Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Sa-6-2021.pdf
PDF · 177.73 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou v právnej veci žalobcov: 1. S. T. N., bytom D. X/XX, XX-XXX C., U. republika, 2. L. S., bytom B. XX, XX XXX B., U. republika, právne zastúpení JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
II. Z a m i e t a žalobu voči žalobcovi v 2. rade.
III. Žalobcovi v 1. rade p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde v rozsahu 1/5.
IV. Žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Stručný priebeh administratívneho konania
1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcov proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku sociálneho poistenca zamestnanca zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len „správneho orgánu prvého stupňa“).
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 rozhodla tak, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013.
3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenia § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
sociálnom poistení“), článok 11 ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (SR) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že Sociálna poisťovňa, ústredie vydala formulár PD A1, na základe ktorého sa na žalobcu v 1. rade od 01.06.2012 do 23.07.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán vykonal dňa 14.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov. V rámci kontroly zistila, že v mieste registrovaného sídla zamestnávateľa žalobcu v 2. rade uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení - K. XXX, XXX XX P., sa zamestnávateľ nenachádzal a nebol tam prítomný ani jeden z jeho zamestnancov. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľsku. Na ulici K. XXX vo P. navštevuje zamestnávateľ - žalobca v 2. rade poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Na tejto adrese sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený. Práca je zadávaná osobne, telefonicky, mailom. Realizácia predmetu činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Obdobie, za ktoré má pracovník zrealizovať prácu je v rozsahu 10 hodín, podľa tvrdenia zamestnávateľa a rozhodnutí zamestnanca, kedy túto prácu zrealizuje. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený, zadáva sa ústne. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 1. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013.
4. Žalobcovia v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej lehote podali voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie.
II.
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia
5. Žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 17. júla 2019 číslo: 14149-3/2019-BA podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamietla odvolania žalobcov v 1. a 2. rade podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa číslo: 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník.
6. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník v celom rozsahu a dospela k záverom, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom. Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobcov, opísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa, citovala najmä ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení, § 193 ods. 5 zákona v znení zákona č. 449/2008 Z. z. (účinného od 1. januára 2009), čl. 11. ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).
7. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatovala, že podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom registri číslo: 750-36777, pod obchodným menom: L. S. - T., na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OŽP-Z/XXXX/XXXXX- 00002, v období od 1. októbra 2010 do 4. apríla 2017, pričom od 1. októbra 2010 bol prihlásený do registra zamestnávateľov, v ktorom bol registrovaný do 31. marca 2017. Žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ prihlásil žalobcu v 1. rade ako zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, od 1. júna 2012, v ktorom bol prihlásený do 30. apríla 2016.
8. Žalovaná ďalej konštatovala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 14. marca 2013 vykonala kontrolu zameranú na preverovanie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1. októbra 2010 do 14. marca 2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti K. sa zamestnávateľ ani žiaden z jeho zamestnancov nenachádzal. Podľa zamestnávateľovho splnomocnenca I.. L. J. sa záznamy z pracovných stretnutí sa nevyhotovujú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti sú uchovávané na adrese K. XXX P.. Práce sú zamestnancom zadeľované ústnou formou a realizujú sa na celom území Slovenskej republiky a nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu realizuje.
9. V uvedenom kontexte žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Lublinie, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
10. Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár PD A1 36177/2012-BA/1, 12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1. rade ako zamestnanec v období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
11. Žalobca v 1. rade ako zamestnanec bol žalobcom v 2. rade ako zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola pobočka Sociálnej poisťovne povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym. Po vydaní napadnutého rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií, týkajúcich sa určovania uplatniteľnej legislatívy v prípadoch, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.
III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcov
12. Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej č. 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň požadovali náhradu trov konania.
