v k. ú. Veľké Zálužie zapísaných na LV č. XXXX. Žalobca sa od nich sústavne domáhal úhrady viacerých pôžičiek a ich neprimeraného príslušenstva, pričom ich uvádzal do omylu, že sú jeho dlžníkmi. Tento nátlak zo strany žalobcu preukazujú nielen maily, na ktoré poukázali na pojednávaní konanom dňa 03.50.2021 a ktorých existenciu, či obsah žalobca nerozporoval (navyše ich aj sám dokladal do spisu), ale napríklad aj bod 38. vyjadrenia žalobcu zo dňa 24.10.2020. V ňom žalobca výslovne hovorí o dlhodobej hrozbe výkonom záložného práva a o strate strechy nad hlavou. Ak by súd napriek uvedeným skutočnostiam vyhodnotil listinu zo dňa 18.09.2019 ako platnú, žaloba by bola podaná predčasne. Listina zo dňa 18.09.2019 obsahuje v čl. 2 aj dohodu o limitovaní vymáhania záväzku. Pôžička zo dňa 04.03.2016 nie je uvedená v čl. 2 tejto listiny. Zároveň nebolo preukázané odstúpenie od dohody v zmysle bodu 2.5 v spojení s bodom 4.3. Následkom nedodržania dohody o limitovaní vymáhania pohľadávky je právo veriteľa odstúpiť od dohody v zmysle jej bodu 2.5. Uplatnenie tohto práva dohodnutým spôsobom žalobca nepreukázal. Nikde v dohode nie je výslovne uvedené dojednanie odkladacej alebo rozväzovacej podmienky účinnosti zmluvy podľa § 36 OZ, naproti tomu je v nej výslovne dojednané odstúpenie od zmluvy v zmysle bodu 2.5. Dohodu koncipoval žalobca a je nelogické, aby do dohody zakomponoval odstúpenie od zmluvy, ak by v nej už mala byť dojednaná rozväzovacia, či odkladacia podmienka účinnosti zmluvy. V tomto smere je bezpredmetná aj mailová komunikácia zo dňa 6.10.2020. Daný mail bol adresovaný len žalovanému 1/, nie žalovanej 2/, no najmä bod 4.3 dohody vyžaduje doručenie písomností poštou alebo osobne. Žalobcom predložené doručenky nepreukazujú, aká písomnosť bola obsahom zásielok. Žalobca zasielal žalovaným opakovane rôzne výzvy na splatenie jednotlivých pôžičiek, prípadne zmluvných pokút a
podobne, preto podľa ich názoru aj obsahom zásielok zo dňa 28.09.2020 bola len výzva na úhradu niektorej z pôžičiek. O tom svedčí aj žalobcom predložený mail zo dňa 6.10.2020, kde žalobca oznamuje žalovanému 1/, že nemá inú možnosť, než mu týmto (t. j. mailom zo dňa 6.10.2020) predložiť odstúpenie od limitácie výšky vymáhanej pôžičky. V predmetnom maily nehovorí žalobca nič o dodatočnom predkladaní odstúpenia, ani o jeho skoršom odoslaní prostredníctvom pošty. V tomto písomnom podaní zároveň zástupca žalovaných ospravedlnil žalovaných, ako aj seba, z neúčasti na pojednávaní dňa 30.08.2021 a vyslovil súhlas s pojednávaním v ich neprítomnosti, pričom uviedol, že na výsluchu žalovaného v 1. rade netrvajú a nemajú ďalšie návrhu na vykonanie dokazovania.
