Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-70-2018.pdf
PDF · 165.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/70/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: HAPPY CENTURY, s. r. o., so sídlom Stará Vajnorská 17, 831 04 Bratislava, IČO: 35 871 857, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Vician, so sídlom 900 43 Kalinkovo 458, pracovisko Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, č. licencie SAK: 2864, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018, jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Rozhodnutia správnych orgánov.
1. Daňový úrad Bratislava ako správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“) rozhodnutím č. 102435648/2018 zo dňa 22.11.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane v sume X.XXX,XX EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2016.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR pod Číslom: 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.
II. Žaloba.
3. V zákonnej lehote žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.05.2018 sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného Číslo: 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018, ako aj prvostupňového rozhodnutia č. 102435648/2018 zo dňa 22.11.2017, ktoré žiada zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil skutkový stav veci a nevysporiadal sa dostatočne v odôvodnení svojho rozhodnutia so všetkými námietkami a skutočnosťami uvedenými žalobcom vo vyjadreniach ako aj v odvolaní.
4. Žalovaný, rovnako ako správca dane, spochybnil nárok žalobcu na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr podnikateľských subjektov spoločnosti A. U. Q..J..H.., A. XX, B., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „A. U.“) a spoločnosti T., Q..J..H.., G.Ň. F. XX, Z., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „T.“) za dodávky textilných výrobkov a spotrebného tovaru.
Žalovaný zhodne so správcom dane odôvodnil svoje rozhodnutie tvrdením, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti ako základného predpokladu na uplatnenie odpočtu dane na strane dodávateľov tovaru, t.j. spoločností A. U. a T. z titulu nepreukázania reálnosti dodávok tovaru, ktorá by zakladala vznik daňovej povinnosti u oboch spoločností. Na základe názoru žalovaného, nedošlo k splneniu podmienok na uplatnenie odpočtu dane v zmysle § 49 ods. l a ods. 2 a § 51 zákona o DPH. Žalovaný svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými zisteniami u oboch spoločností, pri ktorých tieto subjekty boli pasívne a správca dane potrebné skutočnosti priamo od týchto subjektov nemohol zistiť. Žalovaný ako aj správca dane opierajú svoje rozhodnutia prevažne o skutky zistené počas preverovania skutočnosti u iných daňových subjektov, čo žalobca namietal v podanom odvolaní a to na rozpor so základnými zásadami uvedenými v § 3 a § 24 ods. 28, § 44 ods. 1 DP.
5. Žalobca namieta, že správca dane pri výkone kontroly nezohľadnil a nedostatočne zistil všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v zmysle § 44 ods. 1 DP. Správca dane sa pri preverovaní reálnosti dodávok tovaru zameriaval najmä na preverenie účtovnej dokumentácie a zistenie pôvodu a spôsobu nadobudnutia fakturovaného tovaru uvedenými dodávateľmi. Žalobca uviedol, že pri obstaraní tovaru a odpočte DPH konal v dobrej viere, s dodaným tovarom v skutočnosti disponoval, tento bol uskladnený v prenajatých skladoch v Trenčíne. Predmetný tovar bol predmetom zdaniteľného obchodu žalobcu, t.j. následný predaj konečnému spotrebiteľovi, čo žalobca s poukazom aj na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, považuje za kľúčovú skutočnosť preukazujúcu reálnu materiálnu existenciu dodaní. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly vôbec neobhliadol skladové priestory žalobcu nachádzajúce sa na adrese M.R. Štefánika 40 v Trenčíne, z ktorých realizuje prevažnú časť predaja tovaru konečným zákazníkom, hoci vykonanie takéhoto dôkazu žalobca viackrát navrhoval. Žalobca ako prílohu k podanému odvolaniu zaslal aj fotodokumentáciu zo šarže tovaru obstaraného od spoločnosti A. U.. Žalovaný a ani správca dane vôbec nezohľadnili skutočnosť, že predmetný textilný a spotrebný tovar bol žalobcom riadne dodaný konečným zákazníkom a žalobca pri predaji tohto tovaru si uplatnil DPH na výstupe, čo je možné preukázať záznamami z ERP, čím došlo k splneniu podmienky použitia tovaru v súvislosti so zdaniteľnými plneniami žalobcu v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.
6. Žalobca uviedol, že tovar bol dodávateľmi odovzdaný žalobcovi, ktorý pri prevzatí tovar po kvantitatívnej a kvalitatívnej stránke preveril, spolu s tovarom boli žalobcovi odovzdané faktúry obsahujúce identifikáciu dodávateľa ako platiteľa dane. Platby za tovar boli realizované v hotovosti ihneď po prevzatí tovaru a boli dodávateľom evidované v ERP, o čom bol žalobcovi predložený doklad, ktorý žalobca odovzdal s písomnosťami vyžiadanými správcom dane. Preto podľa názoru žalobcu neobstojí argumentácia žalovaného, že počas výkonu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania bol žalobca nečinný a nemal snahu ozrejmiť skutočnosti. Žalobca zdôraznil, že pri každej príležitosti sa aktívne písomne vyjadroval k záverom a rozhodnutiam správcu dane ako aj žalovaného.