13. Žalobcovia namietali ukrátenie svojich práv nezákonným rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej správy. V žalobe v bode III. popísali priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal predmetnému žalobou napadnutému rozhodnutiu. V bode V. žalobcovia namietali prekročenie právomoci žalovanej s poukazom na článok 16 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, nakoľko podľa názoru žalobcov správne orgány nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o vzniku a zániku sociálneho poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobcovia ďalej namietali nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, namietali zákonnosť procesného postupu vydania rozhodnutia a to v rovine absencie vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 a nezákonného prerušenia konania o odvolaniach rozhodnutím č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného skutkového stavu. Žalobcovia majú za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.
14. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal zamestnanec bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v 1. rade ako zamestnanca žalobcu v 2. rade podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Podporiac uvedené žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016.
15. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci, a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.
16. Pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise absentuje, a teda procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol.
17. Žalovaná prerušila konanie o odvolaniach žalobcov, tak ako uvádza v rozhodnutí o prerušení konania č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. S ohľadom na už uvedené skutočnosti považujú žalobcovia predmetné prerušenie konania za účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania Rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.
18. Žalobca namieta údajné nepreukázanie reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky žalobcu s poukazom na vonkajšiu kontrolu vykonanú za obdobie od 01.10.2010 do 14.03.2013. Žalobca na tomto mieste zdôrazňuje, že posudzovaným obdobím v zmysle Rozhodnutie je obdobie po 23.07.2013, tzn. obdobie, za ktoré sa reálny výkon činnosti žalobcu nepreveroval, takže vonkajšia kontrola nemôže byť podkladom pre prijatie rozhodnutia.
19. Žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 87/2014 zo dňa 10.09.2014, podľa ktorého „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu “.
Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovanej vo vyjadrení k žalobe
20. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 29.11.2019, v ktorom uviedla priebeh administratívneho konania, skutkový stav zistený správnym orgánom prvého
stupňa, skutkový stav zistený odvolacím orgánom, citovala príslušné zákonné ustanovenia totožné s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, zároveň navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
21. Žalovaná konštatovala, že v súlade s vyššie uvedeným postupom, ZUS, ako príslušná inštitúcia, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že zamestnanec podlieha od 1. júna 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že v tom čase nedisponovala žiadnymi informáciami, ktoré by boli v rozpore s tvrdeniami ZUS, súhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a dňa 14. septembra 2012 vystavila formulár PD A1, č. 12-00038249-320-010-A-1721987 na obdobie od 1. júna 2012 do 23. júla 2013. Následne Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, avšak z dôvodu zachovania právnej istoty nevyhlásila vystavený formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v zmysle povinností ustanovených koordinačnými nariadeniami informovala o zistených skutočnostiach príslušnú ZUS. Uvedené inštitúcie následne v rámci vzájomnej komunikácie dospeli k záveru, že ak prihlásenie na povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystaveného formulára PD A1, nebude možné so zreteľom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1, pričom skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikne dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Fyzická osoba totiž nemôže byť prihlásená do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis.
22. Zároveň bolo Sociálnej poisťovni dňa 6. decembra 2013, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddziaľ w Lublinie, č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.
23. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý žalobcovia v žalobe poukazujú, žalovaná uvádza, že prijatý záver sa týka takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Z vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa procesu určovania uplatniteľnej legislatívy je však zrejmé, že v predmetnom prípade bola poľská uplatniteľná legislatíva určená zamestnancovi zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, a nie dohodou podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že predmetné námietky žalobcov sú právne irelevantné. Predmetné informácie o procese určovania uplatniteľnej legislatívy, ako aj o definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca, boli v celom rozsahu uvedené aj v napadnutom rozhodnutí.
24. Žalovaná argumentovala, že napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení.
25. Vo vzťahu k námietke žalobcov o absencii dôkazov o priebehu zmierovacieho dialógu v administratívnom spise žalovaná uviedla, že v danom prípade zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a
preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcov uvedené v bode VI. žaloby nie sú pre tento prípad relevantné.
26. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára PD A1, v dôsledku ktorého zanikol dôvod na pokračovanie registrácie zamestnanca v systéme slovenského sociálneho poistenia, a v nadväznosti na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodnutie o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca dňom 23. júla 2013.