8. Dňa 30.08.2021 teda súd pojednával iba za prítomnosti žalobcu a v neprítomnosti žalovaných a ich zástupcu. Na pojednávaní sa žalobca vyjadril, že k otázkam údajne neurčitosti zmluvy o pôžičke neoprávneného podnikania, námietky premlčania, i predčasnosti podania žaloby sa už podrobne vyjadril v jednotlivých písomných stanoviskách i na ústnom pojednávaní vrátane odkazov a citácii na aplikovateľnú judikatúru. Uvedené výhrady žalovaných rozporuje ako neopodstatnené. Konajúci súd Nitra ako aj OS Pezinok už opakovane rozhodli o platnosti rovnakých zmlúv o pôžičke medzi žalobcom a tou istou skupinou dlžníkov k neoprávnenému podnikaniu už uviedol, že o žiadne podnikanie z jeho strany nešlo išlo o jednorazovú záležitosť hoci zmlúv bolo viacero a boli poskytnuté tieto peniaze jednej a tej istej súvislosti a tým istým osobám. Vždy išlo o iba o pôžičku a to poskytnutú ako priateľskú výpomoc bez osobitného zámeru dosiahnuť zisk. Išlo o krátkodobé pôžičky a skôr v nich boli zakomponované preventívne a sankčné mechanizmy pre prípad neplnenia. Pred ani po týchto pôžičkách žiadne iné pôžičky týmto ani iným osobám neposkytoval. K premlčaniu uviedol, ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že nevedel o premlčaní, v čase uznania pôžičky, toto by bolo irelevantné z hľadiska založenia 10 ročnej premlčacej lehoty. Relevantné by to bolo iba z hľadiska vyvrátenej domnienky o existencii dlhu v čase uznania. Má za to, že existenciu dlhu a svoj nárok preukázal dostatočne aj inými dôkazmi, takže predmetnú domnienku považuje iba za ďalšie posilnenie jeho postavenia. V skutočnosti však žalovaný o premlčaní vedel, čo vyplýva aj z predloženej komunikácie (e-maily). Ďalej to vyplýva z toho, že všetky údaje o zmluvách k pôžičke vrátane dátumov boli uznané, vyslovene uvedené a nakoniec žalovaní boli počas celého asi 4 mesačného obdobia rokovania o uznaní zastúpení advokátmi. Navyše iba časť pôžičiek, ktoré prevzali žalovaní bola v čase uznania premlčaná, zvyšok premlčaný nebol a práve to bol, dôvod prečo strany pristúpili k písomného uznaniu dlhu, pretože žalovaným jasne povedal, že nakoľko hrozí postupne premlčiavanie pôžičiek, musí ich buď postupne začať vymáhať alebo im môže dať ďalší čas na dobrovoľné splnenie, avšak iba za predpokladu písomného uznania pôžičiek. K otázka predčasnosti podania žaloby v súvislosti s dohodou o limitácii vymáhania dlhu, ktorá bola súčasnosť písomného uznania dlhu tiež predložil písomné stanovisko, preto iba pripomenie, že odstúpenie od dohody od limitácii vymáhania podľa jeho názoru nebolo ani potrebné, nakoľko vznik a platnosť tejto dohody bola podmienená plnením konkrétnych povinností na strane žalovaných. Napriek uvedenému z opatrnosti uskutočnil navyše aj samostatný právny úrok odstúpenia od predmetnej dohody. Odstúpenie doručil žalovaným poštou ako aj e-mailom, o čom dôkazy predložil aj do súdneho spisu. Spochybňovanie predložených doručeniek a obsahu poškodenej zásielky zo strany žalovaných je nedôvodné, je pravdou že zasielal dohromady aj iné poštové zásielky, avšak u každej z nich má rovnaké dôkazy. Spochybňovanie zo strany žalovaných je očividne iba účelové a špekulatívne nakoľko žalovaný ani neuviedol, čo iné bolo obsahu zásielka ak nie odstúpenie. Žalovaný iba uvádza, že „podľa jeho názoru“ to bola len výzva na úhradu niektorej z pôžičiek. Žalovaný by teda nemal uvádzať svoj názor, ale oznámiť súdu skutočnosť podložením dôkazov.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 02.12.2015, zmluvy o pôžičke zo 04.03.2015, oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo 07.11.2017, výzvy zo 17.04.2018, podacích lístkov v spise na č. l. 38-39, 41-42, 49, 72, výzvy na zaplatenie zmluvnej pokuty z 10.05.2018, odstúpenia od dohody o limitovaní vymáhania záväzku z 26.09.2020, e-mailovej komunikácie v spise na č. l. 52-69, výzvy na splnenie záväzku z 28.09.2020, uznania dlhu z 18.09.2019, e-mailovej komunikácie č. l. 103, výpisu z LV č. 2595, žiadosti o vrátenie pôžičky z 26.01.2018, e-mailovej komunikácie založenej na č. l. 126-127, 131-133, obdobných zmlúv o úvere alebo pôžičkách z 27.01.2016, 20.4.2016, 28.04.2016, 08.12.2014, 15.12.2014, 20.04.2016, e
- mailovej komunikácie založenej na č. l. 160-162, kópií bankových transakcií založené v spise na č. l. 166, , e-mailovej komunikácie na č. l. 194 v spise spolu s podacími lístkami na č. l. 195.