7. Žalobca namieta tvrdenie žalovaného, že neozrejmil podstatné náležitosti týkajúce sa tovaru ako jeho výrobcu a vlastnosti, keďže správca dane a žalovaný až do vydania napadnutých rozhodnutí neskúmali a ani nežiadali objasniť uvedené skutočnosti, preto túto argumentáciu považuje žalobca za účelovú a zavádzajúcu.
8. Žalobca namieta odôvodnenie napadnutých rozhodnutí z dôvodu nereálnosti dodávok, z dôvodu neobjasneného spôsobu nadobudnutia tovaru na strane dodávateľa pre jeho pasivitu a nepredložením vyžiadanej účtovnej dokumentácie. Žalobca konal v dobrej viere, vzhľadom na spôsob nadobudnutia tovaru od dodávateľa a objektívne nemohol a ani nemal zákonnú povinnosť zisťovať pôvod tovaru, t.j. akým spôsobom bol tovar obstaraný dodávateľom. V bežnej praxi obchodníkov nie je štandardné vyhotovovať fotodokumentáciu, resp. videozáznam z každého realizovaného nákupu tovaru, len aby bolo možné preukázať skutočnú historickú materiálnu existenciu tovaru pred jeho predajom konečnému zákazníkovi. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf 49/2010, v ktorom najvyšší súd konštatuje, „ ... že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru a nie je možné objasnenie všetkých otázok, okolnosti, či vyvrátenie pochybnosti zahrnúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu.“ Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/10/2012, v ktorom najvyšší súd okrem iného konštatuje, „ ... že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočnosti daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.“ Zároveň najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. 354/ 03 - Optigen, „ ... že každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.“
9. Na základe uvedeného sa žalobca domnieva, že došlo k splneniu podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z dodávateľských faktúr spoločnosti KSS Group a spoločnosti adpromotion v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH, keďže: ? objektívne disponoval s tovarom, ktorý bol následne použitý na zdaniteľné plnenia žalobcu - predaj konečným spotrebiteľom evidované v ERP; ? došlo k vzniku daňovej povinnosti na úrovni dodávateľov, keďže došlo k prevodu vlastníckeho práva disponovať s tovarom, resp. došlo minimálne k vzniku daňovej povinnosti z titulu prijatia platby dodávateľmi podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH; ? pri odpočítaní dane splnil formálne požiadavky predpokladané v § 51 zákona o DPH a to, že disponoval faktúrou vyhotovenú iným platiteľom za príslušné dodávky tovaru s uplatnením dane, ktorú žalobca bol povinný zaplatiť a túto aj dodávateľovi zaplatil.
III. Vyjadrenie žalovaného.
10. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 12.07.2018 s tým, že podľa jeho názoru, rozhodnutie č. 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava číslo 102435648/2017 zo dňa 22.11.2017, bolo vydané v súlade s platnou a účinnou legislatívou v danom čase, skutkový aj právny stav bol zistený dostatočne. Žalobca nepreukázal skutočnosti deklarované v predložených dokladoch a navrhol, aby Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu a nepriznal trovy konania.
11. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou, že rozhodnutia o nepriznaní práva na odpočítanie dane vychádzali iba z preverenia skutočností o obchodných spoločnostiach, od ktorých žalobca deklaroval, na základe predložených dokladov, uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Základnou povinnosťou žalobcu ako platiteľa dane bolo už pri začatí daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, predložiť všetky doklady a dôkazy, ktoré vecne preukazujú údaje uvedené na dokladoch, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane. Pokiaľ žalobca deklaruje vykonávanie zdaniteľných obchodov s obchodnými spoločnosťami, ktoré nespolupracujú so správcom dane a neumožnia preverenie zdaniteľných obchodov, prechádza dôkazná povinnosť na žalobcu, t.j. preukázať všetky skutočnosti, ktoré deklaruje na dokladoch. Správca dane postupoval podľa § 3 DP a zisťoval všetky skutočnosti z vlastnej iniciatívy o deklarovaných zdaniteľných obchodoch a predmete dane od dodávateľov uvedených na dokladoch.