27. V súvislosti s námietkami žalobcov týkajúcimi sa nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím zamestnancovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
28. Zamestnanec bol totiž prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia, v období od 1. júna 2012 do 30. apríla 2016, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 23. júla 2013 skončila platnosť formulára PD A1, t. j. príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky a od 24. júla 2013 mu bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca.
29. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadrili.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
30. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
31. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
32. Podľa § 5 ods. 3 SSP pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
33. Podľa § 5 ods. 4 SSP správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
34. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
35. V tretej hlave SSP je upravené rozhodovanie o správnych žalobách v sociálnych veciach. 36. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie sociálnej poisťovne.
37. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.
38. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
39. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
40. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
41. Správny súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že správnu žalobu posudzoval podľa § 202 ods. 2 SSP neformálne, neviazanúc rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP), čo znamená, že preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.
42. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 SSP predseda senátu nariadi na prejednávanie veci samej pojednávanie ak: a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje zákon. V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.
43. V danom prípade nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej ani jeden z účastníkov konania, preto súd pojednávanie vo veci nenariadil a vo veci upovedomil účastníkov konania o termíne verejného vyhlásenia rozsudku dňa 09.09.2021 v súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP.
44. Keďže sa na vyhlásenie rozsudku nedostal žiaden z účastníkov konania správny súd podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesil skrátenú formu písomného vyhotovenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a zároveň bolo verejné vyhlásenie rozhodnutia uverejnené aj na webovej stránke súdu dňa 09.09.2021.
45. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. februára 2020, č. k. 8Sa/23/2019-52 podľa §191 ods. 1 písm. c/, e a f/ SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 17. júla 2019, číslo 14149-3/2019- BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
46. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. Kasačný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditiosinequanon v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v 2. rade v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej, prípadne, že žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do jeho práv a právom chránených záujmov, z ktorého dôvodu sa potom domáha ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd pristúpil k zrušeniu rozsudku krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aktívnou legitimáciou žalobcu v 2. rade a so správnou žalobou žalobcu v 1. rade vo veci znovu rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania(§ 467 ods. 3 SSP).
47. Krajský súd opätovne posúdil po zrušení rozsudku kasačným súdom žalobu žalobcov a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu administratívneho spisu žalovanej, preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako i priebehu administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu. Predmetom prieskumného konania na správnom súde bolo rozhodnutie žalovanej č. 14149-3/2019- BA zo dňa 17.07.2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcov a potvrdila prvostupňové rozhodnutie žalovanej, pobočky Svidník, vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
48. Správny súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa tretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v sociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
49. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
50. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
51. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.m. PL. ÚS 1/04).
52. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
53. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
54. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
55. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky).
56. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie touto Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.
57. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.
58. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).
59. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
60. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti, pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte nasledovne:
61. Čl. 2 ods. 1 až 4, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov. V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte.
62. Článok 3 ods. 1 až 4, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.
63. Článok 4 ods. 1 až 3, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické
pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.
64. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.
65. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods.1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.
66. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu.
67. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
68. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
69. Správny súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu v rozsudku sp.zn. 7Sžsk/63/2020 zo dňa 21. 04. 2021 ktorý zdôraznil, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa Tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia
práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uvádza, že na to, aby sa mohla fyzická, respektíve právnická osoba úspešne domáhať všeobecnou správnou žalobou (správnou žalobou v sociálnych veciach - § 199 ods. 3 SSP) ochrany na správnom súde podľa Správneho súdneho poriadku namietajúc pritom nezákonnosť rozhodnutia, alebo opatrenia orgánu verejnej správy, je potrebné splnenie niekoľkých zásadných podmienok, ktoré zákonodarca ustanovil. Predovšetkým musí ísť o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé založiť, zmeniť, zrušiť, alebo deklarovať práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo, ktoré sa ich priamo dotýka (§ 3 písm. b/ SSP), prípadne o opatrenie ako akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (§ 3 písm. c/ SSP), ďalej o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 7 písm. a/ SSP) a tiež o rozhodnutie, ktoré nie je vylúčené spod súdneho prieskumu v zmysle § 7 SSP. Rovnako musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola fyzická, respektíve právnická osoba ukrátená na svojich subjektívnych právach, t.j. že jej takýmto rozhodnutím / opatrením bola spôsobená ujma, škoda, prípadne iný negatívny následok. Aktívna žalobná legitimácia v prípade ochrany subjektívnych práv teda svedčí fyzickej / právnickej osobe tvrdiacej ukrátenie na jej subjektívnych právach s tým, že aktívnu vecnú legitimáciu a jej trvanie skúma správny súd počas celého konania bez ohľadu na to, či jej nedostatok druhý účastník konania namieta, alebo nie. Na to, aby fyzická / právnická osoba bola vôbec oprávnená podať všeobecnú správnu žalobu (správnu žalobu v sociálnych veciach - § 199 ods. 3 SSP), musia byť vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii splnené všeobecne dve kumulatívne podmienky, a to jednak fyzická / právnická osoba má postavenie účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, alebo opatrenie (tu porovnaj inštitút správnej žaloby opomenutého účastníka podľa § 179 SSP) a jednak už spomínané ukrátenie na subjektívnych právach v príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia, respektíve opatrenia, pričom pod pojmom subjektívne právo treba rozumieť vlastné právo, prípadne právom chránený záujem. To ďalej znamená, že všeobecnou správnou žalobou sa nemožno domáhať ochrany práv inej osoby / iných osôb. Vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii je zásadné, ako sa účinky rozhodnutia / opatrenia orgánu verejnej správy prejavili v právnej sfére žalobcu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje tiež na záver plynúci z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 02. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9, podľa ktorého cit.: „ (...) Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actiopopularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“
70. Správny súd v súlade s názorom Najvyššieho súdu konštatuje, že vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditiosinequanon v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v 2. rade v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby však nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu v 2. rade ako zamestnávateľa. Žalobca v 2. rade síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej, prípadne, že žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do jeho práv a právom chránených záujmov, z ktorého dôvodu sa potom domáha ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje.
71. Z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že správne orgány napadnutými rozhodnutiami nerozhodovali o odvodovej povinnosti žalobcu v 2. rade, ale o tom, že jeho zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že žalobca v 2. rade nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžso/23/2015 zo dňa 24.08.2016. Odvolací súd mal za to, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu, a to aj s poukazom na to, že zákon o sociálnom poistení v § 145 upravuje povinnosť žalovanej vrátiť poistné zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe povinnej odvádzať poistné v tomto prípade žalobcovi. Taktiež tvrdenie žalobcu v 2. rade o porušení jeho práva na podnikanie a práva na dosiahnutie zisku v dôsledku vydania napadnutých správnych rozhodnutí je neodôvodnené, vyvolané len jeho subjektívnym presvedčením, nakoľko žalovaná ako aj správny orgán prvého stupňa konali a rozhodovali v súlade so zákonom a ich zákonným postupom nedošlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 2. rade.
72. Skutkovo totožný prípad bol riešený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/26/2017 zo dňa 18.07.2018. Správny súd zamietol žalobu právnickej osoby - zamestnávateľa, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutia žalovanej, ktorými bolo rozhodnuté tak, že pribratému účastníkovi zanikli povinné poistenia podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.10.2012. Kasačný súd konštatoval, že sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv jeho zamestnancov, teda pribratých účastníkov v rade 1/ až 3/, preto kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.
73. Vzhľadom na vyššie uvedené právne názory je potom potrebné konštatovať, že žalobca v 2. rade nemá aktívnu hmotnoprávnu legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že napadnutými rozhodnutiami nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov.