10. Súd zistil, že zmluvou o pôžičke zo 04.03.2016 sa žalobca ako veriteľ zaviazal pánovi Sergejovi G., ako dlžníkovi spoločnosti FEM Invest, FEMAK spol. s r. o. a žalovaným v 1. a 2. rade, ako pristupujúcim
dlžníkom poskytnúť prevodom z účtu na účet dlžníka peňažnú sumu vo výške 7 500,00 eur na nákup dreva a výrobu drevených výrobkov a súčasne sa dlžník zaviazal túto sumu vrátiť do 30.04.2016 spolu s jednorazovou sumou 750 eur, s úrokom vo výške 2 % mesačne a to za každý aj začatý mesiac až do úplného vrátenia sumy. Splatnosť úrokov bola mesačná, vždy v posledný deň mesiaca, za ktorý sa úrok platí. Súčasne sa strany zmluvy dohodli, že ak dlžník nesplatí pôžičku riadne a včas, zaplatí žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z pôžičky denne až do uhradenia celého dlhu. Zmluva o úvere súčasne obsahuje aj ustanovenie, že pristupujúci dlžníci pristupujú k záväzkom dlžníka a stávajú sa dlžníkmi žalobcu v rovnakom rozsahu ako dlžník a spolu s dlžníkom sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Súčasne bolo dohodnuté, že ak dlžník alebo pristupujúci dlžníci 1-4 porušia svoje záväzky podľa tejto zmluvy, zaplatia žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške nesplatenej časti dlhu a veriteľ je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť. Pristupujúci dlžníci sú zároveň voči veriteľovi ručiteľmi za splnenie záväzkov dlžníka podľa tejto zmluvy. Z detailu pohybu má súd preukázané odpísanie z účtu žalobcu dňa 04.03.2016 sumu 7 500,00 eur v prospech dlžníka ako pôžičku na nákup surovín. Ďalej bolo zistené, že dňa 18.09.2019 dlžníci I. Y. a G. Y., teda žalovaní v 1. a 2. rade písomne uznali svoj dlh čo do dôvodu a výšky podľa § 558 a ďalších OZ a zaviazali sa, že spoločne a nerozdielne zaplatia v uznaní dlhu špecifikované záväzky voči veriteľovi - žalobcovi, medzi nimi aj pôžičku 7 500,00 eur s príslušenstvom podľa zmluvy o pôžičke zo 04.03.2016, a to do 30.06.2016. Súčasťou uznania dlhu bola aj dohoda o limitovaní vymáhania záväzku s tým, že pokiaľ si dlžníci svoje povinnosti na základe uznania dlhu splnia, veriteľ bude pohľadávky vymáhať iba do celkovej výšky 101 840,00 eur podľa splátok uvedených v rámci dohody. Strany sa ďalej dohodli, že v prípade, ak dlžníci svoj záväzok nesplnia a omeškajú sa s niektorou splátkou o viac ako 15 dní, veriteľ je oprávnený od dohody o limitovaní vymáhania záväzku odstúpiť.
11. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
12. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.