12. Žalovaný nesúhlasí s námietkou, že správca dane konal v rozpore s § 24 ods. 2 DP. Žalovaný vykonal dokazovanie, do zápisnice dňa 26.07.2017 oboznámil konateľa žalobcu so všetkými skutočnosťami o nemožnosti preveriť obchodné spoločnosti s ktorými deklaruje vykonávanie zdaniteľných obchodov. Žalobca nepodal žiadne vyjadrenie, nepredložil žiadne vecné dôkazy na preukázanie zdaniteľných obchodov, pritom dôkazná povinnosť je predovšetkým na kontrolovanom daňovom subjekte. Prejednanie s konateľom žalobcu sa uskutočnilo na základe predvolania číslo 101425734/2017, z ktorého bolo zrejmé, že sa jedná o oboznámenie so zisteniami vykonanými správcom dane v priebehu daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že ani k zisteniam uvedeným v protokole, žalobca vo svojom písomnom vyjadrení nepredložil žiadne vecné dôkazy, ktoré by preukazovali deklarované zdaniteľné obchody a pri prerokovaní námietok dňa 10.11.2017, konateľ žalobcu uviedol, že sa vyjadrí po doručení rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že dokazovanie sa nevykonáva v odvolacom konaní, ale v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní kedy je možné predložiť dôkazy, ktoré nebolo možné predložiť počas daňovej kontroly. Žalobca v žiadnom svojom podaní nepreukázal a ani neuviedol žiadne skutočnosti súvisiace s nadobudnutím predmetu dane od obchodných spoločností. Uvedené obchodné spoločnosti nevykonávajú reálne žiadnu ekonomickú činnosť, nespolupracujú so správcom dane a ich štatutárnych zástupcov nemôže predviesť ani polícia, pretože sa zdržujú na neznámom mieste.
13. Správca dane z vlastnej iniciatívy sa snažil zistiť skutočnosti o zdaniteľných obchodoch žalobcu, pretože žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal ako sa mal s dodávateľmi nakontaktovať, s kým za dodávateľov jednal, neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti o deklarovanom tovare. Žalobca obhliadku skladu v Trenčíne navrhol až v odvolaní, tento návrh nepodal v priebehu daňovej kontroly, pričom žalovaný nemá vedomosť o zaslaní fotodokumentácie, ktorá mala byť prílohou odvolania. Odvolanie bolo podané elektronicky dňa 14.12.2017 a aj poštou, prijaté daňovým úradom dňa 18.12.2017. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že nadobudnutie predmetu dane žalobcom od dodávateľov uvedených na faktúre a preukázanie zdaniteľného obchodu nemožno preukázať obhliadkou skladu, nakoľko od deklarovaných zdaniteľných obchodov už prešiel značný čas. A taktiež žalovaný uviedol, že sám žalobca svoje tvrdenie, že tovar preveril po kvalitatívnej aj kvantitatívnej stránke, v priebehu daňovej kontroly neuviedol a ani nepreukázal základné vedomosti o tovare, o jeho vlastnostiach, o jeho pôvode, pričom v odvolaní uviedol, že nie je jeho povinnosťou zisťovať pôvod tovaru. To, že nebola priznaná uplatnená DPH žalobcovi, nebolo z dôvodu pasivity dodávateľov, ale z dôvodu pasivity a vyčkávania žalobcu ako bude správca dane konať a z dôvodu vecného nepreukázania zdaniteľných obchodov od dodávateľov uvedených na faktúrach. K tvrdeniu žalobcu, ako bol aktívny, žalovaný uviedol, že žalobca podal jedine vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly a odvolanie. K dokazovaniu žalovaný uviedol, že je na kontrolovanom daňovom subjekte, akým spôsobom svoje tvrdenia uvedené na dokladoch preukáže, je to dôkazné bremeno daňového subjektu a správca dane nie je oprávnený a ani povinný napovedať, akými dôkazmi má tvrdené skutočnosti preukázať.
14. K námietke znemožnenia v zákonnej lehote na vyjadrenie k protokolu, žalovaný uviedol, že už v rozhodnutí uviedol, že protokol s výzvou bol doručený žalobcovi dňa 28.08.2017. Žalobca predložil v určenej lehote písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ich prerokovanie sa uskutočnilo dňa 10.11.2017 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102355098/2017). Žalobca neuviedol o predmete dane žiadne skutočnosti, pritom každý obchodník, ktorý reálne nakupuje tovar od dodávateľa, má základné informácie nielen o tom, ako prišlo k obchodu s daným dodávateľom, ale aj o predmete dane, ktorý mal nadobudnúť a následne vie tieto reálne zdaniteľné obchody preukázať. Preto nie je dôvodné poukazovať na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/49/2010 a sp.zn. 6Sžf/10/2012, lebo žalobca bol povinný preukázať všetky skutočnosti už pri uplatnení DPH. Žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorú chce neoprávnene preniesť na správcu dane.