74. Pokiaľ ide o žalobu žalobcu v 2. rade - zamestnávateľa, správny súd reflektoval aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR prezentovanú rozsudkom sp. zn. 7 Sžsk 57/2020 zo dňa 12 marca 2021, kde najvyšší súd uviedol: „ Krajský súd vo svojom rozsudku neuviedol, že žalobca v 2. rade bol preskúmavaným rozhodnutím ukrátený resp. dotknutý, pretože v prejednávanej veci bolo v záujme žalobcu v 1. rade, aby mal vedomosť či, kde a v akej výške bude platiť zákonné odvody. Podľa názoru kasačného súdu uvedená skutočnosť nezakladá aktívnu legitimáciu žalobcu 2/ na podanie žaloby. V tejto súvislosti mal Najvyšší súd SR za to, že krajský súd otázku aktívnej legitimácie žalobcu v 2. rade neposúdil správne.“. Ďalej najvyšší súd v tomto rozsudku uviedol, že podanie žaloby žalobcom v 2. rade je podmienené jeho ukrátením na subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch. Žaloba obsahuje len všeobecné tvrdenie o takejto ujme, ktoré však nie je nijakým spôsobom konkretizované.
75. V súlade s takto vysloveným právnym názorom najvyššej súdnej autority v identickej veci, správny súd dospel k záveru, že pre nenaplnenie preukazného ukrátenia žalobcu v 2. rade na jeho subjektívnych právach je potrebné žalobu tohto žalobcu zamietnuť podľa § 190 SSP, keďže žalobca v 2. rade nedisponuje hmotnou legitimáciou na podanie správnej žaloby, nebol ukrátený na svojich právach. Správny súd pre úplnosť podotýka, že nevidel priestor pre odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, pretože hoci bol žalobca v 2. rade, ako bolo uvedené vyššie, tzv. neoprávnenou osobou na podanie žaloby, nebol až „zjavne neoprávnenou osobou“, pretože bol účastníkom administratívneho konania.
76. Ďalej správny súd zistil, že veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.
77. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním sociálnej poisťovne.
78. V prvom rade vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne“.
79. V druhom rade vyslovil, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“. Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie správneho súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.
80. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalovaná tvrdila, že Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár PD A1 36177/2012-BA/1, 12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1. rade ako zamestnanec v období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalobca v 1. rade ako zamestnanec bol žalobcom v 2. rade ako zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. V súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov, poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeň Spoľecznych, oddzial w Lubline dňa 16. júla 2014 doručila žalovanej oznámenie číslo UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
81. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia správny súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej, konštatuje, že postupom určeným v článku 16 vykonávacieho nariadenia bolo definitívne určené, že žalobca bude v období od 24.7.2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
82. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení preskúmavaným rozhodnutím vydaným v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013.
83. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie žalobcu v 1. rade sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobca v 1. rade bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu v 1. rade, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na jeho sociálne poistenie bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že pokiaľ došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
84. Teda orgány verejnej správy konali napriek tomu, že v zmysle práva z dôvodu, že bola vo veci určená legislatíva orgánu iného členského štátu, už konať nemohli.
85. Správny súd už len dodáva, že tento postup správneho súdu, kedy zrušuje rozhodnutia orgánov verejnej správy v konaniach o správnych žalobách podaných za skutkových a právnych okolností aké sú aj tie v skúmanej veci, je okrem vyššie citovaného zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 (ktorý predstavuje zjednocujúci záväzný podklad pre rozhodovanie správnych súdov prvej inštancie) potvrdzovaná aj aktuálnejšou, evidentne v takýchto prípadoch už ustaľujúcou sa, rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu.
86. Na základe vyššie uvedených skutočností, ďalšie žalobné dôvody už neboli relevantné pre rozhodnutie, správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, podľa ktorého správny súd rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, musel zrušiť tak rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, a vec vrátil žalovanej podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaná vysloveným záväzným právnym názorom správneho súdu.
87. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred krajským súdom rozhodol správny súd tak, že žalobcovi 1), ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Správny súd znížil nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby, lebo v prejednávaných veciach ide o opakované konania, ktoré sú skutkovo veľmi obdobné. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešného žalobcu v 1. rade, čo do rozsahu a obsahu. Po zvážení uvedených hľadísk znížil správny súd žalobcovi v 1. rade požadovaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v 1. rade v celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.
88. Zároveň o náhrade trov kasačného konania a trov konania pred krajským súdom rozhodol správny súd tak, že žalobcovi v 2. rade nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalobca v 2. rade nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.