13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
14. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
15. Podľa § 511 Občianskeho zákonníka, Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.
16. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
17. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v stave účinnom od 01. 02. 2013), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
18. Podľa § 533 Občianskeho zákonníka, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.
19. Podľa § 544 ods. 1, 2 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
20. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
21. Podľa § 559 ods. 2 OZ, dlh musí byť splnený riadne a včas.
22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
23. Podľa § 658 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.
24. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
25. Podľa § 232 ods. 2, 3, 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Ako vyplýva zo zákonného ustanovenia § 658 odsek 1 OZ, pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie veci na voľné nakladanie, druhové určenie veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti; pokiaľ táto nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 OZ). Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, v dôsledku čoho ju možno uzatvoriť ústne, ako i konkludentným prejavom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní - reálnom odovzdaní, druhovom určení (v danom prípade peniaze), povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, určenie času vrátenia. Zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, ale keďže je reálnym kontraktom vyžaduje sa odovzdanie predmetu pôžičky zo strany veriteľa dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003). Dôkazné bremeno ohľadne odovzdania peňazí v tomto smere zaťažuje veriteľa - žalobcu. Súd konštatuje, že toto dôkazné bremeno uniesol predložením potvrdenia o prevode detailom pohybu z Tatra Banky, a. s.
28. Už na tomto mieste sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že vo svojej podstate ide o vec jednoduchého právneho posúdenia a už úvodom tak, ako to urobil aj vo svojom predbežnom právnom posúdení, uvádza, že sa stotožňuje s každým, či už písomným alebo ústnym, vyjadrením žalobcu v tomto spore a v niektorých častiach odôvodnenia naň z tohto titulu aj priamo citáciou jeho vyjadrení odkáže.
29. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných súd uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Zmluvu o pôžičke súd posúdil v súlade s 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako listinu obsahujúcu viaceré samostatné právne úkony - zmluvu medzi žalobcom a dlžníkom a zmluvu, kde pristupujúci spoludlžníci pristupujú k záväzkom dlžníka. Zmluva o pôžičke napĺňa všetky zákonné znaky zmluvy o pôžičke, pričom právny vzťah medzi veriteľom a pristupujúcimi dlžníkmi je potrebné vyhodnotiť ako nepomenovanú zmluvu, pričom ale táto zmluva dostatočne jasne určila predmet svojho záväzku a to tak, že táto zmluva rozširuje okruh subjektov povinných vrátiť pôžičku s príslušenstvom aj so zmluvnou pokutou, teda ide o zmluvu s účinkami obdobnú pristúpeniu k záväzku podľa § 533 a 534 Občianskeho zákonníka, pričom ale s rozšírením počtu subjektov súhlasil aj dlžník, čo na druhej strane evokuje príklon k § 511 OZ, a teda založenie primárneho dlžníckeho vzťahu, rovnocenného s ostatnými dlžníkmi, s ktorými žalovaní prevzali dlh spoločne a nerozdielne, čo je jednoznačne a výslovne v zmluve uvedené. Zároveň sa tak stalo so súhlasom všetkých dlžníkov, čo potvrdili svojim podpisom. Rozhodne
nie je potrebné, aby pred uplatnením nároku voči žalovaným svoj záväzok nesplnil dlžník, pretože v takomto prípade nejde o ručiteľský vzťah, uvedené podporuje aj uznanie dlhu zo strany žalovaných. Ani z poslednej vety ustanovenia 4 zmluvy o pôžičke nemožno vyvodiť záver, že ním bol založený ručiteľský vzťah, keď z obsahu zmluvy a ustanovenia vyplýva opak. Možno na tomto mieste uvažovať o nesprávnej formulácii alebo terminológii, avšak aj z ďalších dôkazov je zjavné, čo strany sporu, a rovnako aj zmluvné strany, mienili svojim úkonom urobiť a aj preto je súd názoru, že zmluva, a to ani v tejto jej časti, nie zmätočná nielen pre súd, ale nemohla takou byť ani pre zmluvné strany. S poukazom na uvedené tak súd mal preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade sú pasívne legitimovanými v tomto spore.