15. K rozsudku ESD vo veci C-277/14, PPUH Stehcemp, z ktorého žalobca uviedol, že nemožno obmedziť právo zdaniteľnej osoby na odpočet dane splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý bol dodaný, ak faktúru vystavil neexistujúci subjekt, okrem prípadu, ak táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu. A zároveň aj k rozsudku ESD vo veci C-18/13 Maks Pen EEOD bod 32, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že ak sa ukáže, že dodanie bolo uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom, ani subdodávateľom, pretože títo nedisponovali zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, náklady neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou podmienkou, ak táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovým úradom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že postoj žalobcu k následkom svojho podnikania vo forme nevedomej nedbanlivosti spôsobuje, že si takýto platiteľ dane nemôže uplatniť právo na odpočítanie dane. Pokiaľ žalobca ako platiteľ dane nebol spôsobilý preukázať splnenie zákonných požiadaviek obozretného podnikania, čo vyplýva z vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, potom jeho poukazovanie na uvedené rozsudky ESD nemá podľa názoru žalovaného oporu v ich záveroch. Konateľ žalobcu v konaní pred správcom dane neuviedol žiadne skutočnosti a dôkazy o deklarovaných zdaniteľných obchodoch, napr. ako získal informácie o dodávateľoch, o tovare, ako si overil dodávateľov z pohľadu ich ekonomickej činnosti a hodnovernosti, ako sa s nimi nakontaktoval, s kým za dodávateľov jednal a pod.. Pritom povinnosť preukázať všetky skutočnosti vyplývala už pri podaní daňového priznania DPH. V oznámení o daňovej kontrole bol žalobca poučený o právach a povinnostiach vyplývajúcich mu z § 45 DP. Hoci dôkaznú povinnosť ustanovuje aj § 24 DP, žalobca nepreukázal vo svojich vyjadreniach žiadnu mieru obozretnosti, t.j., že si zistil informácie o dodávateľoch, neubezpečil sa či v prípade dodávateľov sa jedná o obchodné spoločnosti, ktoré vykonávajú reálnu
podnikateľskú činnosť. Z údajov finančnej správy vyplýva, že spoločnosť T., s.r.o. podala posledné daňové priznanie DPH za marec 2016, ale napr. z údajov obchodného registra podľa zbierky listín vyplýva, že táto spoločnosť podala poslednú účtovnú závierku za rok 2014, pričom tento údaj je verejný a žalobca sa s ním mohol oboznámiť. Žalobca bol povinný preukázať obsah dokladov, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane.
16. Žalovaný uviedol, že žalobca vedome deklaroval zdaniteľné obchody s obchodnými spoločnosťami, ktoré nevykonávajú ekonomickú činnosť a sú nekontaktné, žalobca si vedome uplatňoval právo na odpočítanie dane, pričom vedel, že deklarovaný dodávateľ daň neodvedie a zároveň žalovaný poukázal na údaje v systéme finančnej správy a v obchodnom registri, ktoré preukazujú vedomosť žalobcu a zároveň preukazujú aj personálne prepojenia žalobcu s obchodnými spoločnosťami. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola aj za august 2016, pričom odvolací orgán rozhodnutím č. 102111323/2017 zo dňa 05.10.2017 správcovi dane rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, čím chce žalovaný poukázať na skutočnosť, že aj v auguste 2016 žalobca deklaroval nadobudnutie tovaru od dodávateľov ktorí sa nedali preveriť, ktorí nespolupracujú so správcom dane. V období júl 2016 si žalobca uplatňoval DPH z dokladov vystavených spoločnosťou A. U. s.r.o., ktorej spoločníkom a konateľom od 21.03.2016 je P. A., G. XX, B. (zapísaný až 12.05.2016), ktorá je nefunkčná a nedá sa preveriť. Podľa zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 02.11.2016, dňa 26.07.2017 a 10.11.2017, konateľ platiteľa mal neoficiálnu tlmočníčku L. W. - manželku, bytom Š. XX, D. X. L., ktorá bola podľa zápisnice z 02.11.2016 aj kontaktnou osobou na podávanie informácii za žalobcu. V kontexte uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že v spoločnosti O. K. C., Q..J..H.., Q. V. XX, B. (aj sídlo platiteľa), IČO: XX XXX XXX, ktorá zmenila od 09.02.2017 obchodné meno na A. C., Q..J..H.., bola L. W. spoločníčka aj konateľka a do 09.01.2017 vykonávala prokúru. Spoločníkom a od 09.01.2017 aj konateľom je tiež P. A., G. XX, B., pričom spoločnosť je nekontaktná. V minulosti bol spoločníkom aj konateľom tejto spoločnosti aj P. Y., spoločník a konateľ platiteľa. Uvedené zistenia sú podľa názoru žalovaného jednoznačným dôkazom toho, že konateľ platiteľa vedel/ mal vedieť, že osoba P. A. nevykonáva ako štatutárny orgán obchodných spoločností reálne obchodnú činnosť a že tieto spoločnosti sa nedajú preveriť, sú nekontaktné. Preto žalobca nekonal v dobrej viere. Pokiaľ by žalobca konal v dobrej viere v predmetnom zdaňovacom období, nedeklaroval by zdaniteľný obchod s obchodnou spoločnosťou, ktorej konateľom je P. A. aj v auguste 2016. Uvedené skutočnosti preukazujú vedomé zavádzanie správcu dane. Žalobca jednoznačne vedel, že spoločnosť A. U. Q..J..H.., ktorej konateľom je P. A., od ktorej deklaruje nadobudnutie tovaru a uplatnil si z dokladov, na ktorých je uvedená ako dodávateľ DPH, nevykonáva ekonomickú činnosť.