30. Ďalej sa súd vysporiadal s námietkou premlčania. Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že žalovaní boli povinní predmetnú pôžičku vrátiť do 30.04.2016, pričom žaloba bola na súd podaná 27.09.2020. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka platí, že pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Strany sporu uzavreli dňa 18.09.2019 uznanie dlhu, obsahom ktorého je aj pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, pričom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. V zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. Z uvedeného je tak zrejmé, že v dôsledku uznania dlhu nastúpila 10 ročná premlčacia lehota. Čo sa týka argumentu žalovaných, že nedošlo k predĺženiu premlčacej lehoty, pretože nevedeli, že dlh je pri uznaní premlčaný a zároveň nikde v uznaní dlhu nie je táto skutočnosť uvedená, sú sa musí jednoznačne stotožniť s argumentáciou žalobcu, a síce, že: „Od vedomosti dlžníka o premlčaní zároveň závisí iba existencia vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a nie existencia 10 ročnej premlčacej doby, ktorej sa dotknutá právna norma vôbec netýka a odlišný záver nevyplýva ani z rozsudku NS ČR 28Cdo/860/2007 z 19.04.2007. Naopak z rozhodnutia NS ČR 28Cdo/84/2008 z 01.07.2008 vyplýva, že uznaním dlhu dôjde podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ k založeniu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby bez ohľadu na to, že žalovaný o premlčaní dlhu nevedel. Tento názor vychádza z toho, že od inštitútu uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 OZ treba odlišovať uznanie dlhu, resp. práva podľa ust. § 110 ods. 1 druhá veta OZ, keď s týmito inštitútmi sa spájajú odlišné právne následky. Jedine uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 OZ, pri ktorom pre jeho platnosť zákon predpokladá okrem iného i prísľub dlžníka uznaný dlh splatiť, zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania, na rozdiel od uznania práva podľa § 110 ods. 1, ktoré si takýto prísľub dlžníka pre svoju platnosť nevyžaduje a ktoré uvedenú vyvrátiteľnú právnu domnienku nezakladá. Odlišnosť týchto dvoch inštitútov sa prejavuje aj v tom, že pokým uznanie práva podľa ust. § 110 ods. 1 nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo, tak uznanie premlčaného dlhu podľa ust. § 558 OZ môže mať právne následky uvedené v predmetnom ustanovení len za podmienky, že ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Z uvedeného teda vyplýva, že pri nevedomosti dlžníka o tom, že uznáva premlčaný dlh, alebo pri absencii výslovného prísľubu dlžníka zaplatiť dlh v uznávacom prejave, uznanie dlhu síce právny následok v podobe založenia vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania mať nemôže, avšak i napriek tomu dôjde k založeniu plynutia novej, desaťročnej, premlčacej doby podľa ust. § 110 ods. 1 OZ.“ Zároveň, z dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že tvrdenie žalovaných o tom, že o premlčaní nevedeli, nie je pravdivé. Z predložených dôkazov, najmä z komunikácie medzi stranami sporu jednoznačne vyplýva história vývoja ich vzájomných vzťahov z priateľských a vrúcnych až po nedôverčivé a nástojčivé. Z e-mailovej komunikácie, kde žalobca píše žalovanému v 1. rade dňa 02.10.2017, („Žiadam o urýchlené podpísanie predĺženia lehoty ohľadom Vašich pôžičiek. V opačnom prípade hrozí premlčanie,..“), 13.10.2017 („Nenechám to prepadnúť“), 07.11.2017 („Nemôžem nechať svoje nároky prepadnúť“), 09.11.2017 („Niektorým pôžičkám končí premlčacia doba“) a v e- maily, kde žalovaný v 1. rade píše dňa 21.11.2017 žalobcovi („Z dôvodu, aby nedošlo k premlčaniu“) má súd za preukázané, že žalobca kontaktoval žalovaného v 1. rade a naopak ohľadne pôžičiek a ich prípadného premlčania. Aj keď predmetom týchto komunikácii nie je konkrétne pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, uvedené preukazuje, že žalovaný v 1. rade je znalý právnych predpisov ako aj inštitútu premlčania a jeho dôsledkov a zároveň aj to, že medzi stranami sporu prebiehala častá komunikácia ohľadom všetkých aspektov ich právnych vzťahov založených na viacerých pôžičkách zo strany žalobcu, pričom na základe uvedeného žalobca dostatočne preukázal, že žalovaní vedeli o možnosti premlčania všetkých pôžičiek a teda aj pôžičky, ktorá je predmetom tohto sporu. Z vyššie
uvedeného je zrejmé, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na súd podaná včas, teda v rámci 10 ročnej premlčacej lehoty.
31. Súd mal z listiny Detail pohybu za preukázané zaplatenie peňažných prostriedkov žalobcom na účet dlžníka, teda že záväzok žalobcu poskytnúť peňažné prostriedky v súlade so zmluvou bol splnený. To, že finančné prostriedky boli poukázané na účet dlžníka, resp. tretej osoby, nezbavuje pristupujúcich dlžníkov povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré žalobca poskytol dlžníkovi. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4279/2016 zo dňa 12.10.2016. Žalobca finančné prostriedky poskytoval na platobné miesto, ktoré bolo dohodnuté v zmluve, t. j. číslo účtu dlžníka. Žalovaní v 1. a 2. rade tak s poukazom na pristúpenie k dlhu boli okrem pôžičky ďalej povinný uhradiť aj príslušenstvo a to úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutej výške 2 % mesačne a takisto aj zmluvnú pokutu 0,1 % denne od omeškania. Splatnosť úrokov bola dohodnutá v zmluve. Výšku úroku považoval súd za primeranú aj s poukazom na to, že žalobca sa v spore domáhal úroku vo výške 2% mesačne zo sumy 7 500,00 eur za obdobie od 04.03.2016 do 30.04.2016. Ročne výška úroku predstavuje 24 % a takýto poskytnutý úrok je v súlade s dobrými mravmi. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z poskytnutej pôžičky neovplyvňuje. V uznesení č. k. 1 M Cdo 1/2009 Najvyšší súd SR uvádza, že hoci maximálna výška úrokov pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Súdna prax zaujala stanovisko, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval. Súd s poukazom na výšku pôžičky, ako aj obdobie, za ktoré žalobca požaduje úroky tieto vyhodnotil ako dôvodné a ich výšku za akceptovanú a súladnú. Zmluva o pôžičke súčasne obsahovala dohodu o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v určenej výške pre prípad porušenia povinnosti dlžníka splniť svoj akýkoľvek peňažný záväzok včas. Zmluvná pokuta bola dojednaná v zákonom vyžadovanej forme. Záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu je peňažným záväzkom vznikajúcim po splnení podmienok dohodnutých účastníkmi zmluvy. Vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je následkom porušenia právnej povinnosti vrátiť finančné prostriedky, pričom porušenie tejto povinnosti má súd nesporné. Povinnosť splniť záväzok riadne a včas v dôsledku porušenia a vzniknutého omeškania nezaniká a trvá ďalej až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby keď zanikne iným spôsobom, pričom povinnosť ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou je dlžník zaviazaný plniť (ak nie je dohodnuté inak) aj po jej zaplatení (§ 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Preto každým ďalším dňom po dobu, po ktorú trvá omeškanie dlžník opätovne porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas a preto za každý ďalší deň omeškania vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu (obdobne rozsudok NS ČR zo dňa 29.10.2002 sp. zn. 29 Odo 847/2001). Žalobca poukázal aj na obdobný prípad, ktorý rozhodoval Krajský súd v Nitre pod sp. zn. 5Co/16/2010, kde rozsudkom z 03.02.2010 rozhodol, že: „Zmluvná pokuta 0, 25% z istiny za každý deň omeškania vo výške 533 eur predstavuje 1,33 eur denne, čo nie je neprimerané účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute účastníkmi konania sledovaný, teda včasné plnenie si povinností vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.“ S týmto sa súd stotožňuje a analogicky dôvodí podobne ako žalobca, že zmluvná pokuta 0,1 % z istiny za každý deň omeškania so splácaním pôžičky vo výške 7 500,00 eur predstavuje 7,50 eur denne, čo nie je neprimerané účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute účastníkmi konania sledovaný, teda včasné plnenie si povinností dlžníka, ktorý súkromné peniaze veriteľa investoval do podnikania s drevom, kde očakával zisky vo výške rádovo miliónov eur a zhodnotenie investície rádovo v tisícoch percent Nakoľko zmluvnú pokutu a jej výšku súd nevyhodnotil ako neprimeranú, priznal žalobcovi uplatnený nárok aj v tejto časti.