17. Žalovaný uviedol, že žalobca úmyselne deklaruje nadobudnutie rôzneho tovaru od nefunkčných obchodných spoločností, aby si z vyhotovených dokladov uplatnil neoprávnene právo na odpočítanie dane, čoho výsledkom sú podané daňové priznania na DPH, z ktorých si v období roka 2016 uplatňoval nadmerné odpočty, čo nie je účelom podnikania obchodnej spoločnosti, keď žalobca má ako predmet činnosti zapísaný nákup a predaj tovaru a sprostredkovateľskú činnosť. V podnikateľskej praxi nie je bežné vykonávanie ekonomickej činnosti nadobúdaním tovaru od neznámych osôb, ako deklaroval žalobca, preto musí znášať všetky následky, keď nevie formálne ani vecne preukázať svoje zdaniteľné obchody deklarované na predložených dokladoch. V súvislosti s dôkazným bremenom žalobcu, poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009 „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené. Za tejto situácie bol žalobca zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a mal povinnosť predložiť správcovi niektorý z dôkazných prostriedkov, ktorých prípustný rozsah je príkladmo uvedený v § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., a to už počas daňovej kontroly.“
IV. Administratívne konanie.
18. Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu, ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za júl 2016, ktorá začala dňa 24.10.2016 oznámením pod č. 104142437/2016 o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 101694911/2017 zo dňa 04.08.2017, ktorý bol s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedených v protokole zaslaný žalobcovi. Žalobca protokol prevzal dňa 28.08.2017 a týmto dňom bola daňová kontrola ukončená.
19. Žalobca listom z 08.09.2017, doručeným správcovi dane dňa 20.09.2017, predložil písomné vyjadrenie k protokolu, v ktorom uviedol svoje pripomienky, ktorými nesúhlasil so zisteniami správcu dane. Pripomienky boli so žalobcom prejednané na ústnom pojednávaní dňa 10.11.2017, z ktorého bola vyhotovená zápisnica pod č. 102355098/2017.
20. Následne Daňový úrad Bratislava vydal rozhodnutie č. 102435648/2017 zo dňa 22.11.2017, ktorým žalobcovi ako platiteľovi nepriznal nadmerný odpočet za júl 2016 v sume XX,XX EUR a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume X.XXX,XX EUR, čím rozdiel dane je X.XXX,XX EUR. Správca dane nepriznal platiteľovi právo na odpočítanie dane v celkovej sume XXX,- EUR z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou T., s.r.o., G. F. XX, Z. (do 07.10.2016 F. XX), IČO: XX XXX XXX, IČ DPH: Q., číslo faktúry: 20162046, dátum dodania a vystavenia 19.07.2016, za ponožky a iný textilný tovar v celkovej sume X.XXX,- EUR, z toho DPH je vo výške XXX,- EUR, úhrada bola deklarovaná v hotovosti prostredníctvom ERP dňa 04.08.2016, číslo faktúry: 20162048, dátum dodania a vystavenia 21.07.2016, za topánky, botasky, šľapky, tenisky a textilný tovar v celkovej sume X.XXX,- EUR, z toho DPH je vo výške XXX,-EUR, úhrada bola deklarovaná v hotovosti prostredníctvom ERP dňa 04.08.2016. Správca dane nepriznal platiteľovi právo na odpočítanie dane v celkovej sume X.XXX,XX EUR z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou A. U. Q..J..H.., A. XX, B., D.: XX XXX XXX, IČ DPH: SKXXXXXXXXXX, číslo faktúry: 61000102, dátum dodania a vystavenia 04.07.2016, za ponožky, šaty, plavky a rôzny iný textilný tovar v celkovej sume X.XXX,XX EUR, z toho DPH je vo výške XXX,XX EUR, úhrada bola deklarovaná v hotovosti prostredníctvom ERP dňa 04.07.2016, číslo faktúry: 61000118, dátum dodania a vystavenia 15.07.2016, za plastelínu, osviežovače vzduchu a iný tovar v celkovej sume X.XXX,XX EUR, z toho DPH je vo výške XXX,XX EUR, úhrada bola deklarovaná v hotovosti prostredníctvom ERP dňa 15.07.2016. Správca dane odôvodnil nepriznanie dane platiteľovi tým, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá vzniká dodaním tovaru. Uplatnením práva na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr platiteľ porušil § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
21. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 11.12.2017, doručené správcovi dane dňa 18.12.2017, v ktorom namietal zistenia správcu dane počas daňovej kontroly, v súlade s obsahom podanej žaloby. Správca dane vyhotovil predkladaciu správu k odvolaniu, ktorú doručil žalovanému dňa 11.01.2018. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím Číslo: 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4 DP rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 102435648/2018 zo dňa 22.11.2017, potvrdil.
V. Verejné vyhlásenie rozsudku
22. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 9 ods. 1 SSP rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozsudok dňa 16.09.2021, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR.