32. Žalovaní ďalej namietali neplatnosť zmluvy o pôžičke ako aj uznanie dlhu. Súd preskúmal oba právne úkony a zistil, že takého právne úkony sú jasné, zrozumiteľné čo do obsahu plnenia a je z nich zrejmé, čo sa predmetnými úkonmi sleduje. Súd ich preskúmaním nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal tieto úkony si v rámci predbežnej otázky vyhodnotiť za absolútne neplatné. Súd poukazuje na to, že spochybňovanie platnosti dobrovoľne a slobodne uzavretej súkromnej zmluvy by malo byť výnimočným javom v prípade jednoznačne preukázaných okolností dokazujúcich neplatnosť, nakoľko v prvom rade je potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka zmluvného vzťahu, zachovať právnu istotu a legitímnu vieru v záväznosť právnych úkonov. (Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2014-34 zo dňa 11.6.2014).
33. Súd vykonaným dokazovaním zároveň nevzhliadol dôvodnosť argumentu žalovaných, že by žalobca poskytnutím pôžičky mal neoprávnene podnikať a sama skutočnosť, že pôžičiek poskytol žalobca žalovaným a rovnako 3 osobám, ktoré figurovali aj v rámci predmetnej zmluvy o pôžičky za niekoľko rokov viacero, neznamená, že by takýmto spôsobom mal podnikať. Naopak, žalobca jasne vysvetlil, čo ho k v podstate priateľským pôžičkám, ktoré boli poskytnuté za účelom pomoci a nanajvýš s neistou vidinou budúcej investičnej príležitosti viedlo. Predložil súdu dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že všetky pôžičky, ktoré poskytoval sa týkali rovnakého okruhu subjektov a všetky spájal rovnaký spoločný cieľ. Zo strany žalobcu nebolo žalovanými preukázané žiadne nekalé konanie. Žalobca súdu preukázal, že aj keď sa snažil svojich peňazí domôcť, vždy to bolo legitímnymi prostriedkami, ku ktorým sám spočiatku nechcel pristúpiť, avšak plynutím času mu iná možnosť neostávala. Čo sa týka námietok záložného práva a sumy 750 eur, ako jednorazovej odplaty za pôžičku, tieto okolnosti a nároky nie sú predmetom konania a súd sa k nim nebude bližšie vyjadrovať. Ostatné nároky žalobcu sú podľa názoru súdu jednoznačne oprávnené a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené v I výroku tohto rozsudku.
34. S poukazom na vyššie uvedené mal súd nad všetky pochybnosti preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preto žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal na spoločné a nerozdielne plnenie pôžičky vo výške 7 500,00 eur, ako aj dohodnutých úrokov, ktorých nárok vyplýva aj z § 658 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj úroku z omeškania vo výške 5% ročne, ktorého nárok vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády, nakoľko žalovaní tým, že nesplnili svoj dlh riadne a včas, dostali sa do omeškania. Predmetný úrok tak súd priznal od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky, t. j. od 01.05.2016 do zaplatenia. Súd rovnako priznal zmluvnú pokutu podľa § 544 OZ, pričom úrok vo výške 2,00 % mesačne a zmluvná pokuta sa neprelínajú a zmluvnú pokutu žalobca žiadal priznať od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky, táto svojou výškou nie je neprimeraná a strany k dohode na nej pristúpili na základe vlastnej vôle.
35. Keďže sa týmto rozhodnutím konanie končí, súd rozhodol aj o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP. Pretože žalobca bol v konaní plne úspešný, má proti neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súčasne súd poznamenáva, že nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by súd nemal žalobcovi nárok na náhradu trov konania priznať. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre.
Odvolanie musí mať náležitosti podľa § 127 ods. 1 a ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( § 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.