VI. Právne predpisy.
23. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a napadnuté rozhodnutia v medziach žaloby boli vydané v súlade so zákonom.
24. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
26. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
27. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH, predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.
28. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
29. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
31. Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
32. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
33. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z., podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.
34. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
35. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z., správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
36. Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z.z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
37. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z., správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
38. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z., správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
40. Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
41. Podľa § 46 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z., ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
VII. Závery správneho súdu.
42. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo v medziach žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného Číslo: 100458875/2018 zo dňa 28.02.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102435648/2018 zo dňa 22.11.2017, ktorým podľa § 68 ods. 5 DP vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume X.XXX,XX EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2016 (daň podaná žalobcom vo výške XX,XX EUR, daň zistená správcom dane vo výške X.XXX,XX EUR).
43. DP v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je upravený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Rovnako je treba poukázať na podmienky v § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre.
44. V ustanoveniach § 49 ods. 1, ods. 2 a § 51 písm. a) zákona o DPH sú stanovené podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje pri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH, nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH, ale musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania tovaru, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak nárok na odpočet DPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry resp. iné dokumenty, na základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Predložené listiny sa musia zhodovať so skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je nepochybná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene, subjektu právo na odpočet dane neprizná. Uvedené vyplýva s rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dani z pridanej hodnoty. V rámci daňového konania, pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje dôkazné bremeno vždy daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011 -17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „ Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
45. Z administratívneho spisu súd zistil, že kontrola dane z pridanej hodnoty za júl 2016 začala dňa 24.10.2016 oznámením o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a skončila doručením Protokolu žalobcovi dňa 28.08.2017. Správca dane preveril faktúry od dodávateľa spoločnosti A. U. Q..J..H..:
- č. 61000102 (KZ1113/16) zo dňa 04.07.2016, textil-oblečenie v celkovej sume X.XXX,XX EUR, DPH XXX,XX EUR,
- č. 61000118 (KZ1114/16) zo dňa 15.07.2016, spotrebný tovar v celkovej sume 4.972,80 EUR, DPH XXX,XX EUR a od dodávateľa spoločnosti T. Q..J..H..:
- č. 20162046 (KZ1116/16) zo dňa 19.07.2016, textil-oblečenie v celkovej sume X.XXX,- EUR, DPH XXX,- EUR,
- č. 20162048 (KZ1115/16) zo dňa 21.07.2016, spotrebný tovar v celkovej sume X.XXX,- EUR, DPH XXX,- EUR
a z týchto nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške X.XXX,XX EUR. Uvedené nepriznanie dane žalovaný odôvodnil tým, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá vzniká dodaním tovaru a uplatnením páva na odpočítanie dane z uvedených faktúr žalobca porušil ust. § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
46. Keďže žalobca reálnosť dodávok tovaru uvedeného na faktúrach inak, ako predložením faktúr a tvrdením, že konal v dobrej viere, nepreukázal, správca dane vykonal vlastné šetrenie, ktorým zistil vo vzťahu k dodávateľovi - spoločnosti A. U. s.r.o., že tento dodávateľ so správcom dane nespolupracoval (na predvolanie spoločnosť reagovala s tým, že sa nemôže konateľ dostaviť lebo je dlhodobo v zahraničí, termín prejednania žiadal posunúť, no na ďalšie predvolanie už nereagoval). Správca dane ďalším šetrením zistil, že spoločnosť sa na adrese, v zmysle obchodného registra, A. XX, B. nenachádza. Žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal ako sa mal s dodávateľom nakontaktovať, s kým za dodávateľa jednal, od koho za dodávateľa mal predmetný tovar prevziať. Pokiaľ ide o navrhovanú obhliadku skladu v Trenčíne, tak, predmetný návrh nepodal žalobca v priebehu daňovej kontroly (tento návrh podal žalobca až v odvolaní), pričom s poukazom na skutočnosť, že k obchodu, t.j. k odovzdaniu tovaru, malo dôjsť v júli 2016, realizácia takéhoto dôkazu, s odstupom času by bola iracionálna, bezpredmetná, nezabezpečujúca relevantné skutkové zistenia súvisiace s dodaním tovaru uvedeného na faktúrach. Vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že žalobca k odvolaniu zaslal fotodokumentáciu zo šarže tovaru obstaraného od spoločnosti A. U., správny súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného v odseku 13. tohto rozhodnutia, ktorý uviedol, že nemá vedomosť o zaslaní fotodokumentácie, ktorá mala byť prílohou odvolania (odvolanie bolo podané elektronicky dňa 14.12.2017 a aj poštou, prijaté daňovým úradom dňa 18.12.2017) a súd z administratívneho spisu má preukázané, že v podanom odvolaní nie je ani zmienka - poznámka o tom, že prílohou odvolania je spomínaná fotodokumentácia. Vzhľadom na uvedené, žiadna fotodokumentácia nie je súčasťou administratívneho spisu.
47. Vo vzťahu k dodávateľovi - spoločnosti T. s.r.o., keďže žalobca reálnosť dodávok tovaru uvedeného na faktúrach inak, ako predložením faktúr a tvrdením, že konal v dobrej viere, nepreukázal, správca dane vlastným šetrením zistil, že predmetná spoločnosť je nekontaktná a v čase júl 2016, keď malo dôjsť k dodaniu tovaru, nepodávala daňové priznania (posledné daňové priznanie podala za apríl 2016). Na tomto mieste súd zdôrazňuje, že podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH nemôže vzniknúť právo na odpočet dane, keď nebolo preukázané, že dodávateľovi - spoločnosť T. s.r.o., vznikla daňová povinnosť, keďže už v zdaňovacom období júl 2016, resp. už aj pred ním, nepodala táto spoločnosť daňové priznanie. A v konaní žalobca nepreukázal a ani neozrejmil, kto uvedené faktúry za spoločnosť T. s.r.o., vystavil, s kým žalobca za spoločnosť konal. Vznik práva na odpočítanie dane je priamo spojený so vznikom daňovej povinnosti dodávateľa.
48. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 5. tohto rozhodnutia, že správca dane pri výkone kontroly nezohľadnil a nedostatočne zistil všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v zmysle § 44 ods. 1 DP, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako predpoklad na uplatnenie odpočtu dane je vznik daňovej povinnosti na strane dodávateľa. Účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť podaného daňového priznania podľa účtovnej evidencie a prvotných dokladov daňovníka, aby daň bola odvedená do štátneho rozpočtu v správnej výške. Určiť hranicu dôkaznej povinnosti daňového subjektu je vždy individuálne, vyplýva to z toho ktorého prípadu, preto vždy treba mať na zreteli, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. A ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu, získavať dôkazy o tom, že bol obchod uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti. Keďže žalobca si uplatnil nárok na odpočet dane výlučne z dodávateľských faktúr spoločnosti A. U. s.r.o. a T. s.r.o., správca dane sám zisťoval objektívne skutočnosti, ktoré jednoznačne nasvedčujú zneužitiu práva žalobcom. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej pravdy, snažil sa presne a úplne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie. Správny súd má za to, že žalobca v daňovom konaní a ani v žalobe neuviedol také dôkazy a argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery správcu dane o tom, že žalobca nepreukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľov v zdaňovacom období júl 2016. Daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH môže vzniknúť iba na základe faktického dodania tovaru (čo žalobca nepreukázal) a nie na základe vystavenia faktúr s daňou. Základnou podmienkou práva na odpočítanie dane je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH, t.j. v danom prípade spoločnosťami A. U. s.r.o. a T. s.r.o.. Správca dane pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH musí vychádzať nielen z
daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo samotných zistení a to, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny základ. Skutočnosť, že boli vyhotovené a predložené faktúry, nie je relevantným dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru uvedeného na faktúrach, v skutočnosti aj došlo. Napr. žalobcom neboli predložené žiadne dôkazy o tom, že dodávateľské faktúry boli spoločnosťami A. U. s.r.o. a T. s.r.o. riadne zaúčtované. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za fakturované plnenie, ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu zákonných podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený (napr. ako prišlo k uzavretiu obchodu, s kým za dodávateľa komunikoval a pod.). Bol to správca dane, ktorý vlastným šetrením zistil také objektívne skutočnosti, na základe ktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení, ktoré žalobca neodstránil. Žalobca bol oboznámený s výsledkami šetrenia a zisťovania, avšak nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce skutočné naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o DPH. Súd poukazuje na skutočnosť, že vo všeobecnosti samotné faktúry nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal dokazovanie v zmysle daňového poriadku, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako fakt. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil, čo je prípad žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nezohľadnil skutočnosť, že tovar bol žalobcom dodaný konečným zákazníkom, čo predpokladá reálne dodanie tovaru, súd vyhodnotil ako bezpredmetné, keďže takéto tvrdenie nemôže prelomiť zákonné podmienky ustanovené v § 49 zákona o DPH. Inak povedané, dodanie tovaru žalobcom konečnému spotrebiteľovi, nemôže byť dostatočným dôkazom na preukázanie reálneho dodania a nadobudnutia tovaru od dodávateľov a tak legitímnym titulom pre zákonné uplatnenie odpočtu DPH z dodávateľských faktúr. DP určuje procesný postup daňového orgánu, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dokazovanie, ktoré môže prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a tiež posudzuje vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich dôkaznej sile.
49. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle
zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
50. Právo na odpočítanie DPH sa spája výlučne so vznikom daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. Dodanie tovaru, na základe čoho vzniká daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočítania dane a pokiaľ žalobca nepreukázal, že tovar bol dodaný spoločnosťami uvedenými na faktúrach (A. U. s.r.o. a T. s.r.o.) a že daňová povinnosť vznikla, nemohlo vzniknúť ani právo žalobcu na odpočítanie dane. V tejto súvislosti preto nemožno akceptovať argumentáciu žalobcu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, nakoľko skutkové okolnosti v preskúmavanej veci boli odlišné v tom, že konateľ dodávateľa potvrdil dodanie tovaru a vystavenie faktúry za tovar, ktorý kúpil od ďalších spoločností identifikovaných v konaní, vo vzťahu ktorým bolo správcom dane zistené, že spoločnosť nemá žiaden sklad a nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť z čoho vyplynulo, že podvodné konanie zrejme nastalo u dodávateľa žalobkyne, ktorý nevedel preukázať obstaranie dodaného tovaru (zistené skutočnosti sa týkajú iného subjektu ako žalobkyne, za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt pred dodaním tovaru). Rovnako nemožno akceptovať argumentáciu žalobcu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, nakoľko skutkové okolnosti boli odlišné a aj vyhodnotené najvyšším súdom tak, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“ (daňový subjekt - žalobca nemôže znášať dôkaznú núdzu za právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov).
51. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 7. tohto rozhodnutia, že podľa tvrdenia žalovaného, žalobca neozrejmil podstatné náležitosti týkajúce sa tovaru ako jeho výrobcu a vlastnosti, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu a z kontextu napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, že by správca dane a žalovaný opreli svoje rozhodnutia o skutočnosť, že žalobca neozrejmil podstatné náležitosti týkajúce sa tovaru ako jeho výrobcu a jeho vlastnosti. Správca dane ako aj žalovaný okrem iného odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že žalobca nepreukázal ako sa mal s dodávateľmi nakontaktovať, s kým za dodávateľov jednal, neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti o deklarovanom tovare. Preto takáto námietka je účelová, nemajúca materiálny základ v napadnutých rozhodnutiach.
52. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia, s dôrazom na skutočnosť, že žalobca konal v dobrej viere a vzhľadom na spôsob nadobudnutia tovaru objektívne nemohol a ani nemal zákonnú povinnosť zisťovať pôvod tovaru, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd v plnej miere odkazuje na vyjadrenie žalovaného uvedené v odseku 17. tohto rozhodnutia a v tejto súvislosti už len dopĺňa fundamentálnu skutočnosť, že žalobca nevenoval pri preverovaní obchodných partnerov dostatočnú odbornú starostlivosť (§ 135a, § 194 ods. 5 Obchodného zákonníka), čo nepochybne preukazuje fakt, že v rámci kontroly nepredložil ani jeden dôkaz o tom, akým spôsobom si obchodných partnerov preveroval, resp. čo preto urobil, aby bolo správcovi dane zrejmé, že z informácií, ktoré žalobca o svojich obchodných partnerov zistil, nemohol vedieť alebo predpokladať, že sú nedôveryhodní, nespoľahliví, že si neplnia svoje povinnosti nielen voči štátu ale aj voči obchodným partnerom a pod.. Každý obchod potrebuje racionálne rozhodovanie a to predpokladá primerané informácie. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz alebo minimálne informáciu o tom, že v dôsledku akej obchodnej praxe alebo v dôsledku akých racionálnych argumentov si obchodných partnerov nepreveril, ako ich poznal, resp., že konal s nimi v dobrej viere. Žalobca neuviedol s kým za obchodných partnerov konal, na základe akých skutočností bol obchod sprostredkovaný a pod., preto musí znášať všetky následky, keď nevie formálne ani vecne preukázať svoje zdaniteľné obchody deklarované na predložených faktúrach.
53. Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH, však nestačí len vyhotovenie samotnej faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Dokazovanie správcom dane spočíva len vo verifikácii skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom v prípade, ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže. Pre správcu dane platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia. Aj keď dokazovanie vedie správca dane (rozhoduje ktoré dôkazy v akom rozsahu vykoná, prípadne, ktoré skutočnosti stačí osvedčiť), dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Hodnotenie vykonaných
dôkazov je vecou úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správca dane má zo zákona dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, čo nie je v rozpore s jeho povinnosťou chrániť záujmy štátu alebo obcí, pričom záujmy štátu sú nadradené právam a záujmom daňových subjektov, i keď aj tieto sú chránené zákonom. Pri predmetnej daňovej kontrole daňového subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie, správca dane postupoval v zmysle vyššie uvedených princípov a zákonných ustanovení, pričom zachoval rovnováhu záujmov štátu aj daňového subjektu.
54. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 2Sžo/24/2013 z 18.06.2014 „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).“ Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie č. II. ÚS 175/2013-12 zo dňa 19.03.2013 „Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21552/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998/1).“
55. Krajský súd v Bratislave uzatvára, že napadnuté rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom o DPH v spojení s DP. Z obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že vykonané dokazovanie bolo náležite vykonané a v hodnotení dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako nedôvodnú, v súlade s § 190 SSP, zamietol.
VIII. Trovy konania.
56. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil (ide o orgán štátnej správy), preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
57. